–

NK, správca konkurznej podstaty spoločnosti Alpine BAU GmbH, v zastúpení: L. T. Štruc, odvetnica,

–

Alpine BAU GmbH, Salzburg – organizačná zložka Celje – v konkurze, v zastúpení: V. Sodja, odvetnica,

–

slovinská vláda, v zastúpení: V. Klemenc, splnomocnená zástupkyňa,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Kocjan a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 32 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní (Ú. v. ES L 160, 2000, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 191).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania začatého na návrh NK ako likvidátora v hlavnom konkurznom konaní začatom proti spoločnosti Alpine BAU GmbH so sídlom v Rakúsku, proti uzneseniu Okrožno sodišče v Celju (Okresný súd Celje, Slovinsko), ktorý z dôvodu omeškania zamietol jej návrh na prihlásenie pohľadávok v Slovinsku po začatí vedľajšieho konkurzného konania v tomto inom členskom štáte.

3

Odôvodnenia 6 a 19 až 23 nariadenia č. 1346/2000 stanovujú:

…

4

Článok 3 tohto nariadenia s názvom „Medzinárodná súdna právomoc“ stanovuje:

„1.   Právomoc na začatie konkurzných konaní majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka. Pri obchodných spoločnostiach a u právnických osôb sa v prípade neprítomnosti dôkazu o opaku za centrum hlavných záujmov považuje miesto, kde majú svoje registrované sídlo.

2.   Ak sa centrum hlavných záujmov dlžníka nachádza na území niektorého členského štátu, súdy iného členského štátu majú právomoc začať konkurzné konanie proti tomuto dlžníkovi len vtedy, ak má na území tohto iného členského štátu nejaký podnik [nejakú prevádzkareň – neoficiálny preklad]. Účinky takéhoto konania sú obmedzené na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území tohto členského štátu.

3.   Ak bolo začaté konkurzné konanie podľa odseku 1, akékoľvek konanie začaté neskôr podľa odseku 2 bude vedľajším konaním. Takéto vedľajšie konania musia byť likvidačnými konaniami.

4.   Územné konkurzné konania spomenuté v odseku 2 sa môžu začať pred začatím hlavného konkurzného konania v súlade s odsekom 1 len v prípade, že:

5

Podľa článku 4 uvedeného nariadenia, s názvom „Príslušné [Rozhodné – neoficiálny preklad] právo“:

„1.   Ak v tomto nariadení nie je stanovené inak, konkurzné konania a ich účinky sa riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začne; tento štát sa ďalej označuje ako ‚štát, v ktorom sa konanie začne‘.

2.   Právo štátu, v ktorom sa konanie začne, stanoví podmienky začatia takéhoto konania, jeho vedenie a uzavretie. Stanoví najmä:

…

…“

6

Článok 28 toho istého nariadenia týkajúci sa rozhodného práva pre vedľajšie konkurzné konania stanovuje:

„Ak v tomto nariadení nie je stanovené inak, vedľajšie konanie sa riadi právom členského štátu, na ktorého území sa vedľajšie konanie začne.“

7

Článok 31 nariadenia č. 1346/2000 s názvom „Povinnosť spolupracovať a oznamovať informácie“ stanovuje:

„1.   Za pravidiel obmedzujúcich oznamovanie informácií, likvidátor v hlavnom konaní a likvidátori vo vedľajších konaniach sú povinní navzájom sa informovať. Sú povinní okamžite oznamovať všetky informácie, ktoré môžu byť relevantné pre iné konania, najmä informácie o stave prihlasovania a overovania pohľadávok a o všetkých opatreniach zameraných na uzavretie konania.

2.   Za pravidiel platných pre každé z konaní, likvidátor v hlavnom konaní a likvidátori vo vedľajších konaniach sú povinní navzájom spolupracovať.

3.   Likvidátor vo vedľajšom konaní dá likvidátorovi v hlavnom konaní včas príležitosť na predloženie návrhov na likvidáciu alebo použitie majetku vo vedľajšom konaní.“

8

Článok 32 tohto nariadenia s názvom „Uplatňovanie práv veriteľov“ znie:

„1.   Každý veriteľ môže prihlásiť svoju pohľadávku v hlavnom konaní a v ktoromkoľvek vedľajšom konaní.

2.   Likvidátori v hlavnom a akomkoľvek vedľajšom konaní do iných konaní prihlásia pohľadávky, ktoré už boli prihlásené do konania, pre ktoré boli vymenovaní, za predpokladu, že to slúži záujmu veriteľov v tomto konaní, pričom veritelia majú právo voči tomu odporovať alebo odvolať prihlásenie ich pohľadávok, ak to príslušné [rozhodné – neoficiálny preklad] právo umožňuje.

3.   Likvidátor v hlavnom alebo vedľajšom konaní je splnomocnený zúčastniť sa na iných konaniach na tom istom základe ako veriteľ, najmä zúčastňovať sa schôdzí veriteľov.“

9

Podľa článku 33 uvedeného nariadenia s názvom „Prerušenie likvidácie“:

„1.   Súd, ktorý začal vedľajšie konanie, úplne alebo čiastočne preruší proces likvidácie po prijatí žiadosti od likvidátora v hlavnom konaní pod podmienkou, že v takom prípade môže od likvidátora v hlavnom konaní požadovať, aby prijal akékoľvek vhodné opatrenie na zaručenie záujmov veriteľov vo vedľajšom konaní a jednotlivých tried veriteľov. Takúto žiadosť likvidátora možno zamietnuť, len ak to očividne nie je v záujme veriteľov v hlavnom konaní. Takéto prerušenie procesu likvidácie sa môže nariadiť na dobu nepresahujúcu tri mesiace. Po uplynutí tejto lehoty prerušenie môže pokračovať alebo sa môže predĺžiť o podobné obdobia.

2.   Súd uvedený v odseku 1 ukončí prerušenie procesu likvidácie:

10

Článok 34 toho istého nariadenia, pokiaľ ide o „Opatrenia, ktorými sa ukončuje vedľajšie konkurzné konanie“, stanovuje:

„1.   Ak právo, ktorým sa riadi vedľajšie konanie, umožňuje uzavretie takéhoto konania bez likvidácie pomocou plánu záchrany, vyrovnania alebo iného podobného opatrenia, likvidátor v hlavnom konaní je oprávnený takéto opatrenie sám navrhnúť.

Uzavretie vedľajšieho konania opatrením uvedeným v prvom pododseku nie je konečné bez súhlasu likvidátora v hlavnom konaní; aj bez tohto súhlasu sa ale môže stať konečným vtedy, ak navrhované opatrenie nenaruší finančné záujmy veriteľov v hlavnom konaní.

2.   Akékoľvek obmedzenie práv veriteľov vyplývajúce z opatrenia uvedeného v odseku 1, ktoré je navrhnuté vo vedľajšom konaní, ako napr. pozastavenie platieb alebo vyrovnania dlhu, nesmie mať účinok na majetok dlžníka, na ktorý sa toto konanie nevzťahuje, bez súhlasu všetkých ostatných dotknutých veriteľov.

3.   Počas prerušenia procesu likvidácie nariadeného podľa článku 33 môže opatrenia stanovené v odseku 1 tohto článku vo vedľajšom konaní navrhovať len likvidátor v hlavnom konaní, resp. dlžník so súhlasom tohto likvidátora; o žiadnom inom návrhu sa nebude hlasovať, ani nebude schválený.“

11

Nariadenie č. 1346/2000 bolo zrušené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o konkurznom konaní (Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 19). Podľa článku 84 ods. 2 tohto posledného uvedeného nariadenia sa však nariadenie č. 1346/2000 naďalej uplatňuje ratione temporis na konkurzné konania, o ktoré ide vo veci samej.

12

§ 59 ods. 2 Zakon o finančnem poslovanju, postopkih zaradi insolventnosti in prisilnem prenehanju (zákon o finančných operáciách, insolvenčných konaniach a nútenej likvidácii, Uradni list RS č. 126/2007), v znení uplatniteľnom vo veci samej (ďalej len „ZFPPIPP“) stanovuje, že veriteľ je povinný prihlásiť svoju pohľadávku voči platobne neschopnému dlžníkovi do troch mesiacov odo dňa uverejnenia oznámenia o začatí tohto konania, pokiaľ sa v odsekoch 3 a 4 tohto paragrafu nestanovuje inak.

13

Podľa § 298 ods. 1 ZFPPIPP ak je pohľadávka zabezpečená prednostným právom, veriteľ je povinný prihlásiť do konkurzného konania v lehote stanovenej na prihlásenie pohľadávky aj dotknuté prednostné právo, pokiaľ sa v § 281 ods. 1 alebo v § 282 ods. 2 ZFPPIPP nestanovuje inak.

14

V súlade s § 296 ods. 5 ZFPPIPP ak veriteľ nechá uplynúť lehotu na prihlásenie pohľadávky, jeho pohľadávka voči platobne neschopnému dlžníkovi zanikne a súd oneskorené prihlásenie pohľadávky zamietne. Z § 298 ods. 5 ZFPPIPP rovnako vyplýva, že v prípade, že veriteľ nedodrží lehotu na prihlásenie prednostného práva, toto právo zaniká.

15

V § 107 ods. 1 Insolvenzordnung (všeobecný zákon o insolvenčnom konaní) sa stanovuje, že v prípade pohľadávok, ktoré boli prihlásené až po uplynutí lehoty na prihlásenie pohľadávok a ktoré neboli predmetom všeobecného vypočutia na účely overenia existencie dlhov, sa nariadi osobitné vypočutie na overenie existencie dlhov. Na pohľadávky prihlásené menej ako 14 dní pred pojednávaním na účely konečného overenia pasív sa neprihliada.

16

Rozhodnutím Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň, Rakúsko) z 19. júna 2013 začalo konkurzné konanie proti spoločnosti Alpine BAU a NK bol vymenovaný za likvidátora tejto spoločnosti. Ako vyplýva z rozhodnutia tohto súdu z 5. júla 2013, ide o hlavné konkurzné konanie v zmysle článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000.

17

Na návrh NK Okrožno sodišče v Celju (Okresný súd Celje, Slovinsko) rozhodnutím z 9. augusta 2013 začal vedľajšie konkurzné konanie proti spoločnosti Alpine BAU GmbH, Salzburg – organizačná zložka Celje (ďalej len „Alpine BAU Slovinsko“).

18

Oznámením uverejneným v ten istý deň na internetovej stránke Agencija Republike Slovenije za javnopravne evidence in storitve (Agentúra Slovinskej republiky pre verejné úradné registre a súvisiace služby, ďalej len „AJPES“), Okrožno sodišče v Celju (Okresný súd Celje) informoval veriteľov a likvidátorov v iných súvisiacich konkurzných konaniach o tom, že v súlade s článkom 32 nariadenia č. 1346/2000 majú v rámci vedľajšieho konania začatého v Slovinsku právo prihlásiť pohľadávky z hlavného konania a iných vedľajších konaní, a na tento účel stanovil lehotu troch mesiacov od uverejnenia tohto oznámenia, ktorá uplynula 11. novembra 2013.

19

Pri príležitosti tohto uverejnenia uvedený súd tiež upozornil veriteľov a likvidátorov na skutočnosť, že ak neprihlásia svoje pohľadávky pred týmto dátumom, tieto pohľadávky zaniknú voči platobne neschopnému dlžníkovi v tomto vedľajšom konaní a že podľa § 296 ods. 5 alebo § 298 ods. 5 ZFPPIPP zamietne ich prihlásenie pohľadávok.

20

Dňa 30. januára 2018 podal NK na Okrožno sodišče v Celju (Okresný súd Celje) návrh na prihlásenie pohľadávok v hlavnom konaní do vedľajšieho konkurzného konania v súlade s článkom 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000. Uznesením z 5. júla 2019 tento súd na základe § 296 ods. 5 ZFPPIPP zamietol uvedené prihlásenie pohľadávok ako oneskorené.

21

NK sa proti tomuto uzneseniu odvolal na vnútroštátny súd Višje sodišče v Ljubljani (Odvolací súd Ľubľana, Slovinsko). Domnieva sa, že článok 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 zavádza „osobitné právo“ v prospech likvidátora hlavného konkurzného konania, ktoré slovinské právo neupravuje. Toto osobitné právo mu umožňuje prihlásiť pohľadávky v hlavnom konaní v ktoromkoľvek vedľajšom konkurznom konaní, pričom mu na tento účel nie je stanovená nijaká lehota. Podľa NK by uplatnenie takejto lehoty malo za následok, že by bol v skutočnosti zbavený práva stanoveného v článku 32 ods. 2 tohto nariadenia, keďže v lehote troch mesiacov stanovenej slovinskými právnymi predpismi nemohol predložiť pohľadávky, ktoré ešte neboli prihlásené alebo uznané v inom členskom štáte.

22

NK spresňuje, že konkurz spoločnosti Alpine BAU je jedným z najvýznamnejších konkurzov, ku ktorým došlo v Rakúsku, a že konkurzné konanie trvalo niekoľko rokov, pričom posledné pojednávanie sa konalo 2. októbra 2018. Na účely svojho účinného uplatňovania článok 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 pritom vyžaduje, aby likvidátor v hlavnom konkurznom konaní takéhoto rozsahu nepodliehal striktnej lehote na prihlásenie pohľadávok len na základe právnych predpisov členského štátu, v ktorom sa začne vedľajšie konanie. Na účely zabezpečenia prednosti nariadenia č. 1346/2000 nie je teda potrebné použiť ZFPPIPP.

23

Alpine BAU Slovinsko naopak tvrdí, že podľa článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 sa právo členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začne, uplatňuje vo všetkých prípadoch, ak v nariadení č. 1346/2000 nie je stanovené inak. Toto nariadenie pritom neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by vylučovalo uplatnenie vnútroštátneho práva, pokiaľ ide o lehotu stanovenú vo vedľajšom konkurznom konaní na prihlasovanie pohľadávok likvidátorom v hlavnom konkurznom konaní. Okrem toho článok 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 nestanovuje žiadne „osobitné právo“ v prospech likvidátora v hlavnom konkurznom konaní, keďže toto ustanovenie sa obmedzuje na to, že uvedenému likvidátorovi umožňuje prihlásiť pohľadávky ako právnemu zástupcovi veriteľov konkurznej podstaty. Výklad, podľa ktorého sú slovinskí veritelia viazaní striktnou lehotou na prihlásenie pohľadávok do vedľajšieho konkurzného konania, zatiaľ čo veritelia z iných členských štátov zastúpených likvidátorom ňou viazaní nie sú, by viedol k nerovnosti zaobchádzania s týmito dvomi kategóriami veriteľov. Alpine BAU Slovinsko navyše tvrdí, že znenie článku 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 nevyžaduje, aby pohľadávky prihlásené likvidátorom v hlavnom konaní a pohľadávky prihlásené v iných vedľajších konaniach boli vopred overené a schválené v týchto konaniach.

24

Za týchto podmienok Višje sodišče v Ljubljani (Odvolací súd Ľubľana) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 vykladať v tom zmysle, že na prihlásenie pohľadávok do vedľajšieho konania likvidátorom v hlavnom konkurznom konaní sa vzťahujú pravidlá týkajúce sa lehôt na prihlásenie pohľadávok veriteľov a dôsledkov oneskoreného prihlásenia podľa práva štátu, v ktorom prebieha vedľajšie konanie?“

25

Na úvod treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora hoci z formálneho hľadiska vnútroštátny súd svoje otázky obmedzil iba na výklad určitých aspektov práva Únie, táto okolnosť nebráni Súdnemu dvoru podať vnútroštátnemu súdu všetky aspekty výkladu práva Únie, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci, ktorá mu bola predložená, bez ohľadu na to, či ich vnútroštátny súd uviedol, alebo neuviedol v znení svojich otázok (rozsudok z 9. júla 2020, Santen, C‑673/18, EU:C:2020:531, bod 35 a citovaná judikatúra).

26

Treba teda chápať, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 v spojení s článkami 4 a 28 tohto nariadenia vykladať v tom zmysle, že na prihlásenie pohľadávok, ktoré už boli prihlásené v hlavnom konkurznom konaní, do vedľajšieho konkurzného konania likvidátorom v tomto hlavnom konkurznom konaní, sa vzťahujú ustanovenia týkajúce sa lehôt na prihlasovanie pohľadávok a dôsledky oneskoreného prihlásenia stanovené právom štátu, v ktorom sa toto vedľajšie konanie začne.

27

V článku 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 sa stanovuje, že likvidátori v hlavnom a akomkoľvek vedľajšom konaní do iných konaní prihlásia pohľadávky, ktoré už boli prihlásené do konania, pre ktoré boli vymenovaní, za predpokladu, že to slúži záujmu veriteľov v tomto konaní, pričom veritelia majú právo voči tomu odporovať alebo odvolať prihlásenie ich pohľadávok, ak to príslušné právo umožňuje.

28

Ako vyplýva zo znenia tohto ustanovenia, toto ustanovenie stanovuje pre likvidátora zásadnú povinnosť prihlásiť pohľadávky, ktoré už boli prihlásené v konkurznom konaní, pre ktoré bol vymenovaný v iných súvisiacich konkurzných konaniach. Naopak uvedené ustanovenie ani ostatné ustanovenia nariadenia č. 1346/2000 nespresňujú lehoty upravujúce takéto prihlasovanie pohľadávok a dôsledky prípadného oneskoreného prihlásenia.

29

Vzhľadom na to treba jednak poznamenať, že článok 4 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 stanovuje, že ak v tomto nariadení nie je stanovené inak, konkurzné konania a ich účinky sa riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začne; tento štát sa ďalej označuje ako „štát, v ktorom sa konanie začne“. Ako vyplýva z odôvodnenia 23 tohto nariadenia, táto kolízna norma platí tak pre hlavné konanie, ako aj pre vedľajšie konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2010, MG Probud Gdynia, C‑444/07, EU:C:2010:24, bod 25). Článok 28 uvedeného nariadenia v tomto zmysle stanovuje, že ak v tomto nariadení nie je stanovené inak, vedľajšie konanie sa riadi právom členského štátu, na ktorého území sa vedľajšie konanie začne.

30

Článok 4 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000, ktorý spresňuje rozsah pôsobnosti odseku 1 tohto článku, jednak obsahuje demonštratívny výpočet jednotlivých aspektov konania, ktoré sa riadia právom štátu, v ktorom sa konanie začne, medzi ktoré patria najmä v písmene h) pravidlá týkajúce sa prihlasovania, overovania a schvaľovania pohľadávok.

31

Súdny dvor z toho vyvodil, že na to, aby tieto ustanovenia neboli zbavené potrebného účinku, je potrebné posúdiť dôsledky nedodržania práva štátu, v ktorom sa začalo konanie týkajúce sa prihlasovania pohľadávok a najmä lehôt stanovených na tento účel taktiež na základe tohto práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2016, ENEFI, C‑215/15, EU:C:2016:841, bod 18 a citovanú judikatúru).

32

Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že nariadenie č. 1346/2000 nezavádza harmonizáciu lehôt stanovených na prihlásenie pohľadávok v konkurzných konaniach patriacich do jeho pôsobnosti, prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie také lehoty zaviedol, avšak pod podmienkou, že súvisiace pravidlá nebudú menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú obdobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a že nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2016, ENEFI, C‑212/15, EU:C:2016:841, bod 30 a citovanú judikatúru).

33

Konkrétne lehoty týkajúce sa prihlásenia vo vedľajšom konkurznom konaní pohľadávok prihlásených v konkurznom konaní súvisiacom s týmto konaním a začatom v inom členskom štáte likvidátorom v tomto poslednom uvedenom konaní podľa článku 32 ods. 2 tohto nariadenia sa riadia právom štátu, v ktorom sa začne toto vedľajšie konanie, pod podmienkou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity uvedených v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

34

V prejednávanej veci NK, likvidátor v hlavnom konkurznom konaní, v podstate tvrdí, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že priznáva likvidátorovi v hlavnom konkurznom konaní „osobitné právo“ predkladať vo vedľajšom konkurznom konaní pohľadávky, ktoré už boli prihlásené v hlavnom konaní, pre ktoré bol vymenovaný, pričom sa na neho nevzťahujú lehoty na prihlásenie stanovené právom štátu, v ktorom sa začne vedľajšie konkurzné konanie. Toto osobitné právo je odôvodnené povinnosťou tohto likvidátora čakať na overenie a schvaľovanie pohľadávok v hlavnom konkurznom konaní predtým, ako ich prihlási vo vedľajšom konaní.

35

Je pravda, že likvidátor v hlavnom konkurznom konaní disponuje určitými výsadami, ktoré mu umožňujú ovplyvňovať vedľajšie konkurzné konanie tak, aby toto konanie neohrozovalo ochranný účel hlavného konania. Podľa článku 33 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 môže žiadať o prerušenie procesu likvidácie na obdobie síce nepresahujúce tri mesiace, ktoré však možno predĺžiť alebo obnoviť o obdobia rovnakého trvania. Podľa článku 34 ods. 1 toho istého nariadenia likvidátor v hlavnom konaní môže tiež navrhnúť uzavretie vedľajšieho konania pomocou plánu záchrany, vyrovnania alebo iného podobného opatrenia. Počas obdobia prerušenia stanoveného v článku 33 ods. 1 nariadenia sú likvidátor v hlavnom konaní alebo dlžník s jeho súhlasom podľa uvedeného článku 34 ods. 3 jediní oprávnení podať tento návrh (rozsudok z 22. novembra 2012, Bank Handlowy a Adamiak, C‑116/11, EU:C:2012:739, bod 61).

36

Rovnako treba poznamenať, že podľa zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ súdu príslušnému pre začatie vedľajšieho konania prislúcha, aby pri uplatnení týchto ustanovení zohľadnil ciele hlavného konania a prihliadal na systematiku nariadenia č. 1346/2000, ktoré má za cieľ, ako bolo pripomenuté v jeho odôvodnení 20, zabezpečiť účinné a efektívne fungovanie cezhraničných konkurzných konaní prostredníctvom povinnej koordinácie hlavného a vedľajšieho konania zaručujúcej prednosť hlavného konania (rozsudok z 22. novembra 2012, Bank Handlowy a Adamiak, C‑116/11, EU:C:2012:739, bod 62).

37

Likvidátor v hlavnom konkurznom konaní však nemôže byť na základe článku 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 oslobodený od lehoty na prihlásenie pohľadávok stanovených právom štátu, v ktorom sa začne vedľajšie konkurzné konanie, v ktorom prihlási pohľadávky, ktoré už boli prihlásené v hlavnom konaní, pre ktoré bol vymenovaný.

38

Treba totiž pripomenúť, že nariadenie č. 1346/2000 vychádza zo zásady rovnosti zaobchádzania s veriteľmi, na ktorej je založené mutatis mutandis celé konkurzné konanie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júna 2018, Tarragó da Silveira, C‑250/17, EU:C:2018:398, bod 31 a citovanú judikatúru).

39

Keďže v rámci článku 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 likvidátori konajú v mene a na účet veriteľov, toto ustanovenie nemožno vykladať v tom zmysle, že títo likvidátori nemusia použiť právu štátu, v ktorom sa konanie začne, ktoré upravuje lehoty na prihlásenie týchto pohľadávok, zatiaľ čo veritelia konajúci vo svojom vlastnom mene a na svoj vlastný účet tak nemôžu urobiť. Ak by to tak bolo, títo poslední uvedení veritelia by boli znevýhodnení v porovnaní s veriteľmi, ktorých pohľadávky sú prihlásené likvidátorom v inom súvisiacom konaní.

40

Veritelia konajúci vo svojom vlastnom mene a na vlastný účet by tak boli nielen povinní dodržať lehoty na prihlásenie svojich pohľadávok, ale v prípade oneskoreného prihlásenia by museli znášať dôsledky stanovené právom štátu, v ktorom sa konanie začne, zatiaľ čo na veriteľov zastúpených likvidátorom v inom súvisiacom konaní by sa nevzťahovala žiadna prekluzívna lehota a vyhli by sa akýmkoľvek dôsledkom oneskoreného prihlásenia. Takéto rozdielne zaobchádzanie by mohlo viesť k neodôvodnenému zásahu do práv určitej kategórie veriteľov.

41

V každom prípade na rozdiel od toho, čo tvrdí NK vo svojich písomných pripomienkach, článok 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 nemožno vykladať v tom zmysle, že likvidátor v hlavnom konkurznom konaní musí čakať, kým budú pohľadávky, ktoré zamýšľa prihlásiť vo vedľajšom konaní, overené a schválené v hlavnom konaní predtým, ako ich bude môcť prihlásiť vo vedľajšom konaní. Ako totiž vyplýva z bodov 28 a 29 tohto rozsudku, overovanie a schvaľovanie pohľadávok sa v súlade s článkom 4 ods. 2 písm. h) tohto nariadenia riadi právom štátu, v ktorom sa konanie začne. Prináleží teda likvidátorovi vo vedľajšom konaní, aby z hľadiska práva štátu, v ktorom sa začne toto vedľajšie konkurzné konanie, overil prípustnosť takto prihlásených pohľadávok. Skutočnosť, že likvidátor v hlavnom konaní overil pohľadávky podľa práva uplatniteľného na hlavné konanie, nie je a priori relevantná pre overenie rovnakých pohľadávok prihlásených vo vedľajšom konkurznom konaní.

42

Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že na položenú otázku treba odpovedať tak, že článok 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 v spojení s článkami 4 a 28 tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že na prihlásenie pohľadávok, ktoré už boli prihlásené v hlavnom konkurznom konaní, do vedľajšieho konkurzného konania likvidátorom v tomto hlavnom konkurznom konaní, sa vzťahujú ustanovenia týkajúce sa lehôt na prihlasovanie pohľadávok a dôsledky oneskoreného prihlásenia stanovené právom štátu, v ktorom sa toto vedľajšie konanie začne.

43

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:

Článok 32 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní v spojení s článkami 4 a 28 tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že na prihlásenie pohľadávok, ktoré už boli prihlásené v hlavnom konkurznom konaní, do vedľajšieho konkurzného konania likvidátorom v tomto hlavnom konkurznom konaní, sa vzťahujú ustanovenia týkajúce sa lehôt na prihlasovanie pohľadávok a dôsledky oneskoreného prihlásenia stanovené právom štátu, v ktorom sa toto vedľajšie konanie začne.