1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Areios Pagos (Kasačný súd, Grécko), sa týka výkladu článku 34 bodu 1 a článku 45 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 2 ).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu týkajúceho sa uznania a výkonu rozsudkov vydaných súdom jedného členského štátu súdom iného členského štátu, ktoré majú za následok odradenie účastníkov konania, ktorí podali žalobu na inom súde prvého členského štátu, aby pokračovali v konaní na tomto súde.

3.

Súdny dvor sa bude zaoberať otázkou, či uznanie a výkon rozhodnutia o náhrade trov tohto konania proti týmto žalobcom na základe porušenia dohody o urovnaní, ktorou sa ukončilo predchádzajúce konanie vedené týmito žalobcami a o ktorom rozhodol súd určený v tejto dohode, možno odmietnuť z dôvodu rozporu s verejným poriadkom v zmysle článku 34 ods. 1 nariadenia č. 44/2001.

4.

Uvediem dôvody, pre ktoré sa domnievam, že v takejto situácii sa musia uplatniť aj zásady, ktoré viedli Súdny dvor k záveru, že „anti‑suit injunction“, t. j. súdny príkaz, ktorým sa zakazuje osobe podať žalobu alebo pokračovať v konaní pred súdom iného členského štátu, nie je zlučiteľný so systémom ustanoveným nariadením č. 44/2001.

5.

Článok 34 bod 1 nariadenia č. 44/2001 stanovuje:

„Rozsudok sa neuzná:

6.

Podľa článku 45 ods. 1 tohto nariadenia:

„Súd, ktorý koná o odvolaní podľa článku 43 alebo článku 44, môže odmietnuť vydať alebo zrušiť vydané vyhlásenie vykonateľnosti len na základe jedného z dôvodov uvedených v článkoch 34 a 35. Svoje rozhodnutie vydá bez odkladu.“

7.

Dňa 3. mája 2006 sa pri pobreží zálivu Port Elizabeth (Južná Afrika) potopila loď Alexandros T. aj s nákladom. Spoločnosti Starlight Shipping Company ( 3 ), ktorá je vlastníkom tejto lode a Overseas Marine Enterprises Inc. ( 4 ), ktorá je jej prevádzkovateľom, požiadali poisťovateľov o zaplatenie náhrady škody na základe zmluvnej zodpovednosti poisťovateľov z dôvodu vzniku poistnej udalosti.

8.

V dôsledku odmietnutia týchto poisťovateľov začala Starlight v tom istom roku v Spojenom kráľovstve proti nim konania na príslušnom súde a proti jednému z poisťovateľov aj rozhodcovské konanie. V priebehu týchto konaní Starlight, OME a poisťovatelia lode uzavreli dohody o urovnaní ( 5 ), ktorými boli konania medzi účastníkmi konania ukončené. Poisťovatelia vyplatili z titulu poistnej udalosti v dohodnutej lehote poistné plnenie stanovené v poistných zmluvách ako plnú úhradu všetkých pohľadávok súvisiacich so stratou lode Alexandros T.

9.

Tieto dohody boli 14. decembra 2007 a 7. januára 2008 potvrdené anglickým súdom, pred ktorým prebiehalo konanie o žalobe. Rozhodol o prerušení všetkých ďalších konaní v predmetnej veci, ktoré vyplynuli z tej istej žaloby.

10.

Po uzavretí uvedených dohôd spoločnosti Starlight a ΟΜΕ spolu s ostatnými vlastníkmi a fyzickými osobami, ktoré ich právne zastupujú, podali na Polymeles Protodikeio Peireos (Súd prvého stupňa Pireus, Grécko) viacero žalôb, medzi ktorými boli žaloby z 21. apríla 2011 a 13. januára 2012 okrem iného proti spoločnosti Charles Taylor Adjusting Limited ( 6 ), spoločnosti, ktorá poskytuje právne a technické poradenstvo, ktorá zastupovala poisťovateľov lode Alexandros T., pokiaľ ide o nároky spoločnosti Starlight pred anglickým súdom, a proti FD, riaditeľovi tejto spoločnosti.

11.

Starlight a ΟΜΕ sa týmito novými žalobami založenými na mimozmluvnej zodpovednosti domáhali náhrady majetkovej aj nemajetkovej ujmy, ktorá im údajne vznikla z dôvodu nepravdivých a hanlivých tvrdení o nich, za ktoré boli údajne zodpovední poisťovatelia lode a ich zástupcovia. Starlight a ΟΜΕ tvrdili, že v čase, keď ešte prebiehalo pôvodné konanie o vyplatenie náhrady škody poisťovateľmi, pričom stále trvali na odmietnutí vyplatenia poistného plnenia, títo poisťovatelia šírili v prítomnosti Ethnikí Trapeza tis Ellados (Národná banka Grécka), záložného veriteľa vlastníka potopenej lode, a na poistnom trhu okrem iného aj nepravdivé tvrdenie, že strata lode bola spôsobená vážnymi chybami lode, o ktorých vlastníci vedeli.

12.

V priebehu roka 2011, keď o uvedených žalobách prebiehali konania, podali poisťovatelia lode a ich zástupcovia, vrátane Charles Taylor a FD, žalovaní v týchto konaniach, na anglické súdy žaloby proti Starlight a OME, ktorými sa domáhali určenia, že konania začaté v Grécku predstavujú porušenie dohôd o urovnaní, ako aj priznania ich nárokov na nápravu a náhradu škody.

13.

Po súdnych konaniach na všetkých úrovniach pred anglickými súdmi tieto žaloby vyústili do vydania rozsudku a dvoch uznesení High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Commercial Court) [Vyšší súd (Anglicko a Wales), oddelenie Queen’s Bench (Obchodný súd), Spojené kráľovstvo, (ďalej len „High Court“)] ( 7 ) z 26. septembra 2014, ktoré sa zakladali na obsahu dohôd o urovnaní, ako aj na doložke o voľbe právomoci, ktorá určuje tento súd a priznáva žalobcom náhradu škody v súvislosti s konaním v Grécku, ako aj trovy konania vynaložené v Anglicku. ( 8 )

14.

Monomeles Protodikeio Peiraios, Naftiko Tmima (Súd prvej inštancie Pireus, rozhodujúci v osobe samosudcu, námorné oddelenie, Grécko) vyhovel žalobe, ktorú podal Charles Taylor a FD zo 7. januára 2015 o uznanie a vyhlásenie týchto rozhodnutí za čiastočne vykonateľné v Grécku v súlade s nariadením č. 44/2001.

15.

Dňa 11. septembra 2015 podali spoločnosti Starlight a OME proti tomuto rozsudku odvolanie ( 9 ) na Monomeles Efeteio Peiraios Naftiko Tmima (Odvolací súd Pireus, rozhodujúci ako samosudca, námorné oddelenie, Grécko).

16.

Rozsudkom z 1. júla 2019 tento súd vyhovel ich návrhu z dôvodu, že rozsudky, o ktorých uznanie a výkon sa žiadalo, obsahujú „‚kvázi‘ anti‑suit injunctions“, ktoré sú prekážkou podania žalôb na grécke súdy dotknutými osobami, a to v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( 10 ), ako aj článkom 8 ods. 1 a článkom 20 Syntagma (Ustava). Tieto ustanovenia sú v Grécku základom pojmu „verejný poriadok“.

17.

Charles Taylor a FD podali proti tomuto rozhodnutiu kasačný opravný prostriedok na Areios Pagos (Kasačný súd). Domnievali sa, že rozsudok a uznesenia High Court nie sú v zjavnom rozpore s verejným poriadkom štátu konajúceho súdu, ani s verejným poriadkom Európskej únie a neporušujú jeho základné zásady. Tvrdia, že priznanie predbežnej náhrady škody v súvislosti so žalobami podanými v Grécku pred podaním príslušných žalôb na anglických súdoch im nebránilo v tom, aby naďalej podávali žaloby na grécke súdy alebo aby im tieto súdy poskytli súdnu ochranu. V dôsledku toho sa tento rozsudok a uznesenia High Court nesprávne považovali za „anti suit injunctions“.

18.

Za týchto podmienok Areios Pagos (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

19.

Písomné pripomienky predložili Charles Taylor a FD, Starlight a OME, grécka a španielska vláda, ako aj Európska komisia.

20.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 34 bod 1 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu môže odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie z dôvodu rozporu s verejným poriadkom spočívajúceho v tom, že toto rozhodnutie bráni pokračovaniu v konaní prebiehajúcom na inom súde tohto členského štátu v rozsahu, v akom priznáva jednému z účastníkov konania predbežnú finančnú náhradu škody v súvislosti s trovami a výdavkami vyplývajúcimi z podania žaloby, na jednej strane z dôvodu, že na predmet tohto konania sa vzťahuje riadne uzavretá dohoda o urovnaní schválená súdom členského štátu, ktorý daný rozsudok vydal, a na druhej strane z dôvodu, že súd druhého členského štátu, pred ktorým sa začalo toto konanie, nemá právomoc z dôvodu doložky o výhradnej právomoci.

21.

V prejednávanej veci boli rozsudok a uznesenia High Court, ktorých uznanie a výkon sa požadujú na gréckom súde, vydané 26. septembra 2014. Nariadenie č. 44/2001 je uplatniteľné ratione temporis na konanie vo veci samej. ( 11 )

22.

Toto nariadenie obsahuje osobitné pravidlá v oblasti uznávania a výkonu rozsudkov, ktoré treba pripomenúť, ( 12 ) pričom zdôrazňuje, že nie všetky boli prebraté do nariadenia č. 1215/2012.

23.

Nariadenie č. 44/2001 stanovuje, že „rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania“ ( 13 ). Ak je otázka uznania rozsudku predmetom sporu, môže dotknutý účastník navrhnúť vydanie rozhodnutia o uznaní rozsudku. ( 14 ) Na účely výkonu rozhodnutia sa v článku 38 nariadenia stanovuje konanie o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti v dožiadanom členskom štáte. ( 15 )

24.

V tomto štádiu sa nevykonáva žiadne preskúmanie vo veci samej. ( 16 )

25.

V súlade s článkom 45 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 môže súd odmietnuť vydať alebo zrušiť takéto vyhlásenie iba v rámci odvolania proti rozhodnutiu o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti podľa článku 43 ods. 1 tohto nariadenia ( 17 ) na základe jedného z dôvodov neuznania uvedených v článkoch 34 a 35 uvedeného nariadenia.

26.

Článok 34 nariadenia č. 44/2001 stanovuje štyri všeobecné dôvody neuznania rozsudku. ( 18 ) Bod 1 tohto článku sa týka prípadu, ak „je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie“. Podľa článku 35 ods. 3 tohto nariadenia sa kritérium verejného poriadku nemôže uplatňovať v prípade pravidiel týkajúcich sa právomoci. ( 19 )

27.

Vnútroštátny súd sa pýta na uplatnenie tohto kritéria vzhľadom na osobitné okolnosti veci, ktorú prejednáva.

28.

Je potrebné poukázať na viaceré skutočnosti súvisiace s procesným kontextom a obsahom predmetných rozhodnutí.

29.

Účelom návrhu na začatie prejudiciálneho konania je výklad dôvodu zamietnutia uznania a výkonu rozsudku z dôvodu jeho rozporu s verejným poriadkom v procesnom kontexte, ktorý sa vyznačuje nasledujúcimi osobitosťami:

30.

Otázky vnútroštátneho súdu vyplývajú z obsahu rozsudku a uznesení High Court, ktoré vyvodzuje zo žaloby, ktorú podali Charles Taylor a FD.

31.

Po prvé tieto rozhodnutia sú založené na dvoch zisteniach. Na jednej strane bolo rozsudkom konštatované, že žaloby podané v Grécku sú v rozpore s dohodami o urovnaní. ( 20 ) Tieto dohody boli uzavreté medzi účastníkmi konania, ktorí v priebehu súdnych konaní v Anglicku a v rozhodcovskom konaní čelili tvrdeniam, že sa zúčastnili na spoločnom protiprávnom konaní. Účinok týchto dohôd spočíva v tom, že prípadná žaloba proti týmto účastníkom konania z rovnakého dôvodu, ako je ten, ktorý tvorí základ konania vedeného proti nim v Grécku, už bola upravená tými istými dohodami na základe pravidla uplatniteľného na spolupáchateľov protiprávneho konania.

32.

Na druhej strane sa v uzneseniach tiež konštatovalo, že žaloby boli na grécke súdy boli podané v rozpore s výlučnou voľbou právomoci.

33.

Po druhé dvoma samostatnými uzneseniami bola spoločnostiam Starlight a OME uložená povinnosť zaplatiť:

34.

Po tretie v uzneseniach Najvyššieho súdu sa nachádzajú ďalšie skutočnosti, o ktorých uznanie a vyhlásenie vykonateľnosti sa na gréckych súdoch žiadalo. Vnútroštátny súd ich pripomína takto:

35.

Za týchto okolností vzniká otázka, ako treba kvalifikovať rozhodnutia, ktorých uznanie a výkon sa žiada.

36.

Vnútroštátny súd uvádza, že rozsudok a uznesenia High Court, ktorého výlučnú právomoc si zvolili účastníci konania v dohodách o urovnaní, určujú účinky dohôd o urovnaní na konania prebiehajúce na gréckych súdoch.

37.

Je pravda, že tieto rozhodnutia nie sú adresované priamo gréckemu súdu a formálne nezakazujú pokračovanie v konaní, ktoré pred ním prebieha. Obsahujú však dôvody pre právomoc gréckeho súdu, pokiaľ ide o dohody o urovnaní medzi stranami, uloženie peňažných trestov, vrátane priznania náhrady škody vo forme zálohy, ktorá má odstrašujúci účinok, pretože jej výška nie je konečná a závisí od priebehu tohto konania. ( 25 ) Zároveň ich dopĺňajú neoddeliteľné sankcie a súdne príkazy, ktorých cieľom je zabezpečiť ich výkon. ( 26 ) Sú určené in personam spoločnostiam Starlight a ΟΜΕ, aby upustili od konania, ktoré je v rozpore s dohodami o urovnaní obsahujúcimi doložku o voľbe právomoci. ( 27 )

38.

Na základe všetkých týchto skutočností považujem za odôvodnené, aby vnútroštátny súd označil rozsudok a uznesenia High Court ako „‚kvázi‘ anti suit injunctions“ ( 28 ) a odvolal sa najmä na rozhodnutia o náhrade škody, ktorých uznanie a výkon sa požaduje.

39.

V dôsledku toho zastávam názor, že vnútroštátny súd sa správne pýta na zlučiteľnosť účinkov prípadného uznania a výkonu týchto rozhodnutí s nariadením č. 44/2001, pričom sa odvoláva na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa vydávania„anti‑suit injunction“ ( 29 ), aby z nej vyvodil dôvod rozporu s verejným poriadkom.

40.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ( 30 ) právo Únie v oblasti súdnej právomoci bráni tomu, aby súd účastníkovi konania zakázal podať žalobu alebo pokračovať v konaní na súde iného členského štátu ( 31 ), pokiaľ zasahuje do jeho právomoci rozhodnúť spor, ktorý mu bol predložený. Takýto zásah totiž nie je zlučiteľný so systémom Bruselského dohovoru a nariadenia č. 44/2001, ktoré spočívajú na zásade vzájomnej dôvery.

41.

Okrem toho Súdny dvor odmietol rôzne dôvody uvedené na odôvodnenie tohto zásahu:

42.

Z tejto judikatúry tak vyplýva všeobecná, už ustálená zásada, podľa ktorej každý súd sám určuje na základe uplatniteľných pravidiel, ( 34 ) či má právomoc vyriešiť spor, ktorý sa mu predložil, a účastník konania nesmie byť pod hrozbou prípadnej sankcie zbavený možnosti predložiť vec súdu členského štátu, ktorý preskúma svoju právomoc. ( 35 )

43.

Judikatúra Súdneho dvora pripomína, že výnimky z tejto všeobecnej zásady sú v obmedzenom rozsahu povolené nariadením č. 44/2001, pričom sa týkajú len štádia uznávania alebo výkonu rozhodnutí a ich cieľom je zabezpečiť uplatnenie určitých pravidiel osobitnej alebo výlučnej právomoci stanovených výlučne týmto nariadením. ( 36 )

44.

V dôsledku toho treba podľa môjho názoru vyvodiť, že normotvorca Únie sa domnieval, že dohody strán, ktorými sa zaviazali predložiť svoje spory na rozhodcovské konanie alebo určujú súd, ktorý ich bude prejednávať, nemajú vplyv na uplatnenie zásady neskúmania právomoci. ( 37 )

45.

Súdny dvor v tomto druhom prípade ešte nerozhodoval. ( 38 ) Podľa môjho názoru analogicky s riešením prijatým v oblasti rozhodcovského konania v rozsudku Allianz a Generali Assicurazioni Generali ( 39 ), účastník konania, ktorý sa obrátil na súd členského štátu s tým, že sa domnieva, že doložka o voľbe právomoci, s ktorou súhlasil, nie je uplatniteľná, nemožno zbaviť súdnej ochrany, na ktorú má nárok. ( 40 )

46.

Základ zákazu „anti‑suit injunctions“ v rámci Únie, teda vzájomná dôvera medzi súdmi, ako aj neexistencia osobitného ustanovenia v nariadení č. 1215/2012, ktoré nahradilo nariadenie č. 44/2001, totiž odôvodňujú rozšírenie judikatúry Súdneho dvora na prípady, v ktorých bola súdu priznaná výlučná právomoc na základe dohody účastníkov konania. ( 41 ) Potrebný účinok tohto nariadenia je teda zaručený. ( 42 )

47.

Podľa článku 34 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 ( 43 ) sa posúdenie zjavného rozporu s verejným poriadkom štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, týka účinkov cudzieho rozsudku, ak je uznané a vykonané, ( 44 ) vzhľadom na európsku koncepciu verejného poriadku. ( 45 )

48.

Podľa judikatúry Súdneho dvora sa má článok 34 bod 1 nariadenia č. 44/2001 vykladať doslovne, pretože predstavuje prekážku na dosiahnutie jedného zo základných cieľov tohto nariadenia. Preto ho možno použiť len vo výnimočných prípadoch. Súdny dvor preskúmava hranice, v rámci ktorých súd členského štátu môže použiť tento pojem a odmietnuť uznať rozhodnutie pochádzajúce z iného členského štátu. ( 46 )

49.

Pokiaľ ide o procesný verejný poriadok, ( 47 ) Súdny dvor prijal širokú koncepciu pojmu uvedeného v tomto článku 34 bode 1, pričom sa domnieval, že sa ho možno dovolávať v prípade zásahu do práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. ( 48 )

50.

V tomto prípade sa otázka vnútroštátneho súdu týka uznania a výkonu rozsudkov založených najmä na porušení doložky o voľbe právomoci obsiahnutej v dohodách o urovnaní prijatých súdom určeným účastníkmi konania a ktoré určujú finančné dôsledky. ( 49 ) Tieto rozhodnutia najmä ukladajú účastníkom týchto dohôd, ktorí sa na tento súd neobrátili ako na prvé v poradí, povinnosť znášať trovy konania, ktoré vznikli ostatným účastníkom konania žalovaným v inom členskom štáte, a to vo forme predbežnej náhrady.

51.

Uvedené rozhodnutia, ktoré neboli prijaté ako preventívne opatrenia, spolu s opatreniami určenými na ich vykonanie stanovujú priznanie ďalších náhrad v prípade pokračovania konania na gréckom súde. Svojimi účinkami teda značne prekračujú rámec výkladu dohôd o urovnaní a preskúmania jeho právomoci súdom určeným účastníkmi konania v týchto dohodách. ( 50 )

52.

V rámci daných okolností tak osobitne uznesenia High Court nepochybne nútili dotknutých účastníkov konania, aby vzali svoju žalobu späť. Tým sa nepriamo bráni prístupu k jedinému súdu, konajúcemu vo veci samej, ktorý má podľa nariadenia č. 44/2001 právomoc rozhodnúť o svojej právomoci, ukončiť konanie a rozhodnúť o trovách konania, ktoré pred ním prebieha, ako aj o prípadných návrhoch na náhradu škody, ktoré s ním súvisia.

53.

Vzhľadom na to, že vnútroštátnemu súdu prináleží vykonať celkové posúdenie konania a so zreteľom na všetky skutočnosti, ( 51 ) vnútroštátny súd sa podľa môjho názoru správne odvoláva na to, že uznanie a výkon rozsudku a uznesení High Court sú zjavne nezlučiteľné s verejným poriadkom štátu konajúceho súdu, pričom tvrdí, že je tým v európskom justičnom priestore, založenom na vzájomnej dôvere, ( 52 ) porušená základná zásada, podľa ktorej každý súd rozhoduje o svojej vlastnej právomoci. Pripomínam, že táto zásada viedla Súdny dvor k tomu, aby uviedol, že za každých okolností bráni vydaniu rozhodnutí, ktoré priamo alebo nepriamo zakazujú pokračovanie v konaní začatom v inom členskom štáte.

54.

Inými slovami, vzhľadom na systematický základ tohto zákazu sa od neho nemožno odchýliť, s výnimkou výkonu rozhodnutia, ktoré by bolo zakázané v priamom konaní.

55.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku kladne a v dôsledku toho konštatoval, že nie je potrebné skúmať druhú otázku.

56.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Areios Pagos (Kasačný súd, Grécko), takto:

Článok 34 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach

sa má vykladať v tom zmysle, že:

súd členského štátu môže odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie z dôvodu rozporu s verejným poriadkom z dôvodu, že toto rozhodnutie bráni pokračovaniu v konaní prebiehajúcom na inom súde tohto členského štátu v rozsahu, v akom priznáva jednému z účastníkov konania predbežnú finančnú náhradu škody v súvislosti s trovami a výdavkami vyplývajúcimi z podania žaloby, na jednej strane z dôvodu, že na predmet tohto konania sa vzťahuje riadne uzavretá dohoda o urovnaní schválená súdom členského štátu, ktorý vyhlásil daný rozsudok, a na druhej strane z dôvodu, že súd druhého členského štátu, pred ktorým sa začalo toto konanie, nemá právomoc z dôvodu doložky o výhradnej právomoci.