1.

Má sa článok 27 nariadenia (EÚ) (ďalej len „nariadenie Dublin III“) (1), prípadne v spojení s článkom 47 a článkom 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), avšak so zreteľom na ustanovenia smernice 2003/86/ES (2) z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny, vykladať v tom zmysle, že dožiadaný členský štát je povinný poskytnúť žiadateľom – okrem iného deťom –, ktorí sa zdržiavajú v žiadajúcom členskom štáte a požiadajú o odovzdanie podľa článkov 8, 9 alebo 10 nariadenia Dublin III, alebo ich rodinným príslušníkom v dožiadanom členskom štáte v zmysle článkov 8, 9 alebo 10 nariadenia Dublin III účinný prostriedok nápravy na súde v dožiadanom členskom štáte proti zamietnutiu dožiadania o prevzatie?

2.

Pre prípad, že odpoveď na otázku a.1. bude záporná:

Vyplýva v tomto prípade nárok na účinný prostriedok nápravy uvedený v otázke a.1., pokiaľ neexistuje dostatočná právna úprava v nariadení Dublin III, priamo z článku 47 Charty, prípadne v spojení s článkami 7, 9 a 33 Charty (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 2016, Mehrdad Ghezelbash, C-63/15, body 51 a 52 (3), a rozsudok Súdneho dvora z 26. júla 2017, Tsegezab Mengesteab, C-670/16, bod 58 (4))?

3.

Pre prípad, že odpoveď na otázku a.1. alebo a.2. bude kladná:

Má sa článok 47 Charty, prípadne v spojení so zásadou lojálnej spolupráce (pozri rozsudok Súdneho dvora z 13. novembra 2018, spojené veci C-47/17 a C-48/17, X (5)), vykladať v tom zmysle, že dožiadaný členský štát je povinný informovať žiadajúci členský štát o opravnom prostriedku, ktorý podal žiadateľ proti zamietnutiu dožiadania o prevzatie, a že žiadajúci členský štát je povinný neprijať až do negatívneho ukončenia konania o opravnom prostriedku rozhodnutie o žiadosti o azyl, ktorú podali žiadatelia vo veci samej?

4.

Pre prípad, že odpoveď na otázku a.1. alebo a.2. bude kladná:

Má sa článok 47 Charty, prípadne s prihliadnutím na úvahy uvedené v odôvodnení 5 nariadenia Dublin III, v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, vykladať v tom zmysle, že ukladá súdom dožiadaného členského štátu povinnosť poskytnúť súdnu ochranu formou konania o vydaní predbežného opatrenia? Platia pre súdy dožiadaného členského štátu pri rozhodovaní o opravnom prostriedku časové obmedzenia?

1.

Spôsobuje článok 21 ods. 1 tretí pododsek nariadenia Dublin III v spojení s článkom 5 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1560/2003, zmeneného nariadením (EÚ) č. 118/2014 (6) (vykonávacie nariadenie) – v zásade – prechod právomoci, ktorý už nemožno napadnúť, na žiadajúci členský štát, ak dožiadaný členský štát včas zamietne tak pôvodnú žiadosť dožiadaného členského štátu, ako aj námietku podanú proti rozhodnutiu o zamietnutí (pozri rozsudok Súdneho dvora z 13. novembra 2018, spojené veci C-47/17 a C-48/17, X, bod 80)?

2.

Pre prípad, že odpoveď na otázku b.1. bude kladná:

Platí to aj v prípade, ak sú rozhodnutia dožiadaného členského štátu o zamietnutí protiprávne?

3.

Pre prípad, že odpoveď na otázku b.2. bude záporná:

Môže sa žiadateľ o azyl v žiadajúcom členskom štáte odvolávať voči dožiadanému členskému štátu na protiprávny prechod právomoci z dôvodu nedodržania kritérií právomoci týkajúcich sa zlúčenia rodiny (články 8 až 11, článok 16 a článok 17 ods. 2 nariadenia Dublin III)?

1.

Majú sa článok 7 ods. 2 a článok 20 ods. 1 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že nevylučujú uplatniteľnosť ustanovení kapitoly III a uskutočnenie postupu na prevzatie podľa kapitoly VI oddielu II nariadenia Dublin III v prípadoch, keď žiadatelia v žiadajúcom členskom štáte už podali žiadosť o azyl a žiadajúci členský štát túto žiadosť pôvodne na základe článku 33 ods. 2 písm. c) v spojení s článkom 38 smernice 2013/32/EÚ (7) odmietol ako neprípustnú, avšak medzitým sa – napríklad v dôsledku faktického zrušenia „vyhlásenia EÚ a Turecka z 18. marca 2016“ (pozri EN P-000604/2021, Answer given by Ms Johansson on behalf of the European Commission z 1. júna 2021) – v žiadajúcom členskom štáte uskutoční prípustné konanie o následnej žiadosti?

2.

Pre prípad, že odpoveď na otázku c.1. bude záporná:

Majú sa článok 7 ods. 2 a článok 20 ods. 1 nariadenia Dublin III v prípade opísanom v otázke c.1. potom vykladať v tom zmysle, že nevylučujú uplatniteľnosť ustanovení kapitoly III a uskutočnenie postupu na prevzatie podľa kapitoly VI oddielu II nariadenia Dublin III v prípadoch kritérií právomoci týkajúcich sa zlúčenia rodiny (články 8 až 11 a článok 16 nariadenia Dublin III)?

3.

Možno článok 17 ods. 2 nariadenia Dublin III ešte uplatniť, ak žiadatelia v žiadajúcom členskom štáte už podali žiadosť o azyl a žiadajúci členský štát túto žiadosť pôvodne na základe článku 33 ods. 2 písm. c) v spojení s článkom 38 smernice 2013/32/EÚ odmietol ako neprípustnú, avšak medzitým sa – napríklad v dôsledku faktického zrušenia „vyhlásenia EÚ a Turecka z 18. marca 2016“ (pozri EN P-000604/2021, Answer given by Ms Johansson on behalf of the European Commission z 1. júna 2021) – v žiadajúcom členskom štáte uskutoční prípustné konanie o následnej žiadosti?

4.

Pre prípad, že odpoveď na otázku c.3. bude kladná:

Priznáva článok 17 ods. 2 nariadenia Dublin III žiadateľom o azyl subjektívne právo, ktoré možno v dožiadanom štáte uplatniť v súdnom konaní? Existujú v tejto súvislosti požiadavky vyplývajúce z práva Únie týkajúce sa uplatnenia voľnej úvahy vnútroštátnych orgánov – napríklad rešpektovanie jednoty rodiny a najlepšieho záujmu dieťaťa –alebo sa to spravuje len vnútroštátnym právom?