ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 15. septembra 2022 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Európske konanie o platobnom rozkaze – Nariadenie č. 1896/2006 – Článok 16 ods. 2 – 30‑dňová lehota na podanie odporu proti európskemu platobnému rozkazu – Článok 20 – Postup preskúmania – Článok 26 – Uplatnenie vnútroštátneho práva na procesné otázky, ktoré nie sú výslovne upravené v tomto nariadení – Pandémia COVID‑19 – Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovila prerušenie plynutia procesných lehôt v občianskoprávnych veciach o niekoľko týždňov“

Vo veci C‑18/21,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) z 27. novembra 2020 a doručený Súdnemu dvoru 12. januára 2021, ktorý súvisí s konaním:

Uniqa Versicherungen AG

proti

VU,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predsedníčka tretej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu tretej komory, sudcovia N. Jääskinen, M. Safjan a N. Piçarra,

generálny advokát: A. M. Collins,

tajomník: M. Krausenböck, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19. januára 2022,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Uniqa Versicherungen AG, v zastúpení: S. Holter, Rechtsanwalt, a S. Pechlof, Prozessbevollmächtigter,

–        VU, v zastúpení: M. Brandt, Rechtsanwalt,

–        rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, E. Samoilova, U. Scheuer a J. Schmoll, splnomocnení zástupcovia,

–        grécka vláda, v zastúpení: S. Charitaki, V. Karra a A. Magrippi, splnomocnené zástupkyne,

–        Európska komisia, v zastúpení: M. Heller a I. Zaloguin, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 31. marca 2022,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 20 a 26 v spojení s článkom 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze (Ú. v. EÚ L 399, 2006, s. 1), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2421 zo 16. decembra 2015 (Ú. v. EÚ L 341, 2015, s. 1) (ďalej len „nariadenie č. 1896/2006“).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi rakúskou poisťovňou Uniqa Versicherungen AG a nemeckým štátnym príslušníkom VU, ktorý sa týkal výkonu európskeho platobného rozkazu doručeného VU.

 Právny rámec

 Právo Únie

3        Odôvodnenia 8, 9, 18 a 24 nariadenia č. 1896/2006 znejú takto:

„(8)      Výsledné prekážky v prístupe k účinnej spravodlivosti, najmä pri cezhraničných sporoch, a narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu kvôli nerovnováham vo fungovaní procedurálnych prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch vedú k potrebe právnej úpravy Spoločenstva zaručujúcej rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov v celej Európskej únii.

(9)      Účelom tohto nariadenia je zjednodušiť a zrýchliť súdne konanie a znížiť náklady na takéto konanie v cezhraničných sporoch, ktoré sa týkajú nepopretých peňažných pohľadávok, zavedením európskeho konania o platobnom rozkaze; a umožniť voľný pohyb európskych platobných rozkazov v členských štátoch ustanovením minimálnych požiadaviek, ktorých dodržiavanie vylúči potrebu akýchkoľvek konaní v členskom štáte výkonu pred uznaním a výkonom európskeho platobného rozkazu.

…

(18)      Európsky platobný rozkaz by mal odporcu informovať o jeho možnostiach buď zaplatiť sumu určenú navrhovateľovi alebo podať odpor v lehote 30 dní, pokiaľ si želá pohľadávku poprieť. Okrem úplných informácií o pohľadávke poskytnutých navrhovateľom by mal byť odporca informovaný o právnom význame európskeho platobného rozkazu, a najmä o dôsledkoch nepopretia pohľadávky.

…

(24)      Odpor podaný v stanovenej lehote by mal ukončiť európske konanie o platobnom rozkaze a mal by viesť k automatickému pokračovaniu prípadu v riadnom občianskom súdnom konaní, pokiaľ navrhovateľ výslovne nepožiadal v takomto prípade konanie ukončiť. Na účely tohto nariadenia by sa pojem riadne občianske súdne konanie nemal nevyhnutne vykladať v zmysle vnútroštátneho práva.“

4        Podľa článku 1 tohto nariadenia:

„1.      Účelom tohto nariadenia je:

a)      zjednodušiť a urýchliť súdne konanie a znížiť náklady na takéto konanie v cezhraničných sporoch, ktoré sa týkajú nepopretých peňažných pohľadávok, zavedením európskeho konania o platobnom rozkaze,

a

b)      umožniť voľný pohyb európskych platobných rozkazov medzi členskými štátmi ustanovením minimálnych požiadaviek, ktorých dodržiavanie vylúči potrebu akýchkoľvek konaní, ktoré sa majú iniciovať v členskom štáte výkonu pred uznaním a výkonom európskeho platobného rozkazu.

2.      Toto nariadenie nebráni navrhovateľovi, aby pri uspokojovaní pohľadávky v zmysle článku 4 využil iné konanie dostupné podľa práva členského štátu alebo práva Spoločenstva.“

5        Článok 12 ods. 3 uvedeného nariadenia stanovuje:

„V európskom platobnom rozkaze sa odporca poučí, že má možnosť:

a)      zaplatiť navrhovateľovi sumu uvedenú v rozkaze,

alebo

b)      namietať proti rozkazu zaslaním odporu na súd pôvodu do 30 dní odo dňa doručenia rozkazu odporcovi.“

6        Článok 16 toho istého nariadenia s názvom „Odpor proti európskemu platobnému rozkazu“ v odsekoch 1 až 3 stanovuje:

„1.      Odporca môže na súd pôvodu podať odpor proti európskemu platobnému rozkazu prostredníctvom vzorového tlačiva F, ako je uvedené v prílohe VI, ktoré sa mu zašle spolu s európskym platobným rozkazom.

2.      Odpor sa musí zaslať do 30 dní od doručenia rozkazu odporcovi.

3.      Odporca v odpore uvedie, že pohľadávku popiera, pričom nemusí uviesť dôvody.“

7        Článok 17 nariadenia č. 1896/2006, nazvaný „Účinky podania odporu“, stanovuje:

„1.      Ak sa odpor podá v lehote stanovenej v článku 16 ods. 2, konanie pokračuje na príslušnom súde členského štátu pôvodu, pokiaľ navrhovateľ vyslovene nepožiadal o ukončenie konania v takomto prípade. Konanie pokračuje v súlade s pravidlami:

a)      európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu ustanoveného v nariadení [Európskeho parlamentu a Rady] (ES) č. 861/2007 [z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (Ú. v. EÚ L 199, 2007, s. 1)], ak je uplatniteľné; alebo

b)      akéhokoľvek príslušného vnútroštátneho občianskeho súdneho konania.

2.      Ak navrhovateľ neuviedol, ktoré z konaní uvedených v odseku 1 písm. a) a b) žiada uplatniť v prípade svojej pohľadávky v konaní, ktoré nasleduje v prípade podania odporu, alebo ak navrhovateľ požiadal, aby sa európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu ustanovené v nariadení (ES) č. 861/2007 uplatnilo na pohľadávku, ktorá nepatrí do rozsahu pôsobnosti uvedeného nariadenia, konanie pokračuje ako príslušné vnútroštátne občianske súdne konanie, ak navrhovateľ výslovne nepožiadal, aby k takémuto pokračovaniu nedošlo.

3.      Ak si navrhovateľ uplatňoval svoju pohľadávku prostredníctvom európskeho konania o platobnom rozkaze, žiadne z ustanovení vnútroštátneho práva nesmie mať vplyv na jeho postavenie v nasledujúcom občianskom súdnom konaní.

4.      Pokračovanie konania ako občianskeho súdneho konania v zmysle odseku 1 písm. a) a b) sa riadi právom členského štátu pôvodu.

5.      Navrhovateľ musí byť informovaný o tom, či odporca podal odpor, a o akomkoľvek pokračovaní konania ako občianskeho súdneho konania v zmysle odseku 1.“

8        Článok 20 nariadenia č. 1896/2006, nazvaný „Preskúmanie vo výnimočných prípadoch“, stanovuje:

„1.      Po uplynutí lehoty ustanovenej v článku 16 ods. 2 je odporca oprávnený podať návrh na preskúmanie európskeho platobného rozkazu na príslušnom súde členského štátu pôvodu, ak:

a)      i)      bol platobný rozkaz doručený jedným zo spôsobov uvedených v článku 14;

a

ii)      doručenie sa bez zavinenia na jeho strane neuskutočnilo v primeranom čase na prípravu jeho obhajoby,

alebo

b)      odporcovi bolo zabránené namietať proti pohľadávke z dôvodu vyššej moci, alebo z dôvodu mimoriadnych okolností bez jeho vlastného zavinenia,

za predpokladu, že v oboch prípadoch koná bez zbytočného odkladu.

2.      Po uplynutí lehoty ustanovenej v článku 16 ods. 2 je odporca oprávnený požiadať aj o preskúmanie európskeho platobného rozkazu na príslušnom súde členského štátu pôvodu, kde bol európsky platobný rozkaz zjavne chybne vydaný, s prihliadnutím na požiadavky ustanovené v tomto nariadení alebo z dôvodu iných výnimočných okolností.

3.      Ak súd odmietne návrh odporcu s odôvodnením, že sa neuplatňuje žiaden z dôvodov na preskúmanie uvedených v odsekoch 1 a 2, európsky platobný rozkaz zostáva v platnosti.

Ak súd rozhodne, že preskúmanie je odôvodnené jedným z dôvodov ustanovených v odsekoch 1 a 2, európsky platobný rozkaz sa stane neplatným.“

9        Podľa článku 26 tohto nariadenia s názvom „Vzťah s vnútroštátnym procesným právom“ platí, že:

„Všetky procesné otázky, ktoré nie sú osobitne upravené v tomto nariadení, sa riadia vnútroštátnym právom.“

 Rakúske právo

10      § 1 ods. 1 zákona COVID‑19‑Justiz‑Begleitgesetz (spolkový zákon o sprievodných opatreniach k pandémii ochorenia COVID‑19 v justícii) z 21. marca 2020 (BGBl. I č. 16/2020) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „rakúsky zákon o ochorení COVID‑19“) stanovoval, že v súdnych konaniach v občianskoprávnych veciach sa plynutie všetkých procesných lehôt, ktoré začali plynúť po 21. marci 2020 alebo ktoré k tomuto dátumu ešte neuplynuli, prerušuje do 30. apríla 2020, a obnovuje sa 1. mája 2020.

 Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

11      Dňa 6. marca 2020 vydal Bezirksgericht für Handelssachen Wien (Okresný súd pre obchodné veci Viedeň, Rakúsko) na návrh spoločnosti Uniqa Versicherungen európsky platobný rozkaz, ktorý bol 4. apríla 2020 doručený VU, fyzickej osobe s bydliskom v Nemecku. Ten proti nemu podal odpor písomným podaním podaným na pošte 18. mája 2020. Tento súd zamietol odpor VU z dôvodu, že nebol podaný v lehote 30 dní stanovenej v článku 16 ods. 2 nariadenia č. 1896/2006.

12      Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň, Rakúsko), odvolací súd, zrušil toto uznesenie na základe § 1 ods. 1 rakúskeho zákona o ochorení COVID‑19.

13      Uniqa Versicherungen podala proti rozhodnutiu Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň) opravný prostriedok „Revision“ na Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), ktorý je v tejto veci vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

14      Tento súd zdôrazňuje, že § 1 ods. 1 rakúskeho zákona o ochorení COVID‑19 je reakciou na situáciu, v ktorej z dôvodu choroby zamestnancov justičného systému, osôb napomáhajúcich súdnemu výkonu spravodlivosti alebo účastníkov konania alebo z dôvodu prijatých opatrení nebolo vždy možné dodržať procesné lehoty.

15      Podľa vnútroštátneho súdu existujú v rakúskej právnej literatúre rozdielne názory na to, či sa táto vnútroštátna úprava môže uplatniť na lehotu na podanie odporu proti európskemu platobnému rozkazu, ktorá je v článku 16 ods. 2 nariadenia č. 1896/2006 stanovená na 30 dní, alebo či článok 20 tohto nariadenia vylučuje uplatnenie tejto vnútroštátnej úpravy na lehotu na podanie odporu.

16      Podľa časti rakúskej právnej literatúry článok 20 uvedeného nariadenia stanovuje možnosť preskúmať európsky platobný rozkaz, ktorá môže viesť k jeho zrušeniu, najmä v prípadoch zásahu vyššej moci alebo keď nastanú mimoriadne okolnosti, ako je kríza súvisiaca s ochorením COVID‑19. Podľa tohto názoru nie je prípustné odvolávať sa na vnútroštátne právo, aby sa zohľadnil takýto prípad, keďže takýto prípad výslovne upravuje to isté nariadenie.

17      Podľa iného názoru zastávaného v literatúre článok 20 nariadenia č. 1896/2006 nebráni uplatneniu vnútroštátnej úpravy, ako je § 1 ods. 1 rakúskeho zákona o ochorení COVID‑19. Článok 16 ods. 2 tohto nariadenia totiž upravuje len trvanie lehoty na podanie odporu, zatiaľ čo otázku prípadného prerušenia plynutia tejto lehoty právo Únie neupravuje. Preto treba uplatňovať článok 26 uvedeného nariadenia, ktorý odkazuje na vnútroštátne právo v prípade všetkých procesných otázok, ktoré nie sú výslovne upravené v nariadení. Z tohto hľadiska je cieľom článku 20 nariadenia č. 1896/2006 len zabezpečenie spravodlivosti v konkrétnych prípadoch a neobsahuje všeobecné ustanovenia upravujúce výnimočnú situáciu, akou je kríza súvisiaca s ochorením COVID‑19.

18      Za týchto podmienok Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa články 20 a 26 [nariadenia č. 1896/2006] vykladať v tom zmysle, že tieto ustanovenia bránia prerušeniu 30‑dňovej lehoty na podanie odporu proti európskemu platobnému rozkazu stanovenej článkom 16 ods. 2 tohto nariadenia, prostredníctvom ustanovenia § 1 ods. 1 [rakúskeho zákona o ochorení COVID‑19], podľa ktorého sa v konaniach v občianskoprávnych veciach do 30. apríla 2020 prerušujú a od 1. mája 2020 odznova začínajú plynúť všetky procesné lehoty, plynutie ktorých vyvolala právna skutočnosť, ktorá nastala po 21. marci 2020, alebo ktoré dovtedy ešte neuplynuli?“

 O prejudiciálnej otázke

19      Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 16, 20 a 26 nariadenia č. 1896/2006 majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa na 30‑dňovú lehotu na podanie odporu proti európskemu platobnému rozkazu, ktorá sa odporcovi priznáva v článku 16 ods. 2 tohto nariadenia, uplatnila vnútroštátna právna úprava, ktorá bola prijatá v čase vypuknutia pandémie COVID‑19 a ktorá približne na päť týždňov prerušila plynutie procesných lehôt v občianskoprávnych veciach.

20      V tejto súvislosti treba jednak pripomenúť, že z odôvodnenia 9 a článku 1 ods. 1 písm. a) uvedeného nariadenia vyplýva, že účelom tohto nariadenia je zjednodušiť a urýchliť súdne konanie a znížiť náklady na takéto konanie v cezhraničných sporoch, ktoré sa týkajú nepopretých peňažných pohľadávok, zavedením európskeho konania o platobnom rozkaze.

21      Toto zjednodušené a jednotné konanie nie je kontradiktórnym konaním. Odporca sa totiž dozvie o vydaní európskeho platobného rozkazu až v momente, keď mu je doručený. Ako vyplýva z článku 12 ods. 3 nariadenia č. 1896/2006, až vtedy sa odporca dozvie, že má možnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu uvedenú v rozkaze alebo namietať proti nemu zaslaním odporu na súd pôvodu (rozsudok z 13. júna 2013, Goldbet Sportwetten, C‑144/12, EU:C:2013:393, bod 29).

22      Článok 16 ods. 1 tohto nariadenia v tejto súvislosti spresňuje, že odporca môže proti európskemu platobnému rozkazu podať odpor na súd pôvodu. V odseku 2 uvedeného článku sa dodáva, že odpor sa musí zaslať do 30 dní od doručenia rozkazu odporcovi.

23      Ako sa teda uvádza v článku 17 nariadenia č. 1896/2006 v spojení s odôvodnením 24 tohto nariadenia, odporca môže podaním odporu v stanovenej lehote ukončiť konanie o európskom platobnom rozkaze, čo vedie k automatickému pokračovaniu sporu v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu ustanoveného v nariadení č. 861/2007 alebo v rámci akéhokoľvek príslušného vnútroštátneho občianskeho súdneho konania, pokiaľ navrhovateľ vyslovene nepožiadal o ukončenie konania v takomto prípade.

24      Táto možnosť podať odpor sa teda snaží kompenzovať skutočnosť, že systém zavedený nariadením č. 1896/2006 neupravuje účasť odporcu na európskom konaní o platobnom rozkaze, a to tak, že mu umožňuje odporovať pohľadávke po vydaní európskeho platobného rozkazu (rozsudok z 13. júna 2013, Goldbet Sportwetten, C‑144/12, EU:C:2013:393, bod 30). Toto štádium konania je preto nevyhnutné na zabezpečenie dodržiavania práva na obhajobu, ktoré je zakotvené v článku 47 druhom odseku Charty základných práv Európskej únie.

25      Konanie o odpore je doplnené právom odporcu požiadať o preskúmanie európskeho platobného rozkazu po uplynutí lehoty na podanie odporu. Toto preskúmanie sa však môže uskutočniť iba vo „výnimočných prípadoch“, ako to vyplýva zo samotného názvu článku 20 uvedeného nariadenia (rozsudok z 22. októbra 2015, Thomas Cook Belgium, C‑245/14, EU:C:2015:715, bod 29).

26      Pokiaľ ide konkrétne o článok 20 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1896/2006, ten stanovuje, že európsky platobný rozkaz možno preskúmať, ak k nedodržaniu 30‑dňovej lehoty na podanie odporu stanovenej v článku 16 ods. 2 tohto nariadenia došlo z dôvodu vyššej moci alebo z dôvodu mimoriadnych okolností, ktoré odporcovi zabránili namietať v tejto lehote.

27      Ako vyplýva zo znenia tohto článku 20 ods. 1 písm. b), na to, aby bol odporca oprávnený podať návrh na preskúmanie európskeho platobného rozkazu podľa tohto ustanovenia, treba, aby boli splnené tri kumulatívne podmienky, teda po prvé existencia mimoriadnych okolností alebo zásahu vyššej moci, z dôvodu ktorých odporca nemohol namietať proti pohľadávke v lehote stanovenej na tieto účely, po druhé neexistencia zavinenia odporcu a po tretie podmienka, aby odporca konal bez zbytočného odkladu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. marca 2013, Novontech‑Zala, C‑324/12, EU:C:2013:205, bod 24).

28      Na druhej strane, pokiaľ ide o systematiku nariadenia č. 1896/2006, z článku 1 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia, vykladaného vo svetle jeho odôvodnenia 9, vyplýva, že toto nariadenie zodpovedá „minimálnym požiadavkám“ stanoveným na zabezpečenie voľného pohybu európskych platobných rozkazov. Toto isté nariadenie tak zavádza jednotný mechanizmus na vymáhanie pohľadávok, pričom zaručuje rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov v celej Únii, a pre všetky procesné otázky, ktoré nie sú osobitne upravené v tomto nariadení, stanovuje, že sa riadia procesným právom členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2016, Flight Refund, C‑94/14, EU:C:2016:148, bod 53).

29      Vo svetle týchto pripomienok je potrebné odpovedať na otázky položené vnútroštátnym súdom.

30      V prejednávanej veci sa tento súd pýta, či článok 26 nariadenia č. 1896/2006 umožňuje uplatniť na 30‑dňovú lehotu na podanie odporu proti európskemu platobnému rozkazu, stanovenú v článku 16 ods. 2 tohto nariadenia, vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá z dôvodu pandémie COVID‑19 prerušila plynutie lehôt v občianskoprávnych konaniach na obdobie približne piatich týždňov, alebo či sa má článok 20 ods. 1 písm. b) uvedeného nariadenia naopak vykladať v tom zmysle, že taxatívne upravuje procesné práva odporcu za výnimočných okolností, akými sú okolnosti súvisiace s pandémiou COVID‑19, takže článok 26 toho istého nariadenia nie je uplatniteľný.

31      V tejto súvislosti je určite možné, že odporca v konaní o európskom platobnom rozkaze nemohol podať odpor proti tomuto rozkazu z dôvodu mimoriadnych okolností súvisiacich s pandémiou COVID‑19. V takom prípade je oprávnený pri splnení všetkých podmienok uvedených v článku 20 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1896/2006 a pripomenutých v bode 27 tohto rozsudku podať návrh na preskúmanie tohto rozkazu na príslušnom súde členského štátu pôvodu.

32      V každom prípade Súdny dvor už rozhodol, že keďže normotvorca Únie zamýšľal obmedziť postup preskúmania iba na výnimočné situácie, uvedené ustanovenie sa má vykladať reštriktívne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 2015, Thomas Cook Belgium, C‑245/14, EU:C:2015:715, bod 31). Ako vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia, najmä z požiadavky neexistencie zavinenia na strane odporcu, mimoriadne okolnosti uvedené v tomto ustanovení zodpovedajú okolnostiam špecifickým pre individuálnu situáciu dotknutého odporcu. V súvislosti s pandémiou COVID‑19 ide napríklad o prípad, keď by choroba alebo hospitalizácia dotknutej osoby v súvislosti s koronavírusom zabránila tomu, aby uplatnila svoje právo podať odpor v lehote stanovenej na tento účel.

33      Na druhej strane, článok 20 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1896/2006 sa nemá uplatňovať na mimoriadne okolnosti systémovej povahy, ako sú okolnosti spojené s výskytom pandémie COVID‑19, ktoré všeobecným spôsobom ovplyvnili fungovanie a beh orgánov výkonu spravodlivosti, ktorých spolupráca je pritom podľa článku 12 ods. 3 písm. b) a článku 16 ods. 1 uvedeného nariadenia nevyhnutná na to, aby odporca mohol uplatniť svoje právo podať v stanovenej lehote odpor proti európskemu platobnému rozkazu, ktorý mu bol doručený.

34      V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 28 tohto rozsudku, že nariadenie č. 1896/2006 neharmonizuje v plnom rozsahu všetky aspekty konania o európskom platobnom rozkaze. Podľa svojho článku 26 totiž stanovuje uplatňovanie procesného práva členských štátov na všetky procesné otázky, ktoré nie sú výslovne upravené v tomto nariadení.

35      Články 16 a 20 tohto nariadenia pritom zakotvujú právo odporcu podať odpor proti európskemu platobnému rozkazu, ktorý mu bol doručený, a pritom harmonizujú viaceré aspekty tohto práva, ako sú formálne náležitosti a lehota na uplatnenie uvedeného práva, začiatok plynutia tejto lehoty a výnimočné prípady, v ktorých môže odporca po uplynutí uvedenej lehoty žiadať o preskúmanie tohto rozkazu, pričom ani tieto články, ani žiadne iné ustanovenie nariadenia naopak neupravujú ďalšie aspekty, ako napríklad dôvody prerušenia alebo pozastavenia plynutia tejto lehoty po tom, čo začala plynúť. Preto sú členské štáty podľa článku 26 toho istého nariadenia oprávnené upraviť tieto posledné aspekty a doplniť tak procesné aspekty, ktoré nie sú upravené článkami 16 a 20 nariadenia č. 1896/2006.

36      Vzhľadom na to treba v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora spresniť, že hoci v prípade neexistencie pravidiel Únie v dotknutej oblasti podľa zásady procesnej autonómie prináleží vnútroštátnemu právnemu systému každého členského štátu, aby takéto pravidlá stanovil, to platí len za predpokladu, že tieto procesné pravidlá nebudú menej priaznivé ako pravidlá, ktoré upravujú podobné situácie riadiace sa vnútroštátnym právom (zásada ekvivalencie) a v praxi neznemožňujú alebo nadmerne nesťažujú výkon práv priznaných právom Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2021, Randstad Italia, C‑497/20, EU:C:2021:1037, bod 58 a citovanú judikatúru).

37      Pokiaľ ide po prvé o dodržanie zásady ekvivalencie, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že § 1 ods. 1 rakúskeho zákona o ochorení COVID‑19 sa uplatňuje bez rozdielu na všetky procesné lehoty v občianskych veciach bez ohľadu na právny základ dotknutého návrhu. Preto sa zdá, že s výhradou overenia vnútroštátnym súdom takáto právna úprava zabezpečuje rovnaké zaobchádzanie s konaniami o platobnom rozkaze na základe vnútroštátneho práva a podobnými konaniami o platobnom rozkaze na základe nariadenia č. 1896/2006.

38      Po druhé, pokiaľ ide o zásadu efektivity, vnútroštátna procesná úprava sa má považovať za súladnú s touto zásadou, ak nemá vplyv na rovnováhu, ktorú nariadenie č. 1896/2006 stanovilo medzi príslušnými právami navrhovateľa a odporcu v konaní o európskom platobnom rozkaze. Konkrétne vnútroštátna právna úprava, ktorá má za následok prerušenie lehoty na podanie odporu proti takémuto platobnému rozkazu, stanovenej v článku 16 ods. 2 tohto nariadenia, je v súlade s touto zásadou, keďže sa zdá byť odôvodnená cieľom zaručiť rešpektovanie práva odporcu na obranu bez toho, aby v praxi nadmerne sťažovala rýchle a účinné vymáhanie predmetných pohľadávok. Na tento účel musí byť obdobie, počas ktorého je lehota prerušená, obmedzené na nevyhnutné minimum.

39      V prejednávanej veci vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej nijako neovplyvnila aspekty, ktoré boli harmonizované nariadením č. 1896/2006, ako sú pripomenuté v bode 35 tohto rozsudku. Stanovilo sa v nej len prerušenie na obmedzené obdobie približne piatich týždňov, ktoré, ako na pojednávaní potvrdila rakúska vláda, zodpovedalo obdobiu, počas ktorého bola z dôvodu prísnej uzávery stanovenej na území štátu v dôsledku pandémie COVID‑19 vážne narušená činnosť súdov. Ako Komisia uviedla vo svojich písomných pripomienkach, táto právny úprava okrem toho neobnovila žiadne lehoty na podanie odporu, ktoré uplynuli predtým, ako nadobudla účinnosť.

40      S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa teda zdá, že takáto vnútroštátna procesná právna úprava umožnila odložiť vymáhanie pohľadávok len o niekoľko týždňov, pričom zaručila účinné zachovanie práva podať odpor stanoveného v článku 16 nariadenia č. 1896/2006, ktoré je nevyhnutné z hľadiska rovnováhy, ktorej dosiahnutie sleduje normotvorca Únie.

41      Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na otázku vnútroštátneho súdu odpovedať tak, že články 16, 20 a 26 nariadenia č. 1896/2006 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby sa na 30‑dňovú lehotu na podanie odporu proti európskemu platobnému rozkazu, ktorá sa odporcovi priznáva v článku 16 ods. 2 tohto nariadenia, uplatnila vnútroštátna právna úprava, ktorá bola prijatá v čase vypuknutia pandémie COVID‑19 a ktorá približne na päť týždňov prerušila plynutie procesných lehôt v občianskoprávnych veciach.

 O trovách

42      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Články 16, 20 a 26 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2421 zo 16. decembra 2015,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia tomu, aby sa na 30‑dňovú lehotu na podanie odporu proti európskemu platobnému rozkazu, ktorá sa odporcovi priznáva v článku 16 ods. 2 tohto nariadenia, uplatnila vnútroštátna právna úprava, ktorá bola prijatá v čase vypuknutia pandémie COVID‑19 a ktorá približne na päť týždňov prerušila plynutie procesných lehôt v občianskoprávnych veciach.

Podpisy

*      Jazyk konania: nemčina.