1.

Toto konanie sa týka odvolania, ktoré podal Európsky parlament proti rozsudku Všeobecného súdu z 29. septembra 2021, Parlament/Axa Assurances Luxembourg a i. ( 2 ), ako aj vzájomného odvolania, ktoré proti uvedenému rozsudku podala Nationale‑Nederlanden Schadeverzekering Maatschappij NV (ďalej len „NN“).

2.

V týchto návrhoch – ktoré sú mojimi druhými návrhmi v prejednávanej veci, pretože po prednese mojich prvých návrhov z 18. januára 2024 ( 3 ) došlo k opätovnému začatiu ústnej časti konania – sa budem zaoberať otázkou, či by sa odvolanie podané Parlamentom malo vyhlásiť za neprípustné, so zreteľom na zásady vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora z 18. januára 2024, Eulex Kosovo/SC ( 4 ).

3.

Článok 41 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Štatút“) stanovuje:

„Ak riadne predvolaný odporca nepredloží žiadne písomné návrhy, bude proti nemu vydaný rozsudok pre zmeškanie. Proti tomuto rozsudku možno do jedného mesiaca od jeho doručenia podať návrh na jeho zrušenie. …“

4.

Článok 56 prvý odsek Štatútu stanovuje:

„Proti konečným rozhodnutiam Všeobecného súdu a proti rozhodnutiam Všeobecného súdu, ktorými rozhodol len o časti prejednávanej veci alebo ktorými rozhodol o prekážke konania súvisiacej s námietkou nedostatku právomoci alebo neprípustnosti, možno do dvoch mesiacov od doručenia napadnutého rozhodnutia podať odvolanie na Súdny dvor.“

5.

Článok 123 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu (ďalej len „RPVS“) s názvom „Rozsudky pre zmeškanie“ uvádza:

„1.   Ak Všeobecný súd zistí, že žalovaný, ktorému bola žaloba riadne doručená, sa k tejto žalobe nevyjadril vo forme alebo v lehote požadovanej…, žalobca môže v lehote určenej predsedom Všeobecnému súdu navrhnúť, aby sa o veci rozhodlo rozsudkom pre zmeškanie.

…

3.   V rozsudku pre zmeškanie Všeobecný súd vyhovie návrhom žalobcu, pokiaľ nie je zjavne nepríslušný rozhodnúť o žalobe, táto žaloba nie je zjavne neprípustná alebo jej zjavne nechýba akýkoľvek právny základ.

…“

6.

Článok 166 RPVS s názvom „Návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie“ stanovuje:

„1.   Proti vyhlásenému rozsudku pre zmeškanie môže byť v súlade s článkom 41 štatútu podaný návrh na jeho zrušenie.

2.   Návrh na zrušenie rozsudku musí žalovaný, ktorý sa nezúčastnil na konaní, podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozsudku pre zmeškanie. …

3.   Po doručení návrhu na zrušenie rozsudku predseda určí lehotu druhému účastníkovi, v ktorej môže predložiť písomné pripomienky.

…

5.   Všeobecný súd rozhodne rozsudkom, proti ktorému nemožno podať návrh na zrušenie.“

7.

Najrelevantnejšie aspekty skutkového a právneho kontextu tohto sporu až do prednesu mojich prvých návrhov sa uvádzajú v bodoch 13 až 31 daných návrhov. Podľa môjho názoru nie je potrebné, aby som ich na tomto mieste opakoval.

8.

Vo svojich prvých návrhoch, ktoré sa na žiadosť Súdneho dvora zameriavali na prípustnosť vzájomného odvolania a niektoré ďalšie procesné otázky, som Súdnemu dvor navrhol, aby: (i) konštatoval, že vyjadrenie spoločnosti NN k odvolaniu Parlamentu je prípustné, a (ii) zamietol vzájomné odvolanie spoločnosti NN ako neprípustné. Pre prípad, že by Súdny dvor považoval vzájomné odvolanie spoločnosti NN za prípustné, som subsidiárne navrhol, aby Súdny dvor zrušil body 1 a 3 výroku napadnutého rozsudku z dôvodu porušenia článku 123 ods. 3 RPVS. ( 5 )

9.

V ten istý deň, ako sa prednášali moje prvé návrhy, Súdny dvor (štvrtá komora) vydal vyššie uvedený rozsudok Eulex Kosovo, ktorého hlavnými aspektmi sa teraz budem stručne zaoberať.

10.

Žalobkyňa v danej veci sa svojou žalobou na Všeobecnom súde domáhala zrušenia rozhodnutia prijatého misiou Eulex Kosovo a náhrady ujmy, ktorú údajne utrpela v dôsledku konania misie Eulex Kosovo. Eulex Kosovo v reakcii na uvedené vzniesla proti tejto žalobe námietku nedostatku právomoci a neprípustnosti, no v stanovenej lehote nepredložila vyjadrenie žalovanej.

11.

Žalobkyňa Všeobecnému súdu navrhla, aby o veci rozhodol rozsudkom pre zmeškanie. Všeobecný súd vo svojom rozsudku pre zmeškanie rozhodol v neprospech misie Eulex Kosovo. ( 6 )

12.

Eulex Kosovo podala návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie na základe článku 166 RPVS a krátko nato takisto podala proti danému rozsudku odvolanie na Súdny dvor.

13.

Súdny dvor vo svojom rozsudku odvolanie zamietol z dôvodu, že „odvolanie podané proti rozsudku pre zmeškanie, proti ktorému bol podaný návrh na zrušenie, je neprípustné“. Súdny dvor predovšetkým konštatoval, že „keďže podanie [návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie] má za následok opätovné otvorenie konania na Všeobecnom súde, rozsudok pre zmeškanie, proti ktorému bol podaný [takýto návrh], nemožno považovať za konečné rozhodnutie v zmysle článku 56 [Štatútu]“ ( 7 ).

14.

Súdny dvor (tretia komora) so zreteľom na rozsudok Eulex Kosovo uznesením z 20. marca 2024 v prejednávanej veci rozhodol o opätovnom začatí ústnej časti konania a konaní pojednávania, aby účastníci konania mohli diskutovať o význame, ktorý sa má pripísať častiam daného rozsudku citovaným vyššie, a ich potenciálnom vplyve na toto konanie, najmä pokiaľ ide o prípustnosť odvolania Parlamentu, a aby generálny advokát mohol dospieť k záveru v súvislosti s týmito otázkami. V tomto kontexte takisto Súdny dvor položil účastníkom konania dve otázky, ktoré mali zodpovedať na pojednávaní.

15.

Spoločnosti Axa Assurances Luxembourg SA, Bâloise Assurances Luxembourg SA, La Luxembourgeoise SA (spoločne ďalej len „ostatné žalované“), spoločnosť NN ( 8 ) a Parlament uviedli svoje stanoviská a zodpovedali otázky na pojednávaní na Súdnom dvore, ktoré sa konalo 17. apríla 2024.

16.

Zastávam názor, že odvolanie podané Parlamentom je prípustné. Ako vysvetlím nižšie, v rozpore s argumentmi, ktoré na pojednávaní uviedli žalované, opačný záver nie je v súlade s príslušnými procesnými pravidlami Únie ani s rozsudkom Eulex Kosovo.

17.

Na úvod by som rád zdôraznil, že napadnutý rozsudok nie je rozsudkom pre zmeškanie v zmysle článku 41 Štatútu v celom rozsahu. Vyplýva to v prvom rade z jasného znenia daného ustanovenia: „Ak riadne predvolaný odporca nepredloží žiadne písomné návrhy, bude proti nemu vydaný rozsudok pre zmeškanie“ ( 9 ).

18.

Rozsudok pre zmeškanie teda predstavuje iba tá časť rozsudku, ktorá sa týka spoločnosti NN, pretože práve táto účastníčka konania „nepredlož[ila] žiadne písomné návrhy“. Zvyšok rozsudku sa v tomto smere líši vzhľadom na to, že ostatné žalované v prvostupňovom konaní sa na tomto konaní riadne zúčastňovali.

19.

Po druhé sa zložená povaha napadnutého rozsudku prejavuje aj v jeho štruktúre a obsahu. Je rozdelený na dve časti: prvá sa týka návrhov Parlamentu smerujúcich proti spoločnosti NN (body 45 až 61 odôvodnenia rozsudku a body 1 a 3 výroku) a druhá sa týka návrhov Parlamentu smerujúcich proti ostatným trom žalovaným (body 62 až 138 odôvodnenia rozsudku a body 2 a 4 výroku). Tieto dve časti rozsudku sú teda samostatné a nezávislé.

20.

Dôvodom je skutočnosť, že zatiaľ čo v druhej časti rozsudku Všeobecný súd v rámci preskúmania návrhov žalobcu vykonal úplné preskúmanie relevantných skutkových a právnych okolností, v prvej časti preskúmal jeho návrhy pomocou testu podľa článku 123 ods. 3 RPVS, v ktorom sa stanovuje „jednoduchá“ forma preskúmania, ako som uviedol vo svojich prvých návrhoch. ( 10 )

21.

Práve z tohto dôvodu by sa mal napadnutý rozsudok vnímať ako „súbor rozsudkov“. Na právne postavenie štyroch žalovaných má individuálny a osobitný vplyv. ( 11 ) Parlament v skutočnosti mohol proti každej žalovanej podať samostatnú žalobu, čo by viedlo k štyrom samostatným rozsudkom Všeobecného súdu.

22.

Ako na pojednávaní správne podotkol Parlament, skutočnosť, že štyri žalované sú viazané rovnakou zmluvou, nevylučuje možnosť, že ich právne postavenie môže byť rozdielne. Uvedené tým viac platí v prejednávanej veci, pretože dotknutá zmluva stanovuje istú formu spoločnej, ale nie nerozdielnej zodpovednosti štyroch poisťovní. Žiadne ustanovenie zmluvy vrátane rozhodcovskej doložky uvedenej v jej článku I.19 navyše nevyžaduje, aby Parlament konal zároveň vo vzťahu ku všetkým žalovaným.

23.

Skutočnosť, že Parlament sa rozhodol konať vo vzťahu k žalovaným v rámci jedného a toho istého súdneho konania, v tomto smere nič nemení. Výsledok konania, ako je konanie v prejednávanej veci, totiž nevyhnutne nemusí byť v prípade všetkých zúčastnených žalovaných rovnaký. Žalovaní by si napríklad mohli zvoliť rozdielne argumenty na svoju obranu alebo by sa niektorí z nich mohli rozhodnúť, že so žalobcom uzavrú zmier, a ten by preto mohol časť svojich návrhov vziať späť. ( 12 )

24.

Rozsudok Eulex Kosovo uvedené skutočnosti nespochybňuje. Ako sa totiž uvádza v bodoch 10 až 12 vyššie, tento spor sa týkal jedinej žalovanej, ktorá v stanovenej lehote nepredložila vyjadrenie žalovanej. Celé prvostupňové konanie sa viedlo v neprítomnosti a celý rozsudok teda predstavoval rozsudok pre zmeškanie. V dôsledku toho bol celý rozsudok predmetom konania, ktoré sa začalo na návrh žalovanej podľa článku 166 RPVS. ( 13 )

25.

Uvedené v tejto veci neplatí, pretože NN sa vo svojom návrhu podľa článku 166 RPVS ( 14 ) domáhala zrušenia iba v prípade bodov 1 a 3 výroku napadnutého rozsudku. Inak to nakoniec ani nemohlo byť, lebo sú to jediné časti daného rozsudku, ktoré predstavujú – aby som použil formuláciu podľa článku 41 Štatútu – rozsudok pre zmeškanie vydaný proti spoločnosti NN.

26.

Z uvedeného vyplýva, že samotná skutočnosť, že jedna zo žalovaných v predmetnom spore v prvostupňovom konaní nepredložila vyjadrenie žalovanej, nezbavuje rozsudok Všeobecného súdu jeho konečnej povahy vo vzťahu k návrhom Parlamentu smerujúcim proti ostatným žalovaným.

27.

Pokiaľ ide o tieto žalované, daný rozsudok predstavuje „konečné rozhodnutie“ v zmysle článku 56 prvého odseku Štatútu a možno proti nemu teda podať odvolanie na Súdny dvor. Vo vzťahu k týmto častiam napadnutého rozsudku nie je možný – aby som použil spojenie, ktoré použil Súdny dvor v bode 29 rozsudku Eulex Kosovo – nijaký iný opravný prostriedok.

28.

Tieto časti predovšetkým nemožno spochybniť v kontexte konania začatého na návrh žalovanej nezúčastnenej na konaní podľa článku 166 RPVS. Opačný záver by viedol k pomerne zvláštnej situácii. Všeobecný súd by musel opätovne preskúmať nielen otázky, ktoré sa posudzovali na základe jednoduchého preskúmania relevantných skutkových a právnych okolností (vo vzťahu k spoločnosti NN), ( 15 ) ale aj tie, v prípade ktorých vykonal plnohodnotné posúdenie (vo vzťahu k ostatným žalovaným).

29.

Všeobecný súd by tak navyše musel urobiť napriek skutočnosti, že ostatné žalované sa na konaní o zrušenie rozsudku pre zmeškanie nezúčastňujú. Článok 166 RPVS totiž jasne uvádza, že v konaní začatom na základe návrhu žalovaného na zrušenie rozsudku pre zmeškanie môže pripomienky predložiť iba „druhý účastník“ (teda žalobca). Podľa môjho názoru by taká situácia sotva bola v súlade s potrebou chrániť práva ostatných žalovaných na obhajobu a so zásadou rovnosti zbraní.

30.

Samozrejme, možno tvrdiť, že použitie jednotného čísla pojmu „účastník“ v danom ustanovení – pričom dodám, že je zhodné vo všetkých jazykových zneniach RPVS – nevyhnutne nebráni tomu, aby v niektorých prípadoch existovala možnosť, že pôjde o viacerých účastníkov konania.

31.

Takýto výklad článku 166 RPVS by však bol v úplnom rozpore s logikou mechanizmu, ktorý sa v ňom stanovuje. Konanie stanovené v danom ustanovení nepredstavuje formu odvolania ani obnovu konania. Naopak, ide o procesný prostriedok umožňujúci opätovné otvorenie konania vo veci, ( 16 ) ktorý účastníkovi nezúčastnenému na konaní dovoľuje zapojiť sa do konania, aby sa o veci, o ktorej sa predbežne rozhodlo inaudita altera parte, ( 17 ) konečne mohlo rozhodnúť v nadväznosti na kontradiktórne konanie, v ktorom sa dodrží zásada kontradiktórnosti. ( 18 ) Z tohto hľadiska je zrejmé, že do konania začatého podľa článku 166 RPVS nie je potrebné zapájať ostatných žalovaných, pretože už vypočutí boli.

32.

V tomto kontexte by som takisto na okraj dodal, že v prípade iného výkladu článku 166 RPVS by hrozilo, že sa vytvorí priestor na zneužívanie konania. V konaní o žalobe podanej proti viacerým žalovaným by sa totiž jeden z nich mohol strategicky rozhodnúť, že sa na prvom konaní nebude zúčastňovať, aby v prípade, že ostatní žalovaní nebudú úspešní, návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie poskytol všetkým žalovaným „druhú šancu“ vo veci. V tomto novom konaní by žalovaní takisto mali výhodu spočívajúcu v tom, že by poznali dôvody, prečo dovtedy uplatnené argumenty Všeobecný súd nepresvedčili. ( 19 ) Tým by sa navyše za takýchto okolností významne znížila účinnosť ustanovení týkajúcich sa bremena uvádzania tvrdení účastníkov konania, ktoré sú súčasťou rokovacieho poriadku. ( 20 )

33.

Neexistuje teda žiadny dôvod domnievať sa, že predbežná povaha tej časti rozsudku, ktorá predstavuje rozsudok pre zmeškanie, sa vzťahuje aj na ostatné časti rozsudku, v ktorých Všeobecný súd preskúmal otázky v kontexte kontradiktórneho konania a vydal rozhodnutie na základe úplnej znalosti skutkových a právnych tvrdení predložených všetkými dotknutými účastníkmi konania. Tieto časti rozsudku preto možno napadnúť prostredníctvom odvolania podaného na Súdny dvor v súlade s článkom 56 Štatútu.

34.

Žalované na pojednávaní takisto navrhli alternatívny výklad príslušného procesného rámca. Tvrdili, že vo vzťahu k ostatným žalovaným je napadnutý rozsudok skutočne konečný (ako tvrdil aj Parlament), ale odvolaním ho možno napadnúť až po ukončení konania o zrušenie rozsudku pre zmeškanie začatého na návrh spoločnosti NN. Podľa ich názoru by to bolo nevyhnutné v záujme ochrany práv spoločnosti NN na obhajobu a predídenia riziku protichodných rozhodnutí o rovnakých otázkach.

35.

Tieto tvrdenia nepovažujem za presvedčivé.

36.

V článku 56 prvom odseku Štatútu sa veľmi jasne uvádza, že odvolanie proti (okrem iného) konečnému rozhodnutiu Všeobecného súdu by sa malo podať „do dvoch mesiacov od doručenia napadnutého rozhodnutia“. Výnimku z tohto pravidla nestanovuje žiadne ustanovenie Štatútu, RPVS ani Rokovacieho poriadku Súdneho dvora (ďalej len „RPSD“). ( 21 )

37.

Argument žalovaných by takisto bol aspoň v dvoch smeroch v rozpore so zásadou riadneho výkonu spravodlivosti.

38.

Po prvé by sa výrazne predĺžilo konanie – a z neho vyplývajúci stav právnej neistoty – v prípade tých častí sporu, ktoré nie sú predmetom konania podľa článku 166 RPVS. Po druhé by to účastníkom konania, ktorí zamýšľajú podať odvolanie proti tým častiam rozsudku, ktoré nepredstavujú rozsudok pre zmeškanie, de facto poskytlo (často významne) dlhší čas na prípravu odvolania. To je v rozpore so zásadou rovnosti zbraní, pretože ostatní účastníci konania v príslušnej veci na Všeobecnom súde (najmä tí, ktorí namietajú proti návrhom odvolateľa) by mali na vyjadrenie k argumentom odvolateľa iba dva mesiace. ( 22 )

39.

Takisto ma nepresvedčilo ani riziko protichodných rozhodnutí uvedené žalovanými. Existujú totiž osobitné procesné mechanizmy, ktoré boli vytvorené na tento účel. Všeobecný súd aj Súdny dvor predovšetkým podľa článku 54 Štatútu, článku 69 RPVS a článku 55 RPSD môžu v situáciách ako tá, ktorá je predmetom prejednávanej veci, nariadiť prerušenie konania až do vydania rozsudku druhého súdu.

40.

K tomu v skutočnosti došlo aj v prejednávanom spore, pretože konanie o zrušenie rozsudku pre zmeškanie na Všeobecnom súde, ktoré sa začalo na návrh spoločnosti NN, bolo prerušené až do prijatia rozhodnutia Súdneho dvora v tomto odvolacom konaní.

41.

V tomto kontexte by som takisto zdôraznil, že možnosť rozličných výsledkov v samostatných konaniach v situácii, ako je tá v prejednávanej veci, nevyhnutne neznamená existenciu protichodných rozhodnutí. Ako som už totiž uviedol v bode 23, postavenie jednotlivých žalovaných sa z hmotnoprávneho aj procesnoprávneho hľadiska pokojne môže líšiť. Zabezpečovanie súladu judikatúry je v každom prípade zvyčajne úlohou Súdneho dvora, a to prostredníctvom rozhodovania o odvolaniach proti rozhodnutiam vydaným v prvostupňovom konaní.

42.

Rovnako ma nepresvedčili ani argumenty týkajúce sa porušenia práva žalovaného nezúčastneného na konaní na obhajobu. Ak tomu rozumiem správne, podstata argumentu by bola nasledovná: konanie o zrušenie rozsudku pre zmeškanie na Všeobecnom súde by mohlo stratiť akýkoľvek význam, pretože Súdny dvor by mohol vydať konečné rozhodnutie o relevantných otázkach v kontexte odvolania podaného ostatnými žalovanými.

43.

Z dôvodov vysvetlených v bodoch 44 až 65 mojich prvých návrhov však platí, že keďže bola NN v prvostupňovom konaní žalovanou a má „oprávnený záujem na vyhovení odvolaniu alebo na jeho zamietnutí“, môže predložiť vyjadrenie k odvolaniu podanému Parlamentom. Skutočnosť, že v prvostupňovom konaní bola žalovanou nezúčastnenou na konaní, na tom nič nemení. Jedným z dôvodov môjho stanoviska v tomto smere je skutočnosť, že vzhľadom na podobnosť otázok, ktoré sa majú vyriešiť v týchto dvoch konaniach (v konaní o zrušenie rozsudku pre zmeškanie na Všeobecnom súde a odvolacom konaní na Súdnom dvore), bolo potrebné chrániť právo spoločnosti NN na účinný prostriedok nápravy a jej právo na vypočutie.

44.

NN sa teda môže vyjadriť ku všetkým otázkam, o ktorých môže Súdny dvor rozhodovať v odvolacom konaní. Za týchto okolností nemôže dôjsť k porušeniu jej práva na vypočutie.

45.

Pre NN je možno nepraktické, že jej právne postavenie sa posudzuje v dvoch samostatných konaniach (priamo na Všeobecnom súde v konaní o zrušenie rozsudku pre zmeškanie a nepriamo na Súdnom dvore v odvolacom konaní), ale to je dôsledok jej vlastného rozhodnutia nezúčastňovať sa na pôvodnom konaní začatom Parlamentom.

46.

Na záver by som dodal len to, že alternatívny výklad príslušného procesného rámca navrhovaný žalovanými pripomína povestnú túžbu, aby bol vlk sýty aj ovca celá. Tvrdia totiž, že konštatovania Všeobecného súdu v súvislosti s návrhmi Parlamentu smerujúcimi proti ostatným žalovaným by boli „konečné“, pretože nie sú predmetom konania začatého na návrh spoločnosti NN podľa článku 166 RPVS, ale zároveň by proti nim počas daného konania nebolo možné podať odvolanie.

47.

Podľa môjho názoru môže byť správna iba jedna z týchto dvoch hypotéz: buď je v rámci konania podľa článku 166 RPVS znovu „na stole“ všetko, alebo proti konečným častiam napadnutého rozsudku možno podať odvolanie v štandardnej dvojmesačnej lehote. Z dôvodov vysvetlených v týchto návrhoch som pevne presvedčený, že správna je druhá možnosť. Odvolanie Parlamentu by sa teda malo považovať za prípustné.

48.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil odvolanie podané Európskym parlamentom za prípustné.