Spojené veci C‑339/20 a C‑397/20

VD a SR

proti

Procureur général près la Cour de cassation

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko)]

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 20. septembra 2022

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Jednotný trh pre finančné služby – Zneužívanie trhu – Obchodovanie s využitím dôverných informácií – Smernica 2003/6/ES – Článok 12 ods. 2 písm. a) a d) – Nariadenie (EÚ) č. 596/2014 – Článok 23 ods. 2 písm. g) a h) – Právomoci dohľadu a vyšetrovania Úradu pre finančné trhy (AMF) – Cieľ všeobecného záujmu chrániť integritu finančných trhov Európskej únie a dôveru verejnosti vo finančné nástroje – Možnosť AMF získať záznamy o prenose dát od prevádzkovateľa elektronických komunikačných služieb – Spracovávanie osobných údajov v sektore elektronických komunikácií – Smernica 2002/58/ES – Článok 15 ods. 1 – Charta základných práv Európskej únie – Články 7, 8 a 11, ako aj článok 52 ods. 1 – Dôvernosť komunikácie – Obmedzenia – Právna úprava stanovujúca všeobecné a nediferencované uchovávanie prevádzkových údajov poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb – Možnosť vnútroštátneho súdu obmedziť časové účinky vyhlásenia neplatnosti týkajúceho sa vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú nezlučiteľné s právom Únie – Vylúčenie“

Aproximácia právnych predpisov – Obchodovanie s využitím dôverných informácií a manipulácia s trhom (zneužívanie trhu) – Právomoci dohľadu a vyšetrovania Úradu pre finančné trhy (AMF) – Možnosť AMF získať záznamy o prenose dát od prevádzkovateľa elektronických komunikačných služieb – Spracovávanie osobných údajov a ochrana súkromia v sektore elektronických komunikácií – Možnosť členských štátov obmedziť rozsah niektorých práv a povinností – Vnútroštátne opatrenia ukladajúce poskytovateľom elektronických komunikačných služieb povinnosť dočasne, ale všeobecne a nediferencovane uchovávať údaje o prenose dát – Cieľ boja proti trestným činom spočívajúcich v zneužívaní trhu, vrátane obchodovania s využitím dôverných informácií – Neprípustnosť

[Charta základných práv Európskej únie, články 7, 8, 11 a článok 52 ods. 1; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 596/2014, odôvodnenia 2, 24 a 62, článok 1, článok 8 ods. 1, článok 22 a článok 23 ods. 2 písm. g) a h) a článok 23 ods. 3; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/58, zmenená smernicou 2009/136, článok 15 ods. 1, a smernica 2003/6, odôvodnenia 2 a 12, článok 2 ods. 1, článok 11 a článok 12 ods. 1 a 2 písm. a) a d)]

(pozri body 66, 68 – 70, 72, 73, 76 – 79, 82, 85, 95, bod 1 výroku)
Aproximácia právnych predpisov – Obchodovanie s využitím dôverných informácií a manipulácia s trhom (zneužívanie trhu) – Právomoci dohľadu a vyšetrovania Úradu pre finančné trhy (AMF) – Možnosť AMF získať záznamy o prenose dát od prevádzkovateľa elektronických komunikačných služieb – Spracovávanie osobných údajov a ochrana súkromia v sektore elektronických komunikácií – Možnosť členských štátov obmedziť rozsah niektorých práv a povinností – Vnútroštátne opatrenia nezlučiteľné s právom Únie – Možnosť vnútroštátneho súdu časovo obmedziť účinky vyhlásenia neplatnosti vo vzťahu k týmto opatreniam – Vylúčenie

[Charta základných práv Európskej únie, články 7, 8, 11 a článok 52 ods. 1; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 596/2014, odôvodnenia 2, 24 a 62, článok 1, článok 8 ods. 1, článok 22 a článok 23 ods. 2 písm. g) a h) a článok 23 ods. 3; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/58, zmenená smernicou 2009/136, článok 15 ods. 1, a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/6, odôvodnenia 2 a 12, článok 2 ods. 1, článok 11 a článok 12 ods. 1 a 2 písm. a) a d)]

(pozri body 97 – 107, bod 2 výroku)

Zhrnutie

V nadväznosti na vyšetrovanie Úradu pre finančné trhy (AMF, Francúzsko) ( 1 ) sa začali trestné konania proti VD a SR, dvom fyzickým osobám obvineným z trestných činov obchodovania s využitím dôverných informácií, navádzania na obchodovanie s využitím dôverných informácií, spolupáchateľstva pri trestnom čine, korupcie a legalizácie príjmov z trestnej činnosti. V rámci tohto vyšetrovania AMF použil osobné údaje pochádzajúce z telefonických hovorov VD a SR, vytvorených na základe code des postes et des communications électroniques (Zákonník pôšt a elektronických komunikácií) ( 2 ) v súvislosti s poskytovaním elektronických komunikačných služieb.

VD a SR sa v rozsahu, v akom sa ich obvinenie zakladalo na údajoch o prenose dát poskytnutých zo strany AMF, obrátili na Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) so žalobou, pričom uviedli najmä žalobný dôvod založený v podstate na porušení článku 15 ods. 1 smernice „o súkromí a elektronických komunikáciách“ ( 3 ) v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj článkom 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Konkrétnejšie, opierajúc sa o judikatúru vyplývajúcu z rozsudku Tele2 Sverige a Watson a i. ( 4 ), VD a SR namietajú proti skutočnosti, že AMF pri zhromažďovaní uvedených údajov vychádzal z predmetnej vnútroštátnej úpravy, pretože tieto ustanovenia neboli podľa nich jednak v súlade s právom Únie, keďže stanovovali všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o pripojení, a jednak nestanovovali žiadne obmedzenia právomoci vyšetrovateľov AMF získať prístup k uchovávaným údajom.

Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) dvoma rozsudkami z 20. decembra 2018 a zo 7. marca 2019 zamietol odvolania VD a SR. Na účely zamietnutia vyššie uvedeného žalobného dôvodu sa súdy rozhodujúce vo veciach samých opierali najmä o skutočnosť, že nariadenie o zneužívaní trhu ( 5 ) umožňuje príslušným orgánom v rozsahu, v akom to vnútroštátne právo povoľuje, ponechať existujúce záznamy o prenose dát, ktoré majú prevádzkovatelia elektronických komunikačných služieb, ak existujú dôvody domnievať sa, že došlo k porušeniu zákazu obchodovania s využitím dôverných informácií, a ak sa takéto záznamy môžu ukázať ako relevantné na účel vyšetrovania týkajúceho sa tohto porušenia.

VD a SR teda podali v týchto veciach kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

V tomto kontexte sa tento súd pýta na súlad článku 15 ods. 1 smernice „o súkromí a elektronických komunikáciách“ v spojení s Chartou s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 12 ods. 2 písm. a) a d) smernice „o zneužívaní trhu“ ( 6 ) a článku 23 ods. 2 písm. g) a h) nariadenia „o zneužívaní trhu.“ Táto otázka má svoj pôvod v legislatívnych opatreniach, o ktoré ide vo veci samej, ktoré preventívne stanovujú, aby prevádzkovatelia elektronických komunikačných služieb všeobecne a nediferencovane uchovávali údaje o prenose dát počas jedného roka odo dňa ich zaznamenania na účely boja proti trestným činom spočívajúcim v zneužívaní trhu, medzi ktoré patrí obchodovanie s využitím dôverných informácií. V prípade, že by Súdny dvor dospel k záveru, že právna úprava týkajúca sa uchovávania údajov o pripojení, o ktorú ide vo veci samej, nie je v súlade s právom Únie, vnútroštátny súd kladie otázku dočasného zachovania účinkov tejto právnej úpravy s cieľom vyhnúť sa právnej neistote a umožniť, aby sa predtým zhromaždené a uchovávané údaje použili na odhaľovanie a stíhanie obchodovania s využitím dôverných informácií.

Súdny dvor zasadajúci vo veľkej komore vo svojom rozsudku rozhodol, že všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát počas jedného roka odo dňa ich preventívneho zaznamenania prevádzkovateľmi elektronických komunikačných služieb nie je povolené na účely boja proti trestným činom spočívajúcim v zneužívaní trhu. Okrem toho potvrdzuje svoju judikatúru, podľa ktorej právo Únie bráni tomu, aby vnútroštátny súd časovo obmedzil účinky vyhlásenia neplatnosti, ktoré mu prináleží, pokiaľ ide o ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú nezlučiteľné s právom Únie.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor v prvom rade pripomenul, že na účely výkladu ustanovenia práva Únie treba zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou, a najmä vývoj tejto právnej úpravy.

Pokiaľ ide o znenie ustanovení uvedených v prejudiciálnych otázkach, Súdny dvor konštatoval, že zatiaľ čo článok 12 ods. 2 písm. d) smernice „o zneužívaní trhu“ odkazuje na právomoc AMF „žiadať existujúce telefónne záznamy a záznamy o prenose údajov“, článok 23 ods. 2 písm. g) a h) nariadenia „o zneužívaní trhu“ odkazuje na právomoc tohto orgánu požadovať jednak „záznamy o prenose údajov, ktoré má k dispozícii investičná spoločnosť, úverová inštitúcia alebo finančná inštitúcia“ a jednak „ak to umožňuje vnútroštátne právo, existujúce záznamy o prenose údajov, ktoré má telekomunikačný operátor“. Podľa Súdneho dvora zo znenia týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že tieto ustanovenia iba vymedzujú právomoc AMF „požadovať“ údaje, ktorými disponujú títo prevádzkovatelia, čo zodpovedá prístupu k týmto údajom. Okrem toho z odkazu na „existujúce“ záznamy ako na „uchovávané“ uvedenými prevádzkovateľmi vyplýva, že normotvorca Únie nemal v úmysle upraviť možnosť vnútroštátneho zákonodarcu zaviesť povinnosť uchovávať takéto záznamy. Podľa Súdneho dvora je tento výklad okrem toho podporený tak kontextom, do ktorého patria uvedené ustanovenia, ako aj cieľmi sledovanými právnou úpravou, ktorej súčasťou sú tieto ustanovenia.

Pokiaľ ide o kontext, do ktorého patria ustanovenia, na ktoré sa vzťahujú prejudiciálne otázky, Súdny dvor poznamenal, že hoci podľa smernice „o zneužívaní trhu“ ( 7 ) a nariadenia „o zneužívaní trhu“ ( 8 ) normotvorca Únie mal v úmysle uložiť členským štátom povinnosť prijať požadované opatrenia na zabezpečenie toho, aby príslušné finančné orgány mali k dispozícii všetky nástroje, právomoci a zdroje potrebné na to, aby sa tieto informácie poskytli, ako aj právomoci v oblasti dohľadu a vyšetrovania potrebné na zabezpečenie účinného plnenia ich úloh, tieto ustanovenia nehovoria nič o tom, či členské štáty môžu na tieto účely uložiť prevádzkovateľom elektronických komunikačných služieb povinnosť uchovávať údaje o prenose dát všeobecným a nediferencovaným spôsobom, ani o podmienkach, za ktorých musia títo prevádzkovatelia uchovávať takéto údaje na účely ich prípadného odovzdania príslušným orgánom.

Pokiaľ ide o ciele sledované predmetnou právnou úpravou, Súdny dvor uviedol, že zo smernice „o zneužívaní trhu“ ( 9 ), ako aj z nariadenia „o zneužívaní trhu“ ( 10 ) vyplýva, že tieto nástroje majú za cieľ zabezpečiť integritu finančných trhov Únie a posilniť dôveru investorov v tieto trhy, pričom ide o dôveru, ktorá je založená najmä na skutočnosti, že títo investori majú rovnaké postavenie a sú chránení proti neoprávnenému používaniu dôverných informácií. Zákaz obchodovania s využitím dôverných informácií uvedený v týchto nástrojoch ( 11 ) má za cieľ zaručiť rovnosť zmluvných partnerov v burzovej transakcii tým, že sa zabráni tomu, aby jeden z nich, ktorý má dôvernú informáciu a z tohto dôvodu sa ocitol vo výhodnej situácii v porovnaní s ostatnými investormi, z nej ťažil na úkor tých, ktorí o nej nevedia. Hoci podľa nariadenia „o zneužívaní trhu“ ( 12 ) záznamy údajov o pripojení predstavujú podstatný a niekedy jediný dôkaz, ktorý umožňuje odhaliť a preukázať existenciu obchodovania s využitím dôverných informácií alebo manipulácie s trhom, nič to nemení na tom, že toto nariadenie sa týka len záznamov, ktoré „majú“ prevádzkovatelia elektronických komunikačných služieb, ako aj právomoci príslušného finančného orgánu „požadovať existujúce“ údaje od týchto prevádzkovateľov. Z tohto znenia teda vôbec nevyplýva, že normotvorca Únie mal ním v úmysle priznať členským štátom právomoc uložiť prevádzkovateľom elektronických komunikačných služieb všeobecnú povinnosť uchovávať údaje. Z toho vyplýva, že ani smernicu, ani nariadenie „o zneužívaní trhu“ nemožno vykladať tak, že by mohli predstavovať právny základ všeobecnej povinnosti uchovávať záznamy o prevádzkových údajoch, ktoré majú prevádzkovatelia elektronických komunikačných služieb, na účely výkonu právomocí udelených príslušnému finančnému orgánu na základe týchto aktov.

Súdny dvor ďalej pripomenul, že smernica „o súkromí a elektronických komunikáciách“ predstavuje referenčný akt v oblasti uchovávania a všeobecnejšie spracovania osobných údajov v sektore elektronických komunikácií, takže výklad týkajúci sa tejto smernice sa vzťahuje aj na záznamy prevádzkových údajov, ktoré majú prevádzkovatelia elektronických komunikačných služieb, ktoré môžu príslušné finančné orgány od týchto prevádzkovateľov požadovať v zmysle smernice „o zneužívaní trhu“ ( 13 ) a nariadenia „o zneužívaní trhu“ ( 14 ). Posúdenie zákonnosti spracovania záznamov, ktoré majú prevádzkovatelia elektronických komunikačných služieb, ( 15 ) sa musí uskutočniť so zreteľom na podmienky stanovené v smernici „o súkromí a elektronických komunikáciách“, ako aj na výklad tejto smernice obsiahnutý v judikatúre Súdneho dvora.

Súdny dvor tak rozhodol, že smernica a nariadenie „o zneužívaní trhu“ v spojení so smernicou „o súkromí a elektronických komunikáciách“ a s prihliadnutím na Chartu bránia legislatívnym opatreniam, ktoré na preventívne účely stanovujú, aby prevádzkovatelia elektronických komunikačných služieb všeobecne a nediferencovane dočasne uchovávali údaje o prenose dát, teda na jeden rok odo dňa ich zaznamenania, na účely boja proti trestným činom spočívajúcim v zneužívaní trhu, medzi ktoré patrí obchodovanie s využitím dôverných informácií.

Súdny dvor napokon potvrdil svoju judikatúru, podľa ktorej právo Únie bráni tomu, aby vnútroštátny súd obmedzil časové účinky vyhlásenia neplatnosti podľa vnútroštátneho práva vo vzťahu k vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré jednak ukladajú prevádzkovateľom elektronických komunikačných služieb povinnosť všeobecného a nediferencovaného uchovávania prevádzkových údajov, a na druhej strane umožňujú poskytnutie takých údajov príslušnému finančnému orgánu bez predchádzajúceho súhlasu súdu alebo nezávislého správneho orgánu, z dôvodu nezlučiteľnosti týchto právnych predpisov so smernicou „o súkromí a elektronických komunikáciách“ v spojení s Chartou. Súdny dvor však pripomenul, že prípustnosť dôkazov získaných prostredníctvom takéhoto uchovávania patrí v súlade so zásadou procesnej autonómie členských štátov do pôsobnosti vnútroštátneho práva za predpokladu, že sú dodržané najmä zásady ekvivalencie a efektivity. Táto posledná uvedená zásada vyžaduje, aby vnútroštátny trestný súd v rámci trestného konania vedeného proti osobám podozrivým z trestnej činnosti vylúčil informácie a dôkazy získané prostredníctvom všeobecného a nediferencovaného uchovávania, ktoré je nezlučiteľné s právom Únie, ak dotknuté osoby nie sú schopné účinne sa vyjadriť k týmto informáciám a dôkazom, ktoré pochádzajú z oblasti mimo znalostí súdu a ktoré môžu mať podstatný vplyv na posúdenie skutkového stavu.

( 1 ) Vyšetrovanie vedené podľa článku L.621‑10 code monétaire et financier (Menový a finančný zákonník) v znení uplatniteľnom na spory vo veci samej.

( 2 ) Presnejšie, na základe článku L.34‑1 code des postes et des communications électroniques (Zákonník pôšt a elektronických komunikáciách) v znení uplatniteľnom na spory vo veci samej.

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002 týkajúca sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) (Ú. v. EÚ L 201, 2002, s. 37; Mim. vyd. 13/029, s. 514), zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 11).

( 4 ) Rozsudok z 21. decembra 2016, Tele2 Sverige a Watson a i. (C‑203/15 a C‑698/15, EU:C:2016:970).

( 5 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 596/2014 zo 16. apríla 2014 o zneužívaní trhu (nariadenie o zneužívaní trhu) a o zrušení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/6/ES a smerníc Komisie 2003/124/ES, 2003/125/ES a 2004/72/ES (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 1).

( 6 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 28. januára 2003 o obchodovaní s využitím dôverných informácií a o manipulácii s trhom (zneužívanie trhu) (Ú. v. EÚ L 96, 2003, s. 16; Mim. vyd. 06/004, s. 367).

( 7 ) Článok 12 ods. 1 smernice 2003/6.

( 8 ) Článok 23 ods. 3 nariadenia č. 596/2014 v spojení s odôvodnením 62 tohto nariadenia.

( 9 ) Odôvodnenia 2 a 12 smernice 2003/6.

( 10 ) Článok 1 nariadenia č. 596/2014 v spojení s jeho odôvodneniami 2 a 24.

( 11 ) Článok 2 ods. 1 smernice 2003/6 a článok 8 ods. 1 nariadenia č. 596/2014.

( 12 ) Odôvodnenie 62 nariadenia č. 596/2014.

( 13 ) Článok 11 smernice 2003/6.

( 14 ) Článok 22 nariadenia č. 596/2014.

( 15 ) V zmysle článku 12 ods. 2 písm. d) smernice 2003/6 a článku 23 ods. 2 písm. g) a h) nariadenia č. 596/2014.