1.

Hlavným cieľom jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií (SRM) ( 2 ), ktorý je druhým pilierom bankovej únie, je dbať na to, aby sa bankové zlyhania v rámci tejto únie účinne riadili a spôsobovali čo najmenej možných nákladov pre daňovníkov a existujúci hospodársky systém. Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (SRB), ktorá je agentúrou Európskej únie poverenou dohľadom nad účinným a konzistentným fungovaním SRM, prijíma rozhodnutie o začatí postupu riešenia krízových situácií bánk, zatiaľ čo z operačného hľadiska je toto rozhodnutie vykonané v spolupráci s vnútroštátnymi orgánmi pre riešenie krízových situácií.

2.

SRB je vlastníkom jednotného fondu na riešenie krízových situácií (SRF), ktorého úlohou je financovať opatrenia na riešenie krízových situácií. Tento fond je financovaný príspevkami úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností eurozóny ( 3 ). Medzivládna dohoda upravila prevod príspevkov na úrovni Únie ( 4 ).

3.

Vzájomné podieľanie sa na financovaní sa stane úplným na konci roka 2023, pretože k tomuto dňu budú príspevky určené výlučne do SRF a už nie sčasti, pričom táto časť sa každý rok znižuje, vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií. Spôsoby výpočtu týchto príspevkov boli predmetom početných diskusií a dlhých rokovaní medzi členskými štátmi. ( 5 )

4.

Uvedené príspevky sa vypočítavajú každoročne s cieľom umožniť, aby SRF na konci počiatočného obdobia ôsmich rokov disponoval finančnými prostriedkami vo výške najmenej 1 % sumy krytých vkladov všetkých úverových inštitúcií povolených vo všetkých zúčastnených členských štátoch. Ročná suma týchto príspevkov však nesmie prekročiť 12,5 % cieľovej úrovne.

5.

Príspevky inštitúcií sa vypočítavajú v závislosti od veľkosti inštitúcie paušálne a/alebo sú upravené podľa rizikového profilu tejto inštitúcie. ( 6 )

6.

Riešenie kríz tak umožňuje nielen znížiť hospodárske a rozpočtové náklady prípadných budúcich bankových zlyhaní, ale jeho cieľom je tiež zmierniť určité rizikové správanie v inštitúciách, z ktorých najvýznamnejšie boli ubezpečené o záchrane orgánmi verejnej moci a v konečnom dôsledku daňovníkmi, ale v dôsledku toho aj znížiť pravdepodobnosť ich výskytu, a to obmedzením tohto morálneho rizika.

7.

Rozhodnutím z 11. apríla 2017 o výpočte príspevkov ex ante na rok 2017 do SRF (SRB/ES/SRF/2017/05) ( 7 ) SRB stanovila výšku príspevkov ex ante dlžných SRF pre každú inštitúciu na rok 2017 a konkrétne pre Landesbank Baden‑Württemberg (ďalej len „LBBW“).

8.

Na základe žaloby, ktorú podala LBBW, Všeobecný súd Európskej únie rozsudkom z 23. septembra 2020, Landesbank Baden‑Württemberg/SRB ( 8 ), zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týkalo tejto banky.

9.

Európska komisia ako vedľajší účastník konania v prvostupňovom konaní, ako aj SRB podali odvolanie proti tomuto rozsudku.

10.

Pri rozhodovaní o týchto odvolaniach má Súdny dvor príležitosť vyjadriť sa jednak k podmienkam osvedčenia prílohy rozhodnutia SRB a jednak k podmienkam výpočtu príspevkov ex ante, ktorý má SRB vykonať v rámci SRM.

11.

Odvolateľky konkrétne navrhujú, aby Súdny dvor v každom prípade rozhodol o zákonnosti ustanovení delegovaného nariadenia 2015/63 týkajúcich sa výpočtu príspevkov ex ante. Všeobecný súd totiž dospel k záveru o nezákonnosti týchto ustanovení z dôvodu vnútornej netransparentnosti týchto spôsobov výpočtu, keďže spočívajú v obchodnom tajomstve vyplývajúcom zo zohľadnenia číselných údajov týkajúcich sa iných inštitúcií, pričom táto netransparentnosť porušuje povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 296 ZFEÚ.

12.

Po prvé navrhnem Súdnemu dvoru, aby zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom na jednej strane Všeobecný súd porušil zásadu kontradiktórnosti pri posúdení osvedčenia prílohy sporného rozhodnutia a v rozsahu, v akom sa na druhej strane dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o rozsah povinnosti odôvodnenia a zákonnosť delegovaného nariadenia 2015/63. Po druhé navrhnem Súdnemu dvoru, aby o týchto dvoch otázkach rozhodol vo veci s konečnou platnosťou a v rámci nového rozhodnutia zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti LBBW, z dôvodu nedostatočného osvedčenia prílohy tohto rozhodnutia a z dôvodu nedostatočného odôvodnenia uvedeného rozhodnutia. Navrhnem tiež Súdnemu dvoru, aby zamietol námietku nezákonnosti sporných ustanovení delegovaného nariadenia 2015/63, pod podmienkou, že SRB zabezpečí väčšiu transparentnosť určitých dôverných údajov tretích osôb.

13.

Článok 102 ods. 1 a 2 smernice 2014/59 stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby do 31. decembra 2024 dostupné finančné prostriedky v ich mechanizmoch financovania dosiahli prinajmenšom 1 % sumy krytých vkladov všetkých inštitúcií povolených na ich území. Členské štáty môžu stanoviť cieľové úrovne presahujúce túto sumu.

2.   Počas úvodného obdobia uvedeného v odseku 1 sa príspevky do mechanizmov financovania získané podľa článku 103 časovo rozložia čo najrovnomernejšie, až kým sa nedosiahne cieľová úroveň…“

14.

Článok 103 tejto smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty s cieľom dosiahnuť cieľovú úroveň bližšie určenú v článku 102 zabezpečia, aby sa príspevky od inštitúcií povolených na ich území vrátane pobočiek z Únie získavali prinajmenšom raz za rok.

2.   Príspevok každej inštitúcie zodpovedá pomeru jej záväzkov (s výnimkou vlastných zdrojov) znížených o hodnotu krytých vkladov s celkovým záväzkom (s výnimkou vlastných zdrojov) znížených o hodnotu krytých vkladov všetkých inštitúcií povolených na území daného členského štátu.

Tieto príspevky sa upravia primerane k rizikovému profilu inštitúcií v súlade s kritériami prijatými podľa odseku 7.

…

7.   Komisia je oprávnená prijímať delegované akty v súlade s článkom 115 s cieľom bližšie určiť koncepciu prispôsobovania príspevkov úmerne k rizikovému profilu inštitúcií podľa odseku 2 tohto článku, pričom zohľadní:

…“

15.

Článok 67 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 ( 9 ), stanovuje:

„1.   Týmto sa zriaďuje [SRF]. Napĺňa sa v súlade s pravidlami týkajúcimi sa prevádzania finančných prostriedkov, ktoré sa získali na vnútroštátnej úrovni, do [SRF], ako sa ustanovuje v dohode [o prevode a mutualizácii príspevkov do SRF].

2.   [SRB] používa [SRF] len na účely zabezpečenia efektívneho uplatňovania nástrojov na riešenie krízových situácií a vykonávania právomoci riešiť krízové situácie uvedených v hlave I časti II a v súlade s cieľmi riešenia krízových situácií a zásadami, ktorými sa riadi riešenie krízových situácií, uvedenými v článkoch 14 a 15. Rozpočet Únie ani vnútroštátne rozpočty za žiadnych okolností nenesú zodpovednosť za výdavky alebo straty [SRF].

3.   Vlastníkom [SRF] je [SRB].

4.   Príspevky uvedené v článkoch 69, 70 a 71 vyberajú od subjektov uvedených v článku 2 vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií a prevádzajú sa do [SRF] v súlade s dohodou [o prevode a mutualizácii príspevkov do SRF].“

16.

Článok 69 ods. 1 a 2 tohto nariadenia stanovuje:

„1.   Do skončenia úvodného obdobia trvajúceho osem rokov od 1. januára 2016… musí výška dostupných finančných prostriedkov [SRF] dosiahnuť aspoň 1 % sumy krytých vkladov všetkých úverových inštitúcií povolených vo všetkých zúčastnených členských štátoch.

2.   Počas úvodného obdobia uvedeného v odseku 1 sa príspevky do [SRF] vypočítané v súlade s článkom 70 a získané v súlade s článkom 67 ods. 4 časovo rozložia čo možno najrovnomernejšie, až kým sa nedosiahne cieľová úroveň, ale s náležitým ohľadom na fázu obchodného cyklu a na možný vplyv procyklických príspevkov na finančnú pozíciu prispievajúcich inštitúcií.“

17.

Článok 70 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Jednotlivý príspevok každej inštitúcie sa získava aspoň raz za rok a vypočíta sa pomerne k sume jej pasív (okrem vlastných zdrojov) po odpočítaní krytých vkladov, vzhľadom na súhrnné pasíva (okrem vlastných zdrojov) po odpočítaní krytých vkladov, všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov.

2.   [SRB] každoročne po konzultácii s [Európskou centrálnou bankou (ECB)] alebo príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a v úzkej spolupráci s vnútroštátnymi orgánmi pre riešenie krízových situácií vypočíta jednotlivé príspevky s cieľom zabezpečiť, aby príspevky, ktoré majú uhradiť všetky inštitúcie povolené na území všetkých zúčastnených členských štátov, nepresiahli 12,5 % cieľovej úrovne.

Výpočet príspevkov jednotlivých inštitúcií každoročne vychádza z:

…“

18.

Podľa článku 4 delegovaného nariadenia 2015/63:

„1.   Orgány pre riešenie krízových situácií určujú ročné príspevky, ktoré má uhrádzať každá inštitúcia, pomerne k jej rizikovému profilu na základe informácií, ktoré poskytla inštitúcia, v súlade s článkom 14 a pomocou metodiky stanovenej v tomto oddiele.

2.   Orgán pre riešenie krízových situácií určuje ročný príspevok uvedený v odseku 1 na základe ročnej cieľovej úrovne mechanizmu financovania riešenia krízových situácií, a to zohľadnením cieľovej úrovne, ktorá sa má dosiahnuť do 31. decembra 2024 v súlade s odsekom 1 článku 102 smernice [2014/59], a na základe priemernej výšky krytých vkladov v predchádzajúcom roku, vypočítavanej každý štvrťrok, všetkých inštitúcií povolených na jeho území.“

19.

Článok 5 tohto delegovaného nariadenia stanovuje zásady úpravy rizík základných ročných príspevkov.

20.

Článok 6 uvedeného delegovaného nariadenia definuje piliere a ukazovatele rizika, ktorých relatívna váha je stanovená v článku 7 toho istého delegovaného nariadenia.

21.

Článok 9 delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje:

„1.   Orgán pre riešenie krízových situácií určuje dodatočný koeficient úpravy zohľadňujúcej riziko pre každú inštitúciu tak, že skombinuje ukazovatele rizika uvedené v článku 6 v súlade so vzorcom a postupmi stanovenými v prílohe I.

2.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 10, ročný príspevok každej inštitúcie na každé príspevkové obdobie určuje orgán pre riešenie krízových situácií tak, že základný ročný príspevok vynásobí dodatočným koeficientom úpravy zohľadňujúcej riziko v súlade so vzorcom a postupmi stanovenými v prílohe I.

3.   Koeficient úpravy zohľadňujúcej riziko má hodnotu v rozpätí od 0,8 do 1,5.“

22.

Delegované nariadenie Komisie (EÚ) 2017/747 zo 17. decembra 2015, ktorým sa dopĺňa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014, pokiaľ ide o kritériá, ktoré sa týkajú výpočtu príspevkov ex ante, a okolnosti a podmienky, za ktorých môže byť platba mimoriadnych príspevkov ex post čiastočne alebo úplne odložená ( 10 ), stanovuje v článku 3 ods. 1 a 4:

„1.   Pri posudzovaní fázy obchodného cyklu a možného vplyvu procyklických príspevkov na finančnú pozíciu prispievajúcich inštitúcií v súlade s článkom 69 ods. 2 nariadenia… č. 806/2014 Jednotná rada zohľadňuje prinajmenšom tieto ukazovatele:

…

4.   Úroveň ročných príspevkov v ktoromkoľvek danom období platenia príspevkov môže byť relatívne nižšia, než je priemer ročných príspevkov vypočítaný v súlade s článkom 69 ods. 1 a článkom 70 ods. 2 nariadenia… č. 806/2014, len keď Jednotná rada overí, že na základe konzervatívnych predpokladov môže byť na konci úvodného obdobia dosiahnutá cieľová úroveň.“

23.

LBBW je úverová inštitúcia so sídlom v Nemecku, ktorá je prepojená so systémom inštitucionálnej ochrany Sparkassen‑Finanzgruppe (finančná skupina sporiteľní, Nemecko).

24.

Dňa 26. januára 2017 LBBW odovzdala Bundesanstalt für Finanzmarktstabilisierung (Spolkový úrad pre stabilizáciu finančných trhov, Nemecko, ďalej len „FMSA“), nemeckému orgánu na riešenie krízových situácií, svoje vyhlásenie na účely výpočtu príspevku ex ante na rok 2017.

25.

Sporným rozhodnutím SRB na svojom výkonnom zasadnutí podľa článku 54 ods. 1 písm. b) a článku 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 rozhodla o výške príspevku ex ante každej inštitúcie, vrátane spoločnosti LBBW na rok 2017.

26.

Platobným výmerom z 21. apríla 2017, doručeným 24. apríla 2017, FMSA informoval LBBW, že SRB stanovila príspevok ex ante do SRF na rok 2017 a oznámil jej sumu, ktorá sa má zaplatiť v prospech Restrukturierungsfonds (reštrukturalizačný fond, Nemecko). FMSA pripojil k platobnému výmeru dva dokumenty, a to nemeckú verziu textu sporného rozhodnutia, bez prílohy, ktorú text tohto rozhodnutia uvádza, a dokument s názvom „Podrobnosti o výpočte (upraveného podľa rizika): Príspevky ex ante do [SRF] na rok 2017“.

27.

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 30. júna 2017 podala LBBW žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia.

28.

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 29. septembra 2017 Komisia podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov SRB, pričom tejto žiadosti bolo vyhovené rozhodnutím z 13. novembra 2017.

29.

Boli nariadené:

30.

Všeobecný súd na jednej strane uznal aktívnu legitimáciu spoločnosti LBBW z dôvodu, že hoci adresáti rozhodnutí SRB o výpočte príspevkov ex ante do SRF sú vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií, inštitúcie, ktoré sú povinné platiť tieto príspevky, sú priamo a osobne dotknuté týmito rozhodnutiami. Na druhej strane Všeobecný súd uznal prípustnosť námietky nezákonnosti vznesenej proti niektorým ustanoveniam delegovaného nariadenia 2015/63.

31.

Všeobecný súd po tom, čo pripomenul, že súd Únie je povinný zohľadniť ex offo dôvod týkajúci sa verejného poriadku založený na porušení podstatných formálnych náležitostí, ktorý zahŕňa neexistenciu osvedčenia aktu, ako aj neexistenciu alebo nedostatočnosť odôvodnenia, rozhodol, že táto požiadavka osvedčenia sporného rozhodnutia nebola v prejednávanej veci splnená. Rozhodol totiž, že jeho príloha obsahujúca sumy príspevkov ex ante, ktoré má zaplatiť LBBW, predstavuje podstatný prvok tohto rozhodnutia a nie je nijako neoddeliteľne spojená s uvedeným rozhodnutím, ktoré ako jediné bolo podpísané.

32.

Všeobecný súd v záujme riadneho výkonu spravodlivosti preskúmal spoločne tri ďalšie žalobné dôvody, ktoré uviedla LBBW, a to porušenie povinnosti odôvodnenia, porušenie práva na účinnú súdnu ochranu a námietku nezákonnosti niektorých ustanovení delegovaného nariadenia 2015/63.

33.

Pokiaľ ide o porušenie povinnosti odôvodnenia, ktorá prináleží SRB, Všeobecný súd nespochybnil dôvernú povahu údajov týkajúcich sa iných inštitúcií zohľadnených pri výpočte príspevkov, ale uviedol, že sporné rozhodnutie neobsahovalo nad rámec všeobecných vysvetlení uvedených v jeho texte takmer žiadny prvok výpočtu príspevku LBBW. Dospel teda k záveru, že vzhľadom na to, že výpočet príspevku sa vykonáva vo vzájomnej závislosti od týchto údajov, ktoré nie je možné oznámiť, tento výpočet sa javí vo svojej podstate ako netransparentný. Všeobecný súd dospel k záveru, že uplatnená metóda výpočtu zasahuje do možnosti spoločnosti LBBW účinne napadnúť sporné rozhodnutie.

34.

Všeobecný súd vyhovel námietke nezákonnosti vznesenej zo strany LBBW voči niektorým ustanoveniam delegovaného nariadenia 2015/63. Rozhodol, že netransparentnosť výpočtu, ktorá neumožňuje spoločnosti LBBW overiť jeho presnosť, vyplýva prinajmenšom sčasti z metódy výpočtu definovanej v tomto delegovanom nariadení Komisiou bez toho, aby jej to ukladalo nariadenie č. 806/2014 alebo smernica 2014/59, pokiaľ ide o príspevky ex ante do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií.

35.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy Všeobecný súd rozhodol, že sporné rozhodnutie musí byť tiež zrušené, pokiaľ ide o spoločnosť LBBW, na základe porušenia povinnosti odôvodnenia a práva na účinnú súdnu ochranu.

36.

Komisia vo svojom odvolaní vo veci C‑584/20 P navrhuje, aby Súdny dvor:

37.

SRB vo svojom odvolaní vo veci C‑621/20 P navrhuje, aby Súdny dvor:

38.

LBBW navrhuje zamietnuť odvolania a zaviazať odvolateľky na náhradu trov konania.

39.

Rozhodnutiami zo 4. a 8. decembra 2020 predseda Súdneho dvora vyhovel návrhom Komisie a SRB, aby sa v prejednávaných veciach rozhodlo v skrátenom konaní upravenom v článkoch 133 až 136 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

40.

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 12. februára 2021 boli veci C‑584/20 P až C‑621/20 P spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

41.

Uzneseniami z 25. februára 2021 bol povolený vstup Fédération bancaire française (Francúzska banková federácia) do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu návrhov LBBW.

42.

Uznesením z 12. marca 2021 sa Španielskemu kráľovstvu povolil vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi na podporu návrhov SRB a Komisie.

43.

Na podporu svojho odvolania vo veci C‑584/20 P Komisia uvádza päť odvolacích dôvodov. V prvom odvolacom dôvode sa uvádza, že Všeobecný súd skreslil skutkový stav a porušil zásadu kontradiktórnosti, ako aj právo SRB na obranu. Druhý odvolací dôvod poukazuje na nesprávne právne posúdenie, ktorého sa mal Všeobecný súd dopustiť tým, že vyhlásil námietku nezákonnosti vznesenú proti delegovanému nariadeniu 2015/63 za prípustnú bez toho, aby tento záver odôvodnil. V treťom odvolacom dôvode sa uvádza, že Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 69 ods. 1 a článok 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014, pokiaľ ide o cieľovú úroveň a ročnú základnú sumu. Štvrtý odvolací dôvod poukazuje na nesprávny výklad článkov 4 až 7 a 9, ako aj prílohy I delegovaného nariadenia 2015/63 v rozsahu, v akom úprava príspevkov podľa rizikového profilu bola kvalifikovaná ako „vzájomne závislá“. V piatom odvolacom dôvode sa kritizuje nesprávne rozšírenie povinnosti odôvodnenia podľa článku 296 ZFEÚ.

44.

SRB vo svojom odvolaní vo veci C‑621/20 P uvádza dva odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na porušení článku 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, skreslení dôkazov a porušení jeho práva na spravodlivý proces. V druhom odvolacom dôvode sa namieta porušenie článku 296 ZFEÚ, ako aj článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

45.

Prvý odvolací dôvod každého z odvolaní môže byť predmetom spoločného preskúmania. To isté platí aj pre druhý odvolací dôvod SRB a piaty odvolací dôvod Komisie.

46.

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti, keď rozhodol, že podstatná časť sporného rozhodnutia, a to príloha obsahujúca sumy individuálnych príspevkov ex ante, nebola osvedčená, pričom nebola neoddeliteľne spojená s týmto rozhodnutím, ktoré samotné bolo podpísané predsedníčkou SRB.

47.

Domnieva sa, že Všeobecný súd tým, že takto rozhodol, skreslil skutočnosti, ktoré mu boli predložené, hoci po prvé podpísaným sporným rozhodnutím sa výslovne odkazovalo na jeho prílohu, po druhé toto podpísané rozhodnutie a jeho príloha boli zaslané členom výkonného zasadnutia SRB prostredníctvom jediného emailu, čo viedlo po tretie k spoločnému schváleniu elektronickou poštou, po štvrté sprievodný list odkazoval na dva elektronické dokumenty, ktoré mali rovnaké kódové číslo, a po piate vlastnoručný podpis na tomto sprievodnom liste spolu s vlastnoručným podpisom na uvedenom dokumente znamená, že došlo k osvedčeniu prílohy tohto dokumentu. Komisia uvádza, že tieto skutočnosti predstavujú „všeobecnú prax zodpovedajúcu domnienke spojitosti“, ktorú Všeobecný súd nezohľadnil. Okrem toho Všeobecný súd zamietol tvrdenie v tomto zmysle, ktoré SRB uviedla na pojednávaní pred Všeobecným súdom, ako oneskorené.

48.

Okrem toho Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že porušil zásadu kontradiktórnosti a právo na obranu SRB tým, že nepredložil na diskusiu žalobný dôvod týkajúci sa neplatnosti, vznesený ex offo a založený na neexistencii neoddeliteľnej spojitosti medzi podpísaným sporným rozhodnutím a jeho prílohou, a to o to viac, že rozhodovací proces vedie k jedinému celkovému dokumentu s jedinečným číselným kódom.

49.

SRB tvrdí, že otázka osvedčenia prílohy sporného rozhodnutia nebola predmetom žaloby, ktorú v prvostupňovom konaní predložila LBBW, ani predmetom opatrení na zabezpečenie priebehu konania a dokazovania, ktoré sa týkali iba postupu prijímania tohto rozhodnutia a vyhotovenia jeho úplnej kópie, ani predmetom správy pre pojednávanie, hoci LBBW vyjadrila pochybnosti o osvedčení údajov v tejto prílohe v priebehu konania a SRB vysvetlila na pojednávaní postup osvedčovania prostredníctvom dokumentačného systému s názvom ARES (Advanced Records System), do ktorého bolo uložené znenie uvedeného rozhodnutia a jeho príloha na konci písomného postupu a z ktorého bol vygenerovaný sprievodný list, ktorý podpísala vlastnoručne predsedníčka SRB, rovnako ako aj text sporného rozhodnutia ku ktorému boli pridané dátum a číslo rozhodnutia.

50.

SRB sa na jednej strane domnieva, že Všeobecný súd porušil článok 85 ods. 3 svojho rokovacieho poriadku tým, že odmietol pripomienky predložené na pojednávaní, ktoré však po prvé podporovali odpovede poskytnuté na opatrenia nariadené Všeobecným súdom, po druhé odpovedali na tvrdenia spoločnosti LBBW zo 6. novembra 2019 o nevykonaní osvedčenia, po tretie odpovedali na otázky Všeobecného súdu na pojednávaní a po štvrté nemohli byť skôr predložené, pretože otázka osvedčenia bola vznesená ex offo Všeobecným súdom až na pojednávaní.

51.

Na druhej strane SRB vytýka Všeobecnému súdu, že skreslil dôkazy, keď rozhodol, že sprievodný list neobsahoval nijaký dôkaz preukazujúci, že príloha sporného rozhodnutia bola k dispozícii v ARES a že neexistuje nijaký dôkaz, ktorý by umožňoval preukázať neoddeliteľnosť medzi touto prílohou a týmto rozhodnutím podpísaným vlastnoručne predsedníčkou SRB.

52.

Napokon SRB zastáva názor, že Všeobecný súd porušil jej právo na spravodlivý proces tým, že preskúmal žalobný dôvod ex offo bez toho, aby jej umožnil oboznámiť sa s ním pred pojednávaním, bez toho, aby prijal návrh na dodatočné dôkazy uvedený na tomto pojednávaní a bez toho, aby najneskôr v tomto okamihu uviedol, že dôkaz o osvedčení nebol dostatočný.

53.

LBBW tvrdí, že otázka osvedčenia prílohy sporného rozhodnutia bola predmetom diskusie už od prvého nariadeného opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktorého cieľom bolo predloženie úplnej kópie tohto rozhodnutia, vrátane jeho prílohy, čo bolo potvrdené druhým uznesením týkajúcim sa predloženia dôkazov, ktoré požadovalo predloženie uvedeného rozhodnutia v originálnom formáte. Domnieva sa, že vzhľadom na to, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa osvedčenia rozhodnutí už existuje, ( 11 ) SRB a Európska komisia mali preukázať spojitosť medzi touto prílohou a uvedeným rozhodnutím, referenčným kódom a systémom ARES vo svojich odpovediach na uznesenia týkajúce sa predloženia dôkazov. Z toho vyvodzuje, že dôvod založený na porušení článku 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu je nedôvodný a že SRB v každom prípade predložila na pojednávaní nové skutočnosti a tvrdenia bez toho, aby ich oznámila vopred, čím jej znemožnila uplatniť svoje stanovisko a nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti.

54.

LBBW dodáva, že dôvod založený na skreslení dôkazov je nedôvodný, pretože SRB nepredložila dôkaz o tom, že podpísané sporné rozhodnutie a jeho príloha boli neoddeliteľne spojené, a uspokojila sa len s tým, že navrhuje iný výklad predložených dokumentov, pričom neurčitým spôsobom kritizuje analýzu dôkazov vykonanú Všeobecným súdom. Uvádza, že Všeobecný súd bez toho, aby skreslil dôkazy, konštatoval po prvé, že číslo uvedené na sprievodnom liste zodpovedalo internému referenčnému kódu bez dôkaznej hodnoty z hľadiska osvedčenia, po druhé, že pripojené dokumenty uvedené na tomto sprievodnom liste neboli identifikované, a po tretie, že spojitosť medzi slovom „ARES“ a odkazom, spomenutými na sprievodnom liste, nebola preukázaná.

55.

Na úvod treba uviesť, že odvolateľky nespochybňujú judikatúru, na ktorú sa odvoláva Všeobecný súd, podľa ktorej musí súd uplatniť dôvod týkajúci sa verejného poriadku ex offo v prípade porušenia podstatných formálnych náležitostí, ( 12 ) keďže medzi tieto náležitosti patrí konkrétne neexistencia osvedčenia aktu. ( 13 )

56.

Cieľom tohto osvedčenia je teda zabezpečiť právnu istotu nezmeniteľnosti prijatého textu, ktorý musí byť určitý, najmä pokiaľ ide o jeho autora a jeho obsah. Porušenie podstatných formálnych náležitostí môže viesť k zrušeniu rozhodnutia bez toho, aby bolo potrebné dokázať inú ujmu. ( 14 ) Táto judikatúra bola uplatnená v rámci sporu týkajúceho sa príspevkov ex ante na rok 2016 ( 15 ) bez toho, aby bolo vyhlásenie neplatnosti vydané na tomto základe napadnuté na Súdnom dvore.

57.

Dôvod uplatnený súdom ex offo však musí byť tak ako každý dôvod predmetom kontradiktórnej diskusie medzi účastníkmi konania. Hoci sa táto diskusia môže uskutočniť v súvislosti s opatreniami na zabezpečenie priebehu konania, ( 16 ) uzneseniami o nariadení dokazovania alebo aj po ústnych otázkach, ( 17 ) treba ešte preukázať, že k nej naozaj došlo.

58.

V prejednávanej veci LBBW nevzniesla otázku osvedčenia ako dôvod na zrušenie, hoci vo svojej odpovedi na posledné uznesenie o nariadení dokazovania táto spoločnosť vyjadrila pochybnosti, pokiaľ ide o „bezpečnosť rozhodovacieho postupu a osvedčenie údajov obsiahnutých v prílohách“ z dôvodu prenosu smerom k členom SRB v digitálnej forme, a pokiaľ ide o povahu súboru v prílohe (vo formáte Excel), ktorý možno kedykoľvek zmeniť a neumožňuje zabezpečiť „presnosť konečného výsledku výpočtu… a to ani v rámci [SRB]“.

59.

Ani z dokumentov pochádzajúcich od Všeobecného súdu (opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, uznesenia o nariadení dokazovania, správa pre pojednávanie, zápisnica z pojednávania, napadnutý rozsudok) nevyplýva, že by tento súd výslovne predložil uvedený dôvod ako taký na kontradiktórne prejednanie účastníkmi konania.

60.

Vo svojom odvolaní a na pojednávaní pred Súdnym dvorom však SRB tvrdila, že otázka osvedčenia prílohy bola prejednávaná na pojednávaní pred Všeobecným súdom, pretože to je dôvod, ktorý uvádza na odôvodnenie oneskorenia predloženia dôkazov týkajúcich sa systému ARES.

61.

Treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že Všeobecný súd porušil zásadu kontradiktórnosti tým, že zrušil rozhodnutie na základe dôvodu verejného poriadku uplatneného ex offo bez toho, aby predtým vyzval účastníkov konania na predloženie svojich pripomienok počas písomnej alebo ústnej časti konania. ( 18 )

62.

Okrem toho je nesporné, že žiadosti o predloženie dokumentov sa týkali celej kópie sporného rozhodnutia, vrátane jeho prílohy, a originálneho formátu súborov. Ako však bolo pripomenuté v bode 56 vyššie, osvedčenie sa týka najmä obsahu tohto rozhodnutia. Nemožno teda súhlasiť s úvahami SRB, keď tvrdí, že cieľom žiadostí o predloženie dokumentov bolo len overiť postup prijatia sporného rozhodnutia, a nie jeho obsah. Okrem toho sama SRB predložila sprievodný list počas písomnej časti konania, pričom jediným zmyslom tohto predloženia mohlo byť len preukázať spojitosť medzi týmto rozhodnutím a jeho prílohou.

63.

Zdá sa teda, že dokumenty predložené počas písomnej časti boli predmetom kontradiktórnej diskusie. Vzniká teda otázka, či vyhlásenia účastníkov konania týkajúce sa priebehu pojednávania môžu stačiť na preukázanie existencie výzvy na diskusiu o dôvode vznesenom ex offo Všeobecným súdom počas pojednávania.

64.

Domnievam sa, že tu narážame na vonkajší limit dôkazu o výzve na kontradiktórnu diskusiu o dôvode vznesenom ex offo. Vzhľadom na neexistenciu akejkoľvek zmienky o informácii pochádzajúcej od účastníkov konania k tomuto dôvodu, vznesenému ex offo, v spise Všeobecného súdu a vzhľadom na to, že Súdny dvor nemá prístup k zápisom z pojednávania na Všeobecnom súde, ( 19 ) sa mi teda zdá, že napriek vyhláseniam účastníkov konania pred Súdnym dvorom nie je možné uznať, že Všeobecný súd dodržal zásadu kontradiktórnosti, právo na obranu SRB a právo na spravodlivý proces. ( 20 )

65.

Treba preto preskúmať, či pochybenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd, malo dôsledky a treba zistiť, či by aj v prípade neexistencie predmetnej vady konanie nemohlo viesť k inému výsledku, takže nedodržanie zásady kontradiktórnosti by nemohlo mať vplyv na obsah napadnutého rozsudku a nepoškodilo by záujmy SRB. ( 21 )

66.

Otázka osvedčenia prílohy sporného rozhodnutia spočíva na analýze predložených dokumentov a zahŕňa skutočné posúdenie zo strany Všeobecného súdu, ktoré môžu účastníci konania napadnúť.

67.

Nemožno teda vylúčiť, že posúdenie Všeobecného súdu by mohlo byť iné, keby SRB mohla predložiť svoje pripomienky k osvedčeniu tejto prílohy, a teda že dodržanie zásady kontradiktórnosti mohlo mať vplyv na obsah napadnutého rozsudku.

68.

Z tohto dôvodu treba zrušiť napadnutý rozsudok.

69.

Právomoc Súdneho dvora preskúmať zistenia skutkových okolností Všeobecným súdom sa vzťahuje najmä na vecnú nesprávnosť týchto zistení vyplývajúcich zo spisových dokumentov, nesprávne posúdenie dôkazov, ich právnu kvalifikáciu, ako aj otázku, či pravidlá v oblasti dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov boli dodržané. ( 22 )

70.

Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že k takému skresleniu dochádza najmä vtedy, keď Všeobecný súd zjavne prekročil hranice primeraného posúdenia dôkazov, ( 23 ) pričom sa spresňuje, že skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov. ( 24 ) Nestačí preukázať, že dokument mohol byť vykladaný odlišne od výkladu, ktorý zvolil Všeobecný súd. ( 25 )

71.

V prejednávanej veci po preskúmaní dokumentov predložených počas písomnej časti konania na Všeobecnom súde účastníci konania nespochybnili, že príloha sporného rozhodnutia, v ktorej sú uvedené sumy dlžné každou inštitúciou, nebola podpísaná ani fyzicky, ani elektronicky, a že neuvádza nijaký odkaz, ale len dátum 10. apríl 2017. Okrem toho sprievodný list nespresňuje, ktoré sú dokumenty k nemu pripojené, čo neumožňuje tieto prílohy určiť.

72.

Všeobecný súd teda mohol bez toho, aby skreslil dôkazy, dospieť k záveru, že príloha sporného rozhodnutia nebola neoddeliteľne spojená s týmto rozhodnutím potom, ako konštatoval, že nie je možné s istotou ju spájať s týmto podpísaným rozhodnutím alebo s podpísaným sprievodným listom (na rozdiel od uvedeného podpísaného rozhodnutia, ktorého číslo je uvedené v sprievodnom liste) a že nebolo možné ani potvrdiť, že táto príloha bola riadne pripojená k spornému rozhodnutiu, ani potvrdiť, ktorá verzia bola predložená členom SRB a schválená v rámci elektronického hlasovania.

73.

V dôsledku toho môže byť výhrada založená na skreslení dôkazov zamietnutá.

74.

SRB tvrdí, že uplatnenie článku 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu malo tento súd viesť k prijatiu jej návrhu na vykonanie dôkazov, pretože až do pojednávania nevedela, že otázka osvedčenia prílohy sporného rozhodnutia bude predmetom diskusie.

75.

Judikatúra Všeobecného súdu vydaná na základe tohto ustanovenia uvádza dva prípady, v ktorých návrh na vykonanie dôkazov možno pripustiť: ak pred ukončením písomnej časti konania autor tohto návrhu nemal k dispozícii predmetné dôkazy alebo ak oneskorené predloženie protistranou odôvodňuje doplnenie spisu spôsobom zabezpečujúcim rešpektovanie zásady kontradiktórnosti. ( 26 )

76.

Na pojednávaní pred Všeobecným súdom však SRB predložila iba jednoduché tvrdenie, a nie nový návrh na vykonanie dôkazov. Preto článok 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu nebol uplatniteľný. Výhradu založenú na porušení článku 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu možno teda zamietnuť.

77.

Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vyhlásil námietku nezákonnosti namierenú proti delegovanému nariadeniu 2015/63 za prípustnú. Domnieva sa, že vzhľadom na to, že prípadné nesprávne právne posúdenia obsiahnuté v tomto delegovanom nariadení možno pripísať aktom vyššej právnej sily, a to nariadeniu č. 806/2014 a smernici 2014/59, mala LBBW tiež napadnúť zákonnosť týchto predpisov, ktoré delegované nariadenie 2015/63 len „doplnilo“ v zmysle článku 290 ods. 1 ZFEÚ.

78.

Okrem toho Komisia tvrdí, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený z dôvodu použitia výrazov „sčasti“ alebo „najmä“, čo vedie k nedostatku jasnosti, pokiaľ ide o zmeny, ktoré by bolo treba vykonať v delegovanom nariadení 2015/63.

79.

Komisia v každom prípade žiada o vecné preskúmanie námietky nezákonnosti.

80.

SRB podporuje argumentáciu Komisie.

81.

LBBW sa domnieva, že Všeobecný súd správne rozhodol o prípustnosti námietky nezákonnosti smerujúcej proti článkom 4 až 7 a 9 delegovaného nariadenia 2015/63, ako aj proti prílohe I tohto delegovaného nariadenia, pretože tieto ustanovenia sa nezakladajú na kogentných ustanoveniach smernice 2014/59 a nariadenia č. 806/2014.

82.

Podľa LBBW totiž ani článok 103 ods. 2 a 7 smernice 2014/59 týkajúci sa zásad, ktorými sa má riadiť výpočet príspevkov, ani článok 69 ods. 1 a článok 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014, týkajúce sa cieľovej úrovne a ročného stropu, neukladajú povinnosť vykonať úpravu príspevku v závislosti od rizikového profilu s odkazom na rizikový profil všetkých ostatných inštitúcií, ktoré sú povinné platiť príspevky. Naopak, tieto ustanovenia ponechávajú Komisii rozhodovací priestor, ktorý jej umožňuje pri prijímaní delegovaného nariadenia 2015/63 použiť metódu úpravy zohľadňujúcu len údaje týkajúce sa dotknutej inštitúcie, ako to existuje v rámci mikroprudenciálneho dohľadu a na účely výpočtu príspevkov na financovanie systémov ochrany vkladov.

83.

Podľa spoločnosti LBBW ani zásady rovnosti a proporcionality nevyžadujú porovnávací prístup, pretože sú v rovnakej miere dodržané pri metóde výpočtu založenej len na údajoch týkajúcich sa predmetnej inštitúcie. Táto metóda okrem toho umožňuje dodržanie jej práva na účinnú súdnu ochranu.

84.

LBBW sa domnieva, že napadnutý rozsudok je dostatočne odôvodnený na to, aby Súdny dvor mohol vykonať súdne preskúmanie, keďže jednak použitie výrazov „najmä“ a „sčasti“ preukazuje, že preskúmanie Všeobecného súdu sa obmedzilo na otázku zákonnosti delegovaného nariadenia 2015/63 a jednak posúdenie dôsledkov nezákonnosti je v právomoci Komisie.

85.

LBBW subsidiárne tvrdí, že sporné rozhodnutie je poznačené závažným nedostatkom odôvodnenia, ktorý možno pripísať výlučne nesprávnemu úradnému postupu zo strany SRB bez ohľadu na nezákonnosť delegovaného nariadenia 2015/63, pretože SRB neodôvodnila použitie diskrečnej právomoci, ktorou disponovala.

86.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, otázky týkajúce sa dodržiavania noriem vyššej právnej sily delegovaným nariadením 2015/63, ktoré neboli spochybnené v rámci žaloby na prvom stupni, sa netýkajú prípustnosti námietky nezákonnosti, ale jej dôvodnosti. Všeobecnému súdu, ktorý sa zaoberal touto otázkou v rámci skúmania dôvodnosti tejto námietky, teda nemožno nič vytýkať a výhradu možno zamietnuť.

87.

Okrem toho Všeobecný súd v každom prípade správne rozhodol, že voľba metódy úpravy zo strany Komisie v delegovanom nariadení 2015/63 nebola nariadená ustanoveniami smernice 2014/59 a nariadenia č. 806/2014. Jediné kritériá vyplývajúce z týchto textov, ktoré vymedzujú manévrovací priestor Komisie, pokiaľ ide o úpravu rizika, sú totiž tieto:

88.

Tieto kritériá ako také nebránia uplatneniu inej metódy úpravy, akou je napríklad metóda založená len na rizikových údajoch samotného dotknutého podniku, pod podmienkou, že sa následne vykoná proporcionálna úprava individuálnych príspevkov na dosiahnutie požadovanej časti ročnej cieľovej úrovne. Okrem toho počet ukazovateľov rizika je z tohto hľadiska irelevantný, keďže sú stanovené tak, že sú vzájomne vyvážené.

89.

Pokiaľ ide o výhradu založenú na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku v bodoch 129 a 147 v súvislosti s námietkou nezákonnosti, možno ju tiež zamietnuť, vzhľadom na to, že Všeobecný súd vo veľkej miere poskytol odôvodnenie, prečo bola metóda výpočtu uplatnená SRB na základe delegovaného nariadenia 2015/63 netransparentná, keďže sa použili neprístupné údaje tretích inštitúcií bez toho, aby túto metódu vyžadovali ustanovenia smernice 2014/59, alebo ustanovenia nariadenia č. 806/2014. Okrem toho Všeobecný súd v bode 140 napadnutého rozsudku uviedol, že námietka nezákonnosti, keďže sa obmedzuje len na delegované nariadenie 2015/63, nebráni konštatovaniu nezákonnosti metódy výpočtu príspevkov ex ante, „prinajmenšom pokiaľ ide o časť tejto metódy týkajúcu sa úpravy v závislosti od rizikového profilu určenej v tomto delegovanom nariadení“. Preskúmanie Všeobecného súdu sa teda obmedzilo na otázku zákonnosti delegovaného nariadenia 2015/63.

90.

Druhý odvolací dôvod vo veci C‑584/20 P teda bude možné zamietnuť ako nedôvodný.

91.

Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že dospel k záveru, že maximálna (ročná) miera 12,5 % cieľovej úrovne, ktorá mala byť dosiahnutá v roku 2023, nemohla byť dosiahnutá kumuláciou príspevkov ex ante za daný rok.

92.

Komisia tvrdí, že tak celková cieľová úroveň (aspoň 1 % zaručených vkladov ( 31 )), ako aj ročné cieľové úrovne (maximálne 12,5 % celkovej cieľovej úrovne, pretože cieľová úroveň musí byť dosiahnutá za osem rokov ( 32 )) sa musia chápať tak, že predstavujú odkaz, ktorý treba nevyhnutne vypočítať vopred, a že SRB vo svojom postavení agentúry nemá právomoc zmeniť ich. Z tohto dôvodu je potrebné túto každoročne stanovenú sumu rozdeliť proporcionálne medzi všetky dotknuté inštitúcie, čo podľa nej odôvodňuje stanovenú metódu výpočtu z hľadiska zásad, na ktorých je založená.

93.

LBBW sa domnieva, že znenie článku 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 umožňuje kumuláciu ročných príspevkov ex ante nižších ako 12,5 % celkovej cieľovej úrovne. Tvrdí, že SRB je výslovne ponechaný rozhodovací priestor v článku 69 ods. 2 tohto nariadenia, ktorý stanovuje, že „sa príspevky do [SRF]… časovo rozložia čo možno najrovnomernejšie, až kým sa nedosiahne cieľová úroveň, ale s náležitým ohľadom na fázu obchodného cyklu a na možný vplyv procyklických príspevkov na finančnú pozíciu prispievajúcich inštitúcií“.

94.

LBBW dodáva, že článok 3 ods. 1 a 4 delegovaného nariadenia 2017/747 stanovuje na jednej strane kritériá posudzovania fázy obchodného cyklu a vplyvu procyklických príspevkov na finančnú pozíciu týchto inštitúcií a na druhej strane podmienky, za ktorých môže SRB stanoviť nižšiu úroveň ročných príspevkov ako priemer ročných príspevkov. Podľa nej tieto dve skutočnosti umožňujú tvrdiť, že SRB má rozhodovací priestor a že miera 12,5 % cieľovej úrovne môže byť za určitých podmienok upravená smerom nadol.

95.

Z jasného znenia článku 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 vyplýva, že ročná celková suma príspevkov ex ante nesmie prekročiť 12,5 % cieľovej úrovne. Pokiaľ ide iba o túto jedinú skutočnosť, konštatovanie Všeobecného súdu v bode 139 napadnutého rozsudku, že tento článok nezakazuje kumuláciu príspevkov ex ante, ktoré by prípadne dosahovali v dotknutom roku menej ako 12,5 % cieľovej úrovne, nemožno spochybniť.

96.

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého z článku 69 ods. 1 tohto nariadenia – ktorý stanovuje celkovú cieľovú úroveň predstavujúcu „aspoň 1 % sumy krytých vkladov všetkých úverových inštitúcií povolených vo všetkých zúčastnených členských štátoch“ – vyplýva, že ročná sadzba 12,5 % tejto cieľovej úrovne je zároveň „minimálna výška“ a „maximálna výška“, možno ho zamietnuť.

97.

Toto tvrdenie by totiž malo zmysel len vtedy, ak by bola celková cieľová úroveň stanovená raz a navždy na začiatku obdobia ôsmich rokov a rozdelená na osem rovnakých podielov vo výške 12,5 %.

98.

No nie je to tak, lebo z článku 4 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 vyplýva, že „orgán pre riešenie krízových situácií určuje ročný príspevok uvedený v odseku 1 na základe ročnej cieľovej úrovne mechanizmu financovania riešenia krízových situácií… a na základe priemernej výšky krytých vkladov v predchádzajúcom roku, vypočítavanej každý štvrťrok, všetkých inštitúcií povolených na jeho území“. Ročná cieľová úroveň tak závisí od priemernej výšky krytých vkladov v predchádzajúcom roku, ktorá sa môže meniť. ( 33 )

99.

Okrem toho, ako to preukazuje LBBW, hoci SRB nemá právomoc stanoviť cieľovú úroveň nižšiu ako 1 % alebo celkovú sumu ročných príspevkov prevyšujúcu 12,5 %, disponuje právomocami potrebnými na to, aby zohľadnila jednak fázu obchodného cyklu a vplyv, ktorý môžu mať procyklické príspevky na finančnú pozíciu prispievajúcich inštitúcií, aby sa čo možno najrovnomernejšie prerozdelili ročné príspevky, ( 34 ) a jednak konzervatívne predpoklady zabezpečujúce, aby mohla byť na konci počiatočného obdobia dosiahnutá cieľová úroveň, s cieľom stanoviť úroveň ročných príspevkov nižšiu ako je priemer ročných príspevkov. ( 35 )

100.

Nič teda nebráni SRB stanoviť celkovú sumu ročných príspevkov na menej ako 12,5 % cieľovej úrovne. Tretí odvolací dôvod vo veci C‑584/20 P sa teda musí zamietnuť ako nedôvodný.

101.

Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 100 napadnutého rozsudku kvalifikoval výpočet ako „vo svojej podstate nejasný“, „keďže… je [závislý] od [dôverných] údajo[v]“. Podľa nej sa totiž Všeobecný súd dopustil zámeny medzi výpočtom základných príspevkov, ktoré sú „navzájom závislé“, pretože boli stanovené proporcionálne, a ich prispôsobením úrovni rizika, ktoré zodpovedá odlišnej metóde porovnania medzi inštitúciami. Toto porovnanie vyplýva z právnych predpisov týkajúcich sa úpravy podľa rizika (najmä z prílohy I kroku 2 bodu 3 delegovaného nariadenia 2015/63).

102.

Komisia tiež namieta nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom Všeobecný súd vyhlásil niektoré články delegovaného nariadenia 2015/63 za nezákonné bez toho, aby spresnil protiprávnosť každého z nich.

103.

LBBW na jednej strane uvádza, že rozlišovanie navrhované Komisiou medzi porovnaním a vzájomnou závislosťou na účely kritiky napadnutého rozsudku je umelé, pretože úprava v závislosti od rizikového profilu zahŕňa porovnanie alebo vzájomnú závislosť údajov. Na druhej strane sa domnieva, že článok 69 ods. 1 a článok 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 neukladajú povinnosť využiť netransparentný mechanizmus. Ako ustálený právny základ mohla Komisia použiť posúdenie rizikového profilu inštitúcie iba podľa údajov tejto inštitúcie, podobne ako je to v prípade vyberania príspevkov v oblasti ochrany vkladov.

104.

Nakoniec sa domnieva, že napadnutý rozsudok je, pokiaľ ide o túto otázku, dostatočne odôvodnený.

105.

Kvalifikácia metódy použitej Komisiou na posúdenie rizikového profilu inštitúcií buď tak, že je „vzájomne závislá“ od údajov iných inštitúcií, alebo že „porovnáva“ údaje medzi inštitúciami, poukazuje na rozdielny prístup pri spôsoboch posúdenia rizikového profilu.

106.

Pojem „porovnanie“ sa totiž môže vzťahovať na situáciu, v ktorej sa rizikové profily vypočítavajú len na základe údajov predmetnej inštitúcie a potom sa porovnajú medzi sebou, zatiaľ čo pojem „vzájomná závislosť“ odkazuje na situáciu, v ktorej sa rizikové profily vypočítavajú na základe údajov predmetnej inštitúcie a tretích inštitúcií a potom sa medzi sebou porovnajú.

107.

Od okamihu, keď Všeobecný súd konštatoval, že metóda výpočtu zahŕňa dôverné údaje tretích inštitúcií, čo nie je spochybnené, dospel podľa mňa bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia k záveru, že metóda výpočtu je vzájomne závislá.

108.

Okrem toho kvalifikácia metódy výpočtu nemá vplyv na konštatovanie Všeobecného súdu, pokiaľ ide o netransparentnosť tejto metódy založenej na dôverných údajoch tretích osôb.

109.

Komisia navyše nepredložila dôkaz o tom, že voľba uskutočnená v delegovanom nariadení 2015/63 bola stanovená smernicou 2014/59 alebo nariadením č. 806/2014, pretože len uvádza prílohu I tohto delegovaného nariadenia, o nezákonnosti ktorej rozhodol Všeobecný súd.

110.

Napokon výhrada týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozsudku môže byť vyhlásená za neprípustnú, keďže Komisia neodôvodnila svoju kritiku.

111.

Štvrtý odvolací dôvod vo veci C‑584/20 P teda možno zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

112.

Komisia a SRB kritizujú nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorým Všeobecný súd v celom rozsahu vyhovel námietke nezákonnosti týkajúcej sa určitého počtu ustanovení delegovaného nariadenia 2015/63, bez toho, aby podrobne uviedol, ako každé ustanovenie prispieva k protiprávnosti vyplývajúcej z netransparentnosti metódy výpočtu. Okrem toho odôvodnenie je rozporuplné, pretože Všeobecný súd pripustil dôvernosť údajov a možnosť spochybniť niektoré aspekty metódy výpočtu, pričom zároveň konštatoval, že táto metóda je netransparentná.

113.

Odvolateľky sa domnievajú, že Všeobecný súd nerešpektoval rozsah článku 296 ZFEÚ v oblasti odôvodnenia.

114.

Po prvé sa domnievajú, že odôvodnenie je dostatočné, ak rozhodnutie uvádza úvahy a metodiku, ktoré viedli k prijatiu tohto rozhodnutia, pričom použité kritériá a dôvody ich uplatnenia sú rozhodujúce. ( 36 ) Dodávajú, že to neznamená možnosť adresáta rozhodnutia overiť správnosť vykonaných výpočtov. Dospeli k záveru, že delegované nariadenie 2015/63 zodpovedá týmto požiadavkám, keďže umožňuje prijatie dostatočne odôvodnených rozhodnutí.

115.

SRB dodáva, že povinnosť odôvodnenia zavedená článkom 296 ZFEÚ, ktorá zodpovedá právu uvedenému v článku 41 ods. 2 písm. c) Charty a chráni právo na účinný prostriedok nápravy stanovený v článku 47 Charty, môže byť obmedzená ako každá základná sloboda vyplývajúca zo Zmluvy o FEÚ. Podľa nej medzi tieto obmedzenia patrí povinnosť rešpektovať profesijné tajomstvo, a najmä obchodné tajomstvo, čo vyplýva z článku 339 ZFEÚ. Domnieva sa, že zvolená metóda výpočtu vedie nielen k dostatočne odôvodneným rozhodnutiam, ale aj k zabezpečeniu dostatočnej ochrany tohto tajomstva. Dodáva, že Súdny dvor už pripustil, že dôvody zamietnutia prístupu k zápisniciam z rokovaní Rady guvernérov ECB nemusia „uviesť odôvodnenie umožňujúce pochopiť a overiť“ akým spôsobom by sprístupnenie týchto informácií poškodilo verejný záujem. ( 37 )

116.

Po druhé odôvodnenie sporného rozhodnutia je o to postačujúcejšie, že dôverné údaje nie sú v skutočnosti rozhodujúce pre výpočet individuálneho príspevku z dôvodu ich spracovania hromadným spôsobom. Prípadné pochybenie v týchto údajoch teda nemá nijaký vplyv na individuálne príspevky, a teda nenarúša spravodlivú hospodársku súťaž medzi inštitúciami.

117.

SRB uvádza, že ak by sa sprístupnenie uvedených údajov malo uskutočniť na účely zosúladenia požiadaviek odôvodnenia a dodržiavania obchodného tajomstva, mohlo by k nemu dôjsť tak, že sa tieto údaje sprístupnia Všeobecnému súdu a Súdnemu dvoru, ako sa to robí v oblasti reštriktívnych opatrení. ( 38 )

118.

Komisia sa domnieva, že k tomuto sprístupneniu v prospech Všeobecného súdu môže dôjsť len v prípade informácií vedúcich k individuálnemu rozhodnutiu, čo nie je prípad týchto dôverných údajov spracovaných hromadným spôsobom.

119.

Po tretie toto riešenie zabezpečujúce rovnováhu medzi požiadavkou odôvodnenia a dodržiavaním obchodného tajomstva sa používa vo viacerých oblastiach práva Únie, keď existuje rozhodovací priestor v rozhodovacom procese zahŕňajúcom dôverné údaje (verejné obstarávanie, právo hospodárskej súťaže, verejná služba, antidumpingové opatrenia) a možno ho uplatniť v oblasti príspevkov ex ante, keďže umožňuje dostatočné súdne preskúmanie, pričom Všeobecný súd nemusí tieto príspevky prepočítavať.

120.

Po štvrté SRB zastáva názor, že metóda výpočtu definovaná delegovaným nariadením 2015/63 nie je netransparentná.

121.

Spresňuje, že článok 296 ZFEÚ, ktorý stanovuje procesnú požiadavku týkajúcu sa odôvodnenia rozhodnutia a nie podstaty jeho výroku, sa nezdá byť správnym právnym základom na posúdenie platnosti tohto delegovaného nariadenia.

122.

Dodáva, že práve na základe svojej diskrečnej právomoci si normotvorca Únie zvolil metódu „stály cieľ + pomerné rozdelenie“, ktorá umožňuje jednak čo najpresnejšie a vopred určiť celkovú výšku príspevku a jednak spravodlivo rozdeliť túto sumu medzi prispievateľov s prihliadnutím na ich veľkosť a rizikový faktor. Tvrdí, že metodika „absolútne individuálneho“ výpočtu používaná v daňovej oblasti nespĺňa podmienku stáleho a predvídateľného cieľa.

123.

SRB uvádza, že použitá metóda pozostáva zo siedmich etáp, z ktorých len tri používajú dôverné údaje tretích osôb, ktoré sú totožné pri každom výpočte príspevku. Týmito tromi krokmi sú:

124.

SRB dodáva, že harmonizovaná príloha poskytnutá každému prispievateľovi poskytuje transparentné vysvetlenie týkajúce sa jeho zaradenia do rizikovej skupiny, čo mu umožňuje situovať sa oproti ostatným prispievateľom, aj keď sú údaje tretích osôb použité na vytvorenie a kalibráciu týchto skupín dôverné. Dodatočné agregované údaje sa uverejňujú na internetovej stránke SRB, ktorá ešte zvýšila počet informácií poskytnutých počas účtovných rokov nasledujúcich po roku 2017.

125.

LBBW sa domnieva, že Všeobecný súd dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby si protirečil, pokiaľ ide o nezákonnosť niektorých ustanovení delegovaného nariadenia 2015/63, pretože vysvetlil, v čom je základná štruktúra úpravy v závislosti od rizikového profilu chybná, takže táto vada má v dôsledku toho dosah na všetky ustanovenia uplatniteľné na výpočet tejto časti príspevku, aj keď niektoré aspekty metódy možno spochybniť izolovane.

126.

LBBW sa domnieva, že Všeobecný súd správne posúdil rozsah povinnosti odôvodnenia, ktorú má SRB, tak, aby bolo zaručené jej právo na účinnú súdnu ochranu, a odmieta všetky tvrdenia odvolateliek.

127.

V prvom rade tvrdí, že dodržiavanie profesijného tajomstva nemožno vykladať tak extenzívne, že by to viedlo k tomu, že povinnosť odôvodnenia ( 39 ) by bola zbavená svojej podstaty, čo je prípad v prejednávanej veci z dôvodu veľkého počtu dotknutých inštitúcií, údajov, ako aj individuálnych okolností použitých pri výpočte.

128.

Spresňuje, že neexistuje povinnosť zladiť odôvodnenie a dôvernosť ( 40 ) a že Komisia sa okrem toho mohla výberom inej metódy výpočtu vyhnúť rozporu medzi týmito dvoma zásadami chránenými primárnym právom a obmedziť nebezpečenstvo neoveriteľných chýb v danom stave.

129.

V druhom rade LBBW namieta neprípustnosť odvolacieho dôvodu Komisie založeného na neexistencii vplyvu údajov týkajúcich sa 3500 inštitúcií, pretože ide o nový dôvod v štádiu odvolania. Dodáva, že tento odvolací dôvod nie je dôvodný, pretože posúdenie jej rizikového profilu závisí od dôverných údajov všetkých týchto inštitúcií.

130.

V treťom rade tvrdí, že judikatúra uplatniteľná na pokuty v oblasti hospodárskej súťaže nie je relevantná, pretože tieto pokuty musia mať odstrašujúci účinok, čo predpokladá existenciu rozhodovacieho priestoru Komisie s cieľom usmerňovať správanie podnikov. Dodáva, že judikatúra citovaná v oblasti verejného obstarávania, hospodárskej súťaže, výberových konaní vo verejnej službe a antidumpingu v rozsahu, v akom sa týka situácií hospodárskej súťaže medzi právnickými alebo fyzickými osobami, sa neuplatní ani na jej situáciu, v ktorej musí platiť vysoký finančný príspevok. Podľa nej čím je miera voľnej úvahy významnejšia, tým viac musí byť odôvodnenie podrobnejšie, čo platí pre výpočet príspevkov ex ante. Napokon judikatúra týkajúca sa prístupu k niektorým dokumentom ECB citovaná SRB sa vysvetľuje osobitnými predpismi, ktorými sa riadi táto inštitúcia.

131.

Vo štvrtom rade spochybnenie skutkových zistení Všeobecného súdu odvolateľkami, týkajúcich sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, je neprípustné.

132.

Okrem toho takýto nedostatok nemožno napraviť v priebehu konania, ako to navrhla SRB, pričom nemožno analogicky uplatniť rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia ( 41 ), týkajúci sa reštriktívnych opatrení. Všeobecný súd totiž správne uviedol, že túto judikatúru, ktorá bola prijatá v oblasti boja proti terorizmu, nemožno uplatniť v oblasti bankovej únie. Navyše, aj keby Všeobecný súd mal k dispozícii všetky dôverné údaje, nebol by schopný overiť výpočet, keďže nemá k dispozícii primeraný softvér.

133.

LBBW spresňuje, že hoci podľa SRB došlo k vývoju v odôvodnení rozhodnutí, ktorými sa stanovujú príspevky ex ante od roku 2017, tento vývoj jednak len posilňuje dôkaz o nedostatku odôvodnenia sporného rozhodnutia a jednak neumožňuje prispievateľom overiť správnosť výpočtov, ktoré sa ich týkajú.

134.

Po piate LBBW tvrdí, že SRB, keď uvádza, že metóda výpočtu „stály cieľ + pomerné rozdelenie“ je jediná, ktorá zohľadňuje požiadavky smernice 2014/59 a nariadenia č. 806/2014, nespĺňa podmienky článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, keďže nespresňuje kritizované body napadnutého rozsudku.

135.

Dodáva, že požiadavky konečnej cieľovej úrovne a maximálnej ročnej výšky neukladajú použitie metódy zvolenej Komisiou, pretože v oblasti bankových príspevkov na financovanie systému ochrany vkladov Európsky orgán pre bankovníctvo (EBA) prijal usmernenia, v ktorých uviedol viacero možných spôsobov výpočtu. Napríklad v Nemecku bola v súlade s týmito usmerneniami zvolená úprava v závislosti od rizikového profilu, ktorá zohľadňovala len rizikový profil každého prispievateľa. Takýto spôsob výpočtu okrem toho neukladá ani smernica 2014/59, ani nariadenie č. 806/2014, ani zásady rovnosti a proporcionality.

136.

Zdá sa mi, že kritiku týkajúcu sa odôvodnenia napadnutého rozsudku možno ľahko zamietnuť. Na jednej strane totiž toto odôvodnenie bolo dostatočné, pokiaľ ide o sporné rozhodnutie, pretože odvolateľky mohli spochybniť úvahy Všeobecného súdu. Na druhej strane si toto odôvodnenie napadnutého rozsudku neodporuje, pretože skutočnosť, že niektoré fázy výpočtu môžu byť napadnuté, nebránia záveru, že metóda výpočtu je globálna a kritizovateľná ako celok.

137.

Pokiaľ ide o rozsah povinnosti odôvodniť sporné rozhodnutie, ktorú má SRB, SRB a Komisia namietajú proti pohľadu Všeobecného súdu a LBBW, podľa ktorého adresát rozhodnutia týkajúceho sa príspevku ex ante musí mať možnosť overiť si výpočet vedúci k stanoveniu výšky jeho príspevku.

138.

Treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hoci z odôvodnenia vyžadovaného článkom 296 ZFEÚ musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutej osobe pochopiť dôvody prijatých opatrení a príslušnému súdu preskúmať ho, takéto odôvodnenie musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. V tejto súvislosti sa nevyžaduje, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia sa musí posúdiť nielen vzhľadom na znenie aktu, ale aj jeho kontext a tiež súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť a konkrétne záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený. V dôsledku toho je akt spôsobujúci ujmu dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej. ( 42 )

139.

Súdny dvor spresnil, že táto povinnosť v oblasti individuálnych rozhodnutí má okrem snahy umožniť súdne preskúmanie za cieľ poskytnúť dotknutej osobe dostatok údajov, aby prípadne zistila, či rozhodnutie obsahuje vadu, na základe ktorej možno spochybniť jeho platnosť. ( 43 )

140.

Účastníci konania nespochybňujú konštatovanie Všeobecného súdu v bodoch 97, 103 a 109 napadnutého rozsudku, podľa ktorého odôvodnenie sporného rozhodnutia neumožňuje spoločnosti LBBW overiť presnosť výpočtu jej príspevku. V dôsledku toho, ak sa vezmú do úvahy požiadavky na odôvodnenie uvedené vyššie, rozhodnutie SRB je nedostatočne odôvodnené, keďže v troch fázach výpočtu sa používajú dôverné údaje tretích osôb, ktoré nie sú oznámené adresátovi tohto rozhodnutia.

141.

Komisia a SRB však na jednej strane tvrdia, že povinnosť odôvodnenia je potrebné dať do rovnováhy s obchodným tajomstvom, ktoré chráni článok 339 ZFEÚ, a na druhej strane, že transparentnosť bola neskôr zlepšená sprístupnením agregovaných údajov v harmonizovaných prílohách doručených prispievateľom a uverejnených na internetovej stránke SRB.

142.

Pokiaľ ide o súlad medzi povinnosťou odôvodnenia a obchodným tajomstvom, Všeobecný súd v bode 108 napadnutého rozsudku pripomenul, že povinnosť rešpektovať obchodné tajomstvo nemožno vykladať tak široko, že by zbavila požiadavku odôvodnenia svojej podstaty. ( 44 ) Preto odvolateľky kritizujú napadnutý rozsudok len v časti, v ktorej Všeobecný súd konštatoval nedostatok odôvodnenia.

143.

Podľa môjho názoru sa výpočet príspevku ex ante odlišuje od jednoduchého parafiškálneho odvodu ( 45 ) tým, že rizikový profil inštitúcií, ktoré sú prispievateľmi, sa vypočítava relatívne, a to s cieľom usmerňovať správanie inštitúcií, aby sa znížilo morálne riziko, popri tom, že priamo prispievajú do SRF. Usmernenie správania voľbou tejto metódy výpočtu teda nesúvisí so sankčnou povahou príspevku, ale skôr so zámerom podporiť určité menej rizikové správanie inštitúcií. Okrem toho výsledok daňového zaťaženia závisí od uplatnenia sadzby na základ dane bez toho, aby bol tento výsledok stanovený vopred, zatiaľ čo v prejednávanej veci sa musí dosiahnuť percentuálny podiel ročnej cieľovej úrovne, čo spôsobuje, že analógia nie je účinná. Porovnanie s daňovými pravidlami, ktoré urobil Všeobecný súd, sa mi teda zdá byť málo relevantné.

144.

Oblasti práva Únie citované odvolateľkami a Všeobecným súdom preukazujú, že súdy Únie pripustili obmedzenia povinnosti odôvodnenia založené na obchodnom tajomstve (právo hospodárskej súťaže ( 46 ), štátnej pomoci ( 47 ) a verejného obstarávania ( 48 )), komplexnosti danej oblasti (antidumpingové opatrenia ( 49 )), záťaži, ktorú nesie rozhodujúci orgán (výberové konanie vo verejnej službe ( 50 )), potrebe mať vplyv na správanie podnikov prostredníctvom odradzujúceho účinku pokút v oblasti hospodárskej súťaže ( 51 ), ako aj na naliehavých dôvodoch týkajúcich sa bezpečnosti Únie a jej členských štátov (boj proti terorizmu ( 52 )).

145.

V prejednávanej veci sú okolnosti veci veľmi špecifické z dôvodu agregovaného použitia dôverných údajov mnohých tretích osôb (približne od 1600 ( 53 ) do 3500 ( 54 ) dotknutých inštitúcií v závislosti od fáz výpočtu) a komplexnej metódy výpočtu zvolenej na účely dosiahnutia príspevku všetkých inštitúcií s finančnou stabilitou, teda príspevku tvoreného príspevkami ex ante, aby sa zabránilo procyklickým účinkom príspevkov ex post v prípade krízy, pričom sa zohľadňuje stupeň rizika, likvidity a trhové riziko, ktorému tieto inštitúcie čelia.

146.

Domnievam sa, že samotnú metódu úplne vysvetľuje účinná právna úprava a SRB v spornom rozhodnutí a že ťažkosti sa v skutočnosti týkajú hromadného použitia dôverných údajov, čo sťažuje, či dokonca znemožňuje, aby si každá dotknutá inštitúcia skontrolovala výpočet svojho príspevku.

147.

Vyváženie povinnosti odôvodnenia rozhodnutí s povinnosťou chrániť obchodné tajomstvo v prípade použitia komplexnej metódy z dôvodu hromadného použitia dôverných údajov vedie k otázke rozsahu tejto ochrany pri stanovení príspevkov ex ante. Treba si totiž položiť otázku, či uvedená ochrana musí mať rovnakú povahu, pokiaľ sa zverejnenie informácií týka špecifických údajov konkurenta alebo malého počtu konkurentov a ak sa týka súboru údajov týkajúcich sa všetkých konkurentov v odvetví, ktorých veľký počet znemožňuje akúkoľvek identifikáciu.

148.

Ak sa pripustí, že ochrana obchodného tajomstva musí byť odlišná, je možné rozlíšiť dve situácie použitia týchto údajov v rámci metódy výpočtu, ktorú si Komisia zvolila na stanovenie príspevkov ex ante do SRF.

149.

V priebehu fáz 2 a 6 výpočtu totiž použité dôverné údaje zodpovedajú súčtu hodnôt predmetného údaju za všetky dotknuté inštitúcie. Počas fázy 2 sa teda vypočíta cieľová úroveň ročného príspevku na základe výšky krytých vkladov všetkých inštitúcií, ktoré majú príslušné povolenie vo všetkých zúčastnených členských štátoch (táto suma je oznamovaná prispievateľovi minimálne od roku 2017). V etape 6 sa vypočíta spoločný menovateľ zodpovedajúci súčtu ročných príspevkov upravených v závislosti od rizikového profilu a používa sa na výpočet podielu na cieľovej úrovni, ktorý má zaplatiť každá inštitúcia. Táto suma bola zverejnená, pokiaľ ide o rok 2020.

150.

Vo vzťahu k týmto dvom fázam sa teda SRB postupne rozhodla zverejniť súčty dôverných údajov. Okrem toho bola po roku 2017 tiež zverejnená suma kumulatívnych záväzkov (bez vlastných zdrojov) všetkých inštitúcií, ktoré majú príslušné povolenie, na území všetkých zúčastnených členských štátov, ktorá bola potrebná na výpočet základného ročného príspevku, ( 55 ) pričom druhý súčet dôverných údajov použitý pri tomto výpočte, a to výška krytých vkladov, už bol zverejnený (pozri predchádzajúci bod).

151.

Naopak, pokiaľ ide o fázu 4 výpočtu zodpovedajúcu postupu diskretizácie, t. j. vytvoreniu skupín zoskupujúcich inštitúcie s podobným rizikovým profilom vzhľadom na ukazovateľ, keďže tieto skupiny boli zoradené od najnižšieho po najvyššie riziko, na základe údajov inštitúcií pre každý ukazovateľ, zverejnenie údajov sa nezdá byť relevantné.

152.

Na jednej strane totiž súčet údajov pre ukazovateľ neumožňuje poskytnúť dostatočný údaj každému prispievateľovi, pretože v tejto metóde je jeho zaradenie viazané na postavenie iných inštitúcií vzhľadom na tento ukazovateľ. Na druhej strane poskytnutie informácií týkajúcich sa postavení iných inštitúcií by mohlo znamenať zverejnenie identifikujúcich dôverných údajov a priamo narušiť obchodné tajomstvo. Ak by sme sa riadili úvahami LBBW, zverejnenie týchto údajov by v skutočnosti nemohlo umožniť úplné overenie presnosti výpočtu, iba žeby sa povolilo overenie nominálnych údajov, ako aj spôsobu, akým sú prenesené do systému. ( 56 ) Takýto postup by však priamo zasahoval do obchodného tajomstva.

153.

Pokiaľ ide o to, že by sa tieto údaje sprístupnili len Všeobecnému súdu a Súdnemu dvoru, táto možnosť, navrhovaná SRB, podľa mňa naráža na dve ťažkosti: na jednej strane sú spory týkajúce sa príspevkov ex ante dosť početné tak pred vnútroštátnymi súdmi (657 správnych alebo súdnych konaní prebiehajúcich k 31. máju 2020, teda o 32 viac než v júni 2019 ( 57 )), ako aj pred súdmi Únie (42 prejednávaných vecí, z toho 19 vecí týkajúcich sa príspevkov ex ante na rok 2020 a jedno odvolanie k 1. septembru 2020) ( 58 ), na druhej strane hrubé údaje inštitúcií nemôžu byť predmetom spracovania alebo dokonca preskúmania súdmi, z dôvodu nedostatku nato potrebných nástrojov a z dôvodu pracovného zaťaženia, ktoré by to znamenalo, keby sa mala overiť presnosť všetkých údajov.

154.

Ďalej, uskutočnenie tejto fázy výpočtu počas hospodárskeho roka 2017 umožnilo spoločnosti LBBW len zistiť, koľko skupín bolo vytvorených na základe indikátora rizika a do ktorej skupiny bola pridelená bez toho, aby bolo možné overiť, či bola zaradená do koša zodpovedajúceho jej vlastným číselným údajom. Odvtedy SRB poskytuje údaje o rozmedzí zodpovedajúcom každej skupine, čo umožňuje inštitúcii minimálne overiť, či je zaradená do správnej skupiny.

155.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že Všeobecný súd sa tým, že rozhodol, že prispievatelia musia mať možnosť overiť správnosť výpočtu ich príspevku, dopustil nesprávneho právneho posúdenia rozsahu povinnosti odôvodnenia, ktorú má SRB, čo by malo mať za následok zrušenie rozsudku v tejto súvislosti.

156.

V dôsledku toho sa domnievam, že rovnováha medzi povinnosťou odôvodnenia a obchodným tajomstvom môže byť podľa ustálenej právnej úpravy dodržaná pod podmienkou, že SRB v samotnom spornom rozhodnutí uvedie nasledujúce údaje, pričom neskôr vydaný dokument nemôže nahradiť nedostatok odôvodnenia: ( 59 )

157.

Tiež sa domnievam, že Komisia tým, že v delegovanom nariadení 2015/63 zvolila túto metódu výpočtu („stála cieľová úroveň + pomerné rozdelenie“), využila rozhodovací priestor, ktorý jej ponecháva smernica 2014/59 a nariadenie č. 806/2014. V tejto súvislosti jej nemožno vytýkať existenciu inej metódy výpočtu.

158.

LBBW totiž kritizuje netransparentnosť, vyvolanú zložitosťou metódy výpočtu a jej vzájomnou závislosťou od dôverných údajov, týkajúcu sa rizika chýb, ktoré môžu existovať a ktoré sú z dôvodu objemu spracovaných údajov neidentifikovateľné. Domnieva sa, že, naopak, jedna z metód odporúčaných v usmerneniach EBA k metódam výpočtu príspevkov do systémov ochrany vkladov ( 60 ), prijatých na základe smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/49/EÚ zo 16. apríla 2014 o systémoch ochrany vkladov ( 61 ) umožňuje väčšiu transparentnosť, pretože nezávisí od dôverných údajov tretích osôb, a teda umožňuje aj lepšie odôvodnenie.

159.

Príloha I bod 3 týchto usmernení, pokiaľ ide o metódu „pásiem“ zodpovedajúcich skupinám, spresňuje:

„Hranice pásiem sa majú určiť na relatívnom alebo absolútnom základe, kde platí, že:

160.

Aj v prípade použitia tejto metódy uplatňujúcej hranice pásiem založených na absolútnom základe sa konečný príspevok vypočíta v závislosti od súčtu dôverných údajov tretích osôb v okamihu proporcionálnej úpravy (smerom nahor ako voliteľná možnosť a smerom nadol povinne) príspevkov, aby sa dosiahlo maximálne 12,5 % ročnej cieľovej úrovne ( 62 ), čo by však tiež bránilo overiť výpočet príspevku, ako to požaduje Všeobecný súd.

161.

Existencia inej metódy výpočtu, ktorá je tiež in fine založená na dôverných údajoch tretích osôb, tak nemôže stačiť na spochybnenie slobodnej voľby odlišnej metódy výpočtu, ktorú urobila Komisia, pokiaľ zvolená metóda spĺňa určité vyššie uvedené podmienky transparentnosti ( 63 ).

162.

Keďže SRB tieto podmienky podľa zavedenej právnej úpravy dobrovoľne splnila, nezdá sa byť potrebné zmeniť právny rámec stanovený delegovaným nariadením 2015/63.

163.

V dôsledku toho sa Všeobecný súd tým, že rozhodol, že niektoré ustanovenia tohto delegovaného nariadenia, ktoré podrobne upravujú metódu výpočtu, boli protiprávne, dopustil nesprávneho právneho posúdenia a napadnutý rozsudok treba zrušiť aj z tohto dôvodu.

164.

Ak sa Súdny dvor stotožní s mojou úvahou a vyhlási, že napadnutý rozsudok je neplatný, treba si položiť otázku, či je možné, aby Súdny dvor vec prejednal. V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie totiž Súdny dvor môže v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.

165.

Domnievam sa, že v prejednávanej veci stav konania dovoľuje rozhodnúť tak v súvislosti s osvedčením prílohy sporného rozhodnutia, ako aj s odôvodnením tohto rozhodnutia a námietkou nezákonnosti.

166.

Pokiaľ ide o osvedčenie tejto prílohy, pred Súdnym dvorom je možné viesť diskusiu, len pokiaľ ide o posúdenie dôkazov predložených v súvislosti s touto otázkou. Okrem toho toto prejednanie sporu z dôvodu nedodržania zásady kontradiktórnosti nemôže viesť k spochybneniu skutkových zistení Všeobecného súdu, mimo prípadov skreslenia, dôkaz o ktorom však nebol v prejednávanej veci predložený. Môže sa týkať iba nových skutočností, ak sú prípustné, ktoré boli oznámené Všeobecnému súdu a Súdnemu dvoru až po dôvode uplatnenom ex offo.

167.

Znamená porušenie tejto zásady Všeobecným súdom, že sa majú zohľadniť v rámci diskusie v štádiu prejednania veci jednak tvrdenie uvedené na pojednávaní pred Všeobecným súdom a zopakované v odvolaní, o začlenení sporného rozhodnutia a jeho prílohy do ARES, a jednak dôkazy predložené v rámci odvolania (nové verzie troch písomností predložených počas písomnej časti konania pred Všeobecným súdom a nový dôkaz)?

168.

Článok 85 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ako ho vykladá judikatúra, ( 64 ) sa uplatňuje na predloženie nových dôkazov na podporu odvolania odkazujúceho na porušenie zásady kontradiktórnosti konania, ako je to v prejednávanej veci.

169.

Súdnemu dvoru boli predložené nové verzie sporného rozhodnutia a jeho prílohy, ako aj sprievodný list a nový dôkaz pozostávajúci z kópie obrazovky vygenerovanej z ARES, ktoré možno preskúmať v rámci prejednania veci.

170.

Z preskúmania snímky obrazovky vygenerovanej z ARES vyplýva, že 11. apríla 2017 bol do systému zaradený súbor s číslom sporného rozhodnutia vo formáte PDF a súbor s názvom „príloha I…“ vo formáte Excel a potom s dátumom 12. mája 2017 je uvedený podpis predsedníčky SRB, ktorý viedol k registrácii a vydaniu čísla ARES 13. júna 2017. Toto číslo ARES a dátum 13. jún 2017 sú uvedené v nových verziách sporného rozhodnutia a jeho prílohy, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru.

171.

Hoci tieto skutočnosti sú takej povahy, že môžu po prvýkrát preukázať súvislosť medzi súborom prílohy sporného rozhodnutia a súborom tohto rozhodnutia, treba uviesť, že na jednej strane podpis predsedníčky SRB je uvedený až 12. mája 2017 a zodpovedá uzatvoreniu veci v ARES, zatiaľ čo sprievodný list bol podpísaný vlastnoručne 11. apríla 2017 a na druhej strane zaregistrovanie s pridelením čísla ARES sa vykonalo až 13. júna 2017, teda v dátumoch nasledujúcich po oznámení vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií a prispievajúcim inštitúciám. Dôkaz o neoddeliteľnom vzťahu medzi touto prílohou a uvedeným rozhodnutím bol teda predložený až k dátumu, ktorý je dva mesiace po prijatí sporného rozhodnutia.

172.

Táto lehota je podľa môjho názoru o to problematickejšia, že súbor prílohy sporného rozhodnutia existuje vo formáte, ktorý možno ľahko zmeniť bez toho, aby sa to dalo zistiť, na rozdiel od textu, pri ktorého čítaní možno odhaliť anomáliu. Okrem toho tento súbor nie je časovo označený, hoci z odpovedí na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania nariadené Všeobecným súdom vyplýva, že existovali dve verzie dokumentu, ktoré boli odovzdané výkonnému zasadnutiu SRB. Tak formát zvolený pre súbor, ako aj oneskorený zápis tak vytvárajú ťažkosti z hľadiska právnej istoty a osvedčenia obsahu tejto prílohy.

173.

Zdá sa mi, že vzhľadom na spôsoby rozhodovania (hlasovanie na diaľku) a na neoznámenie prílohy sporného rozhodnutia prispievajúcim inštitúciám by mal byť vyžadovaný stupeň právnej istoty vyšší a podrobnosti vyplývajúce z predmetnej veci nestačia na preukázanie osvedčenia tejto prílohy.

174.

Zastávam teda názor, že z tohto dôvodu treba zrušiť sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti LBBW.

175.

Pokiaľ ide o odôvodnenie sporného rozhodnutia, vzhľadom na neexistenciu transparentnosti, ktorú som rozoberal v bode 156 vyššie, pokiaľ ide o súčty údajov a rozpätia rizikových skupín, domnievam sa, že povinnosť odôvodnenia nebola dodržaná.

176.

Toto porušenie článku 296 ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty musí viesť k zrušeniu sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti LBBW.

177.

Pokiaľ ide o námietku nezákonnosti namierenú proti niektorým ustanoveniam delegovaného nariadenia 2015/63, z úvah uvedených v bodoch 137 až 163 vyššie vyplýva, že ju možno zamietnuť.

178.

Keďže navrhujem zrušenie sporného rozhodnutia, nie je potrebné skúmať ostatné výhrady vznesené pred Všeobecným súdom.

179.

Za predpokladu, že Súdny dvor zruší sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti LBBW, treba pripomenúť, že podľa článku 264 druhého odseku ZFEÚ môže Súdny dvor, ak to považuje za potrebné, uviesť, ktoré z účinkov aktu, ktorý vyhlásil za neplatný, sa považujú za konečné.

180.

Hoci sa v prejednávanej veci v odvolacom konaní preukázalo, že pri prijatí sporného rozhodnutia boli porušené podstatné formálne náležitosti, nepreukázalo sa v ňom žiadne pochybenie, ktoré by malo vplyv na súlad tohto aktu s delegovaným nariadením 2015/63.

181.

Vyhlásenie neplatnosti sporného rozhodnutia bez toho, aby sa stanovilo zachovanie jeho účinkov až do jeho nahradenia novým aktom, by teda mohlo ohroziť nielen jeho vykonanie, ale aj narušiť právnu istotu.

182.

Za týchto okolností navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že účinky sporného rozhodnutia treba zachovať až do nadobudnutia účinnosti nového aktu, ktorý ho má nahradiť, a to najneskôr v lehote šiestich mesiacov odo dňa, kedy bude vyhlásený rozsudok.

183.

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

184.

Keďže SRB nemala vo veci úspech a LBBW navrhla zaviazať ju na náhradu trov konania, je opodstatnené rozhodnúť tak, že SRB znáša svoje vlastné trovy konania týkajúce sa konania pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom a je povinná nahradiť trovy konania týkajúce sa konania pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom, ktoré vynaložila LBBW.

185.

Podľa článku 140 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý je tiež uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.

186.

V dôsledku toho Fédération bancaire française (Francúzska banková federácia), Španielske kráľovstvo a Komisia ako vedľajší účastníci konania v sporoch znášajú svoje vlastné trovy konania súvisiace s konaním pred Súdnym dvorom v oboch odvolaniach a Komisia tiež trovy v konaní pred Všeobecným súdom.

187.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor: