1

Svojím odvolaním WV navrhuje zrušenie uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 29. januára 2020, WV/ESVČ (T‑471/18, neuverejnené, ďalej len napadnuté uznesenie, EU:T:2020:26), ktorým tento súd zamietol jej žiadosť založenú na článku 270 ZFEÚ na zrušenie jednak rozhodnutia Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) z 27. novembra 2017 o zrážkach z odmeny vo výške zodpovedajúcej 72 kalendárnym dňom (ďalej len „sporné rozhodnutie“) a jednak, v prípade potreby, rozhodnutia ESVČ z 2. mája 2018, ktorým bola zamietnutá sťažnosť odvolateľky podaná 3. januára 2018 (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“).

2

Článok 1e ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení uplatniteľnom na spor, ktorý viedol k tomuto odvolaniu (ďalej len „služobný poriadok“), stanovuje:

„Úradníkom v aktívnom pracovnom pomere sú poskytnuté pracovné podmienky spĺňajúce príslušné zdravotné a bezpečnostné normy, ktoré sú aspoň rovnocenné s minimálnymi požiadavkami, uplatniteľnými podľa opatrení, schválených v týchto oblastiach podľa zmlúv.“

3

Článok 12a ods. 1 služobného poriadku stanovuje, že úradníci sa musia zdržať všetkých foriem psychického alebo sexuálneho obťažovania. Tento článok 12a v odsekoch 3 a 4 definuje psychické a sexuálne obťažovanie.

4

Podľa článku 21 služobného poriadku:

„Úradník bez ohľadu na svoje služobné postavenie pomáha a radí svojim nadriadeným; je zodpovedný za plnenie úloh, ktoré mu boli pridelené.

Úradník zodpovedný za akúkoľvek časť služby je zodpovedný svojim nadriadeným vo vzťahu k právomociam, ktoré mu boli udelené, a za vykonanie pokynov, ktoré vydal. Zodpovednosť jeho podriadených ho v žiadnom prípade nezbavuje jeho vlastnej zodpovednosti.“

5

Článok 55 služobného poriadku stanovuje:

„1.   Úradníci v aktívnom služobnom pomere sú nepretržite k dispozícii svojmu orgánu.

2.   Bežný pracovný týždeň trvá 40 až 42 hodín, pričom počet hodín pracovného dňa určí menovací orgán. V rámci tých istých limitov môže menovací orgán po porade s výborom zamestnancov určiť počet hodín, ktoré majú odpracovať niektoré skupiny úradníkov poverených osobitnými úlohami.

3.   Úradníka môžu požiadať, aby z dôvodu požiadaviek služby alebo bezpečnostných predpisov zostal v pracovnej pohotovosti na pracovisku alebo doma mimo bežného pracovného času. Menovací orgán každej inštitúcie určí podrobné predpisy na uplatňovanie tohto odseku po porade s výborom zamestnancov.

…“

6

Článok 60 prvý odsek služobného poriadku stanovuje:

„S výnimkou prípadu choroby alebo úrazu nesmie byť úradník neprítomný bez predchádzajúceho povolenia jeho priameho nadriadeného. Bez toho, aby boli dotknuté platné disciplinárne opatrenia, každá nepovolená neprítomnosť, ktorá bola riadne preukázaná, sa odpočíta od riadnej dovolenky dotknutého úradníka. Ak vyčerpal svoju riadnu dovolenku, príde o odmenu za zodpovedajúce obdobie.“

7

Článok 86 služobného poriadku znie:

„1.   Každé porušenie povinností vyplývajúcich z tohto služobného poriadku úradníkom alebo bývalým úradníkom, úmyselné alebo spôsobené nedbanlivosťou z jeho strany, vystaví tohto úradníka disciplinárnemu konaniu.

2.   Ak ustanovujúci orgán alebo OLAF získajú dôkaz o porušení povinností v zmysle ods. 1, môžu začať administratívne vyšetrovanie, aby overili, či k tomuto porušeniu naozaj došlo.

3.   Disciplinárne predpisy, postupy a opatrenia, a predpisy a postupy týkajúce sa administratívneho vyšetrovania, sú upravené v prílohe IX.“

8

Príloha IX služobného poriadku s názvom „Disciplinárne konanie“ v článku 9 ods. 1 stanovuje:

„Ustanovujúci [Menovací – neoficiálny preklad] orgán môže uložiť jeden z týchto postihov:

9

Okolnosti predchádzajúce sporu, uvedené v bodoch 1 až 48 napadnutého uznesenia, možno na účely tohto odvolania zhrnúť takto.

10

Odvolateľka, WV, je úradníčka Európskej únie. K ESVČ bola pridelená od 1. januára 2011 a od tohto dátumu pracovala na viacerých oddeleniach ESVČ. Konkrétne od 1. februára 2015 do 30. septembra 2016 odvolateľka plnila svoje úlohy na oddelení EURCA West3 ESVČ.

11

Od 1. októbra do 15. novembra 2016 bola odvolateľka v záujme služby preložená na oddelenie Americas.2, a následne 16. novembra 2016 na oddelenie PRISM ESVČ. Odvolateľka uvádza, že sa viackrát obrátila na administratívu s cieľom oboznámiť sa s odôvodnením svojho vylúčenia z oddelenia EURCA West3.

12

Dňa 16. januára 2017 bola odvolateľka informovaná o tom, že jej neprítomnosť na pracovisku sa považuje za „nepovolenú“. Pokiaľ ide o jej prítomnosť na pracovisku, bola tiež informovaná o tom, že ju v jej kancelárii ešte nikto nevidel.

13

Dňa 10. februára 2017 sa odvolateľka obrátila na svojho nadriadeného v súvislosti so svojou neprítomnosťou na pracovisku.

14

E‑mailom z 3. apríla 2017 odvolateľka zaslala lekárske potvrdenie na ospravedlnenie svojej neprítomnosti na pracovisku v dňoch 30. a 31. marca 2017, ako aj 3. apríla 2017.

15

E‑mailom z 10. apríla 2017 odvolateľka oznámila svojmu nadriadenému, že jej neprítomnosti na pracovisku boli nesprávne vložené do počítačového systému na riadenie zamestnancov Sysper, pričom niektoré sa týkali budúcich dátumov.

16

Dňa 11. apríla 2017 došlo k výmene e‑mailov medzi odvolateľkou a jej nadriadenými v súvislosti s údajnou nepovolenou neprítomnosťou na pracovisku.

17

V dňoch 25. a 26. apríla 2017 si odvolateľka vymenila e‑maily so svojím vedúcim oddelenia, pretože vedúci oddelenia sa domnieval, že administratíva pokladá jej prítomnosť v kancelárii za neospravedlnenú neprítomnosť. Vedúci oddelenia odvolateľke najmä vysvetlil požiadavky, ktoré musí spĺňať, aby bola považovaná za „prítomnú“ v práci.

18

Vedúci oddelenia 12. septembra 2017 zaslal odvolateľke oznámenie, v ktorom uviedol, že za obdobie od 1. januára do 14. júla 2017 mala 85 kalendárnych dní nepovolenej neprítomnosti v práci, za ktoré príde o odmenu v súlade s článkom 60 služobného poriadku.

19

E‑mailom z 15. septembra 2017 odvolateľka odpovedala na toto oznámenie a najmä žiadala, aby jej boli zaslané výpisy z prehľadu príchodov a odchodov z budovy.

20

Dňa 25. septembra 2017 vedúci oddelenia HR 3 odvolateľke oznámil, že tieto výňatky jej nemôže poskytnúť z dôvodov ochrany údajov.

21

Dňa 27. novembra 2017 ESVČ sporným rozhodnutím informovala odvolateľku, že odhad období jej neospravedlnenej neprítomnosti bol upravený tak, že 9 dní neprítomnosti sa premenení na riadnu dovolenku a z odmeny sa jej zrazí suma zodpovedajúca 72 dňom.

22

Dňa 7. decembra 2017 bola odvolateľka informovaná o sume, ktorá sa jej bude zrážať z odmeny od februára 2018.

23

Odvolateľka podala 3. januára 2018 sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

24

Dňa 6. februára 2018 pristúpil Úrad Európskej komisie pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) k zrážkam z odmeny odvolateľky na základe tohto rozhodnutia.

25

Dňa 27. apríla 2018 odvolateľka získala výpisy z prehľadu príchodov a odchodov z budovy za obdobie od 1. januára do 8. februára 2017.

26

Dňa 2. mája 2018 prijal menovací orgán rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti.

27

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 2. augusta 2018 podala odvolateľka žalobu, ktorou sa domáhala na jednej strane zrušenia sporného rozhodnutia, a v prípade potreby zrušenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, a na druhej strane toho, aby Všeobecný súd rozhodol, že sumy, ktoré jej majú byť vrátené, budú zvýšené o úroky z omeškania.

28

Okrem toho odvolateľka na základe článku 89 ods. 3 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu navrhla, aby Všeobecný súd nariadil ESVČ predložiť rôzne dokumenty a písomnosti.

29

Na podporu svojej žaloby podanej na Všeobecný súd odvolateľka uvádza jediný žalobný dôvod založený na porušení článku 1e ods. 2, článkov 12, 12a, 21, 25, 26, 55 a 60 služobného poriadku, článkov 1 a 2 prílohy IX k služobného poriadku, povinnosti starostlivosti a zásady riadnej správy veci verejných, nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi Spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102), článkov 41, 47 a 52 Charty základných práv Európskej únie, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, práva na obhajobu a článku 296 ZFEÚ.

30

Vo svojom jedinom žalobnom dôvode odvolateľka tiež poukazuje na zneužitie práva, zneužitie konania, zjavné porušenie zásad ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zbraní, ako aj na porušenie zásady, ktorá administratíve ukladá vydávať rozhodnutia len na základe právne prípustných dôvodov, zásad proporcionality, kontradiktórnosti a právnej istoty, ako aj nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).

31

Všeobecný súd napadnutým uznesením žalobu odvolateľky v celom rozsahu zamietol ako čiastočne zjavne neprípustnú a čiastočne zjavne bez právneho základu.

32

Pokiaľ ide o návrh na zrušenie sporného rozhodnutia a rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, Všeobecný súd najprv konštatoval, že iba tvrdenia založené na porušení článkov 21, 55 a 60 služobného poriadku, ako aj povinnosti odôvodnenia boli predložené vo forme zodpovedajúcej minimálnym požiadavkám stanoveným v článku 76 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu a zamietol ostatné tvrdenia ako zjavne neprípustné.

33

Všeobecný súd ďalej zamietol tvrdenia založené na porušení článkov 21, 55 a 60 služobného poriadku, ako aj povinnosti odôvodnenia ako zjavne bez právneho základu.

34

V prvom rade, pokiaľ ide o údajné porušenie článkov 21, 55 a 60 služobného poriadku, Všeobecný súd sa v bode 79 napadnutého uznesenia najmä domnieval, že aj za predpokladu, že by sa preukázalo, že odvolateľka bola skutočne prítomná v priestoroch ESVČ, ako to tvrdí, nič to nemení na tom, že tým, že jasne vyjadrila svoj úmysel nepracovať na oddelení PRISM z dôvodu, že sa chcela sústrediť len na administratívne otázky súvisiace s jej preložením, nedodržala podmienky vyžadované článkami 21 a 55 služobného poriadku. Podľa Všeobecného súdu preto nemožno ESVČ vytýkať, že sa domnievala, že odvolateľka sa nachádzala v situácii neospravedlnenej neprítomnosti. Okrem toho Všeobecný súd uviedol, že vzhľadom na to, že neprítomnosť zohľadnená ESVČ nebola vopred povolená jej nadriadenými, zrážka z odmeny vo výške zodpovedajúcej 72 kalendárnym dňom bola len dôsledkom nedodržania požiadaviek stanovených v článku 60 služobného poriadku.

35

V druhom rade, pokiaľ ide o údajný nedostatok odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, po tom, čo Všeobecný súd pripomenul na jednej strane, že je možné prijať záver, že rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, keďže bolo prijaté v kontexte, ktorý je dotknutému úradníkovi známy a ktorý mu umožňuje pochopiť jeho dosah, a na druhej strane, že znalosť tohto kontextu zo strany dotknutej osoby môže predstavovať odôvodnenie predmetného rozhodnutia, v bode 85 napadnutého uznesenia uviedol, že z rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti vyplývalo, že odvolateľka bolo veľmi presne oboznámená s kontextom, do ktorého sporné rozhodnutie zapadá. V tejto súvislosti spresnil, že samotná odvolateľka pripojila ku svojej sťažnosti viaceré výmeny listov a e‑mailov s ESVČ, ktorých predmetom bola zrážka z odmeny za dni považované za neospravedlnenú neprítomnosť.

36

V treťom rade v dôsledku zamietnutia návrhov na zrušenie sporného rozhodnutia, ako aj rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, a z tých istých dôvodov Všeobecný súd v bode 87 napadnutého uznesenia zamietol návrhy odvolateľky smerujúce k tomu, aby sa rozhodlo, že sumy, ktoré majú byť vrátené, budú zvýšené o úroky z omeškania.

37

Napokon vzhľadom na zamietnutie týchto návrhov na zrušenie ako sčasti zjavne neprípustných a čiastočne zjavne nedôvodných, Všeobecný súd v bodoch 88 a 89 napadnutého uznesenia rozhodol, že návrh podaný odvolateľkou na základe článku 89 ods. 3 písm. d) jeho rokovacieho poriadku musí byť tiež zamietnutý. Podľa Všeobecného súdu zo žaloby nevyplýva, že dokumenty, ktorých predloženie sa požadovalo, mohli vyvrátiť konštatovanie uvedené v bodoch 74 až 80 napadnutého uznesenia, podľa ktorého odvolateľka naďalej nepomáhala svojmu nadriadenému pri plnení úloh, ktoré jej boli zverené, a nebola nepretržite k dispozícii ESVČ, v súlade s povinnosťami vyplývajúcimi z článkov 21 a 55 služobného poriadku, ani že tieto dokumenty mohli preukázať, že rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti bolo nedostatočne odôvodnené. V každom prípade odvolateľka dostatočne presne neidentifikovala dokumenty, ktorých predloženie požadovala, ani neposkytla Všeobecnému súdu aspoň minimum dôkazov odôvodňujúcich užitočnosť týchto dokumentov pre potreby konania v súlade s článkom 88 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku.

38

WV svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

39

ESVČ navrhuje, aby Súdny dvor:

40

Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza jediný odvolací dôvod založený na porušení zásady voľného hodnotenia dôkazov a konceptu súboru súhlasných nepriamych dôkazov, a teda na porušení pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena, odopretia spravodlivosti, diskriminácie, skreslení skutkových okolností a zjavne nesprávnych posúdení, ktoré viedli k nepresnému právnemu odôvodneniu napadnutého uznesenia. Tento odvolací dôvod sa delí na šesť častí.

41

ESVČ sa domnieva, že uvedený odvolací dôvod treba zamietnuť ako neprípustný z dôvodu, že nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, alebo prinajmenšom ako nedôvodný.

42

ESVČ sa domnieva, že odvolanie je neprípustné z dôvodu, že jeho jediný odvolací dôvod nie je jasný. Predovšetkým výhrada týkajúca sa zjavne nesprávneho posúdenia dôkazov Všeobecným súdom je rozvinutá neusporiadane bez toho, aby bolo vysvetlené, ako by malo toto údajné pochybenie viesť k zrušeniu sporného rozhodnutia. Ďalej výhrada týkajúca sa údajného odopretia spravodlivosti sa v skutočnosti týka porušenia práva na účinný prostriedok nápravy. Odvolanie však jasne nevysvetľuje, ako Všeobecný súd porušil toto právo, ani ako porušil zásadu zákazu diskriminácie, na ktorú sa tiež poukazuje. Napokon znenie jediného žalobného dôvodu nespomína údajné porušenie článku 60 služobného poriadku.

43

Odvolateľka tvrdí, že odvolanie je prípustné.

44

Z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a z článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že odvolanie musí presne označovať napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh, inak sú odvolanie alebo predmetný odvolací dôvod neprípustné (pozri rozsudky z 2. marca 2021, Komisia/Taliansko a i., C‑425/19 P, EU:C:2021:154, bod 55 a citovanú judikatúru, ako aj z 20. mája 2021, Dickmanns/EUIPO, C‑63/20 P, neuverejnený, EU:C:2021:406, bod 49 a citovanú judikatúru).

45

Odvolací dôvod, ktorého argumentácia nie je dostatočne jasná a presná na to, aby mohol Súdny dvor vykonať preskúmanie zákonnosti, teda tieto požiadavky nespĺňa a musí byť vyhlásený za neprípustný najmä preto, že podstatné skutočnosti, na ktorých je odvolací dôvod založený, nevyplývajú dostatočne koherentným a zrozumiteľným spôsobom z textu tohto odvolania, ktorý je v tejto súvislosti nejasný a nejednoznačný. Súdny dvor tiež rozhodol, že odvolanie, ktoré nemá koherentnú štruktúru, sa musí zamietnuť ako zjavne neprípustné, keďže sa obmedzuje na všeobecné tvrdenia a neobsahuje presné údaje týkajúce sa bodov napadnutého rozhodnutia, ktoré by prípadne obsahovali nesprávne právne posúdenie (rozsudok zo 4. októbra 2018, Staelen/Ombudsman, C‑45/18 P, neuverejnený, EU:C:2018:814, bod 15 a citovaná judikatúra).

46

Hoci v prejednávanej veci predloženie niektorých tvrdení tohto odvolania mohlo byť jasnejšie na účely uľahčenia ich pochopenia, nič to nemení na tom, že toto odvolanie obsahuje súbor právnych tvrdení týkajúcich sa práve jasne identifikovaných častí napadnutého uznesenia. V dôsledku toho tvrdenia ESVČ nemôžu viesť k vyhláseniu uvedeného odvolania za neprípustné v celom rozsahu, ale musia byť posúdené v rámci preskúmania každej zo šiestich častí jeho jediného odvolacieho dôvodu tohto odvolania.

47

Za týchto podmienok treba toto odvolanie vyhlásiť za prípustné.

48

V časti svojho odvolania s názvom „Skutkové okolnosti a okolnosti predchádzajúce sporu“ odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd vo svojom opise skutkových okolností a okolností predchádzajúcich sporu neuviedol a nezohľadnil niektoré skutkové okolnosti, na ktorých sa zakladala analýza odvolateľky.

49

ESVČ tvrdí, že odvolateľka neuvádza konkrétne dôsledky, ktoré by takéto opomenutie malo vo vzťahu k jej žalobe podanej na Všeobecný súd.

50

V tejto súvislosti treba uviesť, že odvolateľka sa obmedzuje na vymenovanie skutkových okolností, ktoré Všeobecný súd údajne nezohľadnil, a vo všeobecnosti odkazuje na výhradu založenú na porušení zásady voľného hodnotenia dôkazov a konceptu súboru súhlasných nepriamych dôkazov, a teda na porušení pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena bez toho, aby presne uviedla, ktoré body napadnutého uznesenia sú postihnuté nesprávnym právnym posúdením z dôvodu tohto údajného opomenutia.

51

V dôsledku toho takéto tvrdenia nespĺňajú požiadavky pripomenuté v bodoch 44 a 45 tohto rozsudku, a preto musia byť zamietnuté ako neprípustné.

52

Prvá a druhá časť jediného odvolacieho dôvodu odvolateľky sa týkajú odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorým Všeobecný súd zamietol niektoré tvrdenia odvolateľky ako zjavne neprípustné. Tretia až piata časť tohto odvolacieho dôvodu sa týkajú odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorom Všeobecný súd zamietol ako zjavne bez právneho základu tvrdenia odvolateľky týkajúce sa porušenia článkov 21, 55 a 60 služobného poriadku, ako aj povinnosti odôvodnenia. Šiesta časť uvedeného odvolacieho dôvodu sa týka zamietnutia návrhu na prijatie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 89 ods. 3 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu Všeobecným súdom.

53

Prvou časťou svojho jediného odvolacieho dôvodu, ktorý sa týka bodov 63 a 64 napadnutého uznesenia, odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že nesprávne usúdil, že údajné porušenie článku 1e ods. 2 a článku 12a služobného poriadku nebolo v žalobe nijako rozvinuté. Odvolateľka pritom po prvé vychádzala z článku 1e služobného poriadku, keďže v bode 54 svojej žaloby podanej na Všeobecný súd uviedla na jednej strane, že menovaciemu orgánu z titulu povinnosti dosiahnuť výsledok prináleží uistiť sa, že úradník môže vykonávať svoje povolanie vo vyhovujúcom a zdravom prostredí, bez neustálych útokov, ohovárania a/alebo obťažovania, a na druhej strane, že zdravotný stav odvolateľky sa v práci zhoršil v dôsledku ohovárania, zlomyseľnosti a obťažovania, ktoré boli oznámené a preukázané. Po druhé v tejto žalobe podanej na Všeobecný súd odvolateľka tiež uviedla, že bola psychicky obťažovaná, a v bode 53 predmetnej žaloby odkázala na presné znenie článku 12a ods. 3 služobného poriadku.

54

Druhou časťou svojho jediného odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, ako naložil s jej výhradou založenou na zneužití konania, ako aj na porušení povinnosti starostlivosti a povinnosti dosiahnuť výsledok a uistiť sa, že úradník môže vykonávať svoje povolanie vo vyhovujúcom a zdravom prostredí, bez neustálych útokov, ohovárania alebo obťažovania.

55

V prvom rade Všeobecný súd zmätočným spôsobom a v dôsledku toho nesprávne právne odôvodnil odmietnutie preskúmať túto výhradu, keďže po tom, čo ju tento súd uviedol v bode 65 napadnutého uznesenia, túto výhradu ani nezamietol ako neprípustnú, ani ju nepreskúmal z vecného hľadiska.

56

V druhom rade odvolateľka spochybňuje konštatovania Všeobecného súdu v bode 65 napadnutého uznesenia a tvrdí, Všeobecný súd dospel k týmto zisteniam tak, že nezohľadnil celý spis a nepreskúmal dôkazy v úplnom rozsahu. Porušil tak zásadu voľného hodnotenia dôkazov a koncept súboru súhlasných nepriamych dôkazov, a tým porušil pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena, čo viedlo k odopretiu spravodlivosti. Odvolateľka konkrétne tvrdí, že uvedenú výhradu podporujú prílohy A.4, A.8, A.10, A.16, A.21, A.24, A.25, A.26 a A.30 jej žaloby pred Všeobecným súdom.

57

ESVČ tvrdí, pokiaľ ide o druhú časť jediného odvolacieho dôvodu, že z dôvodu úplnej absencie odkazu na dôkazy v žalobe podanej na Všeobecný súd odvolateľka nemôže Všeobecnému súdu vytýkať, že nezohľadnil dokumenty, ktoré podporujú jej tvrdenia, konkrétne prílohy A.4, A.8, A.10 a A.16, ktoré boli po prvýkrát uvedené v štádiu odvolacieho konania. Dispozičná zásada, ktorou sa riadi konanie pred Všeobecným súdom, vyžaduje, aby odvolateľka presne označila dôkazy, ktorých sa týkajú právne dôvody, bez toho, aby Všeobecný súd musel v spise ex offo zisťovať dôkazy zodpovedajúce výhradám odvolateľky.

58

Pokiaľ ide o prvú časť jediného odvolacieho dôvodu, v ktorej odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd skreslil jej argumentáciu, keď nesprávne konštatoval, že údajné porušenie článku 1e ods. 2 a článku 12a služobného poriadku nebolo v žalobe nijako rozvinuté, treba pripomenúť, že cieľom preskúmania Súdnym dvorom v rámci odvolania je najmä overiť, či Všeobecný súd z právneho hľadiska dostatočne odpovedal na všetky tvrdenia uvedené odvolateľom (rozsudok z 25. júna 2020, Komisia/CX, C‑131/19 P, neuverejnený, EU:C:2020:502, bod 33 a citovaná judikatúra).

59

Okrem toho dôvod založený na tom, že Všeobecný súd neodpovedal na tvrdenia uvedené v prvostupňovom konaní, v podstate znamená porušenie povinnosti odôvodnenia, ktorá vyplýva z článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného na Všeobecný súd podľa článku 53 prvého odseku toho istého štatútu a článku 119 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu (rozsudok z 25. júna 2020, Komisia/CX, C‑131/19 P, neuverejnený, EU:C:2020:502, bod 34 a citovaná judikatúra).

60

Ako však opakovane rozhodol Súdny dvor, povinnosť Všeobecného súdu odôvodniť svoje rozhodnutia nemožno vykladať tak, že Všeobecný súd musí detailne odpovedať na každé tvrdenie odvolateľa, najmä keď nie je dostatočne jasné a presné (rozsudok z 15. apríla 2010, Gualtieri/Komisia, C‑485/08 P, EU:C:2010:188, bod 41 a citovaná judikatúra).

61

Všeobecnému súdu teda nemožno vytýkať, že v prípade takých všeobecných tvrdení a indícií, aké sú uvedené v bodoch 53 a 54 žaloby na prvom stupni, zastával názor, že údajné porušenie článkov 1e a 12a služobného poriadku nebolo z právneho hľadiska nijako rozvinuté.

62

V dôsledku toho sa prvá časť jediného odvolacieho dôvodu musí zamietnuť ako nedôvodná.

63

Pokiaľ ide o druhú časť jediného odvolacieho dôvodu, treba po prvé konštatovať, že tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého Všeobecný súd neodôvodnil svoje odmietnutie preskúmať túto výhradu, keďže pretože ju ani nevyhlásil za neprípustnú, ani neskúmal z vecného hľadiska, je založené na nesprávnom výklade napadnutého uznesenia.

64

Zo znenia napadnutého uznesenia pripojenej k odvolaniu odvolateľky vyplýva, že Všeobecný súd po tom, čo v bode 64 tohto uznesenia uviedol, že „tvrdenia uvedené v bode 63 [tohto uznesenia] nezodpovedajú minimálnym požiadavkám jasnosti a koherencie podľa článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku“, v bode 65 uvedeného uznesenia spresnil, že to tak bolo „aj v prípade výhrady založenej na zneužití konania a porušení povinnosti starostlivosti a povinnosti dosiahnuť výsledok a uistiť sa, že úradník môže vykonávať svoje povolanie vo vyhovujúcom a zdravom prostredí, bez neustálych útokov, ohovárania alebo obťažovania“. Všeobecný súd ďalej v tom istom bode 65 uviedol, že „na podporu tejto výhrady sa odvolateľka [obmedzila] na všeobecné a ničím nepodložené tvrdenia, keď všeobecne odkazovala na ‚skutočnosti, ako sú opísané v tejto žalobe‘‚ a na ‚nevyvrátiteľné dôkazy‘, a na ‚kontext smerujúci proti [nej] s nekalým zámerom a v rámci zjavného úsilia o jej profesijné vylúčenie“, ako aj na viaceré ďalšie skutočnosti.

65

Všeobecný súd ďalej v bode 66 znenia napadnutého uznesenia pripojeného k odvolaniu odvolateľky dospel k záveru, že tvrdenia uvedené v bodoch 62 až 65 tohto uznesenia treba zamietnuť ako zjavne neprípustné.

66

V dôsledku toho tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd neodôvodnil svoje odmietnutie preskúmať výhradu založenú na zneužití konania, ako povinnosti starostlivosti a povinnosti dosiahnuť výsledok a uistiť sa, že úradník môže vykonávať svoje povolanie vo vyhovujúcom a zdravom prostredí, bez neustálych útokov, ohovárania alebo obťažovania, nie je dôvodné.

67

Po druhé, pokiaľ ide o druhú výhradu druhej časti jediného odvolacieho dôvodu uvedenú v bode 56 tohto rozsudku, treba pripomenúť, že ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, „stručné vysvetlenie dôvodov“, ktoré musí obsahovať každá žaloba v zmysle článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa uplatňuje na Všeobecný súd na základe článku 53 prvého odseku tohto štatútu, a článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, znamená, že v žalobe musí byť jasne uvedené, v čom spočíva žalobný dôvod, na ktorom sa žaloba zakladá (rozsudok z 11. septembra 2014, MasterCard a i./Komisia, C‑382/12 P, EU:C:2014:2201, bod 39 a citovaná judikatúra, ako aj uznesenie z 21. januára 2016, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑103/15 P, neuverejnené, EU:C:2016:51, bod 31).

68

Na prípustnosť žaloby pred Všeobecným súdom sa teda najmä vyžaduje, aby z jej samotného textu vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, a to aspoň stručne, pritom však súdržným a pochopiteľným spôsobom. Aj keď text žaloby môže byť v konkrétnych bodoch podporený a doplnený odkazmi na určité časti priložených dokumentov, všeobecný odkaz na iné písomnosti, aj keď tvoria jej prílohu, nemôže nahradiť nedostatok podstatných častí právnej argumentácie, ktorá podľa ustanovení pripomenutých v predchádzajúcom bode tvorí náležitosť žaloby (rozsudok z 11. septembra 2014, MasterCard a i./Komisia, C‑382/12 P, EU:C:2014:2201, bod 40, ako aj uznesenie z 21. januára 2016, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑103/15 P, neuverejnené, EU:C:2016:51, bod 32).

69

Výlučne dôkazná a inštrumentálna funkcia príloh znamená, že ak tieto prílohy obsahujú právne okolnosti, na ktorých sú založené niektoré dôvody uvedené v žalobe, takéto okolnosti sa musia nachádzať v samotnom texte tejto žaloby, alebo prinajmenšom musia byť v tejto žalobe dostatočne identifikované (pozri rozsudok z 2. októbra 2019, Crédit mutuel Arkéa/ECB, C‑152/18 P a C‑153/18 P, EU:C:2019:810, bod 39 a citovanú judikatúru).

70

V dôsledku toho Všeobecnému súdu neprináleží vyhľadávať a identifikovať v prílohách dôvody a tvrdenia, ktoré by mohli byť považované za základ žaloby, keďže prílohy majú čisto dôkaznú a inštrumentálnu funkciu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. septembra 2020, BP/FRA, C‑669/19 P, neuverejnený, EU:C:2020:713, bod 54).

71

Druhá výhrada druhej časti jediného odvolacieho dôvodu je preto nedôvodná.

72

Vzhľadom na to treba prvú a druhú časť tohto odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodné.

73

Piatou časťou jediného odvolacieho dôvodu, ktorú treba preskúmať najskôr, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že nesprávne uplatnil článok 60 služobného poriadku a nezohľadnil právny základ sporného rozhodnutia. Podľa odvolateľky sa Všeobecný súd tým, že usúdil, že toto rozhodnutie, ktoré je založené na článku 60 služobného poriadku, je platné, dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri analýze tohto článku 60 a okrem toho skreslil skutkové okolnosti, keď dospel k záveru, že odvolateľka bola nepovolene neprítomná, hoci bola fyzicky prítomná.

74

V prvom rade Všeobecný súd analyzoval údajnú existenciu neospravedlnenej neprítomnosti nie z hľadiska článku 60 služobného poriadku, ktorý je právnym základom sporného rozhodnutia, ale z hľadiska článkov 21 a 55 služobného poriadku.

75

Všeobecný súd potvrdením analýzy menovacieho orgánu nachádzajúcej sa v spornom rozhodnutí, ktorá považuje prítomnosť odvolateľky v priestoroch orgánu nezodpovedajúcu jej očakávaniam, pokiaľ ide o disponibilitu a svedomitosť, za neospravedlnenú neprítomnosť, porušil článok 60 služobného poriadku, ktorý sa týka neprítomnosti, ku ktorej došlo bez predchádzajúceho povolenia, s výnimkou prípadu choroby alebo úrazu. Keďže odvolateľka bola prítomná v týchto priestoroch, tento článok 60 nie je uplatniteľný.

76

Ak sa menovací orgán domnieval, že odvolateľka nespĺňa tieto očakávania, mal začať disciplinárne konanie. Porušenie článkov 21 a 55 služobného poriadku však nemožno sankcionovať zrážkou z odmeny alebo odpočítaním od dovolenky, keďže takéto opatrenia nie sú stanovené v článku 9 prílohy IX služobného poriadku. Zrážka z odmeny teda nemôže predstavovať skrytú disciplinárnu sankciu alebo náhradný trest.

77

V druhom rade a v každom prípade ESVČ neposkytla opis pracovného miesta, ani neuviedla ciele, ktoré sa majú dosiahnuť a konkrétne úlohy zverené odvolateľke, ani nepreukázala, že sa ich odvolateľka odmietla plniť. V tejto súvislosti sa Všeobecný súd dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď v bode 74 napadnutého uznesenia odkázal na odpoveď odvolateľky na jej hodnotiacu správu za rok 2016, hoci jej údajná neospravedlnená neprítomnosť, ako ju vymedzil Všeobecný súd, sa týkala roku 2017.

78

ESVČ uvádza, že piata časť jediného odvolacieho dôvodu v rozsahu, v akom sa týka údajného porušenia článku 60 služobného poriadku, sa v znení jediného odvolacieho dôvodu neuvádza. V každom prípade je táto časť nedôvodná. V tejto súvislosti Všeobecný súd správne uviedol, že úradník musí byť nepretržite k dispozícii orgánu, že tento článok 60 postihuje každú nepovolenú neprítomnosť, a teda vyžaduje skutočnú prítomnosť na pracovisku, ktorá vyžaduje, aby úradník spĺňal dve kumulatívne podmienky uvedené v článkoch 21 a 55 služobného poriadku, a to, aby pomáhal svojim nadriadeným pri plnení úloh, ktoré mu boli zverené, a v tomto ohľade bol nepretržite k dispozícii orgánu. V dôsledku toho na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, Všeobecný súd a menovací orgán vychádzali z článkov 21, 55 a 60 služobného poriadku, posudzovaných ako celok, a nie iba z tohto posledného uvedeného článku.

79

Pokiaľ ide o údajnú neprípustnosť piatej časti jediného odvolacieho dôvodu, treba na jednej strane uviesť, že hoci znenie tohto odvolacieho dôvodu obsahuje tvrdenie týkajúce sa „zjavne nesprávneho posúdenia týkajúceho sa nepresného právneho odôvodnenia“ napadnutého uznesenia, tvrdenia uvedené v tejto piatej časti jasne uvádzajú, že odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uplatnil článok 60 služobného poriadku.

80

Na druhej strane uvedená piata časť presne uvádza kritizované časti napadnutého uznesenia, ako aj právne tvrdenia, o ktoré sa osobitne opiera návrh na zrušenie tohto uznesenia v súlade s požiadavkami pripomenutými v bode 44 tohto rozsudku.

81

Piata časť jediného odvolacieho dôvodu je preto prípustná.

82

Pokiaľ ide o prvú výhradu piatej časti jediného odvolacieho dôvodu, ktorou odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že nesprávne uplatnil článok 60 služobného poriadku, treba uviesť, že v bodoch 70 až 80 napadnutého uznesenia Všeobecný súd overil, či sporné rozhodnutie a rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti boli v súlade s článkami 21, 55 a 60 služobného poriadku.

83

Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 71 a 72 napadnutého uznesenia pripomenul obsah týchto článkov, ako aj znenie bodu B úvodu rozhodnutia Komisie C(2013) 9051 final zo 16. decembra 2013 o dovolenke, ktoré sa uplatňuje na ESVČ na základe rozhodnutia ESVČ DEC (2014) 009 z 13. februára 2014, v bode 73 tohto uznesenia konštatoval, že odvolateľka porušila požiadavky stanovené týmito ustanoveniami.

84

V bodoch 74 a 75 uvedeného uznesenia tak Všeobecný súd najprv uviedol, pokiaľ ide o podmienky stanovené v článkoch 21 a 55 služobného poriadku, že menovací orgán správne uviedol, že zo spisu a najmä z odpovede odvolateľky na jej hodnotiacu správu za rok 2016 vyplýva, že po jej preložení na oddelenie PRISM a napriek rôznym upozorneniam a napomenutiam zo strany jej nadriadených dotknutá osoba vyjadrila svoj úmysel nepracovať v rámci tohto oddelenia.

85

Všeobecný súd ďalej v bode 76 napadnutého uznesenia uviedol, že vôľa nepomáhať svojim nadriadeným a neplniť úlohy, ktoré jej prislúchajú, sa objavuje aj v e‑maile odvolateľky z 11. apríla 2017, v ktorom odvolateľka uviedla, že bola na ESVČ prítomná každý deň, aby sa pokúsila vyriešiť situáciu, v ktorej sa ocitla v nadväznosti na jej protiprávne vylúčenie z oddelenia EURCA West3 a jej preloženie na oddelenie PRISM. Odvolateľka vo svojom e‑maile tiež uviedla, že nemusí nevyhnutne sedieť vo svojej kancelárii celý deň.

86

Napokon Všeobecný súd v bode 77 napadnutého uznesenia dodal, že aj keby sa odvolateľka domnievala, že jej preloženie jej nevyhovuje, mohla požiadať o pridelenie na iné oddelenie, čo ju však do doby, kým by k takémuto prideleniu došlo, nezbavuje povinnosti pracovať v rámci oddelenia PRISM na účely plnenia úloh spojených s jej pracovným miestom a povinnosti byť nepretržite k dispozícii ESVČ. V bode 78 tohto uznesenia spresnil, že ak sa odvolateľka domnievala, že jej preloženie je postihnuté akoukoľvek vadou, mohla využiť opravné prostriedky, ktoré mala k dispozícii, ale že jej základné povinnosti lojálnosti a spolupráce jej zakazovali odmietnuť plniť si povinnosti vyplývajúce z tohto preloženia.

87

Všeobecný súd v bode 79 napadnutého uznesenia vyslovil názor, že aj za predpokladu, že by sa preukázalo, že odvolateľka bola skutočne prítomná v priestoroch ESVČ, ako to tvrdí, nič to nemení na tom, že tým, že jasne vyjadrila svoj úmysel nepracovať na oddelení PRISM z dôvodu, že sa chcela sústrediť len na administratívne otázky súvisiace s jej preložením, nedodržala podmienky vyžadované článkami 21 a 55 služobného poriadku. Všeobecný súd ďalej dodal, že ESVČ nemožno vytýkať, že sa domnievala, že odvolateľka sa nachádzala v situácii neospravedlnenej neprítomnosti a že vzhľadom na to, že neprítomnosť, ktorú ESVČ zohľadňuje, nebola vopred povolená jej nadriadenými, zrážka z odmeny vo výške zodpovedajúcej 72 kalendárnym dňom bola len dôsledkom nedodržania požiadaviek stanovených v článku 60 služobného poriadku.

88

Všeobecný súd napokon v bode 80 napadnutého uznesenia uviedol, že záver, ku ktorému dospel v bode 79 tohto uznesenia, nemôže byť spochybnený tvrdením odvolateľky, podľa ktorého odvolateľka predložila množstvo dôkazov preukazujúcich jej prítomnosť v kancelárii a na oddelení PRISM. V tejto súvislosti Všeobecný súd v podstate konštatoval, že tieto skutočnosti napriek dátumu ich odoslania neumožňovali preukázať ani to, že odvolateľka pomáhala svojim nadriadeným pri plnení úloh, ktoré jej boli zverené, ani to, že bola nepretržite k dispozícii ESVČ, v súlade s povinnosťami vyplývajúcimi z článkov 21 a 55 služobného poriadku.

89

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Všeobecný súd v podstate zastával názor, že vzhľadom na to, že odvolateľka tým, že jasne prejavila svoj úmysel nepracovať na oddelení, na ktoré bola pridelená, nedodržala podmienky vyžadované článkami 21 a 55 služobného poriadku, pričom ESVČ nie je možné vytýkať, že sa domnievala, že odvolateľka sa nachádzala v situácii neospravedlnenej neprítomnosti, a že v dôsledku toho ESVČ mohla v súlade s článkom 60 služobného poriadku platne pristúpiť k zrážke z odmeny vo výške zodpovedajúcej 72 kalendárnym dňom, a to aj keby sa preukázalo, že odvolateľka bola skutočne prítomná v priestoroch ESVČ.

90

Na úvod treba uviesť, že hoci Všeobecný súd v napadnutom uznesení odkazuje na „neospravedlnenú neprítomnosť“ odvolateľky, z bodu 70 tohto uznesenia vyplýva, že Všeobecný súd preskúmal, či sporné rozhodnutie a rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti boli v súlade najmä s článkom 60 služobného poriadku, ktorý sa týka prípadov „nepovolenej neprítomnosti“.

91

Treba preto určiť, či skutočnosť, za predpokladu, že sa preukáže, že úradník nedodržiava povinnosti, ktoré mu ukladajú články 21 a 55 služobného poriadku, teda pomáhať a radiť svojim nadriadeným, byť zodpovedný za plnenie úloh, ktoré sú mu zverené, a byť nepretržite k dispozícii orgánu, môže byť kvalifikovaná ako „nepovolená neprítomnosť“ v zmysle článku 60 prvého odseku služobného poriadku, a teda môže umožniť uplatnenie opatrení stanovených v tomto ustanovení na tohto úradníka.

92

V súlade s ustálenou judikatúrou je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [pozri najmä rozsudok z 28. januára 2020, Komisia/Taliansko (Smernica o boji proti oneskoreným platbám), C‑122/18, EU:C:2020:41, bod 39 a citovanú judikatúru].

93

V prvom rade treba uviesť, že článok 60 služobného poriadku, ktorý sa nachádza v kapitole 2 hlavy IV tohto služobného poriadku s názvom „Dovolenka a pracovné voľno“, vo svojom prvom odseku stanovuje, že „s výnimkou prípadu choroby alebo úrazu nesmie byť úradník neprítomný bez predchádzajúceho povolenia jeho priameho nadriadeného“, že „bez toho, aby boli dotknuté platné disciplinárne opatrenia, každá nepovolená neprítomnosť, ktorá bola riadne preukázaná, sa odpočíta od riadnej dovolenky dotknutého úradníka“ a že „ak vyčerpal svoju riadnu dovolenku, príde o odmenu za zodpovedajúce obdobie“.

94

Hoci toto ustanovenie nedefinuje pojem „nepovolená neprítomnosť“, vyplýva z neho, že neprítomnosť úradníka je nepovolená, ak tento úradník nedodržal zákaz neprítomnosti bez predchádzajúceho povolenia svojho nadriadeného, s výnimkou prípadu choroby alebo úrazu.

95

Na účely uplatnenia článku 60 prvého odseku služobného poriadku sú rozhodujúce riadne zistená neprítomnosť dotknutého úradníka a chýbajúce predchádzajúce povolenie jeho nadriadeného. Z tohto ustanovenia totiž vyplýva, že rozhodujúcou príčinou straty nároku na zárobok je skutočnosť, že úradník nie je prítomný v službe bez toho, aby ho na to oprávnil služobný poriadok alebo menovací orgán (uznesenie z 30. novembra 1972, Perinciolo/Rada, 75/72 R, EU:C:1972:110, bod 10).

96

Ako uviedol generálny advokát v bode 44 svojich návrhov, pojem „neprítomnosť“ slúži v bežnom jazyku na označenie skutočnosti, že niekto alebo niečo nie je na mieste, kde sa očakáva, že bude, čo predpokladá fyzickú neprítomnosť.

97

Nič v znení článku 60 prvého odseku služobného poriadku neumožňuje predpokladať, že na účely uplatnenia tohto ustanovenia sa má tento pojem chápať v inom ako vo vyššie uvedenom zmysle. Z tohto znenia predovšetkým nijako nevyplýva, že by „nepovolená neprítomnosť“ úradníka v zmysle uvedeného ustanovenia mohla byť vyvodená z nesplnenia pracovných povinností, ktoré mu vyplývajú z článkov 21 a 55 služobného poriadku, bez ohľadu na jeho fyzickú prítomnosť či neprítomnosť na pracovisku.

98

Ako totiž v podstate uviedol generálny advokát v bode 46 svojich návrhov, v článku 60 prvom odseku služobného poriadku sa neuvádza žiadna zmienka o akomkoľvek porušení pracovných povinností úradníkom.

99

V druhom rade treba pripomenúť, že kapitola 2 hlavy IV služobného poriadku s názvom „Dovolenka a pracovné voľno“, do ktorej patrí článok 60 služobného poriadku, obsahuje ustanovenia týkajúce sa rôznych dovoleniek, na ktoré má úradník nárok, a to ustanovenia o riadnej dovolenke a mimoriadnej dovolenke upravené v článkoch 57 a 59a služobného poriadku, o materskej dovolenke upravené v článku 58 služobného poriadku a o zdravotnej dovolenke upravené v článku 59 služobného poriadku. Ako uviedol generálny advokát v bode 54 svojich návrhov, všetky tieto články sa vzťahujú na situácie, keď úradník prechádza obdobím pracovnej nečinnosti a v dôsledku toho nie je fyzicky prítomný na pracovisku.

100

Hoci sa články 57 až 59a služobného poriadku týkajú situácií, v ktorých je neprítomnosť úradníka odôvodnená jednou z dovoleniek upravených týmito článkami, článok 60 prvý odsek služobného poriadku sa týka situácií, v ktorých je úradník neprítomný bez toho, aby sa naňho vzťahoval niektorý z prípadov uvedených v článkoch 57 až 59a, pričom nezískal povolenie svojho nadriadeného.

101

To, že článok 60 prvý odsek služobného poriadku patrí do kapitoly 2 hlavy IV tohto služobného poriadku, potvrdzuje, že uplatniteľnosť tohto ustanovenia predpokladá fyzickú neprítomnosť dotknutého úradníka na jeho pracovisku.

102

V treťom rade úradníkovi, ktorý sa nachádza v situácii „nepovolenej neprítomnosti, ktorá bola riadne preukázaná“ v zmysle článku 60 prvého odseku služobného poriadku, sa bez toho, aby bolo dotknuté prípadné uplatnenie disciplinárnych ustanovení, vystavuje odpočítaniu tejto nepovolenej neprítomnosti od jeho riadnej dovolenky, alebo v prípade, že si svoju riadnu dovolenku vyčerpal, strate odmeny za obdobie zodpovedajúce uvedenej dobe nepovolenej neprítomnosti.

103

V tejto súvislosti totiž Súdny dvor rozhodol, že úradník, ktorý sa nachádza v situácii nepovolenej neprítomnosti, ktorá bola riadne preukázaná, a ktorého nároky na dovolenku sú vyčerpané, stráca nárok na odmenu (rozsudok zo 6. júla 1983, Geist/Komisia, 285/81, EU:C:1983:192, bod 21).

104

Strata nároku na odmenu stanovená v článku 60 prvom odseku služobného poriadku nepredstavuje disciplinárnu sankciu, ani rovnocenné opatrenie (rozsudok zo 6. júla 1983, Geist/Komisia, 285/81, EU:C:1983:192, bod 21).

105

Z toho na jednej strane vyplýva, že odpočítanie nepovolenej neprítomnosti od riadnej dovolenky alebo, v prípade jej vyčerpania, strata nároku na odmenu za obdobie zodpovedajúce tejto neprítomnosti, stanovené v článku 60 prvom odseku služobného poriadku, sú opatreniami, ktoré z dôvodu svojej povahy a účinkov nemajú za cieľ pokarhanie alebo potrestanie úradníka z dôvodu vadného správania sa alebo nespôsobilosti či nedostupnosti, ktorými sa prejavil v období, keď pracoval, ale kompenzáciu fyzickej neprítomnosti tohto úradníka. Keďže sa neprítomnosť počíta na dni alebo poldne, tieto opatrenia sa prejavujú odpočítaním určitého počtu dní alebo poldní od zostatku nevyčerpanej riadnej dovolenky, alebo prípadne z odmeny dotknutého úradníka.

106

Ako však uviedol generálny advokát v bode 63 svojich návrhov, na rozdiel od situácie, keď sa úradníkovi vytýka, že bol neprítomný na pracovisku bez povolenia, totiž nie je možné vyčísliť možné porušenie pracovných povinností.

107

Na druhej strane cieľom opatrení uvedených v bode 105 tohto rozsudku nie je nahradiť disciplinárny postih za takéto nesplnenie povinnosti.

108

V dôsledku toho cieľ opatrení stanovených v článku 60 prvom odseku služobného poriadku potvrdzuje výklad, podľa ktorého sa toto ustanovenie vzťahuje na situácie, v ktorých je úradník fyzicky neprítomný na svojom pracovisku.

109

Preto, ako uviedol generálny advokát v bode 64 svojich návrhov, záver, že úradník prítomný na svojom pracovisku, ktorý si neplní dobre svoje úlohy alebo sa dopúšťa porušenia disciplíny, sa nachádza v situácii „nepovolenej neprítomnosti“ v zmysle článku 60 prvého odseku služobného poriadku, a v dôsledku toho je možné uplatniť krátenie dovolenky alebo zrážky z odmeny, možno považovať za zneužitie disciplinárneho konania. Táto nesprávna kvalifikácia „nepovolenej neprítomnosti“ má za následok uloženie finančného postihu, ktorý nie je v služobnom poriadku ustanovený tomuto úradníkovi, a to bez toho, aby úradník mohol využiť záruky riadneho disciplinárneho konania.

110

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v napadnutom uznesení konštatoval, že aj za predpokladu, že by sa preukázalo, že odvolateľka bola skutočne prítomná v priestoroch ESVČ, nedodržala podmienky vyžadované článkami 21 a 55 služobného poriadku z dôvodu, že prejavila svoj úmysel nepracovať na oddelení, a že preto nemožno ESVČ vytýkať, že sa domnievala, že odvolateľka sa nachádzala v situácii nepovolenej neprítomnosti, a že vzhľadom na to, že neprítomnosť, ktorú ESVČ zohľadňuje, nebola vopred povolená nadriadenými odvolateľky, ESVČ mohla v súlade s článkom 60 služobného poriadku pristúpiť k zrážke z odmeny vo výške zodpovedajúcej 72 kalendárnym dňom.

111

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že prvá výhrada piatej časti jediného odvolacieho dôvodu je dôvodná.

112

V dôsledku toho treba zrušiť napadnuté uznesenie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať druhú výhradu piatej časti jediného odvolacieho dôvodu či ostatné časti tohto odvolacieho dôvodu.

113

V súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže tento súd v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.

114

O takýto prípad ide aj v prejednávanej veci.

115

Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie uvedené v bode 110 tohto rozsudku sa týka aj sporného rozhodnutia a rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti.

116

Z rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti vyplýva, že ESVČ sa domnievala, že úradník je prítomný v rámci tejto služby, ak spĺňa dve kumulatívne podmienky vyplývajúce z článkov 21 a 55 služobného poriadku, a to pomáhať svojim nadriadeným pri plnení úloh, ktoré sú mu zverené, a byť nepretržite k dispozícii orgánu. ESVČ sa v tejto súvislosti na jednej strane domnievala, že úradník, ktorý vyhlásil svoj úmysel nepomáhať svojich nadriadených a neplniť úlohy, ktoré sú mu zverené, nespĺňa podmienky skutočnej prítomnosti v rámci služby a nachádza sa v situácii neospravedlnenej neprítomnosti. Na druhej strane zamietla dôkazy, na ktoré sa odvolávala odvolateľka, ako dôkazy, ktoré nepreukazujú „skutočnú prítomnosť“ v zmysle podmienok vyžadovaných článkami 21 a 55 služobného poriadku.

117

ESVČ z údajného nesplnenia povinností požadovaných článkami 21 a 55 služobného poriadku vyvodila, že odvolateľka sa nachádzala v situácii „nepovolenej neprítomnosti“ v zmysle článku 60 služobného poriadku. Ako bolo pripomenuté v bode 95 tohto rozsudku, na účely uplatnenia tohto článku 60 prvého odseku sú rozhodujúce riadne zistená neprítomnosť dotknutého úradníka a chýbajúce predchádzajúce povolenie jeho nadriadeného na tento účel, s výnimkou prípadu choroby alebo úrazu, pričom túto neprítomnosť treba chápať ako fyzickú neprítomnosť na pracovisku.

118

V dôsledku toho treba sporné rozhodnutie a rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti zrušiť.

119

Vo svojej žalobe podanej na Všeobecný súd sa odvolateľka tiež domáhala, aby sumy, ktoré jej majú byť vrátené, boli zvýšené o úroky z omeškania vo výške 5 % ročne alebo o akúkoľvek inú sadzbu vypočítanú ku dňu skutočného vrátenia a podľa dátumu jednotlivých vykonaných zrážok.

120

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 91 ods. 1 druhej vety služobného poriadku má Všeobecný súd v sporoch finančného charakteru neobmedzenú právomoc (rozsudok z 21. februára 2008, Komisia/Girardot, C‑348/06 P, EU:C:2008:107, bod 58).

121

Súd Únie má v súvislosti s neobmedzenou právomocou, ktorá je mu priznaná na základe článku 91 ods. 1 služobného poriadku, povinnosť rozhodnúť spor, ktorý mu bol predložený, v celom rozsahu, to znamená rozhodnúť o všetkých právach a povinnostiach zamestnancov, ak nerozhodne, že uvedenú časť rozsudku vykoná pod jeho dohľadom príslušná inštitúcia za presných podmienok, ktoré určí (rozsudok z 18. decembra 2007, Weißenfels/Parlament, C‑135/06 P, EU:C:2007:812, bod 67).

122

Súdu Únie prislúcha prípadne zaviazať určitú inštitúciu na zaplatenie sumy, na ktorú má žalobca nárok podľa služobného poriadku alebo iného právneho aktu (rozsudky z 18. decembra 2007, Weißenfels/Parlament, C‑135/06 P, EU:C:2007:812, bod 68, a z 10. septembra 2015, Preskúmanie Missir Mamachi di Lusignano/Komisia, C‑417/14 RX‑II, EU:C:2015:588, bod 40).

123

„Spory finančného charakteru“ v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku predstavujú nielen žaloby o určenie zodpovednosti podané zamestnancami proti inštitúciám, ale tiež všetky žaloby, na základe ktorých má inštitúcia vyplatiť zamestnancovi určitú sumu, na ktorú má podľa svojho názoru nárok podľa služobného poriadku alebo iného aktu, ktorý upravuje ich pracovnoprávny vzťah (rozsudok z 18. decembra 2007, Weißenfels/Parlament, C‑135/06 P, EU:C:2007:812, bod 65).

124

V prejednávanej veci žiadosť odvolateľky, ktorou sa domáhala, aby jej ESVČ vrátila sumy zrazené z jej odmeny a aby sa tieto sumy zvýšili o úroky z omeškania, má finančný charakter v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku.

125

Vzhľadom na zrušenie sporného rozhodnutia a rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti treba vyhovieť tomuto návrhu a uložiť ESVČ povinnosť vyplatiť odvolateľke sumy neoprávnene zrazené z jej odmeny vo výške zodpovedajúcej 71,5 dňa, pričom rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti vyhovelo žiadosti odvolateľky týkajúcej sa jedného poldňa. Tieto sumy sa z dôvodu spravodlivého zaobchádzania zvýšia o úroky vo výške 5 % ročne odo dňa ich zrazenia.

126

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

127

Článok 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, ktorý sa uplatňuje na odvolacie konanie podľa článku 184 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku, stanovuje, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže WV navrhla zaviazať ESVČ na náhradu trov konania a ESVČ nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli WV tak v prvostupňovom konaní, ako aj v rámci tohto odvolania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto: