Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 20. októbra 2022(1)

Vec C‑423/21

Grand Production d.o.o.

proti

GO4YU GmbH,

DH,

GO4YU d.o.o,

MTEL Austria GmbH

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Smernica 2001/29/ES – Autorské právo v informačnej spoločnosti– Článok 3 ods. 1 – Verejný prenos – Streamovacia platforma – Prístup k obsahu chránenému prostredníctvom virtuálnej súkromnej siete (VPN) – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 7 bod 2 – Právomoc vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“

Úvod

1. Z technického hľadiska je internet prostriedkom celosvetovej komunikácie: z každého miesta na svete možno získať prístup na akúkoľvek internetovú stránku alebo odoslať správu osobe, ktorá sa nachádza na akomkoľvek inom mieste. Inak je to však z právneho hľadiska. Internet ako každý prejav ľudskej činnosti podlieha právnej regulácii, ktorá má územnú povahu: jej rozsah závisí od územnej pôsobnosti orgánu, ktorý ju zavádza. Okrem toho môžu byť rôzne prejavy činnosti na internete predmetom majetkových alebo osobnostných práv jednotlivcov, pričom tieto práva – alebo ich výkon – môžu byť tiež územne obmedzené.

2. Existuje teda zásadný rozpor medzi cezhraničným a celosvetovým charakterom internetu na jednej strane a územne obmedzenými právami a povinnosťami, ktoré sú spojené s rôznymi činnosťami vykonávanými prostredníctvom internetu, na druhej strane. Tento rozpor môže smerovať k dvom riešeniam: k „teritorializácii“ internetu prostredníctvom „geografického blokovania prístupu“ (anglicky „geoblocking“), alebo k rozšíreniu územnej pôsobnosti orgánov verejnej moci na viac krajín, čo im umožní regulovať internetové aktivity globálnym spôsobom.

3. V prejednávanej veci bude Súdny dvor musieť rozhodnúť o otázkach súvisiacich s dvoma vyššie uvedenými metódami riešenia tohto rozporu.

Právny rámec

4. V článku 4 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(2) sa uvádza:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

5. V súlade s článkom 6 ods. 1 tohto nariadenia:

„Ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu…“

6. Napokon článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

…

2. vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok;

…“

7. Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti(3) stanovuje:

„Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“

Skutkové okolnosti, priebeh konania a prejudiciálne otázky

8. Grand Production d.o.o., spoločnosť založená podľa srbského práva, je producentom audiovizuálnych zábavných programov, ktoré na srbskom území vysiela srbský televízny vysielateľ Prva Srpska Televizija.

9. Spoločnosť GO4YU d.o.o Beograd, ktorá sa tiež riadi srbským právom, je prevádzkovateľom online streamovacej platformy, na ktorej sa na základe dohôd s vysielateľom Prva Srpska Televizija retransmituje program tohto televízneho vysielateľa. Táto platforma je dostupná tak na území Srbska, ako aj mimo tohto územia.

10. GO4YU GmbH [ďalej len „GO4YU (Austria)“] a MTEL Austria GmbH, spoločnosti založené podľa rakúskeho práva, poskytujú služby na území Rakúska v súvislosti s propagáciou streamovacej platformy, ktorej vlastníkom je GO4YU Beograd, ako aj v súvislosti so vzťahmi so zákazníkmi vrátane uzatvárania zmlúv a vyberania platieb. MTEL Austria je dcérskou spoločnosťou spoločnosti GO4YU Beograd. DH je generálnym riaditeľom a jediným akcionárom spoločnosti GO4YU (Austria).

11. GO4YU Beograd nemá právo na retransmisiu zábavných programov vyrobených spoločnosťou Grand Production na internete mimo územia Srbska a Čiernej Hory. Je teda povinná blokovať prístup k týmto programom používateľom internetu mimo územia týchto dvoch štátov. Títo používatelia však môžu toto blokovanie obísť pomocou takzvanej virtuálnej súkromnej siete (VPN). Takáto služba umožňuje používateľovi pripojiť sa na internet prostredníctvom špeciálneho servera („server VPN“), ktorý maskuje IP adresu, a tým aj fyzickú polohu používateľa.(4) Používatelia mimo územia Srbska a Čiernej Hory tak môžu prostredníctvom tejto služby „predstierať“, že sa nachádzajú v týchto štátoch, a obísť tak blokovanie prístupu, ktoré uplatňuje GO4YU Beograd.

12. Podľa spoločnosti Grand Production si je GO4YU Beograd vedomá možnosti obísť geografické blokovanie prístupu pomocou služby VPN. Okrem toho od 30. apríla 2020 do 15. júna 2020 bolo možné sledovať zábavné programy žalobkyne v Rakúsku prostredníctvom streamovacej platformy spoločnosti GO4YU Beograd bez blokovania prístupu.

13. Na návrh spoločnosti Grand Production Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň, Rakúsko) vydal 28. septembra 2020 uznesenie o nariadení predbežného opatrenia proti spoločnostiam GO4YU Beograd a MTEL Austria, ktoré spočívalo v zákaze verejného prenosu zábavných programov vyrobených touto prvou uvedenou spoločnosťou na území Rakúska. Naproti tomu tento súd zamietol návrh na podobné predbežné opatrenie vo vzťahu k týmto dvom spoločnostiam v rozsahu, v akom presahovalo územie Rakúska, a vo vzťahu k ďalším dvom žalovaným [t. j. DH a GO4YU (Austria)] v celom rozsahu.

14. Toto uznesenie bolo čiastočne zmenené uznesením Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko) z 28. januára 2021, ktorým sa v celom rozsahu zamietol návrh spoločnosti Grand Production v rozsahu, v akom sa týkal spoločnosti MTEL Austria. Zostalo teda v platnosti len predbežné opatrenie prijaté voči spoločnosti GO4YU Beograd, obmedzené na rakúske územie.

15. Grand Production podala na vnútroštátny súd proti poslednému uvedenému uzneseniu opravný prostriedok „Revision“, v ktorom sa domáha vydania predbežného opatrenia voči všetkým žalovaným, ktorým by sa zakázal verejný prenos programov vyrobených touto spoločnosťou s celosvetovou pôsobnosťou.

16. Za týchto podmienok Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Má sa pojem ‚verejný prenos‘ uvedený v článku 3 ods. 1 smernice [2001/29] vykladať v tom zmysle, že ho uskutočňuje priamy prevádzkovateľ streamovacej platformy (ktorý v tomto prípade nemá sídlo na území Únie), ktorý:

– sám rozhoduje o obsahu a blokovaní ním šíreného televízneho vysielania a technicky ho realizuje,

– má výlučné administrátorské práva pre streamovaciu platformu,

– môže mať vplyv na to, ktoré programy bude môcť koncový užívateľ prostredníctvom služby prijímať, avšak bez toho, aby mohol mať vplyv na obsah programov,

– a je jediným subjektom, ktorý kontroluje, ktoré programy a obsahy bude možné vidieť na jednotlivých územiach,

keď pritom v každom prípade

– používateľovi je sprostredkovaný prístup nielen k vysielaciemu obsahu, ktorého využívanie online dovolili príslušní vlastníci práv, ale aj k takému chránenému obsahu, v prípade ktorého nedošlo k súhlasu s takýmto sprístupnením, a

– priamy prevádzkovateľ streamovacej platformy vie, že jeho služba umožňuje aj príjem chráneného vysielaného obsahu bez súhlasu vlastníkov práv tým, že koncoví zákazníci používajú VPN služby, ktoré predstierajú, že IP adresa a zariadenie koncového zákazníka sa nachádza na území, pre ktoré existuje súhlas vlastníkov práv, avšak

– príjem chráneného vysielaného obsahu bez súhlasu vlastníkov práv bol prostredníctvom streamovacej platformy niekoľko týždňov fakticky možný aj bez tunelovania VPN?

2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:

Má sa pojem ‚verejný prenos‘ uvedený v článku 3 ods. 1 smernice [2001/29] vykladať v tom zmysle, že ho vykonávajú aj tretie osoby (v tomto prípade so sídlom v Únii), ktoré sú zmluvne a/alebo právom obchodných spoločností prepojené s prevádzkovateľom platformy opísaným v prvej otázke a ktoré bez toho, aby samy mali vplyv na blokovanie a na programy a obsah vysielania prinášaného na platforme,

– propagujú streamovaciu platformu prevádzkovateľa a jej služby, alebo

– uzatvárajú so zákazníkmi skúšobné pripojenie automaticky končiace po 15 dňoch, alebo

– pre zákazníkov streamovacej platformy vykonávajú zákaznícky servis, alebo

– na svojej internetovej stránke ponúkajú platené pripojenie na streamovaciu platformu priameho prevádzkovateľa formou predplatného a potom vystupujú ako zmluvní partneri zákazníkov a príjemcovia platieb, pričom platené pripojenie formou predplatného sa vytvára tak, že zákazník je výslovne upozornený na to, že niektoré programy nie sú k dispozícii a sprístupnia sa iba v prípade, že pri uzatváraní zmluvy zákazník výslovne uvedie, že chce mať možnosť sledovať tieto programy, ale ak to zákazník neuvedie, resp. sa na to konkrétne nespýta, nie je na to vopred upozornený?

3. Majú sa článok 2 písm. a) a e), ako aj článok 3 ods. 1 smernice [2001/29] v spojení s článkom 7 bodom 2 nariadenia [č. 1215/2012] vykladať v tom zmysle, že v prípade uplatňovania porušenia autorských práv a s nimi súvisiacich práv, ktoré zaručuje členský štát súdu konajúceho vo veci, je tento súd – pretože zásada teritoriality bráni výkonu súdnej právomoci vnútroštátnym súdom, pokiaľ ide o protiprávne konania, ku ktorým došlo v zahraničí – príslušný iba na rozhodnutie o škode, ktorá bola spôsobená na území toho členského štátu, ku ktorému orgán patrí, alebo môže alebo musí tento súd rozhodnúť aj o protiprávnych konaniach podľa tvrdení poškodeného autora spáchaných mimo tohto územia (po celom svete)?“

17. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol Súdnemu dvoru doručený 12. júla 2021. V odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o spresnenie, ktorá bola Súdnemu dvoru doručená 11. júla 2022, vnútroštátny súd zmenil prvú prejudiciálnu otázku tak, že v predposlednej zarážke tejto otázky nahradil slovo „avšak“ slovom „alebo“. Prvá prejudiciálna otázka teda znie takto:

„Má sa pojem ‚verejný prenos‘ uvedený v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že ho uskutočňuje priamy prevádzkovateľ streamovacej platformy (ktorý v tomto prípade nemá sídlo na území Únie), ktorý:

– sám rozhoduje o obsahu a blokovaní ním šíreného televízneho vysielania a technicky ho realizuje,

– má výlučné administrátorské práva pre streamovaciu platformu,

– môže mať vplyv na to, ktoré programy bude môcť koncový užívateľ prostredníctvom služby prijímať, avšak bez toho, aby mohol mať vplyv na obsah programov,

– a je jediným subjektom, ktorý kontroluje, ktoré programy a obsahy bude možné vidieť na jednotlivých územiach,

keď pritom v každom prípade

– príjem chráneného vysielaného obsahu bez súhlasu vlastníkov práv bol prostredníctvom streamovacej platformy niekoľko týždňov fakticky možný aj bez tunelovania VPN?“

18. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej a Európska komisia. Títo účastníci konania tiež písomne odpovedali na otázky Súdneho dvora. Súdny dvor rozhodol, že vo veci nebude nariadené pojednávanie.

Analýza

19. Vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru v prejednávanej veci tri prejudiciálne otázky. Prvá otázka sa týka rozsahu zodpovednosti prevádzkovateľa streamovacej platformy(6) za verejný prenos obsahu chráneného autorským právom na tejto platforme bez súhlasu vlastníkov práv. Druhá otázka sa týka prípadnej zodpovednosti subjektov, ktoré spolupracujú s týmto prevádzkovateľom. Napokon tretia otázka sa týka rozsahu právomoci súdov členských štátov, pokiaľ ide o porušovanie autorského práva. Týmito otázkami sa budem zaoberať v poradí, v akom boli položené.

O prvej prejudiciálnej otázke

20. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že zasahuje do výlučného práva verejného prenosu diel stanoveného v tomto ustanovení prevádzkovateľom streamovacej platformy, ktorý uskutočňuje retransmisiu televízneho vysielania cez internet, ak:

a) užívatelia obchádzajú geografické blokovanie prístupu prostredníctvom služby VPN, takže chránené diela sú prístupné na území Európskej únie, na čo prevádzkovateľ uvedenej platformy nemá súhlas nositeľa autorského práva, alebo

b) chránené diela boli na uvedenej platforme dostupné bez obmedzenia na území Európskej únie bez súhlasu nositeľa autorských práv.

21. Táto otázka sa týka dvoch základných otázok, a to po prvé, či prevádzkovateľ streamovacej platformy, na ktorej sa retransmituje televízny program, uskutočňuje verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, a po druhé, či prevádzkovateľ takejto platformy nesie zodpovednosť z dôvodu, že používatelia získavajú prístup k chránenému obsahu obchádzaním obmedzení prístupu, ktoré tento prevádzkovateľ uplatňuje. Začnem touto prvou základnou otázkou.

Retransmisia televízneho vysielania cez internet ako verejný prenos

22. Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť, že „pojem verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice [2001/29] sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na retransmisiu diel zahrnutých do terestriálneho televízneho vysielania:

– ktorú poskytuje subjekt odlišný od pôvodného vysielateľa,

– prostredníctvom prenosu údajov cez internet sprístupneným predplatiteľom tohto subjektu, ktorí môžu prijímať túto retransmisiu pripojením sa na jeho server,

– hoci sa títo predplatitelia nachádzajú v oblasti príjmu tohto terestriálneho televízneho vysielania a môžu ho legálne prijímať na televízny prijímač“(7).

23. V tejto súvislosti treba spresniť, že výhrada uvedená v poslednej zarážke tohto bodu rozsudku zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i. (C‑607/11, EU:C:2013:147), ktorá sa týka situácie, keď sa predplatitelia poskytovateľa služby televízneho vysielania cez internet nachádzajú v oblasti príjmu terestriálneho televízneho vysielania, neznamená, že sa toto riešenie uplatňuje len na takéto situácie. Táto výhrada bola nevyhnutná na vyvrátenie tvrdenia založeného na neexistencii tzv. novej skupiny verejnosti, teda inej verejnosti, než je tá, ktorej bolo určené pôvodné televízne vysielanie. Súdny dvor považoval túto okolnosť za irelevantnú, keďže retransmisia na internete sa uskutočňuje inými technickými prostriedkami ako pôvodné televízne vysielanie.(8) Naopak v situácii, keď je retransmisia na internete prístupná aj mimo oblasti príjmu pôvodného televízneho vysielania,(9) je táto retransmisia nevyhnutne adresovaná širšej verejnosti než uvedené televízne vysielanie. Takáto retransmisia teda a fortiori predstavuje verejný prenos v zmysle uvedeného článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

24. Takisto nie je dôležité, či je retransmisia na internete súčasná a nezmenená v porovnaní s pôvodným televíznym vysielaním („live streaming“), ako to bolo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i. (C‑607/11, EU:C:2013:147), alebo či je napríklad odložená v čase. Kritérium kvalifikácie takejto retransmisie ako verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 je totiž technický prostriedok, ktorým sa vykonáva, a skutočnosť, že ju vykonáva iný subjekt než pôvodný prevádzkovateľ televízneho vysielania.

25. Napokon treba uviesť, že hoci má retransmisia pôvodného televízneho vysielania na internete z technického hľadiska druhoradú povahu a je od neho závislá, verejný prenos, ktorým je táto retransmisia, má z právneho hľadiska odlišný a autonómny charakter vo vzťahu k tomuto prenosu. Preto skutočnosť, že pôvodné televízne vysielanie je smerované do oblasti mimo územia Únie, a teda mimo územnej pôsobnosti smernice 2001/29, nebráni tomu, aby sa retransmisia tohto vysielania na internete považovala za verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice v rozsahu, v akom je táto retransmisia dostupná na území, na ktorom sa uplatňuje táto smernica.

26. Predchádzajúce úvahy vedú k záveru, že v situácii opísanej v bode 20 týchto návrhov v písmene b), t. j. keď je chránené dielo, ktoré je predmetom pôvodného televízneho vysielania mimo územia Európskej únie, dostupné bez obmedzenia na území Európskej únie na streamovacej platforme, na ktorej sa uskutočňuje retransmisia tohto prenosu, prevádzkovateľ tejto platformy uskutočňuje verejný prenos týchto diel, ktorý spadá pod výlučné právo stanovené v uvedenom článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Takýto verejný prenos diel, pokiaľ k nemu dochádza bez súhlasu nositeľa autorských práv, predstavuje teda porušenie tohto výlučného práva.

Zodpovednosť používateľov za obchádzanie obmedzení prístupu k dielam chráneným autorským právom na internete

27. Teraz preskúmam zložitejšiu otázku, a to otázku zodpovednosti prevádzkovateľa streamovacej platformy v situácii opísanej v bode 20 vyššie v písmene a). V tejto situácii prevádzkovateľ streamovacej platformy, ktorý rešpektuje práva nositeľa autorských práv, uplatňuje geografické blokovanie prístupu na území, na ktorom nie je povolený verejný prenos chránených diel, v tomto prípade na celom území Európskej únie, ale používatelia toto blokovanie obchádzajú pomocou služby VPN, ktorá im umožňuje prístup k dielam, ako keby sa nachádzali na území, na ktoré sa vzťahuje povolenie na verejný prenos, t. j. na území Srbska alebo Čiernej Hory.

28. Geografické blokovanie prístupu patrí medzi nástroje takzvanej správy digitálnych práv („digital rights management“).(10) Ide o rôzne druhy záruk určených na zabránenie používaniu obsahu v digitálnom (elektronickom) formáte v rozpore s vôľou poskytovateľa tohto obsahu. Tieto záruky majú „korigovať“ vlastnosti digitálneho formátu dát, ktoré sú z hľadiska poskytovateľov obsahu nežiaduce, a to možnosť výroby ľubovoľného počtu dokonalých kópií prakticky bez nákladov a ich prenos (najmä prostredníctvom internetu) na akúkoľvek vzdialenosť. Pokiaľ ide o obsah šírený na internete, nástroje správy digitálnych práv, napríklad vo forme geografického blokovania prístupu, môžu tiež slúžiť na zrušenie globálneho charakteru tohto média a umožniť jeho virtuálne rozdelenie na geografické zóny, ako som už uviedol v úvode tohto stanoviska.

29. Nástroje správy digitálnych práv sa vo všeobecnosti používajú na ochranu autorských práv tým, že zabraňujú neoprávnenému alebo zo strany nositeľov práv neželanému používaniu chránených diel vysielaných v digitálnom formáte. Používajú sa aj ako nástroj na správu autorských práv k takýmto dielam, pričom umožňujú vyberanie odlišného poplatku za rôzne formy šírenia toho istého diela, rozdelenie trhu a tzv. cenovú diskrimináciu na rôznych častiach trhu alebo napokon spoplatnenie obsahu sprístupneného na webových stránkach.

30. Nástroje správy digitálnych práv na ochranu a správu autorských práv sú samy osebe chránené právom Únie. Článok 6 smernice 2001/29 ukladá členským štátom povinnosť rozšíriť právnu ochranu na „účinné technologické opatrenia“, čo v súlade s definíciou tohto pojmu uvedenou v odseku 3 tohto článku obsahuje nástroje správy digitálnych práv.

31. Súdny dvor tiež viackrát uviedol, že nástroje správy digitálnych práv môžu mať právne účinky v práve Únie, vrátane toho, čo je z hľadiska prejednávanej veci osobitne zaujímavé, pokiaľ ide o definíciu pojmu „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

32. V rozsudku z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76), Súdny dvor rozhodol, že „skutočnosť, že sú na internetovej stránke poskytnuté hypertextové odkazy na diela, ktoré sú voľne dostupné na inej internetovej stránke, nepredstavuje verejný prenos podľa tohto ustanovenia“(11). Súdny dvor spresnil, že internetová stránka prístupná verejnosti je určená všetkým používateľom internetu, takže odkaz na dielo nachádzajúce sa na tejto stránke neumožňuje tejto stránke prístup novej verejnosti.(12)

33. Naopak internetová stránka zabezpečená obmedzením prístupu(13) je určená výlučne pre svojich zákazníkov, t. j. pre osoby, ktoré na ňu vstúpili zákonným spôsobom. Obchádzanie tohto obmedzenia a sprístupňovanie chránených diel, ktoré sa na ňom nachádzajú, iným osobám, aj keď prostredníctvom odkazu z inej webovej stránky, predstavuje umožnenie prístupu novej verejnosti a predstavuje akt verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.(14) Podľa Súdneho dvora preto použitie nástrojov správy digitálnych práv na internete môže určiť okruh osôb (verejnosť), ktorej je určený akt verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.(15)

34. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 10. novembra 2016, Vereniging Openbare Bibliotheken (C‑174/15, EU:C:2016:856), Súdny dvor pripustil, že na elektronické vypožičiavanie kníh sa vzťahuje výnimka stanovená v článku 6 ods. 1 smernice 2006/115/ES pre verejné knižnice.(16) Toto povolenie bolo podmienené používaním nástrojov správy digitálnych práv, ktoré považovali vypožičiavanie elektronických exemplárov za vypožičiavanie hmotných exemplárov.(17)

35. Napokon v rozsudku z 9. marca 2021, VG Bild‑Kunst (C‑392/19, EU:C:2021:181), Súdny dvor rozhodol, že „k verejnému prenosu v zmysle [článku 3 ods. 1 smernice 2001/29] dochádza, keď sú pomocou techniky framingu vložené na internetovú stránku tretej osoby diela chránené autorským právom, ktoré boli voľne sprístupnené verejnosti s povolením nositeľa autorského práva na inej internetovej stránke, ak sa týmto vložením obchádzajú ochranné opatrenia proti framingu, ktoré prijal alebo ktorých prijatie vyžadoval tento nositeľ práva“(18). Súdny dvor totiž rozhodol, že uplatnením technickej ochrany chráneného diela sprístupneného na internete proti framingu obmedzuje nositeľ autorských práv okruh osôb, ktorým je toto dielo sprístupnené, na užívateľov internetovej stránky, na ktorej došlo k prvotnému sprístupneniu.(19)

36. Podľa môjho názoru možno podobné úvahy uplatniť aj na blokovanie geografického prístupu, o ktoré ide v prejednávanej veci. Ak nositeľ autorských práv (alebo držiteľ jeho licencie) uplatnil takéto blokovanie, jeho sprístupnenie je výlučne určené okruhu osôb, ktoré majú prístup k chránenému obsahu z územia vymedzeného týmto nositeľom (t. j. územia, na ktorom nie je prístup blokovaný). Nositeľ práva teda na ostatnom území nevykonáva verejný prenos.

37. Ak teda na streamovacej platforme, ktorú vlastní GO4YU Beograd, podliehajú zábavné programy vyrobené spoločnosťou Grand Production geografickému blokovaniu prístupu takým spôsobom, že sú v zásade prístupné len z územia Srbska a Čiernej Hory, GO4YU Beograd nevykonáva verejný prenos týchto programov na území Európskej únie.

38. Ako je však známe, ani vo virtuálnom, ani v reálnom svete neexistujú bezpečnostné mechanizmy, ktoré by sa nedali obísť alebo prelomiť. Môže to byť len viac alebo menej náročné. Táto pravda platí aj pre geografické blokovanie prístupu. Rôzne technické prostriedky, vrátane služieb VPN, umožňujú obchádzať tieto blokovania, najmä tým, že virtuálne menia umiestnenie používateľa. Hoci existujú technické prostriedky na boj s takýmito postupmi, nič to nemení na tom, že tieto postupy nie sú a pravdepodobne nikdy nebudú plne účinné, keďže pokrok v technikách porušenia je vždy o krok vpred pred pokrokom v bezpečnostných technikách.

39. To však neznamená, že subjekt, ktorého užívatelia obchádzajú geografické blokovanie prístupu k chránenému dielu, uskutočňuje verejný prenos tohto diela na území, na ktorom je zablokovaný prístup k tomuto dielu. Takýto záver by znemožňoval územnú správu autorských práv na internete, akýkoľvek verejný prenos diela na internete by mal mať v zásade globálny charakter.

40. Podľa môjho názoru treba zvoliť podobný prístup, aký Súdny dvor uplatnil vo veciach týkajúcich sa hypertextových odkazov. Ak má hypertextový odkaz za následok obídenie obmedzenia prístupu k obsahu chránenému autorským právom, osoba, ktorá poskytuje hypertextový odkaz, je zodpovedná za sprístupnenie tohto obsahu novej verejnosti, a nie prevádzkovateľovi internetovej stránky, na ktorej sa prvotný prenos uskutočnil a ktorého obmedzenia prístupu boli porušené.

41. Osobitným prvkom prejednávanej veci je neexistencia akejkoľvek tretej osoby, ktorá by používateľom sprístupnila programy vyrobené spoločnosťou Grand Production v rozpore s geografickým blokovaním prístupu uplatňovanou spoločnosťou GO4YU Beograd. Toto blokovanie obchádzajú samotní používatelia tým, že k príslušným programom pristupujú bez akéhokoľvek sprostredkovania.(20)

42. To však nepovažujem za dostatočný dôvod na to, aby bola spoločnosti GO4YU Beograd pripísaná zodpovednosť za tento skutkový stav. Grand Production pravdepodobne správne tvrdí, že GO4YU Beograd si je vedomá možnosti obísť geografické blokovanie prístupu pomocou služieb VPN. Grand Production si však je toho tiež vedomá. Obchádzanie rôznych druhov ochrany používateľmi je riziko spojené so šírením diel chránených autorským právom v digitálnej forme a najmä na internete. Tým, že Grand Production umožnila spoločnosti GO4YU Beograd sprístupniť svoje programy verejnosti na streamovacej platforme na určitom území, musela vziať do úvahy, že určitý počet používateľov môže mať k nim prístup aj mimo tohto územia.

43. To však neznamená zodpovednosť spoločnosti GO4YU Beograd za sprístupnenie uvedených programov verejnosti. V súlade s logikou vyššie uvedenej judikatúry Súdneho dvora je práve vôľa autora verejného prenosu, tak ako vyplýva z použitých technických záruk, určujúca okruh osôb, ktorým je tento prenos určený.

44. Iná situácia by nastala len vtedy, ak by GO4YU Beograd úmyselne uplatňovala neúčinné geografické blokovanie prístupu, aby osobám mimo územia, na ktorom má právo sprístupňovať verejne dostupné programy vyrobené spoločnosťou Grand Production, skutočne umožnila prístup k týmto programom spôsobom, ktorý je uľahčený možnosťami, ktoré objektívne existujú na internete, najmä verejne dostupnými službami VPN. V takejto situácii sa treba domnievať, že GO4YU Beograd koná s vedomím svojich dôsledkov s cieľom poskytnúť svojim zákazníkom prístup k chránenému dielu, zatiaľ čo bez tohto zásahu by jej zákazníci v zásade nemohli toto dielo užívať.(21) Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby to posúdil. Zmluvné strany licenčnej zmluvy sa naopak môžu v tejto zmluve dohodnúť na širších povinnostiach nadobúdateľa licencie, pokiaľ ide o obmedzenia prístupu k obsahom, ktoré sú predmetom tejto zmluvy.

Odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku

45. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že výlučné právo na verejný prenos diel stanovené týmto ustanovením neporušuje prevádzkovateľ streamovacej platformy, ktorá retransmituje televízny program na internete, ak užívatelia obchádzajú geografické blokovanie prístupu prostredníctvom služby VPN takým spôsobom, že chránené diela sú na území Európskej únie prístupné, na čo prevádzkovateľ tejto platformy nemá súhlas nositeľa autorských práv. Takýto prevádzkovateľ však toto právo porušuje, ak sú chránené diela na tejto platforme na území Európskej únie prístupné bez obmedzenia a bez súhlasu nositeľa autorských práv.

O druhej prejudiciálnej otázke

46. Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 1 smernica 2001/29 vykladať v tom zmysle, že subjekt prepojený s prevádzkovateľom streamovacej platformy, na ktorej sú sprístupnené diela chránené autorským právom, ktorá propaguje túto platformu, uzatvára zmluvy so zákazníkmi služieb poskytovaných prevádzkovateľom a poskytuje im podporu, ale nemá vplyv na obsah sprístupnený na tejto platforme ani na obmedzenia prístupu uplatňované na tejto platforme na ochranu autorských práv tretích osôb – tiež uskutočňuje verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia.

47. Odpoveď na túto otázku možno podľa môjho názoru vyvodiť z doterajšej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa verejného prenosu autorských diel v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

48. V mojich návrhoch vo veci Stim a SAMI (C‑753/18, EU:C:2020:4) som už mal príležitosť uviesť, že hoci Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatoval existenciu verejného prenosu v mnohých prípadoch, ktoré idú nad rámec jednoduchého priameho prenosu diela, spoločným znakom všetkých týchto situácií je priama súvislosť medzi konaním používateľa a sprístupnením diel chránených autorským právom verejnosti. Tento priamy vzťah je ústredným prvkom, bez ktorého nemožno hovoriť o verejnom prenose takýchto diel.(22) Súdny dvor, ktorý súhlasil s mojím návrhom odpovede na prejudiciálnu otázku v tejto veci, rozhodol, že prenájom motorových vozidiel vybavených rádioprijímačmi nepredstavuje verejný prenos najmä v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.(23)

49. Na týchto záveroch nič nemení ani neskoršia judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa verejného prenosu diel chránených autorským právom v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Najmä v rozsudku z 22. júna 2021, YouTube a Cyando (C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503), Súdny dvor rozhodol, že prevádzkovateľ platformy na zdieľanie videí alebo platformy na ukladanie a zdieľanie súborov (v rozpore s autorským právom) uskutočňuje „verejný prenos“ tohto obsahu iba vtedy, ak nad rámec samotného poskytovania platformy prispieva k tomu, že verejnosť má v rozpore s autorským právom prístup k takému obsahu. Tak je to najmä v prípade, keď tento prevádzkovateľ má konkrétnu vedomosť o nezákonnom sprístupnení chráneného obsahu na svojej platforme a urýchlene ho neodstráni alebo neznemožní k nemu prístup, alebo keď tento prevádzkovateľ, hoci vedel alebo mal vedieť, že vo všeobecnosti používatelia tejto platformy sprístupňujú verejnosti chránený obsah prostredníctvom jeho platformy, nezaviedol primerané technické opatrenia, ktoré možno v jeho situácii očakávať ako od prevádzkovateľa, ktorý je primerane starostlivý, aby dôveryhodne a účinne čelil porušovaniu autorského práva na tejto platforme, alebo tiež, keď sa podieľal na výbere chráneného obsahu, ktorý je nezákonne predmetom verejného prenosu, poskytoval na svojej platforme nástroje osobitne určené na nezákonné zdieľanie takéhoto obsahu alebo vedome podporoval takéto zdieľanie.(24) Naopak samotné poskytnutie služby sprístupnenia platformy umožňujúcej šírenie diel chránených autorským právom na internete nemôže preukázať, že prevádzkovateľ takej platformy vykonáva verejný prenos takýchto diel v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, hoci užívatelia by bez takejto platformy neboli schopní šíriť tieto diela.(25)

50. V prejednávanej veci neexistuje takáto priama súvislosť medzi činnosťami subjektov dotknutých druhou prejudiciálnou otázkou a dielami sprístupnenými verejnosti na streamovacej platforme spoločnosti GO4YU Beograd, vrátane zábavných programov vyrobených spoločnosťou Grand Production. Títo prevádzkovatelia nevyhnutne prispievajú k fungovaniu tejto platformy zabezpečením sprostredkovania medzi platformou a jej zákazníkmi. Možno sa dokonca domnievať, že ich činnosť je nevyhnutná na to, aby títo zákazníci mohli mať prístup k obsahu šírenému na tejto platforme, keďže na tento účel je nevyhnutné uzavretie zmluvy o predplatnom. Naopak, tieto subjekty nemajú žiadny vplyv na obsah šírený na tejto platforme, ani žiadnu možnosť zabrániť prípadným porušeniam autorského práva.

51. Skutočnosť, ktorú uvádza vnútroštátny súd vo svojej druhej otázke, že zákazníci nie sú vopred informovaní o nedostupnosti obsahu určeného na platforme, vrátane zábavných programov vyrobených spoločnosťou Grand Production, nemení nič na tomto závere. Neinformovanie zákazníkov o nedostupnosti obsahu na platforme nič nemení na tejto nedostupnosti. Podľa môjho názoru neexistuje ani zjavná príčinná súvislosť medzi neinformovaním zákazníkov o nedostupnosti tohto obsahu a tendenciou týchto zákazníkov obchádzať geografické blokovanie prístupu, ktoré je príčinou tejto nedostupnosti. Okrem toho, ako som už uviedol vyššie, podľa môjho názoru prevádzkovateľ streamovacej platformy, a tým menej iné subjekty s ním spojené, nie sú zodpovedné za obchádzanie technických obmedzení prístupu k dielam chráneným autorským právom zo strany používateľov.

52. Osoby spojené s prevádzkovateľom takejto platformy možno prípadne považovať za osoby, ktoré sú akcesoricky zodpovedné za uľahčenie alebo napomáhanie porušovaniu autorských práv, ak sa toto porušenie preukáže. Táto zodpovednosť však nie je v práve Únie harmonizovaná a podlieha výlučne vnútroštátnemu právu členských štátov.

53. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že subjekt prepojený s prevádzkovateľom streamovacej platformy, na ktorej sú sprístupnené diela chránené autorským právom, ktorý propaguje túto platformu, uzatvára zmluvy so zákazníkmi na poskytovanie služieb jej prevádzkovateľa a poskytuje im podporu, ale nemá vplyv na obsah sprístupnený na tejto platforme ani na obmedzenia prístupu uplatňované na tejto platforme na ochranu autorských práv tretích osôb, nevykonáva verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia.

O tretej prejudiciálnej otázke

54. Tretia prejudiciálna otázka sa týka rozsahu právomoci súdov členských štátov vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti. Podľa znenia tejto otázky, ako ju formuloval vnútroštátny súd, ide o výklad článku 2 písm. a) a e) a článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 v spojení s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012.

55. Vnútroštátny súd spresňuje, že táto otázka vyplýva z pochybností, ktoré má v súvislosti s judikatúrou Súdneho dvora. Na jednej strane Súdny dvor rozhodol, že v prípade údajného porušenia autorských práv a s nimi súvisiacich práv zaručených členským štátom, v ktorom sa nachádza súd, ktorý vec prejednáva, má tento súd právomoc na základe miesta vzniku škody (nemecky „Erfolgsort“) rozhodovať o žalobe o zodpovednosti za porušenie týchto práv elektronickým zverejnením chránených fotografií na internetovej stránke prístupnej v obvode tohto súdu. Tento súd má právomoc rozhodovať iba o škode spôsobenej na území členského štátu, v ktorom sa nachádza.(26)

56. Na druhej strane Súdny dvor tiež rozhodol, že osoba, ktorá tvrdí, že jej práva na ochranu osobnosti boli porušené uverejnením nesprávnych informácií o nej na internete a tým, že sa neodstránili komentáre, ktoré sa jej týkajú, môže podať žalobu, ktorou sa domáha opravy týchto informácií, odstránenia komentárov a náhrady celkovej majetkovej ujmy, ktorá jej vznikla, na súdoch členského štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmov. Na druhej strane takáto osoba nemôže na súdoch každého členského štátu, na území ktorého sú alebo boli dostupné informácie uverejnené na internete, podať žalobu, ktorou sa domáha opravy týchto informácií a odstránenia týchto komentárov.(27)

57. V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd pýta, či vzhľadom na predmet konania vo veci samej, ktorým nie je návrh na náhradu škody, ale návrh na vydanie predbežného opatrenia vo forme zákazu verejného prenosu diel žalobcu verejnosti na internete, je potrebné určiť rozsah právomoci súdu rozhodujúceho o návrhu v súlade s týmto prvým rozsudkom, t. j. že táto právomoc je obmedzená na územie Rakúska, alebo v súlade s týmto posledným uvedeným rozsudkom, v dôsledku čoho by rakúske súdy mali právomoc prijať ochranné opatrenia s celosvetovou pôsobnosťou.

58. Mám však pochybnosti o prípustnosti tejto prejudiciálnej otázky, keďže podľa môjho názoru Súdny dvor nie je schopný poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva. Okrem toho sa zdá, že tieto pochybnosti majú aj účastníci konania vo veci samej.

59. Po prvé citovaná judikatúra Súdneho dvora bola vypracovaná na základe článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012,(28) na ktorý vo svojej otázke odkazuje aj vnútroštátny súd. Toto ustanovenie stanovuje právomoc súdu miesta, kde došlo k príčinnej udalosti, vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti. V tejto súvislosti Súdny dvor v uvedenej judikatúre spresnil rozsah právomoci súdov členských štátov. Naproti tomu v konaní vo veci samej sa toto ustanovenie neuplatňuje.

60. Pokiaľ ide o GO4YU Beograd, tá má svoje sídlo v Srbsku, teda mimo územia Únie, zatiaľ čo článok 7 nariadenia č. 1215/2012 sa obmedzuje na žalovaných s bydliskom v členských štátoch. Naopak právomoc súdov každého členského štátu, pokiaľ ide o žaloby podané proti osobám, ktoré nemajú bydlisko v členskom štáte, sa určuje v súlade s článkom 6 ods. 1 uvedeného nariadenia, podľa práva tohto členského štátu.

61. Pokiaľ ide o ostatných žalovaných vo veci samej, títo majú sídlo alebo bydlisko v Rakúsku, teda členskom štáte vnútroštátneho súdu. Právomoc rakúskych súdov vo veciach proti týmto žalovaným nie je určená článkom 7 ods. 2, keďže toto ustanovenie sa vzťahuje na osoby žalované na súdoch iného členského štátu, ako je štát ich bydliska, ale článkom 4 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, podľa ktorého môže byť každá osoba s bydliskom v členskom štáte žalovaná na súdoch tohto štátu. Právomoc súdov tohto členského štátu je všeobecnej povahy a v zásade nie je obmedzená, a to ani pravidlami o právomoci.(29) Judikatúra Súdneho dvora citovaná v bodoch 55 a 56 vyššie sa teda v tomto prípade nemôže uplatniť.

62. Táto judikatúra sa tiež nemôže uplatniť, ak sú rakúske súdy príslušné rozhodnúť o žalobe podanej proti spoločnosti GO4YU Beograd podľa rakúskej právnej úpravy v súlade s článkom 6 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 z dôvodu vzájomného vzťahu medzi touto žalobou a žalobou podanou proti ostatným žalovaným.(30) Rozsah právomoci z tohto dôvodu by mal byť analogický s rozsahom právomoci vyplývajúcim z článku 4 ods. 1 tohto nariadenia. V každom prípade ide o otázku výkladu vnútroštátneho práva.(31)

63. Po druhé vnútroštátny súd nevysvetľuje, akým spôsobom by uplatnenie odôvodnenia Súdneho dvora v rozsudku zo 17. októbra 2017, Bolagsupplysningen a Ilsjan (C‑194/16, EU:C:2017:766), viedlo k neobmedzenej právomoci rakúskych súdov.

64. Na jednej strane totiž nič nenasvedčuje tomu, že by sa centrum záujmov spoločnosti Grand Production nachádzalo v Rakúsku a nie v Srbsku, kde má táto spoločnosť sídlo. Samotní účastníci konania vo veci samej navyše v odpovedi na otázku položenú Súdnym dvorom konštatujú, že doktrína centra záujmov sa v prejednávanej veci neuplatňuje.

65. Na druhej strane, ak sa má analogicky uplatniť konštatovanie Súdneho dvora, podľa ktorého vzhľadom na všadeprítomnú povahu údajov a obsahov zverejnených na internetovej stránke a na to, že rozsah ich šírenia je v zásade univerzálny, je nárok na opravu údajov a odstránenie obsahov jediný a nerozdeliteľný, a preto ho možno predložiť len súdu, ktorý je príslušný na rozhodovanie o celom nároku na náhradu škody, a nie súdu, ktorý na to nie je príslušný,(32) tretia prejudiciálna otázka predložená v tejto veci je irrelevantná. Podľa tohto tvrdenia sa totiž každý návrh na opravu alebo odstránenie obsahu zverejneného na internete(33) musí podať na súd s neobmedzenou miestnou príslušnosťou, ktorý musí byť najprv určený na základe príslušných právnych predpisov, v tomto prípade rakúskych pravidiel o právomoci v spojení s článkom 6 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012. Preto už nie je potrebné skúmať rozsah právomoci tohto súdu.

66. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem tretiu prejudiciálnu otázku vyhlásiť za neprípustnú.

Návrh

67. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), takto:

1. Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti

má sa vykladať v tom zmysle, že:

výlučné právo na verejný prenos stanovené týmto ustanovením neporušuje prevádzkovateľ streamovacej platformy, ktorá retransmituje televízny program na internete, ak používatelia obchádzajú geografické blokovanie prístupu prostredníctvom služby virtuálnej privátnej siete (VPN) takým spôsobom, že chránené diela sú na území Únie prístupné, na čo prevádzkovateľ tejto platformy nemá súhlas nositeľa autorských práv; takýto prevádzkovateľ však toto právo porušuje, ak sú chránené diela na tejto platforme na území Únie prístupné bez obmedzenia a bez súhlasu nositeľa autorských práv.

2. Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29

má sa tiež vykladať v tom zmysle, že:

subjekt prepojený s prevádzkovateľom streamovacej platformy, na ktorej sú sprístupnené diela chránené autorským právom, ktorý propaguje túto platformu, uzatvára zmluvy so zákazníkmi na poskytovanie služieb jej prevádzkovateľa a poskytuje im podporu, ale nemá vplyv na obsah sprístupnený na tejto platforme ani na obmedzenia prístupu uplatňované na tejto platforme na ochranu autorských práv tretích osôb, nevykonáva verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia.

1 Jazyk prednesu: poľština.

2 Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1.

3 Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230.

4 Používateľ funguje na internete pod IP adresou a umiestnením servera VPN.

5 Kurzívou zvýraznil generálny advokát. V origináli „oder“.

6 V tejto súvislosti treba spresniť, ako správne poznamenáva Komisia, že nejde o platformu, na ktorej môžu používatelia uverejňovať obsah, ale o internetovú stránku, ktorej prevádzkovateľ plne rozhoduje o obsahu, ktorý sa na nej sprístupňuje.

7 Rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i. (C‑607/11, EU:C:2013:147, bod 1 výroku).

8 Rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i. (C‑607/11, EU:C:2013:147, bod 39).

9 Ako je to v prejednávanej veci, keď je televízne vysielanie určené pre územie Srbskej republiky dostupné prostredníctvom internetu aj mimo tohto územia, najmä na území Európskej únie.

10 Všeobecnejšie, pokiaľ ide o geografické prístupové bloky a právne účinky ich obchádzania, pozri: KRA OZ, T.: Geoblocking and the Legality of Circumvention. In: IDEA – The Journal of the Franklin Pierce Center for Intellectual Property, vol. 57 (2017), s. 385 – 430; TRIMBLE, M.: Copyright and Geoblocking: „The Consequences of Eliminating Geoblocking“. In: Boston University Journal of Science & Technology Law, zv. 25 (2019), s. 476 – 502.

11 Bod 1 výroku. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

12 Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 27 a 28).

13 To znamená druh nástroja správy digitálnych práv.

14 Rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 27 a 31).

15 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2016, Soulier a Doke (C‑301/15, EU:C:2016:878, bod 36).

16 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 28).

17 Rozsudok z 10. novembra 2016, Vereniging Openbare Bibliotheken (C‑174/15, EU:C:2016:856, body 51 až 53 a bod 1 výroku).

18 Výrok. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

19 Rozsudok z 9. marca 2021, VG Bild‑Kunst (C‑392/19, EU:C:2021:181, body 42 až 43).

20 Samozrejme, že existujú sprostredkovatelia v podobe prevádzkovateľov služieb VPN. Ide však o sprostredkovateľov prístupu na internet, a nie konkrétne o sprístupňovanie diel chránených autorským právom. Zdá sa, že ide o sprostredkovateľov uvedených v článku 12 smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode („smernica o elektronickom obchode“) (Ú. v. ES L 178, 2000, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399).

21 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. apríla 2017, Stichting Brein (C‑527/15, EU:C:2017:300, bod 31).

22 Pozri: moje návrhy vo veci Stim a SAMI (C‑753/18, EU:C:2020:4, body 24 až 35)

23 Rozsudok z 2. apríla 2020, Stim a SAMI (C‑753/18, EU:C:2020:268, výrok).

24 Rozsudok z 22. júna 2021, YouTube a Cyando (C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 1 výroku).

25 Rozsudok z 22. júna 2021, YouTube a Cyando (C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, body 77 až 79).

26 Rozsudok z 22. januára 2015, Hejduk (C‑441/13, EU:C:2015:28, výrok).

27 Rozsudok zo 17. októbra 2017, Bolagsupplysningen a Ilsjan (C‑194/16, EU:C:2017:766, výrok).

28 Alebo na základe článku 5 bodu 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42), ktoré bolo zrušené a nahradené nariadením č. 1215/2012.

29 Pozri v tomto zmysle moje návrhy vo veci Glawischnig‑Piesczek (C‑18/18, EU:C:2019:458), body 85 až 86, ako aj poznámku pod čiarou 42 a tam citovanú literatúru).

30 Vnútroštátny súd vo svojom návrhu nevysvetľuje, na akom základe rakúske súdy vyhlásili, že majú právomoc rozhodovať o žalobe podanej proti spoločnosti GO4YU Beograd. Zdá sa však, že v rakúskom práve existuje možnosť žalovať osobu usadenú v tretej krajine (pozri PETZ, T. in: TOSHIYUKI, K.: Intellectual Property and Private International Law: Comparative Perspectives. Bloomsbury Publishing (UK), 2012, s. 310 a nasl.

31 V prejednávanej veci sa článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 neuplatní, keďže tento článok sa rovnako ako článok 7 tohto nariadenia uplatňuje len na žalovaných s bydliskom (sídlom) na území členského štátu (pozri analogicky rozsudok z 11. apríla 2013, Sapir a i., C‑645/11, EU:C:2013:228, bod 3 výroku).

32 Rozsudok zo 17. októbra 2017, Bolagsupplysningen a Ilsjan (C‑194/16, EU:C:2017:766, bod 48).

33 Analogicky tak aj návrh na zákaz sprístupnenia diel chránených autorským právom na internete.