1.

Svojimi odvolaniami sa spoločnosť Mytilinaios AE – Omilos Epicheiriseon (predtým Alouminion tis Ellados VEAE, ďalej len „Mytilinaios“) (C‑701/21 P) a Európska komisia (C‑739/21 P) domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 22. septembra 2021, DEI/Komisia ( 2 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2.

Tieto odvolania poskytujú Súdnemu dvoru príležitosť spresniť rozsah preskúmania, ktoré má Komisia vykonať podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ a článku 24 ods. 2 nariadenia (EÚ) 2015/1589 ( 3 ) v prípade, že podnik kontrolovaný členským štátom predloží spor na obchodné rozhodcovské konanie.

3.

V prejednávanej veci je hlavným problémom určiť, či sa Komisia na účely vylúčenia existencie štátnej pomoci v štádiu predbežného preskúmania sťažnosti, ktorá jej bola predložená, môže obmedziť na preskúmanie podmienok rozhodcovskej zmluvy podpísanej verejnoprávnym podnikom ( 4 ) a na základe neho dospieť k záveru, že týmto spôsobom nebola poskytnutá výhoda zo štátnych prostriedkov, alebo či je povinná preskúmať aj obsah rozhodcovského rozsudku, aby overila, že druhej strane neposkytuje nijakú výhodu, ktorá sa odchyľuje od bežných trhových podmienok.

4.

V prejednávanej veci Všeobecný súd rozhodol v prospech rozsiahleho preskúmania, keď konštatoval, že Komisia mala preskúmať rozhodcovský rozsudok vydaný v spore medzi hlavným dodávateľom elektrickej energie v Grécku, spoločnosťou Dimosia Epicheirisi Ilektrismou AE (ďalej len „DEI“), a jeho najväčším zákazníkom, spoločnosťou Mytilinaios, týkajúci sa sadzieb, ktoré sa majú uplatniť na spoločnosť Mytilinaios.

5.

Všeobecný súd považoval rozhodcovský súd, o ktorý ide v prejednávanej veci a ktorý patrí pod vnútroštátny regulačný orgán pre trh s energiou, ( 5 ) za všeobecný grécky súd a rozhodol, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď odmietla pripísať rozhodcovský rozsudok gréckemu štátu, ( 6 ) v dôsledku čoho mala preskúmať jeho obsah z hľadiska poskytnutia prípadnej štátnej pomoci.

6.

Podľa môjho názoru je tento záver založený na nesprávnom predpoklade. Rovnako ako odvolateľky sa domnievam, že prirovnanie predmetného rozhodcovského súdu k štátnemu orgánu je postihnuté nesprávnym právnym posúdením.

7.

Existujú však závažné tvrdenia v prospech zachovania riešenia prijatého Všeobecným súdom, ktoré je podľa všetkého ako jediné spôsobilé zabezpečiť úplný súlad s článkami 107 ZFEÚ a 108 ZFEÚ v rámci rozhodcovského konania zahŕňajúceho verejné subjekty. Navrhnem preto Súdnemu dvoru, aby zvážil alternatívne odôvodnenie, ktoré by mohlo nahradiť nesprávne dôvody uvedené v napadnutom rozsudku.

8.

Podľa článku 1 písm. h) nariadenia 2015/1589 je „zainteresovaná strana“ akýkoľvek členský štát a akákoľvek osoba, podnik alebo združenie podnikov, ktorých záujmy by mohli byť dotknuté poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúce si podniky a obchodné združenia.

9.

Článok 4 tohto nariadenia, nazvaný „Predbežné preskúmanie notifikácie a rozhodnutia Komisie“, stanovuje:

„1.   Komisia preskúma notifikáciu akonáhle jej bude doručená. Bez toho, aby bol dotknutý článok 10, Komisia prijme rozhodnutie podľa odsekov 2, 3 alebo 4 tohto článku.

2.   Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že notifikované opatrenie nepredstavuje pomoc, zaznamená toto zistenie formou rozhodnutia.

3.   Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že nevznikli žiadne pochybnosti o zlučiteľnosti notifikovaného opatrenia s vnútorným trhom, pokým spadá do rámca článku 107 ods. 1 ZFEÚ, rozhodne, že opatrenie je zlučiteľné s vnútorným trhom…. Rozhodnutie určí, ktorá výnimka zo ZFEÚ sa použila.

4.   Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že vznikli pochybnosti, čo sa týka zlučiteľnosti notifikovaného opatrenia s vnútorným trhom, rozhodne o začatí konania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ….

…“

10.

Článok 16 tohto nariadenia, nazvaný „Vymáhanie pomoci“, v odsekoch 1 a 3 stanovuje:

„1.   Ak sa prijmú záporné rozhodnutia v prípadoch neoprávnenej pomoci, Komisia rozhodne, že dotknutý členský štát prijme všetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od príjemcu…. Komisia nebude vyžadovať vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva Únie.

…

3.   Bez toho, aby bolo dotknuté akékoľvek uznesenie Súdneho dvora Európskej únie podľa článku 278 ZFEÚ, vymáhanie sa uskutoční bez meškania a v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu za predpokladu, že umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Na tento účel a v prípade konania na vnútroštátnych súdoch dotknuté členské štáty podniknú všetky potrebné kroky, ktoré sú k dispozícii v ich príslušných právnych systémoch, vrátane predbežných opatrení, bez toho, aby bolo dotknuté právo Únie.“

11.

Článok 24 tohto nariadenia, nazvaný „Práva zainteresovaných strán“, v odseku 2 stanovuje:

„Každá zainteresovaná strana môže predložiť sťažnosť a informovať tak Komisiu o údajnej neoprávnenej pomoci alebo údajnom zneužití pomoci. …

…“

12.

Okolnosti predchádzajúce sporu a konanie na Všeobecnom súde sú uvedené v bodoch 1 až 53 napadnutého rozsudku a možno ich zhrnúť takto.

13.

Mytilinaios, hutnícka výrobná spoločnosť, je najväčším spotrebiteľom elektrickej energie v Grécku.

14.

DEI, založená ako akciová spoločnosť, je hlavným dodávateľom elektrickej energie v krajine. V čase skutkových okolností vo veci samej bola spoločnosť DEI väčšinovo kontrolovaná gréckym štátom a podliehala dohľadu ministerstva pre životné prostredie, energetiku a zmenu klímy. Inštitucionálne väzby medzi spoločnosťou DEI a gréckymi orgánmi sa prejavovali najmä v tom, že štát menoval väčšinu členov predstavenstva spoločnosti.

15.

Dňa 4. augusta 2010 Mytilinaios a DEI podpísali rámcovú dohodu o sadzbe za dodávku elektrickej energie, ktorá sa mala uplatňovať v období od 1. júla 2010 do 31. decembra 2013, ako aj o podmienkach mimosúdneho urovnania sporu týkajúceho sa dlhu spoločnosti Mytilinaios, ktorý vznikol v období od 1. júla 2008 do 30. júna 2010.

16.

Keďže Mytilinaios a DEI nedospeli k dohode o návrhu zmluvy dojednanej na základe rámcovej dohody, uzavreli 16. novembra 2011 rozhodcovskú zmluvu a predložili svoj spor rozhodcovskému súdu RAE podľa § 37 nomos 4001/2011, gia ti leitourgia Energeiakon Agoron Ilektrismou kai Fysikou Aeriou, gia Erevna, Paragogi kai diktya metaforas Ydrogonanthrakon kai alles rythmiseis (zákon č. 4001/2011 o fungovaní trhov s elektrickou energiou a plynom, o výskume, výrobe a prenosových sieťach pre uhľovodíky a o iných právnych predpisoch). ( 7 )

17.

Tento rozhodcovský súd rozhodol spor rozhodnutím z 31. októbra 2013 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Žalobu, ktorú podala DEI proti rozhodcovskému rozsudku, zamietol Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény, Grécko) rozsudkom z 18. februára 2016.

18.

Dňa 23. decembra 2013 predložila DEI Komisii sťažnosť, v ktorej tvrdila, že sadzba za dodávku elektrickej energie stanovená v rozhodcovskom rozsudku je nižšia ako jej skutočné náklady, a preto tento rozsudok predstavuje údajne protiprávnu štátnu pomoc.

19.

Listom z 12. júna 2014 (ďalej len „sporný list“) Komisia informovala spoločnosť DEI, že jej sťažnosť bola odložená na jednej strane z dôvodu, že grécky štát nemôže vykonávať rozhodujúci vplyv na obsah rozhodcovského rozsudku, ktorý mu nie je pripísateľný, a na druhej strane, že metóda výpočtu skutočných nákladov použitá spoločnosťou DEI sa odchyľuje od metodiky prijatej rozhodcovským súdom v rámci parametrov vymedzených v rozhodcovskej zmluve.

20.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 22. augusta 2014 podala DEI žalobu, zapísanú pod číslom T‑639/14, ktorou sa domáhala zrušenia sporného listu. Uznesením z 24. októbra 2014 Všeobecný súd vyhovel návrhu na prerušenie konania, aby umožnil Komisii opätovne preskúmať otázky uvedené v žalobe.

21.

Rozhodnutím z 25. marca 2015 (ďalej len „prvé sporné rozhodnutie“), ktorého cieľom bolo „nahradiť“ sporný list, Komisia potvrdila svoje posúdenie neexistencie štátnej pomoci v prejednávanej veci z dôvodu, že rozhodnutie predložiť spor na rozhodcovské konanie, ako aj ustanovenia rozhodcovskej zmluvy uzavretej spoločnosťami DEI a Mytilinaios sa neodchyľujú od postupov obozretného investora v trhovom hospodárstve.

22.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 29. júna 2015 podala DEI žalobu, zapísanú pod číslom T‑352/15, ktorou sa domáhala zrušenia prvého sporného rozhodnutia.

23.

Uznesením z 9. februára 2016 ( 8 ) Všeobecný súd rozhodol, že konanie o žalobe vo veci T‑639/14 sa zastavuje najmä z dôvodu, že prvé sporné rozhodnutie formálne nahradilo sporný list.

24.

Rozsudkom z 31. mája 2017 ( 9 ) Súdny dvor zrušil uznesenie Všeobecného súdu z 9. februára 2016 a vrátil vec Všeobecnému súdu. Súdny dvor rozhodol, že prijatím prvého sporného rozhodnutia Komisia sporný list nevzala späť, ale ho len potvrdila, takže žaloba vo veci T‑639/14 si zachovala svoj predmet.

25.

Rozhodnutím zo 14. augusta 2017 (ďalej len „druhé sporné rozhodnutie“) Komisia zrušila a nahradila sporný list a prvé sporné rozhodnutie, pričom zopakovala svoje závery týkajúce sa neexistencie štátnej pomoci v prejednávanej veci. Odôvodnenie uvedené v tomto rozhodnutí bolo rovnaké ako odôvodnenie uvedené v prvom spornom rozhodnutí. ( 10 )

26.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. novembra 2017 podala DEI žalobu, zapísanú pod číslom T‑740/17, ktorou sa domáhala zrušenia druhého sporného rozhodnutia.

27.

Rozhodnutím predsedu tretej rozšírenej komory Všeobecného súdu z 26. februára 2020 boli veci T‑639/14 RENV, T‑352/15 a T‑740/17 spojené na účely ústnej časti konania a konečného rozhodnutia v súlade s článkom 68 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

28.

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zrušil sporný list, ako aj obe sporné rozhodnutia.

29.

Všeobecný súd po prvé rozhodol o žalobe týkajúcej sa druhého sporného rozhodnutia vzhľadom na jej možný vplyv na pretrvávanie predmetu sporu a záujmu spoločnosti DEI na konaní vo veciach T‑639/14 RENV a T‑352/15.

30.

Pokiaľ ide o prípustnosť žaloby vo veci T‑740/17, Všeobecný súd na jednej strane rozhodol, že druhé sporné rozhodnutie predstavuje napadnuteľný akt s právne záväznými účinkami voči spoločnosti DCI najmä vzhľadom na to, že ukončenie konania vo fáze predbežného preskúmania zabránilo spoločnosti DEI predložiť jej tvrdenia v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, a na druhej strane, že DEI má vzhľadom na široké znenie tohto ustanovenia postavenie „zainteresovanej strany“ v zmysle článku 1 písm. h) nariadenia 2015/1589.

31.

Všeobecný súd zamietol námietku neprípustnosti založenú na zásade nemo auditur propriam turpitudinem allegans, ktorú vzniesla Komisia vzhľadom na skutočnosť, že DEI spochybňuje výsledok rozhodcovského konania, s ktorým slobodne súhlasila, a rozhodol, že takáto námietka je založená na nesprávnej zámene medzi gréckym štátom a spoločnosťou DEI, v dôsledku ktorej bola spoločnosti DEI pripísaná údajná spokojnosť gréckych orgánov s výsledkom rozhodcovského konania. ( 11 )

32.

Pri rozhodovaní vo veci samej vo veci T‑740/17 Všeobecný súd potvrdil dôvodnosť výhrad založených na tom, že Komisia nepreskúmala obsah rozhodcovského rozsudku z hľadiska prípadného poskytnutia štátnej pomoci. Na základe judikatúry Súdneho dvora, ( 12 ) podľa ktorej výhoda poskytnutá účastníkovi sporu vnútroštátnym súdom môže byť považovaná za poskytnutie štátnej pomoci, Všeobecný súd stanovil paralelu medzi činnosťou stáleho rozhodcovského súdu RAE a činnosťou všeobecných gréckych súdov, ( 13 ) z ktorej vyvodil záver, že Komisia bola povinná overiť obsah rozhodcovského rozsudku.

33.

Pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa existencie prípadnej výhody a rozsahu preskúmania zo strany Komisie v tejto súvislosti, Všeobecný súd rozhodol, že za okolností prejednávanej veci mala Komisia vykonať komplexné ekonomické a technické posúdenia, skôr než vylúčila vážne pochybnosti o neexistencii štátnej pomoci v štádiu predbežného preskúmania.

34.

Podľa Všeobecného súdu mala mať Komisia pochybnosti najmä vzhľadom na tieto skutočnosti: ( 14 )

35.

V dôsledku toho Všeobecný súd vyhovel žalobe vo veci T‑740/17 a zrušil druhé sporné rozhodnutie.

36.

Po druhé vzhľadom na rovnaké dôvody, na ktorých sú založené obe sporné rozhodnutia, Všeobecný súd vyhovel žalobe podanej proti prvému spornému rozhodnutiu vo veci T‑352/15.

37.

Po tretie Všeobecný súd vyhovel žalobe vo veci T‑639/14 RENV, a teda zrušil sporný list najmä z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok s právnymi účinkami porovnateľnými s účinkami rozsudkov všeobecného gréckeho súdu predstavuje akt verejnej moci, ktorý možno pripísať gréckemu štátu. ( 15 )

38.

Odvolaním podaným vo veci C‑701/21 P Mytilinaios navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, v prípade potreby vrátil vec Všeobecnému súdu a uložil spoločnosti DEI povinnosť nahradiť trovy konania.

39.

Komisia podporuje návrhy spoločnosti Mytilinaios.

40.

DEI navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie v celom rozsahu, vydal konečný rozsudok v tomto spore a uložil spoločnosti Mytilinaios povinnosť nahradiť všetky trovy konania, ktoré vznikli spoločnosti DEI v tomto konaní a v konaniach v spojených veciach T‑639/14 RENV, T‑352/15 a T‑740/17.

41.

Odvolaním podaným vo veci C‑739/21 P Komisia navrhuje, aby Súdny dvor v prvom rade zrušil napadnutý rozsudok, s konečnou platnosťou rozhodol o žalobe vo veci T‑740/17 a zamietol ju, určil, že žaloby vo veciach T‑639/14 RENV a T‑352/15 sa stali bezpredmetnými a že konanie sa zastavuje, a uložil spoločnosti DEI povinnosť nahradiť trovy konania.

42.

Subsidiárne Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, s konečnou platnosťou rozhodol o niektorých žalobných dôvodoch vo veci T‑740/17 a vrátil túto vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie o ostatných žalobných dôvodoch, určil, že žaloby vo veciach T‑639/14 RENV a T‑352/15 sa stali bezpredmetnými a že konanie sa zastavuje, a uložil spoločnosti DEI povinnosť nahradiť trovy konania.

43.

Mytilinaios navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, s konečnou platnosťou rozhodol o žalobe vo veci T‑740/17 a zamietol ju, určil, že žaloby vo veciach T‑639/14 RENV a T‑352/15 sa stali bezpredmetnými a že konanie sa zastavuje, a uložil spoločnosti DEI povinnosť nahradiť trovy konania.

44.

DEI navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie v celom rozsahu ako neprípustné a subsidiárne ako nedôvodné a uložil Komisii povinnosť nahradiť všetky trovy konania, ktoré vznikli spoločnosti DEI v tomto konaní a v konaniach v spojených veciach T‑639/14 RENV, T‑352/15 a T‑740/17.

45.

Subsidiárne DEI navrhuje, aby Súdny dvor s konečnou platnosťou rozhodol o žalobe vo veciach T‑639/14 RENV, T‑352/15 a T‑740/17 a zamietol návrh Komisie na zastavenie konania vo veciach T‑639/14 RENV a T‑352/15.

46.

Rozhodnutím prijatým na generálnom zasadnutí 28. februára 2023 boli veci C‑701/21 P a C‑739/21 P spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia konečného rozsudku.

47.

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 7. apríla 2023 bol Spolkovej republike Nemecko povolený vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi na podporu návrhov Komisie.

48.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 27. apríla 2023, predniesli ústne pripomienky Mytilinaios, DEI, Komisia a Spolková republika Nemecko.

49.

S výnimkou určitej časti prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu uvedeného vo veci C‑701/21 P ( 16 ) sa mi prípustnosť týchto odvolaní nezdá byť sporná. Preto navrhujem postupne preskúmať dôvodnosť troch odvolacích dôvodov, ktoré v tejto veci uviedla spoločnosť Mytilinaios.

50.

Keďže druhá časť druhého odvolacieho dôvodu, ktorý uviedla spoločnosť Mytilinaios vo veci C‑701/21 P, v podstate zodpovedá jedinej výhrade vznesenej Komisiou vo veci C‑739/21 P, preskúmam ich spoločne.

51.

Prvý odvolací dôvod sa skladá z dvoch častí.

52.

V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Mytilinaios tvrdí, že Všeobecný súd neodpovedal na námietky neprípustnosti založené na zásadách nemo auditur propriam turpitudinem allegans a nemo potest venire contra factum proprium, ktoré boli vznesené vzhľadom na skutočnosť, že DEI sa svojou žalobou usilovala napadnúť výsledky rozhodcovského konania, s ktorými slobodne súhlasila a ktorého parametre boli stanovené vzájomnou dohodou medzi účastníkmi sporu.

53.

Druhou časťou prvého odvolacieho dôvodu Mytilinaios vytýka Všeobecnému súdu, že zamietol jej námietky týkajúce sa zásady nemo potest venire contra factum proprium na základe nesprávneho odôvodnenia uvedeného v bode 91 napadnutého rozsudku.

54.

Okrem toho, že výhrada založená na nedostatku odôvodnenia je v rozpore s druhou časťou prvého odvolacieho dôvodu, treba konštatovať, že Všeobecný súd v bode 91 napadnutého rozsudku s odkazom na záujem spoločnosti DEI na konaní ( 17 ) rozhodol, že tvrdenie založené na zásade nemo propriam turpitudinem„je len inou verziou tvrdenia, ktoré má zameniť situáciu žalobkyne so situáciou gréckeho štátu a pripísať jej prípadnú spokojnosť gréckych orgánov s výsledkom rozhodcovského konania, takže ani toto tvrdenie nemôže uspieť“. Všeobecný súd teda odôvodnil svoje stanovisko, hoci stručne.

55.

Kladiem si však otázku, či je toto odôvodnenie dostatočné a či ho možno považovať za dôvodné vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci. Tieto otázky sa týkajú druhej časti prvého odvolacieho dôvodu.

56.

Podľa môjho názoru je dôvod uvedený v bode 91 napadnutého rozsudku založený na nejasne formulovanom predpoklade, podľa ktorého rozhodnutie o využití rozhodcovského konania musí byť pripísané gréckemu štátu, zatiaľ čo sťažnosť predložená Komisii bola výlučnou iniciatívou spoločnosti DEI, ktorá sa mohla na Všeobecnom súde odvolávať na svoj vlastný záujem na konaní, odlišný od záujmu tohto členského štátu. Iba takýto výklad napadnutého odôvodnenia totiž umožňuje odpovedať na výhradu spoločnosti Mytilinaios založenú na rozporuplnej a nekalej povahe konania jedného a toho istého účastníka konania, konkrétne spoločnosti DEI, spočívajúceho v začatí rozhodcovského konania a následnom napadnutí jeho výsledkov pred Komisiou.

57.

Aj keby však rozhodnutie obrátiť sa na rozhodcovský súd mohlo byť skutočne pripísané gréckym orgánom – čo malo byť preukázané s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, ( 18 ) najmä vzhľadom na väčšinový podiel štátu na základnom imaní spoločnosti DEI a úzke inštitucionálne väzby medzi gréckou vládou a vedením spoločnosti –, Všeobecný súd nevysvetlil, prečo by to malo byť inak v prípade rozhodnutia napadnúť rozhodcovský rozsudok sťažnosťou predloženou Komisii, ktoré pripísal výlučne spoločnosti DEI ako zainteresovanej strane odlišnej od štátu.

58.

Preto sa domnievam, že Všeobecný súd z právneho hľadiska dostatočne neodpovedal na námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla spoločnosť Mytilinaios.

59.

Pochybujem však, či je táto námietka účinná vzhľadom na logiku, na ktorej je založené právo Únie v oblasti štátnej pomoci, najmä v súvislosti s povinnosťami, ktoré členským štátom vyplývajú z pravidiel platných pri vymáhaní protiprávnej pomoci.

60.

Logikou preskúmania, ktoré v tejto oblasti vykonáva Komisia, je totiž zabezpečiť plný účinok článkov 107 a 108 ZFEÚ bez ohľadu na rozporuplnú povahu konania členského štátu, ktorý opatrenie pomoci prijal. Účinnosť tohto preskúmania by bola ohrozená, ak by štátne orgány nemali možnosť informovať Komisiu a prípadne Všeobecný súd o možných protisúťažných účinkoch svojich skorších rozhodnutí.

61.

V tejto súvislosti pripomínam, že vymáhanie protiprávnej pomoci musí dotknutý členský štát uskutočniť bezodkladne v súlade s postupmi stanovenými vnútroštátnym právom, najmä podaním žaloby na tento účel na vnútroštátne súdy, pričom nie je dotknuté nijaké uznesenie, ktoré môže Súdny dvor vydať podľa článku 278 ZFEÚ. ( 19 ) Za týchto podmienok by bolo ťažké pripustiť, že taká námietka neprípustnosti, aká bola vznesená v prejednávanej veci na Všeobecnom súde, by mohla brániť podaniu žaloby o určenie existencie protiprávnej štátnej pomoci na súd Únie.

62.

Okrem toho v prípade porušenia povinnosti pozastaviť výkon pomoci stanovenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ sa členský štát, ktorého orgány poskytli pomoc v rozpore s procesnými pravidlami stanovenými Zmluvou FEÚ, nemôže odvolávať na legitímnu dôveru príjemcov, aby sa vyhol povinnosti prijať opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia Komisie, ktorým sa mu nariaďuje vymáhanie pomoci. ( 20 ) Pripustenie takejto možnosti by znamenalo, že ustanovenia článkov 107 a 108 ZFEÚ by boli zbavené potrebného účinku, keďže vnútroštátne orgány by sa mohli odvolávať na vlastné protiprávne správanie, aby zmarili účinnosť rozhodnutí prijatých Komisiou podľa uvedených ustanovení Zmluvy FEÚ. ( 21 )

63.

Domnievam sa, že pravidlá uvedené v predchádzajúcich bodoch sú relevantné na účely posúdenia účinnosti námietky neprípustnosti vznesenej v prejednávanej veci na Všeobecnom súde najmä vzhľadom na to, že výhrady založené na zásadách nemo propriam turpitudinem a venire contra factum proprium predstavujú variant argumentácie založenej na zásade legitímnej dôvery.

64.

Vzhľadom na výlučné právomoci Komisie na posúdenie existencie a súladu pomoci s vnútorným trhom dotknutý členský štát – rovnako ako „zainteresovaná strana“ v zmysle článku 1 písm. h) nariadenia 2015/1589, pokiaľ je podstatne dotknutá rozhodnutím Komisie, ktorým sa konštatuje neexistencia pomoci ( 22 ) – musí mať možnosť napadnúť na súdoch Únie rozhodnutia, ktorými Komisia odmieta začať konanie vo veci formálneho zisťovania, bez toho, aby bolo voči nemu možné účinne vzniesť námietku neprípustnosti založenú na jeho predchádzajúcom správaní.

65.

Povolenie takejto výnimky by narušilo systém štátnej pomoci, keďže voči vnútroštátnym orgánom a prípadne zainteresovaným stranám, akou je DEI, by bolo možné odvolávať sa na ich vlastné protiprávne správanie, takže súdy EÚ by nemohli preskúmať rozhodnutia Komisie, v ktorých sa konštatuje neexistencia pomoci vo fáze predbežného preskúmania.

66.

Takáto možnosť by oslabila nielen potrebný účinok ustanovení Zmluvy FEÚ, ale aj potrebný účinok článku 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589, keďže dôsledkom možnosti podať sťažnosť stanovenej v tomto ustanovení je nevyhnutne možnosť podať na Všeobecný súd žalobu o určenie existencie pomoci, ktorú Komisia odmietla. ( 23 )

67.

Z toho vyplýva, že výhradám založeným na správaní spoločnosti DEI pred podaním žaloby o neplatnosť na Všeobecný súd nemožno vyhovieť, ani keby boli dôvodné. ( 24 )

68.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor nahradil nesprávne odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bode 91 napadnutého rozsudku dôvodom založeným na neúčinnosti námietky neprípustnosti vznesenej na Všeobecnom súde. ( 25 )

69.

V dôsledku toho navrhujem zamietnuť obe časti prvého odvolacieho dôvodu, ktorý uviedla spoločnosť Mytilinaios vo veci C‑701/21 P.

70.

Druhý odvolací dôvod spoločnosti Mytilinaios založený na porušení článku 107 ods. 2 ZFEÚ sa delí na dve časti.

71.

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu Mytilinaios tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade kritéria súkromného hospodárskeho subjektu v trhovom hospodárstve použitého na preskúmanie existencie výhody, keďže obmedzil uplatnenie tohto kritéria len na analýzu sadzby stanovenej v rozhodcovskom rozsudku.

72.

Podľa spoločnosti Mytilinaios tento „mimoriadne reštriktívny“ výklad viedol Všeobecný súd k záveru o existencii pomoci, nevykonal však posúdenie všetkých relevantných okolností prejednávanej veci vrátane okolností, ktoré viedli účastníkov konania k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, a technických parametrov urovnania sporu definovaných v rozhodcovskej zmluve.

73.

Domnievam sa, že prvá časť druhého odvolacieho dôvodu nie je skutkovo podložená.

74.

Na jednej strane totiž Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nekonštatoval existenciu pomoci, ale len rozhodol, že Komisia mala mať závažné ťažkosti pri posudzovaní existencie výhody v štádiu predbežného preskúmania. ( 26 )

75.

Na druhej strane pri uplatnení kritéria súkromného hospodárskeho subjektu Všeobecný súd neignoroval skutkové okolnosti veci pred vydaním rozhodcovskému rozsudku, ( 27 ) ale obmedzil sa na konštatovanie, že posúdenie vykonané Komisiou z hľadiska existencie výhody je neúplné a malo zohľadniť cenové podmienky stanovené na konci rozhodcovského konania. ( 28 )

76.

Domnievam sa preto, že prvú časť druhého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.

77.

Druhou časťou druhého odvolacieho dôvodu ( 29 ) Mytilinaios a Komisia spochybňujú možnosť pripísať gréckemu štátu dôsledky rozhodcovského konania, ktorá vyplýva z toho, že Všeobecný súd pokladal stály rozhodcovský súd RAE za všeobecný štátny súd. ( 30 )

78.

Úvahy Všeobecného súdu vychádzajú z judikatúry Súdneho dvora pripomenutej v bode 147 napadnutého rozsudku, podľa ktorej vnútroštátny súd môže porušiť povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy FEÚ, a tým zachovať, či dokonca spustiť poskytovanie protiprávnej pomoci. ( 31 )

79.

Všeobecný súd sa na základe toho, že považoval stály rozhodcovský súd RAE za štátny súd, domnieval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v prejednávanej veci môže spoločnosti Mytilinaios poskytnúť protiprávnu výhodu pripísateľnú gréckemu štátu.

80.

Dôvodnosť tohto odôvodnenia treba posúdiť vzhľadom na rozsudok DOBELES HES ( 32 ) vydaný 12. januára 2023, teda po vydaní napadnutého rozsudku, v ktorom Súdny dvor rozhodujúci ako veľká komora konštatoval, že zavedenie štátnej pomoci nemôže mať pôvod v súdnom rozhodnutí. ( 33 )

81.

Komisia na pojednávaní tvrdila, že rozsudok Dobeles mal za následok neplatnosť odôvodnenia prijatého Všeobecným súdom, keďže prirovnanie stáleho rozhodcovského súdu RAE k všeobecnému súdu, aj keby bolo podložené, nemôže viesť k tomu, že sa gréckemu štátu pripíše výhoda, ktorú spoločnosti Mytilinaios údajne poskytol rozhodcovský rozsudok.

82.

Takýto záver sa mi zdá byť unáhlený. Podľa môjho názoru Súdny dvor v rozsudku Dobeles iba vylučuje pripísateľnosť štátnej pomoci súdnemu orgánu, nevylučuje však pripísateľnosť protisúťažných účinkov súdneho rozhodnutia o poskytnutí pomoci samotnému štátu.

83.

Po prvé preto považujem za potrebné posúdiť možné dôsledky rozsudku Dobeles na možnosť pripísať gréckemu štátu výsledok rozhodcovského konania, ktoré prebehlo v prejednávanej veci.

84.

Po druhé preskúmam výhrady odvolateliek založené na nesprávnom právnom posúdení vyplývajúcom z prirovnania rozhodcovského súdu RAE k štátnemu súdu.

85.

Po tretie, keďže predmetné výhrady sa mi nezdajú byť úplne nedôvodné, navrhnem Súdnemu dvoru, aby zvážil alternatívne odôvodnenie, ktoré by mohlo nahradiť dôvody uvedené v napadnutom rozsudku. Domnievam sa totiž, že existujú závažné tvrdenia súvisiace s potrebou zabezpečiť potrebný účinok ustanovení článkov 107 a 108 ZFEÚ, ktoré svedčia v prospech zachovania riešenia prijatého Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku.

86.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Dobeles, sa jedna z prejudiciálnych otázok ( 34 ) týkala toho, či žalobu podanú na súd vo veci vyplatenia neposkytnutej časti výhody stanovenej vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, možno považovať za žiadosť o poskytnutie novej pomoci odlišnej od tej, ktorá už bola žalobcom vyplatená.

87.

Práve v tomto osobitnom kontexte, v ktorom mal vnútroštátny súd rozhodnúť na základe zákona upravujúceho spornú výhodu, treba vykladať tvrdenie Súdneho dvora, podľa ktorého sumy priznané žalobcom súdnou cestou „v každom prípade nemožno považovať za štátnu pomoc, ktorá by bola odlišná od tejto výhody“, ( 35 ) keďže „samotné zavedenie štátnej pomoci nemôže mať pôvod v rozhodnutí súdu“. ( 36 )

88.

V tejto súvislosti odôvodnenie Súdneho dvora v rozsudku Dobeles odráža tradičný prístup deľby moci, ktorý obmedzuje úlohu súdov na uplatňovanie už existujúcich právnych noriem. Vzhľadom na tento tradičný prístup súdne rozhodnutie poskytujúce výhodu nezlučiteľnú s vnútorným trhom nevyhnutne vyplýva zo skoršej právnej úpravy, ktorá predstavuje právny základ návrhu podaného na predmetný súd. Z tohto hľadiska, ako uviedol Súdny dvor, zavedenie pomoci nemôže v nijakom prípade vyplývať zo samotného rozsudku.

89.

Otázka právneho základu pomoci, o ktorej Súdny dvor rozhodol v rozsudku Dobeles, však nevylučuje prípadnú zodpovednosť štátu za súdne vykonanie vnútroštátnej právnej úpravy ( 37 ) v súvislosti s poskytnutím pomoci nezlučiteľnej s vnútorným trhom. Práve naopak, keďže súdne rozhodnutia nevyhnutne vyplývajú z právneho poriadku štátu, štát sa nemôže vyhnúť povinnostiam, ktoré mu vyplývajú z článkov 107 a 108 ZFEÚ, tým, že na svoje súdne orgány prenesie právomoc určiť spôsob, akým bude využívať svoje prostriedky.

90.

V tejto súvislosti je nepodstatné, či je rozhodnutie o poskytnutí spornej výhody založené na uplatnení konkrétneho ustanovenia hmotného práva alebo všeobecnej právnej zásady, alebo dokonca na diskrečnom posúdení vykonanom súdom v medziach pravidiel, ktoré určujú rozsah jeho právomoci. Vo všetkých prípadoch je súdne rozhodnutie pripísateľné štátu.

91.

Domnievam sa teda, že rozsudok Dobeles nemá dosah, ktorý mu Komisia pripisuje, keďže táto inštitúcia tvrdí, že rovnocennosť zavedená medzi rozhodcovským súdom a všeobecnými gréckymi súdmi nemôže viesť k pripísaniu dôsledkov rozhodcovského konania gréckemu štátu.

92.

Naopak, rovnako ako odvolateľky mám pochybnosti o štátnej povahe tohto súdu.

93.

Všeobecný súd tým, že rozhodcovský súd RAE považoval za štátny súd, založil svoje odôvodnenie na viacerých skutočnostiach, konkrétne na funkcii súdu RAE, ktorá je totožná s funkciou všeobecných súdov; na požiadavkách nezávislosti a nestrannosti, ktoré musia spĺňať jeho rozhodcovia; na uplatňovaní gréckeho občianskeho súdneho poriadku v konaniach na tomto súde; na právnej sile rozhodnutej veci a vykonateľnosti jeho rozhodnutí a nakoniec na možnosti odvolať sa proti rozhodcovskému rozsudku na Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény). ( 38 )

94.

Ani jedna z týchto skutočností však podľa môjho názoru neodôvodňuje takéto prirovnanie.

95.

Na jednej strane totiž skutočnosti zistené Všeobecným súdom neumožňujú odlíšiť rozhodcovský súd RAE od akéhokoľvek iného obchodného rozhodcovského súdu. Je bežné, že rozhodcovský súd rozhoduje podľa postupu stanoveného zákonom a vydáva záväzné rozhodnutie, proti ktorému sa možno odvolať na štátny súd. Okrem toho sú požiadavky nezávislosti a nestrannosti vo všeobecnosti uznané ako neoddeliteľná súčasť každého rozhodcovského konania. Uplatnenie kritérií prijatých Všeobecným súdom by tak mohlo viesť k tomu, že mnohé rozhodcovské súdy by sa považovali za naviazané na štát, čo je podľa mňa nemysliteľné.

96.

Na druhej strane, ako správne uviedla Komisia, prirovnanie rozhodcovského súdu RAE k štátnemu súdu je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa článku 267 ZFEÚ. Z tejto judikatúry vyplýva, že rozhodcovské súdy, ktorých právomoc je nepovinná, keďže závisí od predchádzajúcej dohody oboch účastníkov konania, ( 39 ) nie sú súdnymi orgánmi členských štátov v zmysle článku 267 druhého odseku ZFEÚ. ( 40 )

97.

Súdny dvor tak rozhodol, že okolnosti, za ktorých činnosť rozhodcovského súdu umožňuje určité prirovnanie k činnosti súdu v tom zmysle, že rozhodcovské konanie je organizované v rámci zákona, že rozhodca rozhoduje v súlade so zákonom a že jeho rozhodnutie má právnu silu rozhodnutej veci a môže predstavovať exekučný titul, nepostačujú na to, aby sa takému rozhodcovskému súdu priznalo postavenie „súdneho orgánu členského štátu“, najmä vzhľadom na skutočnosť, že strany nie sú povinné postúpiť svoj spor na rozhodcovské konanie. ( 41 )

98.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy zastávam názor, že dôvod uvedený Všeobecným súdom v bodoch 150 až 159 napadnutého rozsudku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Domnievam sa však, že toto nesprávne posúdenie nebráni tomu, aby gréckemu štátu mohli byť pripísané dôsledky predmetného rozhodcovského konania.

99.

Rovnako ako odôvodnenie prijaté Všeobecným súdom, aj písomné podania a ústne prednesy účastníkov konania sa vo veľkej miere zamerali na otázku štátnej povahy stáleho rozhodcovského súdu RAE. Táto otázka sa mi však nezdá byť rozhodujúca z hľadiska toho, čo je podľa môjho názoru podstatou týchto odvolaní.

100.

V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť, že pokiaľ ide o podmienku zásahu zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov, zakotvenú v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, táto podmienka sa vzťahuje na pomoc priamo poskytnutú štátom, ale aj na pomoc poskytnutú verejnoprávnymi alebo súkromnoprávnymi subjektmi určenými alebo zriadenými štátom na účely správy pomoci. ( 42 ) Podľa ustálenej judikatúry z toho vyplýva, že nie je potrebné rozlišovať medzi prípadmi, v ktorých pomoc poskytuje priamo štát, a prípadmi, v ktorých je pomoc poskytnutá prostredníctvom verejnoprávneho alebo súkromnoprávneho subjektu, ( 43 ) keďže postavenie takého subjektu nie je rozhodujúce na účely uplatňovania ustanovení ZFEÚ o štátnej pomoci. ( 44 )

101.

Preto sa domnievam, že v prejednávaných veciach netreba položiť otázku, či je rozhodcovský súd RAE skutočne podobný štátnemu súdu, ale otázku, či sa verejnoprávny podnik, akým je DEI, môže vyhnúť uplatneniu článkov 107 a 108 ZFEÚ tým, že predloží na rozhodcovské konanie spor týkajúci sa pridelenia štátnych prostriedkov.

102.

Podľa môjho názoru si takto položená otázka nepochybne vyžaduje zápornú odpoveď.

103.

Bez ohľadu na – štátnu alebo súkromnú – povahu rozhodcovského konania organizovaného pod záštitou RAE treba konštatovať, že DEI, ktorá bola vzhľadom na svoje úzke organizačné a kapitálové väzby na grécky štát pod dominantným vplyvom tohto štátu, ( 45 ) mala podľa gréckeho práva možnosť využiť metódu alternatívneho riešenia sporov. Za okolností prejednávanej veci možno rozhodnutie o uzavretí rozhodcovskej zmluvy a právne účinky spojené s rozhodcovským rozsudkom pripísať gréckemu štátu.

104.

Na rozdiel od Komisie si však nemyslím, že znenie rozhodcovskej zmluvy v takom prípade určuje hranice preskúmania, ktoré má vykonať z hľadiska existencie prípadnej výhody pripísateľnej štátu. Rozhodnutie o využití rozhodcovského konania zahŕňa nielen podmienky urovnania sporu, ale aj prvok rizika súdneho sporu spojený s možnosťou riešenia sporu, ktoré nezodpovedá očakávaniam strán alebo je dokonca v rozpore s podmienkami rozhodcovskej zmluvy a ktorého uplatnenie by mohlo viesť k poskytnutiu nezákonnej výhody prostredníctvom štátnych prostriedkov.

105.

Iste, aj v tradičných súdnych konaniach existuje prvok neistoty, pri rozhodcovských súdoch je však o to významnejší, že pôsobia mimo štátneho súdneho systému a záruk, ktoré sú mu vlastné. Okrem toho skúsenosti členských štátov s obchodným rozhodcovským konaním ukazujú, že riziká, ktoré sú s ním spojené, nie sú čisto hypotetické. ( 46 )

106.

Preto sa domnievam, že v rozhodcovskom konaní musí verejnoprávny podnik akceptovať pravdepodobnosť, hoci len malú, že bude nútený nakladať so svojimi prostriedkami spôsobom, ktorý sa odchyľuje od bežných trhových podmienok. Z tohto hľadiska aj za predpokladu, že rozhodcovský súd nemôže byť naviazaný na štát, je to inak v prípade rizika súdneho sporu spojeného s rozhodnutím uzavrieť rozhodcovskú zmluvu a výhody, ktorá môže byť priznaná druhej strane sporu na základe rozhodcovského rozsudku.

107.

V prípade, že by sa takéto riziko naplnilo – ako uvádza DEI v prejednávanej veci, pričom tvrdí, že sadzba stanovená v rozhodcovskom rozsudku nie je v súlade s podmienkami rozhodcovskej zmluvy –, skutočnosť, že v spore nerozhodoval štátny súd, ale rozhodcovský súd, podľa môjho názoru nemôže zbaviť štát povinností, ktoré mu vyplývajú z článkov 107 a 108 ZFEÚ. Uznaním záväznej povahy rozhodcovských rozsudkov sa štát stáva zodpovedným za vykonávacie opatrenia, ktoré prijme po ukončení rozhodcovského konania.

108.

Tento záver podľa môjho názoru potvrdzuje judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa rozhodcovského konania v rámci dvojstrannej investičnej zmluvy, keďže medzinárodná povaha súdov pôsobiacich v tejto oblasti nebráni pripísateľnosti účinkov ich rozhodnutí v podobe poskytnutia prípadnej pomoci členským štátom. ( 47 )

109.

V tejto súvislosti nesúhlasím s tvrdeniami odvolateliek a nemeckej vlády, ktoré zdôraznili potrebu rozlišovať medzi investičným rozhodcovským konaním a obchodným rozhodcovským konaním, pokiaľ ide o pripísateľnosť prípadnej štátnej pomoci. Ak sa štát rozhodne ratifikovať investičnú zmluvu a rovnako ak podpíše rozhodcovskú zmluvu, podstupuje riziko, že bude niesť zodpovednosť za účinky budúcich rozhodnutí vydaných na tomto základe. Ak by možnosť delegovať riešenie sporu na mimoštátny orgán viedla k nemožnosti pripísať zodpovednosť štátu, viedlo by to k vytvoreniu slepého miesta v systéme kontroly výhod poskytovaných zo štátnych prostriedkov. Vzhľadom na dôležitosť predmetov rozhodcovských konaní týkajúcich sa verejnoprávnych subjektov by taká situácia značne oslabila potrebný účinok príslušných ustanovení Zmluvy FEÚ.

110.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že nesprávny dôvod uvedený Všeobecným súdom v bodoch 150 až 159 napadnutého rozsudku by mal byť nahradený odôvodnením založeným na potrebe pripísať gréckemu štátu právne záväzné výsledky rozhodcovského konania, ktoré tento členský štát využil prostredníctvom spoločnosti DEI, pričom prijal riziko súdneho sporu, ktoré je s ním spojené.

111.

V dôsledku toho navrhujem zamietnuť druhú časť druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑701/21 P, ako aj jediný odvolací dôvod uvedený vo veci C‑739/21 P.

112.

Tretí odvolací dôvod spoločnosti Mytilinaios založený na porušení článku 4 nariadenia 2015/1589 má tiež dve časti.

113.

Prvou časťou tretieho odvolacieho dôvodu Mytilinaios na jednej strane tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia bola povinná preskúmať obsah rozhodcovského rozsudku, ( 48 ) a na druhej strane, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že Komisia mala vykonať komplexné ekonomické a technické posúdenia, aby mohla vylúčiť existenciu pomoci v štádiu predbežného preskúmania. ( 49 )

114.

Z dôvodov uvedených v rámci posúdenia druhej časti druhého odvolacieho dôvodu založenej na pripísateľnosti výsledkov rozhodcovského konania gréckemu štátu sa domnievam, že prvá výhrada prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu je nedôvodná. Zastávam preto názor, že ju treba zamietnuť.

115.

Druhou výhradou prvej časti tohto odvolacieho dôvodu Mytilinaios podľa všetkého v podstate spochybňuje všetky posúdenia skutkového stavu, ktoré vykonal Všeobecný súd v bodoch 167 až 188 napadnutého rozsudku a ktoré sa týkali nepresnosti podmienok rozhodcovskej zmluvy, profilu výroby a spotreby spoločnosti Mytilinaios a osobitostí jej obchodných vzťahov so spoločnosťou DEI. Keďže sa Všeobecný súd nedomnieval, že Komisia má všeobecnú povinnosť vykonať komplexné posúdenie v štádiu predbežného preskúmania, ale obmedzil sa na záver, že takéto posúdenie je nevyhnutné vzhľadom na osobitné okolnosti veci, podľa môjho názoru sa táto výhrada netýka právnej, ale skutkovej otázky.

116.

Preto sa domnievam, že druhá výhrada prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu je neprípustná a musí byť zamietnutá.

117.

Druhou časťou tretieho odvolacieho dôvodu Mytilinaios vytýka Všeobecnému súdu, že preniesol dôkazné bremeno týkajúce sa existencie závažných ťažkostí alebo pochybností odôvodňujúcich začatie konania vo veci formálneho zisťovania Komisiou. Podľa jej názoru tak Všeobecný súd oslobodil spoločnosť DEI od potreby preukázať, že preskúmanie uskutočnené Komisiou v rámci predbežného preskúmania bolo nedostatočné alebo neúplné.

118.

Na podporu svojej výhrady Mytilinaios odkazuje najmä na bod 167 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že osobitné okolnosti prejednávanej veci mali viesť Komisiu k tomu, aby „dôkladne, dostatočne a úplne“ preskúmala všetky relevantné okolnosti veci z hľadiska existencie pomoci.

119.

Treba však jasne rozlišovať medzi povinnosťami, ktoré má Komisia v štádiu prešetrovania sťažnosti a ktorých sa týka bod 167 napadnutého rozsudku, a povinnosťami týkajúcimi sa dôkazov, ktoré prináležia žalobcovi v štádiu konania o žalobe na Všeobecnom súde.

120.

Pokiaľ však ide o posledné uvedené povinnosti, nezdá sa, že by Všeobecný súd oslobodil spoločnosť DEI od povinnosti predložiť dôkazy na podporu svojej žaloby o neplatnosť, najmä vzhľadom na to, že Všeobecný súd výslovne odkazuje na okolnosti uvedené spoločnosťou DEI, ktoré podľa neho odôvodňujú pochybnosti, ktoré mala mať Komisia v štádiu predbežného preskúmania jej sťažnosti. ( 50 )

121.

Zastávam preto názor, že druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu je nedôvodná, a preto treba tretí odvolací dôvod vo veci C‑701/21 P zamietnuť v celom rozsahu.

122.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor: