Vec T‑252/20

Joshua Silver a i.

proti

Rade Európskej únie

Uznesenie Všeobecného súdu (desiata rozšírená komora) z 8. júna 2021

„Žaloba o neplatnosť – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie a z Euratomu – Rozhodnutie Rady o uzavretí dohody o vystúpení – Štátni príslušníci Spojeného kráľovstva – Strata občianstva Únie – Neexistencia osobnej dotknutosti – Akt, ktorý nie je regulačným aktom – Neprípustnosť“

Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Osobná dotknutosť všeobecne záväzným aktom – Podmienky – Rozhodnutie Rady, ktorým sa schvaľuje uzavretie dohody o podmienkach vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie – Žaloba podaná štátnymi príslušníkmi Veľkej Británie – Strata občianstva Únie a práv s ním spojených – Neexistencia osobnej dotknutosti – Neprípustnosť

[Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ; rozhodnutie Rady (EÚ) 2020/135]

(pozri body 36, 38 – 42, 52 – 67)
Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Pojem „regulačný akt“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ– Rozhodnutie Rady, ktorým sa schvaľuje uzavretie dohody o podmienkach vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie – Vylúčenie

[Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ; rozhodnutie Rady (EÚ) 2020/135]

(pozri body 68, 70, 71, 73, 74, 81 – 91, 96, 97)

Zhrnutie

Rozhodnutie Rady, ktorým sa schvaľuje dohoda o Brexite, nepredstavuje regulačný akt podľa Zmluvy o fungovaní Európskej únie

Žaloby britských štátnych príslušníkov, ktorí napadli toto rozhodnutie, sú neprípustné, pretože nemajú aktívnu legitimáciu

Žalobcovia, medzi ktorých patrí H. Shindler a J. Silver, sú štátni príslušníci Spojeného kráľovstva s bydliskom v Spojenom kráľovstve a na území viacerých členských štátov Európskej únie.

Po referende z 23. júna 2016 Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska oznámilo Európskej rade, že má v úmysle vystúpiť z Únie na základe článku 50 ods. 2 ZEÚ. Dňa 24. januára 2020 podpísali zástupcovia Únie a Spojeného kráľovstva dohodu o vystúpení ( 1 ), v nadväznosti na ktorú Rada Európskej únie prijala napadnuté rozhodnutie ( 2 ), ktorým bola táto dohoda schválená v mene Únie a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu. Spojené kráľovstvo vystúpilo 31. januára 2020 z Únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu. Dohoda o vystúpení nadobudla platnosť 1. februára 2020.

Za týchto okolností žalobcovia podali na Všeobecný súd dve žaloby o čiastočnú neplatnosť napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom ich tento akt zbavuje postavenia občanov Únie a práv s ním spojených. ( 3 )

Vo svojich dvoch uzneseniach, ktoré boli vydané rozšírenou komorou, Všeobecný súd po prvýkrát rozhodol, že rozhodnutie, ktorým sa schvaľuje uzavretie medzinárodnej dohody – v prejednávanej veci rozhodnutie, ktorým sa schvaľuje uzavretie dohody o podmienkach vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie – nepredstavuje regulačný akt v zmysle článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ ( 4 ). V dôsledku toho Všeobecný súd zamietol obe žaloby ako neprípustné, keďže žalobcovia nemajú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti takémuto rozhodnutiu.

Posúdenie Všeobecným súdom

Všeobecný súd najskôr konštatoval, že žalobcom nie je určená ani dohoda o vystúpení, ani napadnuté rozhodnutie a že teda nemajú právo podať žalobu na základe článku 263 štvrtého odseku prvej časti vety ZFEÚ. Za týchto podmienok Všeobecný súd skúmal, či žalobcovia majú právo podať žalobu na základe niektorého z prípadov stanovených v článku 263 štvrtom odseku druhej a tretej časti vety ZFEÚ.

Pokiaľ ide o článok 263 štvrtý odsek druhú časť vety ZFEÚ, Všeobecný súd pripomína, že podmienky priamej dotknutosti na jednej strane a osobnej dotknutosti na strane druhej stanovené v tomto ustanovení sú kumulatívne. Za okolností prejednávanej veci Všeobecný súd najskôr skúmal, či je splnená druhá podmienka týkajúca sa osobnej dotknutosti. V tejto súvislosti konštatoval, že napadnuté rozhodnutie, na základe ktorého sa dohoda o vystúpení stala súčasťou právneho poriadku Únie, je samo osebe všeobecne záväzným aktom a ako také sa dotýka žalobcov z dôvodu ich objektívneho postavenia štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva. Okolnosti, na ktoré sa odvolávajú žalobcovia, vychádzajúce najmä z príslušnosti k osobitným kategóriám štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva, ktorí využili svoje právo na voľný pohyb v rámci Únie, neumožňujú domnievať sa, že žalobcovia sú súčasťou obmedzeného okruhu osôb, ktoré sú osobne dotknuté napadnutým rozhodnutím v čase jeho prijatia, keďže postavenie občana Únie a práva s ním spojené nemožno kvalifikovať ako osobitné alebo výlučné práva, ktorých strata by mala pre žalobcov konkrétne, odlišné a významné dôsledky, ktoré by ich individualizovali vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe podobným spôsobom, akým by boli individualizovaní adresáti napadnutého rozhodnutia.

V dôsledku toho Všeobecný súd zastáva názor, že žalobcovia nie sú napadnutým rozhodnutím osobne dotknutí a že teda nemajú aktívnu legitimáciu z hľadiska článku 263 štvrtého odseku druhej časti vety ZFEÚ.

Pokiaľ ide o článok 263 štvrtý odsek tretiu časť vety ZFEÚ Všeobecný súd pripomína, že podmienky súvisiace po prvé s regulačnou povahou napadnutého aktu, po druhé s priamou dotknutosťou žalobcov a po tretie s neexistenciou vykonávacích opatrení stanovených v článku 263 štvrtom odseku tretej časti vety ZFEÚ sú kumulatívne. Za okolností prejednávanej veci Všeobecný súd najskôr skúmal, či napadnuté rozhodnutie je „regulačným aktom“. V tejto súvislosti pripomína, že pojem „regulačné akty“ v zmysle tohto ustanovenia má obmedzenejší rozsah než pojem „akty“, ktorý je použitý v článku 263 štvrtom odseku prvej a druhej časti vety ZFEÚ, keďže sa týka obmedzenejšej kategórie všeobecne záväzných aktov a nezahŕňa legislatívne akty.

V prejednávanej veci Všeobecný súd po prvé konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je všeobecne záväzným nelegislatívnym aktom, pretože bolo prijaté na základe článku 50 ods. 2 ZEÚ. V tejto súvislosti Všeobecný súd uvádza, že hoci toto ustanovenie spresňuje, že dohodu o podmienkach vystúpenia členského štátu uzatvára v mene Únie Rada, ktorá rozhoduje kvalifikovanou väčšinou po získaní súhlasu Parlamentu, výslovne neodkazuje ani na riadny legislatívny postup, ani na mimoriadny legislatívny postup. Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nemožno kvalifikovať ako legislatívny akt.

Po druhé Všeobecný súd uvádza, že Súdny dvor ešte nemal príležitosť preskúmať, či sa rozhodnutia, ktorými sa schvaľuje uzavretie medzinárodnej dohody, a osobitne rozhodnutia, ktorými sa schvaľuje uzavretie dohody o podmienkach vystúpenia členského štátu, musia kvalifikovať ako regulačné akty v zmysle článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ. Za týchto podmienok Všeobecný súd skúmal, či sa pojem „regulačné akty“ vzťahuje aj na takéto rozhodnutia. V tejto súvislosti Všeobecný súd okrem iného uvádza, že dohoda o podmienkach vystúpenia členského štátu je rovnako ako každá medzinárodná zmluva uzatvorená Úniou záväzná pre jej inštitúcie a má prednosť pred aktmi, ktoré tieto inštitúcie prijímajú, či už ide o legislatívne, alebo regulačné akty. V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie zavádza do právneho poriadku Únie pravidlá uvedené v dohode o vystúpení, ktoré majú prednosť pred legislatívnymi a regulačnými aktmi a ktoré teda samy osebe nemôžu mať regulačnú povahu. Pojem „regulačné akty“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ sa preto musí vykladať tak, že nezahŕňa rozhodnutia, ktorými sa schvaľuje uzavretie medzinárodnej dohody, ako sú najmä rozhodnutia, ktorými sa schvaľuje uzavretie dohody o podmienkach vystúpenia členského štátu.

V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie nepredstavuje regulačný akt v zmysle článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ a žalobcovia nemajú aktívnu legitimáciu z hľadiska tohto ustanovenia. ( 5 )

( 1 ) Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 7).

( 2 ) Rozhodnutie Rady (EÚ) 2020/135 z 30. januára 2020 o uzavretí Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 1, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

( 3 ) Medzi tieto práva patrí právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov a právo voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu a v komunálnych voľbách v štáte svojho bydliska.

( 4 ) Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ stanovuje: „Akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.“

( 5 ) Uznesenie Price/Rada (T‑231/20, neuverejnené) sa týka rovnakej problematiky.