—

v celom rozsahu zrušil napadnutý rozsudok vydaný vo veci T-342/20,

—

rozhodol, že konanie o žalobe podanej na Všeobecný súd proti rozhodnutiu štvrtého odvolacieho senátu EUIPO z 2. apríla 2020 (vec R 1079-4) sa zastavuje,

—

uložil žalobkyni v prvostupňovom konaní povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil EUIPO v súvislosti s týmto odvolaním a konaním na Všeobecnom súde.

—

Prvé nesprávne právne posúdenie sa týka toho, že Všeobecný súd porušil základnú a autonómnu podmienku každého súdneho konania – tak ako ju uznáva ustálená judikatúra – a to pretrvávajúci záujem na konaní, keď odmietol preskúmať skutočnosti, ktoré nastali po vydaní sporného rozhodnutia, len z dôvodu, že tieto skutočnosti nemohli spochybniť zákonnosť sporného rozhodnutia. Takýto výklad nielenže kombinuje túto predbežnú procesnú požiadavku a následné preskúmanie zákonnosti vo veci samej, ale zároveň zbavuje pretrvávajúci záujem na konaní jeho vlastnej a nezávislej funkcie.

—

Druhé nesprávne právne posúdenie sa týka toho, že Všeobecný súd následne neposúdil pretrvávajúci záujem žalobkyne v prvostupňovom konaní na konaní. Tým, že sa Všeobecný súd zameral na preskúmanie zákonnosti, ponechal otázku tejto povinnej predbežnej požiadavky bez odpovede: aké výhody mohla mať žalobkyňa v prvostupňovom konaní zo zrušenia sporného rozhodnutia?

—

Tretie nesprávne právne posúdenie sa týka toho, že Všeobecný súd nedospel k záveru, že žalobkyňa v prvostupňovom konaní nesplnila svoju povinnosť preukázať pretrvávajúci záujem na konaní od konca prechodného obdobia. Vzhľadom na to, že prihlasovaná ochranná známka by bola zapísaná až po skončení prechodného obdobia, t. j. v čase, keď kolidujúce ochranné známky nebudú plniť (a nikdy neplnili) svoju základnú funkciu súčasne (1), EUIPO tvrdí, že žiadny konflikt ratione temporis a ratione loci nemôže vzniknúť. Z toho vyplýva, že žalobkyňa v prvostupňovom konaní nemohla mať z konania žiadnu výhodu, a preto nepreukazuje pretrvávajúci záujem na konaní.

—

Štvrté nesprávne právne posúdenie sa týka toho, že Všeobecný súd v dôsledku uvedených pochybení porušil článok 50 ods. 3 ZEÚ, články 126 a 127 dohody o vystúpení (2) a článok 72 ods. 6 nariadenia 2017/1001, ktoré sú vyjadrením základnej zásady teritoriality a ktoré EUIPO ukladajú povinnosť nezohľadňovať právne dôsledky skončenia prechodného obdobia v tejto veci.

—

Toto odvolanie vyvoláva otázku, ktorá je významná z hľadiska jednoty, konzistentnosti a vývoja práva Únie. Napadnutý rozsudok podporuje zúžený výklad rozsahu horizontálnej požiadavky pretrvávajúceho záujmu na konaní. Uvedená požiadavka vychádza zo všeobecnej teórie procesného práva spoločnej pre členské štáty a výklad, ktorý podal súd Únie, môže významne ovplyvniť spôsob jej uplatňovania vnútroštátnymi súdmi. Toto odvolanie tiež vyvoláva dôležitú otázku procesnej povahy – v žiadnom prípade nie obmedzenú na oblasť práva duševného vlastníctva –, a to otázku dôsledkov, ktoré treba vyvodiť z pravidla, podľa ktorého musí autor zrušeného aktu odkázať na dátum, ku ktorému ho prijal s cieľom prijať náhradný akt. Otázka zániku skoršieho práva pendente lite viedla k protichodným rozsudkom Všeobecného súdu, avšak Súdny dvor mal príležitosť len krátko sa zaoberať touto otázkou v odôvodnenom uznesení. Toto odvolanie sa týka aj všeobecnej otázky dôsledkov účinného vystúpenia Spojeného kráľovstva z Európskej únie na právny poriadok Únie.