1.

Článok 101 ZFEÚ, tak ako bol vykonaný článkom 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] a v spojení so zásadou efektivity, sa má vykladať v tom zmysle, že porušenie práva hospodárskej súťaže konštatované v rozhodnutí vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, ktoré bolo predmetom žaloby o neplatnosť podanej na príslušných vnútroštátnych súdoch, ktoré sa však stalo konečným po tom, čo bolo potvrdené týmito súdmi, sa má v rámci žaloby o neplatnosť podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ, ako aj žaloby o náhradu škody v dôsledku porušenia článku 101 ZFEÚ považovať za preukázané žalobkyňou, pokiaľ sa nepreukáže opak, čím sa dôkazné bremeno vymedzené v tomto článku 2 prenáša na žalovanú, pokiaľ sa povaha údajného porušenia, ktoré je predmetom týchto žalôb, ako aj jeho vecný, osobný, časový a územný rozsah zhodujú s tými, ktoré sa týkajú porušenia, ktoré bolo konštatované v uvedenom rozhodnutí.

2.

Článok 101 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa žalobkyni podarí preukázať existenciu porušenia tohto článku, ktoré je predmetom jej žaloby o neplatnosť podanej podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ, ako aj jej žaloby o náhradu škody v dôsledku tohto porušenia, vnútroštátny súd musí z toho vyvodiť všetky dôsledky a podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ vyvodiť najmä absolútnu neplatnosť všetkých zmluvných ustanovení, ktoré sú nezlučiteľné s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, pričom dotknutá dohoda ako celok je absolútne neplatná len vtedy, pokiaľ sú tieto časti zjavne neoddeliteľnou súčasťou dohody ako takej.