1.

Prejudiciálna otázka, ktorú položil Riigikohus (Najvyšší súd, Estónsko), sa týka výkladu článku 15 ods. 1 smernice 2008/115/ES ( 2 ).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci konania o odvolaní, ktoré podal I.L., moldavský štátny príslušník, ktorému Politsei‑ ja Piirivalveamet (Úrad polície a pohraničnej stráže, Estónsko, ďalej len „PPA“) doručil príkaz na opustenie územia Estónska, proti rozhodnutiu o jeho zaistení na účely odsunu. Spochybňuje zákonnosť uvádzaného dôvodu, a to že v prípade, ak by zostal na slobode pred jeho odsunom, existovalo by skutočné riziko, že spácha trestný čin, ktorý by významne sťažil postup odsunu z dôvodu súdneho konania a trestu, ktorý by z neho mohol vyplynúť.

3.

V týchto návrhoch vysvetlím skutočnosti, ktoré ma privádzajú k záveru, že členské štáty nemôžu pri zaistení neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny vychádzať z dôvodu spočívajúceho v snahe zabezpečiť účinnosť konania o návrate upraveného v smernici 2008/115 a odôvodniť toto zaistenie rizikom, že toto konanie sa predĺži z dôvodu možného spáchania skutkov, za ktoré možno uložiť trestnú sankciu.

4.

V zmysle článku 3 bodu 7 smernice 2008/115 je riziko úteku definované ako „existencia dôvodov, ktoré vychádzajú z objektívnych kritérií vymedzených zákonom, v konkrétnom prípade sa domnievať, že štátny príslušník tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, môže utiecť“.

5.

Článok 15 ods. 1, ktorý sa nachádza v kapitole IV tejto smernice, nazvanej „Zaistenie na účely odsunu“, stanovuje:

„1.   Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:

Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.“

6.

§ 68 väljasõidukohustuse ja sissesõidukeelu seadus (zákon o povinnosti opustiť územie a o zákaze vstupu) ( 3 ) z 21. októbra 1998, nazvaný „Riziko úteku do zahraničia“, znie:

„Vydanie príkazu na opustenie územia alebo na zaistenie cudzinca predpokladá posúdenie rizika úteku tejto osoby. V prípade cudzinca existuje riziko úteku, ak:

7.

§ 72 VSS s názvom „Stanovenie lehoty na vykonanie príkazu na opustenie územia“ znie:

„…

(2) Od stanovenia lehoty na dobrovoľné opustenie územia možno upustiť a pristúpiť k bezodkladnému výkonu príkazu na opustenie územia, ak:

…

…“

8.

V zmysle § 73 ods. 2 VSS „nútený výkon príkazu na opustenie územia doručený do zahraničia sa uskutoční zaistením osoby a jej odsunom z Estónska“.

9.

§ 15 VSS, nazvaný „Zaistenie cudzinca a príprava na odsun“, znie:

„1.   Cudzinec môže byť zaistený podľa odseku 2 nižšie v prípade, ak nemožno účinne uplatniť opatrenia dohľadu upravené v tomto zákone. Zaistenie musí byť v súlade so zásadou proporcionality a musí v každom prípade zohľadňovať relevantné skutočnosti týkajúce sa cudzinca.

2.   Cudzinec môže byť zaistený, ak uplatnenie opatrení dohľadu upravených v tomto zákone nezaručuje účinný výkon príkazu na opustenie územia, a najmä ak:

…“

10.

I.L., moldavský štátny príslušník narodený v roku 1993 v Rusku, sa na území Estónska zdržiaval na základe výnimky z vízovej povinnosti. Dňa 12. októbra 2020 bol zatknutý, pretože bol podozrivý z toho, že svojej družke a jednej ďalšej poškodenej osobe spôsobil fyzické utrpenie a ujmu na zdraví.

11.

Rozsudkom z 13. októbra 2020 Harju Maakohus (Súd prvého stupňa Harju, Estónsko) uznal I.L. vinným zo spáchania skutkov, z ktorých bol obžalovaný a ktoré boli kvalifikované ako fyzické zneužívanie v zmysle estónskeho trestného zákona, pričom bol oslobodený spod obžaloby v prípade trestného činu vyhrážania, ktorého obeťou mala byť jeho družka. Tento súd odsúdil I.L. na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka, jedného mesiaca a dvadsiatich ôsmich dní s podmienečným odkladom na dva roky a nariadil jeho okamžité prepustenie na slobodu.

12.

V ten istý deň PPA predčasne ukončil pobyt I.L. a následne nariadil v priestoroch Harju Maakohus (Súd prvého stupňa Harju) zaistenie I.L. podľa § 15 ods. 2 bodu 1 VSS.

13.

Toto rozhodnutie bolo prijaté s prihliadnutím na postoj I.L. k spáchanému trestnému činu a jeho správanie po tom, čo bol odsúdený, na základe čoho bolo možné domnievať sa, že by sa mohol snažiť vyhnúť odsunu aj napriek prísľubu, že dobrovoľne opustí územie krajiny, a predloženiu žiadosti o vydanie príkazu na dobrovoľný odchod.

14.

PPA 13. októbra 2020 vydala voči I.L. príkaz na okamžité opustenie Estónska, ktorý mohol byť predmetom núteného výkonu v súlade s § 72 ods. 1 a 4 VSS z dôvodu, že sa v tejto krajine zdržiaval neoprávnene.

15.

Uznesením z 15. októbra 2020, ktorým sa vyhovelo žiadosti PPA, Tallinna Halduskohus (Správny súd Tallin, Estónsko) schválil zaistenie I.L. až do dátumu jeho odsunu, ktorý bol stanovený najneskôr na 15. december 2020. I.L bol odsunutý z Estónska do Moldavska 23. novembra 2020.

16.

Rozhodnutie o zaistení bolo potvrdené uznesením z 2. decembra 2020, ktoré vydal Tallinna Ringkonnakohus (Odvolací súd Tallin, Estónsko) rozhodujúci o odvolaní, ktoré podal I.L. s cieľom dosiahnuť zrušenie tohto rozhodnutia a svoje prepustenie na slobodu.

17.

V rámci konania o dovolaní namierenom proti tomuto poslednému uvedenému uzneseniu s cieľom jeho zrušenia a potvrdenia nezákonnosti zaistenia vnútroštátny súd v prvom rade konštatuje, že zaistenie nebolo možné odôvodniť rizikom úteku I.L podľa § 15 ods. 2 bodu 1 VSS. Pripomína, že kritériá takéhoto rizika sú taxatívne uvedené v § 68 tohto zákona a sú preskúmané vzhľadom na osobitosti každého jednotlivého prípadu. Tento súd sa však domnieva, že podmienky uplatnenia kritérií upravených v bodoch 1 a 4 tohto článku neboli v prejednávanej veci splnené. V tomto ohľade uvedený súd konštatuje, že na jednej strane nebol vydaný príkaz na opustenie územia, ktorý by dotknutej osobe stanovoval určitú lehotu na dobrovoľný odchod, a na druhej strane v okamihu vyslovenia súhlasu so zaistením nebola táto osoba právoplatne odsúdená.

18.

Vnútroštátny súd okrem toho spresňuje, že § 68 bod 6 VSS sa takisto neuplatní z dôvodu, že z vyhlásení dotknutej osoby v priebehu jej výsluchu v rámci konania o vydanie príkazu na opustenie územia nemožno automaticky vyvodiť úmysel nerešpektovať správne rozhodnutie, ibaže existujú iné okolnosti, z ktorých vyplýva, že táto osoba by sa mohla vyhnúť odsunu. Riziko úteku nevyplýva ani z tej skutočnosti, že v prejednávanej veci dotknutá osoba počas pojednávania pred správnym súdom vyslovila svoje želanie vyzdvihnúť si osobné veci, ktoré ostali u jeho družky, a nechať si vyplatiť mzdu zo strany svojho zamestnávateľa.

19.

V druhom rade vnútroštátny súd uvádza, že hoci nie je vylúčené, že by sporná situácia mohla zodpovedať napríklad dôvodu upravenému v článku 15 ods. 1 písm. b) smernice 2008/115, ktorý nebol v rovnakom znení prebratý do bodov 2 a 3 § 15 ods. 2 VSS, práva dotknutej osoby by nebolo možné bezprostredne obmedziť na základe tejto smernice, a to ani v tom prípade, ak by mala priamy účinok.

20.

V dôsledku toho sa vnútroštátny súd domnieva, že zákonnosť zaistenia I.L. závisí od výkladu §15 ods. 2 VSS, ktorý v bodoch 1 až 3 uvádza dôvody takéhoto zaistenia a ktorému predchádza slovné spojenie „najmä ak“. Tento súd, ktorý sa vzhľadom na toto znenie domnieva, že ide o demonštratívny výpočet, zastáva názor, že zaistenie I.L. by bolo možné založiť na všeobecnej podmienke upravenej v § 15 ods. 2 VSS. Takéto zaistenie by preto bolo odôvodnené tým, že by sa ohrozilo „účinné vykonanie príkazu na opustenie územia“. Zákonnosť tohto opatrenia sa musí posúdiť aj v súlade so zásadami upravenými v odseku 1 tohto článku.

21.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd zdôrazňuje, že vzhľadom na krátky časový odstup medzi udalosťami, o ktoré ide vo veci samej, a na povahu skutku, ktorý I.L. spáchal, existovali dostatočné dôvody na prijatie záveru, že by sa opäť mohol snažiť vyriešiť spor so svojou družkou. Tento súd sa preto domnieva, že existovalo skutočné riziko, že by I.L. počas doby svojho pobytu na slobode a pred svojím odsunom spáchal trestný čin. Konštatovanie a uloženie sankcie v súdnom rozhodnutí o takomto trestnom čine, a prípadne výkon uloženého trestu by mohli oddialiť uskutočnenie konania o odsune na neurčitú dobu, čím by sa toto konanie významne sťažilo. Navyše z dôvodu osobných a majetkových pomerov I.L. by opatrenia dohľadu upravené v § 10 ods. 2 VSS neumožňovali zabezpečiť účinný výkon odsunu.

22.

Vzhľadom na to, že cieľom § 15 VSS je prebratie článku 15 ods. 1 smernice 2008/115, má však vnútroštátny súd pochybnosti o jeho výklade z dôvodu, že Súdny dvor sa doposiaľ nevyslovil k otázke, či má byť splnená jedna z podmienok upravených v tomto ustanovení alebo či na účely odôvodnenia zaistenia môže postačovať aj cieľ spočívajúci v zaručení účinného výkonu odsunu, pokiaľ existuje skutočné riziko, že dotknutá osoba spácha trestný čin, ktorým by sa významne sťažil takýto postup.

23.

Za týchto podmienok Riigikohus (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 15 ods. 1 prvá veta [smernice 2008/115] vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny, v prípade ktorého existuje skutočné riziko, že kým sa nachádza na slobode, spácha pred svojím odsunom trestný čin, ktorého objasnenie a potrestanie môže podstatne sťažiť vykonanie odsunu?“

24.

Estónska a španielska vláda, ako aj Európska komisia predložili svoje písomné pripomienky. Títo účastníci konania taktiež predniesli svoje ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 17. marca 2022.

25.

Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 15 ods. 1 smernice 2008/115 vykladať v tom zmysle, že zaistenie neoprávnene sa zdržiavajúceho príslušníka tretej krajiny možno odôvodniť skutočným rizikom, že spácha trestný čin, ktorý by mohol ohroziť skutočný výkon jeho odsunu.

26.

Táto otázka vyplýva zo zistenia vnútroštátneho súdu, že v situácii, o ktorú ide vo veci samej, nemožno na účely odôvodnenia zaistenia dotknutej osoby uplatniť dôvod spočívajúci v existencii rizika úteku v zmysle ustanovení VSS.

27.

Vzhľadom na písomné pripomienky, ktoré v tejto súvislosti predložili estónska ( 4 ) a španielska ( 5 ) vláda, na jednej strane pripomínam, že Súdnemu dvoru neprináleží spochybniť posúdenie skutkových okolností a výklad vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdom ( 6 ).

28.

Na druhej strane diskusia sa nemôže týkať ani uplatnenia článku 15 ods. 1 písm. b) smernice 2008/115 z dôvodu, že zásada právnej istoty bráni tomu, aby tieto smernice samy osebe zakladali povinnosti na strane jednotlivca. ( 7 ) Voči takémuto jednotlivcovi sa preto nemožno odvolávať na ustanovenia tejto smernice. ( 8 ) Takéto konštatovanie nemá vplyv na požiadavku, aby všetky orgány členského štátu pri uplatňovaní vnútroštátneho práva toto právo vykladali v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smerníc s cieľom dosiahnuť nimi sledovaný výsledok, takže uvedené orgány môžu vo vzťahu k jednotlivcom vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou. ( 9 )

29.

Z dôvodov týkajúcich sa pôsobnosti článku 15 ods. 1 prvého pododseku smernice 2008/115, ktorými sa budem zaoberať, musia členské štáty podrobne definovať dôvody na zaistenie osoby bez ohľadu na to, či sú upravené v smernici.

30.

Domnievam sa, podobne ako všetci účastníci konania, ktorí predložili svoje pripomienky, že zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že v smernici 2008/115 sú demonštratívne uvedené dôvody zaistenia osoby, ktorá je predmetom konania o návrate. K týmto dôvodom patrí riziko úteku alebo snaha vyhnúť sa, resp. zabrániť príprave návratu alebo konania o návrate. Podľa môjho názoru stačí zdôrazniť, že slovné spojenie „najmä“ predchádza výpočtu uvedenému v článku 15 ods. 1 písm. a) a b) tejto smernice ( 10 ) a jasne stanovuje, že zoznam uvedených dôvodov nie je taxatívny.

31.

Voľba normotvorcu Únie je odôvodnená cieľmi smernice 2008/115, ktorá členským štátom ukladá povinnosť prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie návratu príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. ( 11 )

32.

Takéto posúdenie pôsobnosti článku 15 ods. 1 smernice 2008/115 je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa výkladu článku 8 ods. 3 prvého pododseku smernice 2013/33/EÚ ( 12 ), podľa ktorého každý z týchto dôvodov, ktoré môžu zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu odôvodniť a ktoré sú uvedené taxatívnym spôsobom, zodpovedá špecifickej potrebe a má autonómny charakter. ( 13 )

33.

To isté platí aj v prípade článku 28 ods. 1 a 2 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 ( 14 ), ktorý upravuje jediný dôvod zaistenia, konkrétne vysoké riziko úteku dotknutej osoby. ( 15 )

34.

Z uvedeného vyplýva, že členské štáty si môžu zvoliť aj iné dôvody zaistenia osoby než tie, ktoré upravuje článok 15 ods. 1 smernice 2008/115, a definovať kritériá ich uplatňovania, pokiaľ zodpovedajú cieľom sledovaným touto smernicou.

35.

Súdny dvor v tejto súvislosti dôsledne pripomína, že predmetná smernica má za cieľ zavedenie účinnej politiky odsunu a repatriácie pri úplnom rešpektovaní základných práv a dôstojnosti dotknutých osôb. ( 16 )

36.

Súdny dvor ďalej zdôrazňuje, že ustanovenia kapitoly IV tejto smernice prísne upravujú akékoľvek zaistenie, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, aby sa tak zabezpečilo na jednej strane dodržiavanie zásady proporcionality, pokiaľ ide o použité prostriedky a sledované ciele, a na druhej strane rešpektovanie základných práv dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín. ( 17 )

37.

Práve v tomto kontexte sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvoru na súlad vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá sa na účely odôvodnenia zaistenia odvoláva len na cieľ spočívajúci v zaručení účinného vykonania príkazu na opustenie územia bez toho, aby stanovovala presnejšie kritériá, s článkom 15 ods. 1 prvej vety smernice 2008/115.

38.

Keďže smernica 2008/115 nespresňuje medze, v rámci ktorých môžu členské štáty doplniť dôvody zaistenia v porovnaní s dôvodmi upravenými v článku 15 ods. 1 tejto smernice, resp. upraviť ich, odpoveď na otázku vnútroštátneho súdu vyplýva z teleologického výkladu tohto ustanovenia, z ktorého možno vyvodiť uplatniteľné zásady a podmienky na ich uplatnenie.

39.

Podľa môjho názoru sa výber členských štátov musí riadiť viacerými zásadami. Po prvé požiadavka vyjadrená v článku 15 ods. 1 smernice 2008/115 spočívajúca v uplatnení najmenej prísnych opatrení odráža vôľu normotvorcu Únie vyjadrenú aj v odôvodnení 16 tejto smernice, a to prísne obmedziť prípady zaistenia. ( 18 ) V tomto ohľade Súdny dvor rozhodol, že „poradie štádií postupu návratu stanoveného smernicou 2008/115 zodpovedá odstupňovaniu opatrení, ktoré treba prijať na účely vykonania rozhodnutia o návrate, a to od opatrenia, ktoré ponecháva dotknutej osobe najväčšiu slobodu, a to poskytnutie lehoty na dobrovoľný odchod, až po opatrenia, ktoré obmedzujú najviac jej slobodu, a to zaistenie v špecializovanom zariadení, pričom vo všetkých štádiách je potrebné zaistiť rešpektovanie zásady proporcionality“. ( 19 )

40.

To znamená, že len v prípade, že by výkon rozhodnutia o návrate formou odsunu mohol byť s ohľadom na posúdenie každej konkrétnej situácie ohrozený správaním dotknutej osoby, môžu členské štáty pristúpiť k pozbaveniu slobody tejto osoby jej zaistením ( 20 ) a musia prihliadať na objektívne kritériá ( 21 ).

41.

V tomto ohľade Súdny dvor zdôraznil, že „pokiaľ je zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, nariadené na účely odsunu, má len zabezpečiť účinnosť konania o návrate a nemá žiadny trestný účel“. ( 22 )

42.

Po druhé taký vážny zásah do práva na slobodu upravený v článku 6 Charty základných práv Európskej únie, ( 23 ) akým je zaistenie osoby, podlieha požiadavke dodržania prísnych záruk, ktorými konkrétne sú existencia právneho základu, jednoznačnosť, predvídateľnosť, dostupnosť a ochrana pred svojvôľou. ( 24 ) Na to, aby uplatnenie opatrenia zaistenia spĺňalo tieto požiadavky, je predovšetkým potrebné, aby orgány nepostupovali v zlej viere alebo zavádzajúco. ( 25 )

43.

Súdny dvor v súvislosti s rizikom úteku rozhodol, že objektívne kritériá, ktoré má vymedziť vnútroštátne právo s cieľom umožniť dotknutým orgánom posúdiť existenciu takéhoto rizika, poskytujú potrebné záruky tým, že takéto posúdenie vymedzujú v rámci určitých vopred definovaných hraníc. Takéto kritériá musia byť vymedzené záväzným aktom, ktorého uplatnenie je predvídateľné. ( 26 )

44.

Po tretie Súdny dvor v rozsudku z 30. novembra 2009 vo veci Kadzoev ( 27 ) rozhodol, že možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/115. ( 28 )

45.

Je pravda, ako zdôraznila estónska vláda, že tento výklad bol prijatý v osobitnom prípade týkajúcom sa dĺžky zaistenia v situácii, keď nebolo možné rozumne očakávať odsun osoby, čo viedlo k zániku dôvodu zaistenia. Rozhodnutie veľkej komory Súdneho dvora vylúčiť takéto dôvody však bolo formulované všeobecne. Vychádza z prísneho ohraničenia možnosti obmedzenia slobody jednotlivca v súlade s ostatnými ustanoveniami smernice 2008/115, ktoré na rozdiel od článku 15 ods. 1 tejto smernice ( 29 ) upravujú dôvod založený na verejnom poriadku.

46.

Podľa môjho názoru možno zo všeobecného právneho rámca vyvodiť záver, ktorý som už pripomenul vyššie a v zmysle ktorého môžu členské štáty doplniť ustanovenia článku 15 ods. 1 smernice 2008/115 tým, že na základe zákona podrobne upravia ďalšie dôvody zaistenia, ktoré budú založené na objektívnych, konkrétnych, skutočných a aktuálnych kritériách. ( 30 )

47.

Domnievam sa, že tieto požiadavky dokazovania možno okrem iného založiť aj na dôvode zaistenia upravenom v článku 15 ods. 1 písm. a) tejto smernice, konkrétne na riziku úteku, tak ako je definované v článku 3 bode 7 tejto smernice, a dôvode upravenom v článku 15 ods. 1 písm. b), teda skutočnosti, že dotknutá osoba sa „vyhýba“ alebo „bráni“ príprave návratu alebo odsunu. Toto znenie predpokladá, že uvedené riziká sa preukážu a zistia. Cieľom teda nebolo zohľadniť iba zámer dotknutej osoby bez toho, aby bol podložený dôkazmi.

48.

Nebolo by totiž v súlade so zásadou právnej istoty, ak by sa o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území krajiny, rozhodovalo len na základe neurčitých dôvodov, ktoré nie sú založené na objektívnych kritériách vopred upravených záväzným aktom, ktorého uplatnenie je predvídateľné.

49.

Prikláňam sa preto k posúdeniu Komisie, v zmysle ktorého § 15 ods. 2 prvá veta VSS nie je dostatočným právnym základom na zaistenie osoby.

50.

Toto ustanovenie znie: „Cudzinec môže byť zaistený, ak uplatnenie opatrení dohľadu upravených v tomto zákone nezaručuje účinný výkon príkazu na opustenie územia, a najmä ak…“. ( 31 ) Takýto odkaz na nemožnosť zaručiť účinný výkon príkazu na opustenie územia teda neobsahuje konkrétny dôvod zaistenia, akým je napríklad riziko úteku alebo nedostatočná spolupráca cudzinca, ktoré sú v tomto ustanovení po vyššie uvedenej vete, resp. v bodoch 1 a 2 uvádzané ako príklad. Takýto odkaz sa obmedzuje len na zopakovanie základnej podmienky na uplatnenie zaisťujúceho opatrenia, ktorá je upravená v § 15 ods. 1 VSS, konkrétne neúčinnosti opatrení dohľadu pri výkone príkazu na návrat.

51.

Navyše existencia vážneho rizika, že dotknutá osoba spácha trestný čin ešte pred jej odsunom, nemôže na účely vykonania zaistenia zastúpiť nepresnosť tohto všeobecného dôvodu.

52.

Na jednej strane takéto kritérium nemá zákonný základ. Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré na pojednávaní predniesla španielska vláda na podporu tvrdení uvádzaných estónskou vládou, že posúdenie každého jednotlivého prípadu môže vzhľadom na sledovaný cieľ postačovať ako odôvodnenie zaistenia, nemožno ho prijať, keďže by malo za následok doplnenie nového dôvodu zaistenia do článku 15 ods. 1 prvého pododseku smernice 2008/115 bez toho, aby boli splnená požiadavka právnej istoty. ( 32 )

53.

Na druhej strane slovné spojenie „riziko spáchania trestného činu“ pred odsunom, ktoré by odôvodňovalo zaistenie, vyvoláva vážne otázky.

54.

Podľa môjho názoru je potrebné zdôrazniť, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa netýka trestného činu, ktorý spáchala alebo ktorý mohla spáchať dotknutá osoba, ale skutku, ktorý by mohol byť trestným činom. Ide teda o pravdepodobnosť, že v blízkej budúcnosti dôjde k spáchaniu trestného činu.

55.

Tento prípad sa významne líši od situácií, keď Súdny dvor rozhodoval v priebehu trestného konania, či už v štádiu vyšetrovania alebo v štádiu vyhlásenia rozsudku, pričom okrem iného stanovil prísne požiadavky, ( 33 ) ktoré predpokladajú, že už došlo k spáchaniu trestného činu. Tento predpoklad chápem v tom zmysle, že ako kritérium sa nemá uplatniť ani existencia prípravných úkonov pred spáchaním trestného činu ani konkrétnych skutočností, ktoré podporujú záver, že dotknutá osoba predstavuje významné nebezpečenstvo pre život a telesnú integritu tretích osôb alebo vybraných majetkových hodnôt. ( 34 )

56.

V prvom rade poznamenávam, že dôvod uvádzaný estónskymi úradmi nemá za cieľ zabrániť tomu, aby sa dotknutá osoba vyhla jej odsunu, ale týka sa len tej skutočnosti, že uvedené opatrenie by sa oneskorilo alebo skomplikovalo priebehom trestného konania, ktoré by nasledovalo po spáchaní trestného činu. ( 35 ) V takomto prípade totiž dotknutá osoba ostane pod kontrolou zodpovedných orgánov. Okrem toho si podľa môjho názoru možno ťažko predstaviť, aj keď to nie je vylúčené, že by táto osoba prejavila úmysel spáchať trestný čin s jediným cieľom zabrániť jej odsunu. Aj z tohto dôvodu sa domnievam, že návrh španielskej vlády uvádzaný v písomných pripomienkach, v ktorých odkazuje na článok 15 ods. 1 písm. b) smernice 2008/115, nemožno prijať.

57.

V druhom rade, nič nie je subjektívnejšie než riziko porušenia spoločenskej normy podliehajúce trestnej sankcii, s ktorým sa môže stretnúť každý jednotlivec, a to aj napriek tomu, že už bol v minulosti odsúdený alebo vykonal trest uložený súdom. Podľa môjho názoru riziko spáchania trestného činu, resp. riziko jeho zopakovania je nepredvídateľné, ak ho nemožno odvodiť zo skutkových okolností, na rozdiel napríklad od rizika úteku alebo sťaženia odsunu. Vychádzať z posúdenia pravdepodobnosti vzniku rizika spáchania trestného činu, ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, alebo založiť toto posúdenie na závažnosti trestného činu, v súlade s názorom španielskej vlády, ktorý predniesla počas pojednávania, nie je podľa môjho názoru v súlade s požiadavkami právnej istoty a navyše ho nepovažujem ani za relevantné, ak nie je založené na konkrétnych kritériách, ako aj skutočných a ucelených dôkazoch.

58.

Po preskúmaní ústnych pripomienok prednesených v rámci odpovede na otázky Súdneho dvora týkajúce sa definície kritérií som však zároveň zistil, že je ťažké vymedziť všeobecne platné pravidlá. Za týchto podmienok posúdenie nebezpečenstva alebo skutočného nebezpečenstva recidívy v štádiu odsunu podľa môjho názoru nepatrí do právomoci orgánu povereného vykonaním návratu, ale do právomoci orgánu, ktorý koná v trestných veciach.

59.

V treťom rade je potrebné dbať na to, aby nedochádzalo k obchádzaniu vylúčenia odôvodnenia založeného na dôvodoch verejného poriadku, keďže toto posúdenie sa vykonáva v štádiu rozhodovania o priznaní lehoty na dobrovoľný odchod. ( 36 )

60.

V prejednávanej veci to tak bolo v prípade I.L. Jeho osobitná situácia je taktiež prejavom možnej zámeny medzi skutočnosťami relevantnými na účely postupu zaistenia a skutočnosťami, ktoré sú podstatné pre trestné konanie. Návrh na zaistenie sa totiž opieral o vyhrážky smrťou, ktoré I.L. adresoval svojej družke, hoci za tieto skutky nebol odsúdený. Taktiež nie je jasné, či opatrenia, ktorými sa malo predísť recidíve, nariadil na ochranu obete trestný súd.

61.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti sa domnievam, že výklad § 15 ods. 2 VSS, ku ktorému sa prikláňa vnútroštátny súd a ktorý je založený na zistení vážneho rizika, že štátny príslušník tretej krajiny spácha trestný čin pred svojím odsunom, nie je v súlade s článkom 15 ods. 1 smernice 2008/115.

62.

Po vypočutí obáv, ktoré vyjadrili účastníci konania na pojednávaní, si plne uvedomujem praktické dôsledky takéhoto posúdenia založeného na požiadavke definície konkrétnych kritérií v texte zákona, ak v prípade chýbajúceho rozhodnutia trestného súdu, ktoré predpokladá alebo sa spája s návratom dotknutého štátneho príslušníka, ( 37 ) by mohlo dôjsť k nekonečnému páchaniu trestných činov. Podľa môjho názoru by členské štáty mali byť schopné preklenúť takéto ťažkosti prostredníctvom trestnoprávneho a spoločenského rámca.

63.

Domnievam sa, že na jednej strane v trestnej oblasti môže prijatie opatrení slúžiacich na ochranu obete alebo ohrozenej osoby pôsobiť na páchateľa trestného činu odstrašujúco, a to najmä v prípade domáceho násilia, v súvislosti s ktorým sa v mnohých členských štátoch zavádzajú preventívne opatrenia.

64.

Na druhej strane uvedené opatrenia sú vo všeobecnosti účinnejšie, ak sa spoja s rôznymi formami sociálnej podpory, ktoré sú alternatívou zaistenia. ( 38 ) Takýto prístup by navyše mohol zaručiť, že konanie o odsune sa uplatní za podmienok rešpektujúcich dôstojnosť dotknutých osôb, ( 39 ) ak, tak ako v prejednávanej veci, táto osoba vyjadrí potrebu vyzdvihnúť si svoje osobné veci a získať mzdové nedoplatky.

65.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy Súdnemu dvoru navrhujem, aby na prejudiciálnu otázku, ktorú predložil Riigikohus (Najvyšší súd, Estónsko), odpovedal takto:

Článok 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, mohlo byť odôvodnené potrebou zabezpečiť účinný výkon odsunu, pokiaľ neexistuje zákonné ustanovenie spĺňajúce požiadavky jednoznačnosti, predvídateľnosti, dostupnosti a predovšetkým ochrany pred svojvôľou, ktoré by stanovovalo, že toto zaistenie možno odôvodniť potrebou predísť spáchaniu trestného činu.