Vec C‑720/20

proti

Bundesrepublik Deutschland

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgericht Cottbus)

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 1. augusta 2022

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločná azylová politika – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 (Dublin III) – Žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná maloletou osobou v členskom štáte jej narodenia – Rodičia tejto maloletej osoby, ktorým bolo predtým priznané postavenie utečenca v inom členskom štáte – Článok 3 ods. 2 – Článok 9 – Článok 20 ods. 3 – Smernica 2013/32/EÚ – Článok 33 ods. 2 písm. a) – Prípustnosť žiadosti o medzinárodnú ochranu a zodpovednosť za jej posúdenie“

Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie č. 604/2013 – Postupy na prevzatie a prijatie späť – Maloleté dieťa žiadateľa – Neoddeliteľnosť postavenia maloletej osoby od postavenia jeho rodinného príslušníka – Analogické uplatnenie na žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú v členskom štáte svojho narodenia podala maloletá osoba, ktorá má rodičov, ktorí už požívajú medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte – Neprípustnosť

[Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013, článok 2 písm. c) a f), článok 3 ods. 2, článok 9 a článok 20 ods. 3]

(pozri body 32, 34, 39 – 42, 44, 45, výrok 1)
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Konanie o posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu – Žiadosť, ktorú môžu členské štáty považovať za neprípustnú – Dôvod – Predchádzajúce priznanie medzinárodnej ochrany iným členským štátom – Analogické uplatnenie na žiadosť podanú maloletou osobou, ktorá samotná nepožíva medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte, ale jej rodičia ju požívajú – Neprípustnosť

[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 33 ods. 2 písm. a)]

(pozri body 51 – 55, výrok 2)

Zhrnutie

Žalobkyňa, štátna príslušníčka Ruskej federácie, sa narodila v Nemecku v roku 2015. V marci 2012 bolo jej rodičom a jej piatim súrodencom, tiež ruskej štátnej príslušnosti, priznané postavenie utečenca v Poľsku. V decembri 2012 odišli z Poľska do Nemecka, kde podali žiadosti o medzinárodnú ochranu. Poľská republika odmietla vyhovieť dožiadaniu nemeckých orgánov o prevzatie týchto osôb, a to z dôvodu, že už požívajú medzinárodnú ochranu na jej území. Následne nemecké orgány zamietli žiadosti o medzinárodnú ochranu ako neprípustné z dôvodu postavenia utečenca, ktoré už týmto osobám bolo priznané v Poľsku. Rodina žalobkyne sa však naďalej zdržiavala na území Nemecka.

V marci 2018 podala žalobkyňa na nemecké orgány žiadosť o medzinárodnú ochranu. Táto žiadosť bola zamietnutá ako neprípustná okrem iného na základe nariadenia Dublin III ( 1 ).

Vnútroštátny súd, na ktorý bola podaná žaloba proti tomuto zamietavému rozhodnutiu, má pochybnosti vo vzťahu k otázke, či Spolková republika Nemecko je členským štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti žalobkyne, a v prípade kladnej odpovede, či je tento členský štát oprávnený túto žiadosť zamietnuť ako neprípustnú na základe smernice „o konaniach“ ( 2 ).

Konkrétnejšie sa tento súd zamýšľa nad analogickým uplatnením určitých ustanovení nariadenia Dublin III a smernice „o konaniach“ na situáciu žalobkyne. V tejto súvislosti sa jednak pýta, či – s cieľom zamedziť sekundárnej migrácii – sa článok 20 ods. 3 nariadenia Dublin III týkajúci sa okrem iného situácie detí narodených po príchode žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ( 3 ) uplatňuje na žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú maloletou osobou v členskom štáte jej narodenia, pokiaľ jej rodičia už požívajú medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte. Po druhé sa pýta, či sa článok 33 ods. 2 písm. a) smernice „o konaniach“ ( 4 ) uplatňuje na maloletú osobu, ktorej rodičia požívajú medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte, no ktorá ju samotná nepožíva.

Súdny dvor zasadajúci vo veľkej komore odpovedal na tieto otázky záporne. Vo svojom rozsudku objasnil rozsah nariadenia Dublin III a smernice „o konaniach“ v rámci sekundárnej migrácie rodín, ktoré už požívajú medzinárodnú ochranu v jednom členskom štáte, do iného členského štátu, kde sa narodilo ďalšie dieťa.

Posúdenie Súdnym dvorom

V prvom rade Súdny dvor konštatuje, že článok 20 ods. 3 nariadenia Dublin III sa analogicky neuplatňuje na situáciu, keď maloletá osoba a jej rodičia podajú žiadosti o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, v ktorom sa toto dieťa narodilo, pričom rodičia už požívajú medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte. Jednak totiž toto ustanovenie predpokladá, že rodinní príslušníci maloletej osoby majú stále postavenie „žiadateľa“, takže neupravuje situáciu dieťaťa, ktoré sa narodilo po tom, ako jeho rodinní príslušníci získali medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sa dieťa narodilo a v ktorom býva so svojou rodinou. Po druhé postavenie maloletej osoby, ktorej rodinní príslušníci sú žiadateľmi o medzinárodnú ochranu, a postavenie maloletej osoby, ktorej rodinní príslušníci už požívajú takúto ochranu, nie sú porovnateľné v kontexte režimu zavedeného nariadením Dublin III. Pojmy „žiadateľ“ ( 5 ) a „osoba požívajúca medzinárodnú ochranu“ ( 6 ) sa totiž vzťahujú na rozdielne právne postavenia, ktoré sú upravené odlišnými ustanoveniami tohto nariadenia. V dôsledku uvedeného by analogické uplatnenie článku 20 ods. 3 na situáciu maloletej osoby, ktorej rodinní príslušníci už požívajú medzinárodnú ochranu, pripravilo tak túto maloletú osobu, ako aj členský štát, ktorý túto ochranu jeho rodinným príslušníkom poskytol, o uplatnenie mechanizmov stanovených týmto nariadením. Toto by malo za dôsledok predovšetkým to, že by takáto maloletá osoba mohla byť predmetom rozhodnutia o odovzdaní bez toho, aby sa vo vzťahu k nej začal postup vo veci jej prevzatia.

Okrem toho nariadenie Dublin III stanovuje osobitné pravidlá v prípade, keď je konanie, ktoré bolo začaté vo vzťahu k rodinným príslušníkom žiadateľa, ukončené a keď už týmto osobám ako osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu bolo povolené zdržiavať sa v členskom štáte. Konkrétnejšie jeho článok 9 stanovuje, že v takejto situácii je tento členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu pod podmienkou, že dotknuté osoby vyjadrili svoje želanie písomne. Je pravda, že táto podmienka vylučuje uplatnenie článku 9 v prípade, že vyjadrenie takéhoto želania neexistuje. Táto situácia môže nastať najmä vtedy, keď je žiadosť o medzinárodnú ochranu dotknutej maloletej osoby podaná v nadväznosti na nelegálnu sekundárnu migráciu jej rodiny z prvého členského štátu do členského štátu, v ktorom je táto žiadosť podaná. Táto okolnosť však nič nemení na skutočnosti, že normotvorca Únie stanovil v tomto článku ustanovenie, ktoré sa vzťahuje práve na uvedenú situáciu. Okrem toho vzhľadom na jasné znenie článku 9 sa od tejto požiadavky písomného prejavu želania nemožno odchýliť.

Za týchto okolností v situácii, v ktorej dotknuté osoby písomne nevyjadrili želanie, aby členským štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu dieťaťa bol ten členský štát, v ktorom bol rodinným príslušníkom tejto osoby povolený pobyt ako osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu, sa určenie zodpovedného členského štátu vykoná na základe článku 3 ods. 2 nariadenia Dublin III. ( 7 )

V druhom rade Súdny dvor konštatuje, že článok 33 ods. 2 písm. a) smernice „o konaniach“ sa analogicky neuplatňuje na žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú maloletou osobou v členskom štáte, pokiaľ nie samotná táto maloletá osoba, ale jej rodičia požívajú medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte. V tejto súvislosti Súdny dvor pripomína, že táto smernica taxatívne vymenúva situácie, v ktorých členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú. Okrem toho má ustanovenie upravujúce tieto dôvody neprípustnosti povahu výnimky vo vzťahu k povinnosti členských štátov preskúmať z vecného hľadiska všetky žiadosti o medzinárodnú ochranu. Z taxatívnej povahy tohto ustanovenia a z toho, že má toto ustanovenie povahu výnimky, vyplýva, že sa musí vykladať reštriktívne, a teda ho nemožno uplatniť na situáciu, ktorá nezodpovedá jeho zneniu. Jeho pôsobnosť ratione personae sa preto nemôže vzťahovať aj na žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ktorý sám takúto ochranu nepožíva.

( 1 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31, ďalej len „nariadenie Dublin III“).

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60, ďalej len „smernica o ‚konaniach‘“).

( 3 ) Podľa tohto ustanovenia, ktoré sa týka postupu na prevzatie, je postavenie maloletej osoby, ktorá sprevádza žiadateľa o medzinárodnú ochranu a ktorá spĺňa definíciu rodinného príslušníka, neoddeliteľné od postavenia jeho rodinného príslušníka a zaoberá sa ním členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti uvedeného rodinného príslušníka o medzinárodnú ochranu, aj keď táto maloletá osoba nie je samostatným žiadateľom, za predpokladu, že je to v najlepšom záujme maloletej osoby. Rovnaký postup sa vzťahuje na deti narodené po tom, ako žiadateľ pricestoval na územie členských štátov, bez toho, aby bolo potrebné začať nový postup vo veci ich prevzatia.

( 4 ) Podľa tohto ustanovenia môžu členské štáty považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, ak iný členský štát poskytol medzinárodnú ochranu.

( 5 ) V zmysle článku 2 bodu c) nariadenia Dublin III.

( 6 ) V zmysle článku 2 bodu f) nariadenia Dublin III.

( 7 ) Podľa tohto ustanovenia, keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v nariadení Dublin III, je za posúdenie tejto žiadosti zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.