Právny rámec

Právo Únie

Zmluva EÚ

Charta

GDPR

Poľské právo

Ústava

Zmenený zákon o Najvyššom súde

Zmenený zákon o organizácii všeobecných súdov

Zmenený zákon o organizácii správnych súdov

Prechodné ustanovenia obsiahnuté v novele

Konanie pred podaním žaloby

Konanie na Súdnom dvore

O žalobe

O právomoci Súdneho dvora, o právnom štáte a nezávislosti súdnictva a o prednosti práva Únie

O zachovaní predmetu konania

O štvrtej výhrade

Argumentácia účastníkov konania

Posúdenie Súdnym dvorom

O tretej výhrade

Argumentácia účastníkov konania

Posúdenie Súdnym dvorom

– Úvodné poznámky

– O prvej časti tretej výhrady

– O druhej časti tretej výhrady

O prvej výhrade

Argumentácia účastníkov konania

Posúdenie Súdnym dvorom

– O prípustnosti

– O veci samej

O druhej výhrade

Argumentácia účastníkov konania

Posúdenie Súdnym dvorom

– O prípustnosti

– O veci samej

O piatej výhrade

Argumentácia účastníkov konania

Posúdenie Súdnym dvorom

– Úvodné poznámky

– O uplatniteľnosti GDPR

– O uplatniteľnosti článku 7 a článku 8 ods. 1 Charty

– O uvádzanom porušení ustanovení článku 6 ods. 1 prvého pododseku písm. c) a e), článku 6 ods. 3 a článku 9 ods. 1 GDPR, ako aj článku 7 a článku 8 ods. 1 Charty

O trovách

1

Vo svojej žalobe Európska komisia navrhuje, aby Súdny dvor určil, že:

2

Článok 2 ZEÚ znie takto:

„Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.“

3

Článok 4 ZEÚ uvádza:

„1.   V súlade s článkom 5 právomoci, ktoré na Úniu neboli zmluvami prenesené, zostávajú právomocami členských štátov.

2.   Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred zmluvami, ako aj ich národnú identitu, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv. Rešpektuje ich základné štátne funkcie, najmä zabezpečovanie územnej celistvosti štátu, udržiavanie verejného poriadku a zabezpečovanie národnej bezpečnosti. Predovšetkým národná bezpečnosť ostáva vo výlučnej zodpovednosti každého členského štátu.

3.   Podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.

Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.“

4

Článok 5 ods. 1 a 2 ZEÚ stanovuje:

„1.   Vymedzenie právomocí Únie sa spravuje zásadou prenesenia právomocí. Vykonávanie právomocí Únie sa spravuje zásadou subsidiarity a proporcionality.

2.   Podľa zásady prenesenia právomocí Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v zmluvách na dosiahnutie cieľov v nich vymedzených. Právomoci, ktoré na Úniu neboli v zmluvách prenesené, zostávajú právomocami členských štátov.“

5

Článok 19 ods. 1 ZEÚ stanovuje:

„Súdny dvor Európskej únie sa skladá zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a osobitných súdov. Zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv.

Členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.“

6

Článok 7 Charty uvádza:

„Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.“

7

Podľa článku 8 Charty:

„1.   Každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú.

2.   Tieto údaje musia byť riadne spracované na určené účely na základe súhlasu dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom zákonom.…

…“

8

Článok 47 Charty, nazvaný „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“, stanovuje:

„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.…

…“

9

Článok 52 ods. 1 Charty stanovuje:

„Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.“

10

Odôvodnenia 4, 10, 16, 20, 39 a 51 GDPR uvádzajú:

…

…

…

…

…

11

Článok 1 GDPR, nazvaný „Predmet úpravy a ciele“, vo svojom odseku 2 stanovuje:

„Týmto nariadením sa chránia základné práva a slobody fyzických osôb, najmä ich právo na ochranu osobných údajov.“

12

Článok 2 GDPR, nazvaný „Vecná pôsobnosť“, uvádza:

„1.   Toto nariadenie sa vzťahuje na spracúvanie osobných údajov vykonávané úplne alebo čiastočne automatizovanými prostriedkami a na spracúvanie inými než automatizovanými prostriedkami v prípade osobných údajov, ktoré tvoria súčasť informačného systému alebo sú určené na to, aby tvorili súčasť informačného systému.

2.   Toto nariadenie sa nevzťahuje na spracúvanie osobných údajov:

…“

13

Článok 4 GDPR, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, znie takto:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…“

14

Článok 6 GDPR, nazvaný „Zákonnosť spracúvania“, vo svojich odsekoch 1 a 3 stanovuje:

„1.   Spracúvanie je zákonné iba vtedy a iba v tom rozsahu, keď je splnená aspoň jedna z týchto podmienok:

…

…

…

3.   Základ pre spracúvanie uvedené v odseku 1 písm. c) a e) musí byť stanovený:

Účel spracúvania sa stanoví v tomto právnom základe, alebo pokiaľ ide o spracúvanie uvedené v odseku 1 písm. e), spracúvanie je nevyhnutné na splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci zverenej prevádzkovateľovi.… Právo Únie alebo právo členského štátu musí spĺňať cieľ verejného záujmu a byť primerané sledovanému oprávnenému cieľu.“

15

Článok 9 GDPR, nazvaný „Spracúvanie osobitných kategórií osobných údajov“, vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Zakazuje sa spracúvanie osobných údajov, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo filozofické presvedčenie alebo členstvo v odborových organizáciách, a spracúvanie genetických údajov, biometrických údajov na individuálnu identifikáciu fyzickej osoby, údajov týkajúcich sa zdravia alebo údajov týkajúcich sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie fyzickej osoby.

2.   Odsek 1 sa neuplatňuje, ak platí niektorá z týchto podmienok:

…

…“

16

Článok 45 ods. 1 Konstytucja Rzeczypospolitej Polskiej (Ústava Poľskej republiky) (ďalej len „Ústava“) stanovuje:

„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola bez zbytočného odkladu spravodlivo a verejne prejednaná nezávislým a nestranným príslušným súdom.“

17

Podľa článku 179 Ústavy prezident republiky vymenúva sudcov na návrh Krajowa Rada Sądownictwa (Štátna súdna rada, Poľsko) (ďalej len „KRS“) na dobu neurčitú.

18

Podľa článku 186 ods. 1 Ústavy:

„[KRS] je strážcom nezávislosti súdov a sudcov.“

19

Článok 187 Ústavy stanovuje:

„1.   Členmi [KRS] sú:

…

3.   Funkčné obdobie volených členov [KRS] trvá štyri roky.

4.   Organizačnú štruktúru, rozsah činnosti a pracovné postupy [KRS], ako aj spôsob voľby jej členov upraví zákon.“

20

Zákon o Najvyššom súde zriadil na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) dva nové senáty, a to jednak disciplinárny senát a jednak senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné.

21

Novela, ktorá nadobudla účinnosť 14. februára 2020, zmenila zákon o Najvyššom súde okrem iného tým, že do článku 26 tohto zákona vložila nové odseky 2 až 6, do článku 27 ods. 1 uvedeného zákona vložila nový bod 1a, do jeho článku 45 vložila nový odsek 3, do článku 82 tohto zákona vložila nové odseky 2 až 5 a zmenila jeho článok 29 a článok 72 ods. 1.

22

Podľa článku 26 ods. 2 až 6 zmeneného zákona o Najvyššom súde:

„2.   Do právomoci senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné patrí rozhodovanie o návrhoch alebo vyhláseniach týkajúcich sa vylúčenia sudcu alebo určenia súdu, na ktorom sa má vykonať konanie, vrátane rozhodovania o sťažnostiach založených na nedostatku nezávislosti súdu alebo sudcu. Súd konajúci vo veci bezodkladne postúpi návrh predsedovi senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, aby o ňom rozhodol v súlade s osobitnými predpismi. Podanie návrhu predsedovi senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné nemá za následok prerušenie prebiehajúceho konania.

3.   O návrhu uvedenom v odseku 2 sa nerozhoduje, ak sa týka určenia a posúdenia zákonnosti vymenovania sudcu alebo jeho legitimity na plnenie úloh v oblasti výkonu spravodlivosti.

4.   Do právomoci senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné patrí rozhodovanie o žalobách o určenie nezákonnosti právoplatných rozhodnutí, ktoré vydali [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)], všeobecné súdy, vojenské súdy a správne súdy, vrátane [Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd)], ak nezákonnosť spočíva v spochybnení postavenia osoby vymenovanej do funkcie sudcu, ktorá rozhodla vo veci.

5.   Na konanie vo veciach uvedených v odseku 4 sa obdobne uplatňujú ustanovenia o určení nezákonnosti právoplatného rozhodnutia a na konanie v trestných veciach sa uplatňujú ustanovenia o obnove súdneho konania ukončeného právoplatným rozhodnutím. Nie je nevyhnutné osvedčiť pravdepodobnosť alebo vznik škody spôsobenej vyhlásením rozhodnutia, ktoré je predmetom žaloby.

6.   Žalobu o určenie nezákonnosti právoplatného rozhodnutia podľa odseku 4 možno podať na senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné bez využitia súdu, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie, aj keď účastník konania ešte nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré má k dispozícii, vrátane mimoriadneho opravného prostriedku podaného na [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)].“

23

Článok 27 ods. 1 zmeneného zákona o Najvyššom súde stanovuje:

„Do právomoci disciplinárneho senátu patria:

…

24

Článok 29 ods. 2 a 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde uvádza:

„2.   V rámci činnosti [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] alebo jeho orgánov nie je dovolené spochybňovať legitimitu [súdov], ústavných orgánov štátu alebo orgánov zodpovedných za preskúmanie a ochranu práva.

3.   [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] ani iný orgán nemôže určiť ani posudzovať zákonnosť vymenovania sudcu alebo právomoc plniť úlohy v oblasti výkonu spravodlivosti, ktorá vyplýva z tohto vymenovania.“

25

Článok 45 ods. 3 tohto zákona stanovuje:

„Vyhlásenie uvedené v článku 88a [zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov] predkladajú sudcovia [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] prvému predsedovi [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)], a prvý predseda [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] [KRS]“.

26

Článok 72 ods. 1 zmeneného zákona o Najvyššom súde znie takto:

„Sudca [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] disciplinárne zodpovedá za služobné (disciplinárne) previnenia, vrátane:

27

V súlade s článkom 73 ods. 1 zmeneného zákona o Najvyššom súde je disciplinárny senát disciplinárnym súdom prvého a druhého stupňa pre sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd).

28

Článok 82 tohto zákona stanovuje:

„1.   Ak má [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] pri preskúmaní kasačného odvolania alebo iného opravného prostriedku vážne pochybnosti o výklade právnych predpisov, na ktorých sa zakladá vydané rozhodnutie, môže prerušiť konanie a predložiť právnu otázku rozhodovaciemu zloženiu zloženému zo siedmich sudcov tohto súdu.

2.   Keď [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] preskúmava vec, v ktorej vznikla právna otázka týkajúca sa nezávislosti sudcu alebo súdu, preruší konanie a postúpi túto otázku rozhodovaciemu zloženiu zloženému zo všetkých členov senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné.

3.   Ak má [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] pri preskúmaní návrhu uvedeného v článku 26 ods. 2 vážne pochybnosti o výklade právnych predpisov, na ktorých sa má zakladať rozhodnutie, môže prerušiť konanie a postúpiť právnu otázku rozhodovaciemu zloženiu zloženému zo všetkých členov senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné.

4.   Senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné nie je pri prijímaní rozhodnutia uvedeného v odseku 2 alebo 3 viazaný rozhodnutím iného rozhodovacieho zloženia [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] a to aj keď toto rozhodnutie nadobudlo silu právnej zásady.

5.   Rozhodnutie prijaté všetkými členmi senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné na základe odsekov 2 alebo 3 je záväzné pre všetky rozhodovacie zloženia [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)]. Každé odchýlenie sa od rozhodnutia, ktoré nadobudlo silu právnej zásady, si vyžaduje nové rozhodnutie pléna [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)], na ktorého prijatie sa vyžaduje prítomnosť najmenej dvoch tretín sudcov každého senátu. Článok 88 sa neuplatňuje.“

29

Novela zmenila zákon o organizácii všeobecných súdov najmä tým, že do tohto zákona vložila nové články 42a a 88a, ako aj tým, že do článku 55 uvedeného zákona doplnila nový odsek 4, do článku 107 toho istého zákona doplnila nové body 2 a 3 a do jeho článku 110 doplnila nový odsek 2a.

30

Článok 42a zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov znie takto:

„ 1.   V rámci činnosti súdov alebo súdnych orgánov nie je dovolené spochybňovať legitimitu [súdov], ústavných orgánov štátu alebo orgánov zodpovedných za preskúmanie a ochranu práva.

2.   Všeobecný súd ani iný orgán nemôže určiť ani posudzovať zákonnosť vymenovania sudcu alebo právomoc plniť úlohy v oblasti výkonu spravodlivosti, ktorá vyplýva z tohto vymenovania.“

31

Článok 55 tohto zákona stanovuje:

„1.   Sudcom všeobecného súdu je osoba vymenovaná na toto miesto prezidentom republiky, ktorá pred ním zložila slávnostný sľub.

2.   Sudcovia všeobecného súdu sú vymenovaní na miesta:

3.   Prezident republiky pri vymenovaní osoby na miesto sudcu určitého súdu určí jej miesto výkonu služby (sídlo). Zmenu miesta výkonu služby možno vykonať bez zmeny miesta sudcu určitého súdu v prípadoch a za podmienok stanovených v článku 75.

4.   Sudcovia môžu rozhodovať vo všetkých veciach vo svojom mieste výkonu služby a na iných súdoch v prípadoch stanovených zákonom (právomoc sudcu). Predpisy upravujúce prideľovanie vecí, ako aj vymenovanie a zmenu zloženia súdu neobmedzujú právomoc sudcu a nemožno sa ich dovolávať na účely určenia, že rozhodovacie zloženie je v rozpore so zákonom, že je súd nesprávne obsadený alebo že sa na rozhodovaní zúčastňuje osoba, ktorá nemá oprávnenie alebo právomoc rozhodnúť.

32

Článok 80 uvedeného zákona stanovuje:

„1.   Sudcu možno zadržať alebo trestne stíhať iba so súhlasom príslušného disciplinárneho súdu. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na zadržanie v prípade prichytenia pri páchaní trestného činu, ak je to nevyhnutné na zaručenie riadneho priebehu konania. Až do prijatia rozhodnutia, ktorým sa udeľuje súhlas s trestným stíhaním sudcu, možno vo veci vykonávať len neodkladné úkony.

…

2c.   Disciplinárny súd prijme uznesenie, ktorým udelí súhlas s trestným stíhaním sudcu, ak je podozrenie, že spáchal trestný čin dostatočne podložené. V uznesení sa rozhodne o súhlase s trestným stíhaním sudcu a uvedú sa jeho dôvody.

2d.   Disciplinárny súd preskúma žiadosť o udelenie súhlasu s trestným stíhaním sudcu v lehote štrnástich dní odo dňa jej doručenia.

…“

33

Podľa článku 88a zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov:

„1.   Sudca je povinný podať písomné vyhlásenie, v ktorom uvedie:

2.   Vyhlásenia uvedené v odseku 1 predkladajú sudcovia predsedovi príslušného [sąd apelacyjny (odvolací súd)] a predsedovia [sąd apelacyjny (odvolací súd)] ministrovi spravodlivosti.

3.   Vyhlásenia uvedené v odseku 1 sa predkladajú do 30 dní odo dňa nástupcu do funkcie sudcu a do 30 dní od dňa, keď nastanú alebo zaniknú okolnosti uvedené v odseku 1.

4.   Informácie obsiahnuté vo vyhláseniach uvedených v odseku 1 sú verejné a zverejňujú sa v [Biuletyn Informacji Publicznej (Bulletin verejných informácií) uvedenom v [ustawa o dostępie do informacji publicznej (zákon o prístupe k verejným informáciám) zo 6. septembra 2001 (Dz. U. č. 112, položka 1198)] najneskôr do 30 dní odo dňa predloženia vyhlásenia oprávnenému orgánu.“

34

Článok 107 ods. 1 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov znie takto:

„Sudca disciplinárne zodpovedá za služobné (disciplinárne) previnenia, vrátane:

…“

35

Podľa článku 110 ods. 2a tohto zákona:

„… Vo veciach uvedených v článku 80… je v prvom stupni príslušný [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] rozhodujúci samosudcom disciplinárneho senátu a v druhom stupni [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] rozhodujúci v rozhodovacom zložení zloženom z troch sudcov disciplinárneho senátu.“

36

Článok 129 ods. 1 až 3 uvedeného zákona uvádza:

„1.   Disciplinárny súd môže pozastaviť výkon funkcie sudcovi, proti ktorému sa začalo disciplinárne konanie alebo konanie o pozbavení spôsobilosti na právne úkony, ako aj vtedy, keď prijme rozhodnutie, ktorým sa udeľuje súhlas s trestným stíhaním sudcu.

2.   Ak disciplinárny súd prijme rozhodnutie, ktorým udelí súhlas s trestným stíhaním sudcu za úmyselný trestný čin, ktorý môže byť stíhaný prokurátorom, z úradnej moci pozastaví výkon jeho funkcie.

3.   Pri pozastavení výkonu funkcie sudcu mu disciplinárny súd po dobu tohto pozastavenia skráti plat o 25 až 50 %; toto ustanovenie sa netýka osôb, na ktoré sa vzťahuje konanie o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony.“

37

Novela zmenila zákon o organizácii správnych súdov najmä tým, že do článku 5 tohto zákona vložila nové odseky 1a a 1b, do článku 8 uvedeného zákona vložila nový odsek 2 a zmenila jeho článok 29 ods. 1 a článok 49 ods. 1.

38

Článok 5 ods. 1a a 1b zmeneného zákona o organizácii správnych súdov uvádza:

„1a.   V rámci činnosti správneho súdu alebo jeho orgánov nie je dovolené spochybňovať legitimitu [súdov], ústavných orgánov štátu alebo orgánov zodpovedných za preskúmanie a ochranu práva.

1b.   Správny súd ani iný orgán nemôže určiť ani posudzovať zákonnosť vymenovania sudcu alebo právomoc plniť úlohy v oblasti výkonu spravodlivosti, ktorá vyplýva z tohto vymenovania.“

39

Článok 8 ods. 2 zmeneného zákona o organizácii správnych súdov stanovuje:

„Vyhlásenie uvedené v článku 88a [zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov] predkladajú sudcovia [wojewódzki sąd administracyjny (vojvodský správny súd)] predsedovi príslušného vojvodského správneho súdu, predseda vojvodského správneho súdu a sudcovia [Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd)] predsedovi [Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd)], a predseda [Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd)] [KRS].“

40

Podľa článku 29 ods. 1 zmeneného zákona o organizácii správnych súdov sa disciplinárne previnenia upravené v článku 107 ods. 1 bodoch 2 a 3 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov vzťahujú aj na sudcov správnych súdov.

41

V súlade s článkom 49 ods. 1 zmeneného zákona o organizácii správnych súdov sa disciplinárne previnenia upravené v článku 72 ods. 1 zmeneného zákona o Najvyššom súde vzťahujú aj na sudcov Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd).

42

V súlade s článkom 8 novely sa článok 55 ods. 4 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov vzťahuje aj na veci začaté alebo ukončené predo dňom nadobudnutia účinnosti novely.

43

Podľa článku 10 novely:

„1.   Ustanovenia [zákona o Najvyššom súde] v znení vyplývajúcom z tohto zákona sa uplatňujú aj na veci predložené na preskúmanie senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktoré boli začaté a neboli ukončené právoplatným rozhodnutím, vrátane uznesenia, pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona.

2.   Súd konajúci vo veci uvedenej v odseku 1 postúpi túto vec bezodkladne a najneskôr do 7 dní od nadobudnutia účinnosti tohto zákona senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktorý môže zrušiť skôr vykonané úkony, pokiaľ znemožňujú preskúmanie veci v súlade so zákonom.

3.   Úkony vykonané súdmi alebo účastníkmi konania vo veciach uvedených v odseku 1 po nadobudnutí účinnosti tohto zákona v rozpore s odsekom 2 nemajú procesné účinky.“

44

Keďže Komisia sa domnievala, že prijatím novely si Poľská republika vo viacerých ohľadoch nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, zo zásady prednosti práva Únie, z článku 267 ZFEÚ, z článku 7 a článku 8 ods. 1 Charty, z článku 6 ods. 1 prvého pododseku písm. c) a e), článku 6 ods. 3 a článku 9 GDPR, zaslala 29. apríla 2020 tomuto členskému štátu výzvu. Tento členský štát odpovedal listom z 29. júna 2020, v ktorom poprel akékoľvek porušenie práva Únie.

45

Dňa 30. októbra 2020 vydala Komisia odôvodnené stanovisko, v ktorom trvala na tom, že úprava zavedená novelou nerešpektuje ustanovenia práva Únie uvedené v predchádzajúcom bode. Táto inštitúcia preto vyzvala Poľskú republiku, aby prijala opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s týmto odôvodneným stanoviskom v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia.

46

Vzhľadom na nárast počtu vecí prejednávaných disciplinárnym senátom, ktoré sa týkali žiadostí o udelenie súhlasu s trestným stíhaním sudcov, Komisia listom z 1. novembra 2020 zaslala poľským orgánom rôzne otázky, na ktoré tieto orgány odpovedali 13. novembra 2020.

47

Dňa 3. decembra 2020 zaslala Komisia Poľskej republike doplňujúcu výzvu a tvrdila, že tento členský štát tým, že podľa článku 27 ods. 1 bodov 1a, 2 a 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde zveril disciplinárnemu senátu, ktorého nezávislosť a nestrannosť nie sú zaručené, právomoc rozhodovať vo veciach, ktoré majú priamy vplyv na postavenie a výkonu funkcie sudcu a justičného čakateľa, porušil svoje povinnosti podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

48

Listom z 30. decembra 2020 odpovedala Poľská republika na odôvodnené stanovisko Komisie z 30. októbra 2020, pričom poprela existenciu vytýkaných nesplnení povinností.

49

Listom zo 4. januára 2021 tento členský štát odpovedal na doplňujúcu výzvu z 3. decembra 2020, pričom tvrdil, že výhrady vznesené Komisiou v tejto výzve už neboli dôvodné.

50

Dňa 27. januára 2021 zaslala Komisia Poľskej republike doplňujúce odôvodnené stanovisko, v ktorom trvala na výhradách, ktoré formulovala vo svojej doplňujúcej výzve. Táto inštitúcia preto vyzvala Poľskú republiku, aby prijala opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s týmto doplňujúcim odôvodneným stanoviskom v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia.

51

Listom z 26. februára 2021 odpovedala Poľská republika na doplňujúce odôvodnené stanovisko, pričom poprela výhrady, ktoré v ňom Komisia formulovala.

52

Za týchto okolností Komisia rozhodla o podaní prejednávanej žaloby.

53

Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdneho dvora 1. apríla 2021 Komisia podala návrh na nariadenie predbežných opatrení podľa článku 279 ZFEÚ.

54

Uznesením zo 14. júla 2021, Komisia/Poľsko (C‑204/21 R, EU:C:2021:593), podpredsedníčka Súdneho dvora vyhovela tomuto návrhu až do vyhlásenia tohto rozsudku a v podstate nariadila Poľskej republike, aby pozastavila tak uplatňovanie vnútroštátnych ustanovení uvedených v prvej až štvrtej zarážke žalobného návrhu Komisie, ktoré sú prevzaté do bodu 1 tohto rozsudku, ako aj účinky rozhodnutí disciplinárneho senátu, ktorými bol udelený súhlas s trestným stíhaním sudcu alebo s jeho zatknutím.

55

Podaním podaným do kancelárie Súdneho dvora 16. augusta 2021 Poľská republika navrhla zrušenie tohto uznesenia. Tento návrh bol zamietnutý uznesením podpredsedníčky Súdneho dvora zo 6. októbra 2021, Poľsko/Komisia (C‑204/21 R, EU:C:2021:834).

56

Podaním podaným do kancelárie Súdneho dvora 7. septembra 2021 Komisia podala nový návrh na nariadenie predbežných opatrení, v ktorom navrhla, aby bola Poľskej republike uložená povinnosť platiť denné penále. Podpredseda Súdneho dvora, ktorý vyhovel tomuto návrhu uznesením z 27. októbra 2021, Komisia/Poľsko (C‑204/21 R, EU:C:2021:878), uložil Poľskej republike povinnosť platiť Komisii penále vo výške 1000000 eur denne odo dňa doručenia tohto uznesenia až do dňa, keď si tento členský štát splní povinnosti, ktoré mu vyplývajú z uznesenia podpredsedníčky Súdneho dvora uvedeného v bode 54 tohto rozsudku, alebo ak k splneniu týchto povinností nedôjde, až do dňa vyhlásenia tohto rozsudku. Uznesením podpredsedu Súdneho dvora z 21. apríla 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) (C‑204/21 R‑RAP, EU:C:2023:334) bola výška tohto penále znížená na 500000 eur denne odo dňa podpisu uvedeného uznesenia.

57

Uzneseniami predsedu Súdneho dvora z 30. septembra 2021 sa Belgickému kráľovstvu, Dánskemu kráľovstvu, Holandskému kráľovstvu, Fínskej republike a Švédskemu kráľovstvu povolil vstup do konania ako vedľajším účastníkom konania na podporu návrhov Komisie.

58

Žaloba Komisie obsahuje päť výhrad. Prvá až tretia výhrada sú založené na porušeniach ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, ako aj článku 267 ZFEÚ, pričom na základe prvej a druhej výhrady Komisia navyše navrhuje, aby bolo určené, že došlo k porušeniu zásady prednosti práva Únie. Štvrtá výhrada je založená na porušení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. Piata výhrada je založená na porušení ustanovení článku 7 a článku 8 ods. 1 Charty, ako aj ustanovení článku 6 ods. 1 prvého pododseku písm. c) a e), článku 6 ods. 3 a článku 9 ods. 1 GDPR.

59

Poľská republika popiera všetky takto uvádzané nesplnenia povinností a navrhuje, aby bola žaloba Komisie zamietnutá.

60

Vo svojej duplike sa Poľská republika odvoláva na rozsudok zo 14. júla 2021 (vec P 7/20), ktorý vyhlásil Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko), a v ktorom tento súd rozhodol, po prvé, na základe ustanovení článku 4 ods. 1 a 2 a článku 5 ods. 1 ZEÚ a predovšetkým na základe zásady prenesenia právomocí Únie a jej povinnosti rešpektovať národnú identitu členských štátov, že článok 4 ods. 3 druhá veta ZEÚ v spojení s článkom 279 ZFEÚ tak, ako bol vyložený Súdnym dvorom v uznesení z 8. apríla 2020, Komisia/Poľsko (C‑791/19 R, EU:C:2020:277), je nezlučiteľný s viacerými ustanoveniami Ústavy. Po druhé sa Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) domnieval, že Súdny dvor tým, že v tomto uznesení nariadil predbežné opatrenia týkajúce sa organizácie a právomoci poľských súdov, ako aj konania na týchto súdoch a takto uložil Poľskej republike povinnosti, rozhodol ultra vires. Na takéto opatrenia sa preto nevzťahujú zásady prednosti a priamej uplatniteľnosti práva Únie formulované v článku 91 ods. 1 až 3 Ústavy. V tomto rozsudku zo 14. júla 2021 Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) rovnako potvrdil, že v prípade rozporu medzi jeho rozhodnutiami a rozhodnutiami Súdneho dvora musí mať Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) „posledné slovo“ v zásadných veciach poľského ústavného poriadku.

61

Ako vyplýva z jej dupliky, Poľská republika chce týmto v podstate spochybniť tak existenciu nesplnení povinností uvádzaných Komisiou v jej žalobe, a to predovšetkým tých, ktoré sa týkajú porušení ustanovení článku 19 ods. 1 ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty a porušení zásady prednosti práva Únie, ako aj právomoc Súdneho dvora rozhodnúť o tejto žalobe. Podľa tohto členského štátu totiž z judikatúry vyplývajúcej z rozsudku, ktorý 14. júla 2021 vyhlásil Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), vyplýva, že ak by Súdny dvor vyhovel výhradám formulovaným Komisiou, prekročil by svoje vlastné právomoci a právomoci Únie. Vyhovenie týmto výhradám by porušovalo jednak výlučnú právomoc Poľskej republiky v oblasti organizácie súdnictva tým, že by nerešpektovalo zásadu prenesenia právomocí Únie a jednak národnú identitu obsiahnutú v základných politických a ústavných systémoch tohto členského štátu, a to v rozpore s ustanoveniami článku 4 ods. 2 ZEÚ.

62

V tejto súvislosti však treba na úvod pripomenúť, že preskúmanie, či členské štáty spĺňajú požiadavky vyplývajúce z článku 2 a z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, patrí plne do právomoci Súdneho dvora, a to najmä vtedy, keď tak, ako v tomto prípade, prejednáva žalobu o nesplnenie povinnosti podanú Komisiou podľa článku 258 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 161, ako aj citovanú judikatúru).

63

Pokiaľ ide o pôsobnosť týchto ustanovení, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hoci organizácia súdnictva v členských štátoch, najmä zriadenie, zloženie, právomoci a fungovanie vnútroštátnych súdov, ako aj pravidlá, ktoré upravujú postup vymenovania sudcov a pravidlá, ktoré sa uplatňujú na ich postavenie a výkon ich funkcie, patria do právomoci týchto štátov, pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie a predovšetkým z článkov 2 a 19 ZEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, body 56, 60 až 62 a 95, ako aj citovanú judikatúru, a z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 38, ako aj citovanú judikatúru].

64

Podľa článku 2 ZEÚ je Únia založená na hodnotách, ktoré sú spoločné pre členské štáty a v súlade s článkom 49 ZEÚ predstavuje dodržiavanie týchto hodnôt predchádzajúcu podmienku pristúpenia k Únii, ktorú musí splniť každý európsky štát, ktorý žiada o členstvo v nej (rozsudok zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 124, ako aj citovanú judikatúru).

65

Okrem toho treba pripomenúť, že na to, aby Poľská republika mohla pristúpiť k Únii, musela splniť kritériá, ktoré musia spĺňať štáty uchádzajúce sa o členstvo, ako boli stanovené na zasadnutí Európskej rady v Kodani 21. a 22. júna 1993. Tieto kritériá vyžadujú okrem iného, „aby kandidátsky štát dosiahol stabilitu inštitúcií, ktoré sú zárukou demokracie, právneho štátu, dodržiavania ľudských práv a rešpektovania a ochrany menšín“ (rozsudok z 29. marca 2022, Getin Noble Bank,C‑132/20, EU:C:2022:235, bod 104).

66

Ako opakovane zdôraznil Súdny dvor, Únia takto združuje štáty, ktoré slobodne a dobrovoľne pristúpili k hodnotám uvedeným v článku 2 ZEÚ, rešpektujú tieto hodnoty a zaväzujú sa ich podporovať. Okrem toho vzájomná dôvera medzi členskými štátmi a najmä medzi ich súdmi vychádza zo základného predpokladu, podľa ktorého členské štáty zdieľajú tieto spoločné hodnoty [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 50 a citovanú judikatúru].

67

Článok 2 ZEÚ preto nevyjadruje len smerovanie alebo úmysly politickej povahy, ale obsahuje hodnoty, ktoré sú súčasťou samotnej identity Únie ako spoločného právneho poriadku, a ktoré sú konkretizované v zásadách obsahujúcich právne záväzné povinnosti pre členské štáty (rozsudok zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 232).

68

Z uvedeného najmä vyplýva, že dodržiavanie hodnôt upravených v článku 2 ZEÚ členským štátom je podmienkou požívania všetkých práv vyplývajúcich z uplatňovania Zmlúv na tento členský štát. Dodržiavanie týchto hodnôt totiž nemožno redukovať na povinnosť, ktorú musí splniť kandidátska krajina, aby mohla vstúpiť do Únie, a od ktorej je po vstupe do Únie oslobodená (rozsudok zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 126, ako aj citovaná judikatúra).

69

Článok 19 ZEÚ zase konkretizuje hodnotu právneho štátu potvrdenú v článku 2 ZEÚ (rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 32). Pokiaľ ide konkrétnejšie o článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, treba pripomenúť, že ako stanovuje toto ustanovenie, členským štátom prináleží, aby upravili systém opravných prostriedkov a postupov zaručujúcich osobám podliehajúcim súdnej právomoci dodržiavanie ich práva na účinnú súdnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie. Zásada účinnej súdnej ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, na ktorú takto odkazuje uvedené ustanovenie, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie vychádzajúcu z ústavných tradícií spoločných členským štátom, ktorá bola zakotvená v článkoch 6 a 13 EDĽP a v súčasnosti je potvrdená v článku 47 Charty [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 52 a citovaná judikatúra].

70

Na zabezpečenie toho, aby orgány, ktoré môžu rozhodovať o otázkach spojených s uplatňovaním alebo výkladom práva Únie, boli schopné zabezpečiť takúto účinnú súdnu ochranu, je pritom prvoradé zachovanie ich nezávislosti, ako potvrdzuje článok 47 druhý odsek Charty [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 57 a citovaná judikatúra].

71

Súdny dvor vo svojej judikatúre rovnako zdôraznil, že záruky prístupu k nezávislému a nestrannému súdu vopred zriadenému zákonom, a najmä záruky, ktoré vymedzujú tento pojem, ako aj zloženie tohto súdu, predstavujú základný kameň práva na spravodlivý proces [rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 126, ako aj citovaná judikatúra].

72

Za týchto okolností nemožno dôvodne tvrdiť, že požiadavky, ktoré ako podmienky pristúpenia a členstva v Únii vyplývajú z dodržiavania takých hodnôt a zásad zakotvených v článku 2 a v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, ako je právny štát, účinná súdna ochrana a nezávislosť súdnictva, môžu mať vplyv na národnú identitu členského štátu v zmysle článku 4 ods. 2 ZEÚ. Toto ustanovenie, ktoré treba vykladať so zreteľom na ustanovenia rovnakej právnej sily, zakotvené v tomto článku 2 a v článku 19 ods. 1 druhom pododseku, preto nemôže oslobodzovať členské štáty od povinnosti rešpektovať požiadavky, ktoré z nich vyplývajú.

73

Súdny dvor tak rozhodol, že hoci, ako vyplýva z článku 4 ods. 2 ZEÚ, Únia rešpektuje národnú identitu členských štátov, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch, takže tieto štáty majú určitú mieru voľnej úvahy pri zabezpečovaní uplatňovania zásad právneho štátu, nijako z toho nevyplýva, že táto povinnosť dosiahnuť určitý výsledok môže byť odlišná v závislosti od členského štátu. Členské štáty totiž síce majú odlišnú národnú identitu, obsiahnutú vo svojich základných politických a ústavných systémoch, ktorú Únia rešpektuje, uznávajú však pojem „právny štát“, ktorý je spoločnou hodnotou ich vlastných ústavných tradícií a ktorý sa zaviazali neustále dodržiavať (rozsudok zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, body 233 a 234).

74

Z toho vyplýva, že pri výbere svojho ústavného modelu sú členské štáty povinné rešpektovať najmä požiadavku nezávislosti súdov, ktorá vyplýva z článku 2 a z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 43 a citovanú judikatúru]. Členské štáty sú tak najmä povinné dbať na to, aby nedošlo z hľadiska hodnoty právneho štátu k znižovaniu úrovne ich právnej úpravy v oblasti organizácie súdnictva tým, že sa zdržia prijímania pravidiel, ktoré by zasahovali do nezávislosti sudcov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19, EU:C:2021:1034, bod 162).

75

Okrem toho Súdny dvor v rozsudku z 15. júla 1964, Costa (6/64, EU:C:1964:66, s. 1158 až 1160), rozhodol, že skutočnosť, že Zmluva o EHS zaviedla vlastný právny poriadok, ktorý členské štáty prijali na základe reciprocity, má za následok to, že tieto členské štáty nemôžu voči uvedenému právnemu poriadku presadiť neskoršie jednostranné opatrenie, ani sa proti právu vyplývajúcemu zo Zmluvy o EHS nemôžu odvolávať na akékoľvek pravidlá vnútroštátneho práva bez toho, aby toto právo nestratilo svoju povahu práva Spoločenstva, a bez toho, aby sa spochybnil právny základ samotného Spoločenstva. Okrem toho Súdny dvor zdôraznil, že výkonná moc práva Spoločenstva sa nemôže meniť v jednotlivých štátoch v prospech neskoršej vnútroštátnej právnej úpravy bez toho, aby nebolo ohrozené uskutočňovanie cieľov Zmluvy o EHS a aby nebola vyvolaná diskriminácia na základe štátnej príslušnosti, ktorú táto Zmluva zakazuje [rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 48 a citovanú judikatúru].

76

Tieto základné charakteristiky právneho poriadku Únie a význam jeho rešpektovania navyše potvrdila bezvýhradná ratifikácia Zmlúv, ktorými sa mení a dopĺňa Zmluva o EHS, a najmä Lisabonskej zmluvy, ako to preukazuje predovšetkým vyhlásenie č. 17 týkajúce sa prednosti, pripojené k záverečnému aktu medzivládnej konferencie, ktorá prijala Lisabonskú zmluvu podpísanú 13. decembra 2007 (Ú. v. EÚ C 326, 2012, s. 346). Platí to aj pre judikatúru Súdneho dvora z obdobia po nadobudnutí účinnosti tejto Lisabonskej zmluvy [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, body 49 a 50, ako aj citovanú judikatúru].

77

Z tejto ustálenej judikatúry vyplýva, že odvolávanie sa členského štátu na ustanovenia vnútroštátneho práva, hoci aj ústavnej povahy, nemôže podľa zásady prednosti práva Únie zasahovať do jednoty a účinnosti práva Únie. V súlade s ustálenou judikatúrou sú totiž účinky spojené so zásadou prednosti práva Únie záväzné pre všetky orgány členského štátu, pričom tomu najmä nemôžu brániť vnútroštátne ustanovenia, vrátane tých ústavných [rozsudky zo 17. decembra 1970, Internationale Handelsgesellschaft, 11/70, EU:C:1970:114, bod 3, ako aj z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 51 a citovaná judikatúra]. Dodržiavanie tejto povinnosti je okrem iného nevyhnutné na zaručenie rešpektovania rovnosti členských štátov pred Zmluvami a je vyjadrením zásady lojálnej spolupráce formulovanej v článku 4 ods. 3 ZEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 55 a citovanú judikatúru].

78

Súdny dvor však rozhodol, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vykladaný s prihliadnutím na článok 47 Charty, ktorý ukladá členským štátom jasnú a presnú povinnosť dosiahnuť určitý výsledok, a s ktorým nie je spojená nijaká podmienka, najmä pokiaľ ide o nezávislosť a nestrannosť súdov, ktoré majú vykladať a uplatňovať právo Únie a požiadavku, aby boli tieto súdy vopred zriadené zákonom, majú priamy účinok, ktorý vyžaduje, aby sa vylúčilo uplatnenie každého ustanovenia, judikatúry alebo vnútroštátnej praxe, ktorá je v rozpore s týmito ustanoveniami práva Únie tak, ako ich vykladá Súdny dvor [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, body 158 a 159, ako aj citovanú judikatúru; zo16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21, EU:C:2022:97, bod 162 a citovanú judikatúru, ako aj z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, body 58 a 59, ako aj citovanú judikatúru].

79

V tejto súvislosti treba napokon pripomenúť, že keďže Súdny dvor má výlučnú právomoc poskytnúť konečný výklad práva Únie, prináleží mu, aby pri výkone tejto právomoci spresnil pôsobnosť zásady prednosti práva Únie so zreteľom na relevantné ustanovenia tohto práva, takže táto pôsobnosť nemôže závisieť od výkladu ustanovení vnútroštátneho práva ani od výkladu ustanovení práva Únie, ktorý vykoná vnútroštátny súd a ktorý nezodpovedá výkladu Súdneho dvora [rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 52 a citovanú judikatúru]. Dotknutý vnútroštátny súd je preto v prípade potreby povinný zmeniť svoju vlastnú judikatúru, ktorá je nezlučiteľná s právom Únie tak, ako ho vykladá Súdny dvor (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, body 33 a 34, ako aj zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, C‑684/16, EU:C:2018:874, bod 60).

80

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Poľská republika, nemôžu ani zásady formulované v článku 4 ods. 1 a 2 a v článku 5 ods. 1 ZEÚ, ani taká judikatúra vnútroštátneho ústavného súdu, aká je uvedená v bode 60 tohto rozsudku, brániť tomu, aby vnútroštátne ustanovenia, ktoré Komisia napadla vo svojej žalobe, mohol preskúmať Súdny dvor, najmä so zreteľom na ustanovenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, ako aj so zreteľom na zásadu prednosti práva Únie.

81

Na pojednávaní Poľská republika zdôraznila nedávne prijatie ustawa o zmianie ustawy o Sądzie Najwyższym oraz niektórych innych ustaw (zákon, ktorým sa mení zákon o Najvyššom súde a niektoré ďalšie zákony) z 9. júna 2022 (Dz. U., položka 1259), ktorý nadobudol účinnosť 15. júla 2022 a ktorého predmetom je okrem iného zrušenie disciplinárneho senátu, ktorého sa týka štvrtá výhrada Komisie. Tento zákon rovnako zmenil a spresnil znenie až dovtedy existujúcej formulácie vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú predmetom prvej a tretej výhrady. Za týchto okolností Poľská republika tvrdí, že pokračovanie v konaní nie je dôvodné v rozsahu, v akom sa týka prvej, tretej a štvrtej výhrady.

82

V tejto súvislosti však stačí pripomenúť, že ako vyplýva z ustálenej judikatúry, existencia nesplnenia povinnosti sa má hodnotiť v závislosti od situácie dotknutého členského štátu ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku a že Súdny dvor nemôže brať do úvahy neskoršie zmeny [rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 30 a citovaná judikatúra].

83

V tomto prípade nie je sporné, že ku dňu, keď uplynuli lehoty, ktoré Komisia stanovila v odôvodnenom stanovisku a v doplňujúcom odôvodnenom stanovisku, boli všetky vnútroštátne ustanovenia, ktoré táto inštitúcia napáda vo svojej žalobe, stále účinné. V dôsledku toho je potrebné, aby Súdny dvor rozhodol o všetkých výhradách uvádzaných v tejto žalobe.

84

Vo svojej štvrtej výhrade, ktorú treba preskúmať ako prvú, Komisia usudzuje, že došlo k porušeniu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ spočívajúcemu v tom, že Poľská republika si nesplnila svoju povinnosť zaručiť nezávislosť a nestrannosť disciplinárneho senátu, hoci tento senát je ako „súd“ súčasťou poľského súdneho systému v „oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“ v zmysle tohto ustanovenia a hoci mu bola priznaná výlučná právomoc rozhodovať v niektorých veciach týkajúcich sa postavenia a výkonu funkcie sudcov, čo môže ovplyvniť ich nezávislosť.

85

Komisia sa vo svojej žalobe v tejto súvislosti odvoláva na rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) (C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, ďalej len rozsudok A. K. a i., EU:C:2019:982), ako aj na rozsudok z 5. decembra 2019 (III PO 7/18) a uznesenia z 15. januára 2020 (III PO 8/18 a III PO 9/18), ktoré vydal Sąd Najwyższy (Izba Pracy i Ubezpieczeń Społecznych) [Najvyšší súd (senát pre pracovnoprávne veci a veci sociálneho zabezpečenia), Poľsko], ktorý bol vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veciach, ktoré viedli k rozsudku A. K. a i. Z týchto súdnych rozhodnutí vyplýva, že celkové posúdenie najmä kontextu a podmienok, za ktorých bol zriadený disciplinárny senát, jeho zloženia, spôsobu vymenovania jeho členov a účasti KRS na vymenovaní jeho nového zloženia, ako aj niektorých charakteristických znakov tohto senátu a osobitých právomocí, ktoré mu boli priznané, môže u osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyvolať oprávnené pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti uvedeného senátu.

86

Článok 27 ods. 1 body 1a, 2 a 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde, ktorý udelil disciplinárnemu senátu jednak právomoc vysloviť súhlas s trestným stíhaním sudcov a justičných čakateľov, ako aj s ich prípadným zatknutím a vzatím do väzby a právomoc rozhodnúť v takýchto prípadoch o pozastavení výkonu ich funkcie a o znížení platu, ako aj právomoc rozhodovať vo veciach pracovného práva a sociálneho zabezpečenia alebo v oblasti odchodu sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) do dôchodku, neumožňuje zaručiť nezávislosť a nestrannosť týchto sudcov, najmä vo vzťahu k neoprávneným vonkajším tlakom, a preto ani právo osôb podliehajúcich súdnej právomoci na účinný prostriedok nápravy v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie.

87

Komisia vo svojej replike dodáva, že dôvodnosť štvrtej výhrady medzičasom potvrdili závery vyplývajúce z rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596). Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku z 22. júla 2021, Reczkowicz v. Poľsko (CE:ECHR:2021:0722JUD004344719) navyše rozhodol, že disciplinárny senát nie je súdom zriadeným zákonom v zmysle článku 6 EDĽP.

88

Poľská republika na svoju obranu tvrdí, že tak postup vymenovania členov disciplinárneho senátu, ako aj iné záruky, ktoré požívajú po svojom vymenovaní, môžu zaručiť nezávislosť tohto senátu.

89

Po prvé, podmienky, ktoré musia spĺňať uchádzači o funkciu sudcu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), sú taxatívne definované vo vnútroštátnom práve a súčasťou postupu ich vymenovania je výber, ktorý po zverejnení verejnej výzvy na podávanie žiadostí vykonáva KRS, a na základe ktorého tento orgán formuluje návrh na vymenovanie vybraných uchádzačov. Tento postup vedie k prijatiu aktu o vymenovaní prezidentom republiky, ktorý nie je povinný riadiť sa návrhom KRS. Nové zloženie KRS, ktorého ústavnosť potvrdil Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), sa príliš nelíši od zloženia typického pre štátne súdne rady zriadené v iných členských štátoch. Účasť zákonodarnej moci na vymenovaní členov KRS navyše prispieva k posilneniu jej demokratickej legitimity, pričom toto nové zloženie umožnilo zabezpečiť lepšiu reprezentatívnosť poľského sudcovského stavu.

90

Po druhé, členovia disciplinárneho senátu požívajú po svojom vymenovaní záruky súvisiace najmä s neobmedzenou dĺžkou ich funkčného obdobia, ich neodvolateľnosťou, imunitou, povinnosťou zostať apolitickí, ako aj nezlučiteľnosťou s ďalšou zárobkovou činnosťou a obzvlášť vysokým platom.

91

Ako je pripomenuté v bodoch 69 až 71 tohto rozsudku, článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá členským štátom povinnosť upraviť systém opravných prostriedkov a postupov zaručujúcich osobám podliehajúcim súdnej právomoci dodržiavanie ich práva na účinnú súdnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, a to najmä zabezpečením toho, aby orgány, ktoré majú ako súdy rozhodovať o otázkach súvisiacich s uplatňovaním alebo výkladom tohto práva, spĺňali požiadavky umožňujúce zabezpečiť toto dodržiavanie, vrátane požiadaviek súvisiacich s nezávislosťou a nestrannosťou týchto orgánov.

92

Nie je pritom sporné, že tak Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a najmä jeho disciplinárny senát, ako aj poľské všeobecné alebo správne súdy, môžu byť vyzvané, aby rozhodovali o otázkach súvisiacich s uplatňovaním alebo výkladom práva Únie ako „súdy“, na ktoré sa vzťahuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, takže tieto súdy musia spĺňať požiadavky účinnej súdnej ochrany [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:59, bod 55 a citovanú judikatúru].

93

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora záruky nezávislosti a nestrannosti takto vyžadované podľa práva Únie predpokladajú existenciu pravidiel upravujúcich najmä zloženie dotknutého orgánu, vymenovanie, funkčné obdobie, ako aj dôvody zdržania sa hlasovania, vylúčenia pre zaujatosť a odvolania jeho členov, ktoré umožňujú odstrániť akékoľvek oprávnené pochybnosti osôb podliehajúcich súdnej právomoci o neovplyvniteľnosti tohto orgánu vonkajšími faktormi a jeho neutralite vo vzťahu k protichodným záujmom [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:59, bod 59 a citovaná judikatúra].

94

V tejto súvislosti je dôležité, aby boli sudcovia chránení pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť ich nezávislosť. Pravidlá týkajúce sa postavenia sudcov a výkonu ich funkcie musia predovšetkým umožňovať vylúčiť nielen akýkoľvek priamy vplyv vo forme pokynov, ale aj nepriamejšie formy vplyvu, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutia dotknutých sudcov, a tak vylúčiť, aby chýbal dojem nezávislosti alebo nestrannosti týchto sudcov, čo by mohlo narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte vzbudzovať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:59, bod 60 a citovaná judikatúra].

95

Pokiaľ ide konkrétnejšie o pravidlá upravujúce disciplinárny režim sudcov, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že požiadavka nezávislosti vyplývajúca z práva Únie, a najmä z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, si vyžaduje, aby tento režim poskytoval záruky nevyhnutné na zabránenie akémukoľvek riziku, že taký režim bude využitý ako systém politickej kontroly obsahu súdnych rozhodnutí. V tomto ohľade stanovenie pravidiel, ktoré definujú okrem iného správanie zakladajúce disciplinárne previnenia, ako aj konkrétne uplatniteľné sankcie, predpokladajú účasť nezávislého orgánu v súlade s postupom zaručujúcim v plnom rozsahu práva zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty, najmä právo na obhajobu, a zakotvujú možnosť napadnúť na súde rozhodnutia disciplinárnych orgánov, predstavuje súbor základných záruk na účely zachovania nezávislosti súdnej moci [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:59, bod 61 a citovaná judikatúra].

96

To isté musí v zásade platiť mutatis mutandis aj pre iné pravidlá vzťahujúce sa na postavenie sudcov a výkon ich funkcie, ako sú napríklad pravidlá upravujúce zbavenie sudcov ich trestnoprávnej imunity vtedy, keď dotknuté vnútroštátne právo tak, ako v tomto prípade, upravuje takúto imunitu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 2021, AsociaţiaForumul Judecătorilor din România a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 213).

97

Ako totiž v podstate zdôraznil generálny advokát v bode 206 svojich návrhov, uplatňovanie takýchto pravidiel môže mať vážne dôsledky tak na služobný postup sudcov, ako aj na ich životné podmienky. Platí to určite pre také pravidlá, ako sú pravidlá, ktorých uplatňovanie alebo preskúmanie zveruje článok 27 ods. 1 body 1a, 2 a 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde disciplinárnemu senátu v rozsahu, v akom toto uplatňovanie môže viesť k udeleniu súhlasu so začatím trestného stíhania dotknutých sudcov, s ich zatknutím a vzatím do väzby, ako aj k pozastaveniu výkonu ich funkcie a zníženiu ich platu.

98

Platí to aj pre rozhodnutia týkajúce sa podstatných aspektov pracovnoprávneho režimu alebo režimu sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňujú na týchto sudcov, ako sú ich práva v oblasti služobných výhod, dovolenky alebo sociálnej ochrany, alebo rozhodnutia týkajúce sa ich prípadného predčasného odchodu do dôchodku najmä zo zdravotných dôvodov.

99

Za týchto okolností musí právny poriadok dotknutého členského štátu obsahovať záruky, ktoré dokážu zabrániť akémukoľvek riziku využitia takýchto pravidiel alebo rozhodnutí ako systému politickej kontroly obsahu súdnych rozhodnutí alebo ako nástroja na vyvíjanie tlaku a zastrašovanie sudcov, ktoré by mohlo najmä vyvolať dojem, že títo sudcovia nie sú nezávislí alebo nestranní, spôsobilý narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte vzbudzovať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 2021, AsociaţiaForumul Judecătorilor din România a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 216).

100

Na tieto účely je preto potrebné, ako je pripomenuté v bode 95 tohto rozsudku v súvislosti s pravidlami, ktoré sa uplatňujú na disciplinárny režim sudcov, aby rozhodnutia, ktorými sa udeľuje súhlas so začatím trestného stíhania dotknutých sudcov, ich zatknutím a vzatím do väzby, ako aj rozhodnutia o pozastavení výkonu ich funkcie alebo o znížení ich platu, alebo rozhodnutia vzťahujúce sa na podstatné aspekty pracovnoprávneho režimu, režimu sociálneho zabezpečenia alebo odchodu do dôchodku uplatniteľné na týchto sudcov, prijímal alebo preskúmaval orgán, ktorý sám poskytuje záruky späté s účinnou súdnou ochranou, vrátane záruky nezávislosti [pozri analogicky rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:59, bod 80, ako aj citovanú judikatúru].

101

V tejto súvislosti treba najmä zdôrazniť, že samotná možnosť, že sudcovia budú vystavení riziku, že súhlas s ich trestným stíhaním možno žiadať a získať od orgánu, ktorého nezávislosť nie je zaručená, môže ovplyvniť ich vlastnú nezávislosť [pozri analogicky rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:59, bod 82, ako aj citovanú judikatúru]. Platí to rovnako pre riziká, že takýto orgán bude rozhodovať o prípadnom pozastavení výkonu ich funkcie a o znížení ich platu alebo o ich predčasnom odchode do dôchodku alebo aj o iných podstatných aspektoch ich pracovnoprávneho režimu a režimu sociálneho zabezpečenia.

102

V tomto prípade však treba pripomenúť, že vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti a úvahy formulované v bodoch 89 až 110 rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596), na ktoré treba odkázať, Súdny dvor v bode 112 tohto rozsudku vyslovil, že osobitný kontext a objektívne podmienky, za ktorých bol zriadený disciplinárny senát, jeho charakteristické znaky a spôsob, akým boli vymenovaní jeho členovia, môžu, ak sú posudzované spoločne, vyvolávať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci oprávnené pochybnosti o neovplyvniteľnosti tohto orgánu vonkajšími faktormi, predovšetkým priamymi alebo nepriamymi vplyvmi poľskej zákonodarnej a výkonnej moci, a o jeho neutralite vo vzťahu k protichodným záujmom, a môžu tak viesť k neexistencii dojmu nezávislosti alebo nestrannosti uvedeného orgánu, ktorá by mohla narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti a právnom štáte vzbudzovať u uvedených osôb.

103

Za týchto okolností treba štvrtej výhrade vyhovieť.

104

Tretia výhrada, ktorú treba preskúmať ako druhú, má dve časti.

105

V prvej časti tejto výhrady Komisia spochybňuje, že sú s právom Únie zlučiteľné ustanovenia článku 72 ods. 1 bodov 2 a 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde a ustanovenia článku 107 ods. 1 bodov 2 a 3 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, ktoré kvalifikujú ako disciplinárne previnenia sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a sudcov všeobecných súdov po prvé, konania alebo opomenutia, ktoré môžu znemožniť alebo podstatne sťažiť fungovanie súdneho orgánu a po druhé, konania spochybňujúce existenciu služobného pomeru sudcu, účinnosť vymenovania sudcu alebo legitimitu ústavného orgánu Poľskej republiky. Komisia v tejto súvislosti spresňuje, že ako vyplýva z článku 29 ods. 1 a z článku 49 ods. 1 zmeneného zákona o organizácii správnych súdov, ustanovenia článku 107 ods. 1 bodov 2 a 3 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov sa uplatňujú aj na sudcov správnych súdov.

106

Podľa Komisie tieto vnútroštátne ustanovenia porušujú v prvom rade ustanovenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, pretože ich cieľom je pod hrozbou disciplinárnych sankcií, ktoré môžu viesť až k odvolaniu, zabrániť všetkým dotknutým sudcom, aby posúdili, či vo veciach týkajúcich sa individuálnych práv vyplývajúcich z práva Únie môže byť zaručené alebo nebolo porušené právo osôb podliehajúcich súdnej právomoci na prejednanie ich záležitosti nezávislým a nestranným súdom vopred zriadeným zákonom, hoci takúto povinnosť majú podľa judikatúry Súdneho dvora.

107

Hoci znenie disciplinárneho previnenia musí byť vždy formulované jasne a presne, výrazy „môžu znemožniť“ alebo „podstatne sťažiť“ fungovanie súdneho orgánu, nachádzajúce sa v článku 72 ods. 1 bode 2 zmeneného zákona o Najvyššom súde a v článku 107 ods. 1 bode 2 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, túto požiadavku nespĺňajú.

108

Tieto výrazy tak umožňujú dospieť k záveru o existencii previnenia uvedeného v týchto vnútroštátnych ustanoveniach napríklad vtedy, keď súdny orgán namiesto toho, aby návrh na vylúčenie sudcu postúpil na preskúmanie senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ako to vyžaduje článok 26 ods. 2 zmeneného zákona o Najvyššom súde, sám preskúma otázku, či je dotknutý sudca nezávislý a na základe judikatúry Súdneho dvora dospeje k záveru, že to tak nie je.

109

Bolo by to tak aj v prípade, ak by vnútroštátny súd v súlade s povinnosťami, ktoré mu vyplývajú z rozsudku A. K. a i., uplatnil vo vzťahu k inému súdu, ktorý má rozhodovať vo veci, kritériá stanovené Súdnym dvorom v bodoch 132 až 154 tohto rozsudku a so zreteľom na uvedené kritériá rozhodol, po prvé, že vylúči uplatnenie vnútroštátneho ustanovenia priznávajúceho právomoc tomuto inému súdu z dôvodu nedostatku jeho nezávislosti a po druhé, že postúpi dotknutú vec tretiemu súdu ponúkajúcemu takéto záruky nezávislosti. Takýto súdny postup by totiž bolo možné považovať za konanie alebo opomenutie, ktoré môžu znemožniť alebo podstatne sťažiť fungovanie súdneho orgánu v zmysle napadnutých vnútroštátnych ustanovení.

110

Konania uvedené v článku 72 ods. 1 bode 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde a v článku 107 ods. 1 bode 3 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov môžu okrem iného zahŕňať nielen spochybnenie samotnej platnosti aktu o vymenovaní sudcu, ale vo všeobecnosti každé negatívne posúdenie zákonnosti postupu jeho vymenovania na účely overenia, či bola dodržaná požiadavka práva Únie týkajúca sa súdu vopred zriadeného zákonom. Za dotknuté previnenie by sa tak mohlo považovať napríklad to, ak by súd rozhodujúci v odvolacom konaní skonštatoval, že súd prvého stupňa nebol súdom vopred zriadeným zákonom vzhľadom na spôsob vymenovania jeho sudcov a z tohto dôvodu by zrušil jeho rozhodnutie.

111

V tejto súvislosti najmä z bodov 133 a 134 rozsudku A. K. a i. vyplýva, že v rámci preskúmania prináležiaceho každému vnútroštátnemu súdu, opísaného v bode 109 tohto rozsudku, je najmä potrebné, aby sa tento súd mohol ubezpečiť, že hmotnoprávne a procesné podmienky vymenovania sudcov tvoriacich súd, ktorého nezávislosť je spochybnená, sú také, že po ich vymenovaní nemôžu u osôb podliehajúcich súdnej právomoci vzbudiť oprávnené pochybnosti o neovplyvniteľnosti dotknutých sudcov vonkajšími faktormi a o ich neutralite vo vzťahu k prítomným záujmom. Samotné vykonanie takéhoto preskúmania však tiež možno disciplinárne postihnúť na základe napadnutých vnútroštátnych ustanovení.

112

Okrem toho z dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorý viedol k prijatiu novely vyplýva, že prvoradým cieľom takto zavedených nových disciplinárnych previnení bolo chrániť súdnu moc a ústavné orgány štátu proti spochybneniam zo strany ich vlastných orgánov.

113

Tieto nové previnenia sa navyše týkajú obsahu súdnych rozhodnutí, zatiaľ čo požiadavka nezávislosti sudcov bráni tomu, aby disciplinárny režim, ktorý sa na nich vzťahuje, mohol byť využívaný na účely politickej kontroly takéhoto obsahu.

114

V druhom rade Komisia tvrdí, že vnútroštátne ustanovenia uvedené v bode 105 tohto rozsudku porušujú aj článok 267 ZFEÚ. Samotnú skutočnosť, že vnútroštátny súd preruší prebiehajúce konanie a položí Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu požiadaviek vzťahujúcich sa na právo na účinnú súdnu ochranu vyplývajúcich z práva Únie napríklad preto, že má pochybnosti o tom, či je v súlade s týmito požiadavkami právomoc zverená vnútroštátnemu súdu alebo takému ústavnému orgánu ako je KRS alebo podmienky, za ktorých došlo k vymenovaniu sudcu, totiž možno vzhľadom na formuláciu týchto vnútroštátnych ustanovení kvalifikovať ako disciplinárne previnenie.

115

V druhej časti tretej výhrady Komisia tvrdí, že k zavedeniu disciplinárneho previnenia, ktoré je charakterizované „zjavným a hrubým“ porušením právnych predpisov v článku 72 ods. 1 bode 1 zmeneného zákona o Najvyššom súde možno mať rovnaké výhrady ako sformulovala v žalobe o nesplnenie povinnosti, ktorú podala vo veci Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596), proti ustanoveniu s rovnakým znením nachádzajúcemu sa v článku 107 ods. 1 bode 1 zákona o organizácii všeobecných súdov. Previnenie formulované takto vágne, navyše v kontexte zintenzívnenia krokov vykonávaných na disciplinárnej úrovni voči sudcom a znásobenia tlakov výkonnej moci na činnosť disciplinárnych orgánov, ktorý opísala Komisia vo svojej žalobe o nesplnenie povinnosti, totiž vyvoláva riziko, že tento článok 72 ods. 1 bod 1 bude využívaný na účely politickej kontroly a ochromenia súdnej činnosti sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd).

116

Komisia vo svojej replike tvrdí, že závery vyplývajúce z rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596), medzičasom plne potvrdili dôvodnosť tretej výhrady.

117

Napokon na pojednávaní Komisia zdôraznila, že kontext, v ktorom bola prijatá novela, narýchlo a sotva jeden mesiac po vyhlásení rozsudku A. K. a i., v ktorom išlo o posúdenie nezávislosti disciplinárneho senátu a KRS, potvrdili, že skutočnou funkciou vnútroštátnych ustanovení napadnutých v tretej výhrade, bolo rovnako, ako v prípade vnútroštátnych ustanovení, ktoré Komisia napáda v prvej výhrade, zabrániť poľským sudcom, aby uplatňovali závery vyplývajúce z rozsudku A. K. a i., ako aj tie, ktoré vyplývajú z medzičasom vyhláseného rozsudku zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie) (C‑487/19, EU:C:2021:798).

118

Z týchto rozsudkov totiž vyplýva najmä to, že dohľad nad postupom vymenovania sudcov, ako aj preskúmanie, ktoré má v tomto rámci zabezpečiť, aby KRS bola nezávislým orgánom, sa môžu ukázať ako nevyhnutné na zabezpečenie toho, že dotknutí sudcovia alebo súd, na ktorom vykonávajú funkciu, sú nezávislí a vopred ustanovení zákonom. Napadnuté vnútroštátne ustanovenia však bránia takémuto dohľadu a preskúmaniu, pretože umožňujú disciplinárne postihnúť každé spochybnenie účinnosti vymenovania sudcu alebo legitimity ústavného orgánu.

119

Poľská republika na svoju obranu tvrdí, že Komisia neuniesla dôkazné bremeno a že formuluje obyčajné domnienky týkajúce sa napadnutých vnútroštátnych ustanovení, pričom ich vykladá spôsobom nezlučiteľným s ich znením a účelom a opomína uviesť akúkoľvek prax poľských správnych orgánov alebo súdov, ktorá by mohla podložiť tento výklad.

120

Po prvé totiž správne uplatňovanie práva Únie vnútroštátnym súdom, najmä pokiaľ ide o nezávislosť sudcov alebo postavenie súdu ako súdu vopred zriadeného zákonom, ani podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru, nemôžu predstavovať konanie alebo opomenutie, ktoré môže znemožniť alebo podstatne sťažiť fungovanie súdneho orgánu, pretože účelom daného disciplinárneho previnenia je práve naopak zaručiť, aby sudcovia neporušovali svoje povinnosti a nesprávali sa spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s dôstojnosťou ich úradu.

121

Po druhé, disciplinárne previnenia súvisiace so spochybnením účinnosti vymenovania alebo služobného pomeru sudcu nemôžu vyplývať ani z toho, že sudca preskúma, či osoba podliehajúca súdnej právomoci požíva právo na účinnú súdnu ochranu, ani z okolnosti, že v prípade možného porušenia takéhoto práva z toho tento sudca vyvodí dôsledky stanovené zákonom, ako je napríklad vylúčenie sudcu, postúpenie veci inému súdu ponúkajúcemu všetky záruky nezávislosti alebo zrušenie súdneho rozhodnutia. Takéto previnenia nemôžu vyplývať ani z okolnosti, že sú Súdnemu dvoru položené prejudiciálne otázky týkajúce sa nezávislosti súdu, čo dosvedčujú rôzne nedávne návrhy poľských súdov práve s takýmto predmetom podané bez toho, aby boli z tohto dôvodu začaté disciplinárne stíhania.

122

Disciplinárne previnenia, na ktoré sa vzťahujú napadnuté vnútroštátne ustanovenia, spočívajú v skutočnosti iba v spochybnení aktu o vymenovaní sudcu alebo účinkov tohto vymenovania v konaniach, ktoré neupravuje Ústava, čo je navyše v súlade s požiadavkami neodvolateľnosti sudcov a stability ich služobného pomeru.

123

Po tretie, disciplinárne previnenie týkajúce sa „zjavného a hrubého“ porušenia právnych predpisov bolo do článku 72 ods. 1 bodu 1 zmeneného zákona o Najvyššom súde zavedené iba s jedným cieľom, a to prispôsobiť prípady vzniku disciplinárnej zodpovednosti sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) tým, ktoré sa vzťahujú na sudcov všeobecných súdov a sú upravené v článku 107 ods. 1 bode 1 zákona o organizácii všeobecných súdov, takže týmto dvom ustanoveniam treba priznať rovnakú pôsobnosť. Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) však vykladá článok 107 ods. 1 bod 1 zákona o organizácii všeobecných súdov ustálene a veľmi reštriktívne, čo vylučuje, aby takéto previnenie mohlo vyplývať z obsahu súdnych rozhodnutí vykladajúcich zákon. Predovšetkým skutočnosť, že vnútroštátny súd splní povinnosti, ktoré mu ukladá právo Únie, vrátane povinnosti zaručiť účastníkovi konania právo na účinnú súdnu ochranu v zmysle ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, alebo okolnosť, že taký súd sa spýta Súdneho dvora na výklad ustanovení práva Únie, pojmovo nemôže predstavovať zjavné a hrubé porušenie právnych predpisov v zmysle tohto článku 72 ods. 1 bodu 1.

124

Na záver sa Poľská republika domnieva, že tretia výhrada a druhá výhrada si navzájom odporujú, keďže nie je možné tvrdiť, že vnútroštátne právo pod hrozbou disciplinárnej sankcie zakazuje sudcom všeobecných súdov, aby preskúmali prípadné porušenia práva na účinnú súdnu ochranu a zároveň to, že senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné má výlučnú právomoc na rozhodovanie o dôvodoch založených na takýchto porušeniach.

125

Na úvod treba po prvé pripomenúť, že hoci vytvorenie disciplinárneho režimu, ktorý sa vzťahuje na sudcov, patrí do právomoci členských štátov, zároveň platí, že pri výkone tejto právomoci musí každý členský štát dodržiavať právo Únie. Poľská republika je preto povinná zabezpečiť, aby bol disciplinárny režim, ktorý zaviedla voči vnútroštátnym sudcom, spôsobilý ochrániť nezávislosť súdov, ktoré majú rovnako ako všeobecné súdy, správne súdy a Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) rozhodovať o otázkach súvisiacich s uplatňovaním alebo výkladom práva Únie, aby bola osobám podliehajúcim súdnej právomoci zaručená účinná súdna ochrana vyžadovaná v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 136 a citovanú judikatúru]. V súlade so zásadou deľby moci, ktorou sa vyznačuje fungovanie právneho štátu, musí byť takáto nezávislosť zaručená najmä vo vzťahu k zákonodarnej a výkonnej moci [rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 42 a citovaná judikatúra].

126

Pokiaľ ide o správanie, ktoré možno kvalifikovať ako disciplinárne previnenie sudcov, je pravda, že Súdny dvor spresnil, že ochrana tejto nezávislosti nemôže mať za následok to, že sa úplne vylúči možnosť vzniku disciplinárnej zodpovednosti sudcu v niektorých celkom výnimočných prípadoch z dôvodu súdnych rozhodnutí, ktoré prijal. Takáto požiadavka nezávislosti totiž evidentne nemá za cieľ odobriť prípadné vážne a úplne neospravedlniteľné správanie sudcov, ktoré by spočívalo napríklad v porušení – úmyselnom, na základe zlého úmyslu či obzvlášť závažnej a hrubej nedbanlivosti – pravidiel vnútroštátneho práva a práva Únie, ktorých dodržiavanie majú zabezpečiť, alebo vo svojvôli či v odopretí spravodlivosti, hoci ako nositelia rozhodovacej funkcie majú rozhodovať v sporoch, ktoré im predkladajú osoby podliehajúce súdnej právomoci [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 137].

127

Súdny dvor však zároveň rozhodol, že na účely ochrany uvedenej nezávislosti a zabránenia situácii, v ktorej by disciplinárny režim mohol byť odklonený od svojich legitímnych cieľov a využívaný na účel politickej kontroly súdnych rozhodnutí, zostáva zásadné, aby bol vznik disciplinárnej zodpovednosti sudcu z dôvodu takého rozhodnutia obmedzený na celkom výnimočné prípady, akými sú prípady uvedené v predchádzajúcom bode, a v tejto súvislosti podliehal objektívnym a overiteľným kritériám, ktoré súvisia s požiadavkami na riadny výkon spravodlivosti, ako aj zárukám, ktoré majú zabrániť riziku vonkajšieho tlaku na obsah súdnych rozhodnutí. Na tento účel treba predovšetkým stanoviť pravidlá vymedzujúce dostatočne jasne a presne správanie, ktoré môže viesť k vzniku disciplinárnej zodpovednosti dotknutých sudcov [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, body 138 až 140, ako aj citovanú judikatúru].

128

Po druhé treba pripomenúť aj to, že ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, na zaručenie zachovania osobitných charakteristických znakov a autonómie právneho poriadku Únie zaviedli Zmluvy súdny systém určený na zabezpečenie konzistentného a jednotného výkladu práva Únie. V tomto rámci článok 19 ZEÚ, ktorý, ako je pripomenuté v bode 69 tohto rozsudku, konkretizuje hodnotu právneho štátu potvrdenú v článku 2 ZEÚ, zveruje vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru úlohu zaručiť plné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako aj súdnu ochranu, ktorá osobám podliehajúcim súdnej právomoci z tohto práva vyplýva [pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. októbra 2018, XC a i., C‑234/17, EU:C:2018:853, body 39 a 40, ako aj citovanú judikatúru, a z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, bod 108 a citovanú judikatúru].

129

Ako pripomína Komisia, Súdny dvor tak rozhodol, že základné právo na spravodlivý proces a predovšetkým záruky prístupu k nezávislému a nestrannému súdu vopred zriadenému zákonom, ktoré charakterizujú toto základné právo, vyžadujú najmä to, aby mal každý súd povinnosť overiť, či vzhľadom na svoje zloženie je takýmto súdom, ak v tejto otázke vzniknú vážne pochybnosti, pričom toto overenie je nevyhnutné pre dôveru, ktorú musia súdy demokratickej spoločnosti vzbudzovať u osoby podliehajúcej súdnej právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Réexamen Simpson/Rada a HG/Komisia, C‑542/18 RX‑II a C‑543/18 RX‑II, EU:C:2020:232, bod 57).

130

Všeobecnejšie v tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že za určitých okolností môžu byť vnútroštátne súdy povinné overiť rešpektovanie požiadaviek vyplývajúcich zo základného práva na účinnú súdnu ochranu v zmysle ustanovení článku 19 ods. 1 ZEÚ a článku 47 Charty, a predovšetkým požiadaviek, ktoré sa vzťahujú na prístup k nezávislému a nestrannému súdu vopred zriadenému zákonom [pozri napríklad rozsudky A. K. a i., body 153, 154, 164 a 166; z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, body 139, 149, 165 a 166, ako aj zo 16. novembra 2021, Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i., C‑748/19 až C‑754/19, EU:C:2021:931, body 74 a 87].

131

Je tak najmä samozrejmé, že vnútroštátny súd musí mať za určitých okolností možnosť overiť, či procesná vada pri vymenovaní sudcu mohla mať za následok porušenie tohto základného práva [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, body 130 a 131, 152 až 154 a 159].

132

Za týchto okolností skutočnosť, že vnútroštátny súd plní úlohy, ktoré mu takto zverili Zmluvy a tým si plní povinnosti, ktoré sú mu podľa nich uložené, pričom vykonáva také ustanovenia ako je článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 Charty, pojmovo nemožno kvalifikovať ako disciplinárne previnenie sudcov zasadajúcich v takomto súde, inak by tým ipso facto boli porušené tieto ustanovenia práva Únie.

133

V prvej časti tretej výhrady Komisia navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Poľská republika si tým, že prijala a ponechala v platnosti ustanovenia nachádzajúce sa v článku 72 ods. 1 bodoch 2 a 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde a v článku 107 ods. 1 bodoch 2 a 3 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú po prvé, z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, a po druhé z článku 267 ZFEÚ.

134

Ako vyplýva z ich znenia, tieto vnútroštátne ustanovenia kvalifikujú ako disciplinárne previnenia sudcov všeobecných súdov a Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) „konania alebo opomenutia, ktoré môžu znemožniť alebo podstatne sťažiť fungovanie súdneho orgánu“ ako aj „konania spochybňujúce existenciu služobného pomeru sudcu, účinnosť vymenovania sudcu alebo legitimitu ústavného orgánu Poľskej republiky“. Okrem toho z článku 29 ods. 1 a z článku 49 ods. 1 zmeneného zákona o organizácii správnych súdov vyplýva, že tieto disciplinárne previnenia sa vzťahujú aj na sudcov správnych súdov.

135

Pokiaľ ide po prvé o uvádzané porušenie ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, treba v prvom rade uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Poľská republika, takto formulované znenie napadnutých vnútroštátnych ustanovení neumožňuje domnievať sa, že tieto disciplinárne previnenia sa vzťahujú výlučne na súdne úkony, ktorých predmetom je rozhodovanie o samotnej platnosti aktu o vymenovaní sudcu.

136

Odkazy, ktoré tieto vnútroštátne ustanovenia obsahujú na „konania alebo opomenutia“, ktoré môžu „znemožniť alebo podstatne sťažiť“„fungovanie“„súdneho orgánu“ alebo tiež „konania“„spochybňujúce“ existenciu „služobného pomeru sudcu“, „účinnosť“ vymenovania sudcu alebo „legitimitu ústavného orgánu“, môžu viesť k tomu, že pomerne širokú škálu konaní alebo opomenutí, predovšetkým súdnych, bude možné vzhľadom na ich obsah alebo ich účinky kvalifikovať ako „disciplinárne previnenie“ dotknutých sudcov, pričom vyššie uvedené reštriktívne chápanie uvedených vnútroštátnych ustanovení Poľskou republikou nemá oporu v znení, ktoré použil poľský zákonodarca.

137

Ako v podstate zdôraznil generálny advokát v bodoch 181 a 183 svojich návrhov, takéto odkazy sú natoľko všeobecné a nepresné, že môžu predovšetkým viesť k uplatneniu napadnutých vnútroštátnych ustanovení a k začatiu disciplinárnych stíhaní proti dotknutým sudcom v prípadoch, keď títo sudcovia preskúmajú a rozhodnú o tom, či oni samotní alebo súd, v ktorom zasadajú, alebo iní sudcovia alebo súdy, na ktorých títo sudcovia vykonávajú svoju funkciu, spĺňajú požiadavky vyplývajúce z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty.

138

Okrem toho tieto vnútroštátne ustanovenia vzhľadom na ich nedostatočne jasné a presné znenie neumožňujú ani zaručiť, aby zodpovednosť dotknutých sudcov z dôvodu súdnych rozhodnutí, ktoré majú vydať, bola dôsledne obmedzená na celkom výnimočné prípady, ako sú uvedené v bode 126 tohto rozsudku.

139

V druhom rade, ako tvrdí Komisia, treba zohľadniť aj osobitné podmienky a okolnosti, za ktorých boli prijaté uvedené vnútroštátne ustanovenia a ktoré môžu prispieť k objasneniu ich pôsobnosti.

140

V tejto súvislosti nemožno ignorovať najmä to, že výrazy, ktoré takto uprednostnil poľský zákonodarca, keď narýchlo a na základe návrhu zákona predloženého Sejmu 12. decembra 2019 prijímal novelu z 20. decembra 2019, ktorá vložila napadnuté vnútroštátne ustanovenia do zákona o Najvyššom súde, zákona o organizácii všeobecných súdov a zákona o organizácii správnych súdov, zjavne a konkrétne reagujú na sériu otázok nastolených rôznymi poľskými súdmi, ktoré sa týkali súladu nedávnych legislatívnych zmien, ktoré sa dotkli organizácie súdnictva v Poľsku, s právom Únie a konkrétnejšie s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a z článku 47 Charty.

141

Po prvé tak z rozsudku A. K. a i., vyhláseného krátko pred prijatím novely, predovšetkým z bodov 134, 139 a 149, ako aj z výroku tohto rozsudku, jasne vyplynulo, že vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania v spojených veciach, ktoré viedli k tomuto rozsudku, a vzhľadom na účinok erga omnes spojený s výkladovými rozsudkami vydanými Súdnym dvorom na základe článku 267 ZFEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júna 1987, X, 14/86, EU:C:1987:275, bod 12 a citovanú judikatúru; z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín), C‑510/19, EU:C:2020:953, bod 73 a citovanú judikatúru, ako aj zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 36 a citovanú judikatúru] aj všetky ostatné vnútroštátne súdy, ktoré budú mať následne rozhodovať v analogických veciach, môžu byť na základe práva Únie povinné po prvé, rozhodnúť o tom, či je taký orgán ako je disciplinárny senát, spôsobilý rozhodovať vo veciach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, najmä so zreteľom na podmienky, za ktorých sú vymenovaní jeho členovia a po druhé, rozhodnúť o nezávislosti KRS ako orgánu, ktorý sa má zúčastňovať na postupe vymenovania sudcov.

142

Vnútroštátne súdy, ktoré sú v rámci svojej právomoci poverené uplatňovaním ustanovení práva Únie, však pri tom môžu byť povinné prijať akty, o ktorých sa môže ukázať, že „môžu znemožniť alebo podstatne sťažiť fungovanie [takého] súdneho orgánu“ ako je disciplinárny senát a „spochybniť“„účinnosť vymenovania“ sudcov zasadajúcich v tomto senáte, ako aj akty, ktoré môžu „spochybniť… legitimitu [takého] ústavného orgánu“ ako je KRS, a ktoré teda môžu patriť do pôsobnosti vnútroštátnych ustanovení, ktoré Komisia napáda v prvej časti tretej výhrady.

143

Navyše treba v tejto súvislosti zohľadniť aj to, že Sąd Najwyższy (Izba Pracy i Ubezpieczeń Społecznych) [Najvyšší súd (senát pre pracovnoprávne veci a veci sociálneho zabezpečenia)] vo svojom rozsudku z 5. decembra 2019 (III PO 7/18) na základe záverov vyplývajúcich z rozsudku A. K. a i. sám rozhodol, že KRS vo svojom zložení nie je orgánom nezávislým od poľskej zákonodarnej a výkonnej moci a že disciplinárny senát nie je súdom v zmysle článku 47 Charty, článku 6 EDĽP a článku 45 ods. 1 Ústavy.

144

Po druhé treba zdôrazniť, že ku dňu prijatia napadnutých vnútroštátnych ustanovení Súdny dvor navyše prejednával v prejudiciálnom konaní rôzne otázky týkajúce sa výkladu ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ktoré mu položili poľské súdy a ktoré sa týkali najmä toho, či sa toto ustanovenie má vykladať v tom zmysle, že:

145

Treba však uviesť, že odpovede, ktoré sa v tom čase očakávali na tieto rôzne otázky, zjavne mohli v závislosti od ich obsahu viesť vnútroštátne súdy, ktoré podali na Súdny dvor návrhy v dotknutých veciach, a navyše aj všetky ostatné vnútroštátne súdy, ktoré budú v budúcnosti rozhodovať v analogických veciach k tomu, že by v prípade potreby museli prijať akty, o ktorých by sa bolo možné domnievať, že „spochybnili“ či už „účinnosť vymenovania sudcu“ alebo „existenciu služobného pomeru sudcu“ prípadne „podstatne sťažili fungovanie súdneho orgánu“ v zmysle napadnutých vnútroštátnych ustanovení a ktoré by preto mohli patriť do ich pôsobnosti.

146

Po tretie treba zdôrazniť, že v jednom z rozsudkov, na ktoré sa takto čakalo ku dňu prijatia týchto vnútroštátnych ustanovení, konkrétne v rozsudku zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie) (C‑487/19, EU:C:2021:798), Súdny dvor rozhodol, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a zásada prednosti práva Únie sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, na ktorý je podaný návrh na vylúčenie, pripojený k odvolaniu vo veci sťažnosti, ktorou sudca vykonávajúci funkciu na súde, ktorý je spôsobilý vykladať a uplatňovať právo Únie, napadol rozhodnutie, ktorým došlo k jeho preradeniu bez jeho súhlasu, musí v prípade, že je takýto dôsledok z hľadiska danej procesnej situácie nevyhnutný na zabezpečenie prednosti práva Únie, považovať za neplatné rozhodnutie, ktorým súd, rozhodujúci v poslednom stupni a zasadajúci v rozhodovacom zložení samosudcu, zamietol uvedené odvolanie, pokiaľ zo všetkých podmienok a okolností, za akých sa uskutočnil proces vymenovania tohto samosudcu, vyplýva, že k tomuto vymenovaniu došlo za zjavného porušenia základných pravidiel, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zriadenia a fungovania predmetného súdneho systému, a že integrita výsledku, ku ktorému uvedený proces viedol, je ohrozená tým, že sa u osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyvolávajú oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o nezávislosť a nestrannosť dotknutého sudcu, takže uvedené rozhodnutie nemožno považovať za rozhodnutie vydané nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, v zmysle uvedeného článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

147

Zdá sa teda, že keď vykonajú takto požadované preskúmanie a v prípade potreby z vyššie uvedených dôvodov zrušia také uznesenie, ako je to, o ktoré išlo vo veci samej vo veci C‑487/19, sudcovia vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci, rovnako ako všetci sudcovia, ktorí budú musieť v budúcnosti vykonať takéto preskúmanie a prijať takéto rozhodnutie, riskujú, že im bude vytýkané, že tým „spochybnili“„účinnosť vymenovania sudcu“, ktorý vydal takéto uznesenie alebo prijali akt, ktorý môže „znemožniť alebo podstatne sťažiť fungovanie súdneho orgánu“ v zmysle napadnutých vnútroštátnych ustanovení.

148

Okrem toho v inom rozsudku, na ktorý sa takto čakalo ku dňu prijatia týchto vnútroštátnych ustanovení, konkrétne v rozsudku zo 16. novembra 2021, Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i. (C‑748/19 až C‑754/19, EU:C:2021:931), Súdny dvor rozhodol, ako to vyplýva z jeho výroku, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 2 ZEÚ, ako aj článok 6 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1), sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých môže minister spravodlivosti členského štátu na základe nezverejnených kritérií na jednej strane delegovať sudcu na trestný súd vyššieho stupňa na dobu určitú alebo neurčitú a na druhej strane kedykoľvek na základe rozhodnutia, ktoré nie je odôvodnené, toto delegovanie odvolať bez ohľadu na to, či k uvedenému delegovaniu došlo na dobu určitú alebo neurčitú.

149

Znova sa však zdá, že keď budú musieť vyvodiť dôsledky z rozsudku zo 16. novembra 2021, Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i. (C‑748/19 až C‑754/19, EU:C:2021:931), sudcovia vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veciach, ktoré viedli k tomuto rozsudku alebo všetci sudcovia, ktorí budú musieť v budúcnosti rozhodovať v analogických situáciách, tiež riskujú, že im bude vytýkané, že tým prijali akty, ktoré „môžu znemožniť alebo podstatne sťažiť fungovanie súdneho orgánu“ v zmysle napadnutých vnútroštátnych ustanovení a teda, že na tomto základe budú musieť čeliť disciplinárnemu stíhaniu.

150

V treťom rade, pokiaľ ide o to, že disciplinárne previnenia uvedené v týchto vnútroštátnych ustanoveniach sa podľa Poľskej republiky týkajú iba správania, ktoré je už inak zakázané podľa vnútroštátnych ústavných ustanovení tak, ako ich vykladá Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), stačí uviesť, že ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bodoch 75 až 79 tohto rozsudku, takáto okolnosť, aj keby bola preukázaná, je irelevantná na účely posúdenia požiadaviek vyplývajúcich pre členské štáty z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

151

Okrem toho treba pripomenúť, že ani v prípade, ak by sa po rozsudkoch vyhlásených Súdnym dvorom vnútroštátny súd domnieval, že judikatúra ústavného súdu je v rozpore s právom Únie, skutočnosť, že takýto vnútroštátny súd neuplatní túto judikatúru v súlade so zásadou prednosti tohto práva nemôže založiť jeho disciplinárnu zodpovednosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19, EU:C:2021:1034, bod 260).

152

Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že v tomto prípade je preukázané riziko, že výklad vnútroštátnych ustanovení uvedených v bode 133 tohto rozsudku umožní, aby bol disciplinárny režim, ktorý sa vzťahuje na sudcov, a predovšetkým sankcie, ktoré tento režim obsahuje, využívaný na to, aby dotknutým vnútroštátnym súdom zabránil určovať alebo posudzovať niektoré skutočnosti, čo však od nich vyžadujú ustanovenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty a aby tým ovplyvňoval súdne rozhodnutia očakávané od týchto súdov a tak zasiahol do nezávislosti ich sudcov, a že tieto ustanovenia práva Únie sú v dôsledku toho porušené týmto dvojakým spôsobom.

153

Pokiaľ ide po druhé o uvádzané porušenie článku 267 ZFEÚ, úvahy vysvetlené v bodoch 135 až 149 tohto rozsudku vedú aj k záveru, že sudcovia všeobecných súdov, správnych súdov alebo Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ktorí by Súdnemu dvoru položili také prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu požiadaviek vzťahujúcich sa na nezávislosť a nestrannosť súdov, ako aj na pojem „súd vopred zriadený zákonom“, ktoré vyplývajú z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a z článku 47 Charty, ako sú otázky, ktoré boli položené Súdnemu dvoru v prejudiciálnych konaniach uvedených v bodoch 141 a 144 tohto rozsudku, riskujú iba tým, že formulovali také otázky a vyjadrili svoje pochybnosti, ktoré k nim viedli, že im bude vytýkané, že sa tým dopustili previnení upravených napadnutými vnútroštátnymi ustanoveniami.

154

Ako je uvedené v bodoch 135 až 138 tohto rozsudku, tieto ustanovenia sú totiž formulované tak všeobecne a nepresne, že neumožňujú vylúčiť, že takéto pochybnosti a otázky budú vnímané ako „spochybňujúc[e] existenciu služobného pomeru sudcu, účinnosť vymenovania sudcu alebo legitimitu ústavného orgánu Poľskej republiky“ alebo ako pochybnosti a otázky, ktoré prispeli k „podstatnému sťaženiu fungovania súdneho orgánu“ v zmysle uvedených ustanovení.

155

Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora článok 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že prejednávaná vec, o ktorej rozhodujú, nastoľuje otázky vyžadujúce výklad ustanovení práva Únie potrebný na rozhodnutie sporu, ktorý im bol predložený [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 223 a citovaná judikatúra].

156

Okrem toho, pokiaľ ide o také súdy ako je Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) alebo Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd), proti ktorých rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, táto možnosť sa s určitými výnimkami uznanými judikatúrou Súdneho dvora mení dokonca na povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 224 a citovaná judikatúra].

157

Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že vnútroštátna právna norma nemôže brániť vnútroštátnemu súdu, aby využil uvedenú možnosť alebo si splnil uvedenú povinnosť, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou systému spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedeného článkom 267 ZFEÚ a neoddeliteľne patria k úlohám súdu povereného uplatňovaním práva Únie, ktoré toto ustanovenie zveruje vnútroštátnym súdom [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 225 a citovaná judikatúra].

158

Okrem toho vnútroštátna právna norma, ktorá môže mať okrem iného za následok, že vnútroštátny súd sa rozhodne nepoložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, zasahuje do právomocí, ktoré vnútroštátnym súdom takto priznáva článok 267 ZFEÚ, a v dôsledku toho aj do účinnosti tohto systému spolupráce [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 226 a citovaná judikatúra].

159

Vnútroštátne ustanovenia, z ktorých vyplýva, že vnútroštátni sudcovia môžu byť vystavení disciplinárnym konaniam z dôvodu, že predložili Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, tak nemožno pripustiť. Samotná vyhliadka, že proti nim môžu byť prípadne vedené disciplinárne konania z dôvodu, že predložili takýto návrh alebo sa rozhodli na ňom po jeho predložení zotrvať, totiž môže narušiť účinný výkon možnosti a úloh uvedených v bode 157 tohto rozsudku zo strany dotknutých vnútroštátnych sudcov [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 227 a citovaná judikatúra].

160

V tejto súvislosti treba navyše zdôrazniť, že Súdny dvor musel vo viacerých rozsudkoch konštatovať, že vyšetrovanie pred začatím prípadných disciplinárnych konaní týkajúcich sa rozhodnutí, ktorými poľské všeobecné súdy podali na Súdny dvor návrhy na začatie prejudiciálneho konania týkajúce sa najmä výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, bolo skutočne vykonané [pozri rozsudky z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, bod 101 a citovanú judikatúru, ako aj z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 231].

161

Zo všetkého, čo bolo uvedené tak vyplýva, že riziko, že výklad vnútroštátnych ustanovení, ktoré Komisia napáda v prvej časti tretej výhrady, môže umožniť, aby bol dotknutý disciplinárny režim využívaný na postihovanie vnútroštátnych sudcov z dôvodu, že podali na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo na takom návrh trvali, je tiež preukázané a že tieto vnútroštátne ustanovenia preto porušujú článok 267 ZFEÚ.

162

Napokon treba zamietnuť argumentáciu Poľskej republiky prevzatú do bodu 124 tohto rozsudku, ktorá sa zakladá na údajnom rozpore medzi treťou výhradou a druhou výhradou. V tejto súvislosti stačí totiž uviesť, že kým táto druhá výhrada má vytýkať okolnosť, že preskúmanie niektorých právnych otázok patrí do výlučnej právomoci senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, tretia výhrada sa zase týka toho, či sú s právom Únie v súlade ustanovenia, ktoré kvalifikujú určité typy správania za disciplinárne previnenia sudcov všeobecných súdov, správnych súdov a Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), navyše vrátane sudcov senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné.

163

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba konštatovať, že ustanovenia článku 72 ods. 1 bodov 2 a 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde a článku 107 ods. 1 bodov 2 a 3 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov porušujú tak ustanovenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, ako aj ustanovenia článku 267 ZFEÚ, takže prvej časti tretej výhrady Komisie treba vyhovieť.

164

Na úvod treba uviesť, že ako zdôrazňuje Komisia, ustanovenie článku 72 ods. 1 bodu 1 zmeneného zákona o Najvyššom súde, ktoré ako disciplinárne previnenie sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) kvalifikuje „zjavné a hrubé porušenie právnych predpisov“, v tejto súvislosti preberá formuláciu zhodnú s tou, ktorú obsahoval už článok 107 ods. 1 bod 1 zákona o organizácii všeobecných súdov pred jeho zmenou vykonanou novelou a ktorý tiež kvalifikoval takéto porušenie ako disciplinárne previnenie sudcov týchto súdov.

165

Ako však vyplýva z bodu 157 a z druhej zarážky bodu 1 výroku rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596), ktorý bol vyhlásený v priebehu konania v prejednávanej veci, Súdny dvor vo vzťahu k pravidlu formulovanému v článku 107 ods. 1 bode 1 zákona o organizácii všeobecných súdov rozhodol, že vzhľadom na všetky úvahy formulované v bodoch 134 až 156 tohto rozsudku bolo preukázané, že v osobitnom kontexte vyplývajúcom z nedávnych reforiem, ktoré sa dotkli súdnej moci a disciplinárneho režimu vzťahujúceho sa na sudcov všeobecných súdov v Poľsku, neumožňovala definícia pojmu „disciplinárne previnenie“, ktorú obsahuje toto ustanovenie, zabrániť tomu, že tento systém disciplinárnej zodpovednosti bude vo vzťahu k týmto sudcom, ktorí majú povinnosť vykladať a uplatňovať právo Únie, použitý na vyvíjanie tlaku a vyvolávanie odstrašujúceho účinku, ktoré môžu ovplyvniť obsah ich rozhodnutí. V tomto bode 157 tak Súdny dvor dospel k záveru, že tento článok 107 ods. 1 bod 1 tým zasahoval do nezávislosti sudcov všeobecných súdov v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ.

166

Za týchto okolností treba z dôvodov, ktoré sú v podstate zhodné s dôvodmi vysvetlenými v bodoch 134 až 156 rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596), na ktoré treba odkázať, konštatovať, že článok 72 ods. 1 bod 1 zmeneného zákona o Najvyššom súde porušuje aj článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ. Toto vnútroštátne ustanovenie totiž zasahuje do nezávislosti sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ktorí, ako je uvedené v bode 92 tohto rozsudku, sú tiež povinní vykladať a uplatňovať právo Únie, keďže uvedené vnútroštátne ustanovenie neumožňuje zabrániť tomu, aby bol disciplinárny režim, ktorý sa vzťahuje na týchto sudcov, použitý na vyvíjanie tlaku a vyvolávanie odstrašujúceho účinku, ktoré môžu ovplyvniť obsah ich rozhodnutí, a to predovšetkým rozhodnutí týkajúcich sa požiadaviek vyplývajúcich z práva na účinnú súdnu ochranu v súvislosti s existenciou nezávislých a nestranných súdov vopred zriadených zákonom.

167

Okrem toho treba pripomenúť, že v rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596), Súdny dvor rovnako rozhodol, ako to vyplýva z bodu 234 a z bodu 2 jeho výroku, že vzhľadom na existenciu disciplinárneho previnenia formulovaného v článku 107 ods. 1 bode 1 zákona o organizácii všeobecných súdov a z dôvodov vysvetlených v bodoch 222 až 233 tohto rozsudku, si Poľská republika tým, že umožňuje, aby právo dotknutých vnútroštátnych súdov podávať Súdnemu dvoru návrhy na začatie prejudiciálneho konania bolo obmedzené možnosťou začať disciplinárne konanie, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 267 druhého a tretieho odseku ZFEÚ.

168

Za týchto okolností treba z dôvodov, ktoré sú v podstate zhodné s dôvodmi takto zohľadnenými v bodoch 222 až 233 rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596), na ktoré treba odkázať, určiť, že Poľská republika si tým, že prijala a ponechala v platnosti ustanovenie článku 72 ods. 1 bodu 1 zmeneného zákona o Najvyššom súde a takto umožňuje, aby povinnosť Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) podať na Súdny dvor návrhy na začatie prejudiciálneho konania bola obmedzená možnosťou začať disciplinárne konanie proti sudcom tohto vnútroštátneho súdu, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 267 ZFEÚ.

169

Z toho vyplýva, že aj druhá časť tretej výhrady je dôvodná a že tejto výhrade treba preto vyhovieť v celom rozsahu.

170

Vo svojej prvej výhrade, ktorú treba preskúmať ako tretiu, Komisia tvrdí, že ustanovenia článku 42a ods. 1 a 2 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, článku 26 ods. 3 a článku 29 ods. 2 a 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde, článku 5 ods. 1a a 1b zmeneného zákona o organizácii správnych súdov, ako aj ustanovenia článku 55 ods. 4 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov a ustanovenia článku 8 novely porušujú ustanovenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, zásadu prednosti práva Únie a článok 267 ZFEÚ.

171

Podľa Komisie majú tieto vnútroštátne ustanovenia zakázať vnútroštátnym súdom, na ktoré sa uplatňujú, aby napriek tomu, že majú takú povinnosť, bez návrhu alebo na návrh účastníka konania overili, či právo osôb podliehajúcich súdnej právomoci na prejednanie ich záležitosti nezávislým a nestranným súdom vopred zriadeným zákonom vo veciach týkajúcich sa individuálnych práv, ktoré tieto osoby vyvodzujú z práva Únie, môže byť zaručené alebo nebolo porušené tým, že preskúmajú, či ich vlastné zloženie alebo zloženie iného súdu, napríklad súdu nižšieho stupňa, spĺňa požiadavky spôsobilé ponúknuť takúto záruku. Musí byť totiž možné, aby sa takéto preskúmanie týkalo okrem iného zákonnosti postupu vymenovania členov dotknutých súdov alebo umožňovalo posúdiť legitimitu týchto súdov a ich členov, čomu majú napadnuté vnútroštátne ustanovenia zabrániť.

172

Poľská republika si tým, že sa odvoláva na zásadu neodvolateľnosti sudcov a ústavnú nemožnosť vyhlásiť za neplatný akt o ich vymenovaní, zamieňa povinnosť umožniť takéto súdne preskúmanie vyplývajúcu z práva Únie s dôsledkami zistenia o prípadnom nerešpektovaní požiadaviek vyplývajúcich z práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu vopred zriadenému zákonom urobeného na záver tohto súdneho preskúmania. Takéto dôsledky, ktoré musí na základe príslušného vnútroštátneho práva a s náležitým zreteľom na plnú účinnosť práva Únie a nevyhnutnosť vyváženia požiadaviek súvisiacich s uplatnením zásady právnej istoty a požiadaviek súvisiacich s rešpektovaním príslušného práva určiť vnútroštátny súd, ktorý je povinný rozhodnúť, však nemusia nevyhnutne spočívať v zrušení daného aktu o vymenovaní alebo v odvolaní dotknutého sudcu. Vo všeobecnosti sú tieto dôsledky napokon určené v rámci súdneho preskúmania vykonávaného v druhom stupni, ktorého predmetom je rozsudok alebo iný úkon než akt o vymenovaní na miesto sudcu.

173

Ak sa preukáže, že došlo k porušeniu základného práva osôb podliehajúcich súdnej právomoci na účinný súdny prostriedok nápravy, a keď to vyžaduje výsledok vyššie uvedeného vyváženia, dotknuté vnútroštátne ustanovenia sa okrem toho na základe zásady prednosti a účinnosti práva Únie neuplatnia.

174

Poľská republika na svoju obranu tvrdí, že Komisia neuniesla svoje dôkazné bremeno tým, že nepodložila svoje tvrdenia týkajúce sa prípadných porušení článku 267 ZFEÚ a zásady prednosti práva Únie. V každom prípade sa napadnuté vnútroštátne ustanovenia nezaoberajú predkladaním prejudiciálnych otázok vnútroštátnymi súdmi, ani sa netýkajú otázok konfliktov medzi normami, v ktorých by sa táto zásada mala uplatniť. Komisia navyše nevysvetlila ani to, v čom by jedno z napadnutých vnútroštátnych ustanovení, konkrétne článok 26 ods. 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde, mohol porušovať ustanovenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty.

175

Pokiaľ ide o ostatné uvádzané porušenia týchto dvoch ustanovení práva Únie, Poľská republika tvrdí, že povinnosť vnútroštátneho súdu preskúmať dodržanie záruk vyžadovaných týmito ustanoveniami s cieľom ubezpečiť sa, že procesné vady pri vymenovaní sudcu neporušili právo účastníka konania na súd zriadený zákonom v danej veci, neznamená, že sa každej osobe podliehajúcej súdnej právomoci prizná právo požadovať, aby bol sudca zbavený svojej funkcie a každému vnútroštátnemu súdu právomoc spochybniť v akomkoľvek konaní a bez právneho základu akt o vymenovaní sudcu a trvanie jeho účinkov. Podľa tohto členského štátu by napokon akýkoľvek iný výklad viedol k nerešpektovaniu zásad neodvolateľnosti a nezávislosti sudcov.

176

Ako vyplýva z ich doslovného, kontextuálneho, teleologického a systematického výkladu, a v rozpore s nesprávnym významom, ktorý im pripisuje Komisia, článok 42a ods. 1 a 2 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, článok 26 ods. 3 a článok 29 ods. 2 a 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde, ako ani článok 5 ods. 1a a 1b zmeneného zákona o organizácii správnych súdov nebránia tomu, aby boli rešpektované záruky vyžadované podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty.

177

V prvom rade, tieto vnútroštátne ustanovenia boli zavedené iba z dôvodu vážneho ohrozenia istoty právnych vzťahov a spravodlivosti súvisiaceho s nedávnym nárastom počtu pokusov spochybniť samotnú existenciu sudcovského mandátu. Poľský zákonodarca tým navyše chcel iba zabezpečiť dodržiavanie už existujúceho vnútroštátneho práva. Ústava a ustálená judikatúra tak ústavného, ako aj správnych súdov, totiž vždy vylučovali súdnu preskúmateľnosť platnosti alebo účinnosti aktu o vymenovaní sudcu.

178

V druhom rade majú byť uvedené vnútroštátne ustanovenia vykladané s prihliadnutím na ustanovenia vyššej právnej sily v hierarchii noriem, konkrétne článok 45 Ústavy, článok 6 EDĽP a zodpovedajúce ustanovenia práva Únie a v súlade s nimi.

179

V treťom rade, účinné preskúmanie záruk vzťahujúcich sa na prístup k nezávislému a nestrannému súdu vopred zriadenému zákonom, vyplývajúcich z práva Únie, je plne zaručené uplatňovaním rôznych iných vnútroštátnych ustanovení. Po prvé, ide o články 48 až 54 ustawa – Kodeks postępowania cywilnego (Občiansky súdny poriadok) (ďalej len „občiansky súdny poriadok“), články 40 až 44 ustawa – Kodeks postępowania karnego (Trestný poriadok) a články 18 až 24 ustawa – Prawo o postępowaniu przed sądami administracyjnymi (zákon, ktorým sa stanovuje konanie na správnych súdoch), čo sú ustanovenia, ktoré umožňujú navrhnúť vylúčenie sudcov v prípade pochybností o ich nestrannosti a nezávislosti. Po druhé, možnosť osoby podliehajúcej súdnej právomoci, ktorá má pochybnosti o tom, či je súd schopný zaručiť jej právo na takýto súd, navrhnúť postúpenie veci inému súdu v súlade so závermi vyplývajúcimi z rozsudku A. K. a i., je zaručená v článku 200 ods. 14 občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého musia vnútroštátne súdy aj bez návrhu preskúmať svoju príslušnosť, a ak táto nie je daná, postúpiť vec príslušnému súdu. Po tretie, ak je zloženie súdu, ktoré rozhodlo, v rozpore so zákonom, súd vyššieho stupňa, na ktorý bol podaný opravný prostriedok, je povinný aj bez návrhu anulovať dotknuté konanie a zrušiť rozsudok v súlade s článkom 379 bodom 4 občianskeho súdneho poriadku, článkom 439 ods. 1 bodom 1 trestného poriadku a článkom 183 ods. 2 bodom 4 zákona, ktorým sa stanovuje konanie na správnych súdoch.

180

Okrem toho Komisia nesprávne chápe pôsobnosť článku 55 ods. 4 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov a teda aj pôsobnosť článku 8 novely, ktorý upravuje uplatňovanie tohto článku 55 ods. 4 na neskončené veci. Uvedený článok 55 ods. 4 totiž nijako nezakazuje posúdenie toho, či je súd správne obsadený, najmä na základe návrhu na vylúčenie sudcu alebo na účely preskúmania, či toto obsadenie malo negatívny vplyv na výsledok dotknutého sporu. Samotný článok 55 ods. 4 v skutočnosti iba kodifikuje ustálenú judikatúru Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), podľa ktorej okolnosť, že vec preskúmalo obsadenie súdu v rozpore s „predpismi“ upravujúcimi prideľovanie vecí sudcom a určenie obsadenia súdu nie je dôvodom týkajúcim sa verejného poriadku, ktorý by mohol mať automaticky za následok neplatnosť dotknutého konania, ani dôvodom na podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

181

Napokon Poľská republika obdobne, ako je uvedené v bode 124 tohto rozsudku tvrdí, že prvá a druhá výhrada si navzájom odporujú, pretože nie je možné tvrdiť, že vnútroštátne právo zakazuje vnútroštátnym súdom, aby preskúmali prípadnú existenciu porušení práva na účinnú súdnu ochranu a zároveň že senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné má výlučnú právomoc na rozhodovanie o dôvodoch založených na takýchto porušeniach.

182

K uvádzanému porušeniu článku 267 ZFEÚ Komisia vo svojej replike najmä tvrdí, že v odôvodnenom stanovisku spresnila a že je navyše zjavné, že napadnuté vnútroštátne ustanovenia tým, že zakazujú vnútroštátnym súdom, aby posúdili, či súd alebo sudca spĺňa určité požiadavky vzťahujúce sa na účinnú súdnu ochranu vyplývajúce z práva Únie, automaticky zabraňujú týmto vnútroštátnym súdom, aby v tejto súvislosti nadviazali dialóg so Súdnym dvorom v prejudiciálnom konaní. Uvádzané porušenie článku 267 ZFEÚ bolo navyše podrobne podložené v žalobe v prípade druhej výhrady. Článok 26 ods. 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde má rovnaký normatívny obsah ako článok 29 ods. 3 tohto zákona a článok 42a zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, takže pre všetky tieto ustanovenia platí rovnaká právna úvaha bez toho, aby to bolo potrebné spresniť v odôvodnení žaloby.

183

Pokiaľ ide o uvádzané porušenie ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, ako aj zásady prednosti práva Únie, vnútroštátne ustanovenia uvedené v bode 176 tohto rozsudku zakazujú nielen „určiť“, ale aj „posudzovať“ zákonnosť vymenovania, ako aj „právomoc plniť úlohy v oblasti výkonu spravodlivosti, ktorá vyplýva z tohto vymenovania“ bez odkazu na akt o vymenovaní, takže na základe takéhoto znenia je zakázané posúdenie právomoci sudcu rozhodnúť v danej veci. Tento výklad vyplýva aj z článku 26 ods. 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde, podľa ktorého sa návrh uvedený v odseku 2 toho istého článku nemôže týkať posúdenia zákonnosti vymenovania sudcu alebo jeho legitimity na plnenie úloh v oblasti výkonu spravodlivosti.

184

Pokiaľ ide o článok 55 ods. 4 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, Komisia poznamenáva, že toto vnútroštátne ustanovenie sa netýka prípadov porušenia ustanovení upravujúcich prideľovanie vecí a určenie a zmenu obsadenia súdu, takže tvrdenia uvádzané Poľskou republikou založené na takomto porušení sú irelevantné.

185

Vo svojej duplike Poľská republika tvrdí, že pokiaľ ide o uvádzané porušenia článku 267 ZFEÚ a zásady prednosti práva Únie, Komisia nie je oprávnená uspokojiť sa ani s údajnou „zjavnosťou“, keďže akákoľvek domnienka je v tejto súvislosti vylúčená, ani s tým, že argumentácia, ktorá nie je uvedená v žalobe, sa nachádza v odôvodnenom stanovisku. Pokiaľ ide o článok 26 ods. 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde, prináležalo Komisii, aby podložila svoje výhrady, pričom od žalovanej strany nemožno očakávať, že sa dovtípi, že tvrdenia uvádzané v žalobe v súvislosti s inými vnútroštátnymi ustanoveniami by mohli odôvodniť aj tieto výhrady.

186

Pokiaľ ide o článok 55 ods. 4 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, z druhej vety tohto ustanovenia a najmä z použitia výrazu „nemožno sa ich dovolávať“, ktorý sa v ňom nachádza, nevyplýva, že súlad s právnymi predpismi upravujúcimi prideľovanie veci alebo určenie či zmenu obsadenia súdu môže konvalidovať všetky ostatné prípadné vady dotknutého konania, ktoré môžu viesť k rozhodnutiu porušujúcemu právo osoby podliehajúcej súdnej právomoci na nezávislý a nestranný súd vopred zriadený zákonom.

187

Okrem úvah pripomenutých v bodoch 117 a 118 tohto rozsudku Komisia na pojednávaní tvrdila, že pokiaľ ide o článok 55 ods. 4 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, toto vnútroštátne ustanovenie môže napríklad brániť tomu, aby vnútroštátne súdy rešpektovali závery vyplývajúce jednak z bodu 176 rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596), a jednak z výroku rozsudku zo 16. novembra 2021, Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i. (C‑748/19 až C‑754/19, EU:C:2021:931).

188

Pokiaľ ide v prvom rade o uvádzané porušenie článku 267 ZFEÚ, treba pripomenúť, že podľa článku 120 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a jeho judikatúry vzťahujúcej sa na toto ustanovenie musí každá žaloba obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie týchto dôvodov. Takéto údaje musia byť dostatočne jasné a presné, aby umožnili žalovanému pripraviť si obhajobu a Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie. Z toho vyplýva, že podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je žaloba založená, musia vyplynúť ucelene a zrozumiteľne už z textu samotnej žaloby a žalobné návrhy musia byť formulované jednoznačne, aby Súdny dvor nerozhodol nad rámec návrhov alebo neopomenul rozhodnúť o niektorom žalobnom dôvode [rozsudok z 19. septembra 2017, Komisia/Írsko (Registračná daň), C‑552/15, EU:C:2017:698, bod 38 a citovaná judikatúra].

189

Súdny dvor tiež rozhodol, že žaloba, ktorá je podaná na základe článku 258 ZFEÚ, musí uvádzať žalobné dôvody uceleným a presným spôsobom, aby členský štát a Súdny dvor mohli správne pochopiť rozsah vytýkaného porušenia práva Únie, čo je nevyhnutnou podmienkou na to, aby tento štát mohol účinne uplatniť svoje dôvody obhajoby a aby Súdny dvor mohol preveriť existenciu uvádzaného nesplnenia povinnosti [rozsudok z 8. marca 2022, Komisia/Spojené kráľovstvo (Boj proti podvodom s podhodnotením), C‑213/19, EU:C:2022:167, bod 133 a citovaná judikatúra].

190

Žaloba Komisie musí najmä obsahovať ucelené a podrobné vysvetlenie dôvodov, ktoré ju viedli k presvedčeniu, že predmetný členský štát si nesplnil niektorú z povinností, ktoré mu vyplývajú z práva Únie (rozsudok z 31. októbra 2019, Komisia/Holandsko, C‑395/17, EU:C:2019:918, bod 54 a citovaná judikatúra).

191

V tomto prípade však treba zdôrazniť, že hoci sa v žalobnom návrhu vzťahujúcom sa na prvú výhradu uvádza najmä článok 267 ZFEÚ, úvahy venované v žalobe vysvetleniu tejto výhrady a s ňou súvisiacej argumentácie Komisie naopak neobsahujú ani najmenšiu zmienku o tomto článku a jeho prípadnom porušení a tým menej ani najmenšiu špecifikáciu dôvodov, z ktorých vnútroštátne ustanovenia napadnuté v rámci tejto výhrady môžu porušovať uvedený článok.

192

Za týchto okolností treba rovnako ako generálny advokát v bode 128 jeho návrhov konštatovať, že pokiaľ ide o porušenie článku 267 ZFEÚ uvádzané v prvej výhrade, žaloba nespĺňa požiadavky pripomenuté v bodoch 188 až 190 tohto rozsudku. V tejto súvislosti ani okolnosť, že toto porušenie v prípade tejto prvej výhrady Komisia podložila v odôvodnenom stanovisku, ani skutočnosť, že analogické porušenie článku 267 ZFEÚ bolo predmetom argumentácie týkajúcej sa ostatných výhrad formulovaných v žalobe v súvislosti s inými vnútroštátnymi ustanoveniami než sú vnútroštátne ustanovenia, na ktoré sa vzťahuje prvá výhrada, nemôžu konvalidovať túto vadu návrhu na začatie konania. Tento návrh totiž v prípade prvej výhrady neumožňuje ucelene, jasne a presne špecifikovať spor týkajúci sa článku 267 ZFEÚ, ktorý bol v tomto prípade predložený Súdnemu dvoru po skončení konania pred podaním žaloby.

193

V druhom rade, pokiaľ ide o uvádzané porušenie zásady prednosti práva Únie, treba naopak uviesť, že Komisia v úvahách venovaných prvej výhrade, ktoré vysvetlila v žalobe, odkazuje na túto zásadu a najmä v bode 75 tejto žaloby zdôrazňuje, že napadnuté vnútroštátne ustanovenia tým, že bránia poľským súdom, aby rozhodovali o tom, či sú splnené požiadavky vyplývajúce z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty v situáciách, na ktoré sa tieto vnútroštátne ustanovenia vzťahujú, mohli týmto súdom zabrániť aj v tom, aby v súlade s uvedenou zásadou prijali akty, ktoré by sa mohli ukázať ako nevyhnutné na účely zabezpečenia skutočného rešpektovania týchto požiadaviek v takýchto situáciách.

194

Pokiaľ ide v treťom rade o článok 26 ods. 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde, je samozrejme pravda, ako to poznamenáva Poľská republika, že hoci sa toto vnútroštátne ustanovenie nachádza v žalobnom návrhu vzťahujúcom sa na prvú výhradu, argumentácia formulovaná na podloženie tejto výhrady v žalobe neobsahuje špecificky úvahy vzťahujúce sa na uvedené ustanovenie.

195

Ako však tvrdí Komisia, tento článok 26 ods. 3 tým, že uvádza, že senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné nemôže preskúmavať návrh na určenie a posúdenie zákonnosti vymenovania sudcu alebo jeho legitimitu na plnenie úloh v oblasti výkonu spravodlivosti, v podstate iba opakuje to, čo už vyplýva z článku 29 ods. 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde, teda, že je zakázané, aby Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), a najmä senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, určoval alebo posudzoval zákonnosť vymenovania sudcu alebo právomoc plniť úlohy v oblasti výkonu spravodlivosti, ktorá vyplýva z tohto vymenovania.

196

Za týchto okolností sa treba domnievať, že výhrady Komisie voči článku 29 ods. 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde sa ipso facto vzťahujú aj na jeho článok 26 ods. 3 a teda zahŕňajú aj toto ustanovenie. Z toho vyplýva, že nebolo potrebné, aby Komisia poskytla osobitné vysvetlenie týkajúce sa uvedeného článku 26 ods. 3 a že jeho neposkytnutie preto nemohlo porušiť právo Poľskej republiky na obhajobu.

197

Zo všetkého, čo bolo uvedené vyplýva, že prvá výhrada Komisie je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka uvádzaného porušenia článku 267 ZFEÚ a prípustná v zostávajúcej časti.

198

Pokiaľ ide najprv o článok 42a ods. 1 a 2 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, článok 29 ods. 2 a 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde a článok 5 ods. 1a a 1b zmeneného zákona o organizácii správnych súdov, zo znenia prvých dvoch spomenutých vnútroštátnych ustanovení vyplýva jednak to, že „v rámci činnosti“ jednotlivých dotknutých súdov „alebo [ich] orgánov“ nie je „dovolené spochybňovať legitimitu [súdov], ústavných orgánov štátu alebo orgánov zodpovedných za preskúmanie a ochranu práva“ a jednak to, že tieto súdy „nemôž[u] určiť ani posudzovať zákonnosť vymenovania sudcu alebo právomoc plniť úlohy v oblasti výkonu spravodlivosti, ktorá vyplýva z tohto vymenovania“. Pokiaľ ide o článok 26 ods. 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde, toto ustanovenie vylučuje, aby senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné mohol po tom, čo mu iný súd postúpi návrh na vylúčenie sudcu alebo určenie súdu, na ktorom sa má vykonať konanie, ktorý prípadne obsahuje sťažnosti založené na nedostatku nezávislosti dotknutého sudcu alebo súdu, preskúmať tento návrh v prípade, ak „sa týka určenia a posúdenia zákonnosti vymenovania sudcu alebo jeho legitimity na plnenie úloh v oblasti výkonu spravodlivosti“.

199

V tejto súvislosti treba v prvom rade poznamenať, že rovnako, ako je v podstate uvedené v bodoch 135 až 137 tohto rozsudku vo vzťahu k vnútroštátnym ustanoveniami napadnutým Komisiou v tretej výhrade, znenie vnútroštátnych ustanovení, na ktoré sa vzťahuje prvá výhrada, neumožňuje na rozdiel od toho, čo tvrdí Poľská republika, domnievať sa, že takto stanovené zákazy sa týkajú výlučne súdnych úkonov, ktorými sa má rozhodnúť o platnosti aktu o vymenovaní sudcu.

200

Jednak totiž tieto vnútroštátne ustanovenia zakazujú nielen „určiť“, ale aj „posudzovať“ z hľadiska ich „zákonnosti“ tak samotné „vymenovanie“, ako aj „právomoc plniť úlohy v oblasti výkonu spravodlivosti, ktorá vyplýva z tohto vymenovania“. Okrem toho tieto ustanovenia ešte všeobecnejšie zakazujú akékoľvek „spochybnenie“„legitimity“„súdov“ a „ústavných orgánov štátu alebo orgánov zodpovedných za preskúmanie a ochranu práva“.

201

Zdá sa teda, že takéto formulácie môžu vzhľadom na ich pomerne všeobecné a nepresné znenie viesť k tomu, že do pôsobnosti takto stanovených zákazov môže vzhľadom na ich obsah alebo ich účinky patriť široká škála úkonov alebo správaní všeobecných súdov, správnych súdov alebo Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) alebo ich orgánov. Môže to tak byť predovšetkým vtedy, keď sú tieto súdy v súlade so svojimi povinnosťami pripomenutými v bodoch 128 až 131 tohto rozsudku povinné za určitých okolností overiť, či oni samotné alebo ich sudcovia alebo iní sudcovia alebo súdy, ktoré majú rozhodovať alebo už rozhodli vo veciach týkajúcich sa práva Únie, spĺňajú požiadavky vyplývajúce z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a z článku 47 Charty vzťahujúce sa na nezávislosť, nestrannosť a predchádzajúce ustanovenie dotknutých súdov a sudcov zákonom.

202

V druhom rade treba zdôrazniť, že rovnako, ako je uvedené v bode 140 tohto rozsudku vo vzťahu k vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré Komisia napadla v tretej výhrade, výrazy, ktoré takto použil poľský zákonodarca, úzko súvisia so sériou otázok nastolených rôznymi poľskými súdmi, ktoré sa týkali súladu rôznych nedávnych legislatívnych zmien, ktoré sa dotkli organizácie súdnictva v Poľsku, s právom Únie a konkrétnejšie s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a z článku 47 Charty.

203

Novela a vnútroštátne ustanovenia, na ktoré sa vzťahuje prvá výhrada, boli totiž prijaté narýchlo v kontexte opísanom v bodoch 141 až 145 tohto rozsudku, ktorý sa vyznačuje najmä nedávnym vývojom judikatúry týkajúcej sa ochrany právneho štátu a konkrétnejšie nezávislosti súdnej moci v Poľsku, ktorý vyplynul z rozsudku A. K. a i., a okrem toho existenciou viacerých návrhov na začatie prejudiciálneho konania, o ktorých v tom čase konal Súdny dvor a ktoré sa týkali tejto problematiky.

204

V tejto súvislosti predovšetkým z bodov 134, 139 a 149, ako aj z výroku rozsudku A. K. a i. vyplýva, že závery tohto rozsudku, tak ako aj závery vnútroštátnej judikatúry spomenutej v bode 143 tohto rozsudku, ktorá sa vyvinula s prihliadnutím na uvedený rozsudok A. K. a i., sa týkali súladu právomocí, ktoré boli zverené disciplinárnemu senátu s právom Únie, najmä so zreteľom na spôsob vymenovania jeho členov a nedostatok nezávislosti tak uvedeného senátu, ako aj KRS, ktorá sa zúčastnila na tomto postupe vymenovania.

205

Predovšetkým, ako sa uvádza v bode 141 tohto rozsudku, z rozsudku A. K. a i. jasne vyplynulo, že vnútroštátne súdy, ktoré majú rozhodovať vo veciach tohto druhu, môžu byť na základe práva Únie povinné po prvé, rozhodnúť o tom, či je taký orgán ako je disciplinárny senát, spôsobilý rozhodovať vo veciach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, najmä so zreteľom na podmienky, za ktorých boli vymenovaní jeho členovia a po druhé, preskúmať nezávislosť KRS a pri jej nedostatku rozhodnúť o dôsledkoch, ktoré má účasť tohto orgánu na vymenovaní sudcov disciplinárneho senátu.

206

Bolo však zjavné, že pri tom tieto vnútroštátne súdy, ktoré sú v rámci svojej právomoci poverené uplatňovaním ustanovení práva Únie, môžu byť povinné prijať akty, ktoré možno považovať za spôsobilé „spochybniť“„zákonnosť [takých súdov]“ ako je disciplinárny senát alebo zákonnosť takých „ústavných orgánov štátu alebo orgánov zodpovedných za… ochranu práva“ ako je KRS a pri tejto príležitosti navyše „posudzovať“„zákonnosť“„vymenovania“ sudcov zasadajúcich v tomto senáte a „[ich] právomoc plniť úlohy v oblasti výkonu spravodlivosti“ v zmysle vnútroštátnych ustanovení, ktoré Komisia napáda v prvej výhrade.

207

Prejudiciálne otázky, uvedené v bode 144 tohto rozsudku, ktoré Súdny dvor prejednával ku dňu prijatia napadnutých vnútroštátnych ustanovení, sa týkali po prvé, prípadného nesúladu nových vnútroštátnych predpisov, podľa ktorých boli krátko predtým vymenované viaceré osoby na miesta sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) s právom Únie a dôsledkov, ktoré môžu vyplývať z tohto nesúladu pre súdne úkony urobené dotknutými sudcami. Po druhé sa tieto prejudiciálne otázky týkali prípadného nesúladu vnútroštátnych predpisov, ktoré umožňujú prijatie rozhodnutí ministra o delegovaní sudcov na iné súdy než je ich pôvodný súd, s právom Únie.

208

Odpovede v tom čase očakávané od Súdneho dvora na uvedené prejudiciálne otázky mohli v závislosti od ich obsahu viesť vnútroštátne súdy k tomu, že by prípadne museli „posúdiť“„zákonnosť“„vymenovania“ sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) alebo „[ich] právomoc plniť úlohy v oblasti výkonu spravodlivosti“ alebo prijať akty, o ktorých by sa bolo možné domnievať, že „spochybnili“„legitimitu [súdov]“, a to najmä tých, na ktoré boli sudcovia delegovaní.

209

Navyše, ako vyplýva z rozsudkov uvedených v bodoch 146 a 148 tohto rozsudku, odpovede poskytnuté Súdnym dvorom na prejudiciálne otázky, ktorých obsah je pripomenutý v bode 207 tohto rozsudku, potvrdili riziko, že úkony alebo posúdenia, ktoré sa určitých okolností prináležia vnútroštátnym súdom podľa ustanovení článku 19 ods. 1 ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, môžu skutočne patriť do pôsobnosti zákazov stanovených vo vnútroštátnych ustanoveniach napadnutých v prvej výhrade.

210

Tvrdenie Poľskej republiky uvedené v bode 175 tohto rozsudku nemôže spochybniť predchádzajúcu analýzu. Z tejto analýzy totiž nevyplýva, že by každému vnútroštátnemu súdu mala byť priznaná právomoc, aby po tom, čo si v prípade potreby vyžiadal výklad od Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní, spochybnil v akomkoľvek konaní, či už bez návrhu alebo na návrh osoby podliehajúcej súdnej právomoci, akt o vymenovaní sudcu, jeho služobný pomer alebo výkon jeho súdnej právomoci.

211

Súdny dvor tak v rozsudku z 22. marca 2022, Prokurator Generalny a i. (Disciplinárny senát Najvyššieho súdu – Vymenovanie) (C‑508/19, EU:C:2022:201, body 70, 71 a 81 až 83), považoval za neprípustný návrh na začatie prejudiciálneho konania formulovaný v konaní, v ktorom bola na vnútroštátnom súde, ktorý ho podal, napadnutá platnosť vymenovania sudcu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), po tom, čo okrem iného zdôraznil, po prvé, že otázky položené v tomto návrhu sa inherentne týkali iného sporu, než bol spor vo veci samej, a po druhé, že cieľom žaloby vo veci samej bolo dosiahnuť neplatnosť vymenovania dotknutého sudcu do funkcie sudcu tohto súdu s účinkami erga omnes, hoci vnútroštátne právo neumožňuje a nikdy neumožňovalo všetkým osobám podliehajúcim súdnej právomoci napadnúť vymenovanie sudcov prostredníctvom priamej žaloby o neplatnosť alebo o zrušenie takéhoto vymenovania.

212

V treťom rade, pokiaľ ide o tvrdenia Poľskej republiky, že iné vnútroštátne predpisy umožňujú dodržanie požiadaviek vyplývajúcich z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty, treba jednak uviesť, že pokiaľ ide o vnútroštátne ustanovenia upravujúce vylúčenie sudcov uvedené v bode 179 tohto rozsudku, z článku 26 ods. 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde vyplýva, že posúdenie zákonnosti vymenovania sudcu alebo jeho legitimity na plnenie úloh v oblasti výkonu spravodlivosti nie je v takomto konaní o vylúčenie sudcu prípustné.

213

Okrem toho, ako vyplýva zo samotného znenia vnútroštátnych ustanovení upravujúcich vylúčenie sudcov, na ktoré Poľská republika odkázala, a ktorých znenie predložila na žiadosť Súdneho dvora, zdá sa, že preskúmanie, ktoré povoľujú tieto vnútroštátne ustanovenia, sa môže týkať iba dodržania časti požiadaviek vyplývajúcich zo zásady nezávislosti sudcov a konkrétnejšie požiadaviek súvisiacich s vnútorným aspektom tejto zásady, ktorý sa prekrýva s pojmom „nestrannosť“ a týka sa rovnakého odstupu, ktorý musia sudcovia mať od účastníkov sporu a ich príslušných záujmov. Naproti tomu s prihliadnutím na toto znenie uvedené vnútroštátne ustanovenia zrejme neumožňujú preskúmanie ostatných aspektov vyplývajúcich z týchto požiadaviek, predovšetkým tých, ktoré súvisia s vonkajším aspektom tejto zásady a týkajú sa najmä ochrany dotknutého orgánu pred zásahmi alebo vonkajším tlakom alebo tiež nevyhnutnosti, aby bol tento orgán vopred zriadený zákonom.

214

Na pojednávaní navyše Poľská republika v tejto súvislosti uviedla, že z nedávnych rozsudkov, ktoré vyhlásil Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) vyplýva, že tie isté vnútroštátne ustanovenia nepovoľujú najmä návrhy alebo vyhlásenia založené na výhradách vyplývajúcich z nezákonnosti vymenovania sudcu alebo z akejkoľvek inej okolnosti súvisiacej s postupom vymenovania sudcu.

215

Po druhé, pokiaľ ide o iné vnútroštátne mechanizmy, na ktoré sa odvoláva Poľská republika, rovnako uvedené v bode 179 tohto rozsudku, a to postúpenie veci príslušnému súdu a preskúmanie, ktoré vykonávajú súdy vyššieho stupňa, treba uviesť, že ako je zdôraznené v bodoch 200 a 201 tohto rozsudku, vnútroštátne ustanovenia napadnuté v prvej výhrade sú formulované všeobecne a nepresne, čo neumožňuje vylúčiť, že môžu paralyzovať aj takéto mechanizmy.

216

Zákazy stanovené týmito vnútroštátnymi ustanoveniami sa totiž majú vzťahovať aj na súdy, na ktorých vznikne otázka prípadného postúpenia veci inému súdu podľa článku 200 ods. 14 občianskeho súdneho poriadku a preto sa zdá, že môžu takémuto postúpeniu zo strany týchto súdov zabrániť napríklad vtedy, ak by toto postúpenie znamenalo spochybniť za podmienok formulovaných v rozsudku A. K. a i. súlad s požiadavkami nezávislosti vyplývajúcimi z práva Únie a teda legitimitu súdu, na ktorom by dotknutá vec mala byť obvykle preskúmaná alebo spochybniť v tomto kontexte legitimitu takého ústavného orgánu ako je KRS.

217

Vzhľadom na ich všeobecnú a nepresnú formuláciu môžu napadnuté vnútroštátne ustanovenia okrem toho zabrániť aj súdu vyššieho stupňa, ktorý preskúmava rozhodnutie súdu nižšieho stupňa, aby posúdil zákonnosť vymenovania sudcu alebo jeho právomoc plniť úlohy v oblasti výkonu spravodlivosti, ktoré vyplývajú z takéhoto vymenovania alebo aby spochybnil legitimitu súdov, a to či už ide o rozhodovanie o jeho vlastnom obsadení alebo legitimite ako súdu druhého stupňa alebo o obsadení a legitimite súdu nižšieho stupňa.

218

V štvrtom rade treba zamietnuť aj argumentáciu Poľskej republiky uvedenú v bode 181 tohto rozsudku, ktorá sa zakladá na údajnom rozpore medzi prvou a druhou výhradou. V tejto súvislosti totiž stačí zdôrazniť, že kým druhá výhrada má vytýkať okolnosť, že preskúmanie určitých otázok patrí do výlučnej právomoci senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, prvá výhrada sa zase týka toho, či sú s právom Únie v súlade ustanovenia upravujúce určité zákazy, ktoré sa vzťahujú na všeobecné súdy, správne súdy a Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), vrátane senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné.

219

Z uvedeného vyplýva, že vnútroštátne ustanovenia uvedené v bode 198 tohto rozsudku porušujú ustanovenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty.

220

Pokiaľ ide ďalej o článok 55 ods. 4 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov a článok 8 novely, ktorý stanovuje, že tento článok 55 ods. 4 sa uplatňuje na veci začaté alebo skončené pred nadobudnutím účinnosti tejto novely, najmä zo znenia druhej vety uvedeného článku 55 ods. 4 vyplýva, že „predpis[ov] upravujúc[ich] prideľovanie vecí, ako aj vymenovanie a zmenu zloženia súdu … sa [nemožno] dovolávať na účely určenia,… že je súd nesprávne obsadený alebo že sa na rozhodovaní zúčastňuje osoba, ktorá nemá oprávnenie alebo právomoc rozhodnúť“.

221

Treba však zdôrazniť, že rovnako ako vnútroštátne ustanovenia uvedené v bodoch 133 a 198 tohto rozsudku, bol aj článok 55 ods. 4 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov zavedený do poľského právneho poriadku len veľmi nedávno novelou, a to v osobitnom kontexte pripomenutom v bodoch 140 až 145 tohto rozsudku.

222

V tejto súvislosti treba konkrétnejšie zdôrazniť, že ku dňu prijatia tohto vnútroštátneho ustanovenia Súdny dvor okrem iného prejednával návrhy na začatie prejudiciálneho konania, uvedené v tretej zarážke bodu 144 tohto rozsudku, v spojených veciach, v ktorých bol medzičasom vyhlásený rozsudok zo 16. novembra 2021, Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i. (C‑748/19 až C‑754/19, EU:C:2021:931).

223

V uvedenom rozsudku však Súdny dvor rozhodol, že 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých môže minister spravodlivosti členského štátu na základe nezverejnených kritérií na jednej strane delegovať sudcu na trestný súd vyššieho stupňa na dobu určitú alebo neurčitú a na druhej strane kedykoľvek na základe rozhodnutia, ktoré nie je odôvodnené, toto delegovanie odvolať bez ohľadu na to, či k uvedenému delegovaniu došlo na dobu určitú alebo neurčitú.

224

Okrem toho počas prijímania článku 55 ods. 4 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov Súdny dvor vo veci C‑791/19 prejednával aj žalobu o nesplnenie povinnosti podanú Komisiou proti Poľskej republike, v ktorej Komisia navrhovala okrem iného určiť, že tento členský štát si tým, že zveril predsedovi disciplinárneho senátu diskrečnú právomoc určiť disciplinárny súd príslušný na prvom stupni vo veciach týkajúcich sa sudcov všeobecných súdov, nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

225

V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že Súdny dvor v rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596), vyhlásenom v medziobdobí, v jeho bodoch 164 až 177 vyhovel takejto výhrade a v dôsledku toho určil, že Poľská republika si tým, že zveruje predsedovi disciplinárneho senátu takúto diskrečnú právomoc a teda negarantuje, že disciplinárne veci preskúma súd „zriadený zákonom“, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

226

Je teda zjavné, že keď majú vnútroštátne súdy vyvodiť dôsledky z rozsudkov Súdneho dvora spomenutých v bodoch 222 a 225 tohto rozsudku, môžu byť povinné preskúmať také vnútroštátne ustanovenia, ako sú tie, o ktoré išlo v týchto rozsudkoch, ktoré upravujú „vymenovanie“ alebo „zmenu zloženia súdu“, a teda sa týchto ustanovení „dovolávať“, a to preto, aby v konkrétnom prípade určili, že v dôsledku uplatnenia uvedených vnútroštátnych ustanovení a ich rozporu s právom Únie je vnútroštátny súd „nesprávne obsadený“ alebo „sa na rozhodovaní zúčastňuje osoba, ktorá nemá oprávnenie alebo právomoc rozhodnúť“. Na dotknuté vnútroštátne súdy sa však pritom vzťahuje pôsobnosť zákazov takto formulovaných v článku 55 ods. 4 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov. Tieto zákazy sa navyše majú uplatňovať všeobecnejšie, bez ohľadu na prípadné námietky osoby podliehajúcej súdnej právomoci založené na tom, že vnútroštátne ustanovenia upravujúce buď prideľovanie vecí alebo vymenovanie alebo zmenu zloženia súdu, alebo uplatnenie týchto ustanovení sú v rozpore s požiadavkami práva Únie spojenými s právom na nezávislý a nestranný súd vopred zriadený zákonom.

227

Vzhľadom na uvedené treba konštatovať, že aj článok 55 ods. 4 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov a v dôsledku toho článok 8 novely porušujú ustanovenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty.

228

Napokon, pokiaľ ide o uvádzané porušenie zásady prednosti práva Únie, treba pripomenúť, že táto zásada vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, zabezpečil plný účinok požiadaviek tohto práva v spore, o ktorom rozhoduje. Tento súd musí predovšetkým z vlastnej iniciatívy neuplatniť akúkoľvek vnútroštátnu právnu úpravu alebo prax, hoci aj neskoršiu, ktorá je v rozpore s ustanovením práva Únie, ktoré má priamy účinok, a to bez toho, aby musel požiadať alebo vyčkať na predchádzajúce zrušenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy alebo praxe legislatívnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom [pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, EU:C:1978:49, bod 24, ako aj z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 53 a citovanú judikatúru].

229

Ako však vyplýva z ustálenej judikatúry, článok 47 Charty má takýto priamy účinok (pozri najmä rozsudok z 29. júla 2019, Torubarov, C‑556/17, EU:C:2019:626, bod 56 a citovanú judikatúru) a v bode 78 tohto rozsudku je okrem toho pripomenuté, že to isté platí pre článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ.

230

Keďže vnútroštátne ustanovenia uvedené v bodoch 198 a 220 tohto rozsudku môžu vzhľadom na samotné zákazy, ktoré stanovujú, zabrániť dotknutým poľským súdom, aby neuplatnili niektoré ustanovenia považované za odporujúce ustanoveniam práva Únie s priamym účinkom, môžu porušovať aj zásadu prednosti tohto práva.

231

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba vyhovieť prvej výhrade v rozsahu, v akom vytýka porušenia ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, ako aj zásady prednosti práva Únie.

232

Vo svojej druhej výhrade, ktorú treba preskúmať ako štvrtú, Komisia v podstate tvrdí, že otázky týkajúce sa nezávislosti súdu alebo sudcu sú „horizontálnymi otázkami“, ktoré je každý vnútroštátny súd prejednávajúci vec, na ktorú sa vzťahuje právo Únie, povinný preskúmať z hľadiska článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty, a to in limine litis a aj keď rozhoduje v prvom stupni, a ohľadom ktorých musí mať právomoc položiť Súdnemu dvoru otázku v prejudiciálnom konaní na základe článku 267 ZFEÚ a zároveň následne v prípade potreby v súlade so zásadou prednosti práva Únie neuplatniť všetky vnútroštátne ustanovenia odporujúce týmto ustanoveniam práva Únie tak, ako ich vykladá Súdny dvor. Takéto otázky nie sú špecifickými právnymi otázkami v určitej oblasti práva, na ktoré by sa mohla z tohto dôvodu vzťahovať výlučná právomoc údajne špecializovaného súdu.

233

Poľská republika si tak nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z uvedených ustanovení práva Únie a zo zásady prednosti po prvé tým, že podľa článku 26 ods. 2 zmeneného zákona o Najvyššom súde zverila senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné výlučnú právomoc rozhodovať o otázkach týkajúcich sa vylúčenia sudcov a určenia súdu príslušného na rozhodnutie vo veci, v ktorej je vznesená výhrada založená na nedostatku nezávislosti súdu alebo sudcu a tým, že uložila súdu konajúcemu vo veci, na ktorom vzniknú takéto otázky, povinnosť postúpiť ich tomuto senátu, hoci tento senát nemá právomoc, aby meritórne rozhodol v dotknutej veci.

234

Poľský zákonodarca chcel týmto navyše zabrániť vnútroštátnym súdom prejednávajúcim spor, aby overili, a to v prípade potreby aj položením otázky Súdnemu dvoru v prejudiciálnom konaní, či súdny orgán, ktorý má rozhodnúť v spore, spĺňa požiadavky nezávislosti a nestrannosti vyplývajúce z práva Únie a aby v prípade nedostatku takejto nezávislosti alebo nestrannosti splnili svoju povinnosť, ktorú Súdny dvor vysvetlil v rozsudku A. K. a i., neuplatniť vnútroštátne ustanovenie vyhradzujúce právomoc na rozhodnutie takéhoto sporu tomuto súdnemu orgánu. Takto napadnuté vnútroštátne ustanovenie má tiež zabrániť vnútroštátnym súdom, aby z vlastnej iniciatívy alebo na návrh účastníka konania preskúmali potrebu vylúčiť sudcu, ktorý nespĺňa tieto požiadavky alebo v tejto súvislosti položili otázku Súdnemu dvoru.

235

Po druhé, ustanovenia a zásada práva Únie, ktoré sú uvedené v bode 232 tohto rozsudku, sú porušené aj ustanoveniami článku 82 ods. 2 až 5 zmeneného zákona o Najvyššom súde. Tieto vnútroštátne ustanovenia totiž tým, že stanovujú jednak to, že senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné má výlučnú právomoc na rozhodovanie o právnych otázkach týkajúcich sa nezávislosti sudcu alebo súdu, ktoré vznikajú vo veciach prejednávaných na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), a jednak to, že tento senát nie je pri prijímaní takého rozhodnutia viazaný žiadnym iným rozhodnutím Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a napokon to, že rozhodnutia uvedeného senátu zaväzujú všetky ostatné rozhodovacie zloženia na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), zbavujú ostatné senáty na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) možnosti rozhodovať o takýchto právnych otázkach a v tejto súvislosti položiť otázku Súdnemu dvoru.

236

Po tretie, tieto ustanovenia a zásadu práva Únie porušuje aj článok 26 ods. 4 až 6 zmeneného zákona o Najvyššom súde, ktorý zveruje senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné výlučnú právomoc rozhodovať o žalobách o určenie nezákonnosti právoplatných rozhodnutí všetkých poľských súdov, tak všeobecných, ako aj správnych, vrátane rozhodnutí ostatných senátov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ak nezákonnosť spočíva v spochybnení postavenia osoby vymenovanej na miesto sudcu, ktorá rozhodla v dotknutej veci, pričom takéto žaloby možno podať nezávisle od toho, či dotknutý účastník konania vyčerpal ostatné opravné prostriedky, ktoré mal k dispozícii. Takéto vnútroštátne ustanovenia totiž bránia týmto ostatným senátom Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), aby rozhodovali o týchto otázkach a v tejto súvislosti položili Súdnemu dvoru prípadné prejudiciálne otázky.

237

Po štvrté, ustanovenia a zásada práva Únie uvedené v bode 232 tohto rozsudku sú porušené aj prechodnými ustanoveniami článku 10 novely, ktorý stanovuje v prvom rade, že poľské súdy, vrátane ostatných senátov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), postúpia do 21. februára 2020 senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné veci prebiehajúce k 14. februáru toho istého roka týkajúce sa otázok, ktoré odteraz patria do výlučnej právomoci tohto senátu, ďalej že tento senát môže v tomto prípade môže zrušiť úkony skôr vykonané súdom, ktorý sa v jeho prospech vzdal svojej právomoci, čo môže zahŕňať prípadný návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný na Súdny dvor, a napokon že úkony vykonané v takýchto veciach po 14. februári 2020, ako je napríklad prípadný návrh na začatie prejudiciálneho konania, sú neúčinné.

238

Poľská republika na svoju obranu tvrdí v prvom rade, že Komisia nesprávne vykladá rozsudok A. K. a i. Z tohto rozsudku totiž vyplýva iba to, že ak účastník konania tvrdí, že preskúmanie jeho veci obvykle príslušným súdom porušuje práva, ktoré mu vyplývajú z článku 47 Charty, môže konajúci súd rozhodnúť o takejto námietke a ak je dôvodná, postúpiť vec inému súdu, ktorý ponúka požadované záruky nezávislosti a ktorý by bol príslušný podľa zákona, ak by neexistovali ustanovenia vyhradzujúce právomoc súdu, ktorý takéto záruky neponúka.

239

Z uvedeného rozsudku naproti tomu nevyplýva, že všetky vnútroštátne súdy majú právo rozhodovať o tomto druhu vecí. Názor takto presadzovaný Komisiou navyše nerešpektuje požiadavku týkajúcu sa práva na súd zriadený zákonom, ktorá vylučuje, aby bolo určenie príslušného súdu ponechané na voľnú úvahu súdnych orgánov. Súdny dvor takto v rozsudku A. K. a i. nezaložil v prospech dotknutých vnútroštátnych súdov právomoc prijímať úkony bez právneho základu, ale právomoc postúpiť dotknuté veci inému súdu, ktorého právomoc vyplýva z aktu parlamentu v súlade s článkom 200 ods. 14 občianskeho súdneho poriadku. Jedinou povinnosťou, ktorú majú v tejto súvislosti členské štáty, je zabezpečiť, ako to vyžaduje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, aby veci s prvkom súvisiacim s právom Únie boli predkladané súdom ponúkajúcim záruky vyžadované týmto ustanovením.

240

Okrem toho situácia, na ktorú sa takto vzťahuje rozsudok A. K. a i., nemá súvis s napadnutými vnútroštátnymi ustanoveniami, pretože tieto ustanovenia sa týkajú postavenia súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na vylúčenie, o právnej otázke týkajúcej sa nezávislosti súdu alebo o pochybnostiach o zákonnosti právoplatného rozhodnutia.

241

V druhom rade, pokiaľ ide konkrétnejšie o obsah napadnutých vnútroštátnych ustanovení, Poľská republika zdôrazňuje, po prvé, v súvislosti s článkom 26 ods. 2 zmeneného zákona o Najvyššom súde, že preskúmanie návrhu na vylúčenie sudcu v poľskom práve nikdy nepatrilo do právomoci dotknutého sudcu alebo súdu, ale predtým ho mal vykonať buď ten istý súd v inom zložení alebo súd vyššieho stupňa. Toto vnútroštátne ustanovenie tak sudcom alebo súdom, na ktorých je nastolená takáto vedľajšia otázka, neodníma právomoc, ktorú by predtým mali. Toto ustanovenie iba stanovuje, že keď sa výhrady odôvodňujúce vylúčenie niektorých sudcov týkajú ich nezávislosti, musí byť táto otázka odteraz postúpená senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné. Každý členský štát však môže slobodne určiť, ktorý súd má prejednávať tento druh vecí, keďže právo Únie vyžaduje iba to, aby súd s právomocou na rozhodovanie vo veciach tohto druhu ponúkal záruky uvedené v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ.

242

Pokiaľ ide po druhé o článok 26 ods. 4 až 6 zmeneného zákona o Najvyššom súde, určenie nezákonnosti právoplatného rozhodnutia nie je „vedľajšou“ otázkou, ktorú možno preskúmať v inom konaní in limine litis, ale vyžaduje si podanie mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý možno pojmovo podať iba vtedy, ak bolo vydané takéto právoplatné rozhodnutie, a to na súd príslušný podľa zákona, ktorý musí byť nevyhnutne odlišný od súdu, ktorý toto rozhodnutie vydal. Okrem toho tieto vnútroštátne ustanovenia tým, že stanovujú, že osobitný druh opravného prostriedku preskúma Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) v senáte špecializovanom na preskúmanie otázok týkajúcich sa nezávislosti súdnej moci, posilňujú procesné záruky účastníkov konania.

243

Pokiaľ ide po tretie o článok 82 ods. 2 až 5 zmeneného zákona o Najvyššom súde, Poľská republika zdôrazňuje, že v súlade s článkom 1 bodom 1 písm. a) tohto zákona patrí do právomoci Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) rozhodovanie o právnych otázkach týkajúcich sa všetkých vecí, ktoré sú v právomoci tohto súdu. V tejto súvislosti sa druhá výhrada v celom rozsahu zakladá na údajnej požiadavke, že keď sa takéto právne otázky týkajú nezávislosti súdnej moci, musia o nich rozhodovať súdy, na ktorých tieto otázky vznikli, čo je požiadavka, ktorej existenciu však Komisia nijako nepodložila. Navyše samotným účelom konania, v ktorom sa rieši právna otázka, je v prípade zložitej otázky, ktorá môže viesť k rôznym výkladom, práve umožniť súdu, na ktorom takáto otázka vznikla, postúpiť jej preskúmanie špecializovanému zloženiu vyššieho stupňa, aby získal potrebné vysvetlenia a aby sa v záujme právnej istoty zabránilo podstatným a pretrvávajúcim rozdielom v judikatúre. Takýto mechanizmus navyše nezaväzuje dotknuté súdy k tomu, aby požiadali o rozhodnutie o právnej otázke, ale im dáva túto možnosť, pričom takéto rozhodnutie sa týka iba výkladu práva a nie jeho uplatňovania, ktoré zostáva v právomoci súdu meritórne prejednávajúceho dotknutý spor.

244

Po štvrté, účinnosť prechodných ustanovení, ktoré obsahuje článok 10 novely, skončila a tieto ustanovenia v každom prípade umožňovali zabezpečiť iba to, aby súdy, ktorých právomoc zanikla, v súlade s právom na súd zriadený zákonom postúpili dotknuté veci odteraz príslušnému súdu.

245

V treťom rade sa Poľská republika domnieva, že napadnuté vnútroštátne ustanovenia neobmedzujú právomoc poľských súdov položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, pokiaľ konajú v rámci svojej miestnej a vecnej príslušnosti. Navyše, keďže senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné je súdom posledného stupňa, je povinný podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor vždy, keď má pochybnosti o výklade článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, čo v praxi zvyšuje počet prípadov, v ktorých môže existovať povinnosť podať na Súdny dvor takýto návrh a v dôsledku toho posilňuje účinnosť výkonu práv vyplývajúcich z článku 47 Charty.

246

Okrem toho prechodné ustanovenia, ktoré obsahuje článok 10 novely, nepovoľujú senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, aby vzal späť návrh na začatie prejudiciálneho konania, keďže tento senát je naopak povinný v prípade pochybností o výklade práva Únie potvrdiť skôr položené otázky alebo položiť otázky sám. Tieto prechodné ustanovenia napokon umožňujú zrušenie skorších úkonov iba vtedy, ak tieto úkony bránia tomu, aby bola dotknutá vec preskúmaná „v súlade so zákonom“, čo pojmovo nemôže byť prípad návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Uvedené prechodné ustanovenia ani nezakazujú vnútroštátnym súdom, ktoré sú povinné postúpiť veci, ktoré až dovtedy prejednávali, aby položili prejudiciálne otázky, čo navyše dosvedčuje množstvo prejudiciálnych otázok týkajúcich sa požiadaviek nezávislosti sudcov nedávno položených Súdnemu dvoru.

247

V štvrtom rade Komisia nepodložila druhú výhradu v rozsahu, v akom sa týka porušenia zásady prednosti práva Únie a napadnuté vnútroštátne ustanovenia sa nevzťahujú na konflikty medzi normami, v ktorých by sa táto zásada mala uplatniť.

248

Komisia vo svojej replike spresňuje, že druhá výhrada má v podstate vytýkať skutočnosť, že výlučná právomoc preskúmať spĺňanie dotknutých požiadaviek práva Únie bola odňatá rôznym vnútroštátnym súdom alebo senátom Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ktoré až dovtedy mali túto právomoc, a bola bez konkrétnych legitímnych dôvodov zverená novému disciplinárnemu senátu, ktorý nemožno považovať za špecializovaný súd. Jednak má totiž tento nový súdny senát iba 20 sudcov na 10000 sudcov, ktoré má Poľská republika, takže právo osôb podliehajúcich súdnej právomoci na súdnu ochranu a účinnosť práva Únie sú značne oslabené, hoci z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že všetky vnútroštátne súdy musia čo najvšeobecnejšie uplatňovať ustanovenia práva Únie týkajúce sa nezávislosti sudcov. Okrem toho, keďže všetci členovia senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné boli vymenovaní na návrh KRS v jej novom zložení, teda za okolností, ktoré sú veľmi často uvádzané v návrhoch na vylúčenie sudcu založených na nedostatku jeho nezávislosti, vzniká otázka nestranného posúdenia takýchto otázok týmto senátom.

249

Pokiaľ ide o článok 267 ZFEÚ, Komisia tvrdí, že s prihliadnutím najmä na kontext súdnych reforiem, v ktorom boli prijaté napadnuté vnútroštátne ustanovenia a opakované opatrenia, ktoré prijímali poľské orgány, aby zabránili riadnemu fungovaniu prejudiciálneho mechanizmu zavedeného v tomto článku, je zrejmé, že tieto vnútroštátne ustanovenia umelo vyňali z vecnej príslušnosti až dovtedy príslušných vnútroštátnych súdov preskúmanie „horizontálnej otázky“ nezávislosti sudcov, ktorá môže vzniknúť v každej veci a to preto, aby im odňali možnosť položiť v tejto oblasti otázky Súdnemu dvoru v rozpore s článkom 267 ZFEÚ vykladaným v spojení s článkom 4 ods. 3 tretím pododsekom ZEÚ.

250

V tejto súvislosti Komisia tiež tvrdí, že vnútroštátne pravidlá, pri ktorých existuje riziko, že tak, ako v tomto prípade, budú mať za následok, že vnútroštátny sudca sa radšej zdrží položenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, zasahujú do právomocí priznaných vnútroštátnym súdom v článku 267 ZFEÚ. Tvrdenie, že prenesenie všetkej vecnej príslušnosti na súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravným prostriedkom, posilňuje potrebný účinok tohto článku, nezohľadňuje jeho štruktúru, ktorá v skutočnosti predpokladá, že súdy nižšieho stupňa majú možnosť položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku.

251

Pokiaľ ide o zásadu prednosti práva Únie, Komisia uvádza, že tak v odôvodnenom stanovisku, ako aj v žalobe zdôraznila, že výlučná právomoc senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné v troch dotknutých kategóriách vecí bráni poľským súdom, aby neuplatnili vnútroštátne ustanovenia, podľa ktorých je právomoc na rozhodovanie vecí, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, zverená súdom a sudcom, ktorí nespĺňajú požiadavky práva Únie v oblasti nezávislosti sudcov.

252

Vo svojej duplike Poľská republika tvrdí, že Komisia vo svojej replike uvádza „nové výhrady“, keď sa odvoláva na to, že senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktorý existuje už od roku 2018 a v prípade ktorého sú podmienky vymenovania jeho členov dobre známe, nie je nezávislý a nestranný. Keďže sa však tieto výhrady nevzťahujú na skutočnosti, ktoré vyšli najavo po začatí konania a keďže tvrdenia Komisie v súvislosti s údajným nedostatkom nezávislosti a nestrannosti boli formulované iba na podloženie štvrtej výhrady, ktorá sa týka iba disciplinárneho senátu, sú tieto výhrady uvedené oneskorene a musia byť zamietnuté v súlade s článkom 127 ods. 1 rokovacieho poriadku.

253

Podľa tohto členského štátu sú tieto „nové výhrady“ v každom prípade nedôvodné. Samotná skutočnosť, že sudcovia senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné sú rovnako, ako všetci ostatní poľskí sudcovia, vymenovaní za účasti takého orgánu, ako je KRS, nemôže totiž vytvoriť závislosť týchto sudcov od politickej moci. Judikatúra vypracovaná týmto senátom navyše plne dosvedčuje jeho nezávislosť a nestrannosť.

254

Okrem toho, keď Komisia tvrdí, že článok 26 ods. 4 až 6 zmeneného zákona o Najvyššom súde odníma ostatným senátom Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) ich právomoc rozhodovať o žalobách o určenie nezákonnosti právoplatného rozhodnutia v prípade, keď nezákonnosť spočíva v spochybnení postavenia osoby vymenovanej do funkcie sudcu, nechápe pôsobnosť tohto vnútroštátneho ustanovenia. Právomoc týchto jednotlivých senátov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) je totiž definovaná v článkoch 23 až 25 zmeneného zákona o Najvyššom súde, ktoré vyhradzujú právomoc rozhodovať v občianskoprávnych veciach občianskoprávnemu senátu, právomoc rozhodovať v trestných veciach trestnému senátu a právomoc rozhodovať predovšetkým vo veciach pracovného práva a sociálneho zabezpečenia senátu pre pracovnoprávne veci a veci sociálneho zabezpečenia. Tieto vecné právomoci však nesúvisia s vecami, v ktorých je spochybnená existencia mandátu sudcu, čo je problematika, ktorej preskúmanie patrí do výlučnej právomoci senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné.

255

Komisia v každom prípade nepreukázala, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá povinnosť zabezpečiť, aby žaloby o určenie nezákonnosti právoplatného rozhodnutia preskúmavali všetky senáty Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ani to, že právo Únie sa účinne uplatňovalo na základe skorších vnútroštátnych ustanovení a že podľa napadnutých vnútroštátnych ustanovení to už tak nie je.

256

Pokiaľ ide o článok 82 ods. 2 až 5 zmeneného zákona o Najvyššom súde, tvrdenie Komisie, že senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné nie je špecializovaným súdom je arbitrárne, pretože tento senát sa v skutočnosti skladá zo skúsených právnikov, ktorí majú minimálne postdoktoranský titul z právnych vied.

257

Napadnuté vnútroštátne ustanovenia napokon nebránia ani vecne príslušným súdom, ani súdom, ktoré nie sú vecne príslušné, aby predložili Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky a Komisia ani nevysvetľuje, ako by tieto vnútroštátne ustanovenia mali odrádzať vnútroštátnych sudcov od položenia takýchto otázok alebo ich nútiť k ich späťvzatiu.

258

Na doplnenie zásad uvedených v bodoch 188 až 190 tohto rozsudku treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry rovnako vyplýva, že v rámci žaloby podanej podľa článku 258 ZFEÚ výzva, ktorú Komisia adresovala dotknutému členskému štátu, a potom odôvodnené stanovisko, ktoré táto inštitúcia vydala, vymedzujú predmet sporu, ktorý už preto nemôže byť ďalej rozšírený. Možnosť tohto členského štátu predložiť svoje pripomienky totiž predstavuje – aj v prípade, ak sa rozhodne ju nevyužiť – dôležitú záruku priznanú Zmluvou o FEÚ a jej dodržanie je podstatnou formálnou podmienkou riadneho priebehu konania o nesplnení povinnosti členským štátom. V dôsledku toho sa musia toto odôvodnené stanovisko a žaloba Komisie zakladať na rovnakých výhradách ako písomná výzva, ktorou bolo začaté konanie pred podaním žaloby (rozsudok z 22. septembra 2016, Komisia/Česká republika, C‑525/14, EU:C:2016:714, bod 17 a citovaná judikatúra).

259

Účelom konania pred podaním žaloby je totiž dať dotknutému členskému štátu príležitosť, aby jednak splnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Únie, a jednak aby sa mohol účinne brániť proti výhradám vzneseným Komisiou. Riadny priebeh tohto konania predstavuje základnú záruku požadovanú Zmluvou o FEÚ nielen pre ochranu práv dotknutého členského štátu, ale aj pre zabezpečenie toho, že predmetom prípadného sporového konania bude jasne vymedzený spor [rozsudok z 8. marca 2022, Komisia/Spojené kráľovstvo (Boj proti podvodom s podhodnotením), C‑213/19, EU:C:2022:167, bod 131 a citovaná judikatúra].

260

V tomto prípade však treba uviesť, že ako správne tvrdí Poľská republika, Komisia ani počas konania pred podaním žaloby, ani v návrhu na začatie konania netvrdila, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré napáda v druhej výhrade, porušujú právo Únie z dôvodu zloženia senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktorému tieto vnútroštátne ustanovenia priznávajú výlučnú právomoc, a konkrétnejšie z dôvodu prípadného nedostatku nestrannosti, ktorý môže ovplyvniť tento senát pri výkone tejto právomoci vzhľadom na podmienky vymenovania jeho členov, hoci Komisia o tomto zložení a o týchto podmienkach vymenovania vedela.

261

Keď Komisia odkazuje na takéto úvahy až v replike, uvádza nové tvrdenia, ktoré môžu podstatne zmeniť rozsah druhej výhrady tak, ako bola formulovaná až dovtedy.

262

Keďže tieto tvrdenia sú formulované oneskorene a v rozpore s požiadavkami pripomenutými v bodoch 258 a 259 tohto rozsudku, sú neprípustné a musia by preto zamietnuté.

263

V prvom rade treba zdôrazniť, že zo zásad pripomenutých v bodoch 63 až 74 tohto rozsudku vyplýva, že hoci sa na rozdelenie alebo reorganizáciu súdnej jurisdikcie v členskom štáte v zásade vzťahuje sloboda členských štátov zaručená v článku 4 ods. 2 ZEÚ (pozri analogicky rozsudok z 21. decembra 2016, Remondis, C‑51/15, EU:C:2016:985, bod 47), platí to iba pod podmienkou, že takéto rozdelenie alebo reorganizácia nezasahujú do rešpektovania hodnoty právneho štátu formulovanej v článku 2 ZEÚ a do požiadaviek vyplývajúcich v tejto súvislosti z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, vrátane požiadaviek týkajúcich sa nezávislosti, nestrannosti a toho, aby súdy, ktoré majú vykladať a uplatňovať právo Únie boli zriadené vopred zákonom.

264

V druhom rade treba pripomenúť, že je pravda, že Súdny dvor opakovane uznal, že členský štát môže pri výkone svojej právomoci pri rozdelení súdnej jurisdikcie na svojom území za určitých okolností zveriť jedinému orgánu alebo viacerým decentralizovaným orgánom výlučnú právomoc rozhodovať o niektorých hmotnoprávnych otázkach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie.

265

V tejto súvislosti Súdny dvor najmä zdôraznil, že skutočnosť, že konkrétny hmotnoprávny spor patrí do výlučnej právomoci jediného súdu, môže tomuto súdu prípadne umožniť, aby získal špeciálnu odbornosť, ktorá môže skrátiť priemernú dĺžku konania alebo zabezpečiť jednotnú prax na vnútroštátnom území a tak prispieť k právnej istote (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 2013, Agrokonsulting‑04, C‑93/12, EU:C:2013:432, bod 56). Súdny dvor rovnako zdôraznil, že určenie menšieho počtu decentralizovaných súdov, ktoré sú súdmi vyššieho stupňa ako miestne súdy, a ktorých sudcovia majú väčšiu prax, môže napomôcť jednotnejšiemu a špecializovanejšiemu výkonu spravodlivosti v dotknutej oblasti hmotného práva Únie, ako aj účinnejšej ochrane práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z tohto práva (rozsudok z 12. februára 2015, Baczó a Vizsnyiczai, C‑567/13, EU:C:2015:88, body 46 a 58).

266

Hoci tak prináleží každému členskému štátu, aby vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky žalôb, ktoré majú zaručiť ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zároveň platí, že členské štáty majú v každom prípade zodpovednosť zabezpečiť účinnú ochranu týchto práv. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, z tohto dôvodu nesmú procesné podmienky žalôb, ktoré majú zabezpečiť ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, najmä prakticky znemožňovať alebo nadmerne sťažovať výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie a takáto požiadavka platí aj pre určenie súdov, ktoré majú právomoc rozhodovať o žalobách založených na tomto práve. Nedodržanie tejto požiadavky na tejto úrovni totiž môže rovnako, ako jej nedodržanie pri definovaní procesných podmienok, porušovať zásadu účinnej súdnej ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06, EU:C:2008:223, body 44 až 48; z 27. júna 2013, Agrokonsulting‑04, C‑93/12, EU:C:2013:432, body 35 až 37 a citovanú judikatúru, ako aj z 24. októbra 2018, XC a i., C‑234/17, EU:C:2018:853, body 22 a 23).

267

V tomto prípade však treba uviesť, že Komisia vo svojej žalobe netvrdí, a už vonkoncom nepreukazuje, že koncentrácia právomoci, ktorú uskutočnili napadnuté vnútroštátne ustanovenia v prospech senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, môže spôsobiť procesné problémy, ktoré ako také môžu narušiť účinnosť práv priznaných právnym poriadkom Únie tým, že prakticky znemožnia alebo nadmerne sťažia výkon týchto práv osobami podliehajúcimi súdnej právomoci.

268

Napriek tomu treba v treťom rade poznamenať, že na rozdiel od právomocí vzťahujúcich sa na ustanovenia hmotného práva Únie, o ktoré išlo vo veciach, v ktorých boli vyhlásené rozsudky uvedené v bodoch 265 a 266 tohto rozsudku, sa reorganizácia a koncentrácia súdnej právomoci, ktoré napáda Komisia vo svojej druhej výhrade, týkajú niektorých požiadaviek vyplývajúcich z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty, teda z ustanovení ústavnej a zároveň procesnej povahy, ktorých dodržiavanie musí byť navyše zaručené naprieč všetkými hmotnoprávnymi oblasťami uplatňovania práva Únie a na všetkých vnútroštátnych súdoch prejednávajúcich veci v týchto oblastiach.

269

Ako je totiž pripomenuté v bode 69 tohto rozsudku, článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ konkretizuje hodnotu právneho štátu formulovanú v článku 2 ZEÚ a v tejto súvislosti ukladá členským štátom povinnosť upraviť systém opravných prostriedkov a konaní zabezpečujúcich osobám podliehajúcim súdnej právomoci dodržanie ich práva na účinnú súdnu ochranu vo všetkých oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, pričom zásada účinnej súdnej ochrany, na ktorú odkazuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, je všeobecnou zásadou práva Únie v súčasnosti zakotvenou v článku 47 Charty.

270

V tejto súvislosti tieto posledné dve ustanovenia práva Únie a táto všeobecná zásada úzko súvisia so zásadou prednosti tohto práva. Uplatňovanie tejto zásady vnútroštátnymi súdmi totiž prispieva k zabezpečeniu účinnej ochrany práv, ktoré právo Únie priznáva jednotlivcom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2010, Winner Wetten, C‑409/06, EU:C:2010:503, body 53 až 55 a citovanú judikatúru).

271

Zásada prednosti práva Únie, ktorá má tiež ústavnú povahu, si však podľa ustálenej judikatúry pripomenutej v bode 228 tohto rozsudku vyžaduje, aby vnútroštátne súdy, ktoré sú v rámci svojej právomoci poverené uplatňovať ustanovenia práva Únie, zabezpečili plný účinok týchto ustanovení v sporoch, ktoré prejednávajú tým, že v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatnia každé vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s ustanovením práva Únie, ktoré má priamy účinok, a to bez toho, aby požiadali alebo vyčkali na predchádzajúce zrušenie tohto vnútroštátneho ustanovenia legislatívnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom.

272

Súdny dvor tak rozhodol, že akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku alebo akákoľvek legislatívna, administratívna alebo súdna prax, ktoré majú za následok oslabenie účinnosti práva Únie tým, že príslušnému súdu, ktorý uplatňuje toto právo, nepriznávajú ani vo chvíli tohto uplatnenia právomoc, aby urobil všetko, čo je nevyhnutné na neuplatnenie ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú prípadne prekážkou plnej účinnosti priamo uplatniteľných noriem práva Únie, je nezlučiteľné s požiadavkami, ktoré súvisia so samotnou povahou práva Únie (rozsudok zo 4. decembra 2018, Minister for Justice and Equality a Commissioner of An Garda Síochána, C‑378/17, EU:C:2018:979, bod 36, ako aj citovaná judikatúra).

273

Súdny dvor spresnil, že tak by to bolo vtedy, ak by v prípade rozporu medzi ustanovením práva Únie a vnútroštátnym zákonom bolo riešenie tohto konfliktu vyhradené inému orgánu s vlastnou voľnou úvahou ako súdu, ktorý má zabezpečiť uplatňovanie práva Únie (rozsudok zo 4. decembra 2018, Minister for Justice and Equality a Commissioner of An Garda Síochána, C‑378/17, EU:C:2018:979, bod 37, ako aj citovaná judikatúra), a to aj vtedy, ak by prekážka plnej účinnosti práva Únie, ktorá by z toho vyplývala, bola iba dočasná (rozsudok z 8. septembra 2010, Winner Wetten, C‑409/06, EU:C:2010:503, bod 57 a citovaná judikatúra).

274

Ako je však pripomenuté v bode 128 tohto rozsudku, na zaručenie zachovania osobitných charakteristických znakov a autonómie právneho poriadku Únie zaviedli Zmluvy súdny systém určený na zabezpečenie konzistentného a jednotného výkladu práva Únie a v tomto rámci prináleží vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru, aby zaručili tak plné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako aj účinnú súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z tohto práva.

275

Okrem toho z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že základom takto koncipovaného súdneho systému je konanie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré má zavedením súdneho dialógu medzi Súdnym dvorom a súdmi členských štátov zabezpečiť jednotný výklad práva Únie, čím umožňuje zabezpečiť jeho súdržnosť, plný účinok a autonómiu a nakoniec aj špecifický charakter práva vytvoreného Zmluvami (rozsudok z 24. októbra 2018, XC a i., C‑234/17, EU:C:2018:853, bod 41 a citovaná judikatúra).

276

V tejto súvislosti Súdny dvor najmä rozhodol, ako je pripomenuté v bodoch 129 až 131 tohto rozsudku, že základné právo na nezávislý a nestranný súd vopred zriadený zákonom vyžaduje, aby mal každý vnútroštátny súd, ktorý má uplatňovať právo Únie, povinnosť overiť, či svojím zložením predstavuje takýto súd, ak o tejto otázke vzniknú vážne pochybnosti, keďže toto overenie je nevyhnutné pre dôveru, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti vzbudzovať u osoby podliehajúcej súdnej právomoci, alebo aj to, aby mal takýto vnútroštátny súd za určitých okolností možnosť overiť, či procesná vada pri vymenovaní sudcu mohla mať za následok porušenie tohto základného práva.

277

Napriek tomu môže byť odôvodnené, aby sa sudca, ktorý sa sám nevylúčil z rozhodovania vo veci a proti ktorému účastník konania podal návrh na jeho vylúčenie z dôvodu možného konfliktu záujmov na strane tohto sudcu, nezúčastnil na rozhodovaní o takomto návrhu a aby právomoc na rozhodnutie o ňom bola tak, ako to bolo v Poľsku pred nadobudnutím účinnosti napadnutých vnútroštátnych ustanovení, zverená buď dotknutému súdu v inom zložení alebo súdu bezprostredne vyššieho stupňa. Rovnako sa môže ukázať, že je v súlade s riadnym výkonom spravodlivosti, aby spory o vecnú alebo miestnu príslušnosť, ktoré môžu vzniknúť medzi viacerými súdmi, rozhodoval tretí orgán.

278

Povinnosti uvedené v bode 276 tohto rozsudku naproti tomu môžu vylučovať, aby preskúmanie dodržania a následné uplatňovanie požiadaviek vyplývajúcich z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty tak, ako ich vykladá Súdny dvor, zo strany vnútroštátnych súdov, mohlo pri takej reorganizácii súdnej právomoci, ako je tá, ktorú Komisia napáda vo svojej druhej výhrade, vo všeobecnosti a bez rozdielu patriť do právomoci jediného vnútroštátneho orgánu, a to tým skôr, keď tento orgán podľa vnútroštátneho práva nemôže preskúmať niektoré aspekty týchto požiadaviek.

279

V tejto súvislosti treba okrem toho zdôrazniť, že úvahy, na ktoré Súdny dvor odkazuje vo svojej judikatúre pripomenutej v bode 265 tohto rozsudku a ktoré sa týkajú výhod potenciálne spojených so špecializáciou z pohľadu výkonu spravodlivosti, odbornosti, skrátenia priemernej dĺžky konania alebo tiež jednotnosti pri uplatňovaní práva, nemôžu prevážiť nad požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady účinnej súdnej ochrany, ktorých dodržiavanie musí byť z povahy veci schopný zaručiť každý vnútroštátny súd, bez ohľadu na jeho stupeň alebo oblasť vecnej príslušnosti, na účely konkrétneho sporu, ktorý prejednáva a ak je to potrebné v spolupráci so Súdnym dvorom na základe článku 267 ZFEÚ.

280

V tejto veci však treba uviesť jednak to, že predmetom vnútroštátnych ustanovení, ktoré Komisia napáda vo svojej druhej výhrade, je vyhradiť jedinému orgánu, v tomto prípade osobitnému senátu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), všeobecné preskúmanie požiadaviek vyplývajúcich z tejto zásady týkajúcich sa nezávislosti všetkých súdov a sudcov, tak všeobecných, ako aj správnych, tým, že vylučujú, aby takéto preskúmanie mohol vykonávať niektorý z týchto iných súdov, teda vrátane iných senátov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd), a tým im odnímajú ich právomoci vnútroštátnych súdov, ktoré mali až dovtedy právomoc vykonávať rôzne typy preskúmania týkajúceho sa takýchto požiadaviek a v tomto rámci priamo uplatňovať závery vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora.

281

Totiž po prvé, ako vyplýva z článku 26 ods. 2 zmeneného zákona o Najvyššom súde, senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné bola zverená výlučná právomoc rozhodovať o „návrhoch alebo vyhláseniach“ týkajúcich sa „vylúčenia“ sudcu alebo „určenia súdu“, na ktorom sa má vykonať konanie, vrátane rozhodovania o „sťažnostiach založených na nedostatku nezávislosti [dotknutého] súdu alebo sudcu“, a takéto návrhy alebo vyhlásenia musí každý iný súd prejednávajúci vec postúpiť tomuto senátu, a to aj v prípade, keď meritum tejto veci patrí do oblasti, na ktorú sa vzťahuje právo Únie.

282

Po druhé, z článku 82 ods. 2 až 5 zmeneného zákona o Najvyššom súde vyplýva, že senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné rozhodujúci v pléne má výlučnú právomoc aj v prípade, keď pri preskúmaní kasačného odvolania alebo iného opravného prostriedku v konaní na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), vrátane konania pred inými senátmi tohto súdu, „vznikne právna otázka týkajúca sa nezávislosti sudcu alebo súdu“. V takomto prípade totiž článok 82 ods. 2 tohto zákona stanovuje, že rozhodovacie zloženie Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ktoré prejednáva dotknutú vec, „preruší konanie a postúpi túto otázku“ senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, pričom je navyše spresnené, že rozhodnutie prijaté týmto senátom na tomto základe je „záväzné pre všetky rozhodovacie zloženia Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)“.

283

Po tretie, ustanovenia článku 26 ods. 4 až 6 zmeneného zákona o Najvyššom súde najmä stanovujú, že senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné má výlučnú právomoc rozhodovať o „žalobách o určenie nezákonnosti právoplatných rozhodnutí, ktoré vydali [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)], všeobecné súdy, vojenské a správne súdy, vrátane [Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd)]“, ak „nezákonnosť spočíva v spochybnení postavenia osoby vymenovanej do funkcie sudcu, ktorá rozhodla vo veci“.

284

Treba však poznamenať, že všeobecné znenie, v ktorom je takto formulovaný článok 26 ods. 4 až 6 zmeneného zákona o Najvyššom súde, môže zrejme umožňovať senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, aby preskúmal ex post všetky právoplatné rozhodnutia vydané všetkými ostatnými poľskými všeobecnými a správnymi súdmi, vrátane právoplatných rozhodnutí iných senátov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd) vždy, keď je spochybnené postavenie osoby vymenovanej do funkcie sudcu, ktorá rozhodla v ktoromkoľvek štádiu prejednávania danej veci.

285

Okrem toho treba zohľadniť, že vnútroštátne ustanovenia napadnuté v druhej výhrade boli do zákona o Najvyššom súde vložené novelou, narýchlo a v osobitnom kontexte opísanom vyššie v bodoch 140 až 145 tohto rozsudku, súčasne s inými ustanoveniami, ktoré Komisia napadla v prvej a tretej výhrade. Ako však vyplýva zo zistení Súdneho dvora urobených pri preskúmaní tejto prvej a tretej výhrady, to, že sa týmto výhradám vyhovelo, je odôvodnené najmä okolnosťou, že napadnuté vnútroštátne ustanovenia sú z dôvodu zákazov a disciplinárnych previnení, ktoré upravujú vo vzťahu k sudcom Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a sudcom všetkých všeobecných a správnych súdov, spôsobilé zabrániť im, aby určovali alebo posudzovali niektoré skutočnosti, čo im za určitých okolností prináleží podľa práva Únie so zreteľom na požiadavky vyplývajúce z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty.

286

V takomto kontexte skutočnosť, že vnútroštátny zákonodarca zreorganizuje existujúcu súdnu jurisdikciu a zverí jedinému vnútroštátnemu orgánu právomoc overiť dodržanie niektorých podstatných požiadaviek vyplývajúcich zo základného práva na účinnú súdnu ochranu zakotveného v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ a v článku 47 Charty, hoci potreba takého overenia môže v závislosti od okolností vzniknúť na každom vnútroštátnom súde, môže v kombinácii so zavedením vyššie uvedených zákazov a disciplinárnych previnení, prispieť k ešte väčšiemu oslabeniu účinnosti preskúmania dodržania tohto základného práva, ktoré pritom právo Únie zveruje všetkým vnútroštátnym súdom. Platí to tým skôr, že, ako je uvedené v bode 198 tohto rozsudku, tento orgán nemôže v tomto prípade preskúmať návrh, ktorý mu postúpil vnútroštátny súd, ktorý sa týka „určenia alebo posúdenia zákonnosti vymenovania sudcu alebo jeho legitimity na plnenie úloh v oblasti výkonu spravodlivosti“.

287

Vnútroštátne ustanovenia, ktoré Komisia napáda v druhej výhrade tým, že takto bez rozdielu bránia všetkým ostatným súdom, bez ohľadu na ich stupeň alebo procesné štádium, v ktorom rozhodujú, a dokonca aj vtedy, keď prípadne prejednávajú veci týkajúce sa uplatnenia hmotnoprávnych ustanovení práva Únie, aby bezodkladne urobili to, čo je nevyhnutné pre to, aby zabezpečili dodržanie práva dotknutých osôb podliehajúcich súdnej právomoci na účinnú súdnu ochranu a pritom v prípade potreby sami vylúčili uplatnenie vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z tohto práva, okrem toho porušujú aj zásadu prednosti práva Únie.

288

Napokon, pokiaľ ide o článok 10 novely, stačí uviesť, že keďže predmetom tohto článku je v podstate spresniť, v akom rozsahu a ako sa má vykonávať výlučná právomoc zverená senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné vnútroštátnymi ustanoveniami uvedenými v bodoch 281 až 283 tohto rozsudku vo veciach, v ktorých konanie prebiehalo ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, uvedený článok neoddeliteľne súvisí s týmito inými ustanoveniami a v dôsledku toho z tých istých dôvodov, ako sú vysvetlené v bodoch 268 až 287 tohto rozsudku, porušuje tak ustanovenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, ako aj zásadu prednosti práva Únie.

289

Zo všetkého, čo bolo uvedené vyplýva, že druhej výhrade treba vyhovieť v rozsahu, v akom sa zakladá na porušení ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 47 Charty, ako aj zásady prednosti práva Únie.

290

Pokiaľ ide o článok 267 ZFEÚ, treba uviesť, že samotná skutočnosť, že je takto jedinému orgánu, v tomto prípade senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, zverená výlučná právomoc rozhodovať o určitých otázkach týkajúcich sa uplatňovania článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty, môže iným súdom zabrániť alebo ich prinajmenšom odrádzať od toho, aby v tejto súvislosti položili Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, čím im je odňatá akákoľvek právomoc, aby samé rozhodli o týchto otázkach, čo, ako to vyplýva zo zásad pripomenutých v bodoch 155 až 158 tohto rozsudku, porušuje článok 267 ZFEÚ.

291

Navyše, pokiaľ ide o všeobecnejší kontext, v ktorom bola prijatá novela a napadnuté vnútroštátne ustanovenia, treba tiež pripomenúť, že ako poznamenala Komisia a ako vyplýva z údajov nachádzajúcich sa vo viacerých nedávnych rozsudkoch Súdneho dvora, pokusy poľských orgánov takto odradiť vnútroštátne súdy alebo im zabrániť v tom, aby požiadali Súdny dvor o výklad týkajúci sa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty v súvislosti s nedávnymi legislatívnymi reformami, ktoré sa dotkli súdnej moci v Poľsku, sa v poslednom čase znásobili [pozri najmä rozsudok z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, body 99 až 106 a citovanú judikatúru].

292

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba druhej výhrade vyhovieť.

293

Vo svojej piatej výhrade Komisia tvrdí, že článok 88a zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, článok 45 ods. 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde a článok 8 ods. 2 zmeneného zákona o organizácii správnych súdov porušujú článok 7 a článok 8 ods. 1 Charty, ako aj článok 6 ods. 1 prvý pododsek písm. c) a e), článok 6 ods. 3 a článok 9 ods. 1 GDPR.

294

Podľa Komisie z dôvodu, že tieto vnútroštátne ustanovenia ukladajú sudcom rôznych dotknutých súdov povinnosť predložiť písomné vyhlásenie o ich členstve v združení, neziskovej nadácii alebo politickej strane, ako aj o funkciách, ktoré v nich zastávajú, a vyžadujú, aby takéto informácie boli uverejnené v Biuletyn Informacji Publicznej, zahŕňajú spracovanie osobných údajov, pretože takéto informácie sa týkajú jasne identifikovaných fyzických osôb konajúcich ako súkromné osoby.

295

Získavanie a uverejňovanie týchto osobných údajov okrem toho nepatrí do rámca organizácie súdnictva a prípadná funkčná súvislosť medzi uvedenými údajmi a výkonom funkcie sudcu v každom prípade neumožňuje vylúčiť takéto opatrenia z pôsobnosti GDPR. Tieto opatrenia sú totiž určené na to, aby ovplyvnili služobný postup sudcov a výkon ich funkcie a môžu porušiť ich nezávislosť, hoci jej ochrana musí byť podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ zaručená v prípade, keď majú títo sudcovia uplatňovať a vykladať právo Únie.

296

Dotknuté osobné údaje navyše ako údaje, ktoré môžu odhaľovať politické názory alebo filozofické presvedčenie dotknutých sudcov, patria do kategórií citlivých údajov, na ktoré sa vzťahuje úprava zákazu a zvýšenej ochrany zavedená v článku 9 ods. 1 GDPR.

297

Komisia sa však domnieva, že aj keby sa ciele, vyplývajúce z dôvodovej správy k návrhu, ktorý viedol k prijatiu článku 88a zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, a to zachovanie politickej neutrality a nestrannosti sudcov, ako aj dôvery v túto nestrannosť, a ochrana vážnosti ich úradu, mohli považovať za oprávnené, dotknutá povinnosť podať vyhlásenie a povinnosť zverejnenia nie sú nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu zásahy do práva dotknutých osôb na rešpektovanie ich súkromného života a na ochranu ich osobných údajov, ktoré tieto povinnosti spôsobujú, nie sú v súlade so zásadou proporcionality a porušujú tak požiadavky vyplývajúce z jednotlivých ustanovení práva Únie uvedených v bode 293 tohto rozsudku.

298

Takéto opatrenia sa totiž dôsledne neobmedzujú na to, čo je nevyhnutné na dosiahnutie uvedených cieľov, pretože na tento účel existujú menej obmedzujúce prostriedky, ako je napríklad konanie o vylúčení sudcu a poskytnutie informácií o určitých činnostiach vykonávaných sudcami mimo ich funkcie, ktoré môžu v danej veci viesť ku konfliktu záujmov na ich strane, orgánom povereným zaručiť rešpektovanie profesijných štandardov alebo menovať členov rozhodovacích zložení. Tieto menej zasahujúce prostriedky navyše umožňujú zabrániť tomu, aby takto získané informácie boli použité na iné účely než sú účely, ktoré sú údajne takto sledované, ako je napríklad vyvíjanie vonkajšieho tlaku na sudcov ohrozujúceho ich nezávislosť alebo sledovanie úmyslu poškodiť jednak ich profesionálnu povesť a autoritu podnecovaním nedôvery verejnosti voči nim a jednak priebeh ich služobného postupu ich diskrimináciou.

299

Minulé členstvo osoby v politickej strane navyše patrí do sféry jej súkromného života pred jej vymenovaním za sudcu a nemôže priamo ovplyvniť jej súčasnú činnosť. Platí to predovšetkým pre členstvo v politickej strane pred 29. decembrom 1989, takže získanie takýchto informácií je irelevantné pre posúdenie nestrannosti sudcu vo veciach, ktoré prejednáva o viac ako 30 rokov neskôr. Povinné podanie vyhlásenia a uverejnenie takýchto osobných údajov tak nie je ani spôsobilé dosiahnuť v tomto prípade uvádzané ciele.

300

Dotknuté vnútroštátne opatrenia sa v skutočnosti podobajú mechanizmu dohľadu nad sudcami, ktorého náhle zavedenie nemá žiadne odôvodnenie, ani nezodpovedá žiadnej konkrétnej potrebe, keďže ich apolitickosť a nestrannosť sú už dlho zaručené najmä článkom 178 Ústavy, ktorý upravuje takúto apolitickosť, prísahou, podľa ktorej sudcovia prisahajú, že budú rozhodovať „úplne nestranne“, a povinnosťou zdržať sa každého konania, ktoré by mohlo „znížiť dôveru v ich nestrannosť“, ktorú majú podľa článkov 66 a 82 zákona o organizácii všeobecných súdov.

301

Poľská republika na svoju obranu predovšetkým tvrdí, že GDPR sa nevzťahuje na spracúvanie osobných údajov, o ktoré ide, z dôvodu, že tieto údaje sú spracúvané v rámci činnosti, ktorá nepatrí do pôsobnosti práva Únie v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia, teda v rámci organizácie a výkonu súdnictva, s ktorými dotknuté informácie „priamo súvisia“, pretože sa týkajú výkonu funkcie sudcu.

302

Poľská republika ďalej tvrdí, že aj keby sa GDPR v tomto prípade uplatňovalo, napadnuté vnútroštátne ustanovenia majú oprávnený cieľ, ktorým je posilniť nestrannosť a politickú neutralitu sudcov tým, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sú informované o prípadnej existencii dôvodov na vylúčenie, ktorých sa môžu dovolávať v danej veci a že tieto vnútroštátne ustanovenia sú na tento účel primerané.

303

Po prvé totiž bývalé členstvo v politickej strane, vrátane členstva pred 29. decembrom 1989, ktoré bolo súčasťou historického kontextu politizácie súdnej moci, môže mať vplyv na súčasnú a budúcu súdnu činnosť dotknutého sudcu.

304

Po druhé, Komisia nijako nepodložila svoje tvrdenia, podľa ktorých napadnuté vnútroštátne ustanovenia môžu poškodiť profesionálnu povesť sudcov a ich nezávislosť a mať za následok riziko diskriminácie v ich profesionálnej dráhe alebo byť použité na takéto účely. Poskytnutie dotknutých informácií predovšetkým nemá vplyv na právomoc sudcu rozhodovať, ani na prideľovanie vecí v rámci súdu, na ktorom pôsobí, ani na priebeh služobného postupu dotknutej osoby. Poskytnutie týchto informácií neovplyvňuje ani nezávislosť dotknutého sudcu alebo jeho nestrannosť vo veciach, ktoré prejednáva, ani nevedie k automatickému vylúčeniu dotknutej osoby z rozhodovania v týchto veciach. Komisia navyše nespomína žiadny konkrétny prípad, v ktorom by takéto informácie boli použité takto naznačovaným spôsobom.

305

Po tretie, cieľ sledovaný napadnutými vnútroštátnymi ustanoveniami nemožno dosiahnuť menej obmedzujúcimi prostriedkami, pretože bez prístupu k dotknutým informáciám by osoby podliehajúce súdnej právomoci nemohli vedieť o prípadných dôvodoch na vylúčenie sudcov, ktorí majú rozhodovať v ich veci.

306

Okrem toho dotknuté údaje nepatria do kategórií uvedených v článku 9 ods. 1 GDPR, keďže cieľom napadnutých vnútroštátnych ustanovení v skutočnosti nie je, aby sudca oznámil informácie týkajúce sa jeho politických názorov alebo filozofického presvedčenia. Tieto vnútroštátne ustanovenia navyše neobsahujú žiadny výpočet typov členstva, ktoré treba uviesť, a preto je potrebné v každom jednotlivom prípade posúdiť, či daná povinnosť podať vyhlásenie existuje, najmä zo zreteľom na medze zásahov do súkromného života a predovšetkým so zreteľom na článok 53 ods. 7 Ústavy, ktorý zakazuje orgánom verejnej moci, aby vyžadovali prezradenie „svetonázoru“, presvedčenia alebo náboženského vyznania osoby. V každom prípade uvedené vnútroštátne ustanovenia z dôvodov, ktoré Poľská republika už vysvetlila, spĺňajú aj požiadavku proporcionality formulovanú v článku 9 ods. 2 písm. g) GDPR.

307

Komisia sa napokon podľa Poľskej republiky pokúša preniesť svoje dôkazné bremeno tým, že navrhuje, že je na Poľskej republike, aby uviedla skutočnosti odôvodňujúce prijatie a proporcionalitu vnútroštátnych ustanovení iba preto, že tieto ustanovenia predtým neexistovali.

308

Na úvod treba v prvom rade uviesť, že vo svojej piatej výhrade Komisia navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Poľská republika si tým, že prijala článok 88a zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, článok 45 ods. 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde a článok 8 ods. 2, zmeneného zákona o organizácii správnych súdov, nesplnila povinnosti vyplývajúce tak z článku 6 ods. 1 prvého pododseku písm. c) a e), článku 6 ods. 3 a článku 9 ods. 1 GDPR, ako aj povinnosti vyplývajúce z článku 7 a článku 8 ods. 1 Charty.

309

Za týchto okolností musí Súdny dvor rozhodnúť o rôznych nesplneniach povinností, ktoré takto uvádza Komisia [pozri analogicky rozsudky z 21. mája 2019, Komisia/Maďarsko (Užívania poľnohospodárskych pozemkov), C‑235/17, EU:C:2019:432, bod 131, ako aj z 18. júna 2020, Komisia/Maďarsko (Transparentnosť združení), C‑78/18, EU:C:2020:476, bod 143].

310

V druhom rade, pokiaľ ide o predmet vnútroštátnych ustanovení, ktoré Komisia napadá v piatej výhrade, treba jednak uviesť, že tieto ustanovenia ukladajú sudcom Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a sudcom všeobecných súdov a správnych súdov povinnosť podať v závislosti od súdu, na ktorom pôsobia a pozície, ktorú na ňom zastávajú, vyhlásenie, ktoré musí byť vo väčšine prípadov adresované predsedovi všeobecného alebo správneho súdu, a výnimočne, v prípade predsedov Sąd Apelacyjny (odvolací súd), prvého predsedu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a predsedu Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd), musí byť adresované buď KRS alebo ministrovi spravodlivosti. Podľa týchto vnútroštátnych ustanovení musia tieto jednotlivé vnútroštátne orgány následne, v lehote do 30 dní, sprístupniť online informácie nachádzajúce sa v týchto vyhláseniach v Biuletyn Informacji Publicznej.

311

Keďže voči získavaniu týchto informácií má Komisia výhrady z dôvodu, že k nemu dochádza na účely tohto sprístupnenia online, treba tieto dve spracovateľské operácie posudzovať spoločne so zreteľom na ustanovenia práva Únie, ktorých porušenie Komisia uvádza v tomto prípade.

312

Okrem toho treba uviesť, že ako vyplýva z napadnutých vnútroštátnych ustanovení, a konkrétnejšie zo znenia článku 88a zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, čo je ustanovenie, na ktoré zase odkazuje článok 45 ods. 3 zmeneného zákona o Najvyššom súde a článok 8 ods. 2 zmeneného zákona o organizácii správnych súdov, informácie takto predkladané vo vyhlásení na účely ich sprístupnenia online sú trojakého druhu. Tieto informácie sa totiž týkajú po prvé, členstva dotknutého sudcu v združení s uvedením názvu a sídla tohto združenia, vykonávanej funkcie a trvania členstva v tomto združení, po druhé, funkcie vykonávanej sudcom v orgáne neziskovej nadácie s uvedením názvu a sídla tejto nadácie a doby výkonu funkcie, a po tretie, členstva dotknutej osoby v politickej strane pred jej vymenovaním na miesto sudcu a počas výkonu jej funkcie pred 29. decembrom 1989 s uvedením názvu tejto politickej strany, vykonávanej funkcie a trvania členstva v nej.

313

Keďže Poľská republika tvrdí, že GDPR sa neuplatňuje na napadnuté vnútroštátne ustanovenia, treba najprv pripomenúť, že podľa článku 2 ods. 1 GDPR sa toto nariadenie vzťahuje na spracúvanie osobných údajov vykonávané úplne alebo čiastočne automatizovanými prostriedkami a na spracúvanie inými než automatizovanými prostriedkami v prípade osobných údajov, ktoré tvoria súčasť informačného systému alebo sú určené na to, aby tvorili súčasť informačného systému.

314

Článok 2 ods. 2 písm. a) GDPR však spresňuje, že toto nariadenie sa nevzťahuje na spracúvanie osobných údajov „v rámci činnosti, ktorá nepatrí do pôsobnosti práva Únie“.

315

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že ani skutočnosť, že informácie, ktoré sú predmetom napadnutých vnútroštátnych ustanovení, sa týkajú sudcov, ani okolnosť, že prípadne môžu mať určitú súvislosť s výkonom ich funkcie, nemôžu ako také vyňať tieto vnútroštátne ustanovenia z pôsobnosti GDPR.

316

Treba totiž pripomenúť, že keďže výnimka stanovená v článku 2 ods. 2 písm. a) GDPR má za následok, že režim ochrany osobných údajov upravený týmto nariadením sa neuplatňuje, a tak sa odchyľuje od jeho základného cieľa, ktorým je zabezpečiť pri spracúvaní osobných údajov ochranu takých základných práv a slobôd fyzických osôb ako je právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ako aj právo na ochranu osobných údajov, ktoré sú zaručené v článkoch 7 a 8 Charty, musí sa táto výnimka, rovnako ako ostatné výnimky z uplatniteľnosti tohto nariadenia stanovené v uvedenom článku 2 ods. 2, vykladať reštriktívne [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. februára 2019, Buivids, C‑345/17, EU:C:2019:122, bod 41 a citovanú judikatúru, ako aj z 22. júna 2021, Latvijas Republikas Saeima (Pokutové body), C‑439/19, EU:C:2021:504, bod 62 a citovanú judikatúru].

317

Súdny dvor tak rozhodol, že sa treba domnievať, že jediným cieľom článku 2 ods. 2 písm. a) GDPR vykladaného s prihliadnutím na odôvodnenie 16 a článok 2 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia, ako aj s prihliadnutím na článok 3 ods. 2 prvú zarážku smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, 1995, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355), na ktorý uvedený článok 2 ods. 2 písm. a) a b) uvedeného nariadenia čiastočne nadväzuje, je vylúčiť z pôsobnosti GDPR spracúvanie osobných údajov štátnymi orgánmi v rámci činnosti, ktorá má chrániť národnú bezpečnosť alebo činnosti, ktorú možno zaradiť do tej istej kategórie, takže samotná skutočnosť, že určitá činnosť je vlastná štátu alebo orgánu verejnej moci, nestačí na to, aby sa na ňu automaticky vzťahovala táto výnimka [pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. júna 2021, Latvijas Republikas Saeima (Pokutové body), C‑439/19, EU:C:2021:504, body 63 až 66 a citovanú judikatúru, ako aj z 20. októbra 2022, Koalicija Demokratična Bălgarija – Obedinenie, C‑306/21, EU:C:2022:813, body 36 až 39].

318

Činnosti, ktorých cieľom je chrániť národnú bezpečnosť, uvedené v článku 2 ods. 2 písm. a) nariadenia GDPR, zahŕňajú najmä činnosti, ktorých cieľom je chrániť základné funkcie štátu a základné záujmy spoločnosti [rozsudky z 22. júna 2021, Latvijas Republikas Saeima (Pokutové body), C‑439/19, EU:C:2021:504, bod 67, a z 20. októbra 2022, Koalicija Demokratična Bălgarija – Obedinenie, C‑306/21, EU:C:2022:813, bod 40].

319

Hoci však zabezpečenie riadneho výkonu spravodlivosti v členských štátoch a najmä stanovenie pravidiel, ktoré sa uplatňujú na postavenie sudcov a na výkon ich funkcie, patrí do právomoci týchto štátov, zároveň platí, že spracovateľské operácie upravené vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré Komisia napáda v piatej výhrade, nemožno považovať za súčasť činnosti, ktorá nepatrí do pôsobnosti práva Únie v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) GDPR, ako je napríklad činnosť, ktorej cieľom je chrániť národnú bezpečnosť.

320

V tejto súvislosti z odôvodnenia 20 GDPR výslovne vyplýva, že toto naradenie sa vzťahuje okrem iného na činnosti súdov a iných justičných orgánov s výnimkou určitých úprav, ktoré predvída alebo povoľuje uvedené nariadenie v prípade, keď takéto súdy alebo iné justičné orgány konajú pri výkone ich súdnej funkcie.

321

Treba však poznamenať, že hoci je podľa napadnutých vnútroštátnych ustanovení získavanie a sprístupňovanie dotknutých informácií online vo všeobecnosti povinnosťou predsedov súdov, buď všeobecných alebo správnych, a výnimočne povinnosťou KRS alebo ministra spravodlivosti, ako je uvedené v bode 312 tohto rozsudku, takéto spracovateľské operácie nie sú súčasťou výkonu súdnej funkcie dotknutých orgánov, takže článok 2 ods. 2 písm. a) GDPR sa na nich neuplatňuje.

322

V druhom rade treba pripomenúť, že podľa článku 4 bodu 1 GDPR sú „osobnými údajmi“„akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby“. Článok 4 bod 2 GDPR zase definuje výraz „spracúvanie“ ako „operáci[u] alebo súbor operácií s osobnými údajmi alebo súbormi osobných údajov“, pričom ako príklady takýchto operácií uvádza okrem iného „získavanie, zaznamenávanie… poskytovanie… šírením alebo poskytovanie iným spôsobom“ týkajúce sa takýchto údajov.

323

V tomto prípade však treba uviesť, že informácie, ktoré sa musia uviesť vo vyhlásení a sprístupniť online, sa týkajú identifikovaných alebo identifikovateľných fyzických osôb a preto sa na ne vzťahuje pojem „osobné údaje“ v zmysle článku 4 bodu 1 GDPR. Tieto informácie sa totiž týkajú menovite identifikovaných osôb a vzťahujú sa na ich členstvo v združeniach, neziskových nadáciách a politických stranách a na funkcie, ktoré tam tieto osoby vykonávajú alebo vykonávali. Okolnosť, že uvedené informácie sú zasadené do kontextu zárobkovej činnosti osôb, ktoré ich uvádzajú vo vyhlásení, ich nemôže zbaviť tejto kvalifikácie (rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 65 a citovaná judikatúra).

324

Okrem toho vnútroštátne ustanovenia, ktoré tak, ako v tomto prípade, upravujú povinné uvádzanie dotknutých informácií vo vyhlásení a ich sprístupňovanie online, majú za následok spracovateľské operácie spočívajúce v získavaní, zaznamenávaní a šírení týchto informácií, teda súbor operácií, ktorý predstavuje „spracúvanie“ osobných údajov v zmysle článku 4 bodu 2 GDPR (k sprístupňovaniu osobných údajov online pozri rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 65 a citovanú judikatúru).

325

Vzhľadom na uvedené treba konštatovať, že napadnuté vnútroštátne ustanovenia patria do pôsobnosti GDPR a že preto musia byť v súlade s ustanoveniami tohto nariadenia, ktorých porušenie Komisia uvádza v tomto prípade.

326

Ako to stanovuje článok 51 ods. 1 Charty, jej ustanovenia sú určené pre členské štáty, ak vykonávajú právo Únie.

327

V tomto prípade z úvah vysvetlených v bodoch 313 až 325 tohto rozsudku vyplýva, že napadnuté vnútroštátne ustanovenia majú za následok spracúvanie osobných údajov a že patria do pôsobnosti GDPR. Z toho vyplýva, že pri prijímaní týchto vnútroštátnych ustanovení bola Poľská republika okrem iného povinná vykonať GDPR.

328

Okrem toho, keďže tieto osobné údaje obsahujú informácie o identifikovaných fyzických osobách, prístup kohokoľvek zo širokej verejnosti k uvedeným údajom zasahuje do základného práva dotknutých osôb na rešpektovanie ich súkromného života, zaručeného v článku 7 Charty, pričom v tejto súvislosti nie je relevantná skutočnosť, že tieto údaje môžu súvisieť s výkonom zárobkovej činnosti. Sprístupnenie takýchto údajov širokej verejnosti navyše predstavuje spracovanie osobných údajov, na ktoré sa vzťahuje článok 8 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2022, Luxembourg Business Registers, C‑37/20 a C‑601/20, EU:C:2022:912, bod 38, ako aj citovanú judikatúru).

329

Sprístupnenie tých istých osobných údajov tretím osobám tak predstavuje zásah do základných práv zakotvených v článkoch 7 a 8 Charty bez ohľadu na ďalšie použitie poskytnutých informácií. V tejto súvislosti nie je dôležité, či dotknuté informácie týkajúce sa súkromného života majú alebo nemajú citlivú povahu alebo či pre dotknuté osoby z dôvodu tohto zásahu vyplynuli alebo nevyplynuli prípadné nepriaznivé následky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2022, Luxembourg Business Registers, C‑37/20 a C‑601/20, EU:C:2022:912, bod 39, ako aj citovanú judikatúru).

330

Z uvedeného vyplýva, že článok 7 a článok 8 ods. 1 Charty sa v tomto prípade uplatňujú a že napadnuté vnútroštátne ustanovenia musia byť preto v súlade s týmito článkami [pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2020, Komisia/Maďarsko (Transparentnosť združení), C‑78/18, EU:C:2020:476, bod 103].

331

Na úvod treba zdôrazniť úzke väzby existujúce medzi GDPR a ustanoveniami článku 7 a článku 8 ods. 1 Charty, s prihliadnutím na ktoré treba vykladať toto nariadenie.

332

Okrem toho z článku 1 ods. 2 GDPR vykladaného v spojení s jeho odôvodneniami 4 a 10 vyplýva, že cieľom tohto nariadenia je najmä zaručiť vysokú úroveň ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov, pričom toto právo je uznané aj v článku 8 Charty a úzko súvisí s právom na rešpektovanie súkromného života zakotveným v jej článku 7 (rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 61). Ako poznamenal generálny advokát v bode 235 svojich návrhov, pokiaľ sú splnené podmienky zákonného spracúvania osobných údajov podľa uvedeného nariadenia, v zásade platí, že toto spracúvanie spĺňa aj požiadavky stanovené v článkoch 7 a 8 Charty (pozri analogicky rozsudok z 27. septembra 2017, Puškár, C‑73/16, EU:C:2017:725, bod 102).

333

Okrem toho, ako vyplýva z argumentácie, ktorú Komisia vysvetľuje na podloženie piatej výhrady, Komisia spochybňuje, že napadnuté vnútroštátne ustanovenia skutočne sledujú ciele, ktoré uvádza Poľská republika a tvrdí, že zásahy do základných práv na ochranu osobných údajov a na rešpektovanie súkromného života vyplývajúce z týchto vnútroštátnych ustanovení v každom prípade nie sú v súlade s požiadavkou proporcionality vyplývajúcou z jednotlivých ustanovení práva Únie, ktorých porušenie uvádza. Keďže Komisia netvrdila, že uvedené vnútroštátne ustanovenia nespĺňajú ostatné požiadavky vyplývajúce z týchto ustanovení práva Únie, treba, aby sa Súdny dvor obmedzil na preskúmanie takto formulovanej výhrady Komisie a v dôsledku toho preskúmal napadnuté vnútroštátne ustanovenia iba z hľadiska ich proporcionality vzhľadom na ciele uvádzané Poľskou republikou.

334

V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že ako vyplýva z ustálenej judikatúry, základné práva na rešpektovanie súkromného života a na ochranu osobných údajov, zaručené v článkoch 7 a 8 Charty, nie sú absolútnymi výsadami, ale musia sa brať do úvahy vo vzťahu k ich funkcii v spoločnosti a musia byť vyvážené s inými základnými právami. Obmedzenia tak možno zaviesť, pokiaľ sú v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty ustanovené zákonom a rešpektujú podstatu základných práv, ako aj zásadu proporcionality. Podľa tejto zásady možno obmedzenia zaviesť len vtedy, ak sú nevyhnutné a skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu uznaným Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných. Obmedzenia sa musia uplatňovať v medziach toho, čo je striktne nevyhnutné, a právna úprava obsahujúca zásah musí stanoviť jasné a presné pravidlá upravujúce rozsah a uplatnenie predmetného opatrenia (rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 70 a citovaná judikatúra).

335

Pokiaľ ide po druhé, o článok 6 ods. 1 prvý pododsek GDPR, toto ustanovenie upravuje taxatívny a obmedzujúci zoznam prípadov, v ktorých možno spracovanie osobných údajov považovať za zákonné. Aby sa teda spracovanie mohlo považovať za zákonné, musí sa naň vzťahovať niektorý z prípadov stanovených v uvedenom ustanovení (rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 67 a citovaná judikatúra).

336

Podľa článku 6 ods. 1 prvého pododseku písm. c) GDPR je zákonné spracovanie, ktoré je nevyhnutné na splnenie zákonnej povinnosti prevádzkovateľa. Podľa článku 6 ods. 1 prvého pododseku písm. e) tohto nariadenia je zákonné aj spracovanie, ktoré je nevyhnutné na splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci zverenej prevádzkovateľovi.

337

Článok 6 ods. 3 GDPR vo vzťahu k týmto dvom prípadom zákonnosti spresňuje, že spracovanie musí mať základ v práve Únie alebo v práve členského štátu vzťahujúcom sa na prevádzkovateľa a že tento právny základ musí spĺňať cieľ verejného záujmu a byť primeraný sledovanému oprávnenému cieľu. Keďže tieto požiadavky sú výrazom požiadaviek vyplývajúcich z článku 52 ods. 1 Charty, majú sa vykladať s prihliadnutím na toto ustanovenie Charty (rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 69).

338

V tomto prípade je predmetom napadnutých vnútroštátnych ustanovení, ako je zdôraznené v bode 310 tohto rozsudku, uložiť dotknutým sudcom povinnosť podať v závislosti od súdu, na ktorom pôsobia a pozície, ktorú v ňom zastávajú, vyhlásenie, ktoré musí byť vo väčšine prípadov adresované predsedom všeobecného alebo správneho súdu, a výnimočne musí byť adresované buď KRS alebo ministrovi spravodlivosti, aby tieto orgány zverejnili informácie nachádzajúce sa v tomto vyhlásení v Biuletyn Informacji Publicznej.

339

Keďže teda povinnosť získavania, zaznamenávania a sprístupnenia online, ktorú takto majú tieto orgány, vyplýva z ustanovení uvedených v bode 310 tohto rozsudku, treba dotknuté spracovanie osobných údajov považovať za nevyhnutné na splnenie zákonnej povinnosti, ktorou je viazaný každý z uvedených orgánov ako prevádzkovateľ. Na toto spracovanie sa preto vzťahuje prípad uvedený v článku 6 ods. 1 prvom pododseku písm. c) GDPR (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 71).

340

K prípadu zákonnosti uvedenému v článku 6 ods. 1 prvom pododseku písm. e) GDPR treba uviesť, že sledovanie cieľa nestrannosti sudcov, uvádzaného okrem iného v dôvodovej správe k novele týkajúcej sa vnútroštátnych ustanovení, ktoré Komisia napáda vo svojej piatej výhrade, prispieva k zabezpečeniu riadneho výkonu súdnej činnosti, ktorá predstavujú úlohu realizovanú vo verejnom záujme v zmysle tohto ustanovenia tohto nariadenia.

341

Pokiaľ ide po tretie o článok 9 ods. 1 GDPR, tento článok najmä zakazuje spracovanie osobných údajov, ktoré odhaľujú politické názory alebo náboženské alebo filozofické presvedčenie fyzickej osoby. Podľa názvu tohto článku 9 ide o „osobitné kategórie osobných údajov“, pričom tieto údaje sú kvalifikované aj ako „citlivé údaje“ v odôvodnení 10 GDPR.

342

Niektoré výnimky z tohto zákazu sú upravené v článku 9 ods. 2 GDPR. Ako vyplýva z článku 9 ods. 2 písm. g) tohto nariadenia, tento zákaz sa neuplatňuje okrem iného vtedy, keď je dotknuté spracovanie nevyhnutné z dôvodov významného verejného záujmu na základe práva Únie alebo práva členského štátu, ktoré sú primerané vzhľadom na sledovaný cieľ, rešpektujú podstatu práva na ochranu údajov a stanovujú vhodné a konkrétne opatrenia na zabezpečenie základných práv a záujmov dotknutej osoby.

343

Zo znenia článku 9 GDPR tak vyplýva, že zákaz, ktorý stanovuje toto ustanovenie, sa s určitými výnimkami upravenými týmto nariadením uplatňuje na každý druh spracovania osobitných kategórií údajov, ktorých sa týka uvedené ustanovenie, a na všetkých prevádzkovateľov vykonávajúcich takéto spracovanie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. septembra 2019, GC a i. (Odstránenie odkazu na citlivé údaje), C‑136/17, EU:C:2019:773, bod 42].

344

Na určenie, či napadnuté vnútroštátne ustanovenia patria do pôsobnosti článku 9 GDPR, treba najprv pripomenúť, že toto ustanovenie sa vzťahuje nielen na spracovanie údajov, ktoré sú zo svojej podstaty citlivé, ale aj údajov, ktoré odhaľujú informácie tejto povahy nepriamo na základe myšlienkového pochodu spočívajúceho vo vyvodení alebo v krížovej kontrole (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 123).

345

Treba tiež pripomenúť, že ako rozhodol Súdny dvor, extenzívny výklad pojmu „citlivé údaje“ je posilnený cieľom GDPR, pripomenutým v bode 316 tohto rozsudku, ktorým je zaručiť vysokú úroveň ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb, najmä ich súkromného života, pri spracovaní ich osobných údajov. Takýto výklad je tiež v súlade s účelom článku 9 ods. 1 GDPR , ktorým je zaručiť zvýšenú ochranu proti spracovaniu, ktoré z dôvodu osobitnej citlivosti údajov, ktoré sú jeho predmetom, môže predstavovať, ako to vyplýva z odôvodnenia 51 tohto nariadenia, obzvlášť závažný zásah do základných práv na rešpektovanie súkromného života a na ochranu osobných údajov, zaručených článkami 7 a 8 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, body 125 a 126, ako aj citovanú judikatúru).

346

V tomto prípade treba uviesť, že získavanie a online sprístupňovanie informácií o minulom „členstve“ sudcu v „politickej strane“ a o „funkcii“ vykonávanej v tejto strane, uvedených v článku 88a ods. 1 bode 3 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, predstavujú spracovanie, ktoré môže odhaľovať politické názory dotknutej osoby v zmysle článku 9 ods. 1 GDPR.

347

Pokiaľ ide o informácie o minulom alebo súčasnom „členstve“ sudcu v „združení“ a o „funkcii“ v ňom vykonávanej týmto sudcom alebo o „funkcii“ vykonávanej sudcom v minulosti alebo v súčasnosti v orgáne „neziskovej nadácie“, uvedené v článku 88a ods. 1 bodoch 1 a 2 zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov, treba konštatovať, rovnako ako generálny advokát v bodoch 244 a 245 svojich návrhov, že vzhľadom na veľmi všeobecné a nepresné znenie, ktoré takto použil poľský zákonodarca, môže získavanie a online sprístupňovanie takýchto informácie v závislosti od presnej povahy dotknutých združení a nadácií odhaľovať náboženské alebo filozofické presvedčenie dotknutej osoby v zmysle článku 9 ods. 1 GDPR, ako to tvrdí Komisia.

348

Z toho vyplýva, že aby sa na napadnuté vnútroštátne ustanovenia nevzťahoval zákaz stanovený v tomto článku 9 ods. 1, musia tieto ustanovenia zodpovedať niektorému z prípadov uvedených v odseku 2 uvedeného článku 9 a spĺňať požiadavky, ktoré sú tam formulované, konkrétne v tomto prípade požiadavky stanovené v článku 9 ods. 2 písm. g) GDPR.

349

Zo všetkého, čo bolo uvedené vyplýva, že keďže napadnuté vnútroštátne ustanovenia patria do pôsobnosti článku 6 ods. 1 prvého pododseku písm. c) a e) a článku 9 ods. 1 GDPR, ako aj článku 7 a článku 8 ods. 1 Charty, treba teraz posúdiť ich prípadné odôvodnenie so zreteľom na článok 6 ods. 3, článok 9 ods. 2 písm. g) tohto nariadenia, ako aj článok 52 ods. 1 Charty.

350

V tejto súvislosti z bodov 334, 337 a 342 tohto rozsudku vyplýva, že na to, aby napadnuté vnútroštátne ustanovenia ako právny základ spracovania osobných údajov, o ktoré ide, spĺňali požiadavky vyplývajúce z článku 52 ods. 1 Charty, článku 6 ods. 3 GDPR a jeho článku 9 ods. 2 písm. g), musí toto spracovanie zodpovedať cieľu verejného záujmu a byť primerané takto sledovanému oprávnenému cieľu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 73).

351

V tomto prípade Komisia vo svojej žalobe tvrdí, že z dôvodovej správy k návrhu, ktorý viedol k prijatiu článku 88a zmeneného zákona o organizácii všeobecných súdov vyplýva, že tento návrh bol motivovaný úmyslom zachovať politickú neutralitu a nestrannosť sudcov, dôveru verejnosti v túto nestrannosť a napokon vážnosť ich úradu.

352

Na odôvodnenie prijatia napadnutých vnútroštátnych ustanovení Poľská republika na svoju obranu odkazuje na cieľ, ktorým je posilniť politickú neutralitu a nestrannosť sudcov a dôveru osôb podliehajúcich súdnej právomoci v túto nestrannosť, pričom v prípade politickej neutrality spresňuje, že tieto vnútroštátne ustanovenia majú konkrétnejšie umožniť osobám podliehajúcim súdnej právomoci získať informácie o predchádzajúcej politickej činnosti dotknutých sudcov vtedy, keď táto činnosť môže spochybniť objektivitu sudcu v danej veci a z tohto dôvodu viesť k jeho prípadnému vylúčeniu z rozhodovania.

353

V tejto súvislosti treba najprv zdôrazniť, že keďže cieľ, ktorý takto uvádza Poľská republika, spočíva v zaručení politickej neutrality a nestrannosti sudcov a v znížení rizika, že môžu byť pri výkone svojej funkcie ovplyvnení úvahami súvisiacimi so súkromnými alebo politickými záujmami, je tento cieľ, ako je zdôraznené v bode 340 tohto rozsudku, nepopierateľne vo verejnom záujem a teda oprávnený (pozri analogicky rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, body 75 a 76). To isté platí aj pre cieľ, ktorým je posilniť dôveru osôb podliehajúcich súdnej právomoci v existenciu takejto nestrannosti.

354

Ako totiž mnohokrát zdôraznil Súdny dvor, požiadavka nezávislosti a nestrannosti súdu, ktorá je inherentnou súčasťou poslania rozhodovať, patrí k podstate základného práva na účinnú súdnu ochranu a na spravodlivý proces, ktoré má zásadný význam ako záruka ochrany všetkých práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie a zachovania hodnôt spoločných členským štátom formulovaných v článku 2 ZEÚ, najmä hodnoty právneho štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. apríla 2021, Repubblika, C‑896/19, EU:C:2021:311, bod 51 a citovanú judikatúru, ako aj z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20, EU:C:2022:235, bod 94 a citovanú judikatúru).

355

Podľa ustálenej judikatúry záruky nezávislosti a nestrannosti vyžadované podľa práva Únie predpokladajú existenciu pravidiel upravujúcich najmä zloženie súdneho orgánu a dôvody vylúčenia jeho členov, ktoré u osôb podliehajúcich súdnej právomoci umožňujú odstrániť akékoľvek oprávnené pochybnosti o neovplyvniteľnosti tohto orgánu vonkajšími faktormi a jeho neutralite vo vzťahu k protichodným záujmom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20, EU:C:2022:235, bod 95 a citovanú judikatúru). Ako je pripomenuté v bode 94 tohto rozsudku, tieto pravidlá musia predovšetkým umožňovať vylúčiť nepriamejšie formy vplyvu, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutia dotknutých sudcov, a tak vylúčiť, aby chýbal dojem nezávislosti alebo nestrannosti týchto sudcov, čo by mohlo narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte vzbudzovať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci.

356

Z toho vyplýva, že cieľ, ktorý chcela Poľská republika podľa svojho tvrdenia sledovať v tomto prípade, ako taký zodpovedá cieľu všeobecného záujmu uznanému Úniou v zmysle článku 52 ods. 1 Charty alebo tiež cieľu verejného záujmu, ktorý je preto oprávnený, v zmysle článku 6 ods. 3 GDPR, pričom takýto cieľ verejného záujmu možno navyše kvalifikovať ako „významný“ v zmysle článku 9 ods. 2 písm. g) tohto nariadenia.

357

V súlade s týmito ustanoveniami práva Únie preto takýto cieľ umožňuje obmedzenia výkonu práv zaručených v článkoch 7 a 8 Charty, najmä pokiaľ tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú tomuto cieľu a sú mu primerané (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 81).

358

Podľa ustálenej judikatúry primeranosť opatrení, z ktorých vyplýva zásah do práv zaručených v článkoch 7 a 8 Charty, vyžaduje dodržanie požiadaviek vhodnosti a nevyhnutnosti, ako aj požiadavky, ktorá sa týka primeranosti týchto opatrení vo vzťahu k sledovanému cieľu (rozsudok z 22. novembra 2022, Luxembourg Business Registers, C‑37/20 a C‑601/20, EU:C:2022:912, bod 63, ako aj citovaná judikatúra).

359

Konkrétnejšie, výnimky z ochrany osobných údajov a jej obmedzenia sa robia v medziach toho, čo je striktne nevyhnutné, pričom ak sa ponúka výber medzi viacerými opatreniami vhodnými na dosiahnutie sledovaných oprávnených cieľov, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu opatreniu. Okrem toho cieľ všeobecného záujmu nemožno sledovať bez zohľadnenia skutočnosti, že ho treba zosúladiť so základnými právami, ktorých sa dotklo dané opatrenie, a to náležitým vyvážením cieľa všeobecného záujmu a dotknutých práv, aby sa zabezpečilo, že nepríjemnosti spôsobené týmto opatrením nebudú neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom. Možnosť odôvodniť obmedzenie práv zaručených v článkoch 7 a 8 Charty tak treba posudzovať prostredníctvom merania závažnosti zásahu, ktorý spôsobí takéto obmedzenie, a overenia, či je dôležitosť cieľa všeobecného záujmu sledovaného týmto obmedzením priamo úmerná tejto závažnosti (rozsudky z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 98 a citovaná judikatúra, ako aj z 22. novembra 2022, Luxembourg Business Registers, C‑37/20 a C‑601/20, EU:C:2022:912, bod 64, ako aj citovaná judikatúra).

360

V rovnakom duchu sa v odôvodnení 39 GDPR predovšetkým zdôrazňuje, že podmienka nevyhnutnosti je splnená, keď sledovaný cieľ všeobecného záujmu nemožno za primeraných podmienok dosiahnuť rovnako účinne inými prostriedkami, ktoré menej zasahujú do základných práv dotknutých osôb, predovšetkým do práv na rešpektovanie súkromného života a na ochranu osobných údajov zaručených v článkoch 7 a 8 Charty, pričom výnimky zo zásady ochrany takýchto údajov a jej obmedzenia sa musia robiť v medziach toho, čo je striktne nevyhnutné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 85 a citovanú judikatúru).

361

Za týchto okolností treba po prvé, overiť, či sa napadnuté vnútroštátne ustanovenia, za predpokladu, že sú skutočne inšpirované sledovaním cieľa všeobecného záujmu, ktorý uvádza Poľská republika, javia byť na dosiahnutie tohto cieľa vhodné. V prípade potreby bude treba po druhé preskúmať, či sa zásah do základných práv zaručených v článkoch 7 a 8 Charty, ktorý vyplýva z týchto vnútroštátnych ustanovení, obmedzuje na to, čo je striktne nevyhnutné v tom zmysle, že uvedený cieľ nemožno primeraným spôsobom dosiahnuť rovnako účinne inými prostriedkami, ktoré menej zasahujú do týchto základných práv a po tretie, či tento zásah nie je neprimeraný tomuto cieľu, čo najmä predpokladá zváženie jeho dôležitosti a závažnosti uvedeného zásahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2022, Luxembourg Business Registers, C‑37/20 a C‑601/20, EU:C:2022:912, bod 66).

362

Pokiaľ ide v prvom rade o otázku, či je zverejnenie informácií získaných z dotknutých vyhlásení v Biuletyn Informacji Publicznej vhodné na dosiahnutie cieľa všeobecného záujmu údajne sledovaného v tomto prípade, treba uviesť, že Poľská republika neposkytla jasné a konkrétne vysvetlenia uvádzajúce, z akých dôvodov môže povinné online sprístupňovanie informácií o členstve osoby v politickej strane pred jej vymenovaním do funkcie sudcu a počas výkonu jej funkcie pred 29. decembrom 1989 skutočne prispieť k posilneniu práva osôb podliehajúcich súdnej právomoci na prejednanie ich záležitosti súdom spĺňajúcim požiadavku nestrannosti a ich dôvery v takúto nestrannosť.

363

V tejto súvislosti treba okrem toho pripomenúť, že Súdny dvor už všeobecnejšie rozhodol, že okolnosti sprevádzajúce prvé vymenovanie sudcu, ku ktorému došlo v období, keď bol v Poľskej ľudovej republike pri moci nedemokratický režim, nemožno samé osebe považovať za okolnosti, ktoré môžu vyvolať oprávnené a závažné pochybnosti osôb podliehajúcich súdnej právomoci o nezávislosti a nestrannosti tohto sudcu pri následnom výkone jeho sudcovskej funkcie (rozsudok z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20, EU:C:2022:235, body 82 až 84 a 107).

364

Okrem toho prijatie vnútroštátnych ustanovení napadnutých Komisiou v jej piatej výhrade, ktoré sa rovnako, ako ustanovenia, na ktoré sa vzťahuje prvá a tretia výhrada, nachádzajú v novele, prijatej narýchlo a v kontexte opísanom v bodoch 141 až 145 a 291 tohto rozsudku, umožňuje domnievať sa, ako to tvrdí Komisia, že tieto ustanovenia boli v rozsahu, v akom sa týkajú informácií o členstve sudcov v politickej strane pred ich vymenovaním a počas výkonu ich funkcie pred 29. decembrom 1989, v skutočnosti prijaté, aby poškodili profesionálnu povesť dotknutých sudcov a dojem, ktorý z nich majú osoby podliehajúce súdnej právomoci alebo ich dokonca stigmatizovali, a teda v úmysle zabrzdiť služobný postup dotknutých osôb.

365

Z uvedeného vyplýva, že v rozsahu, v akom sa napadnuté vnútroštátne ustanovenia týkajú takýchto informácií s povinnosťou uviesť názov dotknutej politickej strany, vykonávanú funkciu a dobu členstva v nej, teda osobných údajov, ktoré sú navyše „citlivé“ v zmysle článku 9 GDPR, sú tieto vnútroštátne ustanovenia, aj keby mali skutočne sledovať oprávnený cieľ uvádzaný v tomto prípade, každopádne na dosiahnutie tohto cieľa nevhodné.

366

Zistenia urobené v bodoch 362 až 365 tohto rozsudku stačia na to, aby bolo vylúčené, že v rozsahu, v akom napadnuté vnútroštátne ustanovenia upravujú získavanie a online sprístupňovanie informácií o členstve osoby v politickej strane pred jej vymenovaním do funkcie sudcu a počas výkonu jej funkcie pred 29. decembrom 1989, môžu tieto vnútroštátne ustanovenia spĺňať požiadavky vyplývajúce zo zásady proporcionality formulovanej v článku 52 ods. 1 Charty, ako aj v článku 6 ods. 3 a v článku 9 ods. 2 písm. g) GDPR. Z toho vyplýva, že v rozsahu, v akom sa uvedené vnútroštátne ustanovenia týkajú takýchto informácií, porušujú tak ustanovenia článku 6 ods. 1 prvého pododseku písm. c) a e), článku 6 ods. 3 a článku 9 ods. 1 GDPR, ako aj ustanovenia článku 7 a článku 8 ods. 1 Charty.

367

Naproti tomu, pokiaľ ide o ostatné informácie, na ktoré sa vzťahujú napadnuté vnútroštátne ustanovenia, a to informácie o súčasnom alebo minulom členstve v združení a o súčasnom alebo minulom výkone funkcie v tomto združení alebo v neziskovej nadácii, nemožno a priori vylúčiť, že sprístupnenie takýchto informácií online prispieva k odhaleniu existencie prípadných konfliktov záujmov, ktoré by mohli ovplyvniť výkon funkcie dotknutých sudcov pri rozhodovaní v konkrétnych veciach tým, že prispieva k nestrannému výkonu tejto funkcie a tak k posilneniu dôvery osôb podliehajúcich súdnej právomoci v činnosť súdov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 83).

368

V dôsledku toho treba v druhom rade overiť, či cieľ, ktorý uvádza Poľská republika, možno primeraným spôsobom dosiahnuť rovnako účinne inými prostriedkami, ktoré menej zasahujú do práv dotknutých sudcov na rešpektovanie ich súkromného života a na ochranu ich osobných údajov a či dotknutý zásah nie je neprimeraný vo vzťahu k tomu cieľu, čo predpokladá najmä zváženie jeho dôležitosti a závažnosti tohto zásahu.

369

Takéto posúdenia treba vykonať najmä s prihliadnutím na všetky právne a skutkové okolnosti špecifické pre dotknutý členský štát, ako je napríklad existencia iných opatrení, ktoré majú zaručiť takúto nestrannosť a zabrániť konfliktom záujmov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 86).

370

Hoci je v tejto súvislosti pravda, ako to tvrdí Komisia a ako vyplýva z bodu 300 tohto rozsudku, že už existujú rôzne vnútroštátne ustanovenia, ktoré zakotvujú nestrannosť sudcov v Poľsku a prispievajú k jej zaručeniu, napriek tomu z toho nevyplýva, že opatrenia, ktoré majú ešte viac posilniť túto nestrannosť, vrátane dojmu nestrannosti, a dôveru osôb podliehajúcich súdnej právomoci v túto nestrannosť, treba považovať za presahujúce to, čo je nevyhnutné na takéto účely.

371

Sprístupnenie dotknutých informácií orgánom, ktoré majú rozhodovať o prípadných konfliktoch záujmov alebo im predchádzať, ako to naznačuje Komisia, okrem toho nemusí nevyhnutne umožniť osobám podliehajúcim súdnej právomoci, aby samé poznali tieto informácie a odhalili prípadnú existenciu takýchto konfliktov, ktoré z nich vyplývajú, a prípadne sa na uvedené informácie odvolali na účely podania návrhu na vylúčenie sudcu, ktorý má rozhodovať v danej veci. Sprístupnenie týchto informácií online v zásade môže dotknutým osobám podliehajúcim súdnej právomoci umožniť, aby mali tieto informácie úplne transparentne a bez toho, aby museli podniknúť kroky na získanie informácií o tých, ktorí majú rozhodovať v sporoch, ktorých sú účastníkmi. Takáto transparentnosť môže zároveň prispieť k posilneniu dôvery týchto osôb v spravodlivosť.

372

Treba však jednak uviesť, že v tomto prípade sa dotknuté osobné údaje vzťahujú najmä na obdobia pred dátumom, od ktorého je sudca povinný urobiť vyhlásenie vyžadované podľa napadnutých vnútroštátnych ustanovení, a to bez ohľadu na to, aký čas od nich uplynul. Ak však neexistuje aspoň časové obmedzenie takto dotknutých minulých období, nemožno sa dôvodne domnievať, že opatrenia, o ktoré ide, sa v rozsahu, v akom sa vzťahujú na takéto minulé obdobia, obmedzujú na to, čo je striktne nevyhnutné na to, aby prispeli k posilneniu práva osôb podliehajúcich súdnej právomoci, aby v konkrétnej veci ich záležitosť prejednal súd spĺňajúci požiadavku nestrannosti, ako aj k posilneniu ich dôvery v túto nestrannosť.

373

Okrem toho, so zreteľom na judikatúru pripomenutú v bode 359 tohto rozsudku treba na účely posúdenia primeranosti spracovania, ktoré napadá Komisia, vyhodnotiť aj závažnosť zásahu do základných práv na rešpektovanie súkromného života a na ochranu osobných údajov, ktorý so sebou toto spracovanie prináša a overiť, či je dôležitosť cieľa všeobecného záujmu sledovaného týmto spracovaním priamo úmerná tejto závažnosti.

374

Na vyhodnotenie závažnosti tohto zásahu treba zohľadniť najmä povahu dotknutých osobných údajov, predovšetkým ich prípadne citlivú povahu, ako aj povahu a konkrétne spôsoby spracovania uvedených údajov, predovšetkým počet osôb, ktoré k nim majú prístup a podmienky prístupu k nim (rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 99 a citovaná judikatúra). Ako je zdôraznené v bode 369 tohto rozsudku, na tento účel treba zohľadniť aj všetky právne a skutkové okolnosti špecifické pre dotknutý členský štát.

375

V tomto prípade treba po prvé uviesť, že sprístupnenie dotknutých menovitých informácií online môže v závislosti od predmetu činnosti dotknutých združení alebo neziskových nadácií odhaľovať informácie o niektorých citlivých stránkach súkromného života dotknutých sudcov, najmä ich náboženské alebo filozofické presvedčenie, pričom takéto informácie potom patria, ako bolo preukázané vyššie, do pôsobnosti článku 9 ods. 1 GDPR.

376

Po druhé treba uviesť, že spracovanie osobných údajov, o ktoré ide, vedie k tomu, že tieto údaje sú voľne sprístupnené na Internete širokej verejnosti a preto potenciálne neobmedzenému počtu osôb, takže toto spracovanie môže umožňovať voľný prístup k uvedeným údajom osobám, ktoré sa chcú informovať o osobnej situácii osoby podávajúcej vyhlásenie z dôvodov nesúvisiacich s uvádzaným cieľom všeobecného záujmu, ktorým je zabezpečiť nestrannosť sudcov a zabrániť vo vzťahu k nim konfliktom záujmov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2022, Luxembourg Business Registers, C‑37/20 a C‑601/20, EU:C:2022:912, bod 42, ako aj citovanú judikatúru).

377

Po tretie treba zohľadniť aj to, že, ako to tvrdí Komisia a ako je zdôraznené v bode 364 tohto rozsudku, v osobitnom kontexte špecifickom pre dotknutý členský štát, v ktorom boli prijaté napadnuté vnútroštátne ustanovenia, môže sprístupnenie osobných údajov, o ktoré ide, online napríklad vystaviť dotknutých sudcov riziku nenáležitej stigmatizácie tým, že neoprávnene ovplyvní to, ako ich vnímajú tak osoby podliehajúce súdnej právomoci, ako aj verejnosť vo všeobecnosti, ako aj riziku, že im bude nenáležite bránené v ich služobnom postupe.

378

Také spracovanie osobných údajov, aké zavádzajú napadnuté vnútroštátne ustanovenia, treba preto považovať za zvlášť závažný zásah do základných práv dotknutých osôb na rešpektovanie ich súkromného života a na ochranu ich osobných údajov zakotvených v článku 7 a v článku 8 ods. 1 Charty.

379

Závažnosť tohto zásahu treba preto porovnať s dôležitosťou uvádzaného cieľa všeobecného záujmu, ktorým je zabezpečiť nestrannosť sudcov, vrátane dojmu nestrannosti, a zabrániť konfliktom záujmov na ich strane pri súčasnom zvýšení transparentnosti a dôvery osôb podliehajúcich súdnej právomoci v túto nestrannosť.

380

Na tento účel treba zohľadniť najmä existenciu a rozsah rizika, ktorému sa údajne takto čelí, a ciele skutočne sledované napadnutými vnútroštátnymi ustanoveniami najmä s prihliadnutím na kontext, v ktorom sú tieto ustanovenia prijaté, takže výsledok porovnania, ktoré treba vykonať medzi týmito cieľmi na jednej strane a právom dotknutých osôb na rešpektovanie ich súkromného života a na ochranu ich osobných údajov na druhej strane, nie je vo všetkých členských štátoch nevyhnutne rovnaký (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija, C‑184/20, EU:C:2022:601, bod 110 a citovanú judikatúru).

381

V tomto prípade treba uviesť, že vzhľadom na už uvedený všeobecný a špecifický vnútroštátny kontext, v ktorom sa nachádzajú napadnuté vnútroštátne ustanovenia, a na zvlášť závažné dôsledky, ktoré môžu z týchto vnútroštátnych ustanovení vyplynúť pre dotknutých sudcov, nie je výsledok porovnania medzi zásahom vyplývajúcim zo sprístupnenia dotknutých osobných údajov online a uvádzaným cieľom všeobecného záujmu vyvážený.

382

Pri porovnaní s predchádzajúcim stavom vyplývajúcim z predtým existujúceho vnútroštátneho právneho rámca totiž sprístupnenie dotknutých osobných údajov online predstavuje potenciálne značný zásah do základných práv zaručených v článku 7 a v článku 8 ods. 1 Charty, pričom tento zásah nemožno v tomto prípade odôvodniť prípadnými výhodami, ktoré by z neho mohli vyplynúť z hľadiska predchádzania konfliktom záujmov u sudcov a zvýšenia dôvery v ich nestrannosť.

383

V tomto kontexte treba okrem toho zdôrazniť, že každý sudca má podľa pravidiel, ktoré sa vo všeobecnosti uplatňujú na postavenie sudcu a na výkon jeho funkcie, povinnosť vylúčiť sa z rozhodovania v každej veci, v ktorej taká okolnosť, ako je napríklad jeho súčasné alebo minulé členstvo v združení alebo súčasný alebo minulý výkon funkcie v tomto združení alebo v neziskovej nadácii, môže oprávnene vyvolať pochybnosť o jeho nestrannosti.

384

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba konštatovať, že napadnuté ustanovenia porušujú tak ustanovenia článku 6 ods. 1 prvého pododseku písm. c) a e), článku 6 ods. 3 a článku 9 ods. 1 GDPR, ako aj ustanovenia článku 7 a článku 8 ods. 1 Charty aj v rozsahu, v akom sa týkajú získavania a online sprístupňovania osobných údajov o súčasnom alebo minulom členstve v združení a o súčasnom alebo minulom výkone funkcie v tomto združení alebo v neziskovej nadácii.

385

Za týchto okolností treba piatej výhrade úplne vyhovieť v rozsahu, v akom sa zakladá na porušení týchto ustanovení práva Únie.

386

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že:

387

Žaloba sa zamieta v zostávajúcom rozsahu, teda v rozsahu, v akom Komisia vo svojej prvej výhrade navrhuje určiť, že došlo k porušeniu článku 267 ZFEÚ.

388

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla uložiť Poľskej republike povinnosť nahradiť trovy konania a Poľská republika nemala úspech v podstatnej časti svojich dôvodov, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania, vrátane trov konaní o nariadenie predbežného opatrenia.

389

V súlade s článkom 140 ods. 1 rokovacieho poriadku Belgické kráľovstvo, Dánske kráľovstvo, Holandské kráľovstvo, Fínska republika a Švédske kráľovstvo znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: