–

OZ, osobne,

–

Lyoness Europe AG, v zastúpení: R. Boanţă, M. Doibani, I. Palenciuc, I. Postolachi a I. Stănciulescu, avocați,

–

rumunská vláda, v zastúpení: E. Gane a L. Liţu, splnomocnené zástupkyne,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Greco, avvocato dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Boitos a N. Ruiz García, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi OZ a spoločnosťou Lyoness Europe AG, týkajúceho sa niektorých ustanovení uvedených vo všeobecných podmienkach zmluvy o členstve vo vernostnom systéme umožňujúcom získať určité finančné výhody pri nadobúdaní tovarov a služieb od obchodníkov, ktorí sú tretími osobami.

3

Piate, šieste a desiate odôvodnenie smernice 93/13 znejú:

„Keďže vo všeobecnosti spotrebitelia nepoznajú právne pravidlá, podľa ktorých sa v členských štátoch iných, než je ich vlastný, riadia zmluvy na predaj tovarov alebo služieb; keďže tento nedostatok znalostí im môže brániť v priamych transakciách pri kúpe tovarov alebo služieb v inom členskom štáte;

keďže v záujme uľahčenia vytvorenia vnútorného trhu a ochrany občana v jeho úlohe spotrebiteľa pri nadobúdaní tovaru a služieb podľa zmlúv, ktoré sa riadia právnymi predpismi členských štátov iných než jeho vlastný štát, je dôležité odstrániť nekalé podmienky z týchto zmlúv;

…

keďže účinnejšia ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť prijatím jednotných právnych pravidiel v záležitostiach nekalých podmienok; keďže tieto pravidlá by mali platiť na všetky zmluvy uzatvorené medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi; keďže medzi iným, zmluvy týkajúce sa zamestnania, zmluvy týkajúce sa nástupníckych práv, zmluvy týkajúce sa rodinného práva a zmluvy týkajúce sa dohôd o včlenení a organizácii spoločností alebo partnerstve sa musia vylúčiť z rozsahu platnosti tejto smernice.“

4

Podľa článku 1 ods. 1 tejto smernice:

„Účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa [ktoré sa týkajú – neoficiálny preklad] nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.“

5

Článok 2 uvedenej smernice znie:

„Na účely tejto smernice:

…

6

Článok 3 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že „zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá[,] sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad] spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.“

7

Článok 6 smernice 93/13 stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

2.   Členské štáty pr[i]jm[ú] potrebné opatrenia na to, aby zabezpečili, že spotrebiteľ nestratí ochranu, zabezpečenú touto smernicou tým, že si vyberie právo nečlenského štátu ako právo uplatniteľné na zmluvu, ak táto má úzku súvislosť s územím členských štátov.“

8

Odôvodnenia 7 a 25 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6; ďalej len „nariadenie Rím I“) znejú:

9

Článok 3 uvedeného nariadenia, nazvaný „Voľba rozhodného práva“, v odseku 1 stanovuje:

„Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. …“

10

Podľa článku 6 uvedeného nariadenia, nazvaného „Spotrebiteľské zmluvy“:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len ‚spotrebiteľ‘), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len ‚podnikateľ‘), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:

a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

2.   Bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

…“

11

Smernica 93/13 bola prebratá do rumunského práva prostredníctvom Legea nr. 193/2000 privind clauzele abuzive din contractele încheiate între profesioniști și consumatori (zákon č. 193/2000 o nekalých podmienkach v zmluvách uzatvorených medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi) zo 6. novembra 2000 (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 560 z 10. novembra 2000), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon č. 193/2000“).

12

Podľa článku 1 zákona č. 193/2000:

„1.   Každá zmluva uzatvorená medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom o predaji tovaru alebo poskytnutí služieb musí obsahovať jasné zmluvné podmienky, ktoré nedávajú možnosť dvojitého výkladu a sú zrozumiteľné aj bez toho, aby boli potrebné osobitné znalosti.

2.   V prípade výkladových pochybností sa zmluvné podmienky vykladajú v prospech spotrebiteľa.

3.   Predajcovia alebo dodávatelia nesmú zahrnúť do spotrebiteľských zmlúv nekalé podmienky.“

13

Článok 2 zákona č. 193/2000 stanovuje:

„1.   ‚Spotrebiteľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú osobu alebo skupinu fyzických osôb tvoriacich združenie, ktoré na základe zmluvy spadajúcej do pôsobnosti tohto zákona konajú s cieľom, ktorý sa nevzťahuje na ich obchodnú, priemyselnú, výrobnú alebo remeselnú činnosť alebo slobodné povolanie.

2.   ‚Predajca alebo dodávateľ‘ znamená akúkoľvek oprávnenú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá na základe zmluvy spadajúcej do pôsobnosti tohto zákona koná s cieľom vzťahujúcim sa na jej obchodnú, priemyselnú, výrobnú alebo remeselnú činnosť alebo slobodné povolanie, ako aj akúkoľvek osobu konajúcu s rovnakým cieľom v mene alebo na účet tejto osoby.“

14

Žalobca vo veci samej, OZ, je fyzická osoba, ktorá je strojným inžinierom. Svoje povolanie nevykonáva ako podnikateľskú činnosť.

15

OZ uzavrel so žalovanou vo veci samej, spoločnosťou Lyoness Europe, zmluvu o členstve v systéme Lyoness (ďalej len „zmluva o členstve“). Systém Lyoness umožňuje získavať okrem iného výhodné nákupné podmienky v podobe vrátenia peňazí z nákupov, provízií a ďalších akciových výhod. V rámci tohto systému majú „verní klienti“ právo nadobúdať tovary a služby od obchodníkov, ktorí majú zmluvný vzťah so žalovanou vo veci samej. Členovia uvedeného systému tiež môžu sprostredkúvať vznik členstva ďalších osôb v tomto systéme. Podľa zmluvy o členstve je rozhodným právom pre zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania vo veci samej švajčiarske právo.

16

Žalobca vo veci samej, ktorý sa domnieval, že viaceré zmluvné podmienky uvedené v zmluve o členstve, nazvanej „Všeobecné obchodné podmienky pre klientov Lyoness“ (v znení z novembra 2009), ako aj v prílohe k tejto zmluve, nazvanej „Náhrady Lyoness a spôsoby platby“, sú „nekalé“ v zmysle článku 1 ods. 3 zákona č. 193/2000, podal na Judecătoria Slatina (Súd prvej inštancie Slatina, Rumunsko) žalobu, ktorou sa domáhal, aby tento súd určil, že tieto podmienky sú podľa tohto ustanovenia zakázané.

17

Rozsudkom z 9. decembra 2020 Judecătoria Slatina (Súd prvej inštancie Slatina) zamietol žalobu žalobcu vo veci samej z dôvodu, že zmluva o členstve nespadá do pôsobnosti zákona č. 193/2000 a že okrem iného tento žalobca nespĺňa podmienky na to, aby bol považovaný za „spotrebiteľa“ v zmysle tohto zákona.

18

Tento súd rozhodol, že podľa zmluvy o členstve žalovaná vo veci samej a jej partneri predstavujú „medzinárodné nákupné spoločenstvo“, v rámci ktorého účastníci môžu využívať výhodné nákupné podmienky v podobe vrátenia peňazí, provízií a ďalších výhod, pričom dodanie tovaru a poskytovanie služieb sú zabezpečované priamo obchodnými partnermi, ktorí majú zmluvný vzťah so žalovanou vo veci samej. Okrem toho konštatoval, že žalovaná vo veci samej svojimi službami plní iba úlohu sprostredkovateľa vo vzťahu k službám každého obchodného partnera, čiastočne tieto služby vyčísľuje a objednáva „kupóny Lyoness“ umožňujúce nadobudnutie tovarov a služieb od týchto obchodných partnerov. Napokon si podľa Judecătoria Slatina (Súd prvej inštancie Slatina) účastníci konania vo veci samej v rámci zmluvy o členstve vzájomne poskytujú finančné výhody.

19

Žalobca vo veci samej podal proti rozsudku z 9. decembra 2020 odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tvrdí, že zmluva o členstve spadá do pôsobnosti zákona č. 193/2000 a smernice 93/13. Spresňuje, že v rámci tejto zmluvy nekonal s cieľom, ktorý by sa vzťahoval na „obchodnú, priemyselnú, výrobnú alebo remeselnú činnosť alebo slobodné povolanie“ v zmysle tohto zákona a že nikdy takéto činnosti nevykonával ako povolanie. Dodáva, že existuje len jedno „medzinárodné nákupné spoločenstvo“ v zmysle uvedenej zmluvy, pričom členmi tohto spoločenstva sú iba obchodné spoločnosti, t. j. žalovaná vo veci samej, partnerské spoločnosti a jej obchodní partneri. „Verní klienti“ majú právo sa zúčastňovať na uvedenom spoločenstve len pokiaľ ide o nadobúdanie tovaru a služieb od týchto obchodných partnerov. Žalobca vo veci samej tiež tvrdí, že zo zmluvy o členstve nevyplýva, že by táto zmluva stanovovala provízie, zľavy a ďalšie finančné výhody v prospech žalovanej vo veci samej a že on ako fyzická osoba, ktorá nekonala s cieľom vzťahujúcim sa na jej obchody, podnikanie alebo povolanie, napokon ani nemá možnosť jej ponúkať finančné výhody. Okrem toho by výkon takejto činnosti vyžadoval predchádzajúce získanie povolení a registrácie stanovené v tejto súvislosti.

20

V konaní pred vnútroštátnym súdom žalovaná vo veci samej tvrdí, že žalobca vo veci samej nemá postavenie „spotrebiteľa“ v zmysle zákona č. 193/2000. Domnieva sa, že v súlade s fungovaním systému Lyoness vykonáva žalobca vo veci samej svoju vlastnú ekonomickú činnosť, a to nezávisle a systematicky, so svojimi vlastnými sociálnymi a finančnými zdrojmi. Podľa jej názoru sa teda žalobca vo veci samej podieľa na obchodných činnostiach za účelom dosiahnutia zisku v podobe „pasívnych príjmov“ a nesnaží sa získavať výlučne zľavy. Okrem toho žalovaná vo veci samej tvrdí, že členstvo v systéme Lyoness je bezplatné a že následná činnosť člena v rámci tohto systému nie je podmienená nijakou platbou. Spresňuje, že peňažné sumy vložené členmi uvedeného systému predstavujú zálohy na ich vlastné budúce nákupy a že ich jedinou povinnosťou je používať tieto sumy v rámci vernostného programu, ako aj uskutočňovať svoje nákupy u jej obchodných partnerov. Systém Lyoness a jeho členovia predstavujú spoločenstvo nadobúdateľov s cieľom dosahovať recipročné výhody. Podľa žalovanej vo veci samej využíval žalobca vo veci samej výhody spojené s jeho účasťou v systéme Lyoness, a to vrátenie peňazí z jeho vlastných nákupov, rozsiahle výhody z nákupov odporúčaných členov („odmena za priateľstvo“) a výhody vyplývajúce z postavenia člena.

21

Vnútroštátny súd nesúhlasí s prístupom zvoleným v rozsudku z 9. decembra 2020, pokiaľ ide o postavenie žalobcu vo veci samej ako „spotrebiteľa“ v zmysle zákona č. 193/2000.

22

Za týchto okolností Tribunalul Olt (Vyšší súd Olt) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Rumunská vláda vyjadruje pochybnosti o prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej totiž vnútroštátny súd vo svojom návrhu opísal veľmi stručne, čo je v rozpore s článkom 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Okrem toho tento návrh neobsahuje informácie potrebné na správne pochopenie týchto skutkových okolností, a to tak, aby Súdny dvor mohol poskytnúť užitočné odpovede na položené otázky a aby účastníci konania a dotknuté osoby mohli predložiť relevantné pripomienky.

24

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporu, ktorý prejednávajú (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 44, ako aj citovaná judikatúra).

25

V rámci tohto konania, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom prináleží jedine vnútroštátnemu súdu zistiť a posúdiť skutkové okolnosti veci samej, ako aj určiť presný rozsah vnútroštátnych zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení. Súdny dvor má len právomoc vysloviť sa k výkladu alebo platnosti práva Únie so zreteľom na skutkové a právne okolnosti, ako ich opísal vnútroštátny súd, s cieľom poskytnúť tomuto súdu užitočné prvky potrebné pre rozhodnutie v spore, o ktorom rozhoduje (rozsudok z 13. januára 2022, Benedetti Pietro e Angelo a i., C‑377/19, EU:C:2022:4, bod 37, ako aj citovaná judikatúra).

26

Vzhľadom na to, že návrh na začatie prejudiciálneho konania slúži ako základ pre toto konanie, vnútroštátny súd je povinný v tomto rozhodnutí výslovne uviesť skutkový a právny rámec sporu vo veci samej a poskytnúť potrebné vysvetlenia, pokiaľ ide o dôvody výberu ustanovení práva Únie, o ktorých výklad žiada, ako aj súvislosť medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá sa vzťahuje na spor, o ktorom rozhoduje [pozri v tomto zmysle najmä rozsudok zo 4. júna 2020, C. F. (Daňová kontrola), C‑430/19, EU:C:2020:429, bod 23 a citovanú judikatúru].

27

Tieto kumulatívne požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú výslovne uvedené v článku 94 rokovacieho poriadku, ktoré je vnútroštátny súd povinný náležite dodržiavať (uznesenie z 3. júla 2014, Talasca, C‑19/14, EU:C:2014:2049, bod 21, ako aj rozsudok z 9. septembra 2021, Toplofikatsia Sofia a i., C‑208/20 a C‑256/20, EU:C:2021:719, bod 20 a citovaná judikatúra). Okrem toho sú pripomenuté v bodoch 13, 15 a 16 Odporúčaní Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania (Ú. v. EÚ C 380, 2019, s. 1).

28

V predmetnom prípade sa vnútroštátny súd vo svojej prvej otázke zamýšľa nad výkladom článku 2 písm. b) smernice 93/13 a konkrétnejšie nad tým, či fyzickú osobu, ktorá uzavrela zmluvu o členstve v systéme zavedenom obchodnou spoločnosťou a umožňujúcom okrem iného získavať určité finančné výhody pri nadobúdaní tovaru a služieb od obchodných partnerov tejto spoločnosti, možno považovať za „spotrebiteľa“ v zmysle tohto ustanovenia, a to v kontexte sporu, v rámci ktorého žalobca vo veci samej namieta, že viaceré podmienky uvedené v tejto zmluve o členstve sú nekalé v zmysle tejto smernice, predovšetkým tá podmienka, ktorá za rozhodné právo určuje švajčiarske právo.

29

Prvá otázka sa teda v podstate týka pôsobnosti smernice 93/13. Táto otázka je tak pre rozhodnutie sporu vo veci samej relevantná.

30

Napriek tomu, že vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza skutkové okolnosti len stručne, tieto možno považovať za dostatočné na to, aby sa na ich základe poskytla užitočná odpoveď na prvú otázku v osobitnom kontexte zmluvy o členstve v systéme, o aký ide vo veci samej.

31

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto v rozsahu, v akom sa týka prvej otázky, prípustný.

32

Naopak návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje skutočnosti a dôvody dostatočné na to, aby Súdnemu dvoru umožnili poskytnúť užitočnú odpoveď na druhú a tretiu otázku.

33

Tieto dve otázky sa totiž týkajú „zmluvy s dvojakým účelom“ uzavretej medzi fyzickou osobou a predajcom alebo dodávateľom, ktorá je údajne čiastočne určená na používanie vzťahujúce sa na obchody, podnikanie alebo povolanie tejto fyzickej osoby, a len čiastočne na účely, ktoré sa na tieto obchody, podnikanie alebo povolanie nevzťahujú, pričom návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje skutočnosti, ktoré by naznačovali, že pred vnútroštátnym súdom ide o takúto zmluvu. Okrem toho treba poukázať na to, že samotný vnútroštátny súd sa zrejme domnieva, že žalobca vo veci samej je zmluvnou stranou zmluvy, v rámci ktorej koná s cieľom nevzťahujúcim sa na jeho obchody, podnikanie alebo povolanie. Návrh na začatie prejudiciálneho konania napokon neobsahuje odôvodnenie, na základe ktorého vnútroštátny súd položil otázku týkajúcu sa výkladu článku 2 písm. b) smernice 93/13 v kontexte „zmluvy s dvojakým účelom“.

34

Za týchto okolností návrh na začatie prejudiciálneho konania nespĺňa požiadavky článku 94 písm. a) a c) rokovacieho poriadku v rozsahu, v akom sa týka druhej a tretej otázky.

35

Z uvedeného vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania treba považovať za neprípustný v rozsahu, v akom sa týka druhej a tretej otázky.

36

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 písm. b) smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že pod pojem „spotrebiteľ“ v zmysle tohto ustanovenia spadá fyzická osoba, ktorá uzavrela zmluvu o členstve v systéme zavedenom obchodnou spoločnosťou a umožňujúcom okrem iného získavať určité finančné výhody pri nadobúdaní tovaru a služieb od obchodných partnerov tejto spoločnosti.

37

Hneď na úvod treba poukázať na to, že v predmetnom prípade zmluva o členstve obsahuje doložku, ktoré za rozhodné právo určuje švajčiarske právo.

38

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 6 ods. 1 nariadenia Rím I stanovuje, že spotrebiteľská zmluva „sa [v zásade] spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa“. Článok 6 ods. 2 tohto nariadenia však v zásade umožňuje stanoviť doložku o voľbe rozhodného práva, pod podmienkou, že táto voľba nezbavuje spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie uvedenej voľby bolo rozhodným.

39

Doložka, ktorá za rozhodné právo uplatňujúce sa na zmluvu určuje právo tretej krajiny, preto nemôže spotrebiteľa zbaviť ochrany, ktorú mu zaručuje smernica 93/13. V prípade existencie takejto doložky tak prináleží vnútroštátnemu súdu, aby dohliadol na to, aby ochrana podľa článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I a článku 6 ods. 2 smernice 93/13 bola zaručená.

40

V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 3. septembra 2015, Costea, C‑110/14, EU:C:2015:538, bod 18 a citovaná judikatúra).

41

Vzhľadom na takéto znevýhodnené postavenie článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú záväzné pre spotrebiteľa. Ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudok zo 17. mája 2022, Ibercaja Banco, C‑600/19, EU:C:2022:394, bod 36 a citovaná judikatúra).

42

Okrem toho podľa článku 6 ods. 2 uvedenej smernice, členské štáty prijmú potrebné opatrenia na to, aby zabezpečili, že spotrebiteľ nestratí ochranu zabezpečenú touto smernicou „tým, že si vyberie právo nečlenského štátu ako právo uplatniteľné na zmluvu, ak táto má úzku súvislosť s územím členských štátov“.

43

Ako sa napokon uvádza v desiatom odôvodnení smernice 93/13, jednotné pravidlá v záležitostiach nekalých podmienok by sa mali, okrem výnimiek vymenovaných v tomto odôvodnení, uplatniť na „všetky zmluvy“ uzatvorené medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi, ako sú definovaní v článku 2 písm. b) a c) tejto smernice [rozsudok z 27. októbra 2022, S. V. (Budova v spoluvlastníctve), C‑485/21, EU:C:2022:839, bod 22 a citovaná judikatúra].

44

Smernica 93/13 tak definuje zmluvy, na ktoré sa vzťahuje, odkazom na určitú vlastnosť zmluvných strán podľa toho, či tieto strany konajú s cieľom vzťahujúcim sa na ich obchody, podnikanie alebo povolanie (rozsudok z 21. marca 2019, Pouvin a Dijoux, C‑590/17, EU:C:2019:232, bod 23, ako aj citovaná judikatúra).

45

Z uvedeného vyplýva, že ak je zmluvná podmienka, ktorá za rozhodné právo určuje právo tretej krajiny, uvedená v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom a patriacej do vecnej pôsobnosti smernice 93/13, a spotrebiteľ má svoj obvyklý pobyt v členskom štáte, vnútroštátny súd musí uplatniť ustanovenia, ktorými sa táto smernica preberá do právneho poriadku tohto členského štátu.

46

Tomuto súdu tak prináleží, a to bez ohľadu na existenciu takejto zmluvnej podmienky, aby rozhodol, či zmluvnú stranu dotknutého predajcu alebo dodávateľa možno považovať za „spotrebiteľa“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13. Práve s ohľadom na uvedené treba odpovedať na prvú otázku.

47

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 2 písm. b) smernice 93/13 je „spotrebiteľ“ akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.

48

To, či má dotknutá osoba postavenie „spotrebiteľa“, sa musí posudzovať z hľadiska funkčného kritéria spočívajúceho v posúdení toho, či predmetný zmluvný vzťah súvisí s činnosťami, ktoré nie sú obchodom, podnikaním alebo povolaním [rozsudok z 27. októbra 2022, S. V. (Budova v spoluvlastníctve), C‑485/21, EU:C:2022:839, bod 25 a citovaná judikatúra). Súdny dvor už okrem toho mal príležitosť spresniť, že pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 má objektívnu povahu a nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré môže dotknutá osoba mať, alebo od informácií, ktoré táto osoba skutočne má k dispozícii (rozsudok z 21. marca 2019, Pouvin a Dijoux, C‑590/17, EU:C:2019:232, bod 24, ako aj citovaná judikatúra).

49

Z judikatúry vyplýva, že vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by mohla patriť do pôsobnosti tejto smernice, je pri zohľadnení všetkých dôkazov, a najmä podmienok zmluvy, povinný overiť, či dotknutá osoba môže byť považovaná za „spotrebiteľa“ v zmysle uvedenej smernice. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci, a najmä povahu tovaru alebo služby, ktoré sú predmetom dotknutej zmluvy a môžu odhaliť účel nadobudnutia tovaru alebo služby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. septembra 2015, Costea, C‑110/14, EU:C:2015:538, body 22 a 23, ako aj z 21. marca 2019, Pouvin a Dijoux, C‑590/17, EU:C:2019:232, bod 26).

50

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že v prípade fyzickej osoby, ktorá sa stane členom v systéme, o aký ide vo veci samej, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s prihliadnutím aj na povahu služieb ponúkaných dotknutým obchodníkom určil, či táto fyzická osoba konala v rámci svojich obchodov, podnikania alebo povolania alebo či konala s cieľom, ktorý sa na tieto obchody, podnikanie alebo povolanie nevzťahuje.

51

V predmetnom prípade z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že na základe zmluvy o členstve má žalobca vo veci samej, ktorý svoje povolanie nevykonáva ako podnikateľskú činnosť, právo zúčastňovať sa na „nákupnom spoločenstve“ zavedenom žalovanou vo veci samej, nadobúdať tovary a služby od obchodníkov, ktorí s ňou majú zmluvný vzťah, ako aj plniť úlohu sprostredkovateľa pre iné osoby v rámci systému, o ktorý ide vo veci samej. Podľa vnútroštátneho súdu tento systém „sľubuje“ ekonomické príjmy v podobe vrátenia peňazí z nákupov, provízií a ďalších akciových výhod.

52

V tejto súvislosti treba spresniť, že fyzická osoba, ktorá svoje povolanie nevykonáva ako podnikateľskú činnosť a ktorá sa snaží v podstate o to, aby prostredníctvom svojej účasti v systéme, o aký ide vo veci samej, získala výhodné podmienky v rámci nadobúdania tovarov a služieb na nekomerčné účely od obchodných partnerov prevádzkovateľa tohto systému, nemôže stratiť postavenie „spotrebiteľa“ v zmluvnom vzťahu s týmto prevádzkovateľom len z dôvodu tej skutočnosti, že môže využívať určité výhody, akými sú napríklad vrátenie peňazí z nákupov, provízie alebo iné akciové výhody, vyplývajúce z jej vlastných nákupov alebo z nákupov iných osôb zúčastňujúcich sa na uvedenom systéme na základe jej odporúčania.

53

Taký výklad pojmu „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13, ktorý by z tohto pojmu vylučoval fyzickú osobu konajúcu s cieľom, ktorý sa nevzťahuje na obchody, podnikanie alebo povolanie, a to z dôvodu, že má určité finančné výhody zo svojej účasti na predmetnom systéme, by totiž znamenal, že by sa zabraňovalo tomu, aby mohla byť zaručená ochrana, ktorú táto smernica poskytuje všetkým fyzickým osobám, ktoré sa vo vzťahu k predajcovi alebo dodávateľovi nachádzajú v znevýhodnenom postavení a ktoré využívajú služby ponúkané zo strany tohto predajcu alebo dodávateľa na iné účely než na účely obchodov, podnikania alebo povolania.

54

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 2 písm. b) smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pod pojem „spotrebiteľ“ v zmysle tohto ustanovenia spadá fyzická osoba, ktorá sa stala členom v systéme zavedenom obchodnou spoločnosťou a umožňujúcom okrem iného získavať určité finančné výhody v rámci toho, ako táto fyzická osoba alebo iné osoby, ktoré sa na tomto systéme zúčastňujú na základe odporúčania, nadobúdajú tovar a služby od obchodných partnerov tejto spoločnosti, pokiaľ uvedená fyzická osoba koná s cieľom, ktorý sa nevzťahuje na jej obchody, podnikanie alebo povolanie.

55

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa má vykladať v tom zmysle, že:

pod pojem „spotrebiteľ“ v zmysle tohto ustanovenia spadá fyzická osoba, ktorá sa stala členom v systéme zavedenom obchodnou spoločnosťou a umožňujúcom okrem iného získavať určité finančné výhody v rámci toho, ako táto fyzická osoba alebo iné osoby, ktoré sa na tomto systéme zúčastňujú na základe odporúčania, nadobúdajú tovar a služby od obchodných partnerov tejto spoločnosti, pokiaľ uvedená fyzická osoba koná s cieľom, ktorý sa nevzťahuje na jej obchody, podnikanie alebo povolanie.