1.

Tieto návrhy sa týkajú žiadostí o medzinárodnú ochranu podaných K a L, teda dvoma dospievajúcimi dievčatami z Iraku ( 2 ), ktoré päť rokov žili v Holandsku, zatiaľ čo prebiehalo preskúmanie prvých žiadostí ich rodiny o medzinárodnú ochranu. V tomto období boli súčasťou spoločnosti, ktorá si váži rodovú rovnosť, a prebrali hodnoty, normy a spôsob správania svojich rovesníkov. Vo svojich následných žiadostiach o medzinárodnú ochranu ( 3 ), ktoré Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko) zamietol ako zjavne nedôvodné ( 4 ), žalobkyne tvrdia, že ak sa vrátia do Iraku, nebudú schopné prispôsobiť sa hodnotám, normám a spôsobu správania, ktoré ženám a dievčatám nepriznávajú slobody, ktoré požívali v Holandsku a ktorých vyjadrenie by ich vystavilo riziku prenasledovania. Položené prejudiciálne otázky sa týkajú toho, či osoby v situácii žalobkýň môžu byť oprávnené na medzinárodnú ochranu z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95/EÚ ( 5 ) a ako možno pri posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu zohľadniť najlepší záujem dieťaťa.

2.

Článok 10 smernice 2011/95 s názvom „Dôvody prenasledovania“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zohľadnia pri posudzovaní dôvodov pre prenasledovanie tieto prvky:

2.   Pri posudzovaní, či žiadateľ má oprávnenú obavu z prenasledovania, je nepodstatné, či má žiadateľ skutočne takú rasovú, náboženskú, národnú, sociálnu alebo politickú charakteristiku, ktorá spôsobuje prenasledovanie, za predpokladu, že takáto charakteristika je prisudzovaná žiadateľovi aktérom prenasledovania.“

3.

Podľa prílohy k návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa v bode C7.2.8 ( 6 ) Vreemdelingencirculaire 2000 (C) [obežník o cudzincoch z roku 2000 (C); ďalej len „obežník o cudzincoch z roku 2000 (C)“] uvádza:

„Základným pravidlom je, že samotný západný štýl života vyvinutý v Holandsku nemôže zakladať postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu. Vyžaduje sa prispôsobenie sa zvyklostiam v Afganistane. Možné sú dve výnimky:

4.

V bode B8.10 Vreemdelingencirculaire 2000 (B) [obežník o cudzincoch z roku 2000 (B)] s názvom „Dievčatá navštevujúce školu, ktoré prijali západný štýl života“, sa stanovuje:

„IND [Immigratie‑ en Naturalisatiedienst (útvar pre prisťahovalectvo a naturalizáciu, Holandsko; ďalej len ‚IND‘)] udeľuje povolenie na pobyt na určitý čas… dievčatám, ktoré prijali západný štýl života, ak takéto dievča hodnoverne preukázalo, že po návrate do Afganistanu bude podrobené neprimeranému psychosociálnemu tlaku.

IND posudzuje existenciu neprimeraného psychosociálneho tlaku na základe okolností, ktoré musia zahŕňať tieto:

Pokiaľ ide o písmeno a), IND posudzuje mieru prijatia západného štýlu života na základe týchto okolností:

Ak dievča nespĺňa jednu alebo viaceré z týchto požiadaviek, znáša väčšie dôkazné bremeno pri hodnovernom preukazovaní, že by sa jej malo udeliť riadne povolenie na pobyt na určitý čas na základe tejto politiky. …“

5.

Žalobkyne spolu so svojím otcom, svojou matkou a tetou 29. septembra 2015 opustili Irak. Dňa 7. novembra 2015 podali na holandských orgánoch žiadosti o medzinárodnú ochranu. V tom čase mali žalobkyne 10 a 12 rokov. Raad van State (Štátna rada, Holandsko) 31. júla 2018 ich žiadosti definitívne zamietla. Žalobkyne 4. apríla 2019 podali následné žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré boli 21. decembra 2020 zamietnuté ako zjavne nedôvodné. Dňa 28. decembra 2020 žalobkyne podali proti týmto rozhodnutiam žaloby na vnútroštátny súd, ktorý tieto žaloby prejednal 17. júna 2021. V čase uvedeného pojednávania mali žalobkyne 15 a 17 rokov a ich nepretržitý pobyt v Holandsku trval päť rokov a sedem a pol mesiaca.

6.

Žalobkyne tvrdia, že na základe svojho dlhodobého pobytu v Holandsku v tej fáze svojho života, v ktorej sa buduje identita jednotlivcov, prebrali hodnoty, normy a spôsob správania svojich holandských rovesníkov. V Holandsku zistili, ako slobodne môžu ako dievčatá rozhodovať o svojom živote. Uviedli, že by chceli naďalej samy rozhodovať – tak ako to robili v Holandsku – o tom, či budú mať styky s chlapcami, či budú športovať, študovať, či a s kým uzavrú manželstvo a či budú pracovať mimo domova. Takisto chcú rozhodovať o svojich politických a náboženských názoroch a mať možnosť vyjadriť tieto názory na verejnosti. Keďže by sa po návrate do Iraku nedokázali týchto hodnôt, noriem a spôsobu správania zriecť, žiadajú o medzinárodnú ochranu.

7.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že hodnoty, normy a spôsob správania, ktoré uvádzajú žalobkyne, v podstate spočívajú v presvedčení o rodovej rovnosti. ( 7 ) Tento súd musí rozhodnúť, či žalobkyne možno považovať za príslušníčky určitej sociálnej skupiny v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95, či, kedy a akým spôsobom by mal rozhodujúci orgán v prípade žiadosti o medzinárodnú ochranu zohľadniť najlepší záujem dieťaťa a či by sa mala zohľadniť ujma, ktorú podľa svojich tvrdení žalobkyne utrpeli v dôsledku stresu spôsobeného životom v pretrvávajúcej neistote spojenej s ich pobytom v Holandsku, ako aj hrozbou núteného návratu do ich krajiny pôvodu.

8.

Vnútroštátny súd preto prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

9.

Písomné pripomienky predložili žalobkyne, česká, grécka, francúzska, maďarská a holandská vláda, ako aj Európska komisia. Títo účastníci konania a španielska vláda odpovedali na písomné a ústne otázky Súdneho dvora na pojednávaní, ktoré sa konalo 18. apríla 2023.

10.

Prvou a druhou otázkou sa budem zaoberať spoločne, pretože v oboch sa žiada o výklad článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95.

11.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí žili v členskom štáte počas podstatnej časti tej fázy svojho života, v ktorej sa buduje ich identita, možno považovať za príslušníkov určitej sociálnej skupiny v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) prvej zarážky, pretože majú „spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť“, alebo charakteristiky, ktoré sú „[také zásadné] pre identitu… že osoba by nemala byť nútená, aby sa [ich] zriekla“. Stanovuje sa v tomto ustanovení, že zachovávanie určitých hodnôt môže odôvodniť priznanie medzinárodnej ochrany iba v prípade, že má náboženský alebo politický základ? Akým spôsobom by mal vnútroštátny súd posudzovať, či je splnená podmienka stanovená v článku 10 ods. 1 písm. d) druhej zarážke, teda či skupina má vlastnú identitu v príslušnej krajine, pretože ju okolitá spoločnosť vníma ako odlišnú?

12.

Holandská vláda podotýka, že podľa usmernení IND, ktoré vychádzajú z rozsudku Raad van State (Štátna rada) ( 8 ), ženy so západným štýlom života nie sú príslušníčkami určitej sociálnej skupiny. Napriek tomu môžu získať medzinárodnú ochranu, ak: (i) je tento štýl života založený na náboženskom alebo politickom presvedčení, ktoré je zásadné pre ich identitu alebo morálnu integritu; (ii) je pravdepodobné, že aktéri v ich krajine pôvodu ich budú prenasledovať v dôsledku charakteristík, ktoré v podstate nemožno zmeniť, alebo (iii) im v ich krajine pôvodu bude hroziť neľudské zaobchádzanie v zmysle článku 15 písm. b) smernice 2011/95. Pojem politického presvedčenia zásadného pre identitu alebo morálnu integritu, ktorý sa uvádza v prvej podmienke vyššie, sa vykladá široko a zahŕňa aj prenasledovanie žien, ktoré sa neriadia spoločenskými zvyklosťami, náboženskými pravidlami či kultúrnymi normami, ktoré diskriminujú na základe rodu. ( 9 )

13.

Česká, grécka, maďarská a holandská vláda zastávajú názor, že argumenty žalobkýň sú založené na uprednostňovaní určitého štýlu života. To nemôže byť dôvodom priznania medzinárodnej ochrany podľa vnútroštátnych pravidiel, ktorými sa preberá smernica 2011/95. Keďže sa žalobkyne počas dlhodobého pobytu na území členského štátu prispôsobili životu v tomto štáte, dalo by sa očakávať, že po návrate do svojej krajiny pôvodu sa opätovne prispôsobia životu tak, že sa budú riadiť normami a zvyklosťami svojej krajiny pôvodu rovnako ako ostatní obyvatelia. Túžba po určitom štýle života nepredstavuje presvedčenie, ktoré je také zásadné pre identitu alebo svedomie, že osoba by nemala byť nútená, aby sa ho zriekla. Žalobkyne nemajú žiadnu identifikovateľnú spoločnú prirodzenú charakteristiku ani spoločný pôvod, pretože domnelá kategória žien a dievčat, ktoré prebrali západný štýl života, je príliš široká, rôznorodá a abstraktná na to, aby predstavovala jasne vymedzenú sociálnu skupinu na účely článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95. Žalobkyne sa takisto nepokúsili preukázať, prečo alebo akým spôsobom by po návrate do svojej krajiny pôvodu čelili prenasledovaniu.

14.

Španielska a francúzska vláda a Komisia nesúhlasia. Zastávajú názor, že dievčatá môžu byť príslušníčkami určitej sociálnej skupiny okrem iného na základe rodu a veku, ktoré predstavujú prirodzené charakteristiky.

15.

Španielska vláda vo svojich ústnych pripomienkach tvrdila, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že žalobkyne nenadobudli len ambíciu finančne alebo kultúrne si zlepšiť postavenie. Presnejšie ich možno opísať ako ženy alebo dievčatá, ktoré prebrali spôsob života, ktorý uznáva ich základné práva a umožňuje im tieto práva požívať. Preto spĺňajú prvú podmienku stanovenú v článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95. To, či je splnená aj druhá podmienka stanovená v tomto ustanovení, teda či daná skupina má vlastnú identitu v príslušnej krajine, závisí od okolností, ktoré sa týkajú ich krajiny pôvodu.

16.

Podľa francúzskej vlády skutočnosť, že osoby strávili dlhý čas v členskom štáte, znamená, že majú spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť, alebo spoločné presvedčenie, ktoré je také zásadné pre identitu alebo svedomie, že osoba by nemala byť nútená, aby sa ho zriekla. Ak sa budú jednotlivci s týmito charakteristikami naďalej držať hodnôt, noriem a spôsobu správania, ktoré prevládajú v danom členskom štáte, okolitá spoločnosť v ich krajine pôvodu ich bude vnímať ako príslušníkov samostatnej skupiny. Odpor voči nútenému manželstvu môže napríklad žalobkyne vystaviť prenasledovaniu, pred ktorým ich orgány neochránia.

17.

Komisia tvrdí, že presvedčenie o rovnakých právach mužov a žien sa môže považovať za spoločné a zásadné presvedčenie. Ak v krajine pôvodu existujú právne predpisy, ktoré diskriminujú dievčatá a ženy a snažia sa ich neprimerane trestať, keď porušia isté normy a zvyklosti, vyplýva z toho, že týmto osobám hrozí, že ich v danej krajine budú považovať za samostatnú skupinu.

18.

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že prejednávaná vec sa netýka „žien, ktoré prijali západný štýl života“, ako takých. ( 10 ) V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa však odkazuje na „západný štýl života“ a „prijatie západného správania“, čo môže odzrkadľovať použitie týchto pojmov v obežníku o cudzincoch z roku 2000 (C). Účastníci konania, ktorí predložili pripomienky, prevažne zastávali názor, že pojmy „ktorý prijal západný štýl života“ a „západný“ sú príliš neurčité na to, aby sa mohli uplatňovať v kontexte žiadostí o medzinárodnú ochranu. S týmito pripomienkami súhlasím. „Východ“ a „západ“ sú rozľahlé a rôznorodé regióny s množstvom náboženských tradícií, morálnych kódexov a hodnôt. Pri neexistencii presného vymedzenia, ktoré Súdnemu dvoru nebolo predostreté, sú pojmy ako „západný štýl života“ a „ženy, ktoré prijali západný štýl života“ do značnej miery bezvýznamné. Ešte škodlivejšie je, že používanie pojmov „východný“ a „západný“ v kontexte morálnych kódexov a hodnôt vytvára falošnú dichotómiu, ktorá je súčasťou rozdeľujúceho dialógu. V týchto návrhoch sa preto používaniu uvedených pojmov vyhýbam.

19.

Dohovor o právnom postavení utečencov podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 ( 11 ) (ďalej len „Ženevský dohovor“) nadobudol platnosť 22. apríla 1954. Bol doplnený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, ktorý bol uzavretý v New Yorku 31. januára 1967 a nadobudol platnosť 4. októbra 1967. ( 12 ) Ženevský dohovor predstavuje základný kameň medzinárodného právneho režimu na ochranu utečencov. ( 13 ) Zatiaľ čo zmluvnými stranami Ženevského dohovoru sú všetky členské štáty, Európska únia ňou nie je.

20.

Smernica 2011/95 usmerňuje príslušné orgány členských štátov na základe spoločných pojmov, ktoré sa musia vykladať v súlade so Ženevským dohovorom. Preambula tohto dohovoru podotýka, že Vysoký komisár Organizácie Spojených národov pre utečencov (ďalej len „UNHCR“) má za úlohu dohliadať na uplatňovanie medzinárodných dohovorov zaručujúcich ochranu utečencov. Vzhľadom na funkciu zverenú UNHCR Ženevským dohovorom Súdny dvor konštatoval, že dokumenty UNHCR majú osobitnú relevantnosť pre výklad smernice 2011/95. ( 14 ) Uvedená smernica sa má takisto vykladať v súlade s Chartou. ( 15 )

21.

Medzinárodná ochrana, na ktorú odkazuje smernica 2011/95, sa v zásade musí priznať štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva, u ktorých platí, že majú oprávnenú obavu z prenasledovania z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine (utečenec) alebo čelia reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia (osoba oprávnená na doplnkovú ochranu) v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu. ( 16 )

22.

V článku 10 smernice 2011/95 sa stanovujú dôvody prenasledovania. ( 17 ) Z hľadiska posúdenia toho, či existujú dôvody prenasledovania, sú relevantné všetky prvky uvedené v článku 10 ods. 1 smernice 2011/95. Tieto kategórie sa navzájom nevylučujú. ( 18 ) Z použitia výrazov „najmä“ alebo „predovšetkým“ v jednotlivých písmenách daného ustanovenia vyplýva, že aspekty, ktoré sa v nich uvádzajú, nepredstavujú vyčerpávajúci zoznam. Podľa ustálenej judikatúry napokon platí, že každé rozhodnutie o priznaní alebo zamietnutí priznania postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou musí byť založené na individuálnom posúdení. ( 19 )

23.

UNHCR poznamenal, že pojem „príslušnosť k určitej sociálnej skupine“ uvedený v článku 1A ods. 2 Ženevského dohovoru sa má vykladať evolučne, pričom sa má brať do úvahy rozmanitá a premenlivá povaha skupín v rôznych spoločnostiach, ako aj vývoj medzinárodných noriem v oblasti ľudských práv. Štáty za určité sociálne skupiny na účely tohto dohovoru uznali ženy, rodiny, kmene, profesijné skupiny a homosexuálov. V závislosti od konkrétnych okolností v danej spoločnosti žena môže byť schopná uplatniť si nárok na základe politického názoru (ak štát vníma jej správanie ako politické vyhlásenie, ktoré sa snaží potlačiť), náboženstva (ak je jej správanie založené na náboženskom presvedčení, proti ktorému štát bojuje) alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. ( 20 )

24.

Na to, aby existovala „určitá sociálna skupina“ na účely článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95, musia byť splnené dve kumulatívne podmienky. Po prvé musia mať príslušníci tejto skupiny „prirodzenú charakteristiku“ alebo „spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť“, alebo spoločnú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú „[také zásadné] pre identitu alebo [svedomie], že osoba by nemala byť nútená, aby sa [ich] zriekla“. Tieto prvky sa týkajú toho, čo možno opísať ako vnútorné aspekty skupiny. Po druhé musí mať táto skupina vlastnú identitu v príslušnej krajine, pretože ju okolitá spoločnosť vníma ako odlišnú. ( 21 ) To zahŕňa prvok sociálneho vnímania alebo toho, čo možno opísať ako vonkajšie aspekty skupiny. Na účely tejto veci je „príslušnou krajinou“ krajina pôvodu, teda Irak, a „okolitou spoločnosťou“ je spoločnosť v danej krajine pôvodu.

25.

Zo znenia článku 10 ods. 1 písm. d) druhého pododseku smernice 2011/95 jasne vyplýva, že pri zisťovaní existencie určitej sociálnej skupiny môže mať význam rod ( 22 ) a aspekty týkajúce sa rodu. V určitých situáciách môže byť rod dostatočným kritériom na vymedzenie takejto skupiny. ( 23 ) Podľa UNHCR sú ženy jasným príkladom sociálnej podskupiny, ktorú vymedzujú prirodzené charakteristiky a s ktorou sa často zaobchádza inak než s mužmi. V niektorých spoločnostiach môžu určitú sociálnu skupinu predstavovať ženy vo všeobecnosti, pretože v porovnaní s mužmi čelia systémovej diskriminácii pri požívaní svojich základných práv. ( 24 )

26.

V prejednávanej veci žalobkyne netvrdia, že sú oprávnené na medzinárodnú ochranu výlučne na základe svojho rodu. Uvádzajú, že sa nemôžu zrieknuť hodnôt, noriem a spôsobu správania vychádzajúcich z ich presvedčenia o rodovej rovnosti, ktoré prebrali v Holandsku. Vzniká teda otázka, či takéto presvedčenie môže predstavovať spoločnú charakteristiku alebo spoločné presvedčenie, ktoré sú také zásadné pre identitu alebo svedomie, že osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla. Najprv sa budem zaoberať významom slov „charakteristika“ a „presvedčenie“ a potom preskúmam požiadavku, podľa ktorej musí existovať spoločné presvedčenie, ktoré je také zásadné pre identitu alebo svedomie, že osoba by nemala byť nútená, aby sa ho zriekla.

27.

V kontexte hodnôt, noriem a spôsobu správania, ktoré žalobkyne podľa svojich tvrdení prebrali počas svojho pobytu v Holandsku, vnútroštátny súd uvádza, že prebratie hodnôt, noriem a spôsobu správania môže predstavovať „charakteristiku“, ktorá je taká zásadná pre identitu, že osoba by nemala nútená, aby sa jej zriekla.

28.

Smernica 2011/95 „prirodzenú charakteristiku“ a „charakteristiku… ktorá je taká [zásadná] pre identitu alebo [svedomie], že osoba by nemala byť nútená, aby sa jej zriekla“, ktoré sa uvádzajú v jej článku 10 ods. 1 písm. d), nevymedzuje. Slovníky vymedzujú „charakteristiku“ osoby okrem iného ako „črtu alebo vlastnosť, ktorá zvyčajne patrí danej osobe a slúži na jej identifikáciu“. Pojem „prirodzený“ znamená „vrodený“ alebo „určený faktormi, ktoré sa u jedinca vyskytujú od narodenia“. Príkladom prirodzenej charakteristiky je výška osoby, farba jej očí a jej genetický odkaz. V smernici 2011/95 sa uvádza len jeden príklad „spoločnej charakteristiky“, konkrétne sexuálna orientácia. ( 25 )

29.

Vymedzenie týchto pojmov ma vedie k záveru, že prebratie určitých hodnôt, noriem a spôsobu správania nemožno opísať ako „charakteristiku“. ( 26 ) Pojem „presvedčenie“, ktorý označuje „prijatie alebo pocit, že niečo je pravdivé“, je zrejme v situácii žalobkýň výstižnejší.

30.

Vzhľadom na stanovisko, ktoré zaujala holandská vláda, je ďalej náležité preskúmať, či sa má spoločné presvedčenie, ktoré sa uvádza v článku 10 ods. 1 písm. d) prvej zarážke smernice 2011/95, vykladať ako implicitný odkaz na náboženské alebo politické presvedčenie. Komisia podotýka, že použitie pojmu „Glaubensüberzeugung“ v nemeckom jazykovom znení môže viesť k istým pochybnostiam, pokiaľ ide o to, či musí mať dané presvedčenie náboženskú povahu.

31.

V článku 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95, ktorý sa týka prenasledovania z náboženských dôvodov, sa uvádza zastávanie „teistického, neteistického a ateistického presvedčenia“. Nemecké znenie tohto článku smernice 2011/95 napríklad používa pojem „religiöse Überzeugung“, anglické znenie „religious belief“, francúzske znenie používa pojem „croyances religieuses“ a holandské „godsdienstige overtuiging“. V písmene d) tohto článku sa naproti tomu v uvedených jazykových zneniach používajú pojmy „Glaubensüberzeugung“, „belief“, „croyance“ a „geloof“.

32.

V článku 10 ods. 1 písm. e) smernice 2011/95, ktorý sa týka prenasledovania z politických dôvodov, sa uvádza zastávanie určitého názoru, filozofie alebo presvedčenia v záležitosti spojenej s prípadnými aktérmi prenasledovania uvedenými v článku 6 tejto smernice a ich politikami alebo metódami.

33.

Článok 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 teda uvádza teistické, neteistické a ateistické presvedčenie, článok 10 ods. 1 písm. e) uvádza politické názory, filozofiu alebo presvedčenie a článok 10 ods. 1 písm. d) uvádza presvedčenie, ktoré je taká zásadné pre identitu alebo svedomie, že osoba by nemala byť nútená, aby sa ho zriekla. ( 27 ) Na tomto základe sa zdá, že neexistujú žiadne textové ani kontextové indície, ktoré by podporovali názor, že presvedčenie v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) musí mať náboženský alebo politický základ. ( 28 ) Pri opačnom výklade sa navyše opomína, že v rámci konkrétneho náboženstva môže existovať celý rad názorov na zásadné otázky a že osoba môže zmeniť svoje názory na tieto otázky bez toho, aby konvertovala na iné náboženstvo. ( 29 )

34.

Presvedčenie o rodovej rovnosti formuje celý rad rozhodnutí, ktoré sa týkajú vzdelania a voľby povolania, rozsahu a povahy aktivít vo verejnej sfére, možnosti dosiahnutia ekonomickej nezávislosti prostredníctvom práce mimo domova, toho, či bude osoba žiť sama alebo s rodinou, a slobodnej voľby partnera. Tieto otázky sú zásadné pre identitu jednotlivca. ( 30 )

35.

Článok 2 a článok 3 ods. 3 ZEÚ zakotvujú rodovú rovnosť ako jednu z hlavných hodnôt a cieľov Európskej únie a judikatúra Súdneho dvora ju uznáva za základnú zásadu práva Únie. Článok 8 ZFEÚ stanovuje, že Európska únia sa vo všetkých svojich činnostiach zameriava na odstránenie nerovností a podporu rovnoprávnosti medzi mužmi a ženami. Článok 19 ZFEÚ umožňuje Európskej únii prijať právne predpisy na boj proti diskriminácii na základe rodu. Článok 157 ZFEÚ stanovuje zásadu rovnakej odmeny za prácu rovnakej hodnoty a predstavuje právny základ prijímania právnych predpisov týkajúcich sa rodovej rovnosti v oblasti zamestnania. Článok 157 ods. 4 ZFEÚ uznáva pozitívne opatrenia ako prostriedok na dosiahnutie rodovej rovnosti.

36.

Od prijatia prvých smerníc v tejto oblasti v 70. rokoch 20. storočia Európska únia vytvorila rozsiahlu právnu úpravu týkajúcu sa rodovej rovnosti, a to najmä v oblasti zamestnania vrátane otázok, ako je rovnaká odmena, sociálne zabezpečenie, zamestnanie, pracovné podmienky a obťažovanie. ( 31 ) Táto právna úprava zakazuje priamu a nepriamu diskrimináciu na základe rodu a v právnych poriadkoch členských štátov vytvára vynútiteľné práva pre jednotlivcov. ( 32 )

37.

Hodnoty, normy a spôsob správania, ktoré žalobkyne podľa svojich tvrdení prebrali počas svojho pobytu v Holandsku, takisto odrážajú viaceré základné práva, ktoré sú v súčasnosti zakotvené v Charte: v článku 21 ods. 1 sa uvádza právo nebyť diskriminovaný z dôvodu pohlavia, článok 23 uznáva právo na rovnosť medzi mužmi a ženami vo všetkých oblastiach vrátane zamestnania, práce a odmeňovania, ( 33 ) v článku 9 sa uvádza právo slobodne uzavrieť manželstvo, článok 11 stanovuje slobodu prejavu, článok 14 zakotvuje právo na vzdelanie a na prístup k odbornému a ďalšiemu vzdelávaniu a článok 15 stanovuje právo na prácu a na voľbu povolania. ( 34 ) Členské štáty sú takisto zmluvnými stranami Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ktorého cieľom je presadzovať rovnaké uznávanie, požívanie a uplatňovanie všetkých ľudských práv žien v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, občianskej a domácej oblasti. ( 35 )

38.

Nepochybujem, že mnohé osoby, ktoré strávili svoj život v Holandsku, boli ovplyvnené hodnotou rodovej rovnosti do takej miery, že predstavuje nezmazateľnú súčasť ich identity.

39.

Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že od dievčat a žien, ktoré prebrali hodnoty, normy a spôsob správania, ktoré odrážajú presvedčenie o rodovej rovnosti, nemožno očakávať, že sa tohto presvedčenia zrieknu, o nič viac, než možno od osoby očakávať, že sa zriekne svojho náboženského alebo politického presvedčenia alebo že poprie svoju sexuálnu orientáciu. Z toho vyplýva, že členské štáty nemôžu od dievčat a žien očakávať, že prispôsobia svoje správanie a budú sa správať diskrétne, aby zostali v bezpečí, a to tým skôr, že aspekty identity formované presvedčením o rodovej rovnosti sa už zo svojej povahy často prejavujú na verejnosti. ( 36 ) Súdny dvor už konštatoval, že v kontexte homosexuality článok 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95 neuvádza obmedzenia týkajúce sa prístupu, ktorý by príslušníci určitej sociálnej skupiny mohli prijať vo vzťahu k svojej identite alebo správaniu. ( 37 )

40.

Potom vzniká otázka, či žalobkyne prijali a osvojili si presvedčenie o rodovej rovnosti do takej miery, že sa stalo súčasťou ich identity. ( 38 ) Vzhľadom na vek žalobkýň a trvanie ich pobytu v Holandsku vnútroštátny súd odôvodnene podotýka, že v tomto členskom štáte strávili značnú časť tej fázy svojho života, v ktorej sa buduje ich identita. ( 39 ) Nepochybujem, že pohrúženie sa žalobkýň do kultúry daného členského štátu bolo intenzívnou skúsenosťou, ktorá im poskytla možnosti a otvorila perspektívy do budúcnosti, o akých by inak možno nevedeli. Je preto možné, že na rozdiel od svojich rovesníkov v Iraku, ktorí túto skúsenosť nemali, prebrali spôsob života, ktorý odráža uznanie a požívanie ich základných práv, najmä ich presvedčenie o rodovej rovnosti, v takom rozsahu, že toto presvedčenie prijali a osvojili si ho do takej miery, že sa stalo súčasťou ich charakteru. Príslušné orgány a v konečnom dôsledku vnútroštátne súdy musia posúdiť rozsah, v akom to platí, na základe individuálnych okolností žalobkýň, pričom prípadne zohľadnia aspekt stanovený v článku 10 ods. 2 smernice 2011/95. ( 40 )

41.

Napriek istej nejednoznačnosti sa zdá, že vnútroštátny súd sa v podstate pýta, akým spôsobom by mali príslušné orgány a vnútroštátne súdy určovať, či je splnená požiadavka stanovená v článku 10 ods. 1 písm. d) druhej zarážke smernice 2011/95, konkrétne či má určitá sociálna skupina v príslušnej krajine vlastnú identitu, pretože ju okolitá spoločnosť vníma ako odlišnú. Z toho vyplývajú otázky týkajúce sa dôkazného bremena a vecného posúdenia tvrdení žalobkýň.

42.

Článok 4 ods. 3 smernice 2011/95 stanovuje, že posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu sa má vykonať na individuálnom základe, pričom sa majú zohľadniť okrem iného: a) všetky príslušné skutočnosti, pokiaľ sa týkajú krajiny pôvodu, vrátane jej zákonov a nariadení a spôsobu, ktorým sú uplatňované; b) príslušné vyhlásenia a dokumenty predložené žiadateľom a c) individuálne postavenie a osobné okolnosti žiadateľa. Podľa článku 4 ods. 1 smernice 2011/95 môžu členské štáty považovať za povinnosť žiadateľa predložiť čo najskôr všetky náležitosti potrebné na zdôvodnenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu vrátane dôvodov na podporu tejto žiadosti. ( 41 ) Žiadatelia teda musia formulovať a podložiť dôvody, pre ktoré majú obavu z prenasledovania vo svojej krajine pôvodu.

43.

Vzťahuje sa táto požiadavka aj na povinnosť preukázať, že určitá sociálna skupina, ku ktorej žiadateľ podľa svojich tvrdení patrí, má vlastnú identitu v príslušnej krajine pôvodu, pretože ju okolitá spoločnosť vníma ako odlišnú, ako zrejme tvrdí holandská vláda? Myslím si, že nie. Vyhlásenia, ktoré musí žiadateľ predložiť podľa článku 4 ods. 1 smernice 2011/95 na zdôvodnenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, sú len východiskovým bodom posúdenia skutočností a okolností, z ktorých daná žiadosť vychádza, vykonávaného príslušnými orgánmi. Toto ustanovenie takisto vyžaduje, aby členský štát v spolupráci so žiadateľom posúdil príslušné náležitosti jeho žiadosti. ( 42 )

44.

Súdny dvor konštatoval, že požiadavka spolupráce pri posúdení, ktorá sa ukladá členskému štátu, má v praxi za následok, že ak z akéhokoľvek dôvodu nie sú náležitosti predložené žiadateľom o medzinárodnú ochranu úplné, aktuálne alebo relevantné, daný členský štát musí žiadateľovi pomôcť zhromaždiť všetky náležitosti potrebné na podporu danej žiadosti. Pokiaľ ide o prístup k určitému druhu dokumentov, členské štáty môžu mať lepšie postavenie ako žiadatelia. ( 43 ) Zdá sa teda, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie, že určitá sociálna skupina má vlastnú identitu v príslušnej krajine, znáša rovnako žiadateľ aj členský štát a nie výlučne žiadateľ. V tomto kontexte je takisto relevantné pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 5 smernice 2011/95 si aspekty vyhlásení žiadateľa, ktoré nie sú podložené listinným alebo iným dôkazom, nevyžadujú potvrdenie, ak sú okrem iného tieto vyhlásenia uznané za logické a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žiadateľa.

45.

Článok 10 ods. 2 smernice 2011/95 stanovuje, že v kontexte posudzovania, či žiadateľ má oprávnenú obavu z prenasledovania, je nepodstatné, či má žiadateľ skutočne takú charakteristiku, ktorá spôsobuje prenasledovanie, za predpokladu, že takáto charakteristika je prisudzovaná žiadateľovi aktérom prenasledovania. ( 44 ) Zo znenia tohto ustanovenia jasne vyplýva, že sa použije potom, ako sa konštatovalo, že určitá sociálna skupina existuje. V rozpore s tým, čo naznačuje vnútroštátny súd, posúdenie vnímania aktérov prenasledovania nenahrádza určenie, či má daná skupina vlastnú identitu v krajine pôvodu, ani neznižuje jeho dôležitosť. Má vplyv len na rozsah, v akom sa má preukázať, že žiadateľ je príslušníkom danej sociálnej skupiny, keďže na účely žiadosti o medzinárodnú ochranu môže postačovať preukázanie, že je ako príslušník danej skupiny jednoducho vnímaný. ( 45 )

46.

Súdny dvor uznal, že existencia trestnoprávnych predpisov, ktoré sa osobitne zameriavajú na homosexuálov, môže podporiť konštatovanie, že tieto osoby tvoria samostatnú skupinu, ktorú okolitá spoločnosť vníma ako odlišnú. V širšom poňatí skutočnosť, že spoločnosť akceptuje určité správanie mužov, zatiaľ čo rovnaké správanie žien sa trestá, svedčí o tom, že okolitá spoločnosť vníma ženy alebo určité kategórie žien ako odlišné. Príslušné orgány preto musia zohľadniť právne predpisy a spoločenské a kultúrne zvyklosti v krajine pôvodu žiadateľa. ( 46 )

47.

V nedávnom usmernení Agentúry Európskej únie pre azyl (ďalej len „EUAA“) ( 47 ) pre Irak sa identifikujú skupiny osôb, ktoré okolitá spoločnosť vníma ako odlišné. Podľa tohto usmernenia pre danú krajinu môžu byť osoby, najmä ženy, ktoré porušujú spoločenské zvyklosti, vnímané ako nemorálne, sú stigmatizované a hrozí im závažná ujma. ( 48 ) Takéto porušenia údajne zahŕňajú sexuálne vzťahy mimo manželstva, prípad, keď sa osoba stane obeťou znásilnenia alebo iných foriem sexuálneho násilia, odmietnutie manželstva s mužom, ktorého vybrala rodina, ( 49 ) uzavretie manželstva proti vôli rodiny, nevhodný vzhľad alebo odev a neprijateľné kontakty alebo schôdzky. Pracovné miesta prijateľné pre ženy sa údajne obmedzujú na sektory spojené s domácnosťou a orgány verejnej správy. Spoločnosť neschvaľuje ženy a dievčatá, ktoré pracujú v obchodoch, kaviarňach, v sektoroch zábavy, opatrovateľskej starostlivosti alebo dopravy. Verejná aktivita žien vrátane ich prítomnosti a aktivít na internete môže viesť k obťažovaniu. Ženám sa môže obmedzovať účasť na protestoch, pretože ich rodiny sa obávajú, že budú vnímané negatívne. Hanobenie sexuálneho charakteru ich môže vystaviť stigmatizácii zo strany spoločnosti alebo situácii, keď sa budú považovať za osoby, ktoré poškvrnili česť rodiny. ( 50 )

48.

Na základe uvedeného sa zdá, že dievčatá a ženy, ktoré sú presvedčené o rodovej rovnosti, môžu byť v Iraku vnímané ako osoby porušujúce spoločenské zvyklosti v dôsledku prejavov tohto presvedčenia, napríklad vyhlásení alebo správania, ktoré sa spájajú s rozhodnutiami týkajúcimi sa otázok, ako je vzdelanie, kariéra a práca mimo domova, rozsah a povaha aktivít vo verejnej sfére, to, či bude osoba žiť sama alebo s rodinou, a slobodná voľba partnera. Príslušným orgánom a vnútroštátnym súdom prináleží určiť, či to skutočne platí v konkrétnej situácii žalobkýň.

49.

Niektorí účastníci konania, ktorí predložili pripomienky, tvrdili, že žalobkyne neposkytli žiadne dôkazy toho, že po návrate do svojej krajiny pôvodu by boli vystavené činom prenasledovania. Ide o otázku, ktorá je odlišná od otázky určenia, či sú príslušníčkami určitej sociálnej skupiny v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95, aj keď s ňou súvisí ( 51 ). Vnútroštátny súd nežiada o usmernenie k výkladu ustanovení danej smernice, ktoré sa týkajú konkrétne posúdenia oprávnenej obavy z prenasledovania. Postačuje podotknúť, že podľa článku 8 ods. 2 smernice 2011/95 pri posudzovaní, či má žiadateľ oprávnenú obavu z prenasledovania, musia členské štáty zohľadniť okrem iného všeobecné okolnosti prevládajúce v príslušnej časti krajiny pôvodu. Na tento účel musia získať presné a aktuálne informácie z relevantných zdrojov, ako je UNHCR a EUAA.

50.

V nedávnom usmernení pre Irak sa uvádza, že dievčatá a ženy, ktoré porušujú spoločenské zvyklosti, môžu byť vystavené činom, ktoré sú natoľko závažné, že predstavujú prenasledovanie. ( 52 ) Je preto možné, že v dôsledku toho, že by boli žalobkyne v tejto súvislosti vnímané ako odlišné, ( 53 ) by ony a/alebo ich najbližší rodinní príslušníci mohli čeliť odplate predstavujúcej prenasledovanie v zmysle článku 9 smernice 2011/95. Pravdepodobnosť a závažnosť týchto rizík sú opäť otázkami, ktorých posúdenie so zreteľom na okolnosti žalobkýň prináleží príslušným orgánom a vnútroštátnym súdom.

51.

Tretia otázka sa delí na dve časti. Po prvé sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo Únie vyžaduje, aby rozhodovací orgán v prípade žiadosti o medzinárodnú ochranu zistil a zohľadnil najlepší záujem dieťaťa, ako sa tento pojem uvádza v článku 24 ods. 2 Charty. Po druhé chce vedieť, či by bola odpoveď na prvú časť otázky iná, keby sa najlepší záujem dieťaťa musel zohľadňovať v prípade toho, čo označuje ako „povolenie pobytu z riadnych dôvodov“.

52.

V tomto kontexte je relevantným faktorom skutočnosť, že konanie prebiehajúce na vnútroštátnom súde sa netýka prvých, ale následných žiadostí o medzinárodnú ochranu. ( 54 )

53.

V článku 2 písm. k) smernice 2011/95 sa vymedzuje, že maloletý, inými slovami dieťa, je „osoba mladšia ako 18 rokov, ktorá je štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo osoba [tretej krajiny alebo osobou – neoficiálny preklad] bez štátnej príslušnosti“.

54.

Článok 24 ods. 2 a článok 51 ods. 1 Charty potvrdzujú zásadnú povahu práv dieťaťa a požiadavku, aby členské štáty tieto práva rešpektovali pri vykonávaní práva Únie. Smernica 2011/95 sa teda má vykladať a uplatňovať s prihliadnutím na článok 24 ods. 2 Charty. ( 55 ) To sa odráža v odôvodnení 16 smernice 2011/95, v ktorom sa uvádza, že daná smernica sa snaží okrem iného o podporu uplatňovania článku 24 Charty, a v jej odôvodnení 18, podľa ktorého by členské štáty pri vykonávaní tejto smernice mali zohľadňovať hlavne najlepší záujem dieťaťa v súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989. ( 56 ) Pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by členské štáty mali riadne zohľadňovať najmä zásadu celistvosti rodiny, prospechu a sociálneho rozvoja dieťaťa, hľadiská ochrany a bezpečnosti a názory dieťaťa na základe jeho veku a úrovne zrelosti.

55.

Článok 4 ods. 3 písm. c) smernice 2011/95 vyžaduje, aby sa žiadosť o medzinárodnú ochranu posudzovala na individuálnom základe, pričom sa zohľadní postavenie a osobné okolnosti žiadateľa vrátane takých faktorov ako pôvod, pohlavie a vek s cieľom posúdenia, či na základe týchto osobných okolností činy, ktorým táto osoba bola alebo mohla byť vystavená, predstavujú prenasledovanie alebo vážne bezprávie. Článok 9 ods. 2 písm. f) tejto smernice vymedzuje, že činy prenasledovania môžu okrem iného nadobúdať formu činov osobitného charakteru týkajúceho sa detí. ( 57 )

56.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy a v súlade s judikatúrou Súdneho dvora ( 58 ) zastávam názor, že najlepší záujem dieťaťa sa musí zistiť na individuálnom základe a zohľadniť pri posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu vrátane následných žiadostí.

57.

Holandská vláda tvrdila, že príslušné holandské orgány berú najlepší záujem dieťaťa do úvahy dostatočne, pretože sa náležitým spôsobom zohľadňuje vo všetkých procesných aspektoch rozhodovania o žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá sa týka detí alebo zahŕňa deti, napríklad prostredníctvom využívania postupov pohovoru prispôsobených deťom. ( 59 )

58.

Využívanie procesných záruk citlivých voči deťom má veľký praktický význam. Nič v článku 24 Charty, v článkoch 3, 9, 12 a 13 Dohovoru o právach dieťaťa, na ktorom je dané ustanovenie Charty založené, v smernici 2011/95 ani v judikatúre Súdneho dvora však nenasvedčuje tomu, že by sa pri vecnom posúdení žiadostí týkajúcich sa detí nemal brať do úvahy najlepší záujem dieťaťa. Samotný článok 24 ods. 2 Charty uvádza, že najlepšie záujmy dieťaťa sa „musia“ brať do úvahy pri „všetkých“ opatreniach, ktoré sa týkajú detí. ( 60 ) Podľa judikatúry Súdneho dvora možno najlepší záujem dieťaťa určiť len prostredníctvom celkového a dôkladného posúdenia situácie daného dieťaťa. ( 61 ) V tomto kontexte môže byť užitočné alebo dokonca nevyhnutné poradenstvo odborníka. Komisia správne pripomína, že podľa článku 10 ods. 3 smernice 2013/32 musia členské štáty zabezpečiť, aby sa rozhodnutia o žiadostiach o medzinárodnú ochranu prijímali po primeranom posúdení a aby pracovníci posudzujúci žiadosti a prijímajúci rozhodnutia mali v prípade potreby možnosť poradiť sa s odborníkmi okrem iného o problematike detí. ( 62 )

59.

Môžem dodať, že ak v čase medzi dátumom posudzovania prvej žiadosti dieťaťa o medzinárodnú ochranu a dátumom posudzovania akejkoľvek následnej žiadosti došlo k relevantnej a podstatnej zmene okolností alebo zdravotného stavu tohto dieťaťa, pri rozhodovaní o následnej žiadosti môže byť vhodné posúdiť najlepší záujem dieťaťa nanovo. ( 63 )

60.

Rozhodnutia o tom, kedy a ako presne sa majú záležitosti tohto druhu zisťovať a zohľadňovať, patria do rámca uplatňovania procesnej autonómie členských štátov so zreteľom na potrebu rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity. ( 64 )

61.

Aby teda rozhodnutie o žiadosti maloletej osoby o medzinárodnú ochranu alebo žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá sa týka maloletej osoby alebo má pre ňu závažné dôsledky, ( 65 ) spĺňalo požiadavky smernice 2011/95 so zreteľom na článok 24 ods. 2 a článok 51 ods. 1 Charty, vyžaduje sa posúdenie najlepšieho záujmu dieťaťa. V rámci takéhoto náležitého posúdenia sa môžu zohľadniť faktory, ako je chronologický vek dieťaťa, jeho vývinový vek, rod, osobitná zraniteľnosť, rodinná situácia, vzdelanie a fyzický a mentálny zdravotný stav. ( 66 )

62.

V tomto kontexte súhlasím s pripomienkami českej, maďarskej a holandskej vlády, podľa ktorých je najlepší záujem dieťaťa pri posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu len jedným – hoci prvoradým – faktorom. Je dôležité pripomenúť, že cieľom smernice 2011/95 je identifikovať osoby, ktoré pod tlakom okolností skutočne a legitímne potrebujú medzinárodnú ochranu v Európskej únii. Medzinárodná ochrana je dostupná len utečencom, ako sa vymedzujú v článku 2 písm. d) tejto smernice, a osobám oprávneným na doplnkovú ochranu, ako sa vymedzujú v jej článku 2 písm. f). V tomto právnom kontexte musia príslušné orgány pristupovať k najlepšiemu záujmu dieťaťa ako k prvoradému faktoru, ( 67 ) pričom by bolo v rozpore so všeobecnou štruktúrou a s cieľmi smernice 2011/95, aby bolo postavenie utečenca a postavenie osoby s doplnkovou ochranou priznané štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa nachádzajú v situáciách, ktoré vôbec nesúvisia s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany. ( 68 )

63.

Ako príklad žiadosti o medzinárodnú ochranu, v prípade ktorej je najlepší záujem dieťaťa obzvlášť dôležitý, mi napadá situácia, v ktorej zo špecifickej mentálnej alebo fyzickej zraniteľnosti dieťaťa vyplýva, že činy, ktoré by sa za činy prenasledovania nepovažovali, ak by sa dotýkali iného dieťaťa, ktoré sa danou zraniteľnosťou nevyznačuje, alebo dospelej osoby, by mali závažnejší vplyv na dané dieťa so zreteľom na iné relevantné okolnosti, ako je dostupnosť rodinnej podpory v krajine pôvodu, a to v takom rozsahu, že by predstavovali činy prenasledovania v zmysle článku 9 smernice 2011/95. Najlepší záujem dieťaťa má takisto mimoriadny význam v kontexte osobitných foriem prenasledovania detí. ( 69 )

64.

Takáto situácia je jasne odlíšiteľná od okolností, ktoré viedli k rozsudku M’Bodj ( 70 ), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že neexistencia primeranej zdravotnej starostlivosti v krajine pôvodu žiadateľa nepredstavuje neľudské či ponižujúce zaobchádzanie s výnimkou prípadu, že je žiadateľovi, ktorý trpí vážnou chorobou, úmyselne odmietnutá zdravotná starostlivosť, a že členský štát nemôže prijať alebo ponechať v platnosti ustanovenia, podľa ktorých sa prizná postavenie osoby s doplnkovou ochranou štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý trpí vážnou chorobou, z dôvodu rizika zhoršenia jeho zdravotného stavu vyplývajúceho z neexistencie primeranej liečby v jeho krajine pôvodu.

65.

Posúdenie všetkých týchto otázok v kontexte jednotlivých žiadostí o medzinárodnú ochranu opäť prináleží príslušným orgánom a v konečnom dôsledku vnútroštátnym súdom.

66.

Zo spôsobu, akým vnútroštátny súd formuloval druhú časť tretej otázky, som pochopil, že odpoveď nepožaduje, ak by sa na prvú časť otázky odpovedalo v tom zmysle, že právo Únie vyžaduje, aby rozhodujúci orgán pri rozhodovaní o žiadosti o medzinárodnú ochranu zistil a zohľadnil najlepší záujem dieťaťa.

67.

V každom prípade sa dá z návrhu na začatie prejudiciálneho konania len ťažko vyrozumieť, aká faktická alebo logická súvislosť existuje medzi tým, čo sa stane v konaní týkajúcom sa „žiadosti o povolenie pobytu z riadnych dôvodov“, ktoré sa podľa holandskej vlády neriadi právom Únie, ( 71 ) a žiadosťami o medzinárodnú ochranu podľa vnútroštátneho práva, ktorým sa preberá smernica 2011/95, v konaní prebiehajúcom na vnútroštátnom súde. Francúzska a maďarská vláda, ako aj Komisia zastávajú názor, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa neuvádzajú dostatočné informácie, najmä pokiaľ ide o otázku, čo znamená „žiadosť o povolenie pobytu z riadnych dôvodov“, na to, aby Súdny dvor mohol zmysluplne odpovedať na druhú časť tretej otázky. Zástupca žalobkýň navyše v rámci odpovede na otázku Súdneho dvora na pojednávaní potvrdil, že táto vec sa týka iba žiadostí o medzinárodnú ochranu, nie „žiadostí o povolenie pobytu z riadnych dôvodov“. To potvrdzuje tvrdenie holandskej vlády, podľa ktorého druhá časť tretej otázky nie je pre vyriešenie vecí prejednávaných na vnútroštátnom súde relevantná. Z uvedeného dôvodu navrhujem Súdnemu dvoru, aby vyhlásil druhú časť tretej otázky za neprípustnú a aby sa ňou ďalej nezaoberal. ( 72 )

68.

Štvrtá otázka sa týka konkrétne ujmy, ktorú maloletá osoba môže utrpieť v dôsledku dlhodobého pobytu v členskom štáte, a toho, kedy – ak vôbec – sa to má zohľadniť v rámci vecného posúdenia následnej žiadosti o medzinárodnú ochranu. Vnútroštátny súd uvažuje, že môže byť relevantné zohľadniť, či sa o prvej žiadosti rozhodlo v lehotách stanovených právom Únie, či bol pobyt žiadateľa v členskom štáte legálny a či bola splnená alebo vynútená už skôr uložená povinnosť návratu.

69.

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania žalobkyne tvrdia, že u nich došlo k oneskoreniu vývoja alebo narušeniu vývoja v dôsledku stresu spôsobeného životom v neistote v súvislosti s výsledkom prvých žiadostí ich rodiny o medzinárodnú ochranu a hrozbou núteného návratu do ich krajiny pôvodu, pričom tieto tvrdenia podporili listinnými dôkazmi. Všetci účastníci konania, ktorí reagovali na štvrtú otázku, s výnimkou zástupcu žalobkýň tvrdia, že o výsledku následnej žiadosti o medzinárodnú ochranu by sa nemalo rozhodovať na základe tohto druhu ujmy.

70.

Je nepochybné, že život v pretrvávajúcej neistote a ohrození spôsobuje stres, ktorý môže u detí viesť k oneskoreniu alebo narušeniu vývoja. ( 73 ) To samo osebe nie je faktorom, ktorý môže zakladať nárok na medzinárodnú ochranu podľa smernice 2011/95 alebo odôvodňovať miernejší prístup pri posudzovaní žiadosti na tento účel, ako zrejme naznačuje vnútroštátny súd. Rodičia žalobkýň sa rozhodli, že je v najlepšom záujme ich detí vyčerpať dostupné právne prostriedky nápravy v kontexte prvej žiadosti rodiny o medzinárodnú ochranu a podať následné žiadosti v mene ich detí. Nič nenasvedčuje tomu, že spracovanie týchto žiadostí a rozhodnutie o týchto žalobách trvalo dlhšie, než sa dalo primerane očakávať. Nevyhnutným následkom rozhodnutí rodičov žalobkýň bolo predĺženie pobytu rodiny v Holandsku. Treba predpokladať, že rodičia zvážili dôsledky svojich rozhodnutí pre blaho svojich detí so zreteľom na tieto okolnosti. Možno sa domnievať, že svoje rozhodnutia urobili v presvedčení, že pre ich deti je lepšie zostať v Holandsku, než sa vrátiť do Iraku. Je možné, že to nebolo ideálne rozhodnutie, ale na základe vlastnej argumentácie žalobkýň možno len ťažko prijať, že utrpeli väčšiu ujmu, než by utrpeli v prípade, že by sa ich rodičia rozhodli vrátiť sa s nimi do Iraku.

71.

Pri prijímaní rozhodnutí o žiadostiach o medzinárodnú ochranu týkajúcich sa maloletej osoby sa napokon musí vziať do úvahy jej vývinový vek a jej fyzický a mentálny zdravotný stav v čase posudzovania. Okolnosti, ktoré mohli mať nepriaznivý vplyv na vývoj alebo zdravie dieťaťa, v tomto kontexte nie sú relevantné.

72.

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či je vnútroštátna právna prax, keď sa rozlišuje medzi prvými a následnými žiadosťami o medzinárodnú ochranu v tom zmysle, že pri rozhodovaní o následnej žiadosti o medzinárodnú ochranu sa nezohľadňujú riadne dôvody, vo svetle článku 7 Charty v spojení s článkom 24 ods. 2 Charty zlučiteľná s právom Únie.

73.

Je náročné určiť súvislosť s právom Únie a význam tejto otázky v konaní prebiehajúcom na vnútroštátnom súde, ktoré sa týka následných žiadostí o medzinárodnú ochranu a nie žiadostí o povolenie pobytu z riadnych dôvodov, ktoré sa podľa tvrdení holandskej vlády neriadia právom Únie. Preto Súdnemu dvoru navrhujem, aby túto otázku vyhlásil za neprípustnú z rovnakých dôvodov ako tie, ktoré sa uvádzajú v bode 67 vyššie.

74.

Vzhľadom na všetko vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (súd v Haagu zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi, Holandsko), takto: