–

WD, v zastúpení: G. Storch a R. Storch, Rechtsanwälte,

–

job‑medium GmbH, v likvidácii, v zastúpení: F. Marhold, Rechtsanwalt,

–

rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, J. Schmoll a C. Leeb, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a C. Valero, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381), ako aj článku 31 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi WD a jeho bývalým zamestnávateľom, spoločnosťou job‑medium GmbH, v likvidácii, ktorého predmetom je skutočnosť, že táto spoločnosť odmietla vyplatiť WD peňažnú náhradu za dovolenku za kalendárny rok, ktorú nevyčerpal pred skončením pracovného pomeru.

3

Odôvodnenia 4 a 5 smernice 2003/88 stanovujú:

4

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Účel a rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„1.   Táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.“

5

Článok 7 uvedenej smernice, nazvaný „Ročná dovolenka [Dovolenka za kalendárny rok – neoficiálny preklad]“, stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku [platenú dovolenku za kalendárny rok – neoficiálny preklad] v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutia takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

2.   Namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky [platenej dovolenky za kalendárny rok – neoficiálny preklad] nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru.“

6

Článok 23 tej istej smernice s názvom „Úroveň ochrany“ stanovuje:

„Bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov pripravovať, vzhľadom na meniace sa okolnosti, odlišné legislatívne, regulačné alebo zmluvné opatrenia v oblasti pracovného času, pokiaľ sa dodržiavajú minimálne požiadavky stanovené v tejto smernici, vykonávanie tejto smernice nevytvára platné reálne dôvody na zníženie všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom.“

7

Podľa § 10 zákona Urlaubsgeset (zákon o dovolenke) zo 7. júla 1976, (BGB1. I, 3/2013):

„1.   Pri skončení pracovného pomeru má pracovník za referenčný rok, v ktorom sa pracovný pomer končí, nárok na peňažnú náhradu za dovolenku zodpovedajúcu odpracovanej dobe v tomto referenčnom roku pomerne k celému referenčnému roku. Čerpaná dovolenka sa odpočíta od ročného nároku na dovolenku pomerne. …

2.   Pracovník nemá nárok na náhradu dovolenky v prípade skončenia pracovného pomeru predčasným odstúpením bez vážneho dôvodu.

3.   Pokiaľ ide o nevyčerpanú dovolenku za predchádzajúce referenčné roky, pracovník má namiesto nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku nárok na kompenzačnú náhradu v plnej výške za ešte nevyčerpanú dovolenku, pokiaľ nárok na dovolenku nie je premlčaný. …“

8

WD bol zamestnaný v spoločnosti job‑medium od 15. júna 2018 do 9. októbra 2018, keď ukončil pracovný pomer neodôvodneným predčasným odstúpením. WD nadobudol počas doby zamestnania nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok zodpovedajúcu 7,33 dňa, z čoho 4 dni boli vyčerpané počas doby zamestnania. Ku dňu skončenia pracovného pomeru mal WD ešte nárok na dovolenku vo výške 3,33 dňa. Spoločnosť job‑medium mu odmietla vyplatiť peňažnú náhradu za nevyčerpané dni vo výške 322,06 eura, pričom sa odvolala na článok 10 ods. 2 zákona o dovolenke.

9

Keďže sa WD domnieval, že toto ustanovenie je v rozpore s právom Únie, podal žalobu o vyplatenie tejto peňažnej náhrady.

10

Jeho žaloba bola zamietnutá v prvostupňovom konaní aj v odvolacom konaní na základe § 10 ods. 2 zákona o dovolenke.

11

Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), na ktorý bol podaný opravný prostriedok „Revision“ proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní, spresňuje, že zánik nároku na vyplatenie náhrady za nevyčerpanú dovolenku za kalendárny rok stanovený v § 10 ods. 2 zákona o dovolenke sa obmedzuje na prípad, keď pracovník počas pracovného pomeru odstúpi bez vážneho dôvodu. V tomto kontexte predstavuje „vážny dôvod“ akúkoľvek okolnosť, z dôvodu ktorej nemožno od pracovníka rozumne očakávať, že bude pokračovať v pracovnoprávnom vzťahu.

12

Tento súd uvádza, že cieľ tohto ustanovenia je na jednej strane podnecujúci, keďže odrádza pracovníka od predčasného ukončenia pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu, a na druhej strane hospodársky, keďže jeho účelom je finančne odbremeniť zamestnávateľa, ktorý čelí nepredvídateľnej strate jedného zo svojich zamestnancov.

13

Uvedený vnútroštátny súd má však pochybnosti o zlučiteľnosti § 10 ods. 2 zákona o dovolenke s článkom 7 smernice 2003/88, ako ho vykladá Súdny dvor, ako aj s článkom 31 ods. 2 Charty.

14

Za týchto podmienok Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

15

Spoločnosť job‑medium tvrdí, že prejudiciálne otázky sú neprípustné z toho dôvodu, že vnútroštátny súd nebol povinný obrátiť sa na Súdny dvor, keďže riešenie sporu vo veci samej je z hľadiska práva Únie a existujúcej judikatúry zrejmé.

16

Na úvod treba konštatovať, že vzhľadom na Rokovací poriadok Súdneho dvora skutočnosť, že vnútroštátny súd nie je povinný obrátiť sa na Súdny dvor alebo že odpoveď na návrh na začatie prejudiciálneho konania by bola údajne zrejmá z hľadiska práva Únie, nemá nijaký vplyv na prípustnosť takéhoto návrhu.

17

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora navyše v rámci spolupráce medzi týmto súdom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Ak sa teda položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť [rozsudok z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín), C‑510/19, EU:C:2020:953, bod 25].

18

Z toho vyplýva, že k otázkam týkajúcim sa práva Únie sa viaže prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené [rozsudok z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín), C‑510/19, EU:C:2020:953, bod 26].

19

Podľa vnútroštátneho súdu WD nebola pri skončení jeho pracovného pomeru so spoločnosťou job‑medium vyplatená peňažná náhrada za nevyčerpanú dovolenku na základe § 10 ods. 2 zákona o dovolenke, pretože WD tento pracovný pomer bez vážneho dôvodu skončil predčasne.

20

Na základe týchto okolností má vnútroštátny súd pochybnosti o zlučiteľnosti tohto ustanovenia s článkom 7 ods. 2 smernice 2003/88 a článkom 31 ods. 2 Charty.

21

Je teda zrejmé, že položené otázky sa týkajú výkladu práva Únie a že odpoveď na tieto otázky je užitočná a relevantná pre riešenie sporu pred vnútroštátnym súdom.

22

Položené otázky sú preto prípustné.

23

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniu vnútroštátneho práva, podľa ktorého za aktuálny posledný pracovný rok nemá pracovník alebo pracovníčka nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú dovolenku za kalendárny rok, ak jednostranne a bez vážneho dôvodu predčasne ukončí pracovný pomer.

24

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa musí nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok každého zamestnanca považovať za mimoriadne dôležitú zásadu sociálneho práva Únie, od ktorej sa nemožno odchýliť a ktorú príslušné vnútroštátne orgány môžu uplatňovať len v hraniciach výslovne vytýčených smernicou 2003/88 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júna 2014, Bollacke, C‑118/13, EU:C:2014:1755, bod 15 a citovanú judikatúru).

25

Článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 teda odráža a spresňuje základné právo na platenú dovolenku za kalendárny rok zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2020, Komisia a Rada/Carreras Sequeros a i., C‑119/19 P a C‑126/19 P, EU:C:2020:676, bod 115).

26

Z toho vyplýva, že nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok sa nemôže vykladať reštriktívne (rozsudky z 8. novembra 2012, Heimann a Toltschin, C‑229/11 a C‑230/11, EU:C:2012:693, bod 23, a z 25. júna 2020, Vărchoven kasacionen săd na Republika Bălgarija a Iccrea Banca SpA, C‑762/18 a C‑37/19, EU:C:2020:504, bod 55, ako aj citovaná judikatúra).

27

Navyše zo znenia smernice 2003/88 a z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hoci členským štátom prináleží definovať podmienky výkonu a uplatňovania práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, nemôžu stanoviť nijakú podmienku na samotný vznik tohto práva, ktoré vyplýva priamo z uvedenej smernice (rozsudok z 25. júna 2020, Vărchoven kasacionen săd na Republika Bălgarija a Iccrea Banca SpA, C‑762/18 a C‑37/19, EU:C:2020:504, bod 56 a citovaná judikatúra).

28

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že účelom práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, priznaného každému pracovníkovi podľa článku 7 ods. 1 smernice 2003/88, je jednak umožniť pracovníkom a pracovníčkam odpočinúť si od vykonávania úloh, ktoré im ukladá pracovná zmluva, a jednak poskytnúť im čas na oddych a zotavenie sa. Tento účel, ktorý odlišuje nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok od iných druhov dovolenky s iným účelom, je založený na predpoklade, že pracovník alebo pracovníčka počas referenčného obdobia skutočne pracoval/‑a (rozsudky zo 4. októbra 2018, Dicu, C‑12/17, EU:C:2018:799, body 27 a 28, ako aj z 25. júna 2020, Vărchoven kasacionen săd na Republika Bălgarija a Iccrea Banca SpA, C‑762/18 a C‑37/19, EU:C:2020:504, body 57 a 58).

29

Treba dodať, že nárok na dovolenku za kalendárny rok predstavuje len jednu z dvoch zložiek práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré je podstatnou zásadou sociálneho práva Únie. Toto základné právo tak zahŕňa tiež nárok na získanie platby, ako aj neoddeliteľnú súčasť tohto nároku na „platenú“ dovolenku za kalendárny rok, ktorou je nárok na peňažnú náhradu z titulu dovolenky za kalendárny rok, ktorá nebola v čase skončenia pracovného pomeru vyčerpaná (rozsudok z 25. júna 2020, Vărchoven kasacionen săd na Republika Bălgarija a Iccrea Banca SpA, C‑762/18 a C‑37/19, EU:C:2020:504, bod 83, ako aj citovaná judikatúra).

30

Keď sa skončí pracovný pomer, v skutočnosti už nie je možné čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok. Aby sa predišlo tomu, že z dôvodu tejto nemožnosti pracovník nebude môcť využiť toto právo aspoň v peňažnej forme, článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 stanovuje, že pracovník má nárok na peňažnú náhradu (rozsudok z 20. januára 2009, Schultz‑Hoff a i., C‑350/06 a C‑520/06, EU:C:2009:18, bod 56).

31

Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 nekladie žiadnu inú podmienku na vznik nároku na peňažnú náhradu, než je podmienka vyplývajúca zo skutočnosti, že jednak sa pracovný pomer skončil a jednak pracovník alebo pracovníčka nevyčerpal/‑a celú platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú mal/‑a nárok ku dňu skončenia tohto pracovného pomeru (rozsudky zo 6. novembra 2018, Bauer a Willmeroth, C‑569/16 a C‑570/16, EU:C:2018:871, bod 44, a z 25. júna 2020, Vărchoven kasacionen săd na Republika Bălgarija a Iccrea Banca SpA, C‑762/18 a C‑37/19, EU:C:2020:504, bod 84, ako aj citovaná judikatúra).

32

Dôvod, pre ktorý došlo ku skončeniu pracovného pomeru, tak nie je relevantný na účely nároku na peňažnú náhradu podľa článku 7 ods. 2 smernice 2003/88 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. júla 2016, Maschek, C‑341/15, EU:C:2016:576, bod 28).

33

V prejednávanej veci podľa vnútroštátneho súdu pracovník počas referenčného obdobia skutočne pracoval. Nadobudol tak nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorého časť ešte nebola využitá v čase skončenia pracovného pomeru. Peňažná náhrada za nevyčerpané dni dovolenky mu bola odopretá len z toho dôvodu, že predčasne a bez vážnych dôvodov ukončil pracovný pomer.

34

Ako však bolo pripomenuté v bode 32 tohto rozsudku, okolnosť, že pracovník ukončí pracovný pomer na svoju vlastnú žiadosť, nemá nijaký vplyv na jeho nárok na prípadné získanie peňažnej náhrady za nároky na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorú nemohol vyčerpať pred skončením svojho pracovného pomeru.

35

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 7 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniu vnútroštátneho práva, podľa ktorého za aktuálny posledný pracovný rok nemá pracovník alebo pracovníčka nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, ak jednostranne a bez vážneho dôvodu predčasne ukončí pracovný pomer.

36

Svojou druhou otázkou, o ktorej má Súdny dvor rozhodnúť v prípade zápornej odpovede na jeho prvú otázku, a ktorá je uvedená v bode 14 tohto rozsudku, sa vnútroštátny sú v podstate pýta, v akom rozsahu a podľa akých kritérií mu prináleží preskúmať, či pracovník nemal možnosť čerpať svoju platenú dovolenku.

37

Keďže z bodov 30 až 32, 34 a 35 tohto rozsudku pritom vyplýva, že pracovník má v každom prípade nárok na náhradu za nevyčerpané dni platenej dovolenky, a to bez ohľadu na dôvod, pre ktorý ich nemohol vyčerpať, nie je potrebné, aby vnútroštátny preskúmal, či tento pracovník nemal možnosť čerpať tieto dni platenej dovolenky.

38

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

39

Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto: