1

Žalobou založenou na článku 268 ZFEÚ sa žalobkyňa, spoločnosť International Management Group (IMG), domáha náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá jej údajne vznikla v dôsledku nezákonného konania Európskej komisie a Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) v nadväznosti na správu vypracovanú úradom OLAF, ktorá sa jej týka.

[omissis]

19

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

20

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

70

Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila svoje povinnosti náležitej starostlivosti a starostlivosti tým, že verejne neodsúdila únik správy úradu OLAF ani neukončila šírenie nepravdivých informácií vyvolaných týmto únikom prostredníctvom uverejnenia tlačovej správy, v ktorej by zhrnula hlavné informácie obsiahnuté v liste z 8. mája 2015, ktorým rozhodla, že sa nebude plne riadiť odporúčaniami správy úradu OLAF.

71

Na úvod treba pripomenúť, že Súdny dvor definoval povinnosť starostlivosti ako pojem, ktorý odzrkadľuje rovnováhu vzájomných práv a povinností, ktoré Služobný poriadok úradníkov Európskej únie vytvoril vo vzťahoch medzi verejnou správou a úradníkmi, pričom spresnil, že táto rovnováha znamená najmä to, že pri rozhodovaní o situácii úradníka musí správny orgán zohľadniť všetky faktory, ktoré môžu byť rozhodujúce pre jeho rozhodnutie, a že pritom musí brať do úvahy nielen záujmy služby, ale aj záujmy dotknutého úradníka (pozri rozsudok z 12. novembra 2020, Fleig/ESVČ, C‑446/19 P, neuverejnený, EU:C:2020:918, bod 67 a citovanú judikatúru).

72

Povinnosť starostlivosti sa teda konkrétne týka povinností inštitúcií Únie voči ich úradníkom a ostatným pracovníkom, najmä pokiaľ zahŕňa zohľadňovanie ich individuálnych záujmov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. decembra 2008, Nardone/Komisia, T‑57/99, EU:T:2008:555, bod 167).

73

Keďže táto žaloba sa netýka vzťahov medzi administratívou Únie a jedným z jej úradníkov alebo pracovníkov, povinnosť starostlivosti sa v tomto prípade neuplatňuje, a preto sa jej žalobkyňa nemôže na podporu svojich návrhov dovolávať.

74

Preto treba žalobkyňou uvádzanú nezákonnosť v rozsahu, v akom sa zakladá na porušení povinnosti starostlivosti, zamietnuť.

75

Je preto vhodné preskúmať túto nezákonnosť, pokiaľ je založená na porušení povinnosti konať s náležitou starostlivosťou.

76

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na to, aby mimozmluvná zodpovednosť Únie mohla vzniknúť v danom prípade, je nevyhnutné, aby osoba, ktorá sa domáha náhrady škody alebo ujmy, o ktorej sa domnieva, že ju utrpela v dôsledku konania alebo aktu Únie, preukázala existenciu porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom (rozsudky zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, EU:C:2000:361, body 41 a 42, a zo 4. apríla 2017, Európsky ombudsman/Staelen, C‑337/15 P, EU:C:2017:256, bod 31).

77

Okrem toho toto porušenie musí byť dostatočne závažné, čo je požiadavka, ktorá samotná závisí od diskrečnej právomoci, ktorou disponuje inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra Únie, ktorá toto pravidlo porušila, a od otázky, či táto inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra prekročila hranice stanovené pre túto právomoc zjavným a závažným spôsobom, najmä vzhľadom na stupeň jasnosti a presnosti uvedeného pravidla, na ťažkosti s výkladom alebo uplatnením, ktoré z toho môžu vyplývať, ako aj zložitosť situácie, ktorú treba upraviť (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, EU:C:2000:361, body 40, 43 a 44, a z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 30).

78

Z bodu 70 vyššie vyplýva, že žalobkyňa Komisii vyčíta, že neprijala stanovisko, v ktorom by verejne odsúdila únik správy úradu OLAF a ukončila šírenie nepravdivých informácií spôsobené týmto únikom prostredníctvom uverejnenia tlačovej správy. Žalobkyňa tak Komisii vytýka nečinnosť.

79

Podľa judikatúry nekonanie inštitúcií Únie môže založiť zodpovednosť Únie iba v prípade, že uvedené inštitúcie porušili právnu povinnosť konať vyplývajúcu z ustanovenia práva Únie (pozri uznesenie z 12. júla 2018, Acquafarm/Komisia, C‑40/18 P, neuverejnené, EU:C:2018:566, bod 42 a citovanú judikatúru).

80

Z bodov 77 a 79 vyššie vyplýva, že posúdenie otázky, či sa inštitúcia dopustila dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom z dôvodu nekonania, zahŕňa určenie, či sú splnené tri podmienky: po prvé existencia právnej povinnosti konať, po druhé existencia diskrečnej právomoci dotknutej inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie a po tretie zjavné a závažné porušenie obmedzení stanovených pre túto právomoc zo strany tejto inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry.

81

Je teda potrebné preskúmať, či sú tieto tri podmienky v prejednávanej veci splnené.

82

Povinnosť konať s náležitou starostlivosťou, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou práva na riadnu správu vecí verejných uvedeného v článku 41 Charty základných práv a vo všeobecnosti sa uplatňuje na činnosť správneho orgánu Únie vo vzťahoch s verejnosťou, si vyžaduje, aby správny orgán Únie konal starostlivo a obozretne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2022, SGL Carbon a i./Komisia, C‑65/21 P a C‑73/21 P až C‑75/21 P, EU:C:2022:470, bod 30 a citovanú judikatúru).

83

V prvom rade z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že povinnosť konať s náležitou starostlivosťou predstavuje právnu normu, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom a ktorej porušenie môže za určitých okolností viesť ku vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, a to pokiaľ sa v danom prípade preukáže, že toto porušenie je dostatočne závažné, v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 77 vyššie [pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. marca 1990, Grifoni/Komisia, C‑308/87, EU:C:1990:134, body 6, 7 a 14; zo 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia, C‑47/07 P, EU:C:2008:726, bod 91, a zo 4. apríla 2017, Ombudsman/Staelen, C‑337/15 P, EU:C:2017:256, body 38 a 41].

84

V druhom rade treba pripomenúť, že vzhľadom na povahu povinnosti konať s náležitou starostlivosťou, ktorá je neoddeliteľne spojená s rámcom, v ktorom v danom prípade koná správny orgán Únie, tak môže preukázanie existencie dostatočne závažného porušenia vyplývať len z individuálneho preskúmania všetkých relevantných skutkových a právnych prvkov, pričom sa zohľadní oblasť, podmienky a kontext, v ktorom je uvedená povinnosť konať s náležitou starostlivosťou uložená dotknutej inštitúcii, orgánu, úradu alebo agentúre, ako aj konkrétne okolnosti, ktoré umožňujú konštatovať jej nedodržanie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. apríla 2017, Ombudsman/Staelen, C‑337/15 P, EU:C:2017:256, body 40 a 41).

85

Ako bolo pripomenuté v bode 70 vyššie, žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila svoju povinnosť konať s náležitou starostlivosťou tým, že verejne neodsúdila únik správy úradu OLAF ani neukončila šírenie nepravdivých informácií vyvolané týmto únikom prostredníctvom uverejnenia tlačovej správy, v ktorej by boli zhrnuté hlavné informácie obsiahnuté v liste z 8. mája 2015.

86

Treba preto preskúmať, či povinnosť konať s náležitou starostlivosťou možno vykladať tak, že Komisia mala právnu povinnosť konať spočívajúcu v povinnosti verejne odsúdiť únik informácií a ukončiť šírenie nepravdivých informácií ním spôsobených prostredníctvom uverejnenia tlačovej správy.

87

Je potrebné uviesť, že žalobkyňa sa vo svojich písomných podaniach neodvoláva na žiadnu konkrétnu právnu normu, z ktorej by vyplývala právna povinnosť Komisie konať spočívajúca v prijatí postoja, ktorým by verejne odsúdila únik správy o vyšetrovaní úradu OLAF a ukončila šírenie nepravdivých informácií spôsobené týmto únikom s cieľom nadviazať na postúpenie správy úradu OLAF. Porušenie povinnosti konať s náležitou starostlivosťou, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, je však neoddeliteľne spojené s nariadením č. 883/2013, ktoré predstavuje právny rámec, v ktorom Komisia konala, keď prijala list z 8. mája 2015, a tak je potrebné určiť, či takáto povinnosť vyplýva z ustanovení uvedeného nariadenia.

88

Na jednej strane podľa článku 11 ods. 3 nariadenia č. 883/2013 „správy a odporúčania vypracované po skončení externého vyšetrovania a akékoľvek príslušné súvisiace dokumenty sa v súlade s predpismi týkajúcimi sa externých vyšetrovaní zašlú príslušným orgánom dotknutých členských štátov a v prípade potreby príslušným útvarom Komisie“. Treba poznamenať, že toto ustanovenie neukladá Komisii žiadnu právnu povinnosť konať. Nemožno teda tvrdiť, že žalobkyňa preukázala, že povinnosť konať s náležitou starostlivosťou zakladá právnu povinnosť Komisie konať v tomto ohľade.

89

Na druhej strane podľa článku 10 ods. 1 nariadenia č. 883/2013 „informácie postúpené alebo získané v priebehu externých vyšetrovaní v akejkoľvek forme sú chránené príslušnými ustanoveniami“. Podľa článku 3 ods. 2 tohto nariadenia, ktorý sa podľa názvu uvedeného článku venuje „externým vyšetrovaniam“, v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti prejednávanej veci, „[OLAF] môže… v súlade s ustanoveniami a postupmi ustanovenými nariadením (Euratom, ES) č. 2185/96 vykonať kontroly a inšpekcie hospodárskych subjektov na mieste“. Článok 8 ods. 1 nariadenia Rady (Euratom, ES) č. 2185/96 z 11. novembra 1996 o kontrolách a inšpekciách na mieste, vykonávaných Komisiou s cieľom ochrany finančných záujmov Európskych spoločenstiev pred spreneverou a inými podvodmi (Ú. v. ES L 292, 1996, s. 2; Mim. vyd. 09/001, s. 303) stanovuje, že „informácie oznámené alebo získané akoukoľvek formou v zmysle tohto nariadenia podliehajú profesionálnemu tajomstvu“.

90

Okrem toho podľa článku 10 ods. 3 nariadenia č. 883/2013 „dotknuté inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry zabezpečia, aby sa dodržiavala dôvernosť vyšetrovaní vedených úradom [OLAF]“. V tomto prípade nie je sporné, že Komisia je dotknutou inštitúciou v zmysle tohto ustanovenia.

91

Z týchto ustanovení vyplýva, že Komisia je v rámci externých vyšetrovaní úradu OLAF viazaná povinnosťou zachovávať dôvernosť a profesionálne tajomstvo.

92

Napriek tejto povinnosti Komisie zabezpečiť dodržiavanie dôvernosti vyšetrovaní úradu OLAF jej však povinnosť konať s náležitou starostlivosťou, ktorej podlieha, pokiaľ neporušila túto povinnosť zachovávať dôvernosť, a keďže jej nemožno pripísať zodpovednosť za únik správy úradu OLAF do tlače (pozri bod 67 vyššie), neukladá povinnosť konať spôsobom, ktorého sa v prejednávanej veci dovoláva žalobkyňa, spočívajúcim v odsúdení úniku informácií týkajúcich sa takéhoto vyšetrovania do tlače a v dištancovaní sa od zverejnených informácií.

93

Povinnosť konať s náležitou starostlivosťou nemá taký rozsah, aký jej žalobkyňa pripisuje. Porušenie uvedenej povinnosti zachovávať mlčanlivosť, ktorého pripísanie Komisii však nebolo preukázané, predstavuje práve únik tejto správy do tlače, a nie nekonanie vytýkané žalobkyňou Komisii (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 15. januára 2015, Ziegler a Ziegler Relocation/Komisia, T‑539/12 a T‑150/13, neuverejnený, EU:T:2015:15, bod 102).

94

Žalobkyňa preto nepreukázala, že Komisia bola v tomto prípade povinná konať.

95

Na základe judikatúry citovanej v bode 79 vyššie teda údajné nekonanie nemôže viesť ku vzniku zodpovednosti Únie.

96

V každom prípade, aj keby sa dospelo k záveru, že v prejednávanej veci vyplývala právna povinnosť Komisie konať z povinnosti náležitej starostlivosti, je potrebné preskúmať, či Komisia zjavne a závažne porušila obmedzenia, ktoré sa v tomto prípade uplatňujú na jej diskrečnú právomoc.

97

Treba poznamenať, že takýto predpoklad by viedol k tomu, že povinnosť konať s náležitou starostlivosťou by sa vykladala v tom zmysle, že v prípade úniku dôverného dokumentu, pri ktorom nie je preukázané, že pochádza od dotknutej inštitúcie v zmysle nariadenia č. 883/2013, by bolo na tejto inštitúcii, aby nezhoršila škodu, ktorá by mohla vzniknúť v dôsledku tohto porušenia dôvernosti.

98

Ako už bolo uvedené v bode 77 vyššie, otázka, či dotknutá inštitúcia Únie zjavne a závažne porušila obmedzenia, ktoré sa uplatňujú na jej diskrečnú právomoc, sa musí posúdiť najmä vzhľadom na stupeň jasnosti a presnosti pravidla, ktorého dostatočne závažné porušenie sa uvádza, a na ťažkosti pri výklade alebo uplatňovaní, ktoré z toho môžu vyplývať.

99

V tejto súvislosti treba uviesť, že takáto povinnosť Komisie konať s cieľom nezhoršiť škodu spôsobenú porušením dôvernosti, ktoré jej nemožno pripísať, nevyplýva z článku 10 nariadenia č. 883/2013 ani ju nemožno implicitne vyvodiť z jeho obsahu. Odsek 3 tohto článku tým, že od príslušných inštitúcií vyžaduje, aby zabezpečili dôvernosť vyšetrovaní úradu OLAF, vlastne týmto inštitúciám ukladá povinnosť zaručiť, aby obsah vyšetrovaní úradu OLAF zostal dôverný. Ak však táto dôvernosť nebola dodržaná a zdroj zverejnenia sa nenachádza v dotknutej inštitúcii, neukladá jej žiadnu povinnosť odsúdiť únik informácií, ukončiť šírenie predmetných informácií alebo opraviť ktorékoľvek z týchto informácií, ktoré sú chybné.

100

Takéto povinnosti nemožno považovať za povinnosti, na ktoré sa vzťahuje povinnosť zabezpečiť dôvernosť vyšetrovaní úradu OLAF v zmysle článku 10 ods. 3 nariadenia č. 883/2013. Na jednej strane, keďže uvedená dôvernosť bola porušená, povinnosť Komisie zabezpečiť jej dodržiavanie vlastne stratila svoj zmysel. Na druhej strane treba poznamenať, že po prvé akákoľvek potreba odsúdiť únik informácií presahuje samotnú povinnosť zabezpečiť dodržiavanie dôvernosti, po druhé Komisia v takomto prípade nemôže ukončiť šírenie správy úradu OLAF vyplývajúce z uvedeného úniku informácií prostredníctvom tlače a po tretie, aj keby niektoré zo šírených informácií boli chybné, ich oprava nemôže obnoviť ich dôvernosť, ktorá definitívne zanikla.

101

Preto aj za predpokladu, že by v prejednávanej veci existovala právna povinnosť Komisie konať, nemožno konštatovať, že porušenie povinnosti konať s náležitou starostlivosťou, ktoré tvrdí žalobkyňa, predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej účelom je priznanie práv jednotlivcom.

102

Preto treba konštatovať, že štvrtá nezákonnosť nie je závažná, pokiaľ ide o údajné porušenie povinností starostlivosti a náležitej starostlivosti zo strany Komisie.

103

Je teda odôvodnené konštatovať, že prvá podmienka vzniku zodpovednosti Únie nie je splnená.

104

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti treba žalobu zamietnuť.

[omissis]

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora)

rozhodol takto: