1

Európska komisia svojou žalobou navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Slovenská republika si tým, že nevypracovala akčné plány a neoznámila Komisii zhrnutia akčných plánov pre väčšie cestné úseky a väčšie železničné úseky uvedené v prílohe tohto rozsudku, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 8 ods. 2 a článku 10 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/49/ES z 25. júna 2002, ktorá sa týka posudzovania a riadenia environmentálneho hluku (Ú. v. ES L 189, 2002, s. 12; Mim. vyd. 15/007, s. 101) v spojení s prílohou VI tejto smernice.

2

Podľa článku 3 smernice 2002/49 s názvom „Definície“:

„Na účely tejto smernice:

…

…

…“

3

Článok 8 tejto smernice, nazvaný „Akčné plány“, stanovuje:

„…

2.   Členské štáty zabezpečia, že do 18. júla 2013 budú mať príslušné orgány vypracované akčné plány najmä pre určenie priorít, ktoré môžu byť identifikované prekročením akejkoľvek príslušnej limitnej hodnoty alebo inými kritériami, ktoré vyberú členské štáty pre aglomerácie a pre väčšie cesty, ako aj väčšie železničné trate [a pre väčšie cestné úseky, ako aj väčšie železničné úseky – neoficiálny preklad] v rámci ich území.

…

5.   Akčné plány sa preskúmajú a revidujú, ak je to potrebné, keď sa vyskytne väčší rozvoj ovplyvňujúci existujúcu hlukovú situáciu a aspoň každých päť rokov po termíne ich schválenia.

…

7.   Členské štáty zabezpečia, že s verejnosťou sa budú konzultovať návrhy na akčné plány podané zavčasu a efektívne možnosti na účasť na príprave a preskúmaní akčných plánov, že výsledky tej účasti sú zobraté do úvahy a že verejnosť je informovaná o prijatých rozhodnutiach. Zabezpečia sa náležité časové rámce poskytujúce dostatočný čas pre každé štádium účasti verejnosti.

Ak povinnosť uskutočniť postup účasti verejnosti vyplynie súčasne z tejto smernice a z akýchkoľvek iných právnych predpisov [Únie], členské štáty môžu zabezpečiť spojené postupy, aby sa zabránilo zdvojeniu.“

4

Článok 10 uvedenej smernice, nazvaný „Zber a uverejnenie údajov členskými štátmi a Komisiou“, v odseku 2 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby boli informácie zo strategických hlukových máp a zhrnutia akčných plánov, ako je uvedené v prílohe VI, zaslané Komisii v rámci šiestich mesiacov od termínov stanovených v článkoch 7 a 8 v tomto poradí.“

5

Príloha V tejto smernice stanovuje minimálne požiadavky na akčné plány.

6

Príloha VI tej istej smernice stanovuje údaje, ktoré sa majú zaslať Komisii, a to osobitne, pokiaľ ide o väčšie cestné úseky, väčšie železničné úseky a väčšie letiská, „zhrnutie akčného plánu pokrývajúce všetky dôležité hľadiská uvedené v prílohe V neprekračujúce desať strán, čo do dĺžky“.

7

Dňa 25. júna 2010 zaslali slovenské orgány Komisii prostredníctvom elektronického portálu ReportNet Európskej environmentálnej informačnej a monitorovacej siete (Eionet) zoznam aglomerácií, väčších cestných úsekov, väčších železničných úsekov a väčších letísk patriacich do pôsobnosti smernice 2002/49. Uvedené orgány 16. januára 2014 aktualizovali tento zoznam, pokiaľ ide o väčšie železničné úseky.

8

Útvary Komisie zaslali 27. marca 2015 po počiatočnej výmene listov slovenským orgánom žiadosť v rámci postupu EU Pilot 7453/15/ENVI týkajúcu sa vykonania smernice 2002/49.

9

Slovenské orgány na túto žiadosť odpovedali 26. mája 2015 a následne 24. júla 2015 aktualizovali údaje týkajúce sa aglomerácií a väčších cestných úsekov.

10

Dňa 29. apríla 2016 Komisia zaslala Slovenskej republike výzvu, v ktorej konštatovala viaceré nesplnenia povinností zo strany tohto členského štátu vyplývajúcich zo smernice 2002/49, okrem iného povinnosti stanovenej v článku 8 ods. 2 vypracovať akčné plány, ako aj povinnosti stanovenej v článku 10 ods. 2 v spojení s prílohami V a VI uvedenej smernice zaslať Komisii zhrnutia týchto akčných plánov.

11

Slovenská republika na túto výzvu odpovedala listom zo 17. júna 2016.

12

Komisia 15. júna 2017 po preskúmaní tejto odpovede a informácií poskytnutých následne po tejto odpovedi zaslala Slovenskej republike odôvodnené stanovisko. V tomto stanovisku okrem iného konštatovala, že tento členský štát v rozpore s článkom 8 ods. 2 a 4 v spojení s prílohou V smernice 2002/49 nevypracoval akčné plány pre 462 väčších cestných úsekov a šestnásť väčších železničných úsekov a v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice 2002/49 v spojení s jej prílohami V a VI nezaslal zhrnutia akčných plánov pre uvedené väčšie cestné úseky a väčšie železničné úseky. Komisia stanovila Slovenskej republike lehotu dvoch mesiacov od doručenia uvedeného stanoviska na prijatie opatrení potrebných na ukončenie týchto nesplnení povinností.

13

Listom z 24. júla 2017 Slovenská republika uviedla, že si nemohla úplne a včas splniť povinnosti vyplývajúce zo smernice 2002/49, pretože správcovia pozemných komunikácií a prevádzkovatelia železničných dráh si v stanovených lehotách nesplnili svoje zákonné povinnosti. Tento členský štát okrem toho Komisii spresnil, že v danom čase sa pripravovalo 17 akčných plánov pre väčšie cestné úseky.

14

Slovenské orgány 21. augusta 2020 vložili do siete Eionet nové informácie týkajúce sa väčších cestných úsekov a 10. septembra 2020 nové informácie týkajúce sa väčších železničných úsekov.

15

Keďže Komisia sa domnievala, že Slovenská republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 8 ods. 2 a článku 10 ods. 2 v spojení s prílohou VI smernice 2002/49, rozhodla sa podať túto žalobu.

16

Hoci Komisia uznáva, že Slovenská republika dosiahla od začatia konania určitý pokrok pri vykonávaní smernice 2002/49, tvrdí, že tento členský štát si nesplnil povinnosť podľa článku 10 ods. 2 v spojení s prílohou VI smernice 2002/49 zaslať jej zhrnutia akčných plánov pre 445 väčších cestných úsekov mimo aglomerácií a šestnásť väčších železničných úsekov mimo aglomerácií. Keďže neexistuje dôkaz o opaku, Komisia z toho vyvodzuje, že Slovenská republika nevypracovala akčné plány pre tieto úseky, a teda si nesplnila povinnosť, ktorá jej vyplýva z článku 8 ods. 2 tejto smernice.

17

Slovenská republika uznáva, že si svoje povinnosti vyplývajúce z článku 8 ods. 2 a článku 10 ods. 2 smernice 2002/49 splnila oneskorene. Domnieva sa však, že táto žaloba sa stala bezpredmetnou.

18

Podľa jej názoru už totiž po tom, čo Komisii 10. septembra 2020 poskytla dokument s názvom „Akčný plán ochrany pred hlukom vybraných úsekov železničných dráh v správe Železníc Slovenskej republiky (ŽSR) pre prevádzku v roku 2011 – Zhrnutie“ s dátumom júl 2013, a po tom, čo jej 31. decembra 2020 poskytla dokument s názvom „Akčný plán ochrany pred hlukom vybraných úsekov väčších ciest v správe Slovenskej správy ciest (SSC) pre stav v roku 2011 – Zhrnutie“ s dátumom november 2020, nepretrváva žiadne údajné nesplnenie povinnosti.

19

Komisia vo svojej replike spochybnila relevantnosť týchto dokumentov. Tieto dokumenty totiž podľa nej vychádzajú z verejných konzultácií, ktoré sa uskutočnili v priebehu roka 2020. Keďže verejné konzultácie sa musia podľa článku 8 ods. 7 smernice 2002/49 uskutočniť pred prijatím akčných plánov, tieto dokumenty sa podľa Komisie nemôžu týkať akčných plánov na obdobie rokov 2013 až 2018. Preto sa podľa nej skôr zdá, že ide o nedávno prijaté dokumenty, ktoré sa zaoberajú minulou situáciou. Zo systematického výkladu ustanovení smernice 2002/49 pritom podľa Komisie vyplýva, že akčný plán musí byť prijatý včas, aby sa pokrylo budúce obdobie. Zo systému povinností zavedeného uvedenou smernicou, osobitne z článku 8 ods. 5 tejto smernice, podľa nej konkrétne vyplýva, že najneskôr po piatich rokoch sa akčné plány preskúmajú a v prípade potreby zrevidujú. Prijatie akčného plánu, ktorý mal byť vypracovaný v roku 2013, až v roku 2020 preto podľa názoru Komisie nemôže viesť k súladu so smernicou 2002/49. Ak by bolo možné prijatie akčných plánov po uplynutí obdobia, na ktoré sa vzťahujú, smernica 2002/49 by podľa nej bola zbavená potrebného účinku.

20

Komisia dodáva, že otázka, či si Slovenská republika splnila svoje povinnosti vyplývajúce z článku 8 ods. 2 a článku 10 ods. 2 smernice 2002/49, sa v každom prípade musí posudzovať podľa situácie ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, teda v prejednávanej veci k 15. augustu 2017. Podľa nej je pritom nesporné, že k tomuto dátumu Slovenská republika stále nemala vypracované akčné plány pre 445 väčších cestných úsekov a šestnásť väčších železničných úsekov.

21

Slovenská republika odmieta túto argumentáciu Komisie, ktorú považuje za nelogickú a zmätočnú. Tvrdí, že zo smernice 2002/49 vyplýva, že akčné plány, ktoré mal tento členský štát vypracovať pre šestnásť väčších železničných úsekov a 445 väčších cestných úsekov do 18. júla 2013, sa mali opierať o dáta z roku 2011 a obsahovať opatrenia na roky 2013 až 2018. Slovenská republika tvrdí, že túto povinnosť si dodatočne splnila. Požiadavky formulované Komisiou v štádiu repliky by podľa jej názoru v praxi viedli k tomu, že Slovenská republika by sa ani nemala pokúsiť aspoň dodatočne splniť svoju povinnosť podľa článku 8 ods. 2 smernice 2002/49, ktorej nesplnenia sa týka táto žaloba, a mala by sa snažiť splniť inú povinnosť, konkrétne podľa článku 8 ods. 5 smernice 2002/49, za ktorej nesplnenie voči nej nebola podaná žiadna žaloba. Inými slovami, tvrdenia Komisie by podľa nej znamenali, že ak si členský štát nesplnil povinnosti presne v lehote predpísanej smernicou, nemá šancu splniť si ich vôbec.

22

V prípade, že Komisia vytýka Slovenskej republike v replike porušenie povinnosti včas uskutočniť verejnú konzultáciu k akčným plánom stanovenej v článku 8 ods. 7 smernice 2002/49 a povinnosti preskúmania alebo revízie akčných plánov najneskôr po piatich rokoch po dátume ich schválenia, stanovenej v článku 8 ods. 5 smernice 2002/49, Slovenská republika sa domnieva, že tieto výhrady sú neprípustné.

23

Slovenská republika okrem toho v prvom rade uvádza, že hoci akčné plány, ktorých sa týka táto žaloba, boli finalizované až v roku 2020, neznamená to, že po roku 2013 sa na dotknutých väčších cestných a železničných úsekoch neprijímali žiadne opatrenia proti environmentálnemu hluku. V tejto súvislosti zmieňuje viacero opatrení modernizácie železničných tratí alebo opatrení priamo zameraných na obmedzenie zdrojov hluku.

24

Okrem toho Slovenská republika uvádza, že v plnom rozsahu pozná povinnosti, ktoré pre ňu vyplývajú z článku 8 ods. 5 smernice 2002/49. Potvrdzuje, že v súlade s týmto ustanovením vypracovala a Komisii zaslala viacero zhrnutí akčných plánov zohľadňujúcich stav pre rok 2016.

25

Napokon Slovenská republika zdôrazňuje, že nebola zďaleka jediným členským štátom, ktorý sa omeškal so splnením povinností podľa článku 8 ods. 2 a článku 10 ods. 2 smernice 2002/49.

26

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa má existencia nesplnenia povinnosti hodnotiť vo vzťahu k situácii členského štátu ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, pričom Súdny dvor nemôže brať do úvahy neskoršie zmeny [pozri rozsudok z 27. januára 2021, Komisia/Rakúsko (DPH – Cestovné kancelárie), C‑787/19, neuverejnený, EU:C:2021:72, bod 34 a citovanú judikatúru].

27

Slovenská republika v prejednávanej veci nespochybňuje, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, to znamená k 15. augustu 2017, nevypracovala akčné plány pre väčšie cestné úseky a väčšie železničné úseky uvedené v prílohe tohto rozsudku, ani nezaslala Komisii zhrnutia týchto akčných plánov.

28

Pokiaľ ide o dokumenty nazvané „Akčný plán ochrany pred hlukom vybraných úsekov železničných dráh v správe Železníc Slovenskej republiky (ŽSR) pre prevádzku v roku 2011 – Zhrnutie“ a „Akčný plán ochrany pred hlukom vybraných úsekov väčších ciest v správe Slovenskej správy ciest (SSC) pre stav v roku 2011 – Zhrnutie“, Slovenská republika nespochybňuje, že ich Komisii oznámila 10. septembra a 31. decembra 2020, teda po uplynutí lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku. Pokiaľ ide o prvý z týchto dvoch dokumentov, spresňuje tiež, že v tomto dokumente zostal uvedený rok 2013 (pozri bod 18 tohto rozsudku), keďže pôvodne mal byť vytvorený v roku 2013. Potvrdzuje však, že aj tento dokument bol finalizovaný až v roku 2020 po verejnej konzultácii.

29

Z toho vyplýva, že v súlade s judikatúrou citovanou v bode 26 tohto rozsudku sú tieto dokumenty irelevantné na účely posúdenia existencie vytýkaných nesplnení povinností k tomuto dátumu.

30

Okrem toho je potrebné konštatovať, že tvrdenie Slovenskej republiky o neprípustnosti niektorých argumentov Komisie je založené na nesprávnom pochopení vyjadrení tejto inštitúcie.

31

Ako totiž uvádza samotná Slovenská republika, Komisia nenavrhuje, aby Súdny dvor určil, že došlo k nesplneniu iných povinností, než sú povinnosti stanovené v článku 8 ods. 2 a článku 10 ods. 2 smernice 2002/49.

32

Komisia v skutočnosti odkázala na povinnosti revidovať akčné plány a uskutočniť s verejnosťou konzultáciu o návrhoch akčných plánov, stanovené v článku 8 ods. 5 a 7 tejto smernice, len v kontexte dokumentov uvedených v bode 28 tohto rozsudku, a to osobitne s cieľom preukázať, že tieto dokumenty boli prijaté len nedávno a v každom prípade po uplynutí lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, čo Slovenská republika v rámci tohto konania nespochybnila.

33

Pokiaľ ide o to, že Slovenská republika zdôrazňuje, že nebola zďaleka jediným členským štátom, ktorý sa omeškal so splnením povinností podľa článku 8 ods. 2 a článku 10 ods. 2 smernice 2002/49, postačuje pripomenúť, že Súdny dvor opakovane rozhodol, že členský štát nemôže odôvodňovať nesplnenie povinností, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy o FEÚ, poukazovaním na to, že aj iné členské štáty porušovali a porušujú svoje povinnosti (rozsudok z 18. novembra 2010, Komisia/Španielsko, C‑48/10, neuverejnený, EU:C:2010:704, bod 33 a citovaná judikatúra).

34

Za týchto podmienok je potrebné žalobe vyhovieť.

35

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné konštatovať, že Slovenská republika si tým, že jednak nevypracovala akčné plány pre väčšie cestné úseky a väčšie železničné úseky uvedené v prílohe tohto rozsudku a jednak neoznámila Komisii zhrnutia uvedených akčných plánov, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 8 ods. 2 a článku 10 ods. 2 smernice 2002/49 v spojení s prílohou VI tejto smernice.

36

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla uložiť Slovenskej republike povinnosť nahradiť trovy konania a Slovenská republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto: