1.

Uvádzanie liekov na trh online patrí do pôsobnosti viacerých právnych aktov Únie a bolo predmetom viacerých návrhov na začatie prejudiciálneho konania. Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby posúdil službu informačnej spoločnosti, ktorá podobne ako služby používané v iných odvetviach hospodárstva umožňuje alebo aspoň uľahčuje prepájanie profesionálov a ich zákazníkov. Otázky položené vnútroštátnym súdom sa konkrétne týkajú zákazu určitých činností uloženého poskytovateľovi takejto služby, ktorý vyplýva z výkladu uplatniteľných vnútroštátnych ustanovení, a súladu tohto zákazu so smernicou 2001/83/ES ( 2 ).

2.

Článok 1 bod 2 smernice 98/34/ES ( 3 ) znie takto:

„Na účely tejto smernice platia nasledujúce vymedzenia pojmov:

…

3.

Na toto vymedzenie odkazuje niekoľko právnych nástrojov Únie. Konkrétne v článku 2 písm. a) smernice 2000/31/ES ( 4 ) je pojem „služby informačnej spoločnosti“ vymedzený odkazom na článok 1 bod 2 smernice 98/34.

4.

Článkom 1 bodom 20 smernice 2011/62 sa vložila do smernice 2001/83 hlava VIIa s názvom „Predaj na diaľku verejnosti“, obsahujúca okrem iného článok 85c, ktorý znie takto:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne právne predpisy zakazujúce ponuku predaja liekov na predpis verejnosti na diaľku prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti, členské štáty zabezpečia, aby sa na predaj liekov na diaľku verejnosti prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti, ako je vymedzené v smernici [98/34], vzťahovali tieto podmienky:

2.   Členské štáty môžu pre maloobchodnú distribúciu liekov na diaľku verejnosti na svojom území prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti stanoviť podmienky odôvodnené ochranou verejného zdravia.

…

6.   Bez toho, aby bola dotknutá smernica [2000/31] a podmienky uvedené v tejto hlave, členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na to, aby zabezpečili, aby iné osoby ako uvedené v odseku 1, ktoré ponúkajú lieky na predaj na diaľku verejnosti prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti a ktoré pôsobia na ich území, podliehali účinným, primeraným a odrádzajúcim sankciám.“

5.

Podľa článku L. 5125‑25 code de la santé publique (Zákonník verejného zdravia):

„Lekárnici a ich pracovníci nesmú získavať objednávky od verejnosti.

Lekárnici nesmú prijímať objednávky na lieky a iné výrobky alebo veci uvedené v článku L. 4211‑1 obvyklými kanálmi sprostredkovateľov a s týmito liekmi, výrobkami alebo vecami, na ktoré im tak bola doručená objednávka, obchodovať a doručovať ich do domov.

Akákoľvek objednávka podaná mimo lekárne inou osobou môže byť doručená len v zapečatenom obale s menom a adresou zákazníka.

Avšak za predpokladu dodržania ustanovení prvého odseku článku L. 5125‑21 môžu vydávajúci lekárnici, ako aj iné osoby oprávnené zo zákona ich nahradiť, pomáhať im alebo ich podporovať, osobne vydať objednávku v domácnosti pacientov, ktorých situácia si to vyžaduje.“

6.

Článok L. 5125‑26 tohto zákonníka stanovuje:

„Predaj akéhokoľvek lieku, výrobku a vecí uvedených v článku L. 4211‑1 verejnosti prostredníctvom komisionárov, nákupcov alebo zariadení vlastnených alebo spravovaných osobami, ktoré nie sú držiteľmi diplomov, osvedčení alebo iných dokladov o formálnych kvalifikáciách uvedených v článku L. 4221‑1, sa zakazuje.“

7.

Internetové stránky www.doctipharma.fr, ktoré využíva spoločnosť Doctipharma SAS, umožňujú používateľom internetu nakupovať farmaceutické výrobky a voľnopredajné lieky „zo stránok lekární“ (alebo ako to inými slovami vyjadril vnútroštátny súd, „od lekárnika, ktorý prevádzkuje svoje vlastné internetové stránky elektronického obchodu s použitím technického riešenia spoločnosti Doctipharma“).

8.

Vnútroštátny súd opisuje fungovanie týchto internetových stránok takto. Používateľ internetu si musí vytvoriť zákaznícky účet a vyplniť formulár, v ktorom uvedie osobné údaje, ktoré umožnia jeho identifikáciu a uľahčia mu prístup na internetové stránky lekárnikov podľa jeho výberu. Na účely vytvorenia svojho účtu musí používateľ internetu označiť lekárnika, u ktorého bude zákazník vykonávať nákupy a ku ktorému pripojí svoj účet. Na internetových stránkach spoločnosti Doctipharma sú prezentované voľnopredajné lieky vo forme vopred zaregistrovaného katalógu, ktorý môžu používatelia internetu „použiť“ a zadať objednávku. Tieto stránky prezentujú lieky ponúkané lekárňami vo forme sortimentu s uvedením ich cien a odovzdávajú objednávku lekárnikovi, ktorého internetové stránky sú umiestnené na stránkach spoločnosti Doctipharma. Platba sa uskutočňuje prostredníctvom jednotného platobného systému spoločného pre všetky pridružené lekárne. Správa odoslaná na účet zákazníka a na e‑mailovú adresu používateľa internetu, ktorý zadal objednávku, potvrdzuje, že objednávka bola dokončená.

9.

Union des groupements de pharmaciens d’officine (UDGPO) je spolok združujúci zoskupenia lekární. Domnieva sa, že online predaj, ktorý Doctipharma ponúka lekárňam, znamená, že táto spoločnosť je účastníkom elektronického obchodu s liekmi a že táto činnosť je nezákonná, keďže nie je lekárnikom.

10.

Tribunal de commerce de Nanterre (Obchodný súd Nanterre, Francúzsko) rozsudkom z 31. mája 2016 rozhodol, že internetové stránky spoločnosti Doctipharma sú na predaj liekov nezákonné, a nariadil tejto spoločnosti, aby na týchto stránkach elektronický obchod s liekmi ukončila.

11.

Doctipharma podala odvolanie na Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles, Francúzsko), ktorý rozsudkom z 12. decembra 2017 tento rozsudok zrušil. Tento súd totiž rozhodol, že internetové stránky spoločnosti Doctipharma sú v súlade so zákonom, pokiaľ objednávky zadané používateľmi internetu, ktoré prechádzajú len cez platformu vytvorenú spoločnosťou Doctipharma ako technickú podporu pre internetové stránky vydávajúcich lekárnikov, prijímajú samotní lekárnici bez toho, aby Doctipharma akýmkoľvek iným spôsobom zasahovala do ich spracovania. Podľa uvedeného súdu tieto stránky zákazníkom umožňujú priamy kontakt s lekárňami.

12.

Rozsudkom z 19. júna 2019 Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) tento rozsudok zrušil z dôvodu porušenia článkov L. 5125‑25 a L. 5125‑26 code de la santé publique (Zákonník verejného zdravia) a postúpil vec Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko), ktorý je vnútroštátnym súdom v tejto veci. Podľa Cour de cassation (Kasačný súd) činnosť spoločnosti Doctipharma, ktorá spočíva najmä v sprostredkovaní kontaktu lekárnikov s potenciálnymi pacientmi na účely predaja liekov, znamená, že táto spoločnosť vystupuje ako sprostredkovateľ, a teda sa podieľa na elektronickom obchode s liekmi bez toho, aby mala postavenie lekárnika, čo je v rozpore s týmito ustanoveniami code de la santé publique (Zákonník verejného zdravia).

13.

Vyhlásením z 19. augusta 2019 sa Doctipharma obrátila na Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) a následne ho požiadala o predloženie niekoľkých prejudiciálnych otázok, ktoré sa v zásade týkajú výkladu článku 85c smernice 2001/83 a zásady voľného pohybu služieb.

14.

Doctipharma sa domnieva, že jej činnosťou je technické navrhovanie a údržba spoločného riešenia určeného pre lekárnikov, aby mohli editovať a využívať ich internetové stránky s elektronickým obchodom s voľnopredajnými liekmi v súlade s predpismi upravujúcimi online predaj liekov. Podľa spoločnosti Doctipharma musia francúzske súdy na to, aby určili, či sa zákaz sprostredkovania predaja liekov vyplývajúci z týchto vnútroštátnych ustanovení má vzťahovať na jej činnosť, vykladať článok L. 5125‑25 druhý pododsek a článok L. 5125‑26 code de la santé publique (Zákonník verejného zdravia) so zreteľom na článok 85c smernice 2001/83.

15.

Okrem toho Doctipharma tvrdí, že riešenie, ku ktorému sa dospelo vo veci Asociación Profesional Elite Taxi ( 5 ), vychádza z okolností špecifických pre túto vec, ktoré sa týkajú najmä rozhodujúceho vplyvu spoločnosti Uber na podmienky poskytovania služieb vodičov, a preto ho nemožno preniesť na spor vo veci samej. To isté podľa nej platí pre rozsudok A (Reklama a online predaj liekov) ( 6 ), keďže vec, v ktorej bol vydaný, sa týkala účinkov francúzskych obmedzení týkajúcich sa reklamy na predaj liekov na spoločnosť so sídlom v inom členskom štáte než Francúzsko, ktorá uvádza lieky na trh prostredníctvom svojich internetových stránok pre francúzskych spotrebiteľov, a teda sa týka inej problematiky, než je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej. Konštatuje však, že tento rozsudok je v prejednávanej veci relevantný, keďže internetová platforma na predaj liekov, o ktorú ide v tomto prípade, bola službou informačnej spoločnosti v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2000/31.

16.

Vnútroštátny súd podobne s odkazom na rozsudok Asociación Profesional Elite Taxi ( 7 ) tvrdí po prvé, že služba poskytovaná spoločnosťou Doctipharma má iné charakteristiky než služba, ktorej sa týka tento rozsudok, keďže na rozdiel od neprofesionálnych vodičov spoločnosti Uber sú lekárnici v oblasti predaja liekov profesionáli, a po druhé, že Doctipharma zrejme nezasahuje do tvorby cien liekov. Pokiaľ ide o rozsudok A (Reklama a predaj liekov online) ( 8 ), vnútroštátny súd uviedol, že sa netýka rovnakých otázok, ako sú otázky kladené vo veci samej, keďže tento rozsudok sa týka zlučiteľnosti francúzskych obmedzení reklamy liekov s článkom 85c smernice 2001/83.

17.

Za týchto okolností Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) rozhodnutím zo 17. septembra 2021, ktoré bolo Súdnemu dvoru doručené 30. septembra 2021, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto otázky:

18.

Účastníci konania vo veci samej, francúzska, česká a talianska vláda, ako aj Európska komisia predložili svoje písomné pripomienky. Účastníci konania vo veci samej, francúzska vláda, ako aj Komisia boli zastúpení na pojednávaní, ktoré sa konalo 19. apríla 2023.

19.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či činnosť vykonávaná spoločnosťou Doctipharma na jej internetových stránkach predstavuje „službu informačnej spoločnosti“ v zmysle smernice 98/34 ( 9 ).

20.

Na úvod musím zdôrazniť, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania neposkytuje úplný obraz o službách poskytovaných spoločnosťou Doctipharma, a informácie, ktoré v tejto súvislosti poskytli účastníci konania, nie sú vždy konzistentné. So zreteľom na informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom sa však prvá prejudiciálna otázka musí chápať tak, že sa v podstate týka toho, či sa má článok 1 bod 2 smernice 98/34 vykladať v tom zmysle, že služba poskytovaná na internetových stránkach, ktorá spočíva v tom, že prepája lekárnikov a zákazníkov na účely predaja voľnopredajných liekov zo stránok lekární, ktoré sa na túto stránku prihlásili, je „službou informačnej spoločnosti“ v zmysle tohto ustanovenia.

21.

V smernici 98/34 je „služba informačnej spoločnosti“ vymedzená ako „každá služba poskytovaná informačnou spoločnosťou, to jest každá služba, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu“.

22.

Po prvé v tejto súvislosti táto žiadosť o začatie prejudiciálneho konania neobsahuje žiadne konkrétne informácie, na základe ktorých by bolo možné usúdiť, že služba poskytovaná spoločnosťou Doctipharma je poskytovaná za odmenu. Vyplýva však z nej, že lekárnici prevádzkovali svoje internetové stránky prostredníctvom technického riešenia spoločnosti Doctipharma; z toho usudzujem, že si preto museli túto službu vopred predplatiť. Doctipharma vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že lekárnici si jej platformu predplácajú na základe paušálu. Francúzska vláda dodáva, že služba poskytovaná spoločnosťou Doctipharma podlieha aj spätnej úhrade percentuálneho podielu zo sumy za predaje, ktorú platforma vyberie. V každom prípade je v tejto súvislosti irelevantné, či odmena vyplýva zo zrážky spoločnosti Doctipharma z ceny zaplatenej zákazníkom alebo z platby lekárnika. Odmenu za službu informačnej spoločnosti totiž nemusia nevyhnutne platiť všetky osoby, ktoré ju využívajú. ( 10 )

23.

Po druhé vnútroštátny súd uvádza, ako vyplýva z bodov 7 a 8 vyššie týchto návrhov, že na internetových stránkach spoločnosti Doctipharma používatelia internetu nakupujú farmaceutické výrobky a voľnopredajné lieky z internetových stránok lekární. Dodáva, že Cour de cassation (Kasačný súd) zrušil rozsudok Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles) z dôvodu, že predmetný súd nevyvodil dôsledky zo svojich zistení, podľa ktorých činnosť spoločnosti Doctipharma na jej internetových stránkach spočívala najmä v prepojovaní lekárnikov a zákazníkov na účely predaja liekov. Preto bez ohľadu na spornú otázku, či z právneho hľadiska podľa vymedzení a pojmov používaných vo francúzskom práve služba poskytovaná spoločnosťou Doctipharma predstavuje formu sprostredkovania alebo maklérstva, treba konštatovať, že z vecného hľadiska táto služba umožňuje, alebo prinajmenšom uľahčuje, prepájanie lekárnikov a zákazníkov.

24.

Za týchto okolností treba usudzovať, že pokiaľ sa vzťah medzi zákazníkom a lekárňou vytvára prostredníctvom internetových stránok bez súčasnej prítomnosti, služba poskytovaná spoločnosťou Doctipharma predstavuje službu poskytovanú na diaľku a elektronickými prostriedkami. ( 11 ) V tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či lekárnik a zákazník v ktoromkoľvek okamihu procesu uzatvárania zmluvy neprišli do vzájomného kontaktu alebo do kontaktu so spoločnosťou Doctipharma, inak než prostredníctvom elektronického zariadenia.

25.

Po tretie z úvah uvedených v bode 22 vyššie týchto návrhov vyplýva, že služba poskytovaná spoločnosťou Doctipharma je poskytovaná na individuálnu žiadosť jednak lekárnikov, ktorí si musia internetové stránky spoločnosti Doctipharma predplatiť, aby mohli služby poskytované touto spoločnosťou využívať, jednak zákazníkov, ktorí chcú získať lieky od lekárnikov, ktorí majú tieto internetové stránky predplatené.

26.

Služba poskytovaná poskytovateľom služieb na internetových stránkach, ktorá spočíva vo vzájomnom prepájaní lekárnikov a zákazníkov pri predaji voľnopredajných liekov zo stránok lekární, ktoré si túto stránku predplatili na základe paušálu, a to bez toho, aby sa tento poskytovateľ služieb, lekárnik a zákazník pri uzatváraní kúpnej zmluvy kontaktovali inak než prostredníctvom elektronického zariadenia, sa preto má v zásade považovať za „službu informačnej spoločnosti“ v zmysle smernice 98/34.

27.

Vzhľadom na to a v súlade s rozsudkami Asociación Profesional Elite Taxi ( 12 ), Airbnb Ireland ( 13 ) a Star Taxi App ( 14 ), na ktoré odkazujú vnútroštátny súd aj účastníci konania vo svojich pripomienkach, služba, ktorá spočíva v prepojení zákazníkov a poskytovateľov služieb a ktorá spĺňa všetky podmienky stanovené v článku 1 bode 2 smernice 98/34, predstavuje v zásade službu odlišnú od následných služieb poskytovaných týmito poskytovateľmi, ktorých sa týka, a preto musí byť považovaná za „službu informačnej spoločnosti“. Iná je však situácia, ak sa javí, že táto služba prepojovania je neoddeliteľnou súčasťou celkovej služby, ktorej hlavným prvkom je služba patriaca do inej právnej kvalifikácie. Podľa tejto judikatúry ide o prípad, keď je služba prepojovania funkčne a ekonomicky neoddeliteľná od inej služby. Okrem toho by poskytovateľ prvej uvedenej služby mal organizovať a kontrolovať aj všeobecnú prevádzku druhej uvedenej služby. ( 15 )

28.

Po prvé v tejto súvislosti treba predovšetkým uviesť, ako Súdny dvor konštatoval vo svojom rozsudku Ker‑Optika ( 16 ) s odkazom na odôvodnenie 18 smernice 2000/31 a na odôvodnenie návrhu tejto smernice, že služby informačnej spoločnosti zahŕňajú najmä predaj tovaru online a služby umožňujúce elektronické transakcie na nákup tovaru online, ako sú interaktívny telenákup a elektronické nákupné centrá.

29.

Za týchto okolností mám pochybnosti o tom, či možno judikatúru uvedenú v bode 27 vyššie dokonale preniesť na situácie, v ktorých sa činnosť spočívajúca v predaji tovaru online uľahčuje alebo dokonca vykonáva prostredníctvom služby informačnej spoločnosti poskytovanej iným poskytovateľom služieb, ktorá umožňuje prepájanie predajcov so zákazníkmi. V takýchto situáciách nie je pravdepodobné, že by služba prepájania bola neoddeliteľnou súčasťou celkovej služby, ktorej hlavný prvok nezodpovedá vymedzeniu pojmu „služba informačnej spoločnosti“. Ako totiž vyplýva z bodu 28 vyššie, služba online predaja je sama osebe službou informačnej spoločnosti.

30.

Z toho vyplýva, že ak by sa služba prepájania predajcov so zákazníkmi považovala za neoddeliteľnú súčasť celkovej predajnej služby, nemusela by sa nutne zmeniť právna kvalifikácia tejto služby ako „služby informačnej spoločnosti“. Skutočnosť, že sú splnené kritériá stanovené v judikatúre uvedenej v bode 27 vyššie, by však mala viesť k záveru, že poskytovateľ služby, ktorá a priori spočíva len v prepájaní predajcov so zákazníkmi, je sám poskytovateľom služby predaja.

31.

Po druhé a v každom prípade, ako konštatuje vnútroštátny súd, predmetná služba v prejednávanej veci nezodpovedá kritériám stanoveným v judikatúre uvedenej v bode 27 vyššie.

32.

Lekárnici sú totiž na jednej strane profesionálmi v oblasti predaja liekov, ktorí sa môžu zapojiť do predaja na diaľku nezávisle od služby poskytovanej spoločnosťou Doctipharma, a teda túto službu možno oddeliť od samotnej predajnej transakcie. Na druhej strane sa nezdá, že by Doctipharma organizovala všeobecné fungovanie predajných transakcií, keďže výber lekárnika uskutočňuje zákazník a táto spoločnosť nezasahuje do stanovovania cien liekov predávaných profesionálmi a nevykonáva kontrolu nad týmito predajnými transakciami. Okrem toho skutočnosť, že lieky sú na internetových stránkach spoločnosti Doctipharma prezentované vo forme vopred registrovaného katalógu, nemusí nevyhnutne znamenať, že táto spoločnosť ponuku liekov určuje. Zdá sa mi totiž, že z diskusií vedených na pojednávaní vyplynulo, že tento katalóg bol najskôr zostavený zo zoznamu obsahujúceho všetky lieky povolené v členskom štáte, v ktorom má sídlo Doctipharma a lekárnici, ktorí si službu tejto spoločnosti objednali, pričom tento zoznam bol následne doplnený o údaje o dostupnosti liekov, ktoré poskytli lekárnici, ktorí si službu objednali.

33.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti trvám na svojom stanovisku, ktoré som uviedol v bode 26 vyššie. Na prvú prejudiciálnu otázku preto treba odpovedať v tom zmysle, že služba poskytovaná poskytovateľom služieb na internetových stránkach, ktorá spočíva vo vzájomnom prepájaní lekárnikov a zákazníkov pri predaji liekov, ktorých výdaj nie je viazaný na lekársky predpis, zo stránok lekární, ktoré si túto stránku predplatili na základe paušálu, a to bez toho, aby sa tento poskytovateľ služieb, lekárnik a zákazník pri uzatváraní kúpnej zmluvy kontaktovali inak než prostredníctvom elektronického zariadenia, je „službou informačnej spoločnosti“ v zmysle článku 1 bodu 2 smernice 98/34. V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či zo skutkového hľadiska boli všetky tieto prvky vo vzťahu k predmetnej službe v spore vo veci samej prítomné.

34.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či sa článok 85c ods. 1 písm. a) a článok 85c ods. 2 smernice 2001/83 majú vykladať v tom zmysle, že zákaz poskytovania takej služby, ktorá je opísaná v prvej prejudiciálnej otázke, ktorý vyplýva z výkladu vnútroštátnych ustanovení zakazujúcich používanie tejto služby osobami oprávnenými alebo s povolením poskytovať verejnosti lieky, ktorých výdaj nie je viazaný na lekársky predpis, na diaľku, patrí do pôsobnosti jedného z týchto ustanovení.

35.

Táto druhá otázka, ako ju formuloval vnútroštátny súd, sa síce týka len toho, či činnosť spoločnosti Doctipharma patrí do pôsobnosti článku 85c smernice 2001/83.

36.

Táto otázka je však v skutočnosti predbežnou otázkou k tretej, ku štvrtej, k piatej a šiestej prejudiciálnej otázke, ktorými sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či článok 85c smernice 2001/83 bráni zákazu uloženému spoločnosti Doctipharma. Na zodpovedanie tejto otázky je potrebné nielen určiť, či činnosť spoločnosti Doctipharma patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, ale aj identifikovať konkrétne body tohto článku, ktoré sú relevantné pre zákaz tejto činnosti vyplývajúci z výkladu vnútroštátnych ustanovení dotknutých vo veci samej.

37.

V tomto smere sa na jednej strane v článku 85c ods. 1 smernice 2001/83 uvádza zoznam podmienok, za ktorých sa lieky môžu ponúkať na predaj verejnosti na diaľku prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti („[podmienky ponuky] predaja liekov“). Konkrétne povedané, v článku 85c ods. 1 písm. a) tejto smernice sa uvádza, že „fyzická alebo právnická osoba, ktorá ponúka lieky, [musí byť] oprávnená alebo [mať] povolenie dodávať lieky verejnosti, a to aj na diaľku, v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi členského štátu, v ktorom je táto osoba usadená“. Toto ustanovenie dopĺňa článok 85c ods. 6 uvedenej smernice, podľa ktorého „členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na to, aby zabezpečili, aby iné osoby ako uvedené v odseku 1, ktoré ponúkajú lieky na predaj na diaľku verejnosti prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti a ktoré pôsobia na ich území, podliehali účinným, primeraným a odrádzajúcim sankciám“.

38.

Na druhej strane sa v článku 85c ods. 2 smernice 2001/83 uvádza, že „členské štáty môžu pre maloobchodnú distribúciu liekov na diaľku verejnosti na svojom území prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti stanoviť podmienky odôvodnené ochranou verejného zdravia“.

39.

Za týchto okolností ma odkaz na odôvodnenie ochranou verejného zdravia, uvedený v tretej a piatej prejudiciálnej otázke, vedie k záveru, že vnútroštátny súd sa domnieva, že predmetné vnútroštátne ustanovenia patria do pôsobnosti článku 85c ods. 2 smernice 2001/83. Ako však ukázala diskusia počas pojednávania, takáto úvaha nie je zďaleka samozrejmá. Navrhujem preto preformulovať druhú otázku tak, aby Súdny dvor posúdil, či konštatovanie, že predmetné vnútroštátne ustanovenia patria do pôsobnosti článku 85c ods. 2 smernice 2001/83, zodpovedá správnemu výkladu tejto smernice. ( 17 )

40.

Na tento účel a s cieľom odpovedať na prejudiciálne otázky použiteľným spôsobom je potrebné preskúmať vymedzenie pôsobnosti ustanovení článku 85c ods. 1 písm. a) a článku 85c ods. 2 smernice 2001/83.

41.

Z článku 85c ods. 1 písm. a) a článku 85c ods. 6 smernice 2001/83 vyplýva, že jedna z podmienok ponúkania liekov na predaj verejnosti na diaľku prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti sa týka osôb, ktoré môžu takúto činnosť vykonávať. Ako vyplýva z prvého z uvedených ustanovení, musia to byť osoby oprávnené alebo s povolením dodávať lieky pre verejnosť, a to aj na diaľku, v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi členského štátu, v ktorom sú tieto osoby usadené. Inými slovami, toto ustanovenie možno chápať ako odpoveď na otázku, „kto“ môže ponúkať lieky na predaj online. Okrem toho podmienka stanovená v článku 85c ods. 1 písm. a) smernice vyplýva z práva Únie, je však úlohou členského štátu, na ktorého území je osoba usadená (členský štát pôvodu), poskytnúť odpoveď na túto otázku.

42.

Naproti tomu článok 85c ods. 2 smernice 2001/83 sa týka právomoci členského štátu, na ktorého území sa lieky ponúkané na predaj na diaľku dodávajú, stanoviť „[podmienky] pre maloobchodnú distribúciu liekov… na… území [daného členského štátu]“. Ide teda o podmienky, ktoré môže členský štát určenia zaviesť na vnútroštátnej úrovni.

43.

V dôsledku toho je potrebné rozlišovať, najmä ak je osoba, ktorá ponúka lieky na predaj online, usadená v členskom štáte, na ktorého území sa tieto lieky dodávajú, ako v prejednávanej veci, medzi podmienkou stanovenou v článku 85c ods. 1 písm. a) smernice 2001/83 a podmienkami týkajúcimi sa maloobchodného predaja liekov ponúkaných na predaj online, ktoré sú uložené podľa článku 85c ods. 2 tejto smernice.

44.

Vzhľadom na všeobecnosť výrazov použitých v týchto dvoch ustanoveniach, a najmä výrazu použitého v článku 85c ods. 2 smernice 2001/83 („[podmienky] pre maloobchodnú distribúciu liekov na diaľku verejnosti… prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti“), si však nemyslím, že tento hlavolam možno vyriešiť jazykovým výkladom týchto ustanovení. Naopak prvky použiteľné na rozlíšenie podmienok vyplývajúcich z oboch týchto ustanovení sa nachádzajú v prvom rade v odôvodneniach 21 až 24 smernice 2011/62 a judikatúre, na ktorú odkazujú, a v druhom rade v smernici 2000/31, ktorá sa takisto týka uvádzania výrobkov na trh online.

45.

V odôvodnení 21 smernice 2011/62, ktorou sa do smernice 2001/83 doplnil článok 85c, sa uvádza, že „špecifické podmienky vzťahujúce sa na maloobchodnú distribúciu liekov verejnosti nie sú na úrovni Únie harmonizované, a preto môžu členské štáty stanoviť podmienky na dodávanie liekov verejnosti v rámci obmedzení stanovených v Zmluve o [FEÚ]“. V odôvodneniach 22 až 24 tejto smernice sú v tejto súvislosti uvedené ďalšie podrobnosti.

46.

Predovšetkým sa v odôvodnení 22 smernice 2011/62 uvádza, že „pri preskúmavaní podmienok maloobchodnej distribúcie liekov z hľadiska súladu s právom Únie [Súdny dvor] uznal veľmi zvláštnu povahu liekov, ktorých terapeutické účinky ich podstatne odlišujú od iného tovaru. Súdny dvor rovnako uviedol, že… členským štátom prináleží rozhodnúť o úrovni, na ktorej chcú zaistiť ochranu verejného zdravia, a o spôsobe, akým sa má táto úroveň dosiahnuť. Vzhľadom na to, že táto úroveň sa môže v jednotlivých členských štátoch líšiť, treba členským štátom priznať určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o podmienky dodávania liekov verejnosti na ich území“. V odôvodnení 23 tejto smernice sa následne uvádza, že „predovšetkým vzhľadom na riziká pre verejné zdravie a právomoc priznanú členským štátom rozhodnúť o úrovni ochrany verejného zdravia judikatúra Súdneho dvora uznala, že členské štáty v zásade môžu obmedziť maloobchodný predaj liekov len na lekárnikov“. V odôvodnení 24 uvedenej smernice sa napokon uvádza, že „preto, a so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora, by členské štáty mali mať možnosť stanoviť podmienky odôvodnené ochranou verejného zdravia pre maloobchodnú distribúciu liekov ponúkaných na predaj na diaľku pomocou služieb informačnej spoločnosti. Takéto podmienky by nemali neprimerane obmedzovať fungovanie vnútorného trhu“.

47.

Okrem toho, ako vyplýva z rozsudku Apothekerkammer des Saarlandes a i. ( 18 ), na ktorý sa odkazuje v odôvodneniach 22 a 23 smernice 2011/62, podmienky dodávania liekov verejnosti sa týkajú najmä spôsobov uvádzania liekov na maloobchodný trh a predovšetkým možnosti vyhradiť maloobchodný predaj liekov výlučne lekárnikom, ktorí sú skutočne profesijne nezávislí, a prijímať opatrenia umožňujúce odstrániť alebo obmedziť riziko zásahu do tejto nezávislosti, pokiaľ by taký zásah mohol ovplyvniť úroveň spoľahlivosti a kvality zásobovania obyvateľstva liekmi.

48.

Je však dôležité poznamenať, že rozsudok Apothekerkammer des Saarlandes a i. ( 19 ) sa netýka predaja online a bol v každom prípade vydaný pred prijatím smernice 2011/62. V súlade so zmenami zavedenými touto smernicou ide v článku 85c ods. 1 písm. a) smernice 2001/83 ( 20 ) o to, „kto“ môže ponúkať lieky na predaj online. Keďže sa už na túto otázku vzťahuje posledné uvedené ustanovenie, nemôže sa preto na ňu vzťahovať pôsobnosť podmienok týkajúcich sa maloobchodného predaja liekov ponúkaných na predaj online, ktoré ukladá členský štát určenia podľa článku 85c ods. 2 tejto smernice. Toto ustanovenie sa naopak týka podmienok súvisiacich s ostatnými aspektmi uvedenými v rozsudku Apothekerkammer des Saarlandes a i. ( 21 ), teda spôsobov uvádzania liekov na maloobchodný trh, a najmä opatrení, ktoré môžu odstrániť alebo obmedziť riziko zásahu do nezávislosti osôb oprávnených alebo s povolením dodávať lieky verejnosti.

49.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ak sa má uznať, že Doctipharma prostredníctvom služby informačnej spoločnosti, ktorú poskytuje, ponúka službu predaja liekov verejnosti na diaľku, zákaz uložený tejto spoločnosti by sa mal preskúmať z hľadiska článku 85c ods. 1 písm. a) smernice 2001/83 a prípadne odseku 6 tohto článku. Naopak, ak by sa Doctipharma nemala považovať za spoločnosť ponúkajúcu predaj liekov verejnosti na diaľku, zákaz, ktorý jej bol uložený, by sa mal považovať za spôsob uvádzania liekov na trh podľa článku 85c ods. 2 tejto smernice. Nechcem predbiehať posúdenie, ktoré bude musieť v tomto prípade vykonať vnútroštátny súd; prikláňam sa však k tejto druhej kvalifikácii.

50.

Domnievam sa totiž na jednej strane, že výsledok analýzy založenej na kritériách vyplývajúcich z judikatúry uvedenej v bode 27 vyššie je relevantný aj v súvislosti s rozlišovaním medzi prípadom, ktorý patrí do pôsobnosti článku 85c ods. 1 písm. a) smernice 2001/83, a prípadom, ktorý patrí do pôsobnosti článku 85c ods. 2 tejto smernice. Použitie rovnakých kritérií by umožnilo zabezpečiť konzistentnosť riešení prijatých v týchto dvoch ustanoveniach a ako ukážem nižšie, ( 22 ) existuje medzi nimi určitá podobnosť, pokiaľ ide o ich vnímanie služieb informačnej spoločnosti v kontexte uvádzania liekov na trh online.

51.

V každom prípade a s výhradou overenia, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, z mojej analýzy vyplýva, ako som uviedol v bode 32 vyššie, Doctipharma poskytuje svoju vlastnú službu, ktorá nie je neoddeliteľnou súčasťou celkovej služby, ktorej hlavným prvkom je ponuka liekov na predaj, a tak táto spoločnosť nemôže byť považovaná za spoločnosť, ktorá ponúka predaj liekov verejnosti na diaľku prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti.

52.

Na druhej strane zákaz takej služby, akú poskytuje Doctipharma, vyplýva podľa znenia tretej a piatej prejudiciálnej otázky z výkladu vnútroštátnych ustanovení dotknutých vo veci samej. Zdá sa však, že tieto ustanovenia zakazujú osobám oprávneným alebo s povolením dodávať lieky verejnosti, a to aj na diaľku, aby pri ich predaji využívali určité správanie. Zákaz služby poskytovanej spoločnosťou Doctipharma ako taký teda zrejme vyplýva zo zákazu, aby takéto osoby využívali služby, ako je služba poskytovaná spoločnosťou Doctipharma. Z tohto hľadiska zákaz uvedený v prejudiciálnych otázkach vyplýva z výkladu vnútroštátnych ustanovení, ktoré vymedzujú spôsoby uvádzania liekov na trh online.

53.

Zákaz dotknutý vo veci samej možno navyše, vzhľadom na jeho cieľ, považovať za opatrenie, ktorým sa vnútroštátny zákonodarca snažil odstrániť alebo obmedziť riziko narušenia nezávislosti osôb oprávnených alebo s povolením dodávať lieky verejnosti. Vzhľadom na výklad, ktorý som podal v rozsudku Apothekerkammer des Saarlandes a i. ( 23 ), v kontexte smernice 2001/83 ( 24 ) by takéto opatrenie patrilo do pôsobnosti článku 85c ods. 2 tejto smernice.

54.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a s výhradou overenia, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, pokiaľ ide jednak o charakteristiku služby dotknutej vo veci samej a jednak o normatívny obsah vnútroštátnych ustanovení dotknutých vo veci samej, sa domnievam, že zákaz vyplývajúci z týchto vnútroštátnych ustanovení patrí do pôsobnosti článku 85c ods. 2 smernice 2001/83.

55.

Úvahy uvedené v bodoch 49 až 54 vyššie navyše potvrdzuje zohľadnenie cezhraničného rozmeru online predaja liekov.

56.

Hoci spor vo veci samej cezhraničný rozmer nemá, tento rozmer je nezanedbateľným aspektom elektronického obchodu s liekmi. Vzhľadom na rozdiely medzi právnymi predpismi členských štátov, pokiaľ ide o osoby s povolením predávať voľnopredajné lieky, by predaj na diaľku mohol ešte viac ako predaj na tradičnom predajnom mieste (v lekárni) zjednodušiť prístup k určitým liekom. Okrem toho na pojednávaní bola zdôraznená potreba výkladu ustanovení uvedených v prejudiciálnych otázkach so zreteľom na cezhraničný rozmer online predaja liekov. Nemožno totiž vylúčiť, že iné členské štáty než ten, na ktorého území je poskytovateľ služby informačnej spoločnosti usadený, sa môžu pokúsiť obmedziť prístup k jeho službe.

57.

V tomto smere je cezhraničný rozmer uvádzania výrobkov na trh online prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti čiastočne upravený smernicou 2000/31. Predaj voľnopredajných liekov nie je úplne vylúčený, čo dokazujú odkazy na túto smernicu v článku 85c ods. 1 písm. d) a článku 85c ods. 6 smernice 2001/83, podľa ktorých sa tieto ustanovenia uplatňujú bez toho, aby bola dotknutá prvá uvedená smernica, ( 25 )

58.

Podľa logiky smernice 2000/31, konkrétne jej článku 3 ods. 1 a 2, pokiaľ ide o požiadavky spadajúce do „koordinovanej oblasti“, ako je vymedzená v článku 2 písm. h) tejto smernice, poskytovateľ služby informačnej spoločnosti spravidla podlieha vnútroštátnym predpisom členského štátu pôvodu. Členský štát iný než členský štát pôvodu môže „z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti“ obmedziť voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti len prijatím opatrení, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 písm. a) a b) uvedenej smernice. Požiadavky týkajúce sa služieb informačnej spoločnosti, ktoré patria do koordinovanej oblasti, teda môže ukladať členský štát pôvodu alebo – v medziach obmedzení stanovených v článku 3 ods. 4 tej istej smernice – iné členské štáty.

59.

V tejto súvislosti na jednej strane, ako vyplýva z článku 2 písm. h) bodu i) smernice 2000/31, koordinovaná oblasť zahŕňa požiadavky, ktoré musí spĺňať poskytovateľ služby a ktoré sa týkajú začatia činnosti súvisiacej so službou informačnej spoločnosti a jej vykonávania, ako sú napríklad požiadavky, ktoré sa týkajú správania poskytovateľa služby alebo jeho zodpovednosti. ( 26 )

60.

Na druhej strane sa v súlade s článkom 2 písm. h) bodom ii) smernice 2000/31 na vnútroštátne pravidlá, ktoré sa týkajú požiadaviek uplatniteľných na tovar ako taký, ako aj podmienok, za ktorých možno tovar predaný cez internet doručovať na území členského štátu, koordinovaná oblasť nevzťahuje. V odôvodnení 21 tejto smernice sa uvádza, že koordinovaná oblasť sa „netýka… právnych požiadaviek členských štátov, ktoré sa týkajú priamo tovaru, ako sú bezpečnostné normy, povinnosti označovať tovar alebo zodpovednosti za tovar, alebo požiadaviek členských štátov týkajúcich sa dodávky alebo prepravy tovaru, vrátane distribúcie zdravotníckych výrobkov“. Takéto požiadavky preto môže členský štát určenia uložiť podľa článku 85c ods. 2 smernice 2001/83 bez toho, aby bolo potrebné posudzovať otázku vzťahu medzi touto smernicou a článkom 3 smernice 2000/31. Zdá sa však, že zákaz uložený spoločnosti Doctipharma na základe výkladu vnútroštátnych ustanovení dotknutých vo veci samej z takýchto požiadaviek nevyplýva.

61.

Keďže výklad týchto vnútroštátnych ustanovení naopak znamená z pohľadu spoločnosti Doctipharma zákaz vykonávania určitej činnosti poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti a z pohľadu lekárnikov zákaz určitého správania v súvislosti s predajom liekov online, uvedené vnútroštátne ustanovenia sa týkajú prístupu k činnosti služieb informačnej spoločnosti a vykonávania takejto činnosti. Vnútroštátne ustanovenia dotknuté vo veci samej teda stanovujú požiadavky, ktoré patria do koordinovanej oblasti.

62.

V tejto súvislosti sa zdá, že rozsudok A (Reklama a predaj liekov online) ( 27 ) potvrdzuje, že určité požiadavky spadajúce do koordinovanej oblasti smernice 2000/31 môžu predstavovať aj podmienky v zmysle článku 85c ods. 2 smernice 2001/83. Podľa bodu 68 tohto rozsudku totiž predmetný zákaz toho, aby lekárne získavali svojich zákazníkov prostredníctvom mnohotvárnej a rozsiahlej reklamnej kampane na svoje služby online predaja, sledoval „cieľ ochrany verejného zdravia uvedený v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31, a navyše aj v článku 85c ods. 2 smernice 2001/83“.

63.

Pre úplnosť chcem dodať, že nie som úplne presvedčený o tom, že rozsudok A (Reklama a predaj liekov online) ( 28 ) definitívne určuje, že každá podmienka spadajúca do koordinovanej oblasti musí byť v súlade s článkom 3 ods. 4 smernice 2000/31 a článkom 85c ods. 2 smernice 2001/83. Ako som už v rôznych súvislostiach uviedol, prvé uvedené ustanovenie sa nevzťahuje na všeobecné a abstraktné opatrenia, pričom nevylučujem, že takéto opatrenia môžu patriť do pôsobnosti druhého uvedeného ustanovenia. ( 29 ) Najmä z tohto dôvodu nie je zrejmé, že tento rozsudok stanovuje univerzálnu zásadu, pokiaľ ide o vzťah medzi týmito dvoma ustanoveniami, ( 30 ) uplatniteľnú vo všetkých prípadoch.

64.

Členský štát určenia však musí v každom prípade dodržiavať predpisy členského štátu pôvodu, pokiaľ ide o osoby oprávnené ponúkať predaj liekov online, bez možnosti odvolávať sa na článok 85c ods. 2 smernice 2001/83. Ako vyplýva z bodu 48 vyššie, podmienky stanovené na základe posledného uvedeného ustanovenia neodpovedajú na otázku, „kto“ môže predávať lieky online. V takejto situácii sa môže uplatniť len článok 3 ods. 4 smernice 2000/31. Ako som uviedol v bode 50 vyššie, medzi týmito dvoma smernicami však existuje určitá podobnosť, pokiaľ ide o ich vnímanie služieb informačnej spoločnosti a podmienky, ktorým podliehajú.

65.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti trvám na svojom stanovisku, ktoré som uviedol v bode 54 vyššie. Na druhú prejudiciálnu otázku preto treba odpovedať tak, že článok 85c ods. 2 smernice 2001/83 sa má vykladať v tom zmysle, že zákaz poskytovania služby, akou je služba opísaná v prvej prejudiciálnej otázke, ktorý vyplýva z výkladu vnútroštátnych ustanovení zakazujúcich používanie tejto služby osobami oprávnenými alebo s povolením poskytovať verejnosti voľnopredajné lieky na diaľku, patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia. V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či boli všetky tieto prvky vo vzťahu k vnútroštátnym ustanoveniam dotknutým vo veci samej prítomné.

66.

Svojou treťou, štvrtou, piatou a šiestou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či článok 85c ods. 2 smernice 2001/83 bráni zákazu takej služby, ktorá je opísaná v prvej prejudiciálnej otázke, ktorý vyplýva z výkladu takých vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú opísané v druhej prejudiciálnej otázke.

67.

Tieto otázky teda vychádzajú z predpokladu, že služba poskytovaná spoločnosťou Doctipharma sa považuje za službu informačnej spoločnosti v zmysle smernice 2001/83 (prvá prejudiciálna otázka). Vzhľadom na to, ako druhú prejudiciálnu otázku čítam ja, vnútroštátne ustanovenia, z ktorých vyplýva zákaz tejto služby, treba považovať za vnútroštátne ustanovenia, ktoré stanovujú podmienky maloobchodného predaja liekov ponúkaných verejnosti na diaľku prostredníctvom služby informačnej spoločnosti v zmysle článku 85c ods. 2 smernice 2001/83.

68.

Z článku 85c ods. 1 smernice 2001/83 vyplýva, že na rozdiel od online predaja liekov na lekársky predpis členský štát nie je oprávnený ponuku liekov, ktoré nie sú na lekársky predpis, prostredníctvom služieb online predaja poskytovaných poskytovateľom usadeným na území tohto členského štátu úplne zakázať, pokiaľ sú splnené podmienky uvedené v tomto ustanovení. ( 31 ) V tomto rámci môže členský štát určenia na základe článku 85c ods. 2 tejto smernice stanoviť „[podmienky] pre maloobchodnú distribúciu liekov na diaľku verejnosti na [území tohto členského štátu] prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti“. Tieto podmienky musia byť odôvodnené ochranou verejného zdravia.

69.

Ako uvádza Komisia, vnútroštátny súd cituje vnútroštátne ustanovenia, ktorých výklad vedie k zákazu určitej činnosti, bez toho, aby uviedol súvislosť medzi zákazom vyplývajúcim z tohto výkladu a cieľom ochrany verejného zdravia uvedeným v článku 85c ods. 2 smernice 2001/83. Hoci sa návrh na začatie prejudiciálneho konania týka otázky, či je tento zákaz cieľom ochrany verejného zdravia odôvodnený, tieto návrhy sa však preto musia obmedziť na poskytnutie všeobecných usmernení, ktoré vnútroštátnemu súdu umožnia na túto otázku odpovedať.

70.

V článku 85c ods. 2 smernice 2001/83 sa uvádza len to, že podmienky uložené podľa tohto ustanovenia musia byť odôvodnené ochranou verejného zdravia.

71.

V tejto súvislosti sa v odôvodnení 24 smernice 2011/62 objasňuje normatívny obsah tohto ustanovenia tým, že sa uvádza, že podmienky uložené podľa tohto ustanovenia „by nemali neprimerane obmedzovať fungovanie vnútorného trhu“. Vzhľadom na tradičnú terminológiu práva Únie použitú v tomto objasnení sa domnievam, že odzrkadľuje vôľu normotvorcu Únie podrobiť výkon právomoci členského štátu určenia klasickému testu, ktorého cieľom je určiť, či sú podmienky uložené členským štátom vhodné na zaručenie dosiahnutia cieľa ochrany verejného zdravia a či tieto podmienky nepresahujú rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa potrebné.

72.

Ako som napokon ukázal v bodoch 62 až 64 vyššie, podmienky uložené podľa článku 85c ods. 2 smernice 2001/83 sa môžu uplatňovať aj v kontexte cezhraničného rozmeru, pokiaľ ide o poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti usadených v iných členských štátoch, než je ten, z ktorého pochádza podmienka stanovená podľa tohto ustanovenia. Výkon právomoci členského štátu určenia by preto mal podliehať podmienkam, ktorých vzorom sú podmienky, ktorým podlieha každé obmedzenie základných slobôd zaručených článkami Zmluvy o FEÚ.

73.

Navrhujem preto odpovedať na tretiu, štvrtú, piatu a šiestu prejudiciálnu otázku tak, že článok 85c ods. 2 smernice 2001/83 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni zákazu takej služby, ktorá je opísaná v prvej prejudiciálnej otázke, ktorý vyplýva z výkladu takých ustanovení, ktoré sú opísané v druhej prejudiciálnej otázke, a to prinajmenšom pokiaľ sa nepreukáže, že tento zákaz je vhodný a zároveň potrebný na ochranu verejného zdravia, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

74.

S cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu ďalšie usmernenia uvediem niekoľko doplňujúcich poznámok k preskúmaniu, ktoré musí tento súd vykonať.

75.

Po prvé a predovšetkým, vzhľadom na dôležitosť vzťahu dôvery, ktorý musí panovať medzi zdravotníckym pracovníkom, akým je lekárnik, a jeho zákazníkmi, je ochrana dôstojnosti regulovaného povolania naliehavým dôvodom verejného záujmu, vyplývajúcim z ochrany verejného zdravia, ktorý môže odôvodniť obmedzenie slobodného poskytovania služby. ( 32 ) To isté platí aj pre oblasť bezpečnosti a kvality maloobchodnej distribúcie liekov. ( 33 ) Okrem toho vzhľadom na skutočnosť, že smernica 2011/62 je v podstate zameraná na zabránenie vstupu falšovaných liekov do dodávateľského reťazca, musím zdôrazniť, že potreba zabezpečiť bezpečné a kvalitné dodávky liekov verejnosti je cieľom ochrany zdravia a ľudských životov. ( 34 ) Podľa môjho názoru napokon cieľ ochrany verejného zdravia zahŕňa aj prevenciu nerozumného a nadmerného užívania voľnopredajných liekov, čo spĺňa základný cieľ ochrany verejného zdravia. ( 35 )

76.

Po druhé, pokiaľ ide o spôsobilosť vnútroštátneho opatrenia dosiahnuť uvedený cieľ, treba pripomenúť, že ak pretrváva neistota o existencii alebo rozsahu rizík pre zdravie ľudí, členský štát by mal mať možnosť prijať ochranné opatrenia bez toho, aby musel čakať, kým sa existencia týchto rizík naplno prejaví. Okrem toho môže členský štát prijať opatrenia, ktoré riziko pre verejné zdravie čo najviac znížia. ( 36 )

77.

Po tretie pri posudzovaní dodržania zásady proporcionality v oblasti verejného zdravia treba vziať do úvahy skutočnosť, že zdravie a život osôb zaujímajú prvé miesto medzi hodnotami a záujmami chránenými Zmluvou o FEÚ a že členským štátom prináleží rozhodnúť o úrovni, na ktorej chcú zaistiť ochranu verejného zdravia, ako aj o spôsobe, akým sa má táto úroveň dosiahnuť. ( 37 )

78.

Pre úplnosť treba zdôrazniť, že Komisia vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že zákaz vyplývajúci z výkladu vnútroštátnych ustanovení dotknutých vo veci samej treba preskúmať aj so zreteľom na článok 15 ods. 1 až 3 smernice 2006/123/ES ( 38 ).

79.

V tejto súvislosti Komisia pripomína, že podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice platí, že „ak existuje rozpor medzi [jej ustanoveniami] a ustanovením iného aktu Únie, ktorý upravuje osobitné aspekty prístupu k činnosti v oblasti služieb alebo jej výkonu v osobitných oblastiach alebo v osobitných povolaniach, má ustanovenie iného aktu Únie prednosť a uplatňuje sa na tieto osobitné oblasti alebo povolania“. V tomto prípade, keďže sa zdá, že neexistuje nezlučiteľnosť medzi príslušnými ustanoveniami smernice 2006/123 a ustanoveniami smernice 2001/83, nie je dôvod uplatňovať len posledné uvedené ustanovenia.

80.

V článku 15 ods. 1 smernice 2006/123 sa stanovuje, že členské štáty zabezpečujú najmä to, aby požiadavky uvedené v odseku 2 písm. d) uvedeného článku, konkrétne požiadavky týkajúce sa prístupu konkrétnych poskytovateľov služieb k predmetnej činnosti v oblasti služieb z dôvodu osobitnej povahy tejto činnosti, boli zlučiteľné s podmienkami nediskriminácie, nevyhnutnosti a proporcionality uvedenými v odseku 3 uvedeného článku.

81.

Tieto podmienky v podstate zodpovedajú podmienkam, ktoré som skúmal v rámci analýzy tretej, štvrtej, piatej a šiestej prejudiciálnej otázky. Navyše nič nenasvedčuje tomu, že zákaz vyplývajúci z výkladu vnútroštátnych ustanovení je sám osebe diskriminačný. Skutočnosť, že ak by sa rozsudok A (Reklama a predaj liekov online) ( 39 ) dodržal do písmena, tento zákaz by bol s výhradou ustanovenia o výnimkách uvedeného v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 voči poskytovateľom služieb usadeným v iných členských štátoch nevykonateľný, nemení z hľadiska práva Únie nediskriminačnú povahu tohto zákazu, ako je stanovená na vnútroštátnej úrovni.

82.

Vnútroštátny súd v každom prípade otázku týkajúcu sa smernice 2006/123 nepoložil a iba Komisia sa vyjadrila k možnému uplatneniu tejto smernice vo veci samej. Okrem toho, ako som už uviedol, vnútroštátny súd neposkytol podrobné informácie o charakteristike služby poskytovanej spoločnosťou Doctipharma a o cieľoch, ktoré zákaz uložený tejto službe sleduje. Za týchto okolností navrhujem, aby Súdny dvor upozornil vnútroštátny súd na túto smernicu, avšak bez toho, aby ju vykladal.

83.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko), odpovedal takto: