1

Európska komisia a Rada Európskej únie sa svojimi odvolaniami domáhajú zrušenia rozsudkov Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. decembra 2020, VW/Komisia (T‑243/18, neuverejnený, EU:T:2020:619, ďalej len „prvý napadnutý rozsudok“), a zo 16. decembra 2020, BT/Komisia (T‑315/19, neuverejnený, EU:T:2020:622, ďalej len „druhý napadnutý rozsudok“), pričom Komisia sa ďalej domáhala zrušenia rozsudku Všeobecného súdu zo 16. decembra 2020, RN/Komisia (T‑442/17 RENV, EU:T:2020:618, ďalej len „tretí napadnutý rozsudok“) (ďalej spoločne len „napadnuté rozsudky“). Týmito rozsudkami Všeobecný súd vyhovel žalobám VW, BT a RN a zrušil rozhodnutia z 26. júna 2017, 20. júla 2018 a 24. septembra 2014 (ďalej spolu len „sporné rozhodnutia“), ktorými Komisia zamietla žiadosť o priznanie pozostalostného dôchodku každej z týchto osôb na základe článku 20 prílohy VIII Služobného poriadku úradníkov Európskej únie, prijatého nariadením Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev a zavádzajú osobitné prechodné opatrenia uplatniteľné na úradníkov Komisie (Ú. v. ES L 56, 1968, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 5), zmeneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013 (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15) (ďalej len „služobný poriadok“).

2

Článok 1d služobného poriadku znie:

„1.   Pri uplatňovaní tohto Služobného poriadku je zakázaná akákoľvek diskriminácia na základe pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických znakov, jazyka, náboženského vyznania alebo viery, politického alebo iného názoru, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, pôvodu, pracovnej nespôsobilosti, veku, alebo sexuálnej orientácie.

Na účely tohto Služobného poriadku sa mimomanželské partnerstvá pokladajú za manželstvo, ak sú splnené všetky podmienky uvedené v článku 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII.

2.   S cieľom zabezpečiť v praxi úplnú rovnosť medzi mužmi a ženami v pracovnom živote, ktor[á] musí byť základným prvkom, zohľadňovaným pri uplatňovaní všetkých aspektov tohto Služobného poriadku, zásada rovnakého zaobchádzania nebráni orgánom Európskej únie, aby ponechali v účinnosti alebo prijali opatrenia ustanovujúce osobitné výhody, aby uľahčili nedostatočne zastúpenému pohlaviu vykonávanie pracovnej činnosti alebo aby zabránili, alebo poskytovali kompenzáciu za znevýhodnenie v povolaní.

…

5.   Ak osoby, na ktoré sa vzťahuje tento Služobný poriadok, majú pocit krivdy, pretože u nich nebola uplatnená vyššie uvedená zásada rovnakého zaobchádzania, uvedú skutočnosti, z ktorých je možné predpokladať, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, dôkazné bremeno spočíva na inštitúcii, ktorá musí preukázať, že zásada rovnakého zaobchádzania nebola porušená. Toto ustanovenie sa neuplatňuje v disciplinárnych konaniach.

6.   Pri rešpektovaní zásady nediskriminácie a zásady proporcionality každé obmedzenie ich uplatňovania musí byť zdôvodnené objektívnymi a dostatočnými dôvodmi a musí byť zamerané na legitímne ciele všeobecného záujmu v rámci personálnej politiky. Týmito cieľmi je možné ospravedlniť predovšetkým dojednanie povinnej vekovej [hranice – neoficiálny preklad] pre odchod do dôchodku a minimálnej vekovej hranice pre čerpanie starobného dôchodku.“

3

Článok 35 služobného poriadku stanovuje:

„Úradníkom sa prideľuje jedno z nasledujúcich administratívnych postavení:

4

Článok 47 služobného poriadku stanovuje:

„Výkon služby sa končí:

5

Článok 52 služobného poriadku stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 50, úradník odchádza do dôchodku:

Úradník však môže na vlastnú žiadosť, a ak to menovací orgán pokladá za odôvodnené v záujme služby, pokračovať v práci až do veku 67 rokov alebo výnimočne do veku 70 rokov a v tom prípade odíde do dôchodku automaticky v posledný deň mesiaca, v ktorom dosiahne tento vek.

…“

6

Podľa článku 76 služobného poriadku:

„Dary, pôžičky alebo zálohy možno poskytnúť úradníkom, bývalým úradníkom alebo ak úradník zomrel, jeho oprávneným osobám, ktoré sú v mimoriadne zložitej situácii, napríklad v dôsledku vážnej alebo dlhotrvajúcej choroby alebo z dôvodu invalidity alebo rodinných pomerov.“

7

Článok 17 prílohy VIII služobného poriadku znie takto:

„Ak zomrie úradník v jednom z administratívnych postavení uvedených v článku 35 služobného poriadku, pozostalý manžel/pozostalá manželka má nárok, ak dvojica strávila v manželstve aspoň jeden rok v čase jeho úmrtia a pokiaľ článok 1 ods. 1 a článok 22 neustanovujú inak, na pozostalostný dôchodok rovnajúci sa 60 % starobného dôchodku, ktorý by sa úradníkovi vyplácal, keby splnil požiadavky na priznanie tohto dôchodku v čase svojej smrti bez ohľadu na dĺžku jeho služby alebo jeho vek.

Dĺžka manželstva sa neberie do úvahy, ak sa z manželstva alebo predchádzajúceho manželstva úradníka narodilo jedno alebo viac detí, pod podmienkou, že pozostalý manžel/pozostalá manželka vyživuje alebo vyživovala tieto deti, alebo ak príčinou smrti úradníka bola jeho telesná invalidita alebo choroba, ktorú získal pri plnení svojich povinností alebo v dôsledku úrazu.“

8

Článok 18 prílohy VIII k služobnému poriadku stanovuje:

„Ak bývalý úradník poberal starobný dôchodok, podľa ustanovení článku 22 má pozostalá manželka nárok na pozostalostný dôchodok, zodpovedajúci 60 % starobného dôchodku manžela, ktorý dostával v čase svojej smrti, ak bola dvojica zosobášená už predtým, ako úradník odišiel zo služieb inštitúcie a ak manželstvo trvalo aspoň jeden rok. Minimálny pozostalostný dôchodok je 35 % z poslednej základnej mzdy; výška pozostalostného dôchodku však v žiadnom prípade nesmie presiahnuť výšku starobného dôchodku, ktorý manžel/manželka dostával/dostávala v čase svojej smrti.

Dĺžka manželstva sa neberie do úvahy, ak sa z manželstva, uzatvoreného úradníkom pred odchodom zo služby, narodilo jedno alebo viac detí, pod podmienkou, že pozostalá manželka vyživuje alebo vyživovala tieto deti.“

9

Článok 19 prílohy VIII služobného poriadku stanovuje:

„Ak bývalý úradník poberal podporu v invalidite, podľa ustanovení článku 22 tejto prílohy bude mať pozostalý manžel/pozostalá manželka nárok na pozostalostný dôchodok, zodpovedajúci 60 % podpory v invalidite, ktorú manžel/manželka dostával/dostávala v čase svojej smrti, ak bola dvojica zosobášená v čase, keď zamestnancovi vznikol nárok na túto podporu.

Minimálny pozostalostný dôchodok je 35 % z poslednej základnej mzdy; výška pozostalostného dôchodku v žiadnom prípade nesmie presiahnuť výšku podpory v invalidite, ktorú manžel/manželka dostával/dostávala v čase svojej smrti.“

10

V článku 20 prílohy VIII služobného poriadku sa uvádza:

„Na účely článkov 17a, 18, 18a a 19 sa dĺžka manželstva nebude brať do úvahy, ak manželstvo, hoci bolo uzatvorené po ukončení služby úradníka, trvalo aspoň päť rokov.“

11

Podľa článku 27 prílohy VIII služobného poriadku:

„Rozvedený manžel/rozvedená manželka úradníka alebo bývalého úradníka má nárok na pozostalostný dôchodok, definovaný v tejto kapitole, ak po smrti svojho bývalého manžela/bývalej manželky môže odôvodniť svoj vlastný nárok na výživné od bývalého manžela/manželky na základe rozsudku súdu, alebo právoplatného úradne zaregistrovaného vysporiadania medzi ním/ňou a jeho bývalou manželkou/jej bývalým manželom.

Pozostalostný dôchodok nesmie presiahnuť výšku výživného, vyplácaného v čase smrti bývalého manžela/bývalej manželky, ktorá bola aktualizovaná v súlade s postupom, stanoveným v článku 82 Služobného poriadku.

Nárok rozvedeného manžela/rozvedenej manželky zaniká, ak sa znovu ožení/vydá pred smrťou svojho bývalého manžela/svojej bývalej manželky. Ustanovenia článku 26 sa uplatnia v prípade, že sa znovu ožení/vydá po smrti svojej bývalej manželky/svojho bývalého manžela.“

12

VW, BT a RN sa vydali, prípadne znovu vydali, za úradníkov Únie, ktorí v deň uzavretia manželstva alebo nového manželstva už neboli v služobnom pomere s inštitúciou Únie. Traja bývalí úradníci zomreli necelých päť rokov po tomto dátume.

13

Každá z týchto troch žien ako pozostalá manželka bývalého úradníka Únie požiadala o pozostalostný dôchodok podľa kapitoly 4 prílohy VIII služobného poriadku.

14

V sporných rozhodnutiach Úrad pre správu a úhradu individuálnych nárokov (ďalej len „PMO“) zamietol žiadosti VW, BT a RN s odôvodnením, že nespĺňajú podmienky stanovené v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku pre priznanie nároku na pozostalostný dôchodok, keďže ich manželstvo so zosnulým úradníkom, uzavreté po ukončení jeho služobného pomeru, trvalo menej ako päť rokov.

15

Sťažnosti VW, BT a RN proti každému z týchto rozhodnutí boli zamietnuté.

16

Žalobami podanými v kancelárii Všeobecného súdu 20. apríla 2018 a 22. mája 2019 a v kancelárii Súdu pre verejnú službu 17. júla 2015 sa VW, BT a RN domáhali zrušenia sporných rozhodnutí, ktoré sa ich týkajú.

17

Európskemu parlamentu bolo umožnené vstúpiť do konania ako vedľajšiemu účastníkovi na podporu návrhov Komisie vo všetkých troch prípadoch. Pokiaľ ide o Radu, bola pripustená ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Komisie vo veciach VW a BT, zatiaľ čo Association internationale des anciens de l’Union européenne (AIACE Internationale) bola pripustená ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov BT vo veci BT.

18

Rozsudkom z 20. júla 2016, RN/Komisia (F‑104/15, EU:F:2016:163), Súd pre verejnú službu vo veci týkajúcej sa RN vyhovel prvému žalobnému dôvodu a zrušil rozhodnutie z 24. septembra 2014. Proti tomuto rozsudku Komisia podala odvolanie, ktorému Všeobecný súd vyhovel rozsudkom z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520). V tomto rozsudku Všeobecný súd zrušil uvedený rozsudok z 20. júla 2016, RN/Komisia (F‑104/15, EU:F:2016:163), a keďže konštatoval, že stav konania nedovoľuje o veci rozhodnúť, vrátil vec inej komore Všeobecného súdu, než ktorá rozhodovala o odvolaní.

19

Rozhodnutiami zo 6. mája 2019 a 11. marca 2019 Všeobecný súd nariadil prerušenie konania vo veciach VW a RN až do vydania rozhodnutia Súdneho dvora, ktorým sa ukončí konanie vo veci C‑460/18 P HK/Komisia.

20

Súdny dvor 19. decembra 2019 vyhlásil rozsudok vo veci HK/Komisia (C‑460/18 P, EU:C:2019:1119).

21

V troch veciach, v ktorých boli vydané napadnuté rozsudky, Všeobecný súd listami z 23. decembra 2019 vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky k dôsledkom, ktoré treba vyvodiť z tohto rozsudku Súdneho dvora.

22

Napadnutými rozsudkami Všeobecný súd 16. decembra 2020 zrušil každé zo sporných rozhodnutí, pričom vyhovel žalobným dôvodom VW, BT a RN, podľa ktorých je článok 20 prílohy VIII služobného poriadku nezákonný z hľadiska zásady rovnosti zaobchádzania ako aj, vo veciach týkajúcich sa VW a RN, z hľadiska zásady proporcionality a vo veciach týkajúcich sa BT a RN, z hľadiska zásady zákazu diskriminácie na základe veku.

23

Napadnuté rozsudky sú založené v podstate na rovnakom odôvodnení, s významnou výnimkou úvah, ktoré Všeobecný súd rozvinul v bodoch 41 až 46 tretieho napadnutého rozsudku. V tomto poslednom ohľade Všeobecný súd, ktorý rozhodoval o rozsahu sporu po tom, čo mu bola vec vrátená na opätovné rozhodnutie, konštatoval, že v rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), nebolo rozhodnuté o žalobnom dôvode uvedenom RN a založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, zásady zákazu diskriminácie na základe veku a zásady proporcionality, v dôsledku čoho bol Všeobecný súd nakoniec povinný v treťom napadnutom rozsudku rozhodnúť o všetkých dôvodoch zrušenia, ktoré RN uviedla v prvostupňovom konaní, a to vzhľadom na právne otázky, o ktorých Všeobecný súd rozhodol v rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520).

24

V ostatných troch napadnutých rozsudkoch Všeobecný súd konštatoval, že na účely priznania pozostalostného dôchodku je situácia, na ktorú sa vzťahuje článok 18 prílohy VIII služobného poriadku, a to situácia pozostalých manželských partnerov bývalého úradníka Únie, ktorí uzavreli manželstvo pred ukončením jeho služobného pomeru, porovnateľná so situáciou, na ktorú sa vzťahuje článok 20 tejto prílohy, a to situáciou pozostalých manželských partnerov bývalého úradníka, ktorý uzavrel manželstvo po ukončení jeho služobného pomeru. Súdny dvor potom rozhodol, že dochádza k rozdielu v zaobchádzaní s porovnateľnými situáciami v závislosti od dátumu uzavretia manželstva, keďže pozostalostný dôchodok sa priznáva pozostalým manželským partnerom pod podmienkou, že manželstvo trvalo najmenej jeden rok podľa článku 18 prílohy VIII služobného poriadku a päť rokov podľa článku 20 tejto prílohy. Všeobecný súd dodal, že takýto rozdiel v zaobchádzaní znevýhodňuje pozostalých manželských partnerov bývalého úradníka, ktorí uzavreli manželstvo po ukončení jeho služobného pomeru, v porovnaní s pozostalými manželskými partnermi bývalého úradníka, ktorí uzavreli manželstvo pred ukončením jeho služobného pomeru. Vo veciach BT a RN Všeobecný súd tiež zistil rozdiel v zaobchádzaní s porovnateľnými situáciami nepriamo na základe veku bývalého úradníka v deň uzavretia manželstva.

25

Po konštatovaní, že rozdielne zaobchádzanie zavedené článkom 20 prílohy VIII služobného poriadku bolo stanovené „zákonom“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), Všeobecný súd zisťoval, či zistené rozdielne zaobchádzanie môže byť odôvodnené cieľom všeobecného záujmu a či je primerané vzhľadom na sledovaný cieľ, najmä vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 48 prvého a druhého napadnutého rozsudku a v bode 70 tretieho napadnutého rozsudku.

26

V tomto ohľade, pokiaľ ide o cieľ všeobecného záujmu, ktorým je predchádzanie podvodom, Všeobecný súd síce uznal, že podmienka minimálnej dĺžky trvania manželstva pre vznik nároku na pozostalostný dôchodok umožňuje zabezpečiť, aby takéto manželstvo nebolo založené výlučne na dôvodoch, ktoré nesúvisia s plánmi na spoločný život, ako sú čisto finančné dôvody alebo dôvody spojené so získaním práva na pobyt, považoval však za neprimerané domnievať sa, že na dosiahnutie cieľa boja proti podvodom by mohla byť potrebná podmienka minimálnej dĺžky trvania manželstva v trvaní piatich rokov stanovená v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, ktorá je päťkrát vyššia ako podmienka stanovená v článku 18 prílohy VIII služobného poriadku a ktorá neumožňuje žiadnu výnimku na preukázanie neexistencie podvodu, bez ohľadu na predložené objektívne dôkazy.

27

Na druhej strane, pokiaľ ide o cieľ všeobecného záujmu, ktorým je ochrana finančných záujmov Únie, Všeobecný súd uznal, že takýto cieľ možno považovať za legitímny, ale že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora nemôže sám osebe odôvodniť výnimku zo všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania. Všeobecný súd potom rozhodol, že keďže podmienka minimálnej dĺžky trvania manželstva stanovená v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku nemôže byť odôvodnená cieľom boja proti podvodom, rozdiel v zaobchádzaní zavedený týmto ustanovením nemôže byť odôvodnený len potrebou ochrany finančných záujmov Únie.

28

Všeobecný súd dospel k záveru, že článok 20 prílohy VIII služobného poriadku porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, v prípade VW aj zásadu proporcionality a v prípadoch BT a RN zásadu zákazu diskriminácie na základe veku. Za týchto okolností, a ako už bolo uvedené v bode 22 vyššie, vyhovel námietkam nezákonnosti uplatneným VW, BT a RN a zrušil každé zo sporných rozhodnutí.

29

Svojimi odvolaniami vo veciach C‑116/21 P až C‑118/21 P Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

30

Svojimi odvolaniami vo veciach C‑138/21 P a C‑139/21 P Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

31

Vo veciach C‑116/21 P a C‑139/21 P VW Súdnemu dvoru navrhuje, aby:

32

Vo veciach C‑117/21 P a C‑138/21 P BT Súdnemu dvoru navrhuje, aby:

33

Vo veci C‑118/21 P RN Súdnemu dvoru navrhuje, aby:

34

Vo veciach C‑116/21 P až C‑118/21 P, C‑138/21 P a C‑139/21 P Parlament, ktorý ako vedľajší účastník v prvostupňovom konaní podal vyjadrenie v súlade s článkom 172 rokovacieho poriadku, navrhol, aby Súdny dvor vyhovel odvolaniam.

35

Vo veciach C‑117/21 P a C‑138/21 P AIACE International, ktorá ako vedľajší účastník konania v prvostupňovom konaní podala vyjadrenie k odvolaniu v súlade s článkom 172 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora navrhuje, aby Súdny dvor:

36

Vo veciach C‑138/21 P a C‑139/21 P Komisia, ktorá ako žalovaná v prvostupňovom konaní podala vyjadrenie k odvolaniu v súlade s článkom 172 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, navrhuje, aby Súdny dvor:

37

Predseda Súdneho dvora 13. apríla 2021 rozhodol podľa článku 54 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora o spojení vecí C‑116/21 P až C‑118/21 P, C‑138/21 P a C‑139/21 P na účely písomnej a ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

38

Na podporu svojich odvolaní vo veciach C‑116/21 P a C‑117/21 P Komisia uvádza tri rovnaké odvolacie dôvody, pričom prvý z nich je založený na nesprávnom právnom posúdení kritérií posúdenia zákonnosti rozhodnutí normotvorcu Únie a na porušení povinnosti odôvodnenia, druhý žalobný dôvod sa týka nesprávneho právneho posúdenia pri výklade zásady zákazu diskriminácie a tretí žalobný dôvod sa týka nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 52 ods. 1 Charty a viacerých porušení povinnosti odôvodnenia. Vo veci C‑118/21 P Komisia uvádza rovnaké dôvody, ale predchádza im ďalší dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení pri vymedzení a uplatnení právomoci súdu, ktorému bola po zrušení napadnutého rozsudku vec vrátená rozhodovať o žalobných dôvodoch uplatnených v prvostupňovom konaní.

39

Rada na podporu svojich odvolaní uvádza tri rovnaké odvolacie dôvody, pričom prvý je založený na nesprávnom právnom posúdení existencie rozdielneho zaobchádzania, druhý na nesprávnom právnom posúdení rozsahu súdneho preskúmania rozhodnutí normotvorcu Únie zo strany Všeobecného súdu a tretí na nesprávnom právnom posúdení odôvodnenia rozdielneho zaobchádzania. Vo veci C‑138/21 P Rada uvádza aj štvrtý odvolací dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení a porušení povinnosti odôvodnenia v súvislosti so zisteniami Všeobecného súdu o porušení zásady zákazu diskriminácie na základe veku.

40

VW, BT a RN namietajú neprípustnosť odvolaní podaných vo veciach C‑116/21 P až a C‑118/21 P a, v prípade BT, vo veci C‑138/21 P.

41

VW tvrdí, že význam a rozsah niektorých odvolacích dôvodov a tvrdení Komisie nie je zrozumiteľný a že chýba stručné odôvodnenie, čo je v rozpore s článkom 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

42

Komisia túto argumentáciu spochybňuje, pričom poukazuje najmä na obsah svojho odvolania.

43

Treba pripomenúť, že z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že odvolanie musí presne označovať napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh, inak je odvolanie neprípustné alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustný (rozsudok z 25. januára 2022, Komisia/European Food a i., C‑638/19 P, EU:C:2022:50, bod 75, ako aj citovaná judikatúra).

44

V prejednávanej veci stačí konštatovať, že Komisia v rámci troch odvolacích dôvodov, ktoré uvádza na podporu svojho odvolania, uviedla jasnú a podrobnú argumentáciu, ktorá odôvodňuje, prečo sú body prvého napadnutého rozsudku, ktoré napáda, podľa jej názoru postihnuté nesprávnym právnym posúdením alebo porušením povinnosti odôvodnenia.

45

Okrem toho v rozpore s tvrdením VW odvolanie podané Komisiou obsahuje zhrnutie uplatnených odvolacích dôvodov, ktoré je v súlade s článkom 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

46

Z toho vyplýva, že odvolanie vo veci C‑116/21 P je prípustné.

47

BT sa domnieva, že odvolania vo veciach C‑117/21 P a C‑138/21 P sú neprípustné v rozsahu, v akom sú odôvodnené potrebou vyhnúť sa finančným dôsledkom pre rozpočet Únie vyplývajúcim z konštatovania nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku v druhom napadnutom rozsudku, pričom prípadná existencia takýchto dôsledkov je otázkou čisto skutkovou, ktorá nespĺňa požiadavky článku 58 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

48

Okrem toho sa BT domnieva, že keďže sa Komisia zaviazala vyplácať pozostalostný dôchodok RN bez ohľadu na výsledok odvolania vo veci C‑118/21 P, táto inštitúcia musí z dôvodu rovnosti zaobchádzania prijať rovnaký záväzok aj voči VW, čo zbavuje Komisiu aj Radu záujmu na podaní žaloby, a tým robí všetky odvolania v spojených veciach neprípustnými.

49

Komisia túto argumentáciu spochybňuje a vysvetľuje najmä, že záväzok voči RN bol prijatý výlučne ex gratia podľa článku 76 služobného poriadku a nemôže byť rozšírený na iné osoby v mene zásady rovnosti zaobchádzania. Okrem toho, keďže k takémuto rozšíreniu v prípade BT nedošlo, o tvrdení, ktorým sa má preukázať, že odvolania sú neprípustné z dôvodu nedostatku záujmu na konaní, nie je možné rozhodnúť inak ako ho zamietnuť.

50

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 256 ZFEÚ a článku 58 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje na právne otázky [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2021, Algebris (UK) a Anchorage Capital Group/SRB, C‑934/19 P, EU:C:2021:1042, bod 43, ako aj citovanú judikatúru].

51

V prejednávanej veci treba konštatovať, že odvolania vo veciach C‑117/21 P a C‑138/21 P sú skutočne založené na čisto právnych dôvodoch, ktoré nesmerujú k spochybneniu skutkových zistení Všeobecného súdu, ale len kritizujú právne odôvodnenie prijaté Všeobecným súdom v druhom napadnutom rozsudku. Pokiaľ ide o skutočnosť, že Komisia na úvod a Rada ako odbočenie od hlavného výkladu, upozorňujú Súdny dvor na dôsledky zamietnutia ich odvolaní, treba uviesť, že takéto vysvetlenia, ktoré ako také nie sú použité na podporu právnych argumentov proti druhému napadnutému rozsudku, nemôžu spochybniť prípustnosť odvolaní.

52

Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti založenú na nedostatku záujmu na konaní, je potrebné uviesť, že táto argumentácia sa zakladá na údajnej povinnosti Komisie rozšíriť na BT nárok na pozostalostný dôchodok, ktorý, ako vyplýva z vysvetlení Komisie, bol RN priznaný ex gratia podľa článku 76 služobného poriadku, keďže takáto povinnosť nevyplýva ani zo služobného poriadku, ani, všeobecnejšie, z práva Únie, pričom každé rozhodnutie o „poskytnutí“ v zmysle tohto ustanovenia služobného poriadku sa prijíma v rámci diskrečnej právomoci a musí byť nevyhnutne individuálnym rozhodnutím vzhľadom na okolnosti prípadu.

53

Z toho vyplýva, že odvolania vo veciach C‑117/21 P a C‑138/21 P sú prípustné.

54

RN tvrdí, že odvolanie vo veci C‑118/21 P je neprípustné. Tvrdí, že Komisia nemôže podať druhé odvolanie v tej istej veci. Zmluva o FEÚ ani Štatút Súdneho dvora Európskej únie neobsahujú žiadne ustanovenie, ktoré by umožňovalo opakované odvolania v tej istej veci. RN sa v tejto súvislosti odvoláva aj na pravidlo, že „odvolanie voči odvolaniu neplatí“.

55

Komisia odpovedá, že tvrdenia RN nemajú oporu v platných procesných ustanoveniach.

56

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 18 vyššie, Komisia podala v súlade s článkom 9 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Európskej únie odvolanie proti rozsudku Súdu pre verejnú službu z 20. júla 2016, RN/Komisia (F‑104/15, EU:F:2016:163). Všeobecný súd tomuto odvolaniu vyhovel rozsudkom z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), a vec bola po zrušení Súdu pre verejnú službu 1. septembra 2016 postúpená inej komore Všeobecného súdu, než je komora, ktorá rozhodovala o odvolaní. Vo veci sa teda konalo druhé prvostupňové konanie, ktoré vyústilo do tretieho napadnutého rozsudku. V súlade s článkom 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie podala Komisia proti tomuto naposledy uvedenému rozsudku odvolanie.

57

Keďže tak rozsudok z 20. júla 2016, RN/Komisia (F‑104/15, EU:F:2016:163), ako aj tretí napadnutý rozsudok sú, každý samostatne, „konečný[mi] rozhodnutiam[i]“ v zmysle článku 9 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 56 tohto štatútu, tvrdenie RN, že Komisia podala v tej istej veci dve odvolania je nesprávne.

58

Z toho vyplýva, že odvolanie vo veci C‑118/21 P je prípustné.

59

Komisia vo svojom prvom odvolacom dôvode tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 41 až 46 tretieho napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri vymedzení a uplatnení právomoci súdu, ktorému bola vec vrátená, rozhodnúť o žalobných dôvodoch uplatnených v prvostupňovom konaní po tom, čo Všeobecný súd v odvolacom konaní zrušil prvostupňový rozsudok. Tento odvolací dôvod sa delí na tri časti.

60

V prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že rozsah, v akom je vec vrátená na nové rozhodnutie, nie je ponechaný na voľnú úvahu súdu, ktorému je vec vrátená. V tejto súvislosti najmä z bodu 68 rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), vyplýva, že predmet konania vo veci, ktorá bola vrátená Všeobecnému súdu v konaní, v ktorom bol vydaný tretí napadnutý rozsudok, bol jasne obmedzený na preskúmanie tretieho žalobného dôvodu uplatneného v prvostupňovom konaní, ktorý neobsahuje žiadne tvrdenie založené na údajnej nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku. Preto Všeobecný súd v treťom napadnutom rozsudku nemohol rozhodnúť o iných žalobných dôvodoch ako o tomto treťom žalobnom dôvode.

61

Ďalej, okrem toho, že Všeobecný súd v bode 42 tretieho napadnutého rozsudku nesprávne zohľadnil dôvody uvedené na podporu odvolania, aby určil, či boli časti prvostupňového rozsudku zrušené, Komisia tvrdí, že zrušenie rozsudku z 20. júla 2016, RN/Komisia (F‑104/15,EU:F:2016:163), vychádza z bodov 51 až 57 rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), týkajúcich sa výkladu článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, pričom body 58 až 64 tohto rozsudku podporujú odôvodnenie Všeobecného súdu týkajúce sa výhrad RN uvedených na podporu námietky nezákonnosti týkajúcej sa tohto ustanovenia služobného poriadku.

62

Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že rozsah sporu, po tom, čo bol vrátený na nové rozhodnutie, zahŕňal aj žalobný dôvod, ktorý RN uviedla v pôvodnej žalobe na Súde pre verejnú službu, založený na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie z dôvodu veku.

63

V druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu sa Komisia domnieva, že Všeobecný súd v treťom napadnutom rozsudku implicitne, ale nevyhnutne rozhodol, že v situáciách upravených článkami 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku nedochádza k diskriminácii. V tejto súvislosti Komisia uvádza, že Všeobecný súd v rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), rozhodol, že výklad článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, ktorý podal Súd pre verejnú službu, bol vzhľadom na argumentáciu RN založenú na rozdielnej dĺžke trvania manželstva právne nesprávny. Tým, že Všeobecný súd v tejto súvislosti usúdil, že nezohľadnenie obdobia manželstva pred dňom ukončenia služobného pomeru úradníka nemôže preukázať nezákonnosť tohto ustanovenia, implicitne, ale nevyhnutne dospel k záveru, že rozsah pôsobnosti článkov 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku je taký, že výhrada nezákonnosti založená na tomto ustanovení pre porušenie zásady rovnosti zaobchádzania nemôže uspieť a že v dôsledku toho nie je potrebné rozhodnúť o otázke proporcionality, ako k tomuto záveru dospel v bode 63 tohto rozsudku. Preto nesprávnou analýzou, uvedenou v bode 45 tretieho napadnutého rozsudku, týkajúcou sa rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/KN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), Všeobecný súd v bode 46 tretieho napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že o žalobných dôvodoch založených na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, ako aj zásady zákazu diskriminácie a zásady proporcionality nebolo v tomto rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), rozhodnuté.

64

V tretej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bode 112 tretieho napadnutého rozsudku dospel k záveru, že článok 20 prílohy VIII služobného poriadku porušuje najmä zásadu rovnosti zaobchádzania, rozhodol v rozpore s rozsudkom z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520). Zistenie uvedené v bode 59 tohto rozsudku týkajúce sa vymedzenia pôsobnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku a rozdiel v podmienkach priznania pozostalostného dôchodku medzi týmto ustanovením a článkom 18 tejto prílohy neumožňujú dospieť k záveru, že došlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania.

65

RN zasa v prvom rade tvrdí, že prvý odvolací dôvod je neprípustný z dôvodu jeho nepresného znenia, keďže Komisia logicky nemôže vytýkať Všeobecnému súdu nesprávne právne posúdenie tak pri vymedzení, ako aj pri uplatnení právomoci súdu, ktorému bola vec vrátená na nové rozhodnutie. Táto nepresnosť má následne vplyv na právne tvrdenia, ktoré sú základom prvého odvolacieho dôvodu.

66

Subsidiárne RN tvrdí, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

67

Komisia vo svojej replike tvrdí, že prvý odvolací dôvod je prípustný, pretože sa nemôže obmedziť len na napadnutie výkladu zásad, ktoré sú predmetom odvolania bez toho, aby napadol aj ich konkrétne uplatnenie, a naopak. Vo zvyšnej časti spochybňuje výklad tretieho napadnutého rozsudku zo strany RN.

68

V rozpore s tým, čo tvrdí RN, treba konštatovať, že zneniu prvého odvolacieho dôvodu Komisie nechýba presnosť ani logika vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 43 vyššie. Komisia vo svojom prvom odvolacom dôvode totiž jasne vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tak pri vymedzení, ako aj pri uplatnení právomoci súdu, ktorému bola vec vrátená na nové rozhodnutie, rozhodnúť o žalobných dôvodoch v prvostupňovom konaní, po zrušení napadnutého rozsudku, a na podporu tohto dôvodu rozvíja tri rovnako presne a jasne formulované časti.

69

Pokiaľ RN vytýka Komisii, že sa domnieva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia „tak“ pri vymedzení, ako aj pri uplatnení právomoci súdu, ktorému bola vec vrátená na nové rozhodnutie, čo by nemalo byť možné, stačí uviesť, že Komisia vo svojom odvolaní v podstate uvádza, že Všeobecný súd v treťom napadnutom rozsudku nevymedzil správne predmet a rozsah sporu v ním prejednávanej veci, pretože nesprávne uplatnil rozsudok z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), a judikatúru týkajúcu sa určenia predmetu a rozsahu sporu po vrátení veci na nové rozhodnutie.

70

Preto treba dospieť k záveru, že prvý odvolací dôvod Komisie vo veci C‑118/21 P je prípustný.

71

Po prvé treba zamietnuť výhradu Komisie, že Všeobecný súd sa v bode 42 tretieho napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Komisia totiž tento bod vykladá nesprávne, keď sa domnieva, že Všeobecný súd určil predmet a rozsah sporu po vrátení veci na nové rozhodnutie na základe dôvodov, ktoré Komisia uviedla vo svojom odvolaní vo veci T‑695/16 P. Všeobecný súd totiž v bode 42 prvej vete tretieho napadnutého rozsudku pripomenul, že rozsudkom z 18. júla 2017, Komisia/NR (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), zrušil rozsudok z 20. júla 2016, RN/Komisia (F‑104/15, EU:F:2016:163), keď čiastočne vyhovel dvom odvolacím dôvodom uplatneným Komisiou. Za týchto okolností, a ako tvrdí RN, zrušenie rozsudku Súdu pre verejnú službu v celom rozsahu malo viesť súd, ktorému bola vec vrátená na nové rozhodnutie, k tomu, aby znovu rozhodol o celej žalobe v prvostupňovom konaní.

72

Všeobecný súd preto v bode 43 tretieho napadnutého rozsudku správne usúdil, že musí znovu rozhodnúť o všetkých dôvodoch zrušenia, ktoré RN uviedla pred Súdom pre verejnú službu, vzhľadom na právne otázky, o ktorých bolo rozhodnuté rozsudkom z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520),a ktoré sú pre Všeobecný súd v konaní po vrátení veci na nové rozhodnutie záväzné. Na účely vyvodenia tohto záveru sa Všeobecný súd nevyhnutne opieral o judikatúru uvedenú v bode 41 tretieho napadnutého rozsudku, ktorú Komisia nespochybnila, ako aj o konštatovanie uvedené v bode 42 prvej vete tohto rozsudku týkajúce sa zrušenia rozsudku z 20. júla 2016, RN/Komisia (F‑104/15, EU:F:2016:163), v celom rozsahu. Pokiaľ ide o posledné dve vety uvedené v bode 42 tretieho napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že ide len o jednoduché pripomenutie, bez vplyvu na tento záver, žalobných dôvodov uplatnených Komisiou vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520).

73

Po druhé treba konštatovať, že Všeobecný súd sa v bodoch 45 a 46 tretieho napadnutého rozsudku nedopustil ani nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že vo svojom rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), nerozhodol o častiach druhého žalobného dôvodu uplatneného RN v jej žalobe podanej na Súd pre verejnú službu.

74

Z bodov 35, 55 až 60 a 76 rozsudku z 20. júla 2016, RN/Komisia (F‑104/15, EU:F:2016:163), vyplýva, že Súd pre verejnú službu preskúmal druhý žalobný dôvod RN nie z hľadiska námietky nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, ale len na účely výkladu podmienky minimálnej dĺžky trvania manželstva uvedenej v tomto ustanovení v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu. V tejto súvislosti sa Súd pre verejnú službu snažil určiť, či uvedené ustanovenie možno v súlade so zásadami práva Únie, ako je zásada rovnosti zaobchádzania a zásada zákazu diskriminácie, vykladať tak, že Komisia musí zohľadniť kumulatívne trvanie dvoch období manželstva RN s jej zosnulým manželom, pričom tento výklad podľa Súdu pre verejnú službu znenie tohto ustanovenia nevylučuje.

75

Okrem toho treba uviesť, že v bode 57 rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), Všeobecný súd rozhodujúci o odvolaní dospel k záveru, že výklad predmetného ustanovenia Súdom pre verejnú službu v bodoch 57 a 76 rozsudku z 20. júla 2016, RN/Komisia (F‑104/15, EU:F:2016:163), vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia najmä z dôvodu, že jasné znenie tohto ustanovenia bráni takémuto výkladu. Všeobecný súd následne tento rozsudok v celom rozsahu zrušil.

76

Z toho vyplýva, že hoci Všeobecný súd rozsudkom z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), zrušil rozsudok z 20. júla 2016, RN/Komisia (F‑104/15, EU:F:2016:163), je to preto, lebo spochybnil výklad článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, ktorý podal Súd pre verejnú službu, a to vzhľadom na prvý žalobný dôvod RN, ako aj vzhľadom na zásadu rovnosti zaobchádzania, a to bez ohľadu na výhrady vyvodzované z námietky nezákonnosti tohto ustanovenia uplatnené zo strany RN.

77

Pritom Všeobecný súd nemohol zaujať stanovisko, čo i len implicitne, k výhradám založeným na takejto námietke, pretože v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, ani zrušenie výkladu článku 20 prílohy VIII služobného poriadku Súdom pre verejnú službu, ani rozsah pôsobnosti článkov 18 a 20 tejto prílohy prijatý Súdom prvého stupňa neznamenajú, že by tento článok nemohol byť ešte vyhlásený za nezákonný vzhľadom na tvrdenia RN uvedené v druhom žalobnom dôvode jej pôvodnej žaloby. V prípade vyhovenia tomuto žalobnému dôvodu by totiž napriek tomu, že v rámci výkladu článku 20 prílohy VIII služobného poriadku by RN nemohla požadovať kumuláciu trvania svojich dvoch manželstiev, RN by mohla dosiahnuť vyhlásenie tohto ustanovenia za nezákonné, takže Komisia by bola povinná prijať nové rozhodnutie v tejto veci, pričom by vyvodila dôsledky z rozsudku, ktorým sa končí spor.

78

Za týchto podmienok Komisia v podstate nesprávne tvrdí, že Všeobecný súd sa implicitne, ale nevyhnutne v rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), vyjadril negatívne k námietke nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku.

79

Ďalej, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Všeobecný súd v bodoch 58 až 64 svojho rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), nepreskúmal ani nezamietol výhrady formulované RN na podporu námietky nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, takže Komisia nemôže tvrdiť, že Všeobecný súd v bode 46 tretieho napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že o druhom žalobnom dôvode v tomto prvom rozsudku nerozhodol.

80

V tejto súvislosti treba totiž uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 58 až 64 rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), len odpovedal na tvrdenia, ktoré RN uviedla v reakcii na odvolanie Komisie. Na jednej strane sa totiž dve tvrdenia RN, ktoré boli preskúmané v bodoch 59 až 61 tohto rozsudku, týkajú výlučne výkladu článku 20 prílohy VIII služobného poriadku Všeobecným súdom, a teda nesúvisia s námietkou nezákonnosti tohto ustanovenia.

81

Na druhej strane, pokiaľ ide o tvrdenie RN, ktoré bolo preskúmané v bodoch 62 až 64 rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), je pravda, že toto tvrdenie týkajúce sa porušenia zásady proporcionality sa vzťahuje na druhý žalobný dôvod pôvodnej žaloby založený na námietke nezákonnosti. Všeobecný súd však v bode 63 tohto rozsudku vysvetľuje, že Súd pre verejnú službu preskúmal otázku porušenia zásady proporcionality, pričom vychádzal z predpokladu, podľa ktorého znenie článku 20 prílohy VIII služobného poriadku možno vykladať tak, že zaväzuje zohľadniť kumulatívne trvanie dvoch manželstiev RN. Keďže sa však domnieval, že Súd pre verejnú službu z takéhoto predpokladu vychádzať nemohol, Všeobecný súd dospel k záveru, stále v bode 63 tohto rozsudku, že nie je nevyhnutné vyjadrovať sa k tvrdeniu RN týkajúcemu sa údajného porušenia zásady proporcionality. Všeobecný súd teda ani zďaleka nezamietol druhý žalobný dôvod uvedený v pôvodnej žalobe RN, ale tento žalobný dôvod a konkrétne tvrdenie o porušení zásady proporcionality len odmietol preskúmať, keďže takéto preskúmanie nepatrí do štádia odvolacieho konania.

82

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v bode 45 tretieho napadnutého rozsudku vykonal správnu analýzu bodu 63 rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), takže mu v tejto súvislosti nemožno vytýkať nijaké nesprávne právne posúdenie.

83

Po tretie Komisia nesprávne tvrdí, že v treťom napadnutom rozsudku Všeobecný súd nemohol z dôvodu vyhlásenia uvedeného v prvej vete bodu 68 rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), rozhodnúť o iných žalobných dôvodoch než o treťom žalobnom dôvode uplatnenom na Súde pre verejnú službu.

84

Treba totiž uviesť, že Všeobecný súd sa v bode 68 tohto rozsudku obmedzil na konštatovanie, že nie je schopný o tejto veci rozhodnúť vzhľadom na to, že Súd pre verejnú službu nepreskúmal tretí žalobný dôvod uplatnený RN. Treba však konštatovať, že toto vyhlásenie sa týka výlučne otázky, či stav konania dovoľuje, aby Všeobecný súd rozhodol vo veci odvolania, a nie otázky, ktorá je odlišná a týka sa určenia predmetu a rozsahu sporu po vrátení veci na opätovné rozhodnutie. V tomto ohľade prináleží len súdu, ktorému bola vec vrátená na opätovné rozhodnutie, a nie odvolaciemu súdu, určiť tento predmet a rozsah v dôsledku rozsudku odvolacieho súdu. Preto akékoľvek vyhlásenie o tom, či stav konania dovoľuje o veci rozhodnúť, nemôže byť samo osebe rozhodujúce na účely analýzy predmetu a rozsahu veci vrátenej súdu na opätovné rozhodnutie, ktorú musí vykonať súd, ktorému bola vrátená vec na opätovné rozhodnutie.

85

V prejednávanej veci z bodu 73 vyššie vyplýva, že Všeobecný súd v bode 46 tretieho napadnutého rozsudku správne rozhodol, že sa v rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), nezaoberal tými časťami druhého žalobného dôvodu, ktoré sú založené na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, zásady zákazu diskriminácie na základe veku a zásady proporcionality.

86

Po štvrté výhrada Komisie založená na rozpore medzi bodom 112 tretieho napadnutého rozsudku a bodom 59 rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), nemôže uspieť, keďže je založená na predpoklade, ktorý bol zamietnutý v bode 78 vyššie, podľa ktorého Všeobecný súd v rozsudku z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520), implicitne, ale nevyhnutne zamietol žalobný dôvod založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.

87

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba prvý odvolací dôvod, ktorý Komisia uviedla na podporu svojho odvolania vo veci C‑118/21 P, zamietnuť ako nedôvodný.

88

Týmito odvolacími dôvodmi a týmito časťami odvolacích dôvodov Komisia a, v prvom rade Rada, tvrdia, že Všeobecný súd sa v napadnutých rozsudkoch dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade zásady rovnosti zaobchádzania a zásady zákazu diskriminácie, keďže nesprávne dospel k záveru, že situácie, na ktoré sa vzťahujú články 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku sú porovnateľné, a že v dôsledku toho dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu vyplývajúcemu z uplatnenia rôznych režimov na tieto porovnateľné situácie.

89

Vo všeobecnosti sa tieto inštitúcie, podporované Parlamentom, domnievajú, že Všeobecný súd sa v bodoch 59 a 60 prvého napadnutého rozsudku, v bodoch 58 a 59 druhého napadnutého rozsudku a, pokiaľ ide o Komisiu, v bodoch 80 a 81 tretieho napadnutého rozsudku, dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že dátum uzavretia manželstva je jediným faktorom určujúcim uplatnenie článku 18 alebo článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, a že teda situácie, na ktoré sa vzťahujú tieto ustanovenia, sú skutočne porovnateľné. Ak by však Všeobecný súd zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré charakterizujú tieto situácie, musel by konštatovať, že existuje podstatný a objektívny rozdiel medzi úradníkmi v služobnom pomere a úradníkmi, ktorí ukončili služobný pomer v inštitúcii Únie, týkajúci sa príslušného právneho postavenia týchto úradníkov, najmä pokiaľ ide o služobné práva a povinnosti, ktoré sa na rozdiel od úradníkov, ktorí ukončili služobný pomer v inštitúcii Únie, vzťahujú na úradníkov v služobnom pomere počas celého ich služobného pomeru.

90

Komisia aj Rada zdôrazňujú najmä skutočnosť, že úradníci v služobnom pomere musia na rozdiel od bývalých úradníkov, ktorí už nie sú povinní pracovať, prispievať do dôchodkového systému, dostávajú základný plat vyšší ako starobný dôchodok, ktorý im bude priznaný pri odchode do dôchodku, sú povinní bývať v mieste svojho zamestnania a majú nárok na príspevok na expatriáciu, pobyt v zahraničí a cestovné náhrady. Komisia dodáva, že bývalí úradníci už nie sú krytí spoločným systémom nemocenského poistenia pre prípad pracovného úrazu. Táto inštitúcia ďalej poznamenáva, že na rozdiel od článku 20 prílohy VIII služobného poriadku článok 18 tejto prílohy stanovuje, že podmienka dĺžky trvania manželstva sa neuplatňuje, ak sa v rodine úradníka narodí dieťa z manželstva, ktoré úradník uzavrel pred ukončením služobného pomeru, čo dokazuje, že situácie, na ktoré sa vzťahujú tieto dve ustanovenia, sú diametrálne odlišné. Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že situácia bývalého úradníka, ktorý uzavrie manželstvo, nevyžaduje, rovnako očividne ako v prípade úradníka, ktorý uzavrie manželstvo ešte počas trvania služobného pomeru, aby sa pozostalému manželskému partnerovi poskytol náhradný príjem prostredníctvom priznania pozostalostného dôchodku.

91

Komisia sa tiež domnieva, že situácia úradníkov v služobnom pomere a úradníkov, ktorí ukončili služobný pomer v inštitúcii Únie, je z osobného hľadiska odlišná. Na jednej strane úradníci, ktorí uzavreli manželstvo pred ukončením služobného pomeru sú mladší ako úradníci, na ktorých sa vzťahuje článok 20 prílohy VIII služobného poriadku. Na druhej strane osoba, ktorá uzavrie manželstvo s úradníkom na dôchodku, by sa už považovala za ekonomicky nezávislú, takže smrť tohto úradníka by mala menší vplyv ako v prípade úradníka, ktorý počas aktívnej služby prispieva na domácnosť. Komisia v tejto súvislosti pripomína, že Všeobecný súd v bode 51 prvého napadnutého rozsudku, v bode 50 druhého napadnutého rozsudku a v bode 72 tretieho napadnutého rozsudku nesprávne vyložil bod 69 rozsudku z 19. decembra 2019, HK/Komisia (C‑460/18 P, EU:C:2019:1119). Na rozdiel od toho, čo tvrdí Všeobecný súd, môže byť práve ekonomická životaschopnosť pozostalého manželského partnera pre normotvorcu Únie relevantným faktorom pri stanovovaní kritérií priznania pozostalostného dôchodku podľa článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, pričom sa zohľadňujú okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu manželstva.

92

Komisia a Rada dodávajú, že Všeobecný súd sa dopustil chyby, keď v bode 56 prvého napadnutého rozsudku, v bode 55 druhého napadnutého rozsudku a, pokiaľ ide o Komisiu, v bode 77 tretieho napadnutého rozsudku odmietol vyvodiť dôsledky z bodu 33 rozsudku zo 17. júna 1993, Arauxo‑Dumay/Komisia (T‑65/92, EU:T:1993:47), keďže Súd prvého stupňa v tomto naposledy uvedenom rozsudku zdôraznil rozdiel medzi situáciami upravenými v článkoch 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku, pričom logiku, z ktorej vychádza tento rozsudok, možno preniesť na prejednávané veci napriek rozdielnym skutkovým okolnostiam, ktoré viedli k príslušným sporom.

93

Komisia okrem toho tvrdí, že v bode 58 prvého napadnutého rozsudku, v bode 57 druhého napadnutého rozsudku a v bode 79 tretieho napadnutého rozsudku Všeobecný súd vo svojej analýze nesprávne nezohľadnil účel minimálnej dĺžky trvania manželstva stanovenej v článkoch 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku, teda, ako to vyplýva z bodu 89 rozsudku z 19. decembra 2019, HK/Komisia (C‑460/18 P, EU:C:2019:1119), účel zamedzenia dedičským dohodám, a teda zamedzenia uzatváraniu manželstva s jediným cieľom získať platbu pozostalostného dôchodku bez toho, aby manželstvo akokoľvek zodpovedalo skutočnosti alebo zodpovedalo akejkoľvek stabilite vzťahov dotknutých osôb. Všeobecný súd teda nedodržal kritérium, podľa ktorého sa pri posudzovaní porovnateľnosti situácií musia zohľadniť všetky faktory, ktoré ich charakterizujú, a všetky právne normy, ktoré upravujú postavenie v každej z porovnávaných situácií. Najmä tým, že Všeobecný súd v tých istých bodoch troch napadnutých rozsudkov konštatoval, že manželstvo uzavreté po skončení služobného pomeru v podstate nemení situáciu pozostalého manželského partnera, pokiaľ ide o jeho majetkové práva, v porovnaní so situáciou, na ktorú sa vzťahuje článok 18 prílohy VIII služobného poriadku, okrem toho, že túto úvahu vôbec neodôvodnil, nezohľadnil riziko, že takéto manželstvo môže byť použité ako zámienka na uzavretie dedičských dohôd.

94

VW, BT s podporou AIACE Internationale a RN túto argumentáciu spochybňujú.

95

Na úvod treba pripomenúť ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej je rovnosť pred zákonom upravená v článku 20 Charty všeobecnou zásadou práva Únie, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, s výnimkou toho, že by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené [rozsudok z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia), C‑930/19, EU:C:2021:657, bod 57 a citovaná judikatúra].

96

Požiadavka týkajúca sa porovnateľnej povahy situácií na účely určenia existencie porušenia zásady rovnosti zaobchádzania sa má posudzovať z hľadiska všetkých prvkov, ktoré ich charakterizujú, a najmä s ohľadom na predmet a cieľ opatrenia, ktorým sa zavádza predmetné rozlišovanie, pričom na tento účel sa musia zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej toto opatrenie patrí. Pokiaľ dotknuté situácie nie sú porovnateľné, rozdielne zaobchádzanie s predmetnými situáciami nepredstavuje porušenie rovnosti pred zákonom zakotvenej v článku 20 Charty [rozsudok z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia), C‑930/19, EU:C:2021:657, bod 58 a citovaná judikatúra].

97

Vzhľadom na túto judikatúru treba preskúmať tvrdenia Komisie a Rady, ktoré podporil Parlament, podľa ktorých Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch nesprávne dospel k záveru, že situácie, na ktoré sa vzťahujú články 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku, sú porovnateľné a že dochádza k rozdielu v zaobchádzaní s týmito porovnateľnými situáciami v závislosti od dátumu uzavretia manželstva.

98

V tejto súvislosti treba uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 51, 52 a 55 prvého napadnutého rozsudku, v bodoch 50, 51 a 54 druhého napadnutého rozsudku a v bodoch 72, 73 a 76 tretieho napadnutého rozsudku konštatoval, že účelom článkov 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku je, za predpokladu dodržania podmienky minimálneho trvania manželstva, priznať pozostalému manželskému partnerovi pozostalostný dôchodok na základe výlučnej právnej povahy vzťahu medzi týmto manželským partnerom a zosnulým manželským partnerom. Všeobecný súd tiež uviedol, že účelom týchto ustanovení je poskytnúť pozostalému manželskému partnerovi náhradný príjem, ktorý má čiastočne kompenzovať stratu príjmu zosnulého manželského partnera, teda bývalého úradníka, ktorý už nie je v služobnom pomere, a preto už neprispieva do dôchodkového systému Únie.

99

Všeobecný súd preto v podstate usúdil, že tieto dve ustanovenia prílohy VIII služobného poriadku majú v zásade rovnaký predmet a účel vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 96 vyššie a pripomenutú samotným Všeobecným súdom v bode 44 prvého a druhého napadnutého rozsudku ako aj v bode 66 tretieho napadnutého rozsudku. Podľa Všeobecného súdu je hlavným znakom dotknutých pozostalostných dôchodkov právna povaha vzťahu medzi pozostalým manželským partnerom ako osobou, ktorej tieto ustanovenia priznávajú nárok, a zosnulým bývalým úradníkom. Aj podľa Všeobecného súdu spočíva jediný rozdiel v uplatňovaní článkov 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku v podmienke minimálnej dĺžky trvania manželstva, ktorá je sama osebe podmienená dátumom uzavretia manželstva vzhľadom na postavenie úradníka podľa služobného poriadku k tomuto dátumu, ako to jednoznačne vyplýva z bodu 53 prvého napadnutého rozsudku, bodu 52 druhého napadnutého rozsudku a bodu 74 tretieho napadnutého rozsudku.

100

Za týchto okolností mohol Všeobecný súd jednak v bode 59 prvého napadnutého rozsudku, v bode 58 druhého napadnutého rozsudku a v bode 80 tretieho napadnutého rozsudku rozhodnúť bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, že situácie, na ktoré sa vzťahujú články 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku, sú porovnateľné, a jednak v bodoch 53 a 60 prvého napadnutého rozsudku, v bodoch 52 a 59 druhého napadnutého rozsudku a v bodoch 74 a 81 tretieho napadnutého rozsudku, že situácie, na ktoré sa vzťahujú tieto ustanovenia, sa líšia len vzhľadom na dátum uzavretia manželstva vo vzťahu k postaveniu úradníka podľa služobného poriadku.

101

Komisia a Rada, podporované Parlamentom, však po prvé tvrdia, že situácie uvedené v článkoch 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku sa zásadne a objektívne odlišujú práve tým, že v deň uzavretia manželstva bol v zmysle prvého uvedeného ustanovenia úradník stále v služobnom pomere s inštitúciou Únie, zatiaľ čo v zmysle druhého uvedeného ustanovenia už v služobnom pomere nebol. Všeobecný súd teda pri posudzovaní porovnateľnosti situácií dostatočne nezohľadnil tento charakteristický prvok.

102

Ako však Všeobecný súd správne uviedol v bode 54 prvého napadnutého rozsudku, v bode 53 druhého napadnutého rozsudku a v bode 75 tretieho napadnutého rozsudku, právna povaha vzťahu medzi pozostalým manželským partnerom a zosnulým úradníkom sa nelíši v závislosti od toho, či v deň uzavretia manželstva boli úradníci zamestnaní alebo nie, ani v závislosti od výšky príspevkov do dôchodkového systému Únie, ktoré boli zaplatené alebo ktoré sú ešte splatné. Rovnako, ako to Všeobecný súd konštatoval v bode 58 prvého napadnutého rozsudku, v bode 57 druhého napadnutého rozsudku a v bode 79 tretieho napadnutého rozsudku, skutočnosť, že zosnulý úradník uzavrel manželstvo pred alebo po ukončení služobného pomeru, nemôže zásadným spôsobom zmeniť situáciu pozostalého manželského partnera, pokiaľ ide o jeho majetkové práva, ktoré zahŕňajú právo na pozostalostný dôchodok ako náhradný príjem.

103

Je potrebné zdôrazniť, že dátum uzavretia manželstva je určený výhradne vôľou budúcich manželov. Toto rozhodnutie je výsledkom slobodnej voľby úradníka na základe viacerých hľadísk, ktoré nemusia nevyhnutne ani výlučne zahŕňať zohľadnenie okolností súvisiacich s vykonávaním alebo nevykonávaním zárobkovej činnosti. Na rozdiel od tvrdení Komisie a Rady teda skutočnosť, či úradník bol alebo nebol k tomuto dátumu v služobnom pomere, nemôže mať rozhodujúci vplyv na posúdenie porovnateľnosti predmetných situácií z hľadiska kritérií uvedených v bode 96 tohto rozsudku, a najmä predmetu a cieľa článkov 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku, ako sú uvedené v bode 98 vyššie. V tejto súvislosti sa odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v predchádzajúcom bode v podstate zakladá na tomto predmete, účele a hlavnom prvku.

104

Je pravda, že ako vyplýva z bodu 99 vyššie, postavenie úradníka podľa služobného poriadku ku dňu uzavretia manželstva má vplyv na podmienku minimálneho trvania manželstva. Zatiaľ čo v prípade, že sa manželstvo uzatvára počas trvania služobného pomeru úradníka, je požadované obdobie len jeden rok, v prípade, že sa úradník ožení po ukončení služobného pomeru v inštitúcii Únie, toto obdobie sa predlžuje na päť rokov.

105

Ako však správne uvádza VW a ako vyplýva z bodov 102 a 103 vyššie, ani postavenie úradníka podľa služobného poriadku, ani dátum uzavretia manželstva nie sú relevantnými faktormi vo fáze posudzovania porovnateľnosti situácií, pretože priamo nesúvisia s predmetom, účelom ani hlavnou charakteristikou nároku na pozostalostný dôchodok podľa článkov 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku.

106

Z tohto dôvodu treba analogicky dospieť k záveru, ako to Súdny dvor uviedol v súvislosti s pozostalostným dôchodkom upraveným v článku 17 prílohy VIII služobného poriadku v bode 70 rozsudku z 19. decembra 2019, P HK/Komisia (C‑460/18 P, EU:C:2019:1119), že priznanie pozostalostného dôchodku závisí, v jeho samotnej podstate, „len“ od právnej povahy vzťahu medzi dotknutou osobou a zosnulým úradníkom, hoci Súdny dvor v bode 89 tohto rozsudku uznal, že minimálna dĺžka trvania manželstva je tiež podmienkou na priznanie pozostalostného dôchodku pozostalému manželskému partnerovi.

107

Právna povaha vzťahu medzi manželskými partnermi je totiž základom systému pozostalostných dôchodkov vo verejnej službe Únie, keďže táto podmienka priznania je spoločná pre všetky pozostalostné dôchodky uvedené v článkoch 17 až 20 a článku 27 prílohy VIII služobného poriadku. Podmienka minimálnej dĺžky trvania manželstva je doplnková k podmienke týkajúcej sa právnej povahy vzťahu medzi manželskými partnermi, keďže jej cieľom je len určiť dĺžku trvania právneho vzťahu na účely priznania pozostalostného dôchodku. Táto doplnková podmienka sa okrem toho nevzťahuje na niektoré pozostalostné dôchodky, ako sú dôchodky uvedené v článkoch 19 a 27 prílohy VIII služobného poriadku.

108

Všeobecný súd preto správne v bodoch 52 a 54 prvého napadnutého rozsudku, v bodoch 51 a 53 druhého napadnutého rozsudku a v bodoch 73 a 75 tretieho napadnutého rozsudku v odôvodnení zdôraznil význam právneho vzťahu medzi manželskými partnermi ako hlavného prvku charakterizujúceho systém pozostalostných dôchodkov Únie a dospel k záveru, že postavenie úradníka podľa služobného poriadku nemá na tento vzťah žiadny vplyv.

109

Komisia a Rada po druhé tvrdia, že situácia bývalého úradníka, ktorý vstúpi do manželstva po skončení služobného pomeru, nevyžaduje, aby sa pozostalému manželskému partnerovi poskytol náhradný príjem rovnako očividne ako v prípade úradníka, ktorý vstúpi do manželstva ešte počas služobného pomeru. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, ako to správne uviedol Všeobecný súd v bode 58 prvého napadnutého rozsudku, v bode 57 druhého napadnutého rozsudku a v bode 79 tretieho napadnutého rozsudku, pričom poukázal na bod 69 rozsudku z 19. decembra 2019, P HK/Komisia (C‑460/18 P, EU:C:2019:1119), že nárok na pozostalostné dôchodky uvedené v článkoch 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku nepodlieha podmienkam týkajúcim sa zdrojov alebo majetku, ktoré by mali preukazovať neschopnosť pozostalého manželského partnera uspokojovať svoje potreby, a teda preukázať jeho finančnú závislosť od zosnulého v minulosti.

110

Komisia po tretie tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil účel minimálnej dĺžky trvania manželstva stanovenej v článkoch 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku, ktorým je, ako vyplýva z bodu 89 rozsudku z 19. decembra 2019, P HK/Komisia (C‑460/18 P, EU:C:2019:1119), zabrániť uzatváraniu podvodných alebo zneužívajúcich dedičských dohôd. V tejto súvislosti stačí poznamenať, že tento aspekt nie je vo fáze posudzovania porovnateľnosti situácií relevantný. Toto tvrdenie sa totiž týka odôvodnenia väčšej alebo menšej dĺžky trvania manželstva, takže sa môže uplatniť až vo fáze posudzovania primeranosti zisteného rozdielneho zaobchádzania.

111

Pokiaľ ide ďalej o tvrdenie Komisie, že o neporovnateľnosti situácií svedčí aj skutočnosť, že na rozdiel od článku 20 prílohy VIII služobného poriadku sa podmienka minimálnej dĺžky trvania manželstva podľa článku 18 tejto prílohy prestáva uplatňovať, ak pozostalý manželský partner vyživuje alebo vyživoval deti bývalého úradníka, táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na posúdenie porovnateľnosti situácií, na ktoré sa vzťahujú tieto dva články. Podmienka týkajúca sa vyživovania detí, stanovená len v článku 18 prílohy VIII služobného poriadku, má totiž analogicky k tomu, čo bolo uvedené v bodoch 104 a 106 vyššie, rovnaký doplnkový charakter ako podmienka týkajúca sa minimálnej dĺžky trvania manželstva, ktorú nahrádza. Nemá teda žiadnu priamu súvislosť s predmetom, účelom a hlavnou charakteristikou nároku na pozostalostný dôchodok uvedený v článkoch 18 a 20 tejto prílohy.

112

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdia Komisia a Rada podporované Parlamentom, závery, ku ktorým dospel Všeobecný súd v bodoch 59 a 60 prvého napadnutého rozsudku, v bodoch 58 a 59 druhého napadnutého rozsudku a v bodoch 80 a 81 tretieho napadnutého rozsudku, nie sú postihnuté nesprávnym právnym posúdením.

113

Za týchto podmienok treba považovať za bezpredmetné tvrdenie Komisie a Rady, podľa ktorého Všeobecný súd v bode 56 prvého napadnutého rozsudku, v bode 55 druhého napadnutého rozsudku a, pokiaľ ide o Komisiu, v bode 77 tretieho napadnutého rozsudku, nesprávne odmietol vyvodiť dôsledky z bodu 33 rozsudku zo 17. júna 1993, Arauxo‑Dumay/Komisia (T‑65/92, EU:T:1993:47). Aj keby bolo totiž toto tvrdenie opodstatnené, závery Všeobecného súdu týkajúce sa porovnateľnosti situácií sú dostatočne založené na odôvodnení uvedenom v bodoch 51 až 55 a 58 prvého napadnutého rozsudku, v bodoch 50 až 54 a 57 druhého napadnutého rozsudku a v bodoch 72 až 76 a 79 tretieho napadnutého rozsudku, bez ohľadu na úvahy uvedené v bodoch 56, 57 a 77 týchto rozsudkov.

114

Z toho vyplýva, že tretia časť prvého odvolacieho dôvodu a druhý odvolací dôvod vo veci C‑116/21 P, tretia časť prvého odvolacieho dôvodu a prvé dve časti druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑117/21 P, tretia časť druhého odvolacieho dôvodu a prvé dve časti tretieho odvolacieho dôvodu vo veci C‑118/21 P a prvý odvolací dôvod vo veciach C‑138/21 P a C‑139/21 P musia byť zamietnuté ako nedôvodné.

115

Týmito odvolacími dôvodmi Komisia a subsidiárne Rada v podstate Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa v napadnutých rozsudkoch dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o rozsah súdneho preskúmania.

116

Tieto dve inštitúcie, podporované Parlamentom, sa domnievajú, že Všeobecný súd v druhej vete bodu 48 prvých dvoch napadnutých rozsudkov a, pokiaľ ide o Komisiu, v bode 70 tretieho napadnutého rozsudku, uplatnil judikatúru Únie vytvorenú v radikálne odlišnom kontexte rozhodnutí o personálnej politike v situáciách, keď má normotvorca k dispozícii viacero možností. Všeobecný súd teda najmä v bode 80 prvého napadnutého rozsudku, v bode 84 druhého napadnutého rozsudku a, pokiaľ ide o Komisiu, v bode 105 tretieho napadnutého rozsudku nesprávne dospel k záveru, že rozhodnutie normotvorcu Únie týkajúce sa minimálnej dĺžky trvania manželstva uvedenej v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku je jednoducho „nerozumná“. Pristúpil pritom k súdnemu preskúmaniu, ktoré presahovalo rámec „zjavne nevhodnej alebo neprimeranej“ povahy predmetného opatrenia vo vzťahu k cieľu, ktorý sledovali príslušné inštitúcie, a to v tomto prípade cieľu zabrániť zneužívaniu práv a podvodom a chrániť finančné záujmy Únie. Všeobecný súd tak nahradil posúdenie normotvorcu Únie vlastným posúdením, čím prekročil hranice preskúmania zákonnosti.

117

Pokiaľ ide o cieľ ochrany finančných záujmov Únie, Rada Všeobecnému súdu vytýka, že nepreskúmal článok 20 prílohy VIII služobného poriadku z hľadiska tohto cieľa chápaného v širšom zmysle, v spojení s cieľom boja proti podvodom. Okrem toho, že Všeobecný súd mal preskúmať, či toto ustanovenie nie je zjavne neprimerané vzhľadom na tieto ciele, Rada tvrdí, že Všeobecný súd v bode 83 prvého napadnutého rozsudku a v bode 87 druhého napadnutého rozsudku nesprávne usúdil, že aj v prípade neexistencie tohto ustanovenia by nebola ohrozená finančná rovnováha dôchodkového systému Únie. Únia totiž musela vypracovať systém, ktorý by zabránil podvodom vyplývajúcim z účelových manželstiev, ktoré by uzatvárali úradníci Únie na dôchodku.

118

Komisia ďalej tvrdí, že Všeobecný súd, hoci uviedol, že svoje posúdenie zákonnosti článku 20 prílohy VIII založil na článkoch 20 a 21 Charty, sa odchýlil od judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej posúdenie zákonnosti aktu Únie z hľadiska základných práv nemôže byť v žiadnom prípade založené na tvrdeniach vyvodených z dôsledkov tohto aktu v konkrétnom prípade. Všeobecný súd totiž na to, aby rozhodol o nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, v bodoch 77 a 78 prvého napadnutého rozsudku, v bode 81 druhého napadnutého rozsudku a v bodoch 101 až 103 tretieho napadnutého rozsudku zdôraznil osobitné znevýhodnenie, ktorému môžu byť vystavené určité osoby, a okrem toho vyvodzoval svoje tvrdenie z osobitosti skutkových okolností prípadu.

119

VW sa domnieva, že Komisia a Rada tým, že vytýkajú Všeobecnému súdu, že overoval „nerozumnú“ povahu rozhodnutia normotvorcu Únie, nesprávne vykladajú prvý napadnutý rozsudok. Všeobecný súd totiž v bodoch 69 až 74 tohto rozsudku preskúmal „zjavnú nerozumnosť“ tohto rozhodnutia chápanú v zmysle „neprimeranosti“. VW sa domnieva, že Všeobecný súd postupoval v súlade so správnou logikou testu proporcionality, ako vyplýva z judikatúry súdov Únie, a tvrdí, že Všeobecný súd správne rozhodol, že aj keby uznal za legitímny cieľ boj proti podvodom, opatrenie, ktoré na základe nevyvrátiteľnej domnienky stanovilo minimálnu dĺžku trvania manželstva päťkrát dlhšiu, ako je dĺžka trvania manželstva stanovená v článku 18 tejto prílohy, je zjavne neprimerané a prekračuje rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie toho, aby nedochádzalo k podvodom.

120

Okrem toho sa VW domnieva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Všeobecný súd, okrem úvah týkajúcich sa jej skutkovej a rodinnej situácie, v bode 61 prvého napadnutého rozsudku uviedol, že rozdiel v zaobchádzaní viedol nielen k znevýhodneniu VW ale vo všeobecnosti, všetkých pozostalých manželských partnerov bývalých úradníkov, ktorí uzavreli manželstvo po ich odchode zo služby, a teda všetkých pozostalých manželských partnerov, na ktorých sa vzťahuje článok 20 prílohy VIII služobného poriadku.

121

BT, ktorú podporuje AIACE Internationale, sa tiež domnieva, že Všeobecný súd sa v bode 61 druhého napadnutého rozsudku vyjadril všeobecne bez toho, aby sa konkrétne odvolal na jej vlastný prípad a bez toho, aby vyvodil akékoľvek tvrdenie zo skutkových okolností veci.

122

BT ďalej tvrdí, že tak ako Súdny dvor v rozsudku z 19. decembra 2019, HK/Komisia (C‑460/18 P, EU:C:2019:1119), rozhodol, že podmienka minimálnej dĺžky trvania manželstva v trvaní jedného roka uvedená v článkoch 17 a 18 prílohy VIII služobného poriadku sa vzhľadom na cieľ sledovaný priznaním pozostalostného dôchodku nezdá byť diskriminačná ani zjavne neprimeraná, bol Všeobecný súd povinný preskúmať, či podmienka minimálnej dĺžky trvania manželstva v trvaní piatich rokov uvedená v článku 20 tejto prílohy nie je diskriminačná, zjavne neprimeraná a či je nevyhnutná na dosiahnutie cieľov stanovených normotvorcom Únie. V druhom napadnutom rozsudku pritom Všeobecný súd k takémuto podrobnému preskúmaniu pristúpil.

123

RN tvrdí, že tvrdenie Komisie, ktoré vyvodzuje z nesprávneho výkladu rozsahu jeho súdnej právomoci zo strany Všeobecného súdu, je nejasné, a preto je neprípustné, keďže Komisia nešpecifikuje cieľ sledovaný pozostalostným dôchodkom, vo vzťahu ku ktorému by mala byť posúdená zákonnosť článku 20 prílohy VIII služobného poriadku. V každom prípade sa RN domnieva, že Všeobecný súd posúdil situáciu pozostalých manželských partnerov z hľadiska cieľa, ktorým je kompenzovať týmto pozostalým manželským partnerom stratu príjmu v dôsledku smrti bývalého úradníka.

124

RN ďalej tvrdí, že v rozpore s tvrdením Komisie Všeobecný súd pri posudzovaní platnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku nezohľadnil len uplatnenie tohto ustanovenia na prejednávanú vec, ale v bodoch 83 a 103 tretieho napadnutého rozsudku uviedol, že toto ustanovenie znamená osobitné znevýhodnenie pre celú kategóriu osôb, konkrétne pre pozostalých manželských partnerov, ktorí uzavreli manželstvo s bývalým úradníkom.

125

Na úvod je potrebné uviesť, že v rozpore s tvrdením RN nie je tvrdenie Komisie, že Všeobecný súd nesprávne vyložil rozsah svojho súdneho preskúmania, nejasné, a preto nie je vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 43 vyššie neprípustné. Týmto tvrdením totiž táto inštitúcia Všeobecnému súdu vytýka, že nesprávne uplatnil kritérium, na základe ktorého sa mala posúdiť zákonnosť článku 20 prílohy VIII služobného poriadku.

126

Z hľadiska podstaty veci treba uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 46 až 48 prvého a druhého napadnutého rozsudku a v bodoch 68 až 70 tretieho napadnutého rozsudku pripomenul požiadavky uvedené v článku 52 ods. 1 Charty a judikatúru uplatniteľnú na účely preskúmania proporcionality rozdielneho zaobchádzania. Následne v bode 49 prvého a druhého napadnutého rozsudku a v bode 71 tretieho napadnutého rozsudku rozhodol, že ak by situácie uvedené v článkoch 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku boli porovnateľné, musel by overiť, že nie je nerozumné, aby sa normotvorca Únie domnieval, že zavedené rozdielne zaobchádzanie by mohlo byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa všeobecného záujmu sledovaného podmienkou týkajúcou sa minimálnej dĺžky trvania manželstva, ktorá je stanovená v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku. Po tom, čo dospel k záveru, že situácie sú porovnateľné, Všeobecný súd vykonal túto analýzu, počnúc bodom 65 prvého napadnutého rozsudku, bodom 66 druhého napadnutého rozsudku a bodom 90 tretieho napadnutého rozsudku.

127

Ako tvrdia Komisia a Rada, podporované Parlamentom, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade existencie pravidiel služobného poriadku, o aké ide v prejednávanej veci, a vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou v tejto súvislosti disponuje normotvorca Únie, je zásada rovnosti zaobchádzania, ako ju upravuje článok 20 Charty, porušená iba vtedy, ak normotvorca Únie pristúpi k svojvoľnému alebo zjavne neprimeranému rozlišovaniu vo vzťahu k cieľu, ktorý sleduje predmetná právna úprava (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 2021, Alvarez y Bejarano a i./Komisia, C‑517/19 P a C‑518/19 P, EU:C:2021:240, bod 53, ako aj citovanú judikatúru).

128

Táto judikatúra sa musí považovať za uplatniteľnú v kontexte overovania požiadavky proporcionality uloženej v článku 52 ods. 1 Charty.

129

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 49 prvého a druhého napadnutého rozsudku a v bode 71 tretieho napadnutého rozsudku rozhodol, že musí overiť, či sa nejavilo ako nerozumné, aby sa normotvorca Únie domnieval, že zavedené rozdielne zaobchádzanie môže byť primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa všeobecného záujmu sledovaného podmienkou týkajúcou sa minimálnej dĺžky trvania manželstva, ktorá je stanovená v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku. Mal sa však obmedziť na overenie toho, či sa rozlišovanie v tomto ustanovení, v spojení s článkom 18 uvedenej prílohy, nezdá byť svojvoľné alebo zjavne neprimerané vzhľadom na sledovaný cieľ všeobecného záujmu. Pritom nerešpektoval rozsah svojho súdneho preskúmania, keď nesprávne pristúpil k preskúmaniu požiadavky proporcionality, čím sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Ak by totiž nedošlo k tomuto nesprávnemu posúdeniu, Všeobecný súd by musel prijať iné odôvodnenie a prípadne dospieť k iným záverom, ako sú závery, ku ktorým dospel v bodoch 80, 85 a 87 prvého napadnutého rozsudku, bodoch 84, 90 a 92 druhého napadnutého rozsudku a bodoch 105, 110 a 112 tretieho napadnutého rozsudku.

130

Tento nesprávny výklad rozsahu súdneho preskúmania sa prejavil aj v bode 69 prvého napadnutého rozsudku, v bode 71 druhého napadnutého rozsudku a v bode 94 tretieho napadnutého rozsudku. Všeobecný súd totiž, vychádzajúc z týchto bodov, preskúmal, či podmienka minimálnej dĺžky trvania manželstva v trvaní piatich rokov stanovená v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, posudzovaná samostatne a nezávisle od podmienky jedného roka stanovenej v článku 18 tejto prílohy, je v kontexte článku 52 ods. 1 Charty primeraná v tom zmysle, že zjavne neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa sledovaného normotvorcom Únie. Ako však vyplýva z bodu 128 vyššie, aj v kontexte tohto ustanovenia Charty sa mal Všeobecný súd obmedziť na preskúmanie toho, či rozdiel zistený v tomto prípade, konkrétne skutočnosť, že podmienka minimálnej doby trvania manželstva je v situáciách, na ktoré sa vzťahuje článok 20 prílohy VIII služobného poriadku päťkrát vyššia ako tá, ktorá je stanovená pre situácie, na ktoré sa vzťahuje článok 18 uvedenej prílohy, hoci všetky tieto situácie sú porovnateľné, bolo potrebné považovať za svojvoľný alebo zjavne neprimeraný vzhľadom na cieľ sledovaný normotvorcom Únie, ktorý je spoločný pre tieto dve ustanovenia.

131

Za týchto okolností, a bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné tvrdenia Komisie a Rady, treba vyhovieť prvým dvom častiam prvého odvolacieho dôvodu vo veciach C‑116/21 P a C‑117/21 P, prvým dvom častiam druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑118/21 P a druhému odvolaciemu dôvodu vo veciach C‑138/21 P a C‑139/21 P.

132

Preto bez toho, aby bolo potrebné preskúmať tretí odvolací dôvod vo veci C‑116/21 P, tretiu časť druhého odvolací dôvodu a tretí odvolací dôvod vo veci C‑117/21 P, tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu a štvrtý odvolací dôvod vo veci C‑118/21 P, tretí a štvrtý odvolací dôvod vo veci C‑138/21 P a tretí odvolací dôvod vo veci C‑139/21 P, treba odvolaniam vyhovieť a tri napadnuté rozsudky zrušiť.

133

V súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje.

134

V prejednávanej veci, najmä vzhľadom na skutočnosť, že žaloby o neplatnosť vo veciach T‑243/18, T‑315/19 a T‑442/17 RENV sa zakladajú na žalobných dôvodoch, ktoré boli predmetom kontradiktórnej diskusie pred Všeobecným súdom a ktorých preskúmanie si nevyžaduje prijatie žiadnych ďalších opatrení týkajúcich sa organizácie konania alebo vyšetrovania veci, treba konštatovať, že stav konania umožňuje o týchto žalobách rozhodnúť a že o nich treba rozhodnúť s konečnou platnosťou.

135

S cieľom zabezpečiť, aby mal Súdny dvor na tento účel k dispozícii úplný spis vo veci, kancelária Súdneho dvora na žiadosť sudcu spravodajcu požiadala 21. januára 2022 kanceláriu Všeobecného súdu o zaslanie zvukových záznamov z pojednávaní vo veciach T‑243/18 a T‑315/19. Kancelária Všeobecného súdu odpovedala na túto žiadosť kladne 25. januára 2022.

136

Na podporu svojej žaloby podanej na Všeobecnom súde vo veci T‑243/18 VW uviedla v podstate dva žalobné dôvody, ktoré vychádzajú v prvom rade z námietky nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku a subsidiárne z nesprávneho výkladu článku 27 prílohy VIII služobného poriadku. Subsidiárne tiež namietala, že toto ustanovenie je nezákonné z dôvodu, že porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania zakotvenú v článku 20 Charty.

137

V rámci svojho prvého žalobného dôvodu vo veci T‑243/18 VW tvrdí, že článok 20 prílohy VIII služobného poriadku porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania a zásadu proporcionality zakotvené v článku 20 a článku 52 Charty v tom zmysle, že tým, že zavádza požiadavku minimálnej dĺžky trvania manželstva päť rokov, hoci článok 18 prílohy VIII služobného poriadku stanovuje dĺžku trvania len jeden rok, článok 20 prílohy VIII služobného poriadku VW neoprávnene zbavuje výhody pozostalostného dôchodku.

138

Komisia s podporou Parlamentu a Rady túto argumentáciu spochybňuje.

139

Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 52 ods. 1 Charty musí byť akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto Charte ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

140

Ďalej zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie ustanovenú v článku 20 Charty, ktorá je konkretizovaná prostredníctvom zásady zákazu diskriminácie uvedenej v článku 21 ods. 1 Charty (rozsudok z 29. októbra 2020, Veselības ministrija, C‑243/19, EU:C:2020:872, bod 35 a citovaná judikatúra). Tieto dve zásady pripomína aj článok 1d služobného poriadku.

141

Súdny dvor už rozhodol, že zákaz diskriminácie z dôvodu veku zakotvený v článku 21 ods. 1 Charty je ako všeobecná zásada práva Únie imperatívnej povahy, pričom tento zákaz stačí sám osebe na to, aby bolo jednotlivcom priznané samostatne uplatniteľné právo v spore, na ktorý sa vzťahuje právo Únie (rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16, EU:C:2018:257, bod 76 a citovaná judikatúra). To isté musí platiť aj pre všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania alebo rovnosti pred zákonom uvedenú v článku 20 Charty.

142

Ako už bolo uvedené v bode 95 vyššie, všeobecná zásada rovnosti zaobchádzania od normotvorcu Únie vyžaduje, aby sa v súlade s požiadavkami článku 52 ods. 1 Charty s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, s výnimkou toho, že by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené. Rozdiel v zaobchádzaní je odôvodnený, ak je založený na objektívnom a primeranom kritériu, to znamená ak je v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným predmetnou právnou úpravou a tento rozdiel je primeraný cieľu, ktorý príslušné zaobchádzanie sleduje (rozsudok z 22. mája 2014, Glatzel, C‑356/12, EU:C:2014:350, bod 43 a citovaná judikatúra).

143

Ako bolo vysvetlené v bode 96 vyššie, požiadavka porovnateľnosti situácií na účely určenia, či došlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania, sa musí posudzovať s ohľadom na všetky prvky, ktoré ich charakterizujú, a najmä vzhľadom na predmet a cieľ opatrenia, ktoré zavádza predmetné rozlišovanie, pričom sa rozumie, že na tento účel sa musia zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej toto opatrenie patrí. Pokiaľ situácie nie sú porovnateľné, rozdielne zaobchádzanie s dotknutými situáciami neporušuje rovnosť pred zákonom zakotvenú v článku 20 Charty.

144

Okrem toho je potrebné pripomenúť judikatúru Súdneho dvora uvedenú v bode 127 vyššie, podľa ktorej v prípade takých pravidiel služobného poriadku, o aké ide v prejednávanej veci, a s prihliadnutím na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú má v tomto ohľade normotvorca Únie k dispozícii, je zásada rovnosti zaobchádzania porušená len vtedy, ak normotvorca Únie pristúpi k rozlišovaniu, ktoré je svojvoľné alebo zjavne neprimerané vo vzťahu k cieľu sledovanému predmetnou právnou úpravou.

145

Práve s prihliadnutím na túto judikatúru a požiadavky článku 52 ods. 1 Charty je potrebné preskúmať námietku nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, ktorú vzniesla VW vo veci T‑243/18, a to z hľadiska článkov 20 a 52 Charty.

146

Pokiaľ ide po prvé o porovnateľnosť situácií uvedených v článkoch 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku, treba z dôvodov uvedených v bodoch 98 až 113 vyššie konštatovať, že tieto situácie sú porovnateľné.

147

Po druhé je potrebné konštatovať, že normotvorca Únie tým, že v týchto ustanoveniach prílohy VIII služobného poriadku stanovil rôzne minimálne doby trvania manželstva, rozdielne zaobchádza s porovnateľnými situáciami.

148

Po tretie je potrebné preskúmať, či je toto rozdielne zaobchádzanie v súlade s článkom 20 Charty tým, že spĺňa kritériá stanovené v jej článku 52 ods. 1 Charty a pripomenuté v bode 139 vyššie.

149

Po prvé je nepochybné, že uvedené rozdielne zaobchádzanie je stanovené zákonom v zmysle článku 52 ods. 1 Charty, keďže vyplýva z článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, v spojení s článkom 18 tejto prílohy. Tieto ustanovenia práva Únie stanovujú presne kvantifikované minimálne požiadavky na trvanie manželstva, ktoré vymedzujú rozsah obmedzenia výkonu práva na rovnosť zaobchádzania (pozri, pokiaľ ide o rozsah požiadavky, aby každé obmedzenie výkonu základných práv bolo stanovené zákonom, rozsudok z 26. apríla 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑401/19, EU:C:2022:297, bod 64 a citovanú judikatúru).

150

Po druhé obmedzenie systému pozostalostných dôchodkov, ktoré zavádza predmetný rozdiel v zaobchádzaní, rešpektuje základný obsah zásady rovnosti zaobchádzania v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty. Toto obmedzenie totiž nespochybňuje túto zásadu ako takú, keďže sa týka len obmedzenej otázky minimálnej dĺžky trvania manželstva, ktorú musia pozostalí manželskí partneri zosnulých úradníkov alebo bývalých úradníkov spĺňať na to, aby mali nárok na pozostalostný dôchodok, bez toho, aby boli títo manželskí partneri zbavení možnosti poberať takýto dôchodok v každom z prípadov uvedených v článkoch 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku.

151

Po tretie toto obmedzenie zodpovedá cieľu všeobecného záujmu v zmysle článku 52 ods. 1 Charty, konkrétne cieľu predchádzať zneužívaniu práv a podvodom, ktorých zákaz predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorú musia osoby podliehajúce súdnej právomoci dodržiavať (rozsudok zo 6. februára 2018, Altun a i., C‑359/16, EU:C:2018:63, bod 49). Súdny dvor už rozhodol, že podmienka, podľa ktorej musí manželstvo na účely vzniku nároku pozostalého manželského partnera na pozostalostný dôchodok trvať aspoň jeden rok, má za cieľ zabezpečiť existenciu a stabilitu vzťahov medzi dotknutými osobami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, bod 89). Ide o jednotné kritérium, ktoré sa uplatňuje bez rozdielu na všetkých pozostalých manželských partnerov, na ktorých sa vzťahujú články 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku, a ktorého cieľom nie je predpokladať existenciu zneužitia alebo podvodu zo strany pozostalých manželských partnerov, ale zabrániť spáchaniu takéhoto zneužitia alebo podvodu.

152

Po štvrté, pokiaľ ide o skúmanie proporcionality, je potrebné v rámci preskúmania zákonnosti ustanovenia práva Únie z hľadiska zásady rovnosti zaobchádzania a vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje normotvorca Únie v súvislosti s pravidlami upravujúcimi služobný poriadok, overiť, ako sa uvádza v bodoch 127 a 144 vyššie, či stanovením minimálnej dĺžky trvania manželstva v trvaní piatich rokov pre pozostalých manželských partnerov, ktorí uzavreli manželstvo s úradníkom po ukončení jeho služobného pomeru, zatiaľ čo podľa článku 18 prílohy VIII služobného poriadku je táto minimálna dĺžka trvania manželstva len jeden rok v prípade manželstva s úradníkom, ktorý je stále v služobnom pomere, článok 20 tejto prílohy zavádza rozlišovanie, ktoré je svojvoľné alebo zjavne neprimerané vo vzťahu k cieľu všeobecného záujmu uvedenému v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

153

Súdny dvor už rozhodol, že podmienka minimálnej dĺžky trvania jedného roka stanovená v článku 17 prílohy VIII služobného poriadku nie je vzhľadom na tento cieľ ani svojvoľná, ani zjavne neprimeraná, pričom táto analýza platí primerane na podmienku minimálnej dĺžky trvania jedného roka stanovenú v článku 18 prílohy VIII služobného poriadku (pozri analogicky rozsudok 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, bod 90).

154

Ako Komisia, podporovaná Radou a Parlamentom, v podstate uviedla vo svojich písomných podaniach a počas pojednávania pred Všeobecným súdom, nezdá sa byť svojvoľné ani zjavne nevhodné požadovať, v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, dlhšiu minimálnu dĺžku trvania manželstva, ako je stanovená v článku 18 tejto prílohy. V prípade uvedenom v článku 20, ktorý sa vyznačuje tým, že manželstvo sa uzatvára po ukončení služobného pomeru úradníka, môže totiž pohnútku k zneužitiu alebo podvodu zosilňovať väčšia predvídateľnosť a blízkosť úmrtia úradníka, ak k tomuto ukončeniu služobného pomeru dôjde, ako v tomto prípade, odchodom do dôchodku v zmysle článku 52 služobného poriadku.

155

Za týchto okolností treba konštatovať, že tým, že v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku stanovil minimálnu dĺžku trvania manželstva na päť rokov s cieľom zabrániť zneužívaniu a podvodom, zatiaľ čo v situáciách, na ktoré sa vzťahuje článok 18 tejto prílohy, je táto dĺžka len jeden rok, normotvorca Únie nepristúpil v rámci širokej diskrečnej právomoci, ktorou disponuje, k svojvoľnému alebo zjavne neprimeranému rozlíšeniu.

156

Z uvedeného vyplýva, že bez toho, aby bolo potrebné preskúmať cieľ ochrany finančných záujmov Únie, ktorý Komisia uviedla počas pojednávania pred Všeobecným súdom, je rozdielne zaobchádzanie stanovené v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku v súlade s článkom 20 Charty.

157

Prvý žalobný dôvod založený na nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku preto treba zamietnuť.

158

V druhom žalobnom dôvode vo veci T‑243/18 VW tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 27 prílohy VIII služobného poriadku, keďže podľa VW sa toto ustanovenie môže vykladať len tak, že sa vzťahuje na manželstvo uzatvorené po rozvode medzi rôznymi osobami. VW subsidiárne namieta nezákonnosť uvedeného ustanovenia, keďže je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania a zásadou proporcionality zakotvenými v článku 20 Charty a v článku 52 Charty.

159

Komisia s podporou Parlamentu a Rady túto argumentáciu spochybňuje, pričom sa odvoláva najmä na jasné znenie článku 27 prílohy VIII služobného poriadku. Komisia vo svojej replike uviedla, že druhý žalobný dôvod je neprípustný a v duplike vyhlásila, že sa vzdáva tejto námietky neprípustnosti, pokiaľ ide o hlavnú časť tohto žalobného dôvodu, pričom na ňom trvá, pokiaľ ide o subsidiárnu časť tohto žalobného dôvodu. V tejto súvislosti najmä uvádza, že námietka nezákonnosti článku 27 prílohy VIII služobného poriadku je neprípustná z dôvodu nejasnosti žaloby, pokiaľ ide o túto časť druhého žalobného dôvodu.

160

Pokiaľ ide po prvé o nesprávne právne posúdenie, ktorého sa Komisia údajne dopustila pri výklade článku 27 prílohy VIII služobného poriadku, je potrebné uviesť, ako to uvádza Komisia vo svojej replike, že tento článok na základe svojho jasného znenia upravuje výlučne nárok na pozostalostný dôchodok rozvedených manželských partnerov úradníka alebo bývalého úradníka. Bez toho, aby bolo potrebné vykladať pojem „znovu ožení/vydá“ uvedený v treťom odseku tohto článku, je však nepochybné, že v deň smrti manžela bola VW vydatá za bývalého úradníka a nie rozvedená s bývalým úradníkom, v dôsledku čoho sa na ňu, pokiaľ ide o nárok na pozostalostný dôchodok, nevzťahuje článok 27 prílohy VIII služobného poriadku, ale len článok 20 tejto prílohy. Ako vyplýva zo zamietnutia prvého žalobného dôvodu, tento článok nie je postihnutý nezákonnosťou a sám osebe nezbavuje pozostalých manželských partnerov v situácii VW nároku na pozostalostný dôchodok, ak spĺňajú podmienky stanovené v tomto článku 20.

161

Pokiaľ ide po druhé o námietku nezákonnosti článku 27 prílohy VIII služobného poriadku, je potrebné pripomenúť, že z článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 76 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyplýva, že žaloba podaná v prvom stupni musí okrem iného uvádzať predmet sporu dostatočne jasne a presne tak, aby žalovaný mohol pripraviť svoju obhajobu a súd Únie mohol vykonať súdne preskúmanie. Teda žalobné návrhy musia byť formulované jednoznačne, aby sa predišlo tomu, že súd Únie rozhodne ultra petita alebo opomenie rozhodnúť o návrhu (pozri v tomto zmysle uznesenie z 3. decembra 2019, WB/Komisia, C‑271/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:1037, bod 15 a citovanú judikatúru).

162

Hoci z formálneho hľadiska žaloba VW v rámci druhého žalobného dôvodu uvádza dve časti, treba konštatovať, že dôkazy, ktoré majú podporiť druhú časť tohto žalobného dôvodu, ktorá je uvádzaná subsidiárne k prvej časti, sú príliš stručné na to, aby súd Únie mohol posúdiť ich prípadnú opodstatnenosť. Názov aj obsah žaloby sú plné všeobecných úvah, ktoré neumožňujú pristúpiť k presnému preskúmaniu. V tejto žalobe sa najmä nijako nevysvetľuje, ako článok 27 prílohy VIII služobného poriadku porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania a zásadu proporcionality zakotvené v článku 20 a článku 52 Charty.

163

Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o druhú časť druhého žalobného dôvodu, žaloba VW nespĺňa požiadavky článku 76 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, a preto je neprípustná.

164

Vzhľadom na uvedené úvahy treba druhý žalobný dôvod a v dôsledku toho žalobu VW vo veci T‑243/18 zamietnuť.

165

Na podporu svojej žaloby na Všeobecnom súde vo veci T‑315/19 BT s podporou AIACE Internationale uviedla dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na nezákonnosti podmienky minimálnej dĺžky trvania manželstva päť rokov stanovenej v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku a druhý žalobný dôvod je založený na porušení článku 1d služobného poriadku.

166

Komisia s podporou Parlamentu a Rady túto argumentáciu spochybňuje.

167

Na úvod je potrebné uviesť, že celá argumentácia, ktorú BT použila vo svojej žalobe na Všeobecnom súde, sa v podstate zakladá na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a zásady zákazu diskriminácie na základe veku, a to článkom 20 prílohy VIII služobného poriadku v spojení s článkom 18 tejto prílohy. Napriek tomu, že BT vo svojej žalobe formálne uvádza dva žalobné dôvody, uvádza iba jediný žalobný dôvod založený na nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku vzhľadom na tieto zásady.

168

Okrem toho treba poznamenať, že BT vo svojej replike a následne, počas pojednávania pred Všeobecným súdom, uviedla, že sa tiež odvoláva na porušenie povinnosti starostlivosti zakotvenej v článku 1d ods. 6 služobného poriadku. V žalobe sa síce uvádza len porušenie článku 1d, ale dá sa usúdiť, že BT implicitne odkazuje na odsek 6 tohto článku služobného poriadku. Z argumentácie, ktorú BT uviedla vo svojej žalobe na Všeobecnom súde, však nevyplýva, že by mala v úmysle tvrdiť akékoľvek porušenie povinnosti starostlivosti, keďže jej argumentácia sa zameriavala výlučne na nedodržanie zásady rovnosti zaobchádzania a zásady zákazu diskriminácie na základe veku. V tejto súvislosti treba tiež zdôrazniť, že Komisia vo svojej replike nechápala druhý žalobný dôvod tak, že sa týka porušenia povinnosti starostlivosti.

169

Preto v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 161 vyššie a vzhľadom na skutočnosť, že Komisia na pojednávaní pred Všeobecným súdom uviedla, že žalobný dôvod založený na povinnosti starostlivosti je neprípustný, je potrebné konštatovať, že druhý žalobný dôvod uvedený v bode 165 vyššie, o nič viac ako prvý žalobný dôvod, nemožno považovať za taký, ktorý by zahŕňal porušenie povinnosti starostlivosti uvedenej v článku 1d ods. 6 služobného poriadku.

170

Na základe týchto predbežných úvah je vhodné preskúmať jediný žalobný dôvod založený na nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku z hľadiska zásady rovnosti zaobchádzania a zásady zákazu diskriminácie na základe veku.

171

V tejto súvislosti, pokiaľ ide v prvom rade o námietku nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku v rozsahu, v akom sa zakladá na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, ako je zakotvená v článku 20 Charty a pripomenutá v článku 1d služobného poriadku, treba poukázať na body 139 až 156 vyššie a túto prvú časť jediného žalobného dôvodu zamietnuť z rovnakých dôvodov.

172

Po druhé, pokiaľ ide o námietku nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku v rozsahu, v akom je založená na porušení zásady zákazu diskriminácie na základe veku, ako je táto zásada zakotvená v článku 21 ods. 1 Charty a pripomenutá v článku 1d služobného poriadku, treba po prvé pripomenúť, ako už bolo uvedené v bode 146 vyššie, že situácie uvedené v článkoch 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku sú porovnateľné.

173

Po druhé treba uviesť, že stanovením rozdielnych minimálnych dôb trvania manželstva v článkoch 18 a 20 normotvorca Únie nepriamo stanovil rozdielne zaobchádzanie na základe veku.

174

Jednak, ako bolo uvedené v bodoch 99 a 154 vyššie, situácie, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia článkov 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku, sa odlišujú vzhľadom na dátum uzavretia manželstva vo vzťahu k tomu, či úradník ukončil alebo neukončil služobný pomer, ako to vyplýva z článku 47 služobného poriadku a jednak k takémuto ukončeniu služobného pomeru dochádza v podstate, a ako to v zásade vyplýva zo zhodnej argumentácie účastníkov konania, v dôsledku odchodu do dôchodku v zmysle článku 52 služobného poriadku. Vzhľadom na to, že článok 52 v jeho najširšom výklade stanovuje, ako BT uvádza vo svojej replike Všeobecnému súdu, že odchod do dôchodku úradníkov, ktorí poberajú starobný dôchodok v zmysle článku 20 prílohy VIII služobného poriadku sa môže uskutočniť vo veku od 58 do 70 rokov, treba konštatovať, že bývalí úradníci uvedení v tomto článku 20 vo všeobecnosti uzatvárajú manželstvo v neskoršom veku ako bývalí úradníci uvedení v článku 18 prílohy VIII služobného poriadku.

175

Z toho vyplýva, že článok 20 prílohy VIII služobného poriadku v spojení s článkom 18 tejto prílohy stanovuje rozdiel v zaobchádzaní nepriamo založený na veku úradníka, pričom treba spresniť, že skutočnosť, že úradníci môžu podľa článku 52 služobného poriadku v najkrajnejšom prípade odísť do dôchodku a poberať starobný dôchodok s rozpätím veku 12 rokov, nemôže postačovať na popretie skutočnosti, že tento rozdiel v zaobchádzaní je skutočne založený na veku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 2020, Comune di Gesturi, C‑670/18, EU:C:2020:272, body 26 až 28).

176

Po tretie je potrebné poukázať na body 148 až 154 vyššie a z rovnakých dôvodov dospieť k záveru,bez toho, aby bolo potrebné preskúmať cieľ ochrany finančných záujmov Únie, ktorý Komisia uviedla vo svojej duplike pred Všeobecným súdom, že rozdielne zaobchádzanie nepriamo založené na veku zavedené v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, je v súlade so zásadou zákazu diskriminácie na základe veku, ako je zakotvená v článku 21 ods. 1 Charty a pripomenutá v článku 1d služobného poriadku.

177

V dôsledku toho je potrebné zamietnuť druhú časť jediného žalobného dôvodu založeného na nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku z hľadiska zásady zákazu diskriminácie na základe veku.

178

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné zamietnuť jediný žalobný dôvod založený na nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, a teda aj žalobu BT vo veci T‑315/19.

179

Na úvod je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor musí vydať konečné rozhodnutie o žalobe len v medziach sporu, o ktorom ešte nerozhodol (rozsudok 23. novembra 2021, Rada/Hamas, C‑833/19 P, EU:C:2021:950, bod 78 a citovaná judikatúra).

180

Na podporu svojej žaloby podanej na Všeobecný súd vo veci T‑442/17 RENV RN uvádza tri žalobné dôvody. Keďže Všeobecný súd v treťom napadnutom rozsudku zamietol prvý a tretí žalobný dôvod a RN nenapadol vo vzájomnom odvolaní dôvodnosť časti tohto rozsudku týkajúce sa týchto dvoch žalobných dôvodov, zrušenie tohto rozsudku Súdnym dvorom nemá vplyv na uvedený rozsudok, keďže Všeobecný súd tieto dôvody zamietol. RN mohla totiž podať vzájomné odvolanie, ktorým by napadla zamietnutie prvého a tretieho žalobného dôvodu predneseného v prvostupňovom konaní zo strany Všeobecného súdu, keďže článok 178 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje, že návrhom v rámci vzájomného odvolania je zrušenie rozhodnutia Všeobecného súdu v celom rozsahu alebo čiastočne, pričom neobmedzuje rozsah tohto návrhu na rozhodnutie Všeobecného súdu uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, na rozdiel od článku 169 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý sa týka návrhu v rámci odvolania. Keďže takéto vzájomné odvolanie nebolo podané, tretí napadnutý rozsudok je preto, pokiaľ ide o zamietnutie prvého a tretieho žalobného dôvodu, res iudicata (pozri analogicky rozsudok z 23. novembra 2021, Rada/Hamas, C‑833/19 P, EU:C:2021:950, body 81 a 82, ako aj citovanú judikatúru).

181

Z toho vyplýva, že Súdnemu dvoru stačí v rámci žaloby vo veci T‑442/17 RENV rozhodnúť o druhom žalobnom dôvode, ktorý RN uviedla pred Všeobecným súdom. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Komisia napadla prípustnosť tohto žalobného dôvodu na Všeobecnom súde. Túto námietku neprípustnosti však treba zamietnuť z rovnakých dôvodov, aké uviedol Všeobecný súd v bodoch 62 a 63 tretieho napadnutého rozsudku, ktoré, okrem toho, Komisia vo svojom odvolaní nenamietala.

182

Na základe týchto predbežných úvah treba konštatovať, že RN vo svojom druhom žalobnom dôvode tvrdí, že článok 20 prílohy VIII služobného poriadku v spojení s článkom 18 tejto prílohy je nezákonný, pretože porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania a zásadu zákazu diskriminácie na základe veku zakotvené v článku 20 a článku 21 ods. 1 Charty a pripomenuté v článku 1d služobného poriadku, ako aj zásadu proporcionality.

183

Komisia s podporou Parlamentu túto argumentáciu spochybňuje.

184

V tejto súvislosti treba poukázať na body 171 až 176 vyššie a na druhý žalobný dôvod, a teda žalobu RN vo veci T‑442/17 RENV, zamietnuť z rovnakých dôvodov.

185

V súlade s článkom 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania.

186

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý sa na odvolacie konanie uplatňuje na základe jeho článku 184 ods. 1, účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, sa uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

187

Keďže VW nemala úspech so svojimi odvolacími dôvodmi po tom, čo boli jej odvolania prijaté, a Komisia a Rada sa domáhali, aby jej bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, treba rozhodnúť, že VW znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli týmto dvom inštitúciám v prvostupňovom konaní vo veci T‑243/18, ako aj v tomto odvolacom konaní vo veciach C‑116/21 P a C‑139/21 P.

188

Keďže BT nemala úspech so svojimi odvolacími dôvodmi po tom, čo boli jej odvolania prijaté, a Komisia a Rada sa domáhali, aby jej bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, treba rozhodnúť, že BT znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli týmto dvom inštitúciám v prvostupňovom konaní vo veci T‑315/19, ako aj v tomto odvolacom konaní vo veciach C‑117/21 P a C‑138/21 P.

189

Keďže RN nemala úspech so svojimi odvolacími dôvodmi po tom, ako bolo jej odvolanie prijaté, a Komisia sa domáhala, aby jej bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, treba rozhodnúť, že RN znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii v prvostupňovom konaní vo veciach F‑104/15 a T‑442/17 RENV, ako aj v tomto odvolacom konaní vo veci C‑118/21 P. Keďže však Komisia nenavrhla uloženie povinnosti RN nahradiť trovy konania vo veci T‑695/16 P, každý z týchto účastníkov konania má znášať svoje vlastné trovy konania v tejto veci.

190

Článok 184 ods. 4 rokovacieho poriadku stanovuje, že ak vedľajší účastník prvostupňového konania nepodal odvolanie, možno mu uložiť povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania len vtedy, pokiaľ sa zúčastnil na písomnej alebo ústnej časti konania pred Súdnym dvorom. Ak sa vedľajší účastník na konaní zúčastnil, Súdny dvor môže rozhodnúť, že tento účastník bude znášať svoje vlastné trovy konania.

191

V súlade s týmito ustanoveniami znášajú Parlament a AIACE Internationale, vedľajší účastníci v prvostupňovom konaní, ktorí sa zúčastnili na konaní pred Súdnym dvorom, svoje vlastné trovy konania vo všetkých veciach, v ktorých vstúpili do konania ako vedľajší účastníci v prvostupňovom konaní, ako aj v odvolacom konaní, vrátane vecí F‑104/15 a T‑695/16 P, pokiaľ ide o Parlament.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: