1.

Otázka násilia páchaného na ženách v rámci rodiny sa stala významným problémom našich spoločností po tom, čo ju orgány dlhodobo podceňovali, pokiaľ ide o závažnosť a dôsledky takýchto činov. Vraždy páchané na ženách v rodinnom kruhu, ktoré sa dnes v bežnom jazyku nazývajú „feminicídy“, boli verejne odsúdené. Orgány verejnej moci si uvedomili potrebu lepšie chrániť ženy, ktoré sú obeťami násilia vo svojom rodinnom prostredí, a prejaviť väčšiu prísnosť voči páchateľom tohto násilia. Mala by sa táto ochrana, ktorá musí byť zabezpečená v rámci štátu, priznať aj ženám, ktoré utiekli zo svojej krajiny a ktoré sa tam nemôžu alebo nechcú vrátiť z obavy, že budú vystavené násiliu v rámci rodiny? Konkrétne, možno ženám, ktoré čelia takejto situácii, priznať postavenie utečenca v zmysle článku 2 písm. e) smernice 2011/95/EÚ ( 2 )? V prípade, že im nemožno priznať takéto postavenie, do akej miery môžu rodovo podmienené násilné činy, spáchané voči štátnej príslušníčke tretej krajiny v úzkom kruhu jej rodinného života, odôvodniť poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle článku 2 písm. g) tejto smernice?

2.

Vo veci predloženej Súdnemu dvoru má Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto, Bulharsko) pochybnosti o tom, či je možné priznať medzinárodnú ochranu tureckej štátnej príslušníčke kurdského pôvodu, a prípadne aký druh tejto ochrany jej treba priznať, a to na jednej strane vzhľadom na povahu násilných činov, ktorým môže byť vystavená v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu. Tieto činy môžu pozostávať z násilia v rámci rodiny, či dokonca zo zločinu v mene cti alebo tiež z núteného manželstva. Na druhej strane treba tiež zohľadniť okolnosti, za ktorých sú uvedené činy páchané, t. j. že sa ich dopúšťajú neštátni aktéri. ( 3 )

3.

Táto otázka odráža obavy – okrem iného vyjadrené v pripomienkach predložených v prejednávanej veci – tých, ktorí sa domnievajú, že postavenie utečenca nemožno priznať všetkým ženám, ktoré sú obeťami domáceho násilia, keďže ide o problém spoločný pre všetky štáty, a tých, ktorí naproti tomu ľutujú, že doplnková ochrana je len ochranou poskytovanou týmto ženám „podporne“, čo vedie k neuznávaniu dôvodov prenasledovania súvisiacich s rodovou príslušnosťou vrátane tých, ktoré sú založené na sexuálnej orientácii a rodovej identite.

4.

V návrhoch, ktoré predniesol vo veci État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia) ( 4 ) generálny advokát Szpunar, zdôraznil naliehavú potrebu nepodceňovať právny, politický a spoločenský význam uznania závažnosti problému domáceho násilia a najnovší vývoj právnej úpravy Únie v oblasti ochrany obetí. ( 5 ) Takmer súčasne však generálny advokát Hogan konštatoval v návrhoch, ktoré predniesol v konaní o stanovisku 1/19 (Istanbulský dohovor) ( 6 ), že „v súčasnosti právo EÚ vo všeobecnosti nestanovuje povinnosť zohľadniť násilie páchané na ženách ako jednu z foriem prenasledovania, ktorá môže viesť k vzniku postavenia utečenca“ ( 7 ).

5.

Otázka sa teraz vynára z iného uhla pohľadu, pretože vzniká v rámci individuálnej situácie.

6.

V prvom rade bude musieť Súdny dvor určiť podmienky, za ktorých možno štátnu príslušníčku tretej krajiny, ktorá čelí riziku, že sa po návrate do svojej krajiny pôvodu stane obeťou zločinu v mene cti alebo núteného manželstva, ako aj že bude vystavená domácemu násiliu, považovať za osobu, ktorá má oprávnené obavy pred prenasledovaním z dôvodu jej príslušnosti k „určitej sociálnej skupine“ a možno jej priznať postavenie utečenca [článok 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95].

7.

V druhom rade bude musieť Súdny dvor spresniť podmienky, za ktorých má príslušný vnútroštátny orgán v prípade, keď sa násilností dopúšťa neštátny aktér, stanoviť príčinnú súvislosť medzi dôvodom prenasledovania, konkrétne príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, a absenciou ochrany v krajine pôvodu (článok 9 ods. 3 tejto smernice).

8.

V treťom a poslednom rade bude musieť Súdny dvor preskúmať, do akej miery možno takejto osobe priznať postavenie osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu. V tomto kontexte bude jeho úlohou určiť podmienky, za ktorých by vyššie uvedené násilné činy mohli byť kvalifikované ako „vážne bezprávie“ v zmysle článku 15 uvedenej smernice, pokiaľ by buď vážne ohrozovali život tejto osoby, alebo by predstavovali neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie.

9.

Článok 1 časť A ods. 2 prvý pododsek Dohovoru o právnom postavení utečencov, podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 ( 8 ), stanovuje, že pojem „utečenec“ sa vzťahuje na akúkoľvek osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu“.

10.

Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len „CEDAW“) ( 9 ), ktorého zmluvnou stranou Únia nie je, v článku 1 stanovuje:

„Na účely tohto Dohovoru bude výraz ‚diskriminácia žien‘ označovať akékoľvek robenie rozdielu, vylúčenie alebo obmedzenie vykonané na základe pohlavia, ktorého dôsledkom alebo cieľom je narušiť alebo zrušiť uznanie, požívanie alebo uplatnenie zo strany žien, bez ohľadu na ich rodinný stav, na základe rovnoprávnosti mužov a žien, ľudských práv a základných slobôd v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, občianskej alebo inej oblasti.“

11.

Článok 5 písm. a) tohto dohovoru uvádza:

„Štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia:

12.

Uvedený dohovor bol doplnený všeobecným odporúčaním č. 19 Výboru pre odstránenie diskriminácie páchanej na ženách ( 10 ) s názvom „Násilie na ženách“, ktoré v odseku 6 uvádza:

„Diskriminácia žien je definovaná v článku 1 [CEDAW]. Táto definícia zahŕňa rodovo podmienené násilie, t. j. násilné činy, ktoré sú namierené proti žene, lebo je žena, resp. ktoré majú na ženy neprimeraný dopad. Zahŕňa činy, ktoré majú za následok telesnú, sexuálnu alebo duševnú ujmu alebo hrozbu takýmito činmi, nátlak a iné formy obmedzovania slobody…“

13.

Toto odporúčanie bolo v roku 2017 aktualizované všeobecným odporúčaním č. 35 o rodovo podmienenom násilí páchanom na ženách ( 11 ), ktoré v odsekoch 10 a 16 stanovuje:

„10. Výbor [pre odstránenie diskriminácie žien] považuje rodovo podmienené násilie páchané na ženách za jeden zo základných spoločenských, politických a ekonomických nástrojov, prostredníctvom ktorých sa udržiava podriadená pozícia žien voči mužom a ich stereotypné role…

16. Za istých okolností sa môže rodovo podmienené násilie páchané na ženách rovnať aj mučeniu alebo krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu, napríklad v prípadoch znásilnenia, domáceho násilia alebo iných škodlivých praktík…“

14.

Okrem toho bol CEDAW doplnený Deklaráciou o odstránení násilia páchaného na ženách ( 12 ), ktorá v článku 2 stanovuje:

„Násilie na ženách sa chápe ako násilie, ktoré okrem iného zahŕňa tieto formy násilia:

15.

Desiaty až dvanásty odsek preambuly Istanbulského dohovoru stanovuje:

„Uznávajúc, že násilie na ženách je prejavom historicky nerovnocenného rozdelenia sily medzi ženami a mužmi, ktoré viedlo k dominancii mužov nad ženami a k diskriminácii žien mužmi, a k zamedzeniu plnohodnotného rozvoja žien;

Uznávajúc štrukturálnu povahu násilia na ženách ako rodovo podmieneného násilia a že násilie na ženách je jedným z rozhodujúcich spoločenských mechanizmov, na ktorého základe sa ženy ocitajú v podriadenej pozícii v porovnaní s mužmi;

Uznávajúc s hlbokým znepokojením, že ženy a dievčatá sú často vystavené závažným formám násilia, akými sú domáce násilie, sexuálne obťažovanie, znásilnenie, nútené manželstvo, zločiny spáchané v mene cti a mrzačenie pohlavných orgánov, ktoré zakladajú závažné porušenie ľudských práv žien a dievčat a tvoria hlavnú prekážku pre dosiahnutie rovnoprávnosti medzi ženami a mužmi.“

16.

Cieľom Istanbulského dohovoru je podľa jeho článku 1 uvedeného v kapitole I, nazvanej „Ciele, vymedzenie pojmov, rovnosť, nediskriminácia, všeobecné záväzky“, najmä ochrana žien pred všetkými formami násilia vrátane domáceho násilia a predchádzanie takémuto násiliu, jeho stíhanie a odstránenie, prispievanie k odstráneniu všetkých foriem diskriminácie žien a navrhnutie komplexného rámca, politiky a opatrení na ochranu a pomoc.

17.

Istanbulský dohovor sa podľa svojho článku 2 ods. 1 „uplatní na všetky formy násilia na ženách vrátane domáceho násilia, ktorému sú vystavené najmä ženy“.

18.

Článok 3 tohto dohovoru stanovuje:

„Na účel tohto dohovoru:

…

19.

Článok 60 uvedeného dohovoru, nazvaný „Rodovo podmienené žiadosti o azyl“, znie:

„1.   Zmluvné strany prijmú potrebné legislatívne alebo iné opatrenia, aby zabezpečili, že rodovo podmienené násilie na ženách môže byť uznané ako forma prenasledovania v zmysle článku 1 [časti] A [ods. 2 Ženevského dohovoru] a ako forma vážneho bezprávia, ktoré vedie k doplnkovej/subsidiárnej ochrane.

2.   Zmluvné strany zabezpečia rodovo citlivú interpretáciu všetkých oblastí dohovoru a tam, kde sa preukáže, že obava z prenasledovania je jedným z dôvodov alebo tvorí viacero z týchto dôvodov, žiadateľom sa udelí postavenie utečenca podľa uplatniteľných relevantných nástrojov.

3.   Zmluvné strany prijmú potrebné legislatívne alebo iné opatrenia na prijatie rodovo citlivých postupov a podporných služieb pre žiadateľov o azyl, ako aj vytvorenie smerníc o rodovej rovnosti a rodovo citlivého azylového konania vrátane určenia postavenia utečenca a žiadosti o medzinárodnú ochranu.“

20.

V súlade s článkom 78 ods. 1 ZFEÚ a článkom 18 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) je spoločný európsky azylový systém, ktorého súčasťou je smernica 2011/95, založený na úplnom a komplexnom uplatňovaní Ženevského dohovoru.

21.

Odôvodnenia 17 a 30 tejto smernice uvádzajú:

…

22.

Článok 2 písm. d) a f) uvedenej smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

…

…

23.

V rámci kapitoly II smernice 2011/95, ktorá sa týka „posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu“, článok 6 s názvom „Aktéri prenasledovania alebo vážneho bezprávia“ stanovuje:

„Aktéri prenasledovania alebo vážneho bezprávia zahŕňajú:

24.

Článok 7 tejto smernice, nazvaný „Aktéri ochrany“, znie:

„1.   Ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím môže byť poskytovaná iba:

ak sú ochotné a schopné poskytovať ochranu v súlade s odsekom 2.

2.   Ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím musí byť účinná, a nie dočasná. Táto ochrana sa spravidla poskytuje, keď aktéri uvedení v odseku 1 písm. a) a b) prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo utrpeniu vážneho bezprávia, okrem iného fungovaním účinného právneho systému na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, a keď má žiadateľ prístup k takejto ochrane.

…“

25.

Kapitola III uvedenej smernice, nazvaná „Oprávnenie na postavenie utečenca“, obsahuje článok 9, ktorý stanovuje:

„1.   Aby sa čin považoval za čin prenasledovania v zmysle článku 1 písm. A Ženevského dohovoru, musí:

2.   Činy prenasledovania, ako sú kvalifikované v odseku 1, môžu okrem iného nadobúdať formu:

…

3.   V súlade s článkom 2 písm. d) musí existovať spojenie medzi dôvodmi uvedenými v článku 10 a činmi prenasledovania, ako sú kvalifikované v odseku 1 tohto článku, alebo stav, keď chýba ochrana proti takýmto činom.“

26.

Článok 10 smernice 2011/95, nazvaný „Dôvody prenasledovania“, znie:

„1.   Členské štáty zohľadnia pri posudzovaní dôvodov pre prenasledovanie tieto prvky:

…

V závislosti od okolností v krajine pôvodu môže určitá sociálna skupina zahŕňať skupinu vychádzajúcu zo spoločnej charakteristiky sexuálnej orientácie. Sexuálna orientácia sa nemôže chápať ako orientácia zahŕňajúca činy považované za trestné v súlade s vnútroštátnym právom členských štátov. Aspektom týkajúcim sa rodu vrátane rodovej identity sa venuje náležitá pozornosť na účely určenia príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zisťovania charakteristík takejto skupiny;

…

2.   Pri posudzovaní, či žiadateľ má oprávnenú obavu z prenasledovania, je nepodstatné, či má žiadateľ skutočne takú rasovú, náboženskú, národnú, sociálnu alebo politickú charakteristiku, ktorá spôsobuje prenasledovanie, za predpokladu, že takáto charakteristika je prisudzovaná žiadateľovi aktérom prenasledovania.“

27.

Kapitola V tejto smernice týkajúca sa „predpokladov na poskytnutie doplnkovej ochrany“ obsahuje článok 15 s názvom „Vážne bezprávie“, ktorý stanovuje:

„Vážne bezprávie pozostáva:

…“

28.

Posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu upravuje v Bulharsku Zakon za ubežišteto i bežancite (zákon o azyle a utečencoch) ( 14 ), v znení uverejnenom v DV č. 103 z 27. decembra 2016 (ďalej len „ZUB“). Smernice 2011/95 a 2013/32/EÚ ( 15 ) boli prebraté do bulharského práva prostredníctvom dvoch zákonov, ktorými sa mení a dopĺňa ZUB a ktoré boli uverejnené v príslušnom poradí v DV č. 80 zo 16. októbra 2015 a v DV č. 101 z 22. decembra 2015.

29.

Podľa článku 6 ods. 1 ZUB:

„Právomoci stanovené týmto zákonom vykonávajú zodpovedné osoby Dăržavna agencija za bežancite [(Štátna agentúra pre utečencov, ďalej len ‚DAB‘)]. Tieto osoby zisťujú všetky relevantné skutočnosti a okolnosti na účely konania o poskytovaní medzinárodnej ochrany a poskytujú pomoc cudzincom, ktorí podali takúto žiadosť o ochranu.“

30.

ZUB stanovuje dve formy medzinárodnej ochrany.

31.

Ustanovenie článku 8 ZUB sa týka hmotnoprávnych podmienok, ktoré musí žiadateľ spĺňať, aby mu mohlo byť priznané postavenie utečenca. Tento článok zahŕňa v podobnom znení ustanovenia článkov 6 a 9 smernice 2011/95.

32.

Ustanovenie článku 9 ZUB sa týka hmotnoprávnych podmienok, ktoré musí žiadateľ spĺňať, aby mu mohol byť priznaný „status humanitárnej ochrany“, ktorý zodpovedá doplnkovej ochrane, pričom tieto podmienky zodpovedajú „vážnemu bezpráviu“, ako je vymedzené v článku 15 smernice 2011/95.

33.

WS, žalobkyňa vo veci samej, je turecká štátna príslušníčka kurdského pôvodu, ktorá sa hlási k moslimskému (sunitskému) vierovyznaniu a je rozvedená. V júni 2018 odišla z Turecka do Bulharska a následne do Nemecka, kde podala prvú žiadosť o medzinárodnú ochranu. Rozhodnutím DAB z 28. februára 2019 Bulharsko súhlasilo s prevzatím WS na účely posúdenia jej žiadosti o medzinárodnú ochranu.

34.

Počas troch pohovorov uskutočnených v októbri 2019 WS uviedla, že v Turecku mala problémy so svojím bývalým manželom BS, za ktorého bola v roku 2010 nútene vydatá a s ktorým má tri dcéry. Po viacerých násilných incidentoch a vyhrážkach zo strany manžela, jeho rodiny a jej biologickej rodiny bola opakovane ubytovaná v „centrách prevencie a monitorovania násilia“ a v septembri 2016 utiekla z domu. V tejto súvislosti WS predložila najmä trestné oznámenie podané na generálnej prokuratúre v Torbali (Turecko), v ktorom sa uvádzali tieto akty násilia. WS uzavrela v roku 2017 cirkevný sobáš s iným mužom, s ktorým sa jej v máji 2018 narodil syn. O rozvode WS a BS rozhodol občianskoprávny súd č. 1 Diyarbakır (Turecko) 20. septembra 2018, keď už opustila Turecko. WS okrem toho zdôraznila, že nemala žiadnu podporu od svojej biologickej rodiny a že styky zakázal otec rodiny z dôvodu, že opustila spoločnú domácnosť. WS tiež vyjadrila obavy o svoj život, ak by sa musela vrátiť do Turecka.

35.

DAB rozhodnutím z 21. mája 2020 zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podala WS, a to na základe tak článku 8 ZUB (postavenie utečenca), ako aj článku 9 tohto zákona (status humanitárnej ochrany/doplnková ochrana).

36.

DAB usúdila, že podmienky požadované na účely priznania postavenia utečenca neboli splnené z dôvodu, že násilnosti, ktorým bola vystavená zo strany manžela a členov jeho rodiny, ako aj vyhrážky smrťou, ktoré jej boli adresované, nemožno spájať so žiadnym z dôvodov prenasledovania uvedených v článku 8 ods. 1 ZUB, konkrétne s rasou, náboženstvom, národnosťou, politickými názormi alebo s príslušnosťou k určitej sociálnej skupine. WS tiež údajne netvrdila, že je prenasledovaná z dôvodu svojho pohlavia.

37.

Okrem toho DAB konštatovala, že neboli splnené ani podmienky požadované na účely priznania statusu humanitárnej ochrany (doplnková ochrana), a to z dôvodu, že ani oficiálne úrady, ani určité skupiny nepodnikli kroky vo vzťahu k WS. DAB napokon zdôraznila, že WS, ktorá neinformovala policajné orgány o zločinných útokoch voči svojej osobe, nepodala ani trestné oznámenie a že Turecko opustila legálne.

38.

WS podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím z 15. októbra 2020. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v nadväznosti na rozhodnutie Vărchoven administativen săd (Najvyšší správny súd, Bulharsko) z 9. marca 2021.

39.

WS podala ďalšiu žiadosť o medzinárodnú ochranu 13. apríla 2021, pričom predložila deväť písomných dôkazov týkajúcich sa jej osobnej situácie a krajiny pôvodu. Na jednej strane tvrdí, že spĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca uvedené v článku 8 ZUB, keďže je obeťou prenasledovania, ku ktorému došlo z dôvodu jej príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a to k skupine žien, ktoré boli vystavené domácemu násiliu, ako aj žien, ktoré sa mohli stať obeťami zločinov v mene cti zo strany neštátnych aktérov, pred ktorými ju turecký štát nie je schopný chrániť. Uvádza tiež, že nesúhlasí so svojím vrátením do Turecka, pretože sa obáva, že bývalý manžel ju zabije alebo že sa stane obeťou zločinu v mene cti a bude opäť nútená uzavrieť manželstvo. Zdôrazňuje, že jej situácia je teraz ťažšia z dôvodu, že má dieťa s mužom, s ktorým neuzavrela civilný sobáš. Ako novú okolnosť WS uvádza odstúpenie Tureckej republiky od Istanbulského dohovoru a v tejto súvislosti predkladá najmä dve správy z marca 2021, pričom prvá bola vypracovaná U.S. Department of State (ministerstvo zahraničných vecí USA) v súvislosti s postupmi v oblasti ľudských práv v Turecku a druhá tureckou platformou „We will stop femicide“.

40.

Na druhej strane WS tvrdí, že spĺňa podmienky na priznanie statusu humanitárnej ochrany (doplnková ochrana) podľa článku 9 ZUB, keďže v prípade jej vrátenia do Turecka by bola vystavená porušeniu jej základných práv uznaných v článkoch 2 a 3 EDĽP.

41.

Rozhodnutím z 5. mája 2021 DAB odmietla začať nové konanie o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu z dôvodu, že WS nepredložila nové skutočnosti týkajúce sa jej osobnej situácie alebo krajiny pôvodu, pričom okrem iného uviedla, že turecké orgány WS viackrát pomohli a oznámili, že sú pripravené pomôcť jej všetkými zákonnými prostriedkami.

42.

Za týchto podmienok Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

43.

Písomné pripomienky predložili WS, nemecká a francúzska vláda, ako aj Európska komisia a Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR).

44.

Svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, do akej miery štátna príslušníčka tretej krajiny, ktorá tvrdí, že po návrate do svojej krajiny pôvodu existuje riziko, že sa stane obeťou zločinu v mene cti alebo manželstva vynúteného násilím, ako aj že bude vystavená domácemu násiliu zo strany členov domácnosti, môže požívať medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2011/95.

45.

V súlade s postupom posúdenia žiadosti stanoveným v článku 10 ods. 2 smernice 2013/32 sa prvá až štvrtá prejudiciálna otázka týka podmienok, za ktorých by takáto osoba mohla získať postavenie utečenca v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2011/95. ( 16 ) Hoci vnútroštátny súd nemá pochybnosti, pokiaľ ide o kvalifikáciu činov, v súvislosti s ktorými sa WS obáva, že im bude vystavená, ako „činov prenasledovania“ ( 17 ), pýta sa na viacero nejasností spojených so spôsobom zohľadnenia rodovej príslušnosti tejto osoby na účely preukázania jednak dôvodov prenasledovania (článok 10 smernice 2011/95) a jednak príčinnej súvislosti medzi týmito dôvodmi a absenciou ochrany poskytovanej krajinou pôvodu (článok 9 ods. 3 tejto smernice).

46.

Piata prejudiciálna otázka sa týka podmienok, za ktorých by mohla byť WS poskytnutá doplnková ochrana v zmysle článku 2 písm. f) smernice 2011/95 v prípade, že ju nebude možné považovať za utečenca. Vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora najmä na kvalifikáciu činov, ktoré hrozia dotknutej osobe, ak by bola vrátená do svojej krajiny pôvodu, ako „vážneho bezprávia“ v zmysle článku 15 tejto smernice.

47.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd, ktorý sa opiera o odôvodnenie 17 smernice 2011/95, pýta Súdneho dvora, či má pojem „rodovo podmienené násilie na ženách“, ak by mal predstavovať dôvod na priznanie postavenia utečenca, autonómny význam v práve Únie, alebo či sa má tento pojem vymedziť s ohľadom na Ženevský dohovor, CEDAW a Istanbulský dohovor.

48.

Táto otázka vychádza zo skutočnosti, že podobne ako článok 1 časti A Ženevského dohovoru, aj článok 2 písm. d) smernice 2011/95 v rámci definície pojmu „utečenec“ uvádza len „príslušnosť k určitej sociálnej skupine“ a nijako neodkazuje na „rod“ žiadateľa o medzinárodnú ochranu, a nestanovuje ani to, že rodovo podmienené násilie na ženách môže samo osebe predstavovať dôvod medzinárodnej ochrany. Naproti tomu Istanbulský dohovor a CEDAW, ktoré boli prijaté pod záštitou Rady Európy a Organizácie Spojených národov, mu venujú výslovné ustanovenia.

49.

Cieľom Istanbulského dohovoru je v súlade s jeho článkom 1 chrániť ženy pred všetkými formami násilia vrátane domáceho násilia posilnením prevencie násilia a pomoci obetiam, ako aj stíhania a potrestania páchateľov, a to prijatím komplexnej a koordinovanej politiky.

50.

Pojem „rod“ je vymedzený v článku 3 písm. c) Istanbulského dohovoru ako „súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov“. Pojem „násilie na ženách“ je zase vymedzený v článku 3 písm. a) tohto dohovoru ako „všetky činy rodovo podmieneného násilia, ktoré majú alebo môžu mať za následok telesnú, sexuálnu, duševnú, ale aj ekonomickú ujmu alebo utrpenie žien vrátane vyhrážania sa takýmito činmi, nátlaku alebo svojvoľného zbavenia slobody, či už vo verejnom alebo v súkromnom živote“. Napokon pojem „rodovo podmienené násilie na ženách“ je vymedzený v článku 3 písm. d) uvedeného dohovoru ako „násilie, ktoré je nasmerované proti žene, pretože je žena alebo ktoré postihuje ženy disproporcionálne“ ( 18 ).

51.

Článok 60 ods. 1 Istanbulského dohovoru tak od zmluvných štátov vyžaduje, aby prijali potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, že rodovo podmienené násilie na ženách môže byť uznané ako forma prenasledovania v zmysle článku 1 časti A ods. 2 Ženevského dohovoru a ako forma vážneho bezprávia, ktoré vedie k doplnkovej ochrane. Výkladová správa k Istanbulskému dohovoru spresňuje, že tento článok sa chápe ako zlučiteľný so Ženevským dohovorom a článkom 3 EDĽP, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva. ( 19 )

52.

CEDAW a najmä všeobecné odporúčania č. 19 a 35 Výboru pre odstránenie diskriminácie páchanej na ženách majú zase za úlohu zvýšiť účinnosť boja proti diskriminácii žien vo všetkých jej formách tým, že sa od zmluvných štátov vyžaduje, aby ženám zaručili plné uplatňovanie a užívanie ich práv vo všetkých oblastiach. Všeobecné odporúčania č. 19 a 35 dopĺňajú CEDAW tým, že zahŕňajú rodovo citlivý prístup, vymedzujú rodovo podmienené násilie a ukladajú zmluvným štátom povinnosť prijať všeobecné opatrenia inšpirované opatreniami prijatými v rámci Istanbulského dohovoru.

53.

Po týchto pripomenutiach treba teraz preskúmať, do akej miery sa na účely vykonania smernice 2011/95 musia zohľadniť formulácie v týchto dvoch dohovoroch.

54.

V prvom rade chcem pripomenúť, že podľa článku 78 ods. 1 ZFEÚ spoločný európsky azylový systém, do ktorého je začlenená smernica 2011/95, musí byť v súlade so Ženevským dohovorom a Protokolom z roku 1967 o právnom postavení utečencov, ako aj s „príslušnými zmluvami“ ( 20 ).

55.

Základným cieľom smernice 2011/95, ako je uvedený v jej článku 1 a judikatúre Súdneho dvora, je tak stanoviť regulačný systém obsahujúci pojmy a kritériá, ktoré sú spoločné pre členské štáty na účely identifikácie osôb potrebujúcich medzinárodnú ochranu a ktoré sú teda charakteristické pre Úniu, a zároveň zabezpečiť, aby sa v plnej miere dodržiaval článok 1 Ženevského dohovoru. ( 21 ) V rozsudku z 19. novembra 2020, Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Vojenská služba a azyl) ( 22 ), Súdny dvor odmietol rozšíriť pôsobnosť tejto smernice nad rámec pôsobnosti tohto dohovoru s cieľom rešpektovať jasný zámer normotvorcu Únie harmonizovať v rámci Únie vykonávanie postavenia utečenca v zmysle uvedeného dohovoru. ( 23 )

56.

Ako som pritom uviedol, článok 1 časť A Ženevského dohovoru v rámci definície pojmu „utečenec“ nijako neodkazuje na „rod“ žiadateľa o medzinárodnú ochranu, a nestanovuje ani to, že „rodovo podmienené násilie na ženách“ môže samo osebe predstavovať dôvod na poskytnutie medzinárodnej ochrany. UNHCR vo svojich usmerneniach o prenasledovaní súvisiacom s rodovou príslušnosťou zastával názor, že do definície pojmu „utečenec“ uvedenej v článku 1 tohto dohovoru nie je potrebné zaviesť ďalší dôvod, keďže zmluvné štáty uznávajú, že rod môže ovplyvniť alebo diktovať druh prenasledovania alebo utrpenej ujmy, ako aj dôvody podstúpeného zaobchádzania. ( 24 ) V rámci smernice 2011/95 sa teda rod žiadateľa zohľadňuje pri posudzovaní povahy činov prenasledovania, ktorým je vystavený alebo ktoré mu hrozia v jeho krajine pôvodu [článok 9 ods. 2 písm. f) tejto smernice], ( 25 ) a pri skúmaní dôvodov prenasledovania, najmä v rámci uznania príslušnosti žiadateľa k určitej sociálnej skupine [článok 10 ods. 1 písm. d) druhý pododsek in fine uvedenej smernice].

57.

Je pravda, že smernica 2011/95 nevymedzuje pojem „rod“. Možno však odkázať na dokumenty vydané UNHCR, ktoré majú v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora osobitnú relevantnosť vzhľadom na úlohu zverenú UNHCR Ženevským dohovorom, ( 26 ) UNHCR vo svojich usmerneniach o prenasledovaní súvisiacom s rodovou príslušnosťou uvádza, že „rod odkazuje na vzťahy medzi ženami a mužmi založené na identite, postavení, rolách a zodpovednostiach, ktoré sú vymedzené či vytvorené sociálne alebo kultúrne a ktoré sa pripisujú mužom a ženám, zatiaľ čo ‚pohlavie‘ je určené biologicky. Rod tak nie je statický ani vrodený, ale v priebehu času nadobúda sociálne a kultúrne vytvorený význam“ ( 27 ).

58.

Okrem toho, hoci článok 9 ods. 2 písm. f) smernice 2011/95 nešpecifikuje rozsah „činov namierených proti osobám z dôvodu ich rodu“, môže byť vhodné odkázať na tento účel na iný nástroj sekundárneho práva, konkrétne smernicu 2012/29/EÚ ( 28 ). Odôvodnenie 17 tejto smernice totiž vymedzuje pojem „rodovo motivované násilie“ ako „násilie, ktoré je namierené voči určitej osobe z dôvodu jej pohlavia, rodovej identity alebo rodového vyjadrenia alebo ktoré neprimerane postihuje osoby určitého pohlavia… Môže obeti spôsobiť telesnú, sexuálnu, emocionálnu alebo psychickú ujmu alebo majetkovú škodu. Rodovo motivované násilie sa chápe ako forma diskriminácie a porušenie základných slobôd obete a zahŕňa násilie páchané blízkou osobou, násilné sexuálne delikty (vrátane znásilnenia, sexuálneho násilia alebo obťažovania), obchodovanie s ľuďmi, otroctvo a rôzne formy škodlivých praktík, ako napríklad nútené manželstvá, mrzačenie ženských pohlavných orgánov a takzvané trestné činy spáchané v mene cti. Ženské obete rodovo motivovaného násilia a ich deti si často vyžadujú osobitnú podporu a ochranu z dôvodu vysokého rizika druhotnej a opakovanej viktimizácie, zastrašovania a pomsty súvisiacich s takýmto násilím“.

59.

Pokiaľ ide v druhom rade o formulácie použité v Istanbulskom dohovore a dohovore CEDAW, je nesporné, že Únia neratifikovala CEDAW a že hoci 13. júna 2017 podpísala Istanbulský dohovor, k tomuto dohovoru ešte nepristúpila. ( 29 ) Tento dohovor navyše nebol ratifikovaný všetkými členskými štátmi. ( 30 ) Do takéhoto pristúpenia alebo ratifikácie je Istanbulský dohovor predovšetkým multidisciplinárnym dohovorom, ktorého cieľom je holistickým spôsobom a na základe integrovaného prístupu všetkých aktérov spoločnosti zabezpečiť predchádzanie násiliu na ženách, ( 31 ) ochranu a podporu obetí, ako aj stíhanie páchateľov.

60.

Z toho treba vyvodiť záver, že za súčasného stavu ani Istanbulský dohovor, ani CEDAW nepatria medzi „príslušné zmluvy“, podľa ktorých sa má vykladať smernica 2011/95 v zmysle článku 78 ods. 1 ZFEÚ.

61.

Pokiaľ ide v treťom a poslednom rade o odôvodnenie 17 smernice 2011/95, z ktorého vychádza vnútroštátny súd, toto odôvodnenie sa mi nezdá byť relevantné na účely výkladu významu a rozsahu pojmu „rodovo podmienené násilie na ženách“ v práve Únie.

62.

V tomto odôvodnení sa uvádza, že „pokiaľ ide o zaobchádzanie s osobami, ktoré spadajú do rozsahu pôsobnosti tejto smernice, členské štáty sú viazané záväzkami vyplývajúcimi z nástrojov medzinárodného práva, ktorých sú zmluvnou stranou, predovšetkým vrátane tých, ktoré zakazujú diskrimináciu“. Normotvorca Únie pritom svoj odkaz na „zaobchádzanie s osobami, ktoré spadajú do rozsahu pôsobnosti [uvedenej smernice]“, nesmeroval na spôsoby posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu, teda na kritériá požadované na účely priznania takejto ochrany, ale skôr na práva a výhody, ktoré požívajú žiadatelia o medzinárodnú ochranu alebo osoby s postavením medzinárodnej ochrany na území členského štátu, v ktorom požiadali o medzinárodnú ochranu a prípadne ju získali. Odôvodnenie 17 smernice 2011/95 je totiž vyjadrené v jej kapitole VII týkajúcej sa „obsahu medzinárodnej ochrany“. Na ilustráciu tento normotvorca stanovil požiadavku, podľa ktorej členské štáty zaistia rovnaké zaobchádzanie medzi osobami s postavením medzinárodnej ochrany a vlastnými štátnymi príslušníkmi, pokiaľ ide o prístup k postupom uznávania kvalifikácií (článok 28 ods. 1) alebo o prístup k zdravotnej starostlivosti (článok 30). Práve v tomto kontexte sú členské štáty povinné dodržiavať záväzky vyplývajúce z medzinárodných nástrojov, ktorých sú zmluvnými stranami, akými sú CEDAW a Istanbulský dohovor.

63.

Zo všetkých týchto skutočností vyplýva, že článok 2 písm. d) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že podmienky na priznanie postavenia utečenca osobe, ktorá sa obáva, že v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu sa stane obeťou rodovo podmienených násilných činov, sa musia preskúmať z hľadiska ustanovení stanovených na tento účel touto smernicou, ktoré treba vykladať s prihliadnutím na jej všeobecnú štruktúru a účel pri súčasnom rešpektovaní Ženevského dohovoru a v súlade s článkom 78 ods. 1 ZFEÚ, a nie na základe definícií uvedených v CEDAW a Istanbulskom dohovore, ktoré nie sú „príslušnými zmluvami“ v zmysle tohto článku.

64.

V súlade s odôvodnením 16 smernice 2011/95 však tento výklad musí rešpektovať aj práva uznané Chartou. ( 32 )

65.

Svojou druhou a treťou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby spresnil okolnosti, za ktorých štátnu príslušníčku tretej krajiny, ktorá tvrdí, že ak bude vrátená do svojej krajiny pôvodu, existuje riziko, že sa stane obeťou zločinu v mene cti alebo manželstva vynúteného násilím, ako aj že bude vystavená domácemu násiliu, možno považovať za osobu patriacu do „určitej sociálnej skupiny“ v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95.

66.

V prvom rade sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či pohlavie žiadateľky môže samo osebe určiť jej príslušnosť k určitej sociálnej skupine v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) tejto smernice.

67.

Článok 10 ods. 1 písm. d) uvedenej smernice stanovuje, že na určenie príslušnosti žiadateľa k „určitej sociálnej skupine“ musia byť splnené dve podmienky. Tieto dve podmienky sú kumulatívne. ( 33 )

68.

Na jednej strane príslušníci tejto skupiny musia mať prirodzenú charakteristiku alebo spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť, alebo zdieľať charakteristiku alebo vieru, ktorá je taká základná pre identitu alebo svedomie, že od osoby by sa nemalo vyžadovať, aby sa jej zriekla. V tejto súvislosti článok 10 ods. 1 písm. d) druhý pododsek smernice 2011/95 spresňuje, že v závislosti od okolností v krajine pôvodu sa na účely uznania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zisťovania charakteristík takejto skupiny musia náležite zohľadniť aspekty týkajúce sa rodu vrátane rodovej identity. ( 34 )

69.

Na druhej strane musí mať táto skupina vlastnú identitu v príslušnej tretej krajine, pretože ju okolitá spoločnosť vníma ako odlišnú.

70.

Okrem toho z článku 10 ods. 2 tejto smernice vyplýva, že pri posudzovaní toho, či má žiadateľ oprávnenú obavu z prenasledovania, je nepodstatné, či má skutočne charakteristiku spojenú s príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, ktorá spôsobuje prenasledovanie, pokiaľ mu takúto charakteristiku prisudzuje aktér prenasledovania. ( 35 )

71.

Pokiaľ ide o prvú z uvedených podmienok, je nesporné, že rod žiadateľky možno spojiť s prirodzenou charakteristikou – teda s jej pohlavím – „ktorá sa nemôže zmeniť“ v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95. V tejto súvislosti chcem poukázať na to, že pôvodný návrh Komisie týkajúci sa smernice 2004/83 výslovne odkazoval na „základné charakteristiky“ skupiny, „ako je sexuálna orientácia, vek alebo pohlavie“ ( 36 ), pričom Súdny dvor okrem toho v rozsudku zo 7. novembra 2013, X a i. ( 37 ), rozhodol, že „je nesporné, že sexuálna orientácia osoby predstavuje charakteristiku, ktorá je taká základná pre jej identitu, že by nemala byť nútená, aby sa jej zriekla“ ( 38 ).

72.

Pokiaľ ide o druhú podmienku, tá predpokladá, že v krajine pôvodu má sociálna skupina, ktorej členovia zdieľajú rovnakú rodovú príslušnosť, svoju vlastnú identitu, pretože ju okolitá spoločnosť vníma ako odlišný celok. Podľa UNHCR musí byť skupina viditeľná. ( 39 ) Toto vnímanie sa líši nielen v závislosti od krajiny, etnickej alebo náboženskej komunity, či dokonca politického kontextu, ale aj podľa správania dotknutej osoby. ( 40 ) Rod je pritom sociologický koncept, ktorý sa aplikuje tak, že okrem pohlavia zohľadňuje aj s ním spojené hodnoty a predstavy. Rod je teda pojem, ktorý má umožniť preukázať skutočnosť, že vzťahy medzi ženami a mužmi v danej spoločnosti, ako aj nerovnosti, ktoré z nich môžu vyplývať z dôvodu pripisovania mužských a ženských rolí na základe biologických rozdielov, sú získavané a vytvárané spoločnosťami, a preto sa môžu v priebehu času a v závislosti od spoločností a komunít vyvíjať rozdielne. ( 41 ) V tejto súvislosti si myslím, že ženy sú na základe ich samotného postavenia ako žien príkladom sociálneho celku vymedzeného prirodzenými a nemennými charakteristikami, ktoré môže spoločnosť vnímať odlišne v závislosti od ich krajiny pôvodu, a to z dôvodu sociálnych, právnych alebo náboženských noriem tejto krajiny alebo zvykov komunity, do ktorej patria. ( 42 ) Skutočnosť, že túto sociálnu skupinu tvoria ženy v danej spoločnosti (a nie „ženy“ vo všeobecnosti), ( 43 ) podľa môjho názoru sama osebe nebráni tomu, aby sa uznala vlastná identita tejto skupiny pre jej jediný rozmer. Pojem „vlastná identita“ skupiny, pokiaľ ju okolitá spoločnosť vníma odlišne, totiž nemožno vykladať tak, že vyžaduje kvantitatívne posúdenie. ( 44 )

73.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že príslušný vnútroštátny orgán, po zohľadnení skutočností a okolností, ktoré musí vykonať v súlade s článkom 4 ods. 3 písm. a) až c) smernice 2011/95, môže konštatovať, že žiadateľka patrí z dôvodu svojej rodovej príslušnosti do „určitej sociálnej skupiny“ v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) tejto smernice.

74.

V druhom rade vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby spresnil, či také činy prenasledovania, aké sú uvedené v odôvodnení 30 smernice 2011/95 a akým môže byť vystavená žiadateľka vo svojej krajine pôvodu, možno zohľadniť pri určovaní vlastnej identity skupiny v tejto krajine, alebo či sú týmito činmi výlučne tie, ktoré sú uvedené v článku 9 ods. 2 písm. a) a f) tejto smernice.

75.

Odôvodnenie 30 uvedenej smernice uvádza, že „na účely vymedzenia určitej sociálnej skupiny je potrebné náležite zohľadniť otázky vyplývajúce z rodovej príslušnosti žiadateľa vrátane rodovej identity a sexuálnej orientácie, ktoré môžu súvisieť s určitými právnymi tradíciami a zvykmi a ktorých výsledkom môže byť napríklad mrzačenie pohlavných orgánov, nútená sterilizácia či nútené potraty, a to do tej miery, do akej súvisia s oprávnenou obavou žiadateľa z prenasledovania“.

76.

Toto odôvodnenie 30 poskytuje spresnenia, ktoré umožňujú lepšie vymedziť dôvod prenasledovania, ktorým je príslušnosť k „určitej sociálnej skupine“. Vymenúva určitý počet činov prenasledovania, ktoré možno identifikovať na účely vymedzenia takejto skupiny. Práve povaha činov prenasledovania, ktoré odkazujú na určité obete, totiž umožňuje charakterizovať „vlastnú identitu“ sociálnej skupiny. Činy uvedené v tomto odôvodnení 30 nepredstavujú len činy prenasledovania, čím dopĺňajú demonštratívny výpočet uvedený v článku 9 ods. 2 smernice 2011/95, ale umožňujú aj identifikáciu „určitej sociálnej skupiny“. Z odôvodnenia 30 tejto smernice tak jasne vyplýva, že povaha činov, v súvislosti s ktorými sa žena obáva, že im bude z dôvodu svojej rodovej príslušnosti vystavená vo svojej krajine pôvodu, môže byť relevantným prvkom pri určovaní jej príslušnosti k určitej sociálnej skupine a najmä „vlastnej identity“ tejto skupiny v krajine pôvodu. Hoci, ako som už spomenul ( 45 ), čin prenasledovania voči skupine môže byť relevantným prvkom na určenie viditeľnosti tejto skupiny v danej spoločnosti, ( 46 ) neznamená to, že všetky osoby, ktoré sa obávajú, že budú vo svojej krajine pôvodu vystavené činom prenasledovania, by sa mohli považovať za osoby patriace do určitej sociálnej skupiny. Z tohto dôvodu normotvorca Únie v tomto odôvodnení podľa mňa stanovil viacero obmedzení. Najskôr odkazuje na činy, ktoré sú osobitne reprezentatívne pre rodovo podmienené násilné činy tým, že sú namierené voči určitej osobe z dôvodu jej pohlavia či totožnosti, alebo neprimerane postihujú osoby určitého pohlavia. Ďalej sa týka aktov, ktoré spôsobujú závažné porušenie základných práv tejto osoby. Napokon odkazuje na činy, ktoré sa všeobecne a opakovane využívajú a ktorých autorita je uznaná buď zákonom, alebo právnou obyčajou. Z toho vyplýva, že podľa uvedeného odôvodnenia by sa dieťa alebo dospievajúce dievča mohlo považovať za osobu patriacu do viditeľnej alebo identifikovateľnej skupiny v spoločnosti, pokiaľ by bolo v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu vystavené tradícii alebo obyčaji, akou je obriezka. ( 47 )

77.

Okrem toho použitím výrazu „napríklad“ normotvorca Únie vyjadril vôľu neobmedzovať zohľadnenie rodovo podmienených násilných činov na mrzačenie pohlavných orgánov, nútené sterilizácie alebo aj nútené potraty. V dôsledku toho podľa môjho názoru nič nebráni tomu, aby príslušný vnútroštátny orgán považoval dieťa, dospievajúce dievča alebo ženu za osobu patriacu do určitej sociálnej skupiny z dôvodu, že v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu by bola vystavená riziku núteného manželstva, keďže tento čin je sprevádzaný psychickým týraním a fyzickým zneužívaním, ktoré sú, aby som použil slová generálneho advokáta Mengozziho ( 48 ), príčinou „ohavných porušovaní základných ľudských práv, predovšetkým práv žien“. Platí to o to viac, že nútené manželstvá podnecujú najmä znásilnenia a iné formy sexuálneho násilia.

78.

Pokiaľ ide o činy domáceho násilia, vyvodzujem rovnaký záver, keďže domáce násilie môže mať podobu mimoriadne závažných činov a opakovaného násilia, ktoré môžu viesť k závažnému porušeniu základných práv osoby. ( 49 ) Nevidím teda nijaký dôvod, ktorý by bránil tomu, aby príslušný vnútroštátny orgán, po zohľadnení skutočností a okolností každého jednotlivého prípadu, usúdil, že žena, ktorá by bola nútená vrátiť sa do svojej krajiny pôvodu, patrí do skupiny s vlastnou identitou v tejto krajine na základe toho, že v dôsledku svojho návratu by bola v uvedenej krajine vystavená závažným činom partnerského násilia (bitie, znásilnenie a iné sexuálne týranie, atď.), ktoré sú v niektorých komunitách tradičné. V rámci tohto individuálneho posúdenia musí žiadateľ samozrejme poskytnúť všetky podrobné informácie, najmä rodinné, geografické a sociologické informácie týkajúce sa rizík, ktoré jej osobne hrozia. Príslušný vnútroštátny orgán musí zohľadniť nielen jeho osobnosť, vek, úroveň vzdelania, pôvod, históriu a spoločenské postavenie, ale aj všeobecné informácie o krajine pôvodu a predovšetkým platné spoločenské a obyčajové normy, ktoré prevládajú v tejto krajine, regióne, skupine alebo etnickej skupine, ako aj stav platnej legislatívy a jej uplatňovania.

79.

Napokon sa domnievam, že znenie odôvodnenia 30 smernice 2011/95 umožňuje zohľadniť aj osobitné riziká, ktorým čelia ženy, ak nedodržiavajú spoločenské normy svojej krajiny pôvodu alebo sa pokúšajú proti nim bojovať. Hoci neexistuje úplný zoznam jednotlivých sociálnych skupín, ktoré príslušné vnútroštátne orgány dokázali na tomto základe identifikovať, štúdia vnútroštátnej judikatúry a hodnotiace správy o krajinách pôvodu, ktoré uverejnila Agentúra Európskej únie pre azyl (EUAA) ( 50 ), umožňujú niektoré z nich identifikovať. Preto v krajinách a spoločnostiach, kde je obriezka spoločenskou normou, sa deti a dospievajúce dievčatá, ktoré sa vyhýbajú takýmto praktikám, považujú za identifikovateľné a patriace do skupiny s vlastnou identitou, ( 51 ) keďže sa v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu vystavujú činom ponižovania, opatreniam na vylúčenie a represáliám. ( 52 ) Podobne ženy odmietajúce nútené manželstvá v populácii, v ktorej je takáto prax taká bežná, že sa stala spoločenskou normou, ( 53 ) boli považované za súčasť skupiny s vlastnou identitou v zmysle smernice 2011/95, ( 54 ) keďže sa vystavujú odsudzujúcemu pohľadu svojej komunity, ako aj násilným činom, ktoré by mohli ohroziť ich fyzickú integritu. ( 55 )

80.

UNHCR sa podobne domnieva, že afganské ženy, ktoré sa vracajú z exilu v Európe, kde mohli prijať západné normy a hodnoty, ktoré sú v rozpore s úlohami, ktoré im pripisuje spoločnosť, tradícia či dokonca právny systém ich krajiny pôvodu, možno považovať za osoby patriace do určitej sociálnej skupiny. ( 56 ) Informačná správa EUAA o Afganistane (2023) tak jasne poukazuje na skutočnosť, že afganská žena alebo mladá žena, ktorá žila západným spôsobom života na základe svojho správania, citových vzťahov, vzhľadu, činností, názorov, povolania a/alebo pobytu v zahraničí, môže byť vnímaná ako osoba porušujúca zavedené spoločenské a náboženské normy a vystavená domácemu násiliu, telesnému trestaniu a iným formám trestov, počnúc izoláciou alebo verejným odsúdením až po zločiny v mene cti v prípade žien obvinených z toho, že sú hanbou pre ich rodiny, komunitu alebo kmeň. ( 57 )

81.

Súdny dvor sa v súčasnosti zaoberá touto veľmi špecifickou otázkou v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného vo veci Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Osoby stotožňujúce sa s hodnotami Únie) (C‑646/21), ktorý sa týka situácie mladých irackých žien, po tom, ako bol v podstate totožný návrh vo veci Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (C‑456/21), týkajúci sa zase mladých afganských žien, vzatý späť. ( 58 )

82.

Vzhľadom na tieto úvahy sa domnievam, že článok 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že štátnu príslušníčku tretej krajiny možno považovať za osobu patriacu do „určitej sociálnej skupiny“ na základe jej rodovej príslušnosti, pokiaľ sa na základe posúdenia skutočností a okolností preukáže, že okrem jej príslušnosti k pohlaviu, teda jej identity a postavenia ženy, má vo svojej krajine pôvodu vlastnú identitu, pretože okolitá spoločnosť ju vníma odlišne z dôvodu sociálnych, právnych alebo náboženských noriem či dokonca rituálov alebo zvykov jej krajiny alebo komunity, do ktorej patrí. V rámci tohto posúdenia je povaha činov, v súvislosti s ktorými sa táto štátna príslušníčka obáva, že im bude vystavená v prípade vrátenia do svojej krajiny pôvodu, relevantnou skutočnosťou, ktorú musí príslušný vnútroštátny orgán zohľadniť.

83.

Svojou štvrtou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa má článok 9 ods. 3 smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že v prípade činov domáceho násilia, ktorých sa dopúšťa neštátny aktér, je príslušný vnútroštátny orgán povinný stanoviť príčinnú súvislosť medzi dôvodom prenasledovania a absenciou ochrany zo strany štátu alebo strán či organizácií kontrolujúcich štát.

84.

Na úvod treba uviesť, že na to, aby sa činy domáceho násilia, ktoré v ich podstate páchajú neštátni aktéri, považovali za činy prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 smernice 2011/95, musí príslušný vnútroštátny orgán v súlade s článkom 6 písm. c) tejto smernice zohľadniť skutočnosť, že štát alebo strana či organizácia kontrolujúca štát nie sú schopní alebo ochotní poskytnúť obeti ochranu.

85.

Toto preukázanie je zásadné, pretože neschopnosť alebo naopak schopnosť krajiny pôvodu zabezpečiť ochranu proti činom prenasledovania predstavuje rozhodujúci prvok posúdenia vedúceho k priznaniu alebo prípadne k zániku postavenia utečenca. ( 59 ) Ako som totiž uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Bundesrepublik Deutschland (Zachovanie celistvosti rodiny) ( 60 ), medzinárodná ochrana je doplnkovou ochranou, ktorá sa poskytuje žiadateľovi, ak a kým jeho krajina pôvodu nie je schopná chrániť ho pred rizikami prenasledovania alebo vážneho bezprávia, ktorého je obeťou, alebo ho nechce chrániť, ( 61 ) pričom jeho obava sa tak považuje za dôvodnú.

86.

Toto posúdenie existencie alebo neexistencie ochrany proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu sa musí vykonať v súlade s požiadavkami stanovenými v článku 7 smernice 2011/95. ( 62 )

87.

Po prvé článok 7 ods. 1 tejto smernice vymedzuje aktérov tejto ochrany. Tá musí byť poskytovaná buď štátom, alebo stranami či organizáciami, ktoré kontrolujú štát alebo podstatnú časť jeho územia. Príslušný vnútroštátny orgán sa tak pri posudzovaní existencie takejto ochrany musí uistiť, že títo aktéri sú nielen schopní, ale aj ochotní chrániť žiadateľa proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, ktorému je vystavený. Tento aspekt je osobitne dôležitý v prípade, keď je žiadateľom o medzinárodnú ochranu žena, ktorá sa obáva, že v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu sa stane obeťou domáceho násilia v rámci rodiny.

88.

Po druhé podľa článku 7 ods. 2 smernice 2011/95 ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím musí byť účinná, a nie dočasná. To znamená, že aktéri tejto ochrany prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo utrpeniu vážneho bezprávia ( 63 ) a že žiadateľ má prístup k takejto ochrane. Toto ustanovenie odkazuje na schopnosť štátu, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom, predchádzať činom prenasledovania alebo ich sankcionovať v zmysle tejto smernice.

89.

Článok 9 ods. 3 smernice 2011/95 okrem toho vyžaduje, aby príslušný vnútroštátny orgán preukázal spojenie medzi dôvodmi prenasledovania uvedenými v článku 10 tejto smernice a činmi prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 uvedenej smernice alebo absenciou ochrany proti takýmto činom.

90.

V prípade, o aký ide vo veci samej, je teda príslušný vnútroštátny orgán povinný posúdiť, či možno stanoviť príčinnú súvislosť medzi jednak dôvodmi, na ktorých sú založené činy domáceho násilia spáchané členmi domácnosti alebo rodiny, konkrétne príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, a jednak absenciou ochrany zo strany orgánov krajiny pôvodu proti týmto činom v zmysle článku 7 smernice 2011/95.

91.

Toto posúdenie je nevyhnutné na preukázanie nemožnosti štátnej príslušníčky tretej krajiny domáhať sa ochrany tejto krajiny a odôvodnenia jej odmietnutia tak urobiť v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2011/95 z dôvodu neschopnosti alebo neochoty uvedenej krajiny predchádzať uvedeným činom, stíhať ich a sankcionovať ich.

92.

Vykonať uvedené posúdenie môže byť mimoriadne náročné.

93.

Pokiaľ ide o dôvody neštátnych aktérov, ktoré vedú k násiliu, vyhlásenia žiadateľa obsahujú nevyhnutne subjektívne prvky a nie vždy sú podložené priamymi alebo listinnými dôkazmi. V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že DAB konštatovala, že „žiadateľka je plnoletá a neuviedla, že bola prenasledovaná z dôvodu svojej rodovej príslušnosti“, keď prednášala skutočnosti uvádzané na podporu jej žiadosti o medzinárodnú ochranu. Takúto žiadosť však nemožno zamietnuť z dôvodu, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny neuviedol, že násilné činy, ktorým je vystavený vo svojej krajine pôvodu, majú súvislosť s niektorým z dôvodov vymenovaných v článku 2 písm. d) smernice 2011/95. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že vyhlásenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu sú len východiskovým bodom v procese posudzovania skutočností a okolností vedeného príslušnými orgánmi. Hoci táto smernica v článku 4 ods. 1 stanovuje, že členské štáty môžu považovať za povinnosť žiadateľa o medzinárodnú ochranu predložiť čo najskôr všetky náležitosti potrebné na zdôvodnenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, to isté ustanovenie uvádza, že je povinnosťou členského štátu v spolupráci so žiadateľom posúdiť príslušné náležitosti jeho žiadosti. ( 64 ) Medzi príslušnými náležitosťami predloženými na posúdenie príslušným vnútroštátnym orgánom pritom článok 4 ods. 2 smernice uvádza „dôvod[y] pre požadovanie medzinárodnej ochrany“, ktoré nevyhnutne zahŕňajú aj dôvod činov prenasledovania, ktorým je žiadateľ podľa svojho tvrdenia vystavený. ( 65 )

94.

Pokiaľ ide o ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím, ktorú poskytuje krajina pôvodu, príslušný vnútroštátny orgán musí určiť, do akej miery spĺňa požiadavky článku 7 smernice 2011/95, a najmä, či je táto ochrana účinná.

95.

Podľa článku 4 ods. 3 písm. a) smernice 2011/95 má tak tento orgán vykonať posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu na individuálnom základe a pritom zohľadniť všetky príslušné skutočnosti, pokiaľ sa týkajú krajiny pôvodu, vrátane zákonov a nariadení tejto krajiny a spôsobu, ktorým sú uplatňované. Okrem toho na základe článku 4 ods. 5 písm. c) smernice sa má logickosť a koherentnosť vyhlásení žiadateľa posudzovať s ohľadom na dostupné všeobecné a osobitné informácie týkajúce sa jeho žiadosti. ( 66 )

96.

V tejto súvislosti EUAA vo svojej informačnej správe o situácii v Turecku z novembra 2016 ( 67 ) uvádza, že napriek legislatívnym reformám zavedeným v tejto krajine, ktorých cieľom je zaručiť rovnosť mužov a žien, ako aj predchádzať rôznym formám násilia páchaného na ženách vrátane domáceho násilia, ( 68 ) zostáva úsilie štátnych orgánov v boji proti tomuto násiliu nedostatočné a neúčinné, pokiaľ ide o prístup obetí k informáciám, právnej pomoci, podávaniu sťažností a k spravodlivosti, pričom súdne príkazy a ochranné opatrenia policajné orgány len zriedkakedy uplatňujú. Pokiaľ ide o služby podpory, ako sú útočiská alebo centrá pomoci obetiam určené na prijímanie žien, ktorých počet je nedostatočný, tieto služby sú nedostatočné. Pokiaľ ide o „zločiny v mene cti“ a domáce násilie, v tejto správe sa uvádza, že miera odsúdenia je obzvlášť nízka, pričom väčšina zločinov je spáchaná v konzervatívnych rodinách na juhovýchode Turecka. Chcem poukázať na to, že uvedená správa nezohľadňuje odstúpenie Turecka od Istanbulského dohovoru, ku ktorému došlo v priebehu roka 2021. ( 69 )

97.

Rovnako chcem zdôrazniť, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku M. G. v. Turecko ( 70 ) uviedol to isté zistenie ako v roku 2009 vo svojom rozsudku Opuz v. Turecko ( 71 ) a v roku 2014 vo svojom rozsudku Durmaz v. Turecko ( 72 ), konkrétne o rozšírenej a diskriminačnej súdnej nečinnosti, ktorá už bola konštatovaná vo veciach proti Turecku v oblasti domáceho násilia, a o nedostupnosti ochranných opatrení priznaných nevydatým alebo rozvedeným ženám.

98.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že článok 9 ods. 3 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade činov prenasledovania, ktorých sa dopúšťa neštátny aktér, je príslušný vnútroštátny orgán povinný po individuálnom posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu s prihliadnutím na všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu, vrátane zákonov a nariadení tejto krajiny a spôsobu, ktorým sú uplatňované, stanoviť, či existuje príčinná súvislosť medzi jednak dôvodmi, na ktorých sú založené tieto násilné činy, konkrétne príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, a jednak absenciou ochrany zo strany orgánov krajiny pôvodu v zmysle článku 7 tejto smernice.

99.

Svojou piatou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd domáha objasnenia podmienok na priznanie doplnkovej ochrany, ako sú vymedzené v článku 2 písm. f) smernice 2011/95, štátnej príslušníčke tretej krajiny, ktorej nemožno uznať postavenie utečenca, ale ktorá by v prípade, keď by bola vrátená do svojej krajiny pôvodu, čelila riziku, že sa stane obeťou zločinu v mene cti, ako aj činov domáceho násilia, núteného manželstva a verejného odsúdenia.

100.

Tento súd sa vo svojej otázke zameriava na dva aspekty, ktoré postupne preskúmam.

101.

Prvý aspekt sa týka toho, do akej miery možno násilné činy, ktoré hrozia tejto štátnej príslušníčke, kvalifikovať ako „vážne bezprávie“ v zmysle článku 15 smernice 2011/95, pokiaľ by vážne ohrozovali jej život alebo predstavovali neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie.

102.

Druhý aspekt sa týka požiadavky, podľa ktorej štátna príslušníčka tretej krajiny musí byť vystavená skutočnému riziku utrpenia vážneho bezprávia uvedeného v článku 15 smernice 2011/95, a preto nemôže prijať alebo odmieta ochranu svojej krajiny pôvodu.

103.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta Súdneho dvora, či sa má článok 2 písm. f) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že v situácii, keď štátna príslušníčka tretej krajiny tvrdí, že ak bude vrátená do svojej krajiny pôvodu, hrozí jej, že sa stane obeťou zločinu v mene cti a bude vystavená rodovo podmieneným násilným aktom, stačí preukázať existenciu reálneho rizika, že bude vystavená „trestu smrti alebo popravy“ v zmysle článku 15 písm. a) tejto smernice, alebo či je potrebné v rámci celkového posúdenia preukázať existenciu rizika „neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania“ v zmysle článku 15 písm. b) uvedenej smernice.

104.

Článok 15 smernice 2011/95 vymedzuje tri druhy „vážneho bezprávia“, ktorých naplnenie môže viesť k priznaniu doplnkovej ochrany osobe, ktorá ich utrpela. Patrí sem predovšetkým vážne bezprávie vymedzené v článku 15 písm. a) tejto smernice (ktorý v podstate zodpovedá článku 2 EDĽP, ako aj článku 1 protokolu č. 6 k tomuto dohovoru ( 73 )) ako „trest smrti alebo poprava“ a v článku 15 písm. b) uvedenej smernice (ktorý v podstate zodpovedá článku 3 EDĽP ( 74 )) ako „mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo potrestanie“. Ako uznal Súdny dvor, toto „vážne bezprávie“ pokrýva situácie, v ktorých je žiadateľ o medzinárodnú ochranu „vystavený špecificky riziku bezprávia osobitného typu“ alebo „určitým typom násilia“ ( 75 ).

105.

Chcem poukázať na to, že „vážne bezprávie“, ktoré môže utrpieť žiadateľ o medzinárodnú ochranu, je vymenované v článku 15 písm. a) a b) smernice 2011/95 a pozostáva alternatívne: „a) z trestu smrti alebo popravy, alebo b) z mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania“ ( 76 ). Tento výpočet svedčí o vôli normotvorcu Únie pokryť v čo najväčšej miere situácie, v ktorých by mal štátny príslušník tretej krajiny požívať medzinárodnú ochranu, aj keď mu bolo odmietnuté priznanie postavenia utečenca.

106.

Pokiaľ ide o pojem „zločin v mene cti“, z prác vykonaných Radou Európy vyplýva, že tento pojem sa vzťahuje na akýkoľvek čin, ktorým člen rodiny alebo komunity zabije, zmrzačí, upáli alebo zraní ženu s cieľom obnoviť česť rodiny z dôvodu, že táto žena svojou voľbou životného štýlu, túžbou po emancipácii, odmietaním manželstva alebo dokonca svojou sexuálnou orientáciou, porušuje kultúrne, náboženské alebo tradičné normy. ( 77 ) Tento čin, pokiaľ by spočíval v zabití osoby členom rodiny alebo komunity, možno posudzovať z hľadiska článku 15 písm. a) smernice 2011/95, keďže by pozostával z „popravy“.

107.

Považujem za dôležité nevyhradiť pojem „poprava“ len pre činy vykonané štátnymi orgánmi. Ak totiž tento „zločin v mene cti“ spočíva v usmrtení osoby, nemožno ho kvalifikovať len ako „mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo potrestanie“ v zmysle článku 15 písm. b) smernice 2011/95, a to len z toho dôvodu, že ho spáchal neštátny aktér. Okrem toho článok 6 tejto smernice stanovuje, že aktérmi vážneho bezprávia môžu byť neštátne subjekty, ak možno preukázať, že štát alebo strany či organizácie kontrolujúce štát nie sú schopní alebo ochotní poskytnúť ochranu pred vážnym bezprávím. Okrem toho v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva sa článok 2 EDĽP vzťahuje na situácie, v ktorých si štát nesplnil svoju povinnosť chrániť život osoby, hoci bol informovaný o existencii skutočného a bezprostredného ohrozenia jej života v dôsledku trestného konania tretej osoby. V rozsudku Opuz v. Turecko ( 78 ) tak tento súd rozhodol, že štát je povinný prijať preventívne praktické opatrenia na ochranu osoby, ktorá sa stane obeťou domáceho násilia a ktorá je vopred identifikovateľná ako potenciálny cieľ vražedného konania na ochranu cti. Podľa uvedeného súdu článok 2 EDĽP preto vyžaduje, aby štát zabezpečil právo na život zavedením konkrétnej trestnoprávnej úpravy, ktorá odrádza od páchania útokov voči osobe a ktorá sa opiera o mechanizmus presadzovania určený na predchádzanie, stíhanie a sankcionovanie porušení. ( 79 )

108.

Za týchto okolností od okamihu, keď príslušný vnútroštátny orgán na základe celkového posúdenia konkrétnych okolností prejednávanej veci konštatuje, že dotknutá osoba čelí riziku popravenia v mene cti jej rodiny alebo komunity a že toto riziko je reálne a dôvodné, a to z dôvodu absencie ochrany zo strany orgánov jej krajiny pôvodu, musí byť takýto čin kvalifikovaný ako „poprava“ v zmysle článku 15 písm. a) smernice 2011/95 a môže sám osebe viesť k priznaniu postavenia osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu, ak sú splnené ostatné podmienky stanovené na tento účel.

109.

Priznanie tohto postavenia si nevyžaduje, aby bolo preukázané, že dotknutá osoba je navyše vystavená riziku, že sa stane obeťou mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania v zmysle článku 15 písm. b) tejto smernice.

110.

Chcel by som však zdôrazniť, že príslušný vnútroštátny orgán musí vykonať úplnú charakteristiku vážneho bezprávia, ktoré hrozí dotknutej osobe, ak bude vrátená do svojej krajiny pôvodu. ( 80 ) Na jednej strane uvedené vyplýva z požiadaviek stanovených v článku 4 smernice 2011/95, podľa ktorého je príslušný vnútroštátny orgán povinný vykonať primerané a účinné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu s cieľom zabezpečiť komplexné posúdenie potrieb ochrany dotknutej osoby. V tejto súvislosti chcem pripomenúť, že tento orgán posudzuje povahu a rozsah činov, ktorým je dotknutá osoba vystavená vo svojej krajine pôvodu, už v rámci preskúmania podmienok stanovených na účely priznania postavenia utečenca. Na druhej strane by sa tým malo predísť chúlostivým situáciám, keď by sa dotknutá osoba považovala podľa článku 16 ods. 1 smernice 2011/95 za osobu, ktorá prestala byť oprávnená na doplnkovú ochranu z dôvodu zmeny okolností v krajine pôvodu, a teda by jej bolo predčasne odňaté jej postavenie v dôsledku nedostatočnej kvalifikácie rizík. ( 81 )

111.

Z týchto skutočností vyplýva, že článok 2 písm. f) a článok 15 smernice 2011/95 sa majú vykladať v tom zmysle, že v situácii, keď príslušný vnútroštátny orgán na základe celkového posúdenia konkrétnych okolností prejednávanej veci zistí, že táto štátna príslušníčka bude v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu vystavená nielen riziku popravy v mene cti jej rodiny alebo komunity, ale aj riziku toho, že sa stane obeťou mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania vyplývajúceho z domáceho násilia alebo akéhokoľvek iného rodovo podmieneného násilného činu, je tento orgán povinný kvalifikovať tieto činy ako „vážne bezprávie“.

112.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta Súdneho dvora, či sa má článok 2 písm. f) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že v situácii, keď štátna príslušníčka tretej krajiny tvrdí, že ak bude vrátená do svojej krajiny pôvodu, existuje riziko, že sa stane obeťou zločinu v mene cti a bude vystavená rodovo podmieneným násilným aktom, stačí preukázať, že táto osoba odmieta ochranu tejto krajiny, alebo či sa vyžaduje preukázanie dôvodov, pre ktoré nechce túto ochranu využiť.

113.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd odkazuje na konštatovania Európskeho súdu pre ľudské práva v rozsudku N. v. Švédsko ( 82 ), pokiaľ ide o porušenie článku 3 EDĽP v situácii, keď sa afganská štátna príslušníčka, ktorá žije oddelene od svojho manžela a neplní rolu, ktorú jej pripisuje spoločnosť, tradícia alebo dokonca právny systém, vystavuje riziku zlého zaobchádzania v prípade, že bude vrátená do svojej krajiny pôvodu, keďže podmienky prijímania a života v útočiskách pre ženy nútia tieto ženy vrátiť sa späť do svojich domovov, kde sa stávajú obeťami zneužívania alebo zločinov v mene cti.

114.

V rámci spoločného európskeho azylového systému doplnková ochrana dopĺňa pravidlá týkajúce sa postavenia utečenca stanovené Ženevským dohovorom.

115.

Podľa článku 2 písm. f) smernice 2011/95 „osoba oprávnená na doplnkovú ochranu“ je osoba, ktorú nemožno považovať za utečenca, ale vzhľadom ku ktorej boli preukázané podstatné dôvody domnievať sa, že ak by bola vrátená do svojej krajiny pôvodu, čelila by reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia, ako je vymedzené v článku 15 tejto smernice, pričom táto osoba nemôže prijať alebo v dôsledku takéhoto rizika odmieta ochranu tejto krajiny.

116.

Podobne ako v prípade definície pojmu „utečenec“ uvedenej v článku 2 písm. d) smernice 2011/95, ktorá si vyžaduje preukázanie dôvodnosti obavy žiadateľa o medzinárodnú ochranu pred prenasledovaním v prípade návratu do jeho krajiny pôvodu, tak definícia pojmu „osoba oprávnená na doplnkovú ochranu“ v článku 2 písm. f) tejto smernice vyžaduje, aby sa rovnakým spôsobom preukázala dôvodnosť rizika utrpenia vážneho bezprávia, ktorému sa vystavuje tento žiadateľ po návrate do tejto krajiny. Chcem pripomenúť, že toto dokazovanie je nevyhnutné na preukázanie nemožnosti tejto osoby alebo jej odôvodneného odmietnutia domáhať sa ochrany svojej krajiny pôvodu a vyžaduje, aby príslušný vnútroštátny orgán posúdil na základe článku 7 uvedenej smernice schopnosť a ochotu tejto krajiny predchádzať týmto činom, stíhať ich a sankcionovať ich.

117.

V tejto súvislosti chcem spresniť, že požiadavky uvedené v tomto článku, pokiaľ ide o povahu a rozsah požadovanej ochrany, sa týkajú tak prenasledovania, ako aj vážneho bezprávia, ktorým môže byť vystavený žiadateľ, ak bude vrátený do svojej krajiny pôvodu. V čase, keď príslušný vnútroštátny orgán skúma, či žiadateľ spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany, pritom tento orgán už konštatoval schopnosť alebo neschopnosť, ako aj ochotu alebo neochotu krajiny pôvodu zabezpečiť ochranu požadovanú v článku 7 smernice 2011/95, a to v rámci preskúmania podmienok na priznanie postavenia utečenca.

118.

Z týchto úvah vyplýva, že článok 2 písm. f) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, keď štátna príslušníčka tretej krajiny tvrdí, že ak bude vrátená do svojej krajiny pôvodu, existuje riziko, že sa stane obeťou zločinu v mene cti a bude vystavená rodovo podmieneným násilným aktom, je príslušný vnútroštátny orgán povinný zistiť, či štát alebo strany či organizácie kontrolujúce štát poskytujú ochranu proti tomuto vážnemu bezpráviu, ktorá spĺňa požiadavky stanovené v článku 7 tejto smernice, a to na účely určenia, či je toto riziko dôvodné.

119.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto, Bulharsko), takto:

V situácii, keď štátna príslušníčka tretej krajiny podá žiadosť o medzinárodnú ochranu z dôvodu, že sa obáva, že v prípade vrátenia do svojej krajiny pôvodu sa stane obeťou zločinu v mene cti alebo núteného manželstva, ako aj že bude vystavená domácemu násiliu zo strany členov domácnosti: