1.

Bráni skutočnosť, že je maloletá utečenka v manželskom zväzku, tomu, aby bola považovaná za „maloletého bez sprievodu“ a aby mala právo na zlúčenie rodiny so svojím príbuzným vo vzostupnej línii podľa ustanovení smernice 2003/86/ES ( 2 )?

2.

Taká je otázka, na ktorú bude musieť Súdny dvor odpovedať v prejednávanej veci a ktorá ho privedie k rozhodnutiu o obzvlášť citlivých situáciách týkajúcich sa manželstiev maloletých, vo vzťahu ku ktorým nemožno nevedieť, že môžu predstavovať nútené manželstvá, a tým aj obzvlášť závažné porušenia základných práv osôb, predovšetkým detí a žien. ( 3 )

3.

Podľa odôvodnení 2, 6, 8, 9 a 11 smernice 2003/86:

…

…

…

4.

Článok 2 písm. f) tejto smernice vymedzuje pojem „maloletý bez sprievodu“ tak, že je ním „štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti mladšia ako osemnásť rokov, ktorý prichádza na územie členských štátov bez sprievodu dospelého, ktorý je zo zákona alebo podľa obyčajového práva za neho zodpovedný, a dovtedy, kým nie je právoplatne zverený do starostlivosti takejto osoby, alebo maloletý, ktorý zostal bez sprievodu po vstupe na územie členských štátov“.

5.

Článok 4 ods. 1, 2 a 5 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty povolia vstup a pobyt podľa tejto smernice a za predpokladu splnenia podmienok ustanovených v kapitole IV, ako aj článku 16, týmto rodinným príslušníkom:

Maloleté deti uvedené v tomto článku musia byť mladšie, ako je vek plnoletosti ustanovený právom príslušného členského štátu a nesmú byť v manželskom zväzku.

…

2.   Členské štáty môžu zákonom alebo iným právnym predpisom povoliť vstup a pobyt v súlade s touto smernicou a za predpokladu splnenia podmienok ustanovených v kapitole IV týmto rodinným príslušníkom:

…

5.   S cieľom zabezpečiť lepšiu integráciu a zabrániť núteným manželstvám, členské štáty môžu požadovať, aby garant a jeho manželský partner dosiahli minimálnu vekovú hranicu a najviac 21 rokov na to, aby sa manželský partner mohol pripojiť ku garantovi.“

6.

Článok 5 ods. 5 tejto smernice stanovuje:

„Pri posudzovaní žiadosti členské štáty náležit[e] zohľadnia najlepšie záujmy maloletých detí.“

7.

V článku 10 smernice 2003/86, ktorý sa nachádza v kapitole V tejto smernice, s názvom „Zlúčenie rodiny utečencov“, sa v odseku 3 písm. a) uvádza:

„Ak je utečencom maloletá osoba bez sprievodu, členské štáty:

8.

V zmysle článku 2 písm. g) nariadenia (EÚ) č. 604/2013 ( 4 ):

„Na účely tohto nariadenia:

…

9.

V článku 8 ods. 1 nariadenia Dublin III sa uvádza:

„Ak je žiadateľom maloletá osoba bez sprievodu, zodpovedným členským štátom je ten, v ktorom sa oprávnene zdržiava rodinný príslušník alebo súrodenec maloletej osoby bez sprievodu, za predpokladu, že je to v najlepšom záujme maloletej osoby. Ak je žiadateľom zosobášená maloletá osoba, ktorej manžel sa nezdržiava oprávnene na území členských štátov, zodpovedným členským štátom je ten členský štát, v ktorom sa oprávnene zdržiava otec, matka alebo iná dospelá osoba, ktorá je za maloletú osobu zodpovedná podľa práva alebo praxe daného členského štátu, alebo súrodenec.“

10.

Dcéra žalobkyne X vo veci samej sa 8. decembra 2016 ako maloletá vydala v Libanone za YB, ktorý mal platné povolenie na pobyt v Belgicku.

11.

Pri príchode do Belgicka 28. augusta 2017 ju opatrovnícka služba FOD Justitie (Federálna verejná služba Justícia, Belgicko) považovala za maloletú cudzinku bez sprievodu a 29. augusta 2017 jej bola pridelená opatrovníčka.

12.

Dňa 20. septembra 2017 Dienst Vreemdelingenzaken (Cudzinecký úrad, Belgicko) odmietol na základe článkov 21 a 27 belgického code de droit international privé (kódex medzinárodného práva súkromného) uznať libanonský sobášny list z dôvodu, že ide o manželstvo dieťaťa, ktoré sa považuje za nezlučiteľné s verejným poriadkom.

13.

V ten istý deň podala dcéra žalobkyne X žiadosť o medzinárodnú ochranu a 26. septembra 2018 jej bolo priznané postavenie utečenky.

14.

Žalobkyňa vo veci samej, ktorá je palestínskou štátnou príslušníčkou, podala 18. decembra 2018 na belgickom zastupiteľstve v Bejrúte (Libanon) žiadosť o vízum z dôvodu zlúčenia rodiny s cieľom pripojiť sa k svojej maloletej dcére narodenej 2. februára 2001. V ten istý deň podala aj žiadosti o humanitárne víza pre svojich maloletých synov Y a Z.

15.

Dňa 20. augusta 2019 sa dcére žalobkyne X narodila dcéra belgickej štátnej príslušnosti.

16.

Tromi rozhodnutiami z 21. júna 2019 splnomocnený zástupca minister van Sociale Zaken en Volksgezondheid en van Asiel en Migratie (minister pre sociálne veci, verejné zdravie, azyl a prisťahovalectvo, Belgicko, ďalej len „splnomocnený zástupca“) zamietol žiadosti o udelenie víz, o ktoré požiadala X. Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, tieto rozhodnutia rozsudkom zo 7. novembra 2019 zrušil. Dňa 17. marca 2020 prijal splnomocnený zástupca tri nové rozhodnutia o zamietnutí udelenia uvedených víz.

17.

Splnomocnený zástupca v podstate uviedol, že podľa článku 10 ods. 1 prvého pododseku bodu 4 zákona o cudzincoch a článku 4 ods. 1 smernice 2003/86 tvoria užšiu rodinu manželia a slobodné maloleté deti, a že preto dcéra žalobkyne X, ktorej manželstvo je v krajine jej pôvodu platné, už nepatrí do užšej rodiny svojich rodičov.

18.

Návrhmi z 10. augusta 2020 podala X na vnútroštátny súd žalobu proti trom rozhodnutiam, ktoré prijal splnomocnený zástupca 17. marca 2020.

19.

Na podporu svojej žaloby X uvádza, že ani belgický zákon o cudzincoch, ani smernica 2003/86 nevyžadujú, aby maloletý utečenec, ktorý je garantom, nebol v manželskom zväzku na účely toho, aby mohol mať právo na zlúčenie rodiny so svojimi rodičmi. Okrem toho tvrdí, že keďže sobášny list jej dcéry nebol v Belgicku uznaný, toto manželstvo nemá v belgickom právnom poriadku žiadne právne účinky. Usudzuje, že na to, aby mala jej dcéra právo na zlúčenie rodiny so svojimi rodičmi, musí spĺňať len dve podmienky, a to konkrétne, že musí byť maloletá a bez sprievodu v zmysle článku 2 písm. f) tejto smernice, a že tieto podmienky sú v prejednávanej veci splnené.

20.

Podľa Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) sa zdá, že situácia dcéry žalobkyne vo veci samej zodpovedá situácii „maloletej osoby bez sprievodu“ v zmysle článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 v spojení s jej článkom 2 písm. f). V tejto súvislosti uvedený súd poukazuje na to, že táto smernica neobsahuje žiadnu zmienku o rodinnom stave „maloletého bez sprievodu“. S poukazom na tvrdenia uvádzané splnomocneným zástupcom však poznamenáva, že režim zlúčenia rodiny stanovený v článku 9 nariadenia Dublin III vyžaduje, aby maloletý utečenec na to, aby členský štát, v ktorom sa zdržiava, bol zodpovedný za preskúmanie žiadosti jeho rodičov o medzinárodnú ochranu, nebol v manželskom zväzku.

21.

Za týchto okolností Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

22.

Písomné pripomienky predložili žalobkyňa vo veci samej, belgická vláda a Európska komisia. Tí istí účastníci konania sa vyjadrili na pojednávaní, ktoré sa konalo 31. marca 2022.

23.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či maloletý utečenec, ktorý sa zdržiava v členskom štáte, nesmie, na to, aby ho bolo možné považovať za „maloletého bez sprievodu“ v zmysle článku 2 písm. f) smernice 2003/86 a aby v dôsledku toho mohol mať právo na zlúčenie rodiny so svojím príbuzným vo vzostupnej línii, stanovené v článku 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice, byť v manželskom zväzku.

24.

Hneď na úvod zdôrazňujem, že táto otázka sa netýka všetkých aspektov pojmu „maloletý bez sprievodu“, ale len podmienky, aby dotknutý maloletý nebol v manželskom zväzku. Inými slovami, nejde o to, aby Súdny dvor pozitívne určil, čo tento pojem zahŕňa, a tým aj to, či je dcéra žalobkyne X „maloletou bez sprievodu“ v zmysle smernice 2003/86, ale len to, či skutočnosť, že je osoba v manželskom zväzku, bráni tomu, aby bol dotknutý maloletý považovaný za „maloletého bez sprievodu“ a aby mal právo na zlúčenie rodiny so svojím príbuzným vo vzostupnej línii.

25.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že autonómny a jednotný výklad ustanovenia práva sa musí zisťovať tak, že sa vezme do úvahy nielen jeho doslovné znenie, ale aj vzájomný kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 5 )

26.

Podľa môjho názoru si tak doslovný výklad, ako aj teleologický a systematický výklad obidvoch týchto ustanovení smernice 2003/86 vyžadujú, aby sa na túto otázku poskytla záporná odpoveď, a to z dôvodov, ktoré uvediem nižšie.

27.

Pokiaľ ide o článok 2 písm. f) smernice 2003/86, ktorý definuje pojem „maloletý bez sprievodu“ v zmysle tejto smernice, ako už Súdny dvor rozhodol a ako uvádza Komisia, toto ustanovenie stanovuje dve podmienky, a to, že dotknutá osoba je „maloletá“ a je „bez sprievodu“ ( 6 ).

28.

Znenie tejto definície tak vôbec neodkazuje na rodinný stav maloletého a neobsahuje teda žiadnu podmienku týkajúcu sa toho, aby maloletý na to, aby ho bolo možné považovať za „maloletého bez sprievodu“ v zmysle smernice 2003/86, nebol v manželskom zväzku.

29.

Takúto podmienku nestanovuje ani článok 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice. Toto ustanovenie totiž upravuje otázku zlúčenia rodiny maloletého utečenca bez sprievodu a stanovuje, že členské štáty povolia vstup a pobyt prvostupňovým príbuzným v priamej vzostupnej línii bez ďalších podmienok.

30.

Okrem toho poukazujem na to, že iné ustanovenia smernice 2003/86 výslovne stanovujú podmienku, aby maloletý na to, aby mohol mať právo na zlúčenie rodiny, nebol v manželskom zväzku. ( 7 ) Neexistencia zmienky o tejto podmienke v znení článku 2 písm. f) a článku 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice, pokiaľ ide o maloletých bez sprievodu, tak naznačuje, že sa táto podmienka v ich situácii neuplatňuje. ( 8 )

31.

Na základe doslovného znenia článku 2 písm. f) a článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 sa preto nijako nemožno domnievať, že normotvorca mal v úmysle obmedziť právo maloletých utečencov bez sprievodu na zlúčenie rodiny len na maloleté osoby, ktoré nie sú v manželskom zväzku.

32.

Výsledok doslovného výkladu týchto dvoch ustanovení je podľa môjho názoru potvrdený ich systematickým a teleologickým výkladom.

33.

V prvom rade poukazujem na to, že ako zdôrazňuje belgická vláda, v iných ustanoveniach tejto smernice sa výslovne uvádzajú situácie, v ktorých je maloletá osoba v manželskom zväzku. Predovšetkým článok 4 ods. 1 uvedenej smernice, ktorý určuje rodinných príslušníkov garanta, ktorí môžu využiť zlúčenie rodiny, stanovuje, že „maloleté deti uvedené v tomto článku… nesmú byť v manželskom zväzku“. Rovnako článok 4 ods. 5 smernice 2003/86 umožňuje členským štátom uložiť povinnosť, aby garant a jeho manželský partner dosiahli minimálnu vekovú hranicu na to, aby mali právo na zlúčenie rodiny.

34.

Podľa týchto ustanovení môžu maloleté deti rodiča, ktorý je garantom, vstúpiť na územie Únie a zdržiavať sa na ňom na základe práva na zlúčenie rodiny len pod podmienkou, že nie sú v manželskom zväzku, a ak v manželskom zväzku sú, môžu mať toto právo spolu s ich manželským partnerom len pod tou podmienkou, že dosiahli minimálnu vekovú hranicu.

35.

Skutočnosť, že normotvorca Únie stanovil takéto podmienky vo vzťahu ku garantovi, ktorým je rodič alebo manželský partner, no nestanovil ich vo vzťahu ku garantovi, ktorým je maloletý bez sprievodu, svedčí o úmysle normotvorcu neobmedziť výhody článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 len na tých maloletých bez sprievodu, ktorí nie sú v manželskom zväzku.

36.

Keďže totiž normotvorca Únie výslovne poukazuje na situáciu maloletých osôb v manželskom zväzku, ktoré sa chcú pripojiť ku garantovi, ktorým je ich rodič alebo manžel, treba usudzovať, že mlčanie normotvorcu, pokiaľ ide o manželský stav maloletých utečencov, ktorí sú sami garantmi, odráža jeho úmysel nepodrobiť ich rovnakým podmienkam. Ak by normotvorca chcel vyjadriť, že maloletý bez sprievodu nesmie byť v manželskom zväzku, osobitne by to uviedol.

37.

V tejto súvislosti spresňujem, že v rozpore s tým, čo tvrdí belgická vláda, takýto výklad nevytvára diskrimináciu na úkor maloletého, ktorý je v manželskom zväzku a ktorý žiada o zlúčenie rodiny s garantom, ktorým je jeho rodič alebo manžel zdržujúci sa v členskom štáte. Ako zdôrazňujú Komisia a X, situácia maloletého, ktorý sa pripája ku garantovi, ktorým je jeho rodič alebo manžel, sa objektívne líši od situácie maloletého bez sprievodu na území členského štátu, ku ktorému by sa mohol pripojiť jeho rodič. Hoci v obidvoch prípadoch možno maloletého určite považovať za zraniteľného, v druhej uvedenej situácii sa maloletý bez sprievodu nachádza v postavení osobitnej zraniteľnosti ( 9 ), pretože vstúpil na územie iného štátu, než je štát jeho pôvodu, a zdržiava sa na ňom sám, na rozdiel od maloletého, ktorý sa zdržiava v štáte svojho pôvodu, kde si zachováva väzby. ( 10 )

38.

Okrem toho, zatiaľ čo článok 4 smernice 2003/86 stanovuje všeobecné ustanovenia upravujúce právo na zlúčenie rodiny, článok 10 tejto smernice sa výslovne týka práva na zlúčenie rodiny utečencov, ktorých situácia si vyžaduje osobitnú pozornosť a pre ktorých je potrebné ustanoviť priaznivejšie podmienky na uplatnenie ich práva na zlúčenie rodiny. ( 11 ) Medzi týmito dvomi režimami preto nemožno nájsť žiadnu analógiu, keďže sa riadia odlišnou logikou.

39.

Z tohto istého dôvodu sa ďalej domnievam, že treba odmietnuť tvrdenie belgickej vlády, podľa ktorého je potrebné individuálne preskúmať situáciu maloletej osoby na to, aby sa vzhľadom na všetky relevantné skutočnosti, akou je aj narodenie dieťaťa, posúdilo, či je možné vylúčiť, aby sa manželstvo mohlo považovať za zneužívajúce, a teda či manželstvo predstavuje prekážku toho, aby maloletý, ktorý je garantom, mohol mať právo na zlúčenie rodiny so svojimi rodičmi, tak ako je to v prípade preskúmania uskutočňovaného na účely posúdenia, či sa maloletý môže pripojiť ku garantovi, ktorý je jeho manželom, na základe článku 4 ods. 5 smernice 2003/86.

40.

V tejto súvislosti poukazujem na to, že článok 17 smernice 2003/86 vyžaduje individuálne posúdenie žiadostí o zlúčenie. ( 12 ) Táto požiadavka zohľadniť situáciu osoby, ktorá žiada o zlúčenie rodiny, by však nemala mať za dôsledok to, že sa členským štátom umožní uložiť tejto osobe povinnosť splniť podmienky, ktoré táto smernica nestanovuje. Inak povedané, individuálne posúdenie žiadosti o zlúčenie rodiny, týkajúcej sa maloletého bez sprievodu, nemôže viesť k zmene kvalifikácie „maloletého bez sprievodu“ tým, že sa pridá podmienka (nebyť v manželskom zväzku), ktorú normotvorca Únie nezamýšľal.

41.

Okrem toho belgická vláda na podporu tejto argumentácie aj v tejto otázke uvádza paralelu medzi situáciou garanta, ku ktorému sa pripojil jeho manželský partner, a situáciou maloletého bez sprievodu, ktorý je sám garantom, a to napriek tomu, že sú tieto situácie objektívne odlišné a spĺňajú odlišné ciele. Za týchto okolností individuálne posúdenie situácie maloletého, ktorý je garantom a ktorý je v manželskom zväzku, tak ako toto posúdenie presadzuje belgická vláda, nemá žiadnu oporu v smernici 2003/86.

42.

V tejto súvislosti dodám, že skutočnosti, ktoré belgická vláda považuje na účely tohto posúdenia za podstatné, sa mi v každom prípade zdajú byť irelevantné. Osobitne narodenie dieťaťa pochádzajúceho z manželstva nie je samo osebe spôsobilé preukázať neexistenciu zneužívania v tomto manželstve, a to tým skôr, pokiaľ ide o manželstvo s maloletou osobou, v ktorom je riziko, že táto maloletá osoba bude vystavená závažným formám násilia. ( 13 )

43.

Belgická vláda napokon poukazuje jednak na nariadenie Dublin III a na jeho definíciu pojmu „rodinní príslušníci“, ktorá predpokladá, že maloletý nie je zosobášený, a jednak na belgický zákon o cudzincoch, ktorý v rámci prebratia článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 stanovuje, že rodičia maloletého bez sprievodu majú právo na pobyt v Belgicku pod podmienkou, že „prídu za tým účelom, aby s ním žili“.

44.

Žiadna z týchto skutočností podľa môjho názoru nemá vplyv na to, ako treba vykladať ustanovenia smernice 2003/86, keďže nariadenie Dublin III sa nevzťahuje na zlúčenie rodiny maloletých bez sprievodu a pojmy, ktoré pri prebratí smernice použili vnútroštátni zákonodarcovia, nie sú spôsobilé ovplyvniť výklad tejto smernice.

45.

Súdny dvor rozhodol, že smernica sleduje nielen vo všeobecnosti cieľ podporovať spájanie rodín a poskytovať ochranu štátnym príslušníkom tretích krajín, najmä maloletým, ale jej článok 10 ods. 3 písm. a) má konkrétne za cieľ zabezpečiť lepšiu ochranu tých utečencov, ktorí majú postavenie „maloletého bez sprievodu“ ( 14 ).

46.

Reštriktívny výklad pojmu „maloletý bez sprievodu“, ktorý by vylučoval maloleté osoby v manželskom zväzku, by preto podľa môjho názoru bol v rozpore s týmto cieľom osobitnej ochrany. Takýto výklad by totiž mal za následok to, že maloletá osoba v manželskom zväzku, ktorej manželský druh sa zdržiava na území Únie, by nemohla využívať zvýšenú ochranu, ktorú jej poskytuje smernica 2003/86, pričom však osobitná zraniteľnosť maloletých osôb nie je z dôvodu uzavretia manželstva zmenšená. Práve naopak, to, že je osoba v manželskom zväzku, môže predovšetkým, pokiaľ ide o maloleté dievčatá, naznačovať vystavenie závažnej forme násilia, akou sú detské sobáše a nútené manželstvá.

47.

Platí to o to viac, že podľa odôvodnenia 11 smernice 2003/86 sa právo na zlúčenie rodiny má uplatňovať v náležitom súlade s hodnotami a zásadami uznávanými členskými štátmi, ktoré sa týkajú najmä ochrany práv žien a detí. Táto smernica tak sleduje aj cieľ predchádzať núteným manželstvám. ( 15 ) Článok 5 ods. 5 uvedenej smernice okrem toho stanovuje, že pri posudzovaní žiadosti o zlúčenie rodiny sa musia náležite zohľadniť najlepšie záujmy dieťaťa. Rovnako článok 24 Charty základných práv Európskej únie stanovuje, že pri všetkých opatreniach, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa. Akýkoľvek výklad, ktorý by postavenie „maloletého bez sprievodu“ podmieňoval skutočnosťou, aby tento maloletý nebol v manželskom zväzku, by bol podľa môjho názoru tiež v rozpore s týmito zásadami, keďže by mal za dôsledok zabránenie zlúčeniu rodiny týchto detí s ich príbuznými vo vzostupnej línii, a to napriek ich situácii osobitnej zraniteľnosti.

48.

Belgická vláda tvrdí, že manželstvo maloletého má automaticky za dôsledok to, že tento maloletý už nie je „závislý“ od svojich rodičov, ale od svojho manželského partnera. Podmienka týkajúca sa toho, aby boli za maloletého zodpovední rodičia, je podľa tejto vlády podmienkou, na ktorej je založený výkon práva na zlúčenie rodiny, pričom podmienky výkonu tohto práva pre garanta, ktorým je rodič, ku ktorému sa pripájajú jeho deti, sa dajú uplatniť aj na situáciu garanta, ktorým je maloletý bez sprievodu, keďže zámerom normotvorcu je zlúčenie rodičov s maloletými deťmi, ktoré sú v ich starostlivosti.

49.

Z dôvodov uvedených v bodoch 37 a 38 vyššie sa však domnievam, že medzi situáciou maloletého, ktorý sa chce pripojiť ku garantovi, ktorým je jeho rodič, ktorý sa zdržiava na území členského štátu, a situáciou maloletého utečenca, ktorý sa zdržiava na území členského štátu, nemožno stanoviť analógiu, keďže normotvorca mal jasne v úmysle rozlišovať medzi režimami uplatniteľnými na tieto dve situácie.

50.

Na prvú prejudiciálnu otázku preto navrhujem odpovedať tak, že článok 2 písm. f) a článok 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 nemožno vykladať v tom zmysle, že maloletý, ktorý sa zdržiava na území členského štátu, nesmie na to, aby ho bolo možné považovať za „maloletého bez sprievodu“ v zmysle článku 2 písm. f) tejto smernice a aby v dôsledku toho mohol mať právo na zlúčenie rodiny so svojím príbuzným vo vzostupnej línii, stanovené v článku 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice, byť v manželskom zväzku. ( 16 )

51.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v prípade kladnej odpovede na prvú otázku možno maloletého utečenca, ktorého manželstvo uzavreté v zahraničí nie je uznané z dôvodov verejného poriadku, považovať za „maloletého bez sprievodu“ v zmysle článku 2 písm. f) a článku 10 ods. 3 smernice 2003/86.

52.

Vzhľadom na to, že podľa môjho názoru treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať záporne, nie je tak potrebné odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku. Pre úplnosť a pre prípad, že by sa Súdny dvor nestotožnil s mojou analýzou prvej prejudiciálnej otázky, však uskutočním jej preskúmanie, pričom budem vychádzať z toho, že z pojmu „maloletý bez sprievodu“ v zmysle článku 2 písm. f) a článku 10 ods. 3 smernice 2003/86 vyplýva, že tento maloletý nesmie byť v manželskom zväzku.

53.

Smernica 2003/86 pojem „manželstvo“ nedefinuje. Podľa môjho názoru však z toho nemožno vyvodiť, že by sa tento pojem dal považovať za autonómny pojem práva Únie. Nielenže totiž právo Únie podľa môjho názoru neposkytuje za súčasného stavu dostatočné informácie, pokiaľ ide o definíciu „manželstva“, ale okrem toho by bolo ťažko prijateľné, aby určenie existencie alebo neexistencie manželstva v zmysle ustanovení tejto smernice patrilo výlučne do právomoci Únie. Naopak si myslím, že vo všeobecnosti posúdenie osobných situácií jednotlivcov, na ktoré sa uvedená smernica vzťahuje a akými sú existencia príbuzenského vzťahu alebo manželského vzťahu, nemožno vykonať nezávisle od právneho poriadku uplatniteľného na tieto situácie.

54.

Neexistencia definície pojmu „manželstvo“ teda podľa môjho názoru svedčí o tom, že normotvorca Únie mal v úmysle ponechať členským štátom určitú mieru voľnej úvahy pri chápaní tohto pojmu, a to s výhradou toho, že nebude ohrozená efektivita práva Únie, a teda ciele sledované smernicou 2003/86. ( 17 )

55.

Inak povedané, aj keby smernica 2003/86 stanovovala – čo tak určite nie je –, že za „maloletých bez sprievodu“ sa považujú len maloletí, ktorí nie sú v manželskom zväzku, ponecháva na členských štátoch, aby určili, či je maloletá osoba zosobášená, pri dodržaní cieľov sledovaných smernicou, t. j. podporovať zlúčenie rodiny a súčasne pritom poskytovať zvýšenú ochranu maloletým bez sprievodu a zabraňovať núteným manželstvám,

56.

Prináleží tak členským štátom, aby v súlade so svojím vnútroštátnym právnym poriadkom určili, či manželstvo s maloletou osobou môže mať účinky, ktoré by mohli spôsobiť, že táto osoba nebude mať postavenie „maloletého bez sprievodu“, a to pod podmienkou, že takéto preskúmanie rešpektuje jednak cieľ zlúčenia rodiny a jednak cieľ predchádzania núteným manželstvám.

57.

Za týchto okolností má podľa môjho názoru neuznanie manželstva zo strany tohto členského štátu z dôvodov verejného poriadku rozhodujúci vplyv.

58.

To, že členský štát odmietne uznať manželstvo s maloletou osobou z dôvodov verejného poriadku, pričom však uzná, že toto manželstvo vyvoláva účinky, čo sa týka práva na zlúčenie rodiny, by totiž podľa môjho názoru bolo v rozpore tak s cieľom zlúčenia rodiny, ako aj s cieľom predchádzania núteným manželstvám.

59.

Takéto riešenie by viedlo k tomu, že štát by mohol tohto maloletého zbaviť práva na zlúčenie rodiny s jeho príbuznými vo vzostupnej línii a neuchrániť uvedeného maloletého pred manželstvom, ktoré samotný členský štát uznáva za manželstvo odporujúce verejnému poriadku.

60.

Maloletý by sa potom ocitol v paradoxnej situácii, v ktorej by jeho manželstvo nemohlo mať na území členského štátu žiadne právne účinky, a súčasne by sa zvýšila jeho závislosť na jeho manželskom partnerovi, ktorý však pritom nie je uznaný, keďže by nemohol mať právo na zlúčenie rodiny so svojimi príbuznými vo vzostupnej línii.

61.

Preto zastávam názor, že článok 2 písm. f) a článok 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 sa majú vykladať v tom zmysle, že maloletého utečenca, ktorého manželstvo uzavreté v zahraničí nie je hostiteľským členským štátom uznané z dôvodov verejného poriadku, možno považovať za „maloletého bez sprievodu“.

62.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položila Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko), odpovedal takto:

Článok 2 písm. f) a článok 10 ods. 3 písm. a) smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny nemožno vykladať v tom zmysle, že maloletý, ktorý sa zdržiava na území členského štátu, nesmie na to, aby ho bolo možné považovať za „maloletého bez sprievodu“ v zmysle článku 2 písm. f) tejto smernice a aby v dôsledku toho mohol mať právo na zlúčenie rodiny so svojím príbuzným vo vzostupnej línii, stanovené v článku 10 ods. 3 písm. a) uvedenej smernice, byť v manželskom zväzku.