1.

Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko) žiada Súdny dvor o výklad článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV ( 2 ), ktorého prebratie do talianskeho právneho poriadku by mohlo byť v rozpore s talianskou ústavou.

2.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania poskytuje Súdnemu dvoru možnosť, aby spresnil svoju judikatúru týkajúcu sa európskych zatykačov (ďalej len „EZ“), ktorá je už rozsiahla. Súdny dvor bude musieť najmä objasniť, či miera voľnej úvahy, ktorú členským štátom priznáva článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, umožňuje týmto štátom stanoviť dôvod na nepovinné nevykonanie EZ, ktorý sa neuplatní na štátnych príslušníkov tretích štátov.

3.

V odôvodnení 12 sa uvádza:

„Toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v článku 6 [ZEÚ] a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie[ ( 3 )], najmä jej Kapitol[e] VI; nič v tomto rámcovom rozhodnutí sa nemôže vykladať ako zákaz odmietnutia odovzdať osobu, na ktorú bol vydaný [EZ], keď existujú dôvody domnievať sa, na základe objektívnych skutočností, že uvedený zatykač bol vydaný s cieľom trestného stíhania alebo potrestania osoby z dôvodu jej pohlavia, rasy, náboženského vyznania, etnického pôvodu, národnosti, jazyka, politického zmýšľania alebo sexuálnej orientácie, alebo že postavenie tejto osoby môže byť predpojaté [sa môže zhoršiť – neoficiálny preklad] z niektorého z uvedených dôvodov. Toto rámcové rozhodnutie nebráni členskému štátu v uplatňovaní jeho ústavných zásad, týkajúcich sa riadneho procesu, slobody združovania, slobody tlače a slobody prejavu v iných médiách“.

4.

Článok 1 („Definícia [EZ] a povinnosť vykonať ho“) stanovuje:

„1.   [EZ] je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [s cieľom, aby iný členský štát zatkol a odovzdal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad].

2.   Členské štáty vykonajú každý [EZ] na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.   Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

5.

V článku 4 („Dôvody pre nepovinné nevykonanie [EZ]“) sa uvádza:

„Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať [EZ]:

…

…“.

6.

Článok 5 („Záruky, ktoré musí vydávajúci členský štát [členský štát vydávajúci zatykač – neoficiálny preklad] poskytnúť v zvláštnych prípadoch“) stanovuje:

„Výkon [EZ] vykonávajúcim súdnym orgánom môže podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu podliehať nasledujúcim podmienkam:

…

7.

V odôvodnení 9 sa konštatuje:

„Výkon trestu vo vykonávajúcom štáte by mal posilniť možnosť sociálnej nápravy odsúdenej osoby. Aby sa príslušný orgán štátu pôvodu presvedčil, že výkon trestu vykonávajúcim štátom poslúži účelu uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby, mal by zvážiť také prvky, ako sú napríklad väzby dotknutej osoby na vykonávajúci štát, či ho považuje za miesto svojich rodinných, jazykových, kultúrnych, spoločenských alebo hospodárskych či iných väzieb na vykonávajúci štát.“

8.

Podľa odôvodnenia 12:

„Toto rámcové rozhodnutie by sa tiež malo primerane uplatňovať na výkon trestov v prípadoch podľa článku 4 [bodu] 6 a článku 5 [bodu] 3 [rámcového rozhodnutia 2002/584]. To okrem iného znamená, že bez toho, aby bolo dotknuté uvedené rámcové rozhodnutie, vykonávajúci štát by mohol overiť existenciu dôvodov odmietnutia uznania a výkonu podľa článku 9 tohto rámcového rozhodnutia vrátane preskúmania obojstrannej trestnosti, ak štát pôvodu [vykonávajúci štát – neoficiálny preklad] vydá vyhlásenie podľa článku 7 ods. 4 ako podmienku uznania a výkonu rozsudku na účely zváženia, či odsúdenú osobu odovzdá, alebo či vykoná trest v prípadoch podľa článku 4 [bodu] 6 [rámcového rozhodnutia 2002/584]“.

9.

V odôvodnení 16 sa uvádza:

„Toto rámcové rozhodnutie by sa malo uplatňovať v súlade s platnými právnymi predpismi Spoločenstva, najmä smern[icami] Rady 2003/86/ES[ ( 5 )]… a 2003/109/ES[ ( 6 )]…“.

10.

Článok 3 („Účel a rozsah pôsobnosti“) stanovuje:

„1.   Účelom tohto rámcového rozhodnutia je vytvoriť pravidlá, podľa ktorých členský štát s cieľom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby uzná rozsudok a vykoná trest.

2.   Toto rámcové rozhodnutie sa uplatňuje v prípade, že sa odsúdená osoba nachádza v štáte pôvodu alebo vo vykonávajúcom štáte.

3.   Toto rámcové rozhodnutie sa uplatňuje len na uznávanie rozsudkov a výkon trestov v zmysle tohto rámcového rozhodnutia. …“

11.

V článku 25 („Výkon trestov na základe [EZ]“) sa uvádza:

„Bez toho, aby bolo dotknuté rámcové rozhodnutie [2002/584], ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia sa primerane uplatňujú, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia na výkon trestov, v prípadoch, keď sa členský štát rozhodne vykonať trest v prípadoch podľa článku 4 [bodu] 6 uvedeného rámcového rozhodnutia alebo keď na základe článku 5 [bodu] 3 uvedeného rámcového rozhodnutia uložil podmienku, že odsúdená osoba sa musí vrátiť na výkon trestu do dotknutého členského štátu, aby sa zabránilo beztrestnosti dotknutej osoby.“

12.

Podľa článku 18a ods. 1 písm. c):

Odovzdanie možno odmietnuť, „ak bol [EZ] vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, pokiaľ je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom Talianskej republiky alebo štátnym príslušníkom iného členského štátu Únie, ktorý má legálne a skutočne trvalý pobyt alebo sa legálne a skutočne zdržiava na území Talianska, pod podmienkou, že odvolací súd nariadi, aby sa taký trest alebo také ochranné opatrenie vykonali v Taliansku v súlade s talianskymi vnútroštátnymi predpismi“.

13.

V súlade s článkom 19 ods. 1:

„Vykonanie [EZ] talianskym súdnym orgánom… podlieha týmto podmienkam:

…

14.

O. G., štátny príslušník Moldavska, bol v Rumunsku právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov. ( 9 ) Vnútroštátny súd poznamenáva, že podľa súdu, ktorý mu predložil návrh začatie konania o súlade s ústavou, je O. G. „trvalé usadený v Taliansku z rodinných a pracovných dôvodov“. ( 10 )

15.

Dňa 13. februára 2012 Judecătoria Brașov (Prvostupňový súd Brašov, Rumunsko) vydal na O. G. EZ na účely výkonu uvedeného trestu.

16.

Corte d’appello di Bologna (Odvolací súd Bologna, Taliansko) 7. júla 2020 nariadil odovzdanie vyžiadanej osoby súdnemu orgánu vydávajúcemu zatykač.

17.

Dňa 16. septembra 2020 Corte di cassazione (Kasačný súd, Taliansko) na základe opravného prostriedku, ktorý podal O. G., zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ktorému vrátil vec na ďalšie konanie, pričom ho vyzval, aby posúdil, či je opodstatnené podať návrh na začatie konania o súlade s ústavou na Corte costituzionale (Ústavný súd).

18.

Odvolací súd podal na Corte costituzionale (Ústavný súd) uvedený návrh, pričom mu položil otázku, či je článok 18a ods. 1 písm. c) zákona č. 69 z roku 2005 v súlade s článkami 2, 3 a 11, článkom 27 ods. 3, ako aj článkom 117 ods. 1 talianskej ústavy.

19.

Pochybnosti odvolacieho súdu boli založené v podstate na tom, že podľa ustanovenia, ktorým sa do talianskeho právneho poriadku preberá dôvod na nepovinné nevykonanie stanovený v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584:

20.

Corte costituzionale (Ústavný súd) po tom, čo zdôraznil, že Súdny dvor sa zatiaľ nezaoberal týmto aspektom článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 ( 11 ), položil Súdnemu dvoru nasledujúce otázky:

21.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 22. novembra 2021. Bol prejednaný prednostne.

22.

Písomné pripomienky predložili rakúska, maďarská a talianska vláda, ako aj Európska komisia.

23.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. októbra 2022, sa zúčastnili len talianska vláda a Komisia.

24.

Účelom prvej prejudiciálnej otázky je v podstate určiť, či je s článkom 4 bodom 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 so zreteľom na článok 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia a článok 7 Charty zlučiteľný taliansky zákon, podľa ktorého je vylúčené, aby štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol v štáte, ktorý vydal EZ (Rumunsko), odsúdený na trest odňatia slobody, vykonal trest, ktorý mu bol uložený, vo vykonávajúcom štáte (Taliansko), kde má podľa všetkého ( 12 ) legálne a skutočne trvalý pobyt.

25.

Podľa článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 môže súdny orgán odmietnuť vykonať EZ, ktorý bol vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, pokiaľ sú splnené tieto dve kumulatívne podmienky:

26.

Taliansky zákonodarca pri preberaní tohto dôvodu na nepovinné nevykonanie do talianskeho právneho poriadku vykonal dve úpravy:

27.

Domnievam sa, že na zodpovedanie prvej prejudiciálnej otázky je vhodné preskúmať: a) mieru voľnej úvahy členských štátov pri uplatňovaní článku 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, b) výklad tohto článku z hľadiska práva na rovnosť a c) prípadný vplyv iných základných práv chránených Chartou na odpoveď na túto otázku.

28.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členské štáty pri vykonávaní článku 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 a najmä jeho bodu 6 disponujú „určitou mierou voľnej úvahy“ ( 14 ). Táto miera voľnej úvahy však nezahŕňa oprávnenie rozšíriť prípady nevykonania, ktoré sú taxatívne ( 15 ) stanovené rámcovým rozhodnutím 2002/584 ( 16 ).

29.

Podľa tej istej judikatúry vykonanie EZ predstavuje pravidlo, zatiaľ čo odmietnutie vykonať ho je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne. ( 17 )

30.

Nič nebráni členským štátom v tom, aby sa rozhodli obmedziť alebo nevyužiť možnosť, ktorú im poskytuje článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584. Keďže ide o dôvody na nepovinné nevykonanie, každý členský štát je oprávnený rozhodnúť sa, kedy ich neuplatní: v takom prípade vykonávajúce súdne orgány tohto štátu nemôžu odmietnuť odovzdanie vyžiadanej osoby na základe EZ. ( 18 )

31.

Ako konštatoval Súdny dvor, rozhodnutie členských štátov, ktoré pripúšťa rámcové rozhodnutie 2002/584, nestanoviť tento dôvod na nevykonanie „… iba posilňuje systém odovzdávania zavedený týmto rámcovým rozhodnutím v prospech priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“ ( 19 ).

32.

Je to tak preto, lebo „obmedzením situácií, v ktorých vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť výkon [EZ],… táto právna úprava iba uľahčuje odovzdávanie vyžiadaných osôb v súlade so zásadou vzájomného uznávania uvedenou v článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorá predstavuje základné pravidlo zavedené týmto rozhodnutím“ ( 20 ).

33.

Sloboda voľby vnútroštátneho zákonodarcu však nie je neobmedzená. Je to tak z viacerých dôvodov.

34.

V prvom rade rámcové rozhodnutie 2002/584 nemení „povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ]“ ( 21 ). Preto – v rozsahu relevantnom v prejednávanej veci – článok 4 bod 6 tohto rámcového rozhodnutia nedovoľuje, aby ho členské štáty prevzali do svojho vnútroštátneho právneho poriadku spôsobom, ktorý vyústi do porušenia základných práv alebo princípov stanovených v článku 6 ZEÚ.

35.

V druhom rade miera voľnej úvahy členských štátov pri preberaní uvedeného článku 4 bodu 6 je obmedzená nielen znením tohto ustanovenia, ale aj účelom, ktorý toto ustanovenie plní v rámcovom rozhodnutí 2002/584, a všeobecným kontextom tohto ustanovenia, teda právom Únie ako celkom.

36.

Z tohto hľadiska súhlasím s Komisiou v tom, že znenie článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, jeho cieľ ani jeho kontext nepodporujú riešenie, ktoré prijal taliansky zákonodarca. ( 22 )

37.

Pokiaľ ide o jeho znenie, podľa článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 nie sú dôležité iné štátne občianstva, než je štátne občianstvo vykonávajúceho členského štátu. V tomto ustanovení je stanovená len podmienka, aby vyžiadaná osoba bola štátnym občanom tohto štátu.

38.

Iné štátne občianstva, než je štátne občianstvo vykonávajúceho členského štátu, sú teda irelevantné a nahrádza ich kategória „trvalého pobytu“ (alebo zdržiavania sa). Pôsobnosť článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 je v prípade štátnych príslušníkov ktoréhokoľvek iného štátu, než je vykonávajúci štát, vymedzená na základe pojmu trvalý pobyt (alebo zdržiavanie sa).

39.

Čo sa týka cieľa článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, Súdny dvor konštatoval, že je ním „najmä… umožniť vykonávajúcemu súdnemu orgánu priznať osobitný význam možnosti zvýšiť šance na sociálnu reintegráciu [vyžiadanej] osoby po uplynutí doby trestu, na ktorý bola táto osoba odsúdená“ ( 23 ).

40.

Štátne občianstvo vyžiadanej osoby ako také nie je dôležité na dosiahnutie cieľa týkajúceho sa sociálnej nápravy: týmto ustanovením sa má dosiahnuť, aby osoba, ktorá má trvalý pobyt alebo sa zdržiava ( 24 ) vo vykonávajúcom členskom štáte, mohla využiť túto možnosť.

41.

Pokiaľ ide o normatívny kontext, v ktorom sa má vykladať článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, je vhodné spomenúť rámcové rozhodnutie 2008/909 týkajúce sa vzájomného uznávania rozsudkov v trestných veciach. Do jeho pôsobnosti patria cudzinci bez ohľadu na štátne občianstvo, na ktorých sa – za predpokladu, že majú určité zázemie vo vykonávajúcom štáte ( 25 ) – tiež uplatní cieľ spočívajúci v sociálnej náprave odsúdeného pri výkone trestov odňatia slobody.

42.

Podľa článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 sa ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia primerane uplatnia, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584, na výkon trestov podľa článku 4 bodu 6 posledného uvedeného rámcového rozhodnutia. ( 26 )

43.

Všetko teda nasvedčuje záveru, že normotvorca Únie, ktorý mal na zreteli, že cieľom výkonu trestu je sociálna náprava odsúdeného ( 27 ), poňal článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 ako spôsob, ktorý umožňuje dosiahnuť tento cieľ, ak sú splnené konkrétne vyššie uvedené podmienky, pričom štátne občianstvo (okrem štátneho občianstva samotného vykonávajúceho štátu) nie je relevantným faktorom.

44.

Súdny dvor konštatoval, že vzhľadom na vyššie uvedené by sa so štátnymi príslušníkmi vykonávajúceho členského štátu a štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, ktorí majú trvalý pobyt alebo sa zdržiavajú vo vykonávajúcom členskom štáte a sú integrovaní v spoločnosti tohto členského štátu, v zásade nemalo zaobchádzať rozdielne. ( 28 )

45.

V prejednávanom prípade ide o to, či pravidlo, ktoré platí pre štátnych príslušníkov členských štátov, pokiaľ ide o nevykonanie EZ, musí platiť aj pre štátnych príslušníkov tretích štátov.

46.

Podľa môjho názoru niet dôvodu, pre ktorý by to nemalo byť tak.

47.

Je pravda, že právne postavenie štátnych príslušníkov tretích štátov vo všeobecnosti nie je porovnateľné s právnym postavením štátnych príslušníkov členských štátov. ( 29 ) K rozdielnemu zaobchádzaniu so štátnymi príslušníkmi tretích štátov a štátnymi príslušníkmi členských štátov však nemôže dochádzať, ak samotné sekundárne právne predpisy Únie výslovne alebo implicitne stanovujú pre obe kategórie štátnych príslušníkov jednotný režim. V takom prípade platí zásada rovnosti pred zákonom deklarovaná v článku 20 Charty.

48.

Vzhľadom na nedotknuteľnosť povinnosti rešpektovať základné práva a princípy zakotvené v článku 6 ZEÚ článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 bráni tomu, aby článok 4 bod 6 tohto rámcového rozhodnutia umožnil členským štátom prevziať ho do ich vnútroštátneho právneho poriadku spôsobom, ktorý vyústi do porušenia Charty alebo základných zásad Únie.

49.

K uvedeným zásadám patrí zásada rovnosti, ktorá je zaručená v článku 2 ZEÚ a v článku 20 Charty. Oba články sú v tejto veci kritériom posudzovania, ktoré je dostatočne konkrétne na to, aby sa konštatovalo, že článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 bol prevzatý do talianskeho právneho poriadku spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s týmito článkami.

50.

Zásada rovnosti pred zákonom sa konkrétne musí – v zmysle, ktorý navrhujem – uplatniť vzhľadom na to, že podľa článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 nie je dôležité kritérium štátneho občianstva, ktoré je nahradené kritériom trvalého pobytu (alebo zdržiavania sa), s jedinou výnimkou týkajúcou sa štátnych občanov vykonávajúceho členského štátu.

51.

Do osobnej pôsobnosti článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 teda patria osoby, ktoré v prípade, ak nie sú štátnymi občanmi vykonávajúceho členského štátu, sa zdržiavajú alebo majú trvalý pobyt v tomto štáte. ( 30 ) Zákon, pred ktorým majú štátni príslušníci tretích štátov právo na rovnaké zaobchádzanie, preto neposkytuje základ na to, aby sa s nimi zaobchádzalo inak než so štátnymi príslušníkmi členských štátov Únie.

52.

Miera voľnej úvahy pri preberaní uvedeného ustanovenia práva Únie teda nemôže viesť k prijatiu právnej úpravy, podľa ktorej sa so štátnymi príslušníkmi tretích štátov zaobchádza horšie než so štátnymi príslušníkmi členského štátu. Ako zdôraznila Komisia, vzhľadom na cieľ článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 je situácia, v ktorej sa nachádza štátny príslušník tretieho štátu, ktorý má skutočne trvalý pobyt vo vykonávajúcom štáte, porovnateľná so situáciou, v ktorej sa nachádza štátny príslušník členského štátu.

53.

Na tento účel skutočný a trvalý pobyt štátneho príslušníka tretieho štátu v zásade znamená, že stupeň jeho začlenenia v krajine, v ktorej sa zdržiava, je rovnocenný stupňu začlenenia štátnych príslušníkov tejto krajiny. Taká väzba na vykonávajúci členský štát môže uľahčiť sociálnu nápravu vyžiadanej osoby po uplynutí doby výkonu trestu odňatia slobody, na ktorý bola táto osoba odsúdená. ( 31 )

54.

Podľa môjho názoru vyššie uvedené úvahy postačujú na konštatovanie nezlučiteľnosti sporného vnútroštátneho predpisu s článkom 4 bodom 6 rámcového rozhodnutia 2002/584. Preto si nemyslím, že je nevyhnutné skúmať (dodatočný) vplyv iných základných práv zakotvených v Charte na výklad uvedeného článku.

55.

K týmto právam patria práva zakotvené v článku 7 Charty (rešpektovanie súkromného a rodinného života), na ktorý poukazuje vnútroštátny súd, a v článku 24 ods. 3 Charty (právo dieťaťa na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi), na ktorý sa odvoláva Komisia. ( 32 )

56.

Je logické, že uvedené práva nemôžu zabrániť výkonu trestu odňatia slobody. Môžu však ovplyvniť rozhodovanie o tom, že tento trest sa nevykoná v jednom členskom štáte (ktorý vydal EZ), ale v inom členskom štáte (ktorý vykonáva EZ), ak ide o osobu, ktorá má trvalý pobyt alebo sa zdržiava v tomto druhom štáte a má v ňom rodinné väzby.

57.

Takto sa podporí právo vyžiadanej osoby na udržiavanie minimálnych rodinných vzťahov, ktoré sú zlučiteľné s jej pobytom v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Tieto vzťahy sa budú dať ľahšie realizovať v tam, kde sa nachádza centrum jej životných záujmov, teda v štáte, kde má skutočne trvalý pobyt.

58.

V prípade, že – ako navrhujem – Súdny dvor odpovie na prvú prejudiciálnu otázku kladne, Corte costituzionale (Ústavný súd) sa pýta, „na základe akých kritérií a podmienok sa majú tieto väzby [štátneho príslušníka tretej krajiny s vykonávajúcim štátom] považovať za natoľko významné, že vyžadujú, aby vykonávajúci súdny orgán odmietol odovzdanie“.

59.

Vzhľadom na znenie tejto otázky je podľa môjho názoru potrebné uviesť dve predbežné úvahy, ktoré sa týkajú podmienok nevykonania EZ a údajnej „povinnosti“ odmietnuť odovzdanie.

60.

Otázka sa týka len jednej z dvoch podmienok, ktoré stanovuje článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 na účely prípadného odmietnutia odovzdania vyžiadanej osoby.

61.

V článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 sú uvedené predovšetkým podmienky (štátne občianstvo vykonávajúceho štátu, trvalý pobyt alebo zdržiavanie sa) preukazujúce väzbu vyžiadanej osoby na vykonávajúci členský štát. Tieto väzby musia postačovať na to, aby podporili jeho prípadnú sociálnu reintegráciu po uplynutí doby výkonu uloženého trestu. ( 33 )

62.

Skúmané ustanovenie však navyše stanovuje ďalšiu nevyhnutnú podmienku, ktorou je záväzok vykonávajúceho členského štátu ( 34 ), že trest odňatia slobody, na vykonanie ktorého bol vydaný EZ, sa vykoná v tomto štáte. V prejednávanom prípade vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, že taký záväzok existuje, pričom sa zaoberá výlučne väzbou vyžiadanej osoby na vykonávajúci členský štát.

63.

Hoci vnútroštátny súd hovorí o „povinnosti“ odmietnuť odovzdanie, ak sú preukázané väzby dostatočne významné, článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 v každom prípade nezakotvuje túto povinnosť. Len stanovuje, že súdny orgán „môže“ odmietnuť vykonať EZ, ak sú splnené podmienky uvedené v tomto ustanovení.

64.

Tak ako zásada vzájomného uznávania, o ktorú sa opiera štruktúra rámcového rozhodnutia 2002/584, nezahŕňa absolútnu povinnosť vykonať EZ, ( 35 ) ak bol vo vnútroštátnom právnom poriadku stanovený dôvod na nepovinné nevykonanie, o ktorý ide v prejednávanej veci, vykonávajúci súdny orgán tiež musí mať určitú voľnú úvahu pri rozhodovaní o tom, či je alebo nie je potrebné odmietnuť vykonanie EZ ( 36 ).

65.

Ako uviedol Súdny dvor:

66.

Nestačí teda, aby vykonávajúci súdny orgán overil, či sú splnené obidve podmienky, ktoré stanovuje článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584. Musí navyše posúdiť, či existuje legitímny záujem na tom, aby sa trest uložený v členskom štáte vydávajúcom zatykač vykonal vo vykonávajúcom členskom štáte. ( 39 )

67.

V odpovedi na druhú prejudiciálnu otázku vnútroštátneho súdu, ktorá sa týka kritérií na rozhodnutie o tom, či má vyžiadaná osoba zázemie vo vykonávajúcom členskom štáte, by sa teda malo uviesť, že

68.

Dôvod na nepovinné nevykonanie uvedený v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 vychádza z možnosti zvýšiť šance na sociálnu nápravu vyžiadanej osoby po uplynutí doby trestu, na ktorý bola táto osoba odsúdená. Pre vykonávajúci členský štát je preto legitímne sledovať tento cieľ iba vo vzťahu k osobám, ktoré preukázali určitý stupeň začlenenia do spoločnosti tohto členského štátu. ( 40 )

69.

Kritériá, na ktoré sa pýta vnútroštátny súd, preto musia umožniť, aby sa preukázala miera začlenenia, ktorá je dostatočná na to, aby možnosti sociálnej nápravy vyžiadanej osoby boli podstatne priaznivejšie vo vykonávajúcom členskom štáte než v členskom štáte vydávajúcom zatykač.

70.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa dá ľahšie pochopiť, prečo sa v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 na jednej strane spomína štátne občianstvo vykonávajúceho členského štátu a na druhej strane sú v ňom bez rozlišovania použité pojmy „mať trvalý pobyt“ a „zdržiavať sa“ v tomto štáte:

71.

Konkrétne „na určenie, či v konkrétnej situácii existujú medzi [vyžiadanou] osobou a vykonávajúcim členským štátom väzby umožňujúce konštatovať, že na túto osobu sa vzťahuje termín ‚zdržiava sa‘ v zmysle článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia, je opodstatnené vykonať celkové posúdenie viacerých objektívnych okolností charakterizujúcich situáciu tejto osoby, medzi ktorými sú najmä dĺžka, povaha a podmienky pobytu [vyžiadanej] osoby, ako aj rodinné a hospodárske vzťahy, ktoré udržuje táto osoba s vykonávajúcim členským štátom“ ( 43 ).

72.

Tie isté objektívne okolnosti budú a fortiori relevantné, ak sa vyžiadaná osoba nielen zdržiava, ale má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte.

73.

V uvedenom zmysle súhlasím s Komisiou v tom, že ako príklad môže poslúžiť zoznam faktorov vymenovaných v odôvodnení 9 rámcového rozhodnutia 2008/909 týkajúceho sa vzájomného uznávania rozsudkov v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, v ktorom sa hovorí o „rodinných, jazykových, kultúrnych, spoločenských alebo hospodárskych či iných väz[bách] na vykonávajúci štát“.

74.

Ako správne poznamenal vnútroštátny súd, ( 44 ) súčasťou judikatúry Súdneho dvora sú rozhodnutia, v ktorých je stupeň začlenenia vyžiadanej osoby vo vykonávajúcom členskom štáte viazaný na jej reálne a skutočné prepojenie so spoločnosťou tohto členského štátu.

75.

Je pravda, že uvedená judikatúra bola vytvorená pre prípady, v ktorých mala vyžiadaná osoba štátne občianstvo niektorého členského štátu. V súlade s odpoveďou na prvú prejudiciálnu otázku, ktorú navrhujem, sa však kritériá na posúdenie začlenenia štátnych príslušníkov členských štátov vo vykonávajúcom členskom štáte môžu uplatniť aj na štátnych príslušníkov tretích štátov.

76.

V dôsledku toho prináleží vykonávajúcemu súdnemu orgánu, aby vykonal celkové posúdenie faktorov, ktoré mu umožnia určiť, či vyžiadaná osoba bez ohľadu na jej štátne občianstvo má so spoločnosťou vykonávajúceho členského štátu väzbu, ktorá je dostatočná na to, aby sa predpokladalo, že po uplynutí doby výkonu trestu na území tohto členského štátu budú jej možnosti sociálnej nápravy väčšie, a preto sa dosiahne cieľ článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584.

77.

K uvedeným faktorom patrí dĺžka predchádzajúceho pobytu ( 45 ), povaha a intenzita rodinných väzieb vyžiadanej osoby vo vykonávajúcom členskom štáte (prípadne spolu s neexistenciou týchto väzieb v krajine pôvodu), stupeň jej integrácie a jazykové, kultúrne, pracovné, spoločenské alebo hospodárske väzby, ktoré si vytvorila v tomto členskom štáte.

78.

Tento výpočet samozrejme nie je taxatívny, lebo v konkrétnom prípade sa môžu vyskytnúť iné špecifické okolnosti, ktoré musí súd vziať do úvahy pri rozhodovaní o odovzdaní vyžiadanej osoby.

79.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu položil Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko), takto:

Článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009,

sa má vykladať v tomto zmysle:

Toto ustanovenie bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá po tom, čo sa rozhodlo, že sa stanoví príslušný dôvod na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača vydaného na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, absolútne bráni vykonávacím súdnym orgánom v tom, aby odmietli odovzdať štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa zdržiavajú alebo majú trvalý pobyt na území vykonávajúceho štátu, bez ohľadu na ich väzby na tento štát.

Kritériami relevantnými na preukázanie dostatočnej väzby vyžiadanej osoby na vykonávajúci členský štát sú všetky kritériá, ktoré pri celkovom posúdení umožňujú predpokladať, že po uplynutí doby výkonu trestu v tomto štáte budú možnosti sociálnej nápravy uvedenej osoby bez ohľadu na jej štátne občianstvo väčšie než v členskom štáte vydávajúcom zatykač.

Faktormi, ktoré v tejto súvislosti musí zvážiť vykonávajúci súdny orgán, sú najmä dĺžka predchádzajúceho pobytu, povaha a podmienky pobytu vyžiadanej osoby, ako aj jej rodinné, jazykové, kultúrne, pracovné, spoločenské a hospodárske väzby na vykonávajúci členský štát.