1

Európska komisia sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 9. septembra 2020, Taliansko/Komisia (T‑437/16, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2020:410), ktorým Všeobecný súd zrušil oznámenie o verejnom výberovom konaní EPSO/AD/322/16 na vytvorenie rezervných zoznamov administrátorov v oblasti auditu (AD 5/AD 7) (Ú. v. EÚ C 171 A, 2016, s. 1) (ďalej len „sporné oznámenie o výberovom konaní“).

2

Článok 1 nariadenia Rady č. 1 z 15. apríla 1958 o používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve (Ú. v. ES 1958, 17, s. 385; Mim. vyd. 01/001, s. 3), zmeneného nariadením Rady (EÚ) č. 517/2013 z 13. mája 2013 (Ú. v. EÚ L 158, 2013, s. 1, ďalej len „nariadenie č. 1/58“), stanovuje:

„Úradnými jazykmi a pracovnými jazykmi inštitúcií [Európskej ú]nie sú angličtina, bulharčina, čeština, dánčina, estónčina, fínčina, francúzština, gréčtina, holandčina, chorvátčina, írčina, litovčina, lotyština, maďarčina, maltčina, nemčina, poľština, portugalčina, rumunčina, slovenčina, slovinčina, španielčina, švédčina a taliančina.“

3

Článok 2 tohto nariadenia stanovuje:

„Dokumenty, ktoré členský štát alebo osoba podliehajúca jurisdikcii členského štátu odošle orgánom spoločenstva [inštitúciám – neoficiálny preklad], môžu byť vyhotovené v ktoromkoľvek úradnom jazyku podľa výberu odosielateľa. Odpoveď sa vyhotoví v tom istom jazyku.“

4

Podľa článku 6 uvedeného nariadenia:

„Orgány spoločenstva [Inštitúcie – neoficiálny preklad] môžu vo svojom rokovacom poriadku stanoviť, ktorý z jazykov sa má použiť v osobitných prípadoch.“

5

Služobný poriadok úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) bol zavedený nariadením Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev a zavádzajú osobitné prechodné opatrenia uplatniteľné na úradníkov Komisie (Ú. v. ES L 56, 1968, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 5), zmenený okrem iného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013 (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15).

6

Hlava I služobného poriadku, nazvaná „Všeobecné ustanovenia“, obsahuje články 1 až 10c tohto poriadku.

7

Článok 1d služobného poriadku stanovuje:

„1.   Pri uplatňovaní tohto Služobného poriadku je zakázaná akákoľvek diskriminácia na základe… jazyka…

…

6.   Pri rešpektovaní zásady nediskriminácie a zásady proporcionality každé obmedzenie ich uplatňovania musí byť zdôvodnené objektívnymi a dostatočnými dôvodmi a musí byť zamerané na legitímne ciele všeobecného záujmu v rámci personálnej politiky. …“

8

Podľa článku 2 služobného poriadku:

„1.   Každý orgán [Každá inštitúcia – neoficiálny preklad] určí, kto v ňom [v nej – neoficiálny preklad] bude vykonávať právomoci zverené týmto služobným poriadkom menovaciemu orgánu.

2.   Jedna alebo viacero inštitúcií však môže poveriť jednu spomedzi seba alebo medziinštitucionálny orgán vykonávaním niektorých alebo všetkých právomocí udelených ustanovujúcemu orgánu, s výnimkou rozhodnutí, ktoré sa týkajú vymenovania, povýšenia alebo preloženia úradníkov.“

9

Hlava III služobného poriadku má názov „Profesijná kariéra úradníkov“.

10

Kapitola 1 tejto hlavy, nazvaná „Prijatie do služobného pomeru“, obsahuje články 27 až 34 služobného poriadku, ktorého článok 27 prvý odsek stanovuje:

„Cieľom prijímania do služobného pomeru je zabezpečiť pre inštitúciu služby úradníkov s najvyššou úrovňou spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti, prijatých na čo najširšom možnom geografickom základe spomedzi štátnych príslušníkov členských štátov Únie. Žiadne pracovné miesta sa nevyhradia pre štátnych príslušníkov určitého členského štátu.“

11

Článok 28 služobného poriadku stanovuje:

„Úradník môže byť vymenovaný len pod podmienkou, že:

…

…

12

Príloha III služobného poriadku má názov „Výberové konania“. V článku 1 tejto prílohy sa stanovuje:

„1.   Oznámenie o výberovom konaní vypracuje menovací výbor [menovací orgán – neoficiálny preklad] po porade so spoločným výborom.

Musí uvádzať:

…“

13

Podľa článku 7 tejto prílohy:

„1.   Inštitúcie po konzultácii s Výborom pre Služobný poriadok poveria Úrad pre výber zamestnancov [ďalej len ‚EPSO‘], aby prijal potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť uplatňovanie jednotných noriem pri výberových konaniach na miesta úradníkov Únie…“

14

EPSO bol založený rozhodnutím 2002/620/ES Európskeho parlamentu, Rady, Komisie, Súdneho dvora, Dvora audítorov, Hospodárskeho a sociálneho výboru, Výboru regiónov a Európskeho ombudsmana z 25. júla 2002 (Ú. v. ES L 197, 2002, s. 53; Mim. vyd. 01/004, s. 46).

15

Článok 2 ods. 1 prvej vety tohto rozhodnutia uvádza, že EPSO vykonáva najmä právomoci výberu delegované v zmysle prílohy III k služobnému poriadku úradníkov na menovací orgán inštitúcií, ktoré prijali toto rozhodnutie.

16

Článok 4 posledná veta rozhodnutia 2002/620 stanovuje, že všetky odvolania v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje toto rozhodnutie, smerujú voči Komisii.

17

Dňa 27. februára 2015 EPSO uverejnil v Úradnom vestníku Európskej únie dokument s názvom „Všeobecné pravidlá platné pre verejné výberové konania“ (Ú. v. EÚ C 70 A, 2015, s. 1), ktorého prvá strana spresňuje, že tieto „všeobecné pravidlá sú neoddeliteľnou súčasťou oznámenia o výberovom konaní a spolu s oznámením predstavujú záväzný rámec výberového konania“.

18

Bod 1.3 týchto všeobecných pravidiel s názvom „Podmienky prijatia do výberového konania“ v súvislosti s jazykovými znalosťami stanovuje:

„…

Z dlhodobej praxe inštitúcií EÚ vyplýva, že k najpoužívanejším jazykom v internej komunikácii patrí najmä angličtina, francúzština a nemčina. Tieto jazyky sú takisto najpotrebnejšie pri externej komunikácii a vybavovaní úradných vecí.

Možnosť výberu druhého jazyka bola pre výberové konania vymedzená v súlade so služobným záujmom, ktorý si vyžaduje, aby novoprijatí zamestnanci dokázali vo svojej každodennej práci okamžite fungovať [ihneď sa zapojiť do pracovného procesu – neoficiálny preklad] a efektívne komunikovať. V opačnom prípade by sa mohlo vážne narušiť efektívne fungovanie inštitúcií.

V záujme rovnakého zaobchádzania sa okrem toho od všetkých uchádzačov vrátane tých, ktorých hlavný jazyk patrí medzi uvedené tri jazyky, vyžaduje, aby absolvovali test v druhom jazyku, ktorý si vyberú spomedzi uvedených troch jazykov. Prostredníctvom takéhoto posúdenia osobitných kompetencií môžu inštitúcie EÚ vyhodnotiť schopnosť uchádzačov okamžite podávať výsledky [ihneď sa zapojiť do pracovného procesu – neoficiálny preklad] v prostredí, ktoré sa takmer zhoduje s realitou daného pracovného miesta [sa veľmi podobá tomu, v ktorom budú pracovať – neoficiálny preklad]. Uvedená skutočnosť nemá vplyv na možnosť ďalšej jazykovej prípravy zameranej na získanie schopnosti pracovať v treťom jazyku v súlade s článkom 45 ods. 2 služobného poriadku…“

19

Všeobecný súd v bodoch 1 až 13 napadnutého rozsudku uviedol obsah sporného oznámenia o výberovom konaní takto:

…

…

20

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 5. augusta 2016 Talianska republika podala žalobu o neplatnosť sporného oznámenia o výberovom konaní. Španielske kráľovstvo vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na podporu Talianskej republiky.

21

Talianska republika svojou žalobou napadla zákonnosť dvoch aspektov jazykového režimu zavedeného sporným oznámením o výberovom konaní, ktoré obmedzili výber jednak druhého jazyka výberového konania a jednak jazyka komunikácie medzi uchádzačmi a EPSO‑om na nemčinu, angličtinu a francúzštinu.

22

V prvom rade Všeobecný súd spoločne preskúmal tretí a siedmy žalobný dôvod, ktoré sa týkali prvého aspektu tohto jazykového režimu.

23

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 62 napadnutého rozsudku konštatoval, že obmedzenie výberu druhého jazyka výberového konania, ktorého sa týka sporné oznámenie o výberovom konaní, na nemčinu, angličtinu a francúzštinu (ďalej len „obmedzenie výberu jazyka 2 výberového konania“ alebo „predmetné obmedzenie“) v podstate predstavuje rozdielne zaobchádzanie na základe jazyka, ktoré je podľa článku 1d ods. 1 služobného poriadku v zásade zakázané, pričom dodal, že takéto rozdielne zaobchádzanie môže byť odôvodnené.

24

Preto v bodoch 63 až 199 napadnutého rozsudku pristúpil k preskúmaniu takéhoto odôvodnenia.

25

V rámci tohto preskúmania v bodoch 80 až 100 napadnutého rozsudku overil tri dôvody uvedené v spornom oznámení o výberovom konaní, ktoré odôvodňujú predmetné obmedzenie.

26

Všeobecný súd v bode 88 napadnutého rozsudku rozhodol, že ani rozpočtové a prevádzkové obmedzenia, ani osobitosť skúšok v hodnotiacom centre neumožňujú odôvodniť konštatované rozdielne zaobchádzanie.

27

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 91 napadnutého rozsudku konštatoval, že hoci potreba, aby boli novoprijaté osoby schopné ihneď sa zapojiť do pracovného procesu, by mohla prípadne odôvodniť obmedzenie na tri predmetné jazyky, rozpočtové a operačné obmedzenia ani povaha výberového konania nie sú dôvodmi, ktoré umožňujú takéto obmedzenie odôvodniť.

28

Pokiaľ ide o prvý z týchto troch žalobných dôvodov, Všeobecný súd na jednej strane v bodoch 93 a 94 napadnutého rozsudku uviedol, že úvahy uvedené v úvodnej časti a v bode 1 písm. i) prílohy II sporného oznámenia o výberovom konaní, síce svedčia o existencii záujmu služby na tom, aby mohli novoprijaté osoby plniť svoje úlohy a efektívne komunikovať už od svojho nástupu do služobného pomeru, samy osebe nepostačujú na preukázanie toho, že dotknuté pracovné miesta, teda miesto administrátora v oblasti auditu v rámci inštitúcií, ktorých sa týka sporné oznámenie, si konkrétne vyžadujú uspokojivú znalosť nemčiny, angličtiny alebo francúzštiny, s vylúčením ostatných úradných jazykov Únie.

29

Na druhej strane v bodoch 95 až 98 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že táto analýza nie je vyvrátená opisom úloh, ktoré budú prijatí úspešní uchádzači plniť, tak ako je uvedený v spornom oznámení o výberovom konaní, keďže sa nezdá, že by bolo možné len na základe tohto opisu preukázať, že tri jazyky, na ktoré je obmedzený výber jazyka 2 dotknutého výberového konania, by umožňovali všetkým úspešným uchádzačom tohto výberového konania, aby boli schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu. Všeobecný súd konštatoval, že nič v tomto oznámení o výberovom konaní neumožňuje preukázať, že tieto tri jazyky sa skutočne používajú pri plnení úloh vymenovaných v prílohe I tohto oznámenia alebo tiež pri príprave prezentácií, diskusií a písaní správ, na ktoré sa odkazuje v úvodnej časti jeho prílohy II. Rovnako tak z uvedeného oznámenia ani zo skutočností uvedených v spisoch v tejto veci vôbec nevyplýva, že by sa tri vyššie uvedené jazyky skutočne používali v správach administrátorov poverených úlohami v oblasti auditu s auditovanými subjektmi alebo útvarmi, ako aj s príslušnými orgánmi.

30

Všeobecný súd preto dospel v bode 100 napadnutého rozsudku k záveru, že dôvod založený na potrebe, aby boli novoprijaté osoby schopné ihneď sa zapojiť do pracovného procesu, nemôže vzhľadom na svoju nejasnú a všeobecnú formuláciu v spornom oznámení o výberovom konaní, ako aj na to, že toto oznámenie neobsahuje konkrétne informácie, ktoré by ho mohli podporiť, odôvodniť obmedzenie výberu jazyka 2 tohto výberového konania.

31

Za týchto podmienok Všeobecný súd následne overil, či skutočnosti predložené Komisiou na podporu tohto dôvodu môžu preukázať, že vzhľadom na funkčné osobitosti obsadzovaných pracovných miest bolo predmetné obmedzenie objektívne a primerane odôvodnené potrebou mať k dispozícii administrátorov, ktorí sú schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

32

Na účely tohto overenia Všeobecný súd po prvé v bodoch 106 až 149 napadnutého rozsudku preskúmal skutočnosti týkajúce sa internej praxe Komisie v jazykovej oblasti, a to:

33

Pokiaľ ide najmä o oznámenie SEC(2000) 2071/6, Všeobecný súd ho preskúmal v bodoch 112 až 117 napadnutého rozsudku, pričom v bode 113 tohto rozsudku konštatoval, že „[predmet] oznámenia SEC(2000) 2071/6 v podstate spočíva v hodnotení rôznych druhov postupov prijímania rozhodnutí kolégiom členov Komisie, ako boli upravené v jej vnútornom rokovacom poriadku v znení účinnom v čase, keď bolo vydané uvedené oznámenie, a v návrhu na jeho zjednodušenie. Práve v tomto kontexte a s odkazom na konkrétny druh postupu, konkrétne na písomný postup, bod 2.2 dotknutého oznámenia uvádza, že ‚dokumenty sa musia distribuovať vo všetkých troch pracovných jazykoch Komisie‘, pričom nemenuje tieto jazyky. Hoci tento odkaz obsahuje výraz ‚pracovné jazyky‘, sám osebe nestačí na preukázanie, že nemčina, angličtina a francúzština sú jazykmi, ktoré skutočne používajú všetky útvary Komisie vo svojej každodennej práci“. Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 114 až 116 uvedeného rozsudku uviedol, že rozsah pôsobnosti tohto odkazu je okrem toho podrobnejšie spresnený v iných častiach oznámenia SEC(2000) 2071/6, dospel v bode 117 toho istého rozsudku k záveru, že z toho oznámenia „nemožno… vyvodiť užitočné závery o skutočnom používaní nemčiny, angličtiny a francúzštiny pri každodennej práci útvarov Komisie, a o to viac ani pri plnení úloh uvedených v [spornom] oznámení [o výberovom konaní].“

34

V bode 118 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dodal, že toto konštatovanie nemôžu spochybniť iné dokumenty, na základe ktorých Komisia navrhuje analyzovať oznámenie SEC(2000) 2071/6, konkrétne jej rokovací poriadok, vykonávacie pravidlá k tomuto poriadku, ako aj dokument nazvaný „Jazykové požiadavky v závislosti od postupu prijímania“, pričom tieto tri dokumenty postupne skúmal v bodoch 119 až 121 tohto rozsudku.

35

V bode 132 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v tejto súvislosti uviedol, že dokumenty uvedené v bode 34 tohto rozsudku posudzované ako celok nemožno považovať za v rokovacom poriadku stanovené vykonávacie pravidlá pre všeobecný jazykový režim zavedený nariadením č. 1/58 v zmysle článku 6 uvedeného nariadenia. Ako tiež spresnila Komisia, tieto dokumenty iba „odrážajú dlhodobo ustálenú administratívnu prax v rámci tejto inštitúcie, spočívajúcu v používaní nemčiny, angličtiny a francúzštiny ako jazykov, v ktorých musia byť dostupné dokumenty s cieľom ich predloženia kolégiu členov na schválenie“. Navyše Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 133 a 134 napadnutého rozsudku najmä konštatoval, že konkrétne dokument nazvaný „Jazykové požiadavky v závislosti od postupu prijímania“, ktorý je výňatkom z „Príručky pre operačné postupy“, nemožno považovať za rozhodnutie jeho predsedu stanoviť jazyky, v ktorých sa dokumenty predkladajú kolégiu, v bode 135 tohto rozsudku poznamenal, že Komisia uznala, že neexistuje interné rozhodnutie stanovujúce pracovné jazyky v rámci tejto inštitúcie.

36

Po týchto „úvodných spresneniach“ Všeobecný súd následne v bode 136 napadnutého rozsudku konštatoval, že vzhľadom na to, že ich jediným cieľom je vymedziť jazyky nevyhnutné na priebeh rôznych rozhodovacích postupov Komisie, súbor dokumentov, ktoré Komisia predložila, nemôže odôvodniť obmedzenie výberu jazyka 2 výberového konania na nemčinu, angličtinu a francúzštinu vzhľadom na funkčné osobitosti pracovných miest uvedených v spornom oznámení o výberovom konaní.

37

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 137 napadnutého rozsudku spresnil, že z týchto dokumentov nevyplýva, že existuje nevyhnutná súvislosť medzi rozhodovacími postupmi Komisie, najmä postupmi, ktoré prebiehajú v rámci kolégia jej členov, a úlohami, ktoré budú plniť úspešní uchádzači sporného výberového konania. Aj za predpokladu, že by členovia určitej inštitúcie používali v rámci svojich rokovaní výlučne jeden jazyk alebo niektoré jazyky, nemožno bez ďalších vysvetlení vychádzať z domnienky, že novoprijatý úradník, ktorý neovláda nijaký z týchto jazykov, nebude schopný ihneď podávať riadny pracovný výkon v dotknutej inštitúcii.

38

Okrem toho Všeobecný súd v bode 138 napadnutého rozsudku uviedol, že z dokumentov predložených Komisiou nevyplýva ani to, že útvary Komisie skutočne používajú pri svojej každodennej práci všetky tri jazyky kvalifikované ako „procedurálne jazyky“. Navyše z oznámenia SEC(2000) 2071/6 vyplýva, že verzie dokumentu v „procedurálnych“ jazykoch potrebných na ich predloženie kolégiu členov Komisie nepripravuje útvar vecne zodpovedný za vyhotovenie dokumentu, ale Generálne riaditeľstvo pre preklady. V bode 139 tohto rozsudku dodal, že keďže nijaký úradník nie je povinný mať uspokojivú znalosť všetkých troch jazykov vyžadovaných v spornom oznámení o výberovom konaní, je ťažko predstaviteľné, že by vypracovanie návrhu aktu v jazykových zneniach vyžadovaných na jeho predloženie tomuto kolégiu bolo súčasne rozdelené medzi zodpovedajúci počet úradníkov útvaru zodpovedného za vyhotovenie tohto návrhu. Okrem toho Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 140 až 143 uvedeného rozsudku zamietol tvrdenia Komisie založené na oznámení SEC(2006) 1489 final, v bodoch 144 až 148 tohto rozsudku uviedol, že dokumenty predložené touto inštitúciou zďaleka nesvedčia o výlučnom používaní troch „procedurálnych“ jazykov v postupoch, ktorých sa týkajú.

39

Vzhľadom na túto analýzu Všeobecný súd v bode 149 napadnutého rozsudku rozhodol, že predmetné dokumenty neumožňujú preukázať, že predmetné obmedzenie je spôsobilé uspokojiť skutočné potreby služby, a teda preukázať, že vzhľadom na funkčné osobitosti pracovných miest, ktorých sa toto oznámenie týka, existuje záujem služby na tom, aby novoprijaté osoby boli schopné ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

40

Po druhé Všeobecný súd v bodoch 150 až 165 napadnutého rozsudku preskúmal skutočnosti týkajúce sa jazykov používaných zamestnancami Komisie, ktorí sú poverení úlohami v oblasti auditu.

41

Všeobecný súd jednak v bodoch 152 až 163 napadnutého rozsudku analyzoval prílohu s názvom „Dati sulla diffusione dell’inglese, del francese e del tedesco utilizzate come lingue veicolari dal personale della Commissione in funzione nel settore dell’audit al 30.09.2016“ (Údaje o používaní angličtiny, nemčiny a francúzštiny ako dorozumievacích jazykov zamestnancami Komisie pôsobiacimi v oblasti auditu k 30. septembru 2016, pričom v bode 157 tohto rozsudku konštatoval, že tieto údaje neumožňujú samy osebe ani v spojení s dokumentmi preskúmanými v bodoch 106 až 149 uvedeného rozsudku určiť, ktorý jazyk alebo ktoré jazyky sa ako dorozumievacie jazyky skutočne používajú dotknutými útvarmi pri ich každodennej práci, či dokonca jazyk alebo jazyky, ktoré sú nevyhnutné na plnenie úloh súvisiacich s auditom. Všeobecný súd teda konštatoval, že tieto údaje neumožňujú určiť, ktorý jazyk alebo ktoré jazyky, by v prípade uspokojivej znalosti urobili z úspešných uchádzačov výberových konaní, ktorých sa týka sporné oznámenie o výberovom konaní, administrátorov schopných ihneď sa zapojiť do pracovného procesu. V bode 158 toho istého rozsudku dodal, že z tých istých dôvodov nemôžu byť doplňujúce skutočnosti, ktoré uviedla Komisia, týkajúce sa jazykových znalostí jej zamestnancov pracujúcich v oblasti auditu a zaradených do funkčnej skupiny AST a do kategórie zmluvných zamestnancov, relevantné na vyriešenie sporu, ktorý prejednáva.

42

Okrem toho Všeobecný súd po tom, čo v bode 159 napadnutého rozsudku pripomenul svoju judikatúru, podľa ktorej obmedzenie výberu druhého jazyka uchádzačov výberového konania na obmedzený počet úradných jazykov nemožno považovať za objektívne odôvodnené a primerané, ak sa medzi týmito jazykmi nachádzajú okrem jazyka, ktorého znalosť je žiaduca, či dokonca nevyhnutná, iné jazyky, ktoré potenciálnym úspešným uchádzačom výberového konania neposkytujú nijakú osobitnú výhodu v porovnaní s iným úradným jazykom, v bode 160 tohto rozsudku rozhodol, že aj keby sa teda muselo usudzovať, že jazykové znalosti zamestnancov v aktívnom služobnom pomere môžu naznačovať, že na to, aby bola novoprijatá osoba v rámci internej komunikácie schopná ihneď sa zapojiť do pracovného procesu, musí ovládať jazyk, ktorého používanie je medzi týmito zamestnancami obzvlášť rozšírené, predmetné údaje nemôžu odôvodniť obmedzenie výberu jazyka 2 stanoveného v spornom oznámení o výberovom konaní.

43

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 161 napadnutého rozsudku uviedol, že z analýzy údajov týkajúcich sa jazykov uvádzaných ako „jazyk 1“ a „jazyk 2“ totiž vyplýva, že len uspokojivá znalosť angličtiny by sa mohla považovať za znalosť poskytujúcu výhodu potenciálnym úspešným uchádzačom dotknutého výberového konania. Naopak, tieto údaje neumožňujú vysvetliť, prečo by uchádzač, ktorý má napríklad dôkladnú znalosť taliančiny a uspokojivú znalosť nemčiny, mohol byť schopný ihneď sa zapojiť do pracovného procesu, pokiaľ ide o internú komunikáciu, zatiaľ čo uchádzač, ktorý má dôkladnú znalosť taliančiny a uspokojivú znalosť holandčiny by sa takto zapojiť do pracovného procesu nemohol. Pokiaľ ide ďalej o údaje týkajúce sa „jazyka 3“, Všeobecný súd v bode 162 tohto rozsudku spresnil, že hoci obsah týchto údajov nič nemení na tomto posúdení, nemožno ich v nijakom prípade zohľadniť, keďže z prílohy predloženej Komisiou nevyplýva, že by v nej uvedení zamestnanci už preukázali schopnosť pracovať v treťom jazyku.

44

Všeobecný súd tak v bode 163 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že údaje týkajúce sa jazykových znalostí zamestnancov Komisie poverených úlohami v oblasti auditu neumožňujú odôvodniť predmetné obmedzenie vzhľadom na cieľ mať k dispozícii úspešných uchádzačov, ktorí sú schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

45

Na druhej strane, pokiaľ ide o dokument predložený Komisiou, ktorý obsahuje údaje získané od jej útvaru interného auditu, z ktorého podľa tejto inštitúcie vyplýva, že konzultácie tohto útvaru s inými útvarmi sa uskutočňujú výlučne v angličtine a vo francúzštine, zatiaľ čo záverečné správy o audite sa prijímajú len v anglickom jazyku, Všeobecný súd v bodoch 164 a 165 napadnutého rozsudku konštatoval, že tento dokument nie je relevantný, keďže neobsahuje nijakú skutočnosť, ktorá by mohla preukázať používanie nemčiny ako pracovného jazyka alebo dorozumievacieho jazyka v rámci dotknutých útvarov.

46

Po tretie Všeobecný súd v bodoch 166 až 187 napadnutého rozsudku analyzoval skutočnosti týkajúce sa fungovania Dvora audítorov. Pokiaľ ide najskôr o rozhodnutie Dvora audítorov 22/2004 z 25. mája 2004 o pravidlách prekladu dokumentov predkladaných na zasadnutia jeho členov, audítorských skupín a správneho výboru (ďalej len „rozhodnutie 22/2004“), Všeobecný súd v bode 172 tohto rozsudku konštatoval, že toto rozhodnutie nemôže byť v prejednávanej veci relevantné, keďže neobsahuje nič o používaní nemčiny ako pracovného jazyka alebo dorozumievacieho jazyka v rámci útvarov Dvora audítorov.

47

Všeobecný súd následne v bodoch 175 až 179 napadnutého rozsudku analyzoval správu predsedu Dvora audítorov z 11. novembra 1983, ako aj jej prílohy, t. j. zápisnicu z užšej schôdze z 12. októbra 1982 a správu tohto predsedu z toho istého dna, ktoré sa týkajú režimu tlmočenia a vecnej organizácie zasadnutí Dvora audítorov (ďalej spoločne len „správa z 11. novembra 1983“), pričom v bode 177 tohto rozsudku okrem iného konštatoval, že tieto dokumenty neumožňujú určiť, ktorý jazyk alebo ktoré jazyky sú pracovnými jazykmi alebo dorozumievacími jazykmi používanými v rámci útvarov, do ktorých by boli prijatí úspešní uchádzači výberového konania, ktorého sa týka sporné oznámenie o výberovom konaní.

48

Napokon Všeobecný súd v bodoch 181 až 187 napadnutého rozsudku analyzoval tabuľku predloženú Komisiou s názvom „LINGUE PARLATE DAL PERSONALE DELLA CORTE DEI CONTI IN SERVIZIO AL 30.09.2016“ (Jazyky, ktorými hovoria zamestnanci Dvora audítorov v činnej službe k 30. septembru 2016) a v bode 185 tohto rozsudku uviedol, že ani tento dokument neumožňuje určiť, ktorý jazyk alebo ktoré jazyky by v prípade uspokojivej znalosti urobili z úspešných uchádzačov výberových konaní, ktorých sa týka sporné oznámenie o výberovom konaní, osoby schopné ihneď sa zapojiť do pracovného procesu, keďže rovnako ako údaje predložené Komisiou v súvislosti s jej vlastnými zamestnancami, zaznamenáva len jazykové znalosti rôznych kategórií úradníkov Dvora audítorov.

49

Za týchto podmienok Všeobecný súd dospel v bodoch 187 a 188 napadnutého rozsudku k záveru, že rovnako ako informácie uvedené Komisiou, pokiaľ ide o jej internú prax v jazykovej oblasti, ani informácie týkajúce sa jazykov používaných zamestnancami Dvora audítorov neumožňujú preukázať, že predmetné obmedzenie je odôvodnené cieľom, aby prijatí administrátori boli schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

50

Po štvrté Všeobecný súd v bodoch 189 až 196 napadnutého rozsudku preskúmal informácie týkajúce sa rozšírenosti nemčiny, angličtiny a francúzštiny ako cudzích jazykov, ktorými sa hovorí a ktoré sa študujú v Európe, pričom v bodoch 195 a 196 tohto rozsudku rozhodol, že tieto informácie nemôžu samy osebe ani v spojení s inými skutočnosťami uvedenými v spise odôvodniť predmetné obmedzenie, keďže by mohli nanajvýš preukázať primeranosť tohto obmedzenia, ak by sa preukázalo, že toto obmedzenie zodpovedá potrebe mať k dispozícii úspešných uchádzačov schopných ihneď sa zapojiť do pracovného procesu, čo však Komisia nepreukázala.

51

Po preskúmaní všetkých informácií predložených Komisiou Všeobecný súd dospel v bodoch 197 až 199 napadnutého rozsudku k záveru, že Komisia nepreukázala, že obmedzenie výberu jazyka 2 je objektívne odôvodnené a primerané hlavnému cieľu, ktorý sleduje, a to prijať administrátorov schopných ihneď sa zapojiť do pracovného procesu. Nestačí totiž obhajovať zásadu takéhoto obmedzenia s odkazom na veľký počet úradných jazykov Únie a na potrebu vybrať ako jazyky internej komunikácie alebo „dorozumievacie jazyky“ menší počet jazykov, či dokonca iba jeden jazyk. Vzhľadom na článok 1d ods. 1 a 6 služobného poriadku je ešte potrebné objektívne odôvodniť výber jedného alebo viacerých konkrétnych jazykov pri súčasnom vylúčení všetkých ostatných jazykov.

52

V dôsledku toho Všeobecný súd vyhovel tretiemu a siedmemu žalobnému dôvodu a zrušil sporné oznámenie o výberovom konaní v rozsahu, v akom obmedzuje výber jazyka 2 výberového konania na nemčinu, angličtinu a francúzštinu.

53

V druhom rade Všeobecný súd preskúmal šiesty žalobný dôvod týkajúci sa druhého aspektu sporného jazykového režimu a založený na porušení článku 18 ZFEÚ, článku 24 štvrtého odseku ZFEÚ, článku 22 Charty základných práv Európskej únie, článkov 1 a 2 nariadenia č. 1/58, ako aj článku 1d ods. 1 a 6 služobného poriadku. Všeobecný súd v bode 222 napadnutého rozsudku vyhovel tomuto žalobnému dôvodu a zrušil sporné oznámenie o výberovom konaní v rozsahu, v akom obmedzuje výber jazykov komunikácie medzi uchádzačmi a EPSO‑m na nemčinu, angličtinu a francúzštinu.

54

V dôsledku toho Všeobecný súd v bode 223 napadnutého rozsudku žalobe vyhovel a sporné oznámenie o výberovom konaní zrušil v celom rozsahu. Okrem toho v bodoch 225 až 230 tohto rozsudku spresnil, že z dôvodov uvedených v tých istých bodoch toto zrušenie nemôže mať vplyv na prijatia do zamestnania, ku ktorým už došlo na základe rezervných zoznamov vypracovaných v závere predmetného výberového konania.

55

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

56

Talianska republika a Španielske kráľovstvo navrhujú, aby Súdny dvor:

57

Na podporu svojho odvolania Komisia uvádza tri odvolacie dôvody.

58

Prvý a druhý odvolací dôvod sa týkajú zákonnosti obmedzenia výberu jazyka 2 výberového konania na nemčinu, angličtinu a francúzštinu, zatiaľ čo tretí odvolací dôvod sa týka zákonnosti obmedzenia jazykov, ktoré sa môžu používať v komunikácii medzi uchádzačmi, ktorých sa týka sporné oznámenie o výberovom konaní, a EPSO‑om.

59

Prvý odvolací dôvod, ktorý sa delí na tri časti, je založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 1d ods. 6 služobného poriadku a pri definovaní povinnosti odôvodnenia prislúchajúcej Komisii, ako aj na porušení tejto povinnosti, ktorú má Všeobecný súd.

60

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd pri svojom preskúmaní skutočností týkajúcich sa internej praxe Komisie v jazykovej oblasti a jazykov používaných zamestnancami tejto inštitúcie poverenými úlohami v oblasti auditu bez akéhokoľvek odôvodnenia uplatnil protiprávne kritériá na posúdenie, či tieto skutočnosti preukazujú odôvodnenosť predmetného obmedzenia, a to v bode 137 napadnutého rozsudku schopnosť novoprijatého úradníka ihneď „podávať riadny pracovný výkon“ v inštitúcii, ktorá ho prijíma do zamestnania, ako aj v bodoch 159 až 161 tohto rozsudku neexistenciu „osobitnej výhody“, ktorú takémuto úradníkovi poskytujú niektoré z jazykov, na ktoré je tento výber obmedzený. Spoliehať sa na tieto kritériá by pritom znamenalo popierať záujem služby na tom, aby boli noví zamestnanci schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

61

Pokiaľ ide konkrétne o kritérium uvedené v bode 137 napadnutého rozsudku, Komisia po prvé tvrdí, že vzhľadom na to, že záujem služby vyžaduje prijatie uchádzačov, ktorí sú schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu, okolnosť, že títo uchádzači sú pritom schopní „podávať riadny pracovný výkon“, nie je relevantná.

62

Požadovať od novoprijatých zamestnancov, aby boli schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu, má totiž zabezpečiť kontinuitu so zamestnancami v aktívnom služobnom pomere v útvare pridelenia a ide nad rámec jednoduchej schopnosti ihneď podávať riadny pracovný výkon.

63

Po druhé Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nedefinoval, čo zahŕňa tento pojem „podávať riadny pracovný výkon“, ani nepodložil konštatovanie, že je možné takúto prácu vykonávať, v rozpore s povinnosťou odôvodnenia.

64

Po tretie je „nemožné“, aby novoprijatý uchádzač, ktorý neovláda jeden z troch jazykov, ktoré sú podľa sporného oznámenia o výberovom konaní oprávnené ako jazyk 2, mohol podávať riadny pracovný výkon v inštitúcii, ktorej riadiaci politický orgán, konkrétne kolégium členov Komisie, prijíma svoje interné rozhodnutia len v jednom z týchto troch jazykov. V tejto súvislosti Komisia v podstate tvrdí, že odkaz Všeobecného súdu na body 121 a 122 rozsudku z 15. septembra 2016, Taliansko/Komisia (T‑353/14 a T‑17/15, EU:T:2016:495), je nesprávny, keďže Výbor stálych predstaviteľov (Coreper), na ktorý sa odkazuje v týchto bodoch, je orgán osobitne stanovený v článku 16 ods. 7 ZEÚ, ktorý je odlišný od ostatných inštitúcií. Prejednávaná vec sa však týka členov tej istej inštitúcie, zahŕňajúcej kolégium, ako aj rôzne útvary tejto inštitúcie. Navyše osobitosť úloh, ktoré sa majú plniť v útvaroch pridelenia, nemá vplyv na skutočnosť, že v konečnom dôsledku sú to práve útvary, ktoré predkladajú každý návrh aktu kolégiu členov Komisie.

65

Po štvrté Všeobecný súd prekročil hranice svojho súdneho preskúmania, keď dospel k záveru, že Komisia mala poskytnúť podrobnejšie vysvetlenia na odôvodnenie predmetného obmedzenia, pričom takéto posúdenie navyše neodôvodnil.

66

Talianska republika a Španielske kráľovstvo spochybňujú túto argumentáciu.

67

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musia inštitúcie Únie disponovať širokou mierou voľnej úvahy pri organizácii ich vnútornej štruktúry, a predovšetkým pri určovaní kritérií spôsobilosti vyžadovaných pre miesta, ktoré majú byť obsadené, a v závislosti na týchto kritériách a v záujme služby pre stanovenie podmienok a spôsobu organizácie výberového konania. Na organizovanie svojich služieb užitočným a rozumným spôsobom treba, aby inštitúcie, rovnako ako EPSO, ak vykonáva právomoci, ktoré mu boli zverené uvedenými inštitúciami, mohli určiť v súlade s ich potrebami schopnosti, ktoré treba vyžadovať od uchádzačov zúčastňujúcich sa na výberových konaniach (rozsudok z 26. marca 2019, Komisia/Taliansko, C‑621/16 P, EU:C:2019:251, bod 88).

68

Inštitúcie však musia pri uplatňovaní služobného poriadku dbať na dodržiavanie článku 1d služobného poriadku, ktorý zakazuje akúkoľvek diskrimináciu na základe jazyka. Hoci je pravda, že odsek 6 uvedeného článku stanovuje, že obmedzenia tohto zákazu sú možné, je to tak pod podmienkou, že tieto obmedzenia sú „odôvodnené objektívnymi a dostatočnými dôvodmi“ a zamerané na „legitímne ciele všeobecného záujmu v rámci personálnej politiky“ (rozsudok z 26. marca 2019, Komisia/Taliansko, C‑621/16 P, EU:C:2019:251, bod 89).

69

Široká miera voľnej úvahy, ktorou disponujú inštitúcie Únie pri organizácii svojich služieb, rovnako ako EPSO za podmienok uvedených v bode 68 tohto rozsudku, je teda imperatívne obmedzená článkom 1d služobného poriadku, takže rozdielne zaobchádzanie na základe jazyka, ktoré vedie k obmedzeniu jazykového režimu výberového konania na obmedzený počet úradných jazykov, je prípustné iba vtedy, ak je takéto obmedzenie objektívne odôvodnené a primerané skutočným potrebám služby. Okrem toho akákoľvek podmienka týkajúca sa špecifických jazykových znalostí musí byť založená na jasných, objektívnych a predvídateľných kritériách, ktorá uchádzačom umožní pochopiť dôvod, prečo musí túto podmienku splniť, a súdom Únie umožní preskúmať jej zákonnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2019, Komisia/Taliansko, C‑621/16 P, EU:C:2019:251, body 90 až 93 a citovanú judikatúru).

70

Je úlohou inštitúcie, ktorá obmedzila jazykový režim výberového konania na obmedzený počet úradných jazykov Únie, aby preukázala, že takéto obmedzenie je spôsobilé uspokojiť skutočné potreby týkajúce sa úloh, ktoré budú prijaté osoby plniť, že je primerané týmto potrebám a je založené na jasných, objektívnych a predvídateľných kritériách, zatiaľ čo Všeobecnému súdu prináleží, aby vykonal konkrétne preskúmanie, či je toto obmedzenie objektívne odôvodnené a primerané vzhľadom na uvedené potreby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2019, Komisia/Taliansko, C‑621/16 P, EU:C:2019:251, body 93 a 94).

71

V rámci tohto preskúmania musí súd Únie nielen overiť vecnú správnosť predložených dôkazov, ich vierohodnosť a koherentnosť, ale aj preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú všetky relevantné údaje, ktoré musia byť zohľadnené pri posudzovaní komplexnej situácie, a či sú spôsobilé odôvodniť závery, ktoré sa z nich vyvodili (rozsudok z 26. marca 2019, Komisia/Taliansko, C‑621/16 P, EU:C:2019:251, bod 104).

72

V prvej časti tohto odvolacieho dôvodu Komisia v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že preskúmal odôvodnenie obmedzenia výberu jazyka 2 výberového konania vzhľadom na cieľ, ktorý nezodpovedá cieľu uvedenému v spornom oznámení o výberovom konaní.

73

Treba však konštatovať, že táto výhrada je založená na nesprávnom výklade bodov 137 a 159 až 161 napadnutého rozsudku, ktorých znenie bolo pripomenuté v bodoch 37, 42 a 43 tohto rozsudku.

74

Z týchto bodov napadnutého rozsudku, vykladaných v ich kontexte, totiž vyplýva, že Všeobecný súd skúmal, či skutočnosti predložené Komisiou týkajúce sa jej internej praxe v jazykovej oblasti a jazykov používaných zamestnancami tejto inštitúcie poverenými úlohami v oblasti auditu môžu preukázať, že takéto obmedzenie je objektívne odôvodnené a primerané práve vzhľadom na „potrebu prijať administrátorov schopných ihneď sa zapojiť do pracovného procesu“ uvedenú okrem iného v bode 1 písm. i) prílohy II sporného oznámenia o výberovom konaní ako odôvodnenie tohto obmedzenia.

75

Pokiaľ ide v prvom rade o bod 137 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd, ktorý konštatoval, že „nemožno bez ďalších vysvetlení predpokladať, že novoprijatý úradník, ktorý neovláda žiadny z…jazykov [oprávnených ako jazyk 2], nebude schopný [ihneď podávať riadny pracovný výkon] v…inštitúcii“ nijako nespochybnil záujem služby mať k dispozícii administrátorov, ktorí sú schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu, ale sa naopak snažil určiť, či skutočnosti predložené Komisiou týkajúce sa jej internej praxe v oblasti jazykov preukazujú, že na uspokojenie tohto záujmu je vzhľadom na funkčné osobitosti pracovných miest, na ktoré sa vzťahuje sporné oznámenie o výberovom konaní, a na jazyky, ktoré dotknuté útvary skutočne používajú pri svojej každodennej práci, nevyhnutné, aby bol výber jazyka 2 tohto výberového konania obmedzený na nemčinu, angličtinu a francúzštinu (pozri tiež, pokiaľ ide o judikatúru Všeobecného súdu citovanú v tomto bode 137, rozsudok z 26. marca 2019, Komisia/Taliansko, C‑621/16 P, EU:C:2019:251, bod 106).

76

Okrem toho týmto postupom Všeobecný súd neporušil svoju povinnosť odôvodnenia, ani neprekročil hranice svojho súdneho preskúmania.

77

V súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 70 a 71 tohto rozsudku totiž Všeobecný súd správne a bez prekročenia hranice svojho preskúmania, overil, či obmedzenie výberu jazyka 2 bolo objektívne odôvodnené potrebou prijať administrátorov schopných ihneď sa zapojiť do pracovného procesu a či úroveň požadovaných jazykových znalostí bola primeraná skutočným potrebám služby.

78

Pokiaľ ide o argumentáciu Komisie týkajúcu sa jej vlastných rozhodovacích postupov a o jej výhradu, že Všeobecný súd nesprávne odkázal na rozsudok z 15. septembra 2016, Taliansko/Komisia (T‑353/14 a T‑17/15, EU:T:2016:495), a ďalej, že vychádzal z osobitnej povahy úloh, ktorých sa týka sporné oznámenie o výberovom konaní, pri zamietnutí odôvodnenia založeného na cieli mať k dispozícii administrátorov schopných ihneď sa zapojiť do pracovného procesu, treba v prvom rade poznamenať, že Všeobecný súd preskúmal všetky dokumenty predložené Komisiou a po tomto preskúmaní dospel k záveru, že z nich nevyplýva nevyhnutná súvislosť medzi rozhodovacími postupmi Komisie a úlohami v oblasti auditu, ktoré budú schopní plniť úspešní uchádzači sporného výberového konania. Komisia však tento záver nespochybňuje, iba tvrdí, že by bolo „nemožné“ používať iný jazyk ako tri predmetné jazyky.

79

Ďalej, hoci sa bod 121 rozsudku z 15. septembra 2016, Taliansko/Komisia (T‑353/14 a T‑17/15, EU:T:2016:495), na ktorý odkazuje bod 137 napadnutého rozsudku, týka argumentácie Komisie týkajúcej sa jazykov používaných v rámci Coreperu, treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 122 toho istého rozsudku tiež konštatoval, že vo všeobecnosti, pokiaľ ide o tvrdenia založené na používaní jedného alebo viacerých jazykov ako „jazykov konania“ inštitúcie Únie, nemožno bez ďalších vysvetlení predpokladať, že novoprijatý úradník, ktorý neovláda nijaký z týchto jazykov, by nebol schopný ihneď podávať riadny pracovný výkon v dotknutej inštitúcii. Z toho vyplýva, že Komisia v každom prípade nemôže dôvodne tvrdiť, že Všeobecný súd nezohľadnil svoju vlastnú judikatúru.

80

Napokon, pokiaľ ide o osobitnú povahu úloh, ktorých sa týka sporné oznámenie o výberovom konaní, treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 137 napadnutého rozsudku konštatoval, že odôvodnenie založené na cieli mať k dispozícii administrátorov, ktorí sú schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu, nebolo z právneho hľadiska dostatočne podložené.

81

V tejto súvislosti sa Všeobecný súd v súlade s tým, čo bolo pripomenuté v bodoch 70 a 71 tohto rozsudku, obmedzil na preskúmanie nevyhnutné na určenie jazykových znalostí, ktoré môže Komisia objektívne požadovať v záujme služby, vzhľadom na konkrétne úlohy uvedené v spornom oznámení o výberovom konaní.

82

V druhom rade, pokiaľ ide o výhrady Komisie smerujúce proti bodom 159 až 161 napadnutého rozsudku, treba uviesť, že v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 70 tohto rozsudku, Komisii prináležalo, aby preukázala, že obmedzenie výberu jazyka 2 výberového konania je spôsobilé uspokojiť skutočné potreby týkajúce sa úloh, ktoré budú prijaté osoby plniť.

83

Práve to Všeobecný súd overil v bodoch 159 až 161 napadnutého rozsudku, keď konštatoval, že údaje predložené Komisiou, pokiaľ ide o jazykové znalosti zamestnancov tejto inštitúcie poverených úlohami v oblasti auditu, vedú prinajlepšom k záveru, že aj keď znalosť angličtiny môže úspešným uchádzačom sporného výberového konania poskytovať výhodu v internej komunikácii a umožniť im tak ihneď sa zapojiť do pracovného procesu na úrovni tejto komunikácie, takýto záver neplatí, pokiaľ ide o znalosť nemčiny a francúzštiny.

84

Všeobecný súd preto mohol oprávnene dospieť k záveru, že Komisia nepreukázala, že uspokojivá znalosť jedného z týchto dvoch ďalších jazykov poskytuje výhodu na účely dosiahnutia cieľa mať k dispozícii administrátorov, ktorí sú schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

85

Keďže nijaká z výhrad nie je dôvodná, prvá časť prvého odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť.

86

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že neprimerane prísne vymedzil tak povinnosť uviesť v spornom oznámení o výberovom konaní odôvodnenie predmetného obmedzenia, ako aj dôkazné bremeno v súvislosti s dôvodnosťou tohto odôvodnenia.

87

Po prvé dôkazné bremeno, ktoré Všeobecný súd uložil Komisii na preukázanie existencie uvedeného odôvodnenia, tak výrazne prekračuje mieru presnosti, ktorú vyžaduje judikatúra, v rozsahu, v akom v bode 113 poslednej vete, v bode 138 prvej vete a v bode 157 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia nepreukázala, že tri jazyky, ktoré boli v spornom oznámení o výberovom konaní oprávnené ako jazyk 2, sú skutočne tromi jazykmi, ktoré „všetky útvary“ tejto inštitúcie každodenne používajú.

88

Po druhé Všeobecný súd v bode 144 napadnutého rozsudku vyžadoval preukázanie „výlučného používania“ týchto troch jazykov v rozhodovacích postupoch Komisie, zatiaľ čo v tomto oznámení sa uvádzalo, že inštitúcie Únie nepoužívajú uvedené jazyky výlučne, ale prevažne. Všeobecný súd tak mal overiť, či sú tieto tri jazyky skutočne najpoužívanejšími jazykmi inštitúcie, a nie jedinými používanými jazykmi. Okrem toho sa Všeobecný súd dopustil rovnakého pochybenia v bodoch 159 až 161 tohto rozsudku, keď doplnil kritérium preskúmania, podľa ktorého je potrebné posúdiť, či dotknuté tri jazyky poskytujú „osobitnú výhodu“ uchádzačom sporného výberového konania.

89

Po tretie na rozdiel od toho, čo tvrdí Všeobecný súd v poslednej vete bodu 147 napadnutého rozsudku, Komisii neprináleží identifikovať, ktorý z týchto troch jazykov sa môže používať, a relatívny význam každého z týchto jazykov je irelevantný.

90

Po štvrté Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 193 napadnutého rozsudku zamietol všetky štatistické údaje, ktoré predložila, z dôvodu, že nemožno predpokladať, že správne odrážajú jazykové znalosti potenciálnych uchádzačov predmetného výberového konania.

91

Podľa tejto inštitúcie sa miera dokazovania vyžadovaná judikatúrou Súdneho dvora vzťahuje na identifikáciu úradných jazykov, ktorých znalosť je v Únii najrozšírenejšia. Obmedzenie výberu jazyka 2 výberového konania je preto odôvodnené objektívnymi skutočnosťami týkajúcimi sa šírenia jazykov, na základe ktorých možno dôvodne vyvodiť, že tieto údaje zodpovedajú jazykovým znalostiam, ktoré majú osoby, ktoré sa chcú zúčastniť výberových konaní Únie. Za týchto podmienok nie je úlohou Komisie, aby preukázala, že takáto súvislosť je riadne doložená.

92

Okrem toho záver uvedený v prvej vete bodu 197 napadnutého rozsudku obsahuje tiež v rozsahu, v akom vychádza z rovnakého nesprávneho predpokladu, nesprávne právne posúdenie.

93

Nakoniec po piate Komisia tvrdí, že v bode 139 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vykonal čisto hypotetické posúdenia tým, že výrazne obmedzil rozsah pôsobnosti oznámenia SEC(2000) 2071/6.

94

Talianska republika a Španielske kráľovstvo túto argumentáciu spochybňujú.

95

Po prvé treba pripomenúť, ako vyplýva z bodu 69 tohto rozsudku, že každá podmienka týkajúca sa špecifických jazykových znalostí musí byť založená na jasných, objektívnych a predvídateľných kritériách, ktoré uchádzačom umožnia pochopiť dôvod, prečo musia túto podmienku splniť, a súdom Únie umožní preskúmať jej zákonnosť.

96

Odôvodnenie rozhodnutia inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie má osobitný význam v rozsahu, v akom umožňuje dotknutej osobe rozhodnúť s plnou znalosťou veci, či chce podať opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu, ako aj príslušnému súdu vykonať jeho preskúmanie, a teda predstavuje jednu z podmienok účinného súdneho preskúmania zaručeného článkom 47 Charty základných práv (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 103, ako aj citovaná judikatúra).

97

Pokiaľ ide o obmedzenie výberu jazyka 2 v oznámení o výberovom konaní, Súdny dvor rozhodol, že Všeobecnému súdu prislúcha overiť, či toto oznámenie, všeobecné pravidlá platné pre verejné výberové konania alebo dôkazy poskytnuté Komisiou obsahujú „konkrétne dôvody“ umožňujúce objektívne preukázať záujem služby, ktorý by mohol odôvodniť takéto obmedzenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2019, Komisia/Taliansko, C‑621/16 P, EU:C:2019:251, bod 95).

98

Všeobecný súd teda v napadnutom rozsudku správne vykonal toto overenie a v bode 100 tohto rozsudku konštatoval, a to po preskúmaní vykonanom najmä v jeho bodoch 93 až 99, ktorých obsah bol opísaný v bodoch 28 až 29 tohto rozsudku, že aj keby bol dôvod založený na potrebe, aby boli novoprijaté osoby schopné ihneď sa zapojiť do pracovného procesu, chápaný z hľadiska opisu úloh uvedených v spornom oznámení o výberovom konaní, nemohol by – vzhľadom na svoju nejasnú a všeobecnú formuláciu a na to, že v danom oznámení nie sú uvedené konkrétne údaje, ktoré by mohli túto potrebu podporiť – odôvodniť obmedzenie výberu jazyka 2 výberového konania na nemčinu, angličtinu a francúzštinu.

99

Okrem toho Komisia vo svojom odvolaní zdôraznila, že nespochybňuje body 86 až 100 napadnutého rozsudku.

100

V druhom rade v rozsahu, v akom Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že jej uložil neprimerané dôkazné bremeno, z bodov 70 a 71 tohto rozsudku vyplýva, že jednak Komisia mala v rámci prejednávanej veci preukázať, že obmedzenie výberu jazyka 2 výberového konania je spôsobilé uspokojiť skutočné potreby týkajúce sa úloh, ktoré budú prijaté osoby plniť, že je primerané týmto potrebám a je založené na jasných, objektívnych a predvídateľných kritériách, a jednak Všeobecný súd mal vykonať konkrétne preskúmanie, či je toto obmedzenie objektívne odôvodnené a primerané vzhľadom na uvedené potreby, pričom mal overiť nielen vecnú správnosť dôkazov uvedených Komisiou, ich vierohodnosť a konzistentnosť, ale aj to, či tieto dôkazy poskytujú všetky relevantné údaje, ktoré treba zohľadniť pri posudzovaní odôvodnenia uvedeného obmedzenia, a či sú spôsobilé odôvodniť závery, ktoré sa z nich vyvodili.

101

Pritom práve to Všeobecný súd urobil, keď v bodoch 106 až 199 napadnutého rozsudku preskúmal skutočnosti predložené Komisiou na podporu dôvodu založeného na potrebe, aby novoprijaté osoby boli schopné ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

102

Po prvé, pokiaľ ide o výhrady smerujúce proti poslednej vete bodu 113, prvej vete bodu 138 a proti bodu 157 napadnutého rozsudku, ktorých obsah bol opísaný v bodoch 33, 38 a 41 tohto rozsudku, treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Všeobecný súd v nich vôbec nevyžadoval, aby Komisia na účely preukázania odôvodnenosti predmetného obmedzenia preukázala, že všetky útvary Komisie používajú nemčinu, angličtinu a francúzštinu pri svojej každodennej práci.

103

V bode 113 napadnutého rozsudku tak Všeobecný súd len overil tvrdenie Komisie, podľa ktorého oznámenie SEC(2000) 2071/6, a najmä jeho bod 2.2, obmedzuje počet „pracovných jazykov“ tejto inštitúcie na tri, pričom konštatoval, že najmä vzhľadom na kontext tohto bodu, ktorý sa týka prijímania rozhodnutí kolégiom členov Komisie písomným postupom, samotný odkaz na „tri pracovné jazyky Komisie“ v tomto bode nepostačuje na preukázanie dôvodnosti tohto tvrdenia.

104

Podľa tejto rovnakej logiky Všeobecný súd v bodoch 136 až 138 napadnutého rozsudku konštatoval, a to vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam uvedeným Komisiou, ktoré sa týkajú jej internej praxe v jazykovej oblasti, že v rozsahu, v akom je ich jediným cieľom definovať jazyky potrebné na priebeh rôznych rozhodovacích postupov Komisie, a nevyplýva z nich, že existuje potrebná spojitosť medzi týmito postupmi a úlohami, ktoré budú schopní plniť úspešní uchádzači sporného výberového konania, ani to, že jej útvary skutočne používajú všetky tri jazyky kvalifikované ako „procesné jazyky“ pri svojej každodennej práci, nemôžu tieto skutočnosti odôvodniť predmetné obmedzenie vzhľadom na funkčné osobitosti pracovných miest, na ktoré sa vzťahuje sporné oznámenie o výberovom konaní.

105

Okrem toho v bode 157 napadnutého rozsudku uviedol, že údaje poskytnuté Komisiou týkajúce sa jazykových znalostí zamestnancov tejto inštitúcie poverených úlohami v oblasti auditu neumožňujú samy osebe, ani v spojení so skutočnosťami týkajúcimi sa jej internej praxe v jazykovej oblasti určiť, ktorý jazyk alebo ktoré jazyky sa ako dorozumievacie jazyky skutočne používajú jednotlivými útvarmi, z ktorých tieto údaje pochádzajú, pri ich každodennej práci, alebo dokonca jazyk alebo jazyky, ktoré sú nevyhnutné pri plnení úloh uvedených v spornom oznámení o výberovom konaní, a že tieto údaje teda neumožňujú určiť jazyk alebo jazyky, ktorých uspokojivá znalosť by z úspešných uchádzačov výberového konania urobila administrátorov schopných ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

106

Z bodov 113, 138 a 157 napadnutého rozsudku, vykladaných v ich kontexte, teda vyplýva, že Všeobecný súd len overil, a to oprávnene, či skutočnosti predložené Komisiou na podporu odôvodnenia založeného na potrebe, aby novoprijaté osoby boli schopné ihneď sa zapojiť do pracovného procesu, môžu preukázať, že nemčina, angličtina a francúzština sú jazyky, ktoré zamestnanci útvarov, do ktorých majú byť uchádzači predmetného výberového konania v zásade zaradení, skutočne používajú pri plnení svojich bežných úloh, takže uspokojivá znalosť aspoň jedného z týchto troch jazykov zo strany uvedených uchádzačov je nevyhnutná a zároveň postačujúca na to, aby títo uchádzači mohli byť schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

107

Po druhé tie isté úvahy platia aj v súvislosti s výhradou smerujúcou proti posúdeniu Všeobecného súdu uvedenému v bode 144 napadnutého rozsudku, podľa ktorého v každom prípade a aj nezávisle od existencie spojitosti medzi rozhodovacími postupmi Komisie a osobitnými úlohami uvedenými v spornom oznámení o výberovom konaní, ňou uvádzané skutočnosti týkajúce sa jej internej praxe v jazykovej oblasti ani zďaleka nesvedčia o výlučnom používaní troch „procedurálnych“ jazykov. V tomto bode 144 totiž Všeobecný súd len pre úplnosť uviedol, že predmetné skutočnosti nemôžu podporiť záver, že tieto postupy sa obmedzujú na tieto tri jazyky. Okrem toho možnosť zamestnancov útvaru, do ktorého majú byť uchádzači výberového konania zaradení, plniť svoje bežné úlohy v iných jazykoch, než sú jazyky, na ktoré je obmedzený výber jazyka 2 výberového konania, môže prípadne spochybniť potrebu, aby títo uchádzači ovládali jeden z týchto posledných uvedených jazykov, aby tak boli schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

108

Okrem toho výhrada Komisie, podľa ktorej Všeobecný súd v bodoch 159 až 161 napadnutého rozsudku vyžadoval, aby uspokojivá znalosť jedného z jazykov oprávnených ako jazyk 2 sporného výberového konania poskytovala úspešným uchádzačom osobitnú výhodu, je založená na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku.

109

Všeobecný súd totiž v bode 161 napadnutého rozsudku konštatoval, že údaje predložené Komisiou, pokiaľ ide o jazykové znalosti zamestnancov tejto inštitúcie, ktorí sú poverení úlohami v oblasti auditu, vedú v najlepšom prípade k záveru, že hoci znalosť angličtiny môže úspešným uchádzačom sporného výberového konania poskytovať výhodu v internej komunikácii, a teda umožniť týmto úspešným uchádzačom ihneď sa zapojiť do pracovného procesu na úrovni tejto komunikácie, takýto záver neplatí, pokiaľ ide o znalosť nemčiny a francúzštiny.

110

Všeobecný súd preto mohol správne dospieť k záveru, že Komisii sa nepodarilo preukázať, že uspokojivá znalosť nemčiny a francúzštiny, viac než kombinácia zahŕňajúca iný úradný jazyk Únie, je nevyhnutná na zabezpečenie dosiahnutie cieľa mať k dispozícii administrátorov, ktorí sú schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

111

Po tretie z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Všeobecnému súdu nemožno vytýkať, že v poslednej vete bodu 147 napadnutého rozsudku konštatoval, že správy generálneho tajomníka Komisie, ktoré Komisia predložila a ktoré v súlade s dokumentom nazvaným „Jazykové požiadavky v závislosti od postupu prijímania“ schvaľujú v určitých oblastiach trvalé výnimky, keď povoľujú predkladať návrhy aktu v jedinom „procedurálnom“ jazyku, neumožňujú vyvodiť užitočné závery, keďže neuvádzajú, ktorý z týchto jazykov sa môže konkrétne použiť.

112

Po štvrté, pokiaľ ide o výhradu Komisie smerujúcu proti bodom 193 a 197 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že táto výhrada je založená na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku. V prvom rade na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Všeobecný súd v tomto bode 193 v nijakom prípade neodmietol zohľadniť v celom rozsahu štatistické údaje týkajúce sa najčastejšie študovaných jazykov v roku 2012 na úrovni nižšieho stredoškolského vzdelania z dôvodu, že Komisia nepreukázala, že tieto údaje správne odrážajú jazykové znalosti potenciálnych uchádzačov v spornom výberovom konaní, ale len poznamenal, že dôkazná sila týchto údajov je menšia z toho dôvodu, že odkazujú na všetkých občanov Únie, vrátane tých osôb, ktoré ešte nedosiahli plnoletosť.

113

Komisia ďalej nespochybňuje posúdenie Všeobecného súdu vykonané v bode 194 napadnutého rozsudku, podľa ktorého jediná skutočnosť, ktorú uvedené údaje môžu preukázať, je to, že počet potenciálnych uchádzačov, ktorých situácia je ovplyvnená predmetným obmedzením, je nižší ako v prípade, keby bol tento výber obmedzený na iné jazyky.

114

Napokon a predovšetkým, ako v podstate uviedol Všeobecný súd v bode 195 napadnutého rozsudku, tie isté údaje nemôžu preukázať, že obmedzenie výberu jazyka 2 výberového konania je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa mať k dispozícii úspešných uchádzačov, ktorí sú schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu. Vzhľadom na to, že Všeobecný súd dospel najmä v bodoch 149 a 188 tohto rozsudku k záveru, že Komisia tento dôkaz nepredložila, nemohli teda štatistické údaje týkajúce sa najviac študovaných jazykov preukázať, že toto obmedzenie bolo vzhľadom na tento cieľ objektívne odôvodnené.

115

Po piate Komisia tým, že spochybňuje posúdenie v bode 139 napadnutého rozsudku, uvedené v bode 38 tohto rozsudku, ktoré považuje za hypotetické, a tvrdí, že Všeobecný súd výrazne obmedzil rozsah pôsobnosti oznámenia SEC(2000) 2071/6, sa nedovoláva nesprávneho právneho posúdenia, ale požaduje, aby Súdny dvor nahradil posúdenie Všeobecného súdu svojím vlastným posúdením tohto dôkazu.

116

Z článku 256 ods. 1 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie sa obmedzuje len na právne otázky a že len Všeobecný súd má preto právomoc zistiť a posúdiť relevantné skutočnosti, ako aj dôkazy. Posúdenie skutkových okolností a dôkazov tak s výnimkou prípadu ich skreslenia nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (uznesenie z 27. januára 2022, FT a i./Komisia, C‑518/21 P, neuverejnené, EU:C:2022:70, bod 12, ako aj citovaná judikatúra).

117

Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť.

118

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 132 až 135 napadnutého rozsudku zúžil rozsah dôkazov, ktoré predložila v súvislosti so svojou internou praxou v jazykovej oblasti na základe nesprávneho kritéria posúdenia, a to existencie záväzného právneho aktu definujúceho pracovné jazyky dotknutej inštitúcie. Z článku 1d ods. 6 služobného poriadku, ani z judikatúry Súdneho dvora však nevyplýva, že obmedzenie výberu druhého jazyka výberového konania môžu odôvodniť iba takéto akty.

119

Okrem toho tak oznámenie generálneho tajomníka Komisie o vykonávaní oznámenia Rady SEC(2000) 2071/6, ako aj „Jazykové požiadavky v závislosti od postupu prijímania“ obsiahnuté v Príručke pre operačné postupy sú „internými pravidlami“ v zmysle bodu 2 prílohy II sporného oznámenia o výberovom konaní, keďže sú pre inštitúciu záväzné.

120

Talianska republika a Španielske kráľovstvo túto argumentáciu odmietajú.

121

Ako uviedol generálny advokát v bodoch 71 až 73 svojich návrhov, táto tretia časť prvého odvolacieho dôvodu, podľa ktorej Všeobecný súd zúžil rozsah dôkazov týkajúcich sa internej praxe Komisie v jazykovej oblasti tým, že sa domnieval, že iba záväzný právny akt môže odôvodniť také jazykové obmedzenie, aké stanovuje sporné oznámenie o výberovom konaní, je založené na nesprávnom výklade bodov 132 až 135 napadnutého rozsudku, ktorých obsah bol pripomenutý v bode 35 tohto rozsudku.

122

Z týchto bodov v spojení s bodmi 136 až 149 napadnutého rozsudku, opísanými v bodoch 36 až 39 tohto rozsudku, totiž vyplýva, že Všeobecný súd len na úvodné spresnenie správne konštatoval, že tieto skutočnosti nemožno považovať za podrobné pravidlá uplatňovania všeobecného jazykového režimu v zmysle článku 6 nariadenia č. 1/58, pričom následne dôkladne preskúmal, či uvedené skutočnosti môžu odôvodniť predmetné obmedzenie vzhľadom na funkčné osobitosti pracovných miest, na ktoré sa vzťahuje sporné oznámenie o výberovom konaní. Záver Všeobecného súdu, podľa ktorého to tak nie je, teda nesúvisí s neexistenciou interného rozhodnutia, ktoré by stanovilo pracovné jazyky v rámci Komisie, na ktorú Všeobecný súd poukázal v bode 135 napadnutého rozsudku a ktorú okrem iného Komisia nespochybnila, ale so skutočnosťou, že jediným cieľom týchto skutočností je definovať jazyky potrebné na priebeh jednotlivých rozhodovacích postupov Komisie.

123

Tretia časť prvého odvolacieho dôvodu teda nemôže uspieť.

124

Z týchto úvah vyplýva, že prvý odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

125

Druhý odvolací dôvod obsahuje sedem častí, v ktorých Komisia uvádza, že došlo ku skresleniu dôkazov predložených Všeobecnému súdu a k nesprávnemu právnemu posúdeniu.

126

Na úvod treba pripomenúť, že výhrady týkajúce sa skutkových zistení a ich posúdenia v napadnutom rozhodnutí sú prípustné v štádiu odvolania, ak sa tvrdí, že Všeobecný súd dospel k zisteniam, ktorých vecná nesprávnosť vyplýva z písomností v spise alebo že skreslil dôkazy, ktoré mu boli predložené (rozsudok z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, EU:C:2007:32, bod 35).

127

V tejto súvislosti ak odvolateľ tvrdí, že ide o skreslenie dôkazov Všeobecným súdom, musí podľa článku 256 ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora presne označiť dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil, a preukázať pochybenia v rámci posudzovania, ktoré podľa jeho názoru viedli Všeobecný súd k tomuto skresleniu. Skreslenie okrem toho musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov (rozsudok z 28. januára 2021, Qualcomm a Qualcomm Europe/Komisia, C‑466/19 P, EU:C:2021:76, bod 43).

128

Okrem toho hoci skreslenie dôkazov môže spočívať vo výklade dokumentu v rozpore s jeho obsahom, musí zjavne vyplývať zo spisu predloženého Súdnemu dvoru a jeho predpokladom je, že Všeobecný súd zjavne prekročil hranice primeraného posúdenia týchto dôkazov. V tejto súvislosti nestačí preukázať, že dokument mohol byť vykladaný odlišne od výkladu, ktorý zvolil Všeobecný súd (rozsudok z 28. januára 2021, Qualcomm a Qualcomm Europe/Komisia, C‑466/19 P, EU:C:2021:76, bod 44).

129

Vzhľadom na tieto zásady je potrebné analyzovať sedem častí druhého odvolacieho dôvodu.

130

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 112 až 117 a 138 napadnutého rozsudku skreslil význam a rozsah pôsobnosti oznámenia SEC(2000) 2071/6. Po prvé Komisia v súvislosti s bodom 113 napadnutého rozsudku zdôrazňuje, že toto oznámenie ani zďaleka nie je len hodnotením rozhodovacích postupov inštitúcie, ale jasne obmedzuje počet pracovných jazykov tejto inštitúcie na tri, ako vyplýva z bodu 2.2 tohto oznámenia.

131

Po druhé odkaz v tomto bode 2.2 na okolnosť, že dokument môže byť schválený v autentickom jazyku, nevedie, na rozdiel od toho, čo konštatoval Všeobecný súd v bode 115 napadnutého rozsudku, k zániku povinnosti schváliť ho aj v jednom z troch pracovných jazykov.

132

Po tretie zapojeniu prekladateľskej služby nemožno pripisovať význam, ktorý mu priznal Všeobecný súd v bodoch 116 a 138 napadnutého rozsudku. Cieľom tohto zapojenia je totiž len zabezpečiť efektívnejšie nakladanie so zdrojmi v jednotlivých útvaroch a nemení nič na skutočnosti, že najmä útvar, ktorý je autorom návrhu aktu, ktorý sa má predložiť kolégiu členov Komisie, musí mať – vzhľadom na jeho aktívnu účasť v rozhodovacom procese a na povinnosť dodržiavať jazykový režim uvedený v bode 4 uvedeného oznámenia – k dispozícii úradníkov, ktorí ovládajú tri pracovné jazyky.

133

Talianska republika a Španielske kráľovstvo namietajú neprípustnosť tejto časti z dôvodu, že Komisia len požaduje, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie dôkazov, ktoré predložila Všeobecnému súdu, bez toho, aby preukázala, že Všeobecný súd tieto dôkazy skreslil.

134

Treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Všeobecný súd pri svojom preskúmaní oznámenia SEC(2000) 2071/6 vykonaného v bodoch 112 až 117 a 138 napadnutého rozsudku, ktorých obsah bol opísaný v bodoch 33 a 38 tohto rozsudku, toto oznámenie nijako neskreslil.

135

V tejto súvislosti treba uviesť, že z bodu 1.2 oznámenia SEC(2000) 2071/6 vyplýva, že jeho cieľom je identifikovať spôsoby a prostriedky umožňujúce zvýšiť efektívnosť a transparentnosť rozhodovacích postupov. Na tento účel toto oznámenie v bodoch 2 a 3 vymenúva platné postupy a v bode 4 navrhuje spôsoby ich zjednodušenia, ako aj v bode 5 iné opatrenia, ktoré sa majú prijať. Pokiaľ ide najmä o bod 2.2 tohto oznámenia, ten okrem iného uvádza, že v rámci písomného postupu „dokumenty sa musia distribuovať vo všetkých troch pracovných jazykoch Komisie“, zatiaľ čo v rámci postupu na základe splnomocnenia sa znenie rozhodnutia, ktoré sa má prijať „predkladá v jedinom pracovnom jazyku a/alebo v jeho autentických zneniach“.

136

Všeobecný súd teda zjavne neskreslil oznámenie SEC(2000) 2071/6, keď v bode 113 napadnutého rozsudku konštatoval, že jeho predmet „v podstate spočíva v hodnotení rôznych druhov postupov prijímania rozhodnutí kolégiom členov Komisie… a v návrhu na jeho zjednodušenie“ a že „práve v tomto kontexte a s odkazom na konkrétny druh postupu, konkrétne na písomný postup“ sa v bode 2.2 oznámenia, ktorého príslušná pasáž je okrem iného verne prebratá, odkazuje na „pracovné jazyky“. Okrem toho Všeobecný súd nijako neprekročil hranice primeraného posúdenia tohto bodu 2.2, keď konštatoval, že tento jediný odkaz nestačí na preukázanie toho, že nemčina, angličtina a francúzština sú jazyky, ktoré všetky útvary Komisie skutočne používajú pri ich každodennej práci.

137

To isté platí pre konštatovanie Všeobecného súdu v bode 115 napadnutého rozsudku, ktoré iba verne preberá bod 2.2 oznámenia SEC(2000) 2071/6, pokiaľ ide o jazykový režim uplatniteľný v rámci postupu na základe splnomocnenia, a pre posúdenie uvedené v bode 114 tohto rozsudku, že tento posledný uvedený režim spresňuje rozsah pôsobnosti uvedeného odkazu. Navyše toto konštatovanie nie je spochybnené bodom 4 tohto oznámenia, na ktorý Komisia odkazuje a ktorý okrem iného vysvetľuje, že navrhované opatrenia budú mať za následok aj zjednodušenie jazykových požiadaviek pri rozhodovaní, keď uvádza, že ak sa akt prijíma písomným postupom, „návrh musí byť k dispozícii aspoň v pracovných jazykoch Komisie“, zatiaľ čo v prípade rozhodnutí prijímaných postupom splnomocnenia alebo delegovania „sa text vyžaduje len v jazyku (jazykoch) strany alebo strán, ktorým je rozhodnutie určené“.

138

Okrem toho Všeobecný súd neskreslil ani bod 5.2 oznámenia SEC(2000) 2071/6 s názvom „Zjednodušenie jazykového režimu“, keď v bode 116 napadnutého rozsudku uviedol, že tento bod „poukazuje na úlohu generálneho riaditeľstva (GR) Komisie pre preklad“, keďže spresňuje, že „jedným z hlavných dôvodov oneskorení pri začatí alebo ukončení písomných postupov a postupov na základe splnomocnenia je [získanie] prekladov, vrátane textov revidovaných právnikmi lingvistami, v dôsledku čoho je nevyhnutné včas odoslať dotknuté dokumenty [tomuto riaditeľstvu]“, a keď v bode 114 tohto rozsudku konštatoval, že tento bod 5.2 teda tiež môže spresňovať rozsah pôsobnosti odkazu na „pracovné jazyky“ Komisie.

139

Všeobecný súd tak mohol bez skreslenia oznámenia SEC(2000) 2071/6, v bode 117 napadnutého rozsudku konštatovať, že bod 2.2 tohto oznámenia neumožňuje vyvodiť užitočné závery o skutočnom používaní nemčiny, angličtiny a francúzštiny v každodennej práci útvarov Komisie, a tým skôr pri plnení úloh uvedených v spornom oznámení o výberovom konaní.

140

Rovnako Všeobecný súd nijako neskreslil bod 5.2 uvedeného oznámenia, keď v bode 138 napadnutého rozsudku konštatoval, že z tohto bodu vyplýva, že verzie dokumentu v procedurálnych jazykoch potrebných na ich predloženie kolégiu členov Komisie nepripravuje útvar vecne zodpovedný za vyhotovenie dokumentu, ale Generálne riaditeľstvo pre preklady, a úlohou zodpovedného útvaru je len overenie preloženého textu.

141

V prípade neexistencie akéhokoľvek skreslenia však význam, ktorý Všeobecný súd priznal niektorej z možností výslovne predvídaných v tomto oznámení, patrí do posúdenia dôkazov, ktoré svojou povahou nepatrí do právomoci Súdneho dvora v štádiu odvolania.

142

Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu preto nemôže uspieť.

143

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 119 až 126 napadnutého rozsudku skreslil vzťah medzi rokovacím poriadkom, vykonávacími pravidlami k tomuto rokovaciemu poriadku, oznámením SEC(2000) 2071/6, ako aj dokumentom s názvom „Jazykové požiadavky v závislosti od postupu prijímania“.

144

Všeobecný súd totiž vyložil vykonávacie pravidlá k rokovaciemu poriadku selektívne, keď opomenul zohľadniť, že predseda tejto inštitúcie môže stanoviť jazyky, v ktorých musia byť dokumenty k dispozícii, s ohľadom na minimálne potreby členov kolégia alebo potreby spojené s prijatím aktu.

145

Predseda Komisie však túto možnosť uplatnil tým, že prijal oznámenie SEC(2000) 2071/6.

146

Aj keď sa teda v tomto oznámení necitujú presne tri pracovné jazyky, ktoré majú členovia kolégia používať, potvrdzuje sa v ňom interná prax týkajúca sa používania nemčiny, angličtiny alebo francúzštiny v rozhodovacích postupoch Komisie.

147

Talianska republika a Španielske kráľovstvo namietajú neprípustnosť tejto časti druhého odvolacieho dôvodu z dôvodu, že Komisia len požaduje, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie dôkazov, ktoré predložila Všeobecnému súdu, bez toho, aby preukázala, že Všeobecný súd tieto dôkazy skreslil.

148

Treba konštatovať, že Komisia nespochybňuje, že Všeobecný súd pred vykonaním analýzy obsahu dokumentu nazvaného „Jazykové požiadavky v závislosti od postupu prijímania“ v bodoch 119 až 126 napadnutého rozsudku úplne verne pripomenul relevantné ustanovenia rokovacieho poriadku a vykonávacích pravidiel k nemu.

149

Všeobecnému súdu tak vytýka to, že sa obmedzil na takéto pripomenutie, hoci mal konštatovať, že tieto dokumenty potvrdzujú používanie nemčiny, angličtiny a francúzštiny ako pracovných jazykov.

150

Treba však konštatovať, že Komisia nielenže spochybňuje posúdenie uvedených dokumentov bez toho, aby preukázala, v čom Všeobecný súd skreslil tieto dokumenty, ale jej argumentácia je okrem iného založená na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku.

151

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, sa totiž Všeobecný súd vôbec neobmedzil na uvedenie obsahu relevantných ustanovení týchto dokumentov. Naopak, Všeobecný súd ich v plnom rozsahu posúdil spolu s ostatnými skutočnosťami týkajúcimi sa internej praxe Komisie v jazykovej oblasti, vrátane oznámenia SEC(2000) 2071/6, a konštatoval, a to jednak v bode 132 napadnutého rozsudku, že tieto dokumenty posudzované ako celok „iba odrážajú dlhodobo ustálenú administratívnu prax v rámci tejto inštitúcie, spočívajúcu v používaní nemčiny, angličtiny a francúzštiny ako jazykov, v ktorých musia byť dostupné dokumenty s cieľom ich predloženia kolégiu členov na schválenie“ a jednak v bodoch 137 a 138 tohto rozsudku, že z uvedených dokumentov, ani z ostatných informácií obsiahnutých v spise nevyplýva, že „existuje nevyhnutná súvislosť medzi rozhodovacími postupmi Komisie, najmä tými, ktoré sa odohrávajú v rámci kolégia jej členov, a úlohami, ktoré by mali byť schopní plniť úspešní uchádzači sporného výberového konania“ alebo že „útvary Komisie pri svojej každodennej práci skutočne používa[jú] všetky tri [dotknuté] jazyky“. Práve z tohto dôvodu Všeobecný súd v bode 149 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že tieto dokumenty neumožňujú preukázať, že predmetné obmedzenie... je spôsobilé uspokojiť skutočné potreby služby, a teda preukázať, že vzhľadom na funkčné osobitosti pracovných miest, na ktoré sa vzťahuje toto oznámenie, existuje záujem služby na tom, aby novoprijaté osoby boli schopné ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

152

Komisia tak v skutočnosti iba tvrdí, že dokumenty, na ktoré sa odvoláva, môžu byť vykladané odlišne od výkladu, ktorý zvolil Všeobecný súd, čo nepredstavuje, ako bolo pripomenuté v bode 128 tohto rozsudku, preukázanie skreslenia týchto dokumentov.

153

Z toho vyplýva, že druhá časť druhého odvolacieho dôvodu nemôže uspieť.

154

Komisia uvádza, že Všeobecný súd v bodoch 145 až 149 napadnutého rozsudku skreslil zmysel a rozsah pôsobnosti dokumentu nazvaného „Jazykové požiadavky v závislosti od postupu prijímania“.

155

Komisia predovšetkým tvrdí, že Všeobecný súd pri svojom posúdení tohto dokumentu zjavne opomenul dva aspekty. Všeobecný súd tak nezohľadnil skutočnosť, že existencia režimu výnimiek skôr potvrdzuje, než vyvracia pravidlo troch procedurálnych jazykov, a že uvedený dokument jednoznačne potvrdzuje, že útvary inštitúcie musia dodržovať v ňom stanovené jazykové požiadavky.

156

Talianska republika a Španielske kráľovstvo namietajú neprípustnosť tejto časti druhého odvolacieho dôvodu z dôvodu, že Komisia len požaduje, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie dôkazov, ktoré predložila Všeobecnému súdu, bez toho, aby preukázala, že ich Všeobecný súd skreslil.

157

Treba konštatovať, že touto výhradou Komisia v skutočnosti požaduje, aby Súdny dvor nahradil posúdenie dokumentu s názvom „Jazykové požiadavky v závislosti od postupu prijímania“, ktoré vykonal Všeobecný súd, svojím vlastným posúdením, bez toho, aby preukázala, že Všeobecný súd zjavne prekročil hranice primeraného posúdenia toho dokumentu.

158

Táto argumentácia teda nepredstavuje, ako bolo pripomenuté v bode 128 tohto rozsudku, preukázanie skreslenia dokumentu s názvom „Jazykové požiadavky v závislosti od postupu prijímania“.

159

Za týchto podmienok je tretia časť druhého odvolacieho dôvodu neprípustná.

160

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bode 132 napadnutého rozsudku kvalifikoval oznámenie SEC(2000) 2071/6, rokovací poriadok a vykonávacie pravidlá k nemu, ako aj dokument nazvaný „Jazykové požiadavky v závislosti od postupu prijímania“ ako odraz administratívnej praxe, nezohľadnil skutočnosť, že tieto dokumenty stanovujú záväzné pravidlo pre prijímanie aktov Komisiou.

161

Za týchto podmienok Všeobecný súd v bodoch 132 až 137 a 139 napadnutého rozsudku tieto dokumenty skreslil, keď im odoprel povahu interných pravidiel uvedených v bode 2 prílohy II sporného oznámenia o výberovom konaní, ktoré mu prináležalo zohľadniť pri posudzovaní zákonnosti odôvodnenia uvedeného v súvislosti s objektívnou a primeranou povahou predmetného obmedzenia.

162

Talianska republika a Španielske kráľovstvo namietajú neprípustnosť tejto časti druhého odvolacieho dôvodu z dôvodu, že Komisia len požaduje, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie dôkazov, ktoré predložila Všeobecnému súdu, bez toho, aby preukázala, že ich Všeobecný súd skreslil.

163

Na úvod treba pripomenúť, že v bodoch 136 a 137 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že jediným cieľom dokumentov uvedených v bodoch 107 a 108 tohto rozsudku je vymedziť jazyky nevyhnutné na priebeh rôznych rozhodovacích postupov tejto inštitúcie, ale neumožňujú preukázať potrebnú spojitosť medzi týmito postupmi a úlohami, ktoré budú môcť vykonávať úspešní uchádzači sporného výberového konania.

164

Komisia zastáva názor, že vzhľadom na záväznosť jazykového režimu v rámci tejto inštitúcie Všeobecný súd nemohol bez toho, aby skreslil tieto dokumenty, dospieť k záveru o neexistencii takejto spojitosti.

165

Z bodu 122 tohto rozsudku však vyplýva, že na rozdiel od toho, čo sa podľa všetkého domnieva Komisia, Všeobecný súd nedospel k tomuto záveru z dôvodu, že jazykový režim uplatniteľný na rôzne rozhodovacie postupy nebol v rámci tejto inštitúcie záväzný.

166

Komisia ďalej nepreukázala, že Všeobecný súd tým, že dospel k uvedenému záveru, zjavne prekročil hranice primeraného posúdenia uvedených dokumentov, ktoré na rozdiel od toho, čo podľa všetkého tvrdí Komisia, posúdil jednotlivo, aj ako celok.

167

Z týchto úvah vyplýva, že štvrtá časť druhého odvolacieho dôvodu nemôže uspieť.

168

Komisia zastáva názor, že Všeobecný súd v bodoch 140 až 143 napadnutého rozsudku skreslil oznámenie SEC(2006) 1489 final, a najmä jeho prílohu s názvom „Pravidlá prekladu po roku 2006“.

169

Komisia vytýka Všeobecnému súdu najmä to, že keď v bode 141 tohto rozsudku uviedol, že tieto pravidlá prekladu odkazujú na dokumenty vyhotovené v nemčine, angličtine a francúzštine, ktoré nie sú uvedené ako pôvodné jazyky, ale ako cieľové jazyky, nezohľadnil skutočnosť, že tieto tri jazyky sú jazykmi prekladu dokumentov určených na interné použitie a že najvýznamnejšia časť dokumentov určených na takéto použitie musí byť preložená len do týchto jazykov. Útvary inštitúcie tak musia pracovať na základe prekladu dokumentu do jedného z uvedených jazykov.

170

Okolnosť, že niektoré dokumenty sa prekladajú do všetkých úradných jazykov, je v tejto súvislosti irelevantná, keďže takýto preklad sa týka výlučne dokumentov určených na externé použitie.

171

Okrem toho preskúmanie tvrdenia týkajúceho sa „sivých“ prekladov vykonané v bode 142 napadnutého rozsudku predstavuje dodatočné skreslenie, keďže Všeobecný súd sa sústredil na obsah extrémne obmedzeného bodu predmetného dokumentu a nezohľadnil širší rozsah pôsobnosti vyplývajúci z jeho zvyšnej časti.

172

Talianska republika a Španielske kráľovstvo namietajú neprípustnosť tejto časti druhého odvolacieho dôvodu z dôvodu, že Komisia len požaduje, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie dôkazov, ktoré predložila Všeobecnému súdu, bez toho, aby preukázala, že ich Všeobecný súd skreslil.

173

V bodoch 140 až 143 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že jeho posúdenie oznámenia Komisie SEC(2000) 2071/6, rokovacieho poriadku a vykonávacích pravidiel k nemu, ako aj dokumentu nazvaného „Jazykové požiadavky v závislosti od postupu prijímania“, nemožno spochybniť tvrdeniami, ktoré Komisia vyvodzuje z oznámenia SEC(2006) 1489 final, a najmä z jeho prílohy nazvanej „Pravidlá prekladu po roku 2006“, teda že z nich vyplýva, že v prípade dokumentov určených na interné použitie sa okrem prípadného znenia v autentickom jazyku vyžaduje len preklad do angličtiny, francúzštiny a nemčiny a že okrem toho útvary Komisie musia vyhotovovať preklady s využitím jazykových znalostí svojich zamestnancov, známe ako „sivé“ preklady.

174

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 141 napadnutého rozsudku uviedol, že obsah oznámenia SEC(2006) 1489 final vo svojom dôsledku nevyvracia, ale naopak, potvrdzuje posúdenie uvedené v bodoch 137 a 138 tohto rozsudku. „Pravidlá prekladu po roku 2006“ uvedené v prílohe tohto oznámenia totiž uvádzajú nemčinu, angličtinu a francúzštinu iba ako cieľové jazyky, do ktorých majú byť preložené určité kategórie dokumentov bez toho, aby akokoľvek definovali zdrojový jazyk. Okrem toho je pre veľkú väčšinu kategórií dokumentov uvedených v tejto prílohe stanovený preklad do všetkých úradných jazykov, pričom preklad len do nemeckého, anglického a francúzskeho jazyka je v skutočnosti výnimkou.

175

V bode 142 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že pokiaľ ide o tvrdenie založené na vyhotovovaní „sivých“ prekladov, toto tvrdenie nie je podložené nijakým poznatkom o presnom podiele, ktorý predstavuje tento typ prekladov na celkovom objeme prekladov vyhotovených v Komisii. Hoci oznámenie SEC(2006) 1489 final v bode 2.2 uznáva, že „vzhľadom na nedostatok dôveryhodných ukazovateľov je mimoriadne ťažké kvantifikovať tieto preklady“, v bode 3.1 však obsahuje odhad na rok 2007, podľa ktorého preklady vypracované Generálnym riaditeľstvom pre preklad mali predstavovať 1700000 strán, zatiaľ čo „sivé“ preklady mali dosiahnuť 100000 strán. Keďže však tento posledný uvedený číselný údaj zodpovedá všetkým ostatným útvarom Komisie okrem tohto riaditeľstva, je viac ako zrejmé, že „sivé“ preklady predstavujú len veľmi obmedzené množstvo vo vzťahu k objemu vyhotovenému uvedeným riaditeľstvom. Napokon a predovšetkým nijaká skutočnosť vyplývajúca zo spisu neumožňuje preukázať, že tri vyššie uvedené jazyky sú jazykmi, do ktorých sa tieto „sivé“ preklady vyhotovujú.

176

Treba však konštatovať, že Komisia nepreukázala, že posúdenie oznámenia SEC(2006) 1489 final a jeho prílohy nazvanej „Pravidlá prekladu po roku 2006“, ktoré Všeobecný súd vykonal v týchto bodoch napadnutého rozsudku, je zjavne nesprávne, ale v skutočnosti sa obmedzila na tvrdenie, že tieto dokumenty môžu byť vykladané odlišne od výkladu, ktorý zvolil Všeobecný súd.

177

Za týchto podmienok nemôže piata časť druhého odvolacieho dôvodu uspieť.

178

Komisia konštatuje, že vzhľadom na nesprávne vymedzenie kritérií na posúdenie dôkazov, ktoré Všeobecný súd vykonal v bodoch 157 až 161 napadnutého rozsudku, na čo Komisia poukázala v rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd skreslil v bodoch 157 až 163 tohto rozsudku údaje týkajúce sa jazykov, ktoré používajú zamestnanci Komisie poverení úlohami v oblasti auditu, keď dospel k záveru, že tieto údaje nemôžu preukázať, že znalosť jedného z troch dotknutých jazykov umožňuje uchádzačom sporného výberového konania ihneď sa zapojiť do pracovného procesu. V tejto súvislosti pripomína, že štatistické údaje týkajúce sa druhého a tretieho jazyka, ktoré ovládajú administrátori vykonávajúci úlohy v oblasti auditu, predložila práve na účely opísania jazykového pracovného prostredia, v ktorom budú úspešní uchádzači sporného výberového konania plniť svoje úlohy.

179

Všeobecný súd preto nemohol poprieť relevantnosť týchto údajov bez toho, aby opomenul ich povahu, pretože tieto údaje preukazujú, že kombinácia troch jazykov zvolených ako jazyk 2 v spornom oznámení o výberovom konaní umožňuje účinnú interakciu medzi zamestnancami, ktorá zaručuje, že úspešní uchádzači sú schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

180

Okrem toho sa Všeobecný súd nemohol pri analýze týchto údajov obmedziť na čisto kvantitatívne kritérium, aby dospel k záveru, že v jazykovom prostredí útvaru Komisie, ktorého sa týka sporné oznámenie o výberovom konaní, poskytuje výhodu len znalosť angličtiny.

181

Na rozdiel od toho, čo konštatoval Všeobecný súd v bode 162 napadnutého rozsudku, sú totiž údaje o treťom jazyku, ktorý ovládajú zamestnanci dotknutých útvarov, relevantné na poskytnutie čo najpresnejšieho obrazu tohto jazykového prostredia.

182

Talianska republika a Španielske kráľovstvo namietajú neprípustnosť tejto časti druhého odvolacieho dôvodu z dôvodu, že Komisia len požaduje, aby Súdny dvor potvrdil jej posúdenie dôkazov, ktoré predložila Všeobecnému súdu, bez toho, aby preukázala, že Všeobecný súd tieto dôkazy akýmkoľvek spôsobom skreslil.

183

Treba pripomenúť, že Všeobecný súd v bode 157 napadnutého rozsudku konštatoval, že údaje predložené Komisiou neumožňujú určiť, ktorý jazyk alebo ktoré jazyky sa ako dorozumievacie jazyky skutočne používajú jednotlivými útvarmi, z ktorých tieto údaje pochádzajú, pri ich každodennej práci. Toto konštatovanie okrem iného rozšíril v bode 158 napadnutého rozsudku na údaje týkajúce sa jazykových znalostí zamestnancov pracujúcich v oblasti auditu, ako aj zamestnancov zaradených do funkčnej skupiny AST a do kategórie zmluvných zamestnancov.

184

Navyše Všeobecný súd v bodoch 159 až 161 napadnutého rozsudku zdôraznil, že z údajov predložených Komisiou vyplýva, že na rozdiel od znalosti angličtiny nepredstavuje znalosť nemčiny a francúzštiny osobitnú výhodu oproti znalosti iných úradných jazykov Únie z hľadiska potreby mať k dispozícii administrátorov, ktorí sú schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

185

Ako však vyplýva z bodov 82 až 84, 105 a 108 až 110 tohto rozsudku, Všeobecný súd mohol oprávnene založiť preskúmanie odôvodnenia predmetného obmedzenia na takejto požiadavke.

186

V súlade s bodmi 108 a 109 tohto rozsudku treba najmä zdôrazniť, že Komisia vykladá napadnutý rozsudok nesprávne, keď Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 159 a 161 napadnutého rozsudku vychádzal z pojmu „výhoda“. Všeobecný súd sa totiž ani zďaleka neobmedzil na kvantitatívne posúdenie údajov predložených Komisiou, ale správne uviedol, že znalosť nemčiny a francúzštiny nie je o nič viac odôvodnená ako znalosť iného jazyka Únie.

187

Okrem toho, pokiaľ ide o údaje uvedené v bode 162 napadnutého rozsudku týkajúce sa znalostí deklarovaných administrátormi poverenými úlohami uvedenými v spornom oznámení o výberovom konaní, pokiaľ ide o ich tretí jazyk, treba uviesť, že tieto údaje boli uvedené „hoci ich obsah nijako nemení posúdenie uvedené v bode 161 [napadnutého rozsudku]“.

188

Keďže dôvod uvedený v bode 162 napadnutého rozsudku bol nadbytočný, výhrady založené na skreslení týchto údajov, ako aj na rozporuplnom odôvodnení smerujúcich proti tomuto bodu, sú neúčinné.

189

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že šiesta časť druhého odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť.

190

Komisia zdôrazňuje, že rozhodnutie 22/2004 a správu z 11. novembra 1983 treba na účely posúdenia potreby, aby uchádzači sporného výberového konania mali uspokojivú znalosť jedného z troch jazykov, ktoré sú podľa sporného oznámenia o výberovom konaní oprávnené ako jazyk 2, vykladať spoločne.

191

Všeobecný súd však tým, že sa obmedzil na individuálny výklad týchto dokumentov, nesprávne vyvodil, že tieto dokumenty nie sú relevantné na identifikáciu dorozumievacích jazykov používaných v rámci Dvora audítorov.

192

Podľa Komisie možno na základe štatistických údajov týkajúcich sa jazykov používaných zamestnancami Dvora audítorov konštatovať, že nemčina, angličtina a francúzština sú v rámci tejto inštitúcie najviac používanými dorozumievacími jazykmi. Všeobecný súd teda mohol dospieť k záveru, že tieto údaje neumožňujú odôvodniť predmetné obmedzenie z hľadiska cieľa, ktorým je mať k dispozícii administrátorov, ktorí sú schopní okamžite pracovať, len za cenu skreslenia týchto údajov.

193

Talianska republika a Španielske kráľovstvo namietajú neprípustnosť tejto časti druhého odvolacieho dôvodu z dôvodu, že Komisia len požaduje, aby Súdny dvor potvrdil jej posúdenie dôkazov, ktoré predložila Všeobecnému súdu, bez toho, aby preukázala, že Všeobecný súd tieto dôkazy akýmkoľvek spôsobom skreslil.

194

Po prvé treba uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 173, 174 a 177 napadnutého rozsudku v podstate konštatoval, že keďže sa rozhodnutie 22/2004 a správa z 11. novembra 1983 obmedzujú na stanovenie režimu prekladania a tlmočenia uplatniteľného najmä na zasadnutia Dvora audítorov, tieto dokumenty neumožňujú vyvodiť užitočné závery v súvislosti s pracovnými jazykmi alebo dorozumievacími jazykmi používanými všetkými útvarmi tejto inštitúcie.

195

Všeobecný súd tak v bode 173 napadnutého rozsudku pripomenul predmet rozhodnutia 22/2004, ktorým je, ako vyplýva z jeho názvu, stanovenie „pravidiel prekladu dokumentov predkladaných na zasadnutia Dvora audítorov, audítorských skupín a správneho výboru“.

196

Navyše Všeobecný súd v bode 177 napadnutého rozsudku konštatoval, že správa z 11. novembra 1983 sa týka režimu tlmočenia na zasadnutiach členov Dvora audítorov.

197

Komisia pritom nespochybňuje, že Všeobecný súd správne identifikoval predmet rozhodnutia 22/2004 a správy z 11. novembra 1983, ale vytýka mu, že tieto dokumenty posúdil nesprávne, bez toho, aby však preukázala, že došlo k ich skresleniu.

198

Po druhé treba uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 178 a 179 napadnutého rozsudku zdôraznil, že predmet správy z 11. novembra 1983 sa zreteľne odlišuje od predmetu rozhodnutia 22/2004, a teda že tvrdenie Komisie, ktorým sa v podstate snaží preukázať, že v dôsledku tejto správy sa nemčina pridala k dvom „jazykom prípravy/pilotným jazykom“, ktorými sú podľa tohto neskoršieho rozhodnutia angličtina a francúzština, nemôže uspieť. Navyše aj za predpokladu, že by uvedená správa odrážala prax, ktorá je stále aktuálna, pokiaľ ide o tlmočenie na zasadnutiach členov Dvora audítorov, nič to nemení na tom, ako vyplýva zo samotného textu predmetnej správy, že takáto faktická situácia vychádza zo spoločnej dohody týchto členov, ako aj z „dobrej vôle“ každého z nich, teda z okolností, ktoré sa môžu kedykoľvek zmeniť.

199

Napadnutému rozsudku teda nemožno vytýkať, že je založený na izolovanom výklade rozhodnutia 22/2004. Okrem toho Komisia nepreukázala, že Všeobecný súd v bode 179 napadnutého rozsudku zjavne prekročil hranice primeraného posúdenia tohto rozhodnutia alebo správy z 11. novembra 1983.

200

Po tretie a z dôvodov uvedených v bodoch 184 až 186 tohto rozsudku nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že skreslil údaje predložené Komisiou, pokiaľ ide o jazykové znalosti zamestnancov Dvora audítorov, keď v bode 187 napadnutého rozsudku konštatoval, že tieto údaje nemôžu odôvodniť predmetné obmedzenie z hľadiska cieľa, ktorým je mať k dispozícii úspešných uchádzačov, ktorí sú schopní ihneď sa zapojiť do pracovného procesu.

201

Keďže siedma časť nemôže uspieť, druhý odvolací dôvod sa musí v celom rozsahu zamietnuť.

202

Komisia tvrdí, že vzhľadom na to, že Všeobecný súd vyhovel žalobe v prvostupňovom konaní jednak na základe nesprávneho právneho posúdenia odôvodnenia predmetného obmedzenia a jednak v dôsledku toho, že skreslil dôkazy, ktoré táto inštitúcia predložila, odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa druhého aspektu sporného oznámenia o výberovom konaní obsahuje nesprávne právne posúdenie.

203

Talianska republika a Španielske kráľovstvo namietajú neprípustnosť tohto odvolacieho dôvodu z dôvodu, že nie je samostatne odôvodnený, ale len opakuje argumentáciu založenú na údajnom nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa predmetného obmedzenia.

204

Z posúdení týkajúcich sa prvého a druhého odvolacieho dôvodu vyplýva, že Komisia nepreukázala existenciu uvádzaných nesprávnych právnych posúdení a skreslení dôkazov.

205

Keďže tretí odvolací dôvod spočíva na tých istých tvrdeniach, treba ho zamietnuť ako nedôvodný.

206

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že keďže sa nijakému odvolaciemu dôvodu nevyhovelo, odvolanie sa musí v celom rozsahu zamietnuť.

207

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

208

Keďže Talianska republika navrhla zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

209

Článok 184 ods. 4 rokovacieho poriadku stanovuje, že ak vedľajší účastník konania v prvom stupni, ktorý sa zúčastnil na písomnej alebo ústnej časti konania pred Súdnym dvorom, sám nepodal odvolanie, Súdny dvor môže rozhodnúť, že tento vedľajší účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania. Keďže v prejednávanej veci Španielske kráľovstvo, ktoré bolo vedľajším účastníkom konania v prvom stupni, nepodalo odvolanie, ale zúčastnilo sa na písomnej a ústnej časti konania pred Súdnym dvorom a navrhlo zaviazať Komisiu na náhradu trov konania, je potrebné rozhodnúť, že Španielske kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: