1.

V roku 2021 uplynulo 40 rokov od prijatia uznesenia Európskeho parlamentu o charte regionálnych a menšinových jazykov a kultúr Spoločenstva a o charte práv národnostných menšín ( 2 ). Uznesenie bolo pomerne stručné, ale – pokiaľ viem – išlo o jeden z prvých prípadov, v ktorých Parlament v takejto oblasti zasiahol a vyzval členské štáty, aby „v tejto oblasti zaviedli [konkrétnu] politiku“. Jazykové otázky sa totiž tradične považujú za úzko späté s národnou suverenitou a identitou, ( 3 ) a preto sú vo väčšine členských štátov sociálne a politicky veľmi citlivé. ( 4 ) V dôsledku toho normotvorca EÚ, ako aj súdy EÚ, zaujali dosť opatrný, diplomatický a pragmatický prístup k jazykovým režimom, najmä ak to znamenalo uloženie povinností členským štátom v tejto oblasti. ( 5 )

2.

V preambule uznesenia Parlament zdôraznil svoje odhodlanie „priniesť užšie spojenie medzi obyvateľmi Európy a zachovať ich živé jazyky, čerpajúc z ich rozmanitosti s cieľom obohatiť a diverzifikovať ich spoločné kultúrne dedičstvo“ ( 6 ). Parlament tak spojil dva ciele, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať ťažko zlučiteľné: želanie vytvoriť užšiu úniu medzi európskymi občanmi a zachovať a podporovať ich rozmanité jazykové a kultúrne dedičstvo.

3.

V súčasnosti, o štyri desaťročia neskôr, zostávajú tieto dva ciele aktuálne a majú pre európsky projekt najväčší význam. Túžba pokračovať v procese „čoraz užšieho spojenectva medzi národmi Európy“ sa objavuje v preambule Zmluvy o EÚ a Zmluvy o FEÚ, ako aj v článku 1 ZEÚ. Preambula Zmluvy o FEÚ a článok 3 ods. 3 ZEÚ zároveň vyjadrujú vôľu Európskej únie „rešpektovať svoju bohatú kultúrnu a jazykovú rozmanitosť“ a „zabezpečiť zachovávanie a zveľaďovanie európskeho kultúrneho dedičstva“.

4.

Podľa môjho názoru niet pochýb o tom, že tieto ciele nie sú protichodné, a preto ich možno a treba sledovať súčasne. Rovnako však platí, že za určitých špecifických okolností môžu ťahať Európsku úniu rôznymi smermi. Napríklad vnútroštátne opatrenia určené na podporu a ochranu používania štátneho jazyka môžu v praxi vytvárať prekážky pri výkone slobody pohybu jednotlivcov a podnikov.

5.

Za týchto okolností sa mi zdá, že je potrebné dosiahnuť spravodlivú rovnováhu medzi týmito dvoma cieľmi, aby sa dali oba účinne sledovať. Tento prípad ponúka takýto príklad: svojimi otázkami sa Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd, Lotyšsko) v podstate pýta Súdneho dvora, či vnútroštátna právna úprava, ktorá až na niektoré výnimky vyžaduje, aby inštitúcie vysokoškolského vzdelávania ponúkali kurzy len v úradnom štátnom jazyku, je kompatibilná s právom EÚ.

6.

V odôvodnení 11 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu ( 7 ) (ďalej len „smernica o službách“) sa okrem iného ustanovuje:

7.

V článku 1 ods. 1 a 4 smernice o službách sa stanovuje:

„1.   Táto smernica stanovuje všeobecné ustanovenia, ktoré uľahčujú výkon slobody poskytovateľov usadiť sa a voľný pohyb služieb, pričom sa zachová vysoká úroveň kvality služieb.

…

4.   Táto smernica neovplyvňuje opatrenia prijaté na úrovni Spoločenstva alebo na vnútroštátnej úrovni, v súlade s právom Spoločenstva, na ochranu alebo na podporu kultúrnej alebo jazykovej rôznorodosti či plurality médií.“

8.

V článku 4 Latvijas Republikas Satversme (Ústava Lotyšskej republiky, ďalej len „lotyšská Ústava“) sa okrem iného stanovuje, že „lotyština je úradným jazykom Lotyšskej republiky“.

9.

V článku 105 lotyšskej Ústavy sa ustanovuje právo vlastniť majetok a v článku 112 lotyšskej Ústavy sa uznáva právo na vzdelanie. Podľa článku 113 lotyšskej Ústavy „štát uznáva slobodu vedeckej, umeleckej alebo inej tvorby a zaručí ochranu autorského a patentového práva“.

10.

§ 5 Augstskolu likums (zákon o inštitúciách vysokoškolského vzdelávania) z 2. novembra 1995 ( 8 ) ustanovil, že úlohou inštitúcií vysokoškolského vzdelávania je zošľachťovať a rozvíjať vedy a umenie. Na základe likums „Grozījumi Augstskolu likumā“ (zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o inštitúciách vysokoškolského vzdelávania) z 21. júna 2018 ( 9 ) bola zmenená a doplnená tretia veta § 5 zákona o inštitúciách vysokoškolského vzdelávania takto: „V rámci svojich činností [inštitúcie vysokoškolského vzdelávania] zošľachťujú a rozvíjajú vedu, umenie, ako aj úradný jazyk“.

11.

Na základe zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o inštitúciách vysokoškolského vzdelávania, bol zmenený aj § 56 tohto zákona. V dôsledku toho § 56 ods. 3 zákona o inštitúciách vysokoškolského vzdelávania znie takto:

„V inštitúciách vysokoškolského vzdelávania a na odborných vysokých školách sa vzdelávacie programy poskytujú v úradnom jazyku. Tieto študijné programy možno poskytovať v cudzom jazyku iba v týchto prípadoch:

1. Vzdelávacie programy absolvované v Lotyšsku zahraničnými študentmi a vzdelávacie programy organizované v rámci spolupráce stanovenej v programoch Európskej únie a v medzinárodných dohodách môžu byť poskytované v úradných jazykoch Európskej únie. Vyučovanie v úradnom jazyku je zaradené medzi povinné vyučovacie hodiny zahraničných študentov, ktorí absolvujú štúdium dlhšie ako šesť mesiacov alebo štúdium zodpovedajúce viac ako 20 kreditom ECTS [European Credits Transfer System (Európsky systém prevodu a akumulácie kreditov)];

2. V úradných jazykoch Európskej únie sa nemôže vyučovať viac ako pätina z počtu kreditov ECTS, pričom však záverečné skúšky, štátne skúšky, dizertačné práce, bakalárske a diplomové práce nie sú do toho zahrnuté;

3. Vzdelávacie programy, ktoré sa budú poskytovať v cudzom jazyku na dosiahnutie ich cieľov… v týchto kategóriách: štúdium jazykov a kultúry, ako aj jazykové programy. …;

4. Spoločné študijné programy možno poskytovať v úradných jazykoch Európskej únie.“

12.

§ 19 ods. 1 Likums „Par Par Rīgas Ekonomikas augstskolu“ (zákon o Vysokej škole ekonomickej v Rige) ( 10 ) uvádza: „Vyučovanie na tejto škole je poskytované v anglickom jazyku. Redakcia a obhajoba prác potrebných na získanie diplomu z bakalárskeho, magisterského alebo doktorandského štúdia, ako aj skúšky z odbornej kvalifikácie sa vykonávajú v anglickom jazyku.“

13.

Článok 21 Juridiskās augstskolas likums (zákon o Vysokej škole práva v Rige) ( 11 ) stanovuje: „Táto škola ponúka vzdelávacie programy, ktoré získali požadovanú akreditáciu v súlade s ustanoveniami platnej právnej úpravy. Vyučovanie sa poskytuje v anglickom jazyku alebo v inom úradnom jazyku Únie.“

14.

Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) sa zaoberá návrhom podaným 20 členmi Saeima (lotyšský parlament) (ďalej len „navrhovatelia“). Navrhovatelia vo svojom návrhu spochybňujú zlučiteľnosť niektorých ustanovení zákona o inštitúciách vysokoškolského vzdelávania v platnom znení – v podstate tých, ktoré vyžadujú, aby inštitúcie vysokoškolského vzdelávania ponúkali kurzy len v úradnom štátnom jazyku – s právom EÚ.

15.

Pred Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) navrhovatelia tvrdili, že sporné ustanovenia predovšetkým obmedzujú autonómiu súkromných inštitúcií vysokoškolského vzdelávania a akademickú slobodu ich pedagogických pracovníkov a študentov. Tiež tvrdili, že sporné ustanovenia obmedzujú právo inštitúcií vysokoškolského vzdelávania vykonávať obchodnú činnosť a poskytovať služby vysokoškolského vzdelávania za protihodnotu, čím porušujú ich vlastnícke práva. Okrem toho sporné ustanovenia tým, že vytvárajú prekážku vstupu na trh vysokoškolského vzdelávania a bránia štátnym príslušníkom a spoločnostiam z iných členských štátov Európskej únie poskytovať služby vysokoškolského vzdelávania v cudzích jazykoch – podľa názoru navrhovateľov – porušujú práva na uplatnenie slobody usadiť sa a na voľný pohyb služieb zaručené právom Európskej únie, uvedené v článkoch 49 a 56 ZFEÚ, ako aj slobodu podnikania uvedenú v článku 16 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

16.

Dňa 11. júna 2020 vydal Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) vo veci rozhodnutie č. 2019‑12‑01. Rozhodol sa rozdeliť prejednávanú vec na dve časti: vec týkajúcu sa súladu sporných ustanovení s článkom 112 lotyšskej Ústavy (ďalej len „prípad 1“) a vec týkajúcu sa súladu sporných ustanovení s článkami 1 a 105 lotyšskej Ústavy („prípad 2“).

17.

Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) dospel k záveru, že v prípade 1 môže vydať rozhodnutie. Tretia veta § 5 ods. 1 zákona o inštitúciách vysokoškolského vzdelávania je zlučiteľná s článkom 112 lotyšskej Ústavy v spojení s jej článkom 113. Naopak, vyhlásil, že § 56 ods. 3 zákona o inštitúciách vysokoškolského vzdelávania a bod 49 jeho prechodných ustanovení sú nezlučiteľné s článkom 112 lotyšskej Ústavy v spojení s jej článkom 113 v rozsahu, v akom sa sporné ustanovenia vzťahujú na súkromné inštitúcie vysokoškolského vzdelávania. Tento súd sa však rozhodol dočasne ponechať sporné ustanovenia v platnosti – teda do 1. mája 2021 – s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu zákonodarcovi primeraný čas na prijatie novej právnej úpravy.

18.

Pokiaľ ide o prípad 2, Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) dospel k záveru, že by sa musel vrátiť k preskúmaniu veci samej. Konštatoval, že právo vlastniť majetok zakotvené v článku 105 lotyšskej Ústavy by sa malo vykladať vo svetle zásad EÚ týkajúcich sa slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby.

19.

Vzhľadom na pochybnosti o správnom výklade príslušných ustanovení práva EÚ Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) 29. júla 2020 rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

20.

Zákonom z 8. apríla 2021, ktorý nadobudol účinnosť 1. mája 2021, boli sporné ustanovenia novelizované. Dňa 6. septembra 2021 sa teda Súdny dvor spýtal Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd), či trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania alebo ho chce vziať späť. Svojou odpoveďou z 5. októbra 2021 Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) informoval Súdny dvor o tom, že trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

21.

Písomné pripomienky predložili navrhovatelia v konaní vo veci samej, francúzska, lotyšská, holandská a rakúska vláda, ako aj Európska komisia.

22.

V týchto návrhoch sa budem zaoberať – v každom prípade dôležitými a chúlostivými – otázkami, ktoré nastolil Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd). Skôr ako sa však budem týmto otázkam venovať, musím sa zaoberať pochybnosťami, ktoré vyjadrila Komisia v súvislosti s pretrvávajúcim významom položených otázok pre riešenie sporu, ktorý prejednáva vnútroštátny súd.

23.

Článok 267 ZFEÚ a článok 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora podmieňujú prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania splnením viacerých podmienok hmotnoprávnej, ako aj procesnej povahy. Jednou z týchto podmienok je, že odpovede Súdneho dvora na položené otázky musia byť relevantné pre vyriešenie sporu prejednávaného pred vnútroštátnym súdom. Inými slovami, odpoveď na tieto otázky musí byť potrebná na to, aby vnútroštátny súd mohol v prejednávaných veciach „vydať rozhodnutie“ ( 12 ).

24.

Podmienky prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania musia byť splnené nielen v čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale aj počas celého konania. Ak v priebehu konania tieto podmienky prestanú byť splnené, Súdny dvor konanie zastaví a vyhlási, že nie je potrebné poskytnúť odpoveď. Takýto prípad môže nastať napríklad vtedy, keď sa hlavné konanie stalo bezpredmetným v dôsledku následných rozhodnutí vnútroštátneho súdu (alebo iného vnútroštátneho súdu) v tom istom konaní alebo v niektorých súvisiacich konaniach, ( 13 ) alebo keď sa príslušné ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku zmenia alebo zrušia. ( 14 )

25.

Na základe judikatúry Komisia vyjadruje určité pochybnosti o prípustnosti tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Komisia poznamenáva, že na základe svojho rozhodnutia z 11. júna 2020 Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) už rozhodol, že sporné vnútroštátne ustanovenia sú v rozpore s vnútroštátnou ústavou. Okrem toho lotyšský zákonodarca po tomto rozhodnutí zmenil a doplnil tieto ustanovenia s účinnosťou od 1. mája 2021. ( 15 )

26.

Pochybnosti Komisie nezdieľam.

27.

Na úvod je potrebné mať na pamäti, že podľa ustálenej judikatúry prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Z toho vyplýva, že pre otázky týkajúce sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti a že Súdny dvor môže odmietnuť rozhodovať o týchto otázkach len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad predpisu Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na tieto otázky. ( 16 )

28.

Nezdá sa mi, že by tento prípad spadal do niektorej zo situácií, v ktorých možno vyvrátiť domnienku relevantnosti.

29.

V tejto súvislosti poznamenávam, že Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) svojím rozhodnutím z 11. júna 2020 rozhodol, ako je uvedené v bodoch 16 až 18 vyššie, o rozdelení konania na dva odlišné prípady: prípad 1 a prípad 2. V prípade 1 vnútroštátny súd vyniesol konečné rozhodnutie, v ktorom konštatoval, že sporné ustanovenia sú nezlučiteľné s niektorými ustanoveniami lotyšskej Ústavy. V prípade 2 tento súd usúdil, že nemôže dokončiť analýzu údajnej nezlučiteľnosti sporných ustanovení s inými ustanoveniami lotyšskej Ústavy. V tomto prípade vnútroštátny súd zastával názor, že sporné ustanovenia vnútroštátneho práva sa majú vykladať v súlade s určitými ustanoveniami práva EÚ, ktorých pôsobnosť nebola dostatočne jasná.

30.

Otázky, ktoré položil Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd), sa týkajú práve prípadu 2. Ako tento súd vysvetlil vo svojej odpovedi z 5. októbra 2021 na otázku Súdneho dvora, táto vec sa stále prejednáva v konaní pred vnútroštátnym súdom a vyžaduje si rozhodnutie. ( 17 ) To znamená, že vnútroštátny súd považuje odpoveď Súdneho dvora na položené otázky za nevyhnutnú na rozhodnutie.

31.

Zdá sa, že v spise nie je nič, čo by mohlo spochybniť posúdenie vnútroštátneho súdu v tejto súvislosti. Naopak, viaceré prvky naznačujú, že odpoveď na otázky uvedené v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa nestala nadbytočnou.

32.

Po prvé nemožno vylúčiť, že preskúmanie otázok nastolených v prípade 2 zo strany Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) môže odhaliť aspekty nesúladu medzi spornými ustanoveniami a vnútroštátnou ústavou – ak sa táto vykladá vo svetle práva EÚ – ktoré sú nad rámec tých, ktoré sú uvedené v prípade 1. Táto situácia by teda mohla viesť k dodatočnému zásahu lotyšského zákonodarcu s cieľom zabezpečiť zákonnosť sporných ustanovení. Zákonodarca totiž svojím zákonom z 8. apríla 2021 prejavil ochotu zmeniť a nie úplne zrušiť sporné ustanovenia.

33.

Po druhé Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) sa bez ohľadu na svoje zistenia v prípade 1 rozhodol dočasne ponechať sporné ustanovenia v platnosti do 1. mája 2021. Tieto ustanovenia tak nadobudli svoje účinky na určité časové obdobie. Možnosť, že po rozhodnutí Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) v prípade 2, spoločnosti a jednotlivci, ktorých sa údajne nezákonné ustanovenia týkajú, začnú následné súdne konanie (napríklad žiadať náhradu škody), nemôže byť a priori vylúčená.

34.

Na základe toho nie je isté, či rozhodnutie Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) v prípade 1 a/alebo zákon, ktorým sa menia a dopĺňajú sporné ustanovenia, ukončili údajný nesúlad sporných ustanovení s právom EÚ. Za týchto okolností nie je zrejmé, že požadovaný výklad ustanovení EÚ nemá žiadnu súvislosť so skutkovými okolnosťami sporu vo veci samej alebo s jeho účelom, alebo či ide o hypotetický problém. ( 18 )

35.

Podstatnejšie je, že by sa nemalo prehliadať, že konanie, ktoré v súčasnosti prebieha pred Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd), sa netýka jedného alebo viacerých konkrétnych sporov medzi nejakou fyzickou alebo právnickou osobou a orgánmi verejnej moci. Ako vysvetlil vnútroštátny súd, v týchto konaniach – ktoré vedú aktívne legitimované osoby (ako sú poslanci lotyšského parlamentu) s cieľom brániť verejný záujem – je totiž potrebné vykonať preskúmanie právnych predpisov in abstracto, aby sa zistilo, či sú sporné ustanovenia zlučiteľné s nadriadenými právnymi predpismi.

36.

Domnievať sa za týchto okolností, že prejudiciálne otázky sú irelevantné na účely vyriešenia veci, by v praxi znamenalo nezohľadnenie povahy tohto konania a zmarenie jeho samotného účelu.

37.

Vzhľadom na vyššie uvedené je podľa môjho názoru návrh na začatie prejudiciálneho konania prípustný.

38.

Svojimi dvoma otázkami, ktoré je vhodné preskúmať spoločne, sa Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) v podstate pýta Súdneho dvora, či vnútroštátna legislatíva, ktorá až na niektoré výnimky vyžaduje, aby inštitúcie vysokoškolského vzdelávania ponúkali kurzy len v úradnom štátnom jazyku, je v súlade s právom EÚ. V tejto súvislosti má vnútroštátny súd určité pochybnosti, pokiaľ ide o výklad článkov 49 a 56 ZFEÚ a článku 16 Charty.

39.

V pripomienkach predložených Súdnemu dvoru v tomto konaní sú však vyjadrené určité pochybnosti, pokiaľ ide o právny rámec EÚ relevantný pre analýzu. Preto je vhodné predtým, ako sa budem venovať meritórnym otázkam, ktoré nastolili prejudiciálne otázky, objasniť ustanovenia práva EÚ, podľa ktorých by sa mala posudzovať zlučiteľnosť príslušných vnútroštátnych opatrení.

40.

Podľa môjho názoru je na určenie relevantného právneho rámca na posúdenie zlučiteľnosti sporných ustanovení s právom EÚ potrebné vyriešiť tri otázky. Po prvé predstavuje poskytovanie kurzov vysokoškolského vzdelávania „hospodársku činnosť“ a ako také patrí do pôsobnosti pravidiel EÚ o voľnom pohybe služieb? Po druhé, ak áno, mala by sa zlučiteľnosť sporných ustanovení s právom EÚ posudzovať podľa ustanovení Zmluvy o FEÚ o práve usadiť sa a/alebo slobode poskytovať služby, alebo skôr podľa ustanovení smernice o službách? Po tretie a napokon, mal by Súdny dvor samostatne posúdiť zlučiteľnosť sporných ustanovení s článkom 16 Charty?

41.

Odpoveď na prvú otázku uvedenú v predchádzajúcom bode je pomerne jednoduchá.

42.

Je pravda, že – ako zdôraznila lotyšská vláda – kultúra a vzdelávanie sú oblasti, ktoré vo veľkej miere patria do kompetencie členských štátov. Podľa článku 6 ZFEÚ má Únia v týchto oblastiach totiž právomoc len „vykonávať činnosti na podporu, koordináciu alebo doplnenie činnosti členských štátov“. Okrem toho podľa článku 165 ods. 1 ZFEÚ činnosť Únie v oblasti vzdelávania musí rešpektovať „zodpovednosť členských štátov za obsah výučby a organizácie vzdelávacích systémov a ich kultúrnu a jazykovú rozmanitosť“.

43.

To však neznamená, že tieto oblasti nespadajú do pôsobnosti práva EÚ. Neznamená to ani, že členské štáty môžu regulovať tieto oblasti podľa vlastného uváženia, ak to vedie k porušeniu ustanovenia práva EÚ, ktoré môže byť uplatniteľné spolu s príslušnými vnútroštátnymi pravidlami. Parafrázujúc generálneho advokáta Tesaura, možno s istotou povedať, že kultúra a vzdelávanie netvoria „ostrovy mimo dosahu“ práva EÚ. ( 19 )

44.

V skutočnosti existuje konzistentný rad prípadov, v ktorých Súdny dvor posudzoval zlučiteľnosť vnútroštátnych opatrení prijatých s cieľom podporiť používanie národných alebo menšinových jazykov a vnútroštátnych pravidiel upravujúcich poskytovanie kultúrnych a/alebo vzdelávacích služieb s právom EÚ. Značný počet týchto prípadov sa týkal – rovnako ako tento prípad – zlučiteľnosti vnútroštátnych opatrení s ustanoveniami vnútorného trhu EÚ. ( 20 )

45.

Najmä pokiaľ ide o vzdelávacie činnosti, Súdny dvor už rozhodol, že kurzy poskytované vzdelávacími zariadeniami financované najmä súkromnými prostriedkami, predstavujú na účely práva EÚ „služby“ ( 21 ). Vnútroštátne právne predpisy, ktoré upravujú tieto činnosti, preto musia byť v zásade v súlade s pravidlami vnútorného trhu a konkrétnejšie s pravidlami o voľnom pohybe služieb. ( 22 )

46.

V prejednávanej veci chápem, že sporné ustanovenia sa vzťahujú na verejné aj súkromné vysoké školy bez ohľadu na to, či sú ich kurzy ponúkané za odplatu. V dôsledku toho musia byť sporné ustanovenia v rozsahu, v akom sa uplatňujú na súkromné inštitúcie, financované prevažne zo súkromných zdrojov, v súlade s ustanoveniami o voľnom pohybe služieb.

47.

Vnútroštátny súd požiadal Súdny dvor, aby posúdil zlučiteľnosť sporných ustanovení s právom Únie, najmä s odkazom na články 49 a 56 ZFEÚ. Niektorí účastníci konania, ktorí predložili pripomienky Súdnemu dvoru (najmä lotyšská a holandská vláda), sa však odvolávali aj na ustanovenia smernice o službách.

48.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v zmysle jej článku 1 ods. 1 smernica o službách stanovuje „všeobecné ustanovenia, ktoré uľahčujú výkon slobody poskytovateľov usadiť sa a voľný pohyb služieb, pričom sa zachová vysoká úroveň kvality služieb“. Smernica o službách bola v podstate prijatá s cieľom ísť nad rámec toho, čo už stanovuje Zmluva o FEÚ, pokiaľ ide o slobodu poskytovať služby. ( 23 ) V prípade potreby teda táto smernica predstavuje v praxi lex specialis vo vzťahu k príslušným ustanoveniam Zmluvy. Súdny dvor teda dôsledne uplatňoval pravidlá stanovené v smernici o službách ako právny rámec na určenie zlučiteľnosti vnútroštátnych opatrení s voľným pohybom služieb, ak tieto opatrenia patrili do pôsobnosti tohto právneho nástroja, bez toho, aby preskúmal opatrenia vzhľadom na články 49 a/alebo 56 ZFEÚ. ( 24 )

49.

Sú v tomto kontexte ustanovenia smernice o službách uplatniteľné na vnútroštátne opatrenia, akými sú opatrenia v konaní vo veci samej?

50.

Zastávam názor, že v zásade by odpoveď mala byť záporná, resp. že ustanovenia smernice o službách nebránia opatreniam, akými sú sporné ustanovenia.

51.

Podľa jej článku 2 ods. 1 sa smernica o službách vzťahuje na služby poskytované poskytovateľmi, ktorí sú usadení v členskom štáte. Pojem „služba“ je v článku 4 ods. 1 smernice široko definovaný ako „samostatne zárobková hospodárska činnosť, ktorá je obyčajne poskytovaná za odplatu“. Je pravda, že kurzy súkromných inštitúcií vysokoškolského vzdelávania môžu byť (a často sú) ponúkané za odplatu, a teda predstavujú „služby“ na účely smernice o službách. ( 25 ) Neobjavujú sa ani v zozname služieb, ktoré článok 2 ods. 2 vylučuje z pôsobnosti tejto smernice. ( 26 )

52.

Článok 1 ods. 4 smernice o službách však stanovuje, že smernica „neovplyvňuje opatrenia prijaté na úrovni Spoločenstva alebo na vnútroštátnej úrovni, v súlade s právom Spoločenstva, na ochranu alebo na podporu kultúrnej alebo jazykovej rôznorodosti“ ( 27 ). Toto ustanovenie reflektuje odôvodnenie 11 smernice o službách, podľa ktorého smernica „nezasahuje do opatrení, ktoré prijali členské štáty v súlade s právom Spoločenstva, v súvislosti s ochranou alebo podporou kultúrnej a jazykovej rôznorodosti… vrátane ich financovania“.

53.

Je nesporné, že dotknuté ustanovenia boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom s cieľom chrániť a podporovať štátny jazyk. Preto sa ustanovenia smernice o službách nemôžu uplatňovať spôsobom, ktorý „ovplyvňuje“ alebo „zasahuje“ do tohto cieľa. ( 28 )

54.

Ako už bolo povedané, článok 1 ods. 4 smernice o službách neznamená, že vnútroštátne opatrenia prijaté na ochranu alebo podporu kultúrnej alebo jazykovej rozmanitosti nikdy nemôžu byť v rozpore s pravidlami EÚ o voľnom pohybe služieb. Ako sa v tomto ustanovení – možno nadbytočne – uvádza, že tieto opatrenia nie sú touto smernicou dotknuté, iba ak sú „v súlade s právom [EÚ]“.

55.

Z toho vyplýva, že smernica o službách nezbavuje potreby overiť, či sú sporné ustanovenia v súlade s článkom 49 a/alebo článkom 56 ZFEÚ. ( 29 )

56.

Ak je to tak, mal by Súdny dvor vykonať analýzu podľa prvého uvedeného článku, druhého alebo oboch?

57.

V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry, ak sa vnútroštátne opatrenie týka súčasne viacerých základných slobôd, Súdny dvor v zásade preskúma opatrenie len vo vzťahu k jednej z týchto slobôd, ak sa za okolností prípadu ukáže, že ostatné slobody sú vo vzťahu k prvej úplne sekundárne a možno ich posudzovať spolu s ňou. ( 30 ) Na tento účel sú hlavnými prvkami, ktoré treba vziať do úvahy, objektívny účel ( 31 ) a účinky vnútroštátneho opatrenia. ( 32 )

58.

Zdá sa mi, že v prejednávanej veci môže Súdny dvor obmedziť svoju analýzu na článok 49 ZFEÚ.

59.

Je pravda, ako uviedol vnútroštátny súd, že sporné ustanovenia sú uplatniteľné aj na inštitúcie vysokoškolského vzdelávania so sídlom v zahraničí, ktoré chcú dočasne ponúkať kurzy v Lotyšsku. Je však ťažko spochybniteľné, že tieto ustanovenia – a legislatíva, ktorej sú súčasťou – boli prijaté najmä s cieľom upraviť činnosť inštitúcií, ktoré sú usadené (alebo sa chcú usadiť) v Lotyšsku.

60.

Tieto inštitúcie sú tiež vo väčšine prípadov dotknuté spornými ustanoveniami. Na to, aby mohli inštitúcie ponúkať kurzy vysokoškolského vzdelávania, sa zvyčajne musia vybaviť určitými administratívnymi a logistickými štruktúrami určitého významu a získať od verejných orgánov príslušné povolenia na vydávanie platných diplomov, osvedčení alebo iných formálnych kvalifikácií. Nejde o typ služby, ktorý možno jednoducho ponúkať jednorazovo, dočasne alebo nepravidelne. ( 33 )

61.

To neznamená, že cezhraničné poskytovanie takýchto služieb je nezvyčajné, nieto nemožné. Exponenciálny nárast kurzov poskytovaných cez internet zaznamenaný v posledných rokoch – ktorý by sa mohol zintenzívniť v dôsledku skúseností získaných počas nedávnej pandémie – je v skutočnosti primárnym príkladom existencie takéhoto trhu. V súčasnosti však prevažná väčšina inštitúcií poskytujúcich vysokoškolské kurzy tak robí v krajine, kde majú sídlo. Služby poskytované cezhranične tvoria k dnešnému dňu relatívne malú časť ich celkových hospodárskych činností.

62.

Okrem toho by som nevylučoval, že by sa k tejto otázke mohlo pristupovať aj z pohľadu príjemcov služieb, čo by tiež mohlo odôvodniť posúdenie podľa článku 56 ZFEÚ. ( 34 ) Znamenalo by to posúdenie vplyvu, ktorý môže mať vnútroštátne opatrenie, akým je opatrenie dotknuté vo veci samej, na právo občanov EÚ na voľný pohyb v rámci Európskej únie – dočasne – s cieľom navštevovať vysokoškolské kurzy. Dá sa predpokladať, že aspoň niektorí z týchto potenciálnych „medzinárodných“ študentov by boli schopní alebo aspoň preferovali navštevovať (niektoré alebo všetky) kurzy v iných jazykoch ako v lotyštine. Nedávne údaje Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) ukazujú, že v Lotyšsku je významná populácia zahraničných študentov, ( 35 ) z ktorých časť by zjavne mohla byť spornými ustanoveniami ovplyvnená.

63.

V tejto súvislosti lotyšská vláda trvá na tom, že § 56 ods. 3 zákona o inštitúciách vysokoškolského vzdelávania zabezpečuje, že vo väčšine prípadov môžu zahraniční študenti navštevovať kurzy v iných jazykoch ako lotyština, a najmä v úradných jazykoch iných členských štátov EÚ. Toto je bod, ktorý mi, úprimne, nie je celkom jasný na základe informácií obsiahnutých v spise.

64.

Tento aspekt však v tomto kontexte nie je veľmi relevantný, pretože podľa môjho názoru najvýznamnejšie obmedzenia vyplývajúce priamo zo sporných ustanovení sú tie, ktoré sa ukladajú niektorým poskytovateľom služieb, konkrétne inštitúciám vysokoškolského vzdelávania. Je to skutočne ich ekonomická sloboda, ktorá je obmedzená najmä v dôsledku predmetného vnútroštátneho opatrenia, a práve táto otázka sa zdá byť jadrom sporu predloženého vnútroštátnemu súdu.

65.

V každom prípade vzhľadom na podobnosť dvoch „režimov“ upravujúcich právo usadiť sa a slobodu poskytovať služby, nechápem, ako by mohla analýza zlučiteľnosti sporných ustanovení s právom EÚ z pohľadu článku 56 ZFEÚ mať nejaký významný rozdiel od analýzy z hľadiska článku 49 ZFEÚ. ( 36 )

66.

Na záver navrhujem Súdnemu dvoru, aby aj z dôvodu procesnej hospodárnosti posúdil zlučiteľnosť sporných ustanovení s právom Únie v zmysle článku 49 ZFEÚ.

67.

Vnútroštátny súd sa vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdneho dvora pýta aj na to, či sú sporné ustanovenia zlučiteľné s článkom 16 Charty. Toto ustanovenie s názvom „Sloboda podnikania“ stanovuje, že „sloboda podnikania sa uznáva v súlade s právom Únie, vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou“.

68.

V tejto súvislosti sa domnievam, že v prejednávanej veci nie je potrebné alebo vhodné osobitné posúdenie zamerané na článok 16 Charty.

69.

Po prvé články 49 a 56 ZFEÚ sú aspoň do určitej miery prejavom slobody vyjadrenej v článku 16 Charty. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora preskúmanie obmedzenia, ktoré predstavuje vnútroštátna právna úprava podľa článkov 49 a 56 ZFEÚ, zahŕňa takisto prípadné obmedzenia výkonu práv a slobôd upravených najmä v článku 16 Charty, a preto osobitné preskúmanie slobody podnikania nie je nevyhnutné. ( 37 )

70.

Okrem toho nemožno zabúdať na skutočnosť, že článok 16 Charty uznáva slobodu podnikania „v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi“. Článok 16 Charty teda pri identifikácii rozsahu tejto slobody odkazuje konkrétne na právo Únie, ktoré samozrejme zahŕňa ustanovenia, ako sú články 49 a 56 ZFEÚ. ( 38 )

71.

Napokon ani v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ani v pripomienkach predložených v rámci tohto konania som nenašiel žiadny aspekt údajnej nezlučiteľnosti sporných ustanovení s právom EÚ, ktorý by úplne nespadal do pôsobnosti článkov 49 a 56 ZFEÚ. Inými slovami, nenašiel som žiadny argument, ktorý by sa konkrétne týkal možného porušenia článku 16 Charty, ( 39 ) ktorý by prekračoval rámec ochrany hospodárskych práv poskytovateľov služieb so sídlom v zahraničí.

72.

Vzhľadom na tieto úvahy v nasledujúcich častiach týchto návrhov obmedzím svoju analýzu na preskúmanie, či sú predmetné vnútroštátne opatrenia zlučiteľné s článkom 49 ZFEÚ.

73.

V nasledujúcich častiach posúdim, či sporné ustanovenia vedú k obmedzeniu podľa článku 49 ZFEÚ, a ak áno, či je toto obmedzenie odôvodnené vzhľadom na článok 4 ods. 2 ZEÚ.

74.

Na prvý pohľad takáto právna úprava zavádza obmedzenie práva usadiť sa zaručeného článkom 49 ZFEÚ. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora treba za obmedzenie slobody usadiť sa považovať každé opatrenie, ktoré zakazuje výkon tejto slobody, bráni mu alebo ho robí menej príťažlivým. ( 40 )

75.

V prejednávanej veci sporné ustanovenia sťažujú niektorým spoločnostiam usadeným v zahraničí presídlenie do Lotyšska alebo otvorenie iného miesta podnikania v Lotyšsku. Ako správne uvádzajú navrhovatelia v konaní vo veci samej, keďže vzdelávacie kurzy musia byť poskytované (takmer výlučne) v lotyštine, mnohé zahraničné vysoké školy nebudú môcť využiť (pravdepodobne významnú) časť svojich administratívnych a pedagogických zamestnancov v Lotyšsku. Okrem toho je zahraničným inštitúciám vysokoškolského vzdelávania vylúčené, aby ponúkali diverzifikovanejšiu a konkurencieschopnejšiu škálu služieb, ako sú kurzy vyučované v iných jazykoch, napriek tomu, že je po nich značný dopyt. ( 41 )

76.

Vzhľadom na vyššie uvedené som dospel k záveru, že sporné ustanovenia v rozsahu, v akom sťažujú a robia menej príťažlivým výkon slobody usadiť sa pre inštitúcie vysokoškolského vzdelávania so sídlom v iných členských štátoch, vedú k obmedzeniu podľa článku 49 ZFEÚ.

77.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je obmedzenie slobody usadiť sa prípustné len vtedy, ak je po prvé odôvodnené naliehavým dôvodom všeobecného záujmu a po druhé rešpektuje zásadu proporcionality. Pokiaľ ide o proporcionalitu, vnútroštátne opatrenie musí byť vhodné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa konzistentným a systematickým spôsobom a nesmie ísť nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné. Vnútroštátne opatrenie musí byť navyše primerané stricto sensu, keďže musí zabezpečiť primeranú rovnováhu medzi dotknutými záujmami, t. j. záujmami sledovanými štátom prostredníctvom predmetného opatrenia a záujmami dotknutých osôb. Je na dotknutom členskom štáte, aby preukázal, že tieto kumulatívne podmienky sú splnené. ( 42 )

78.

V tomto prípade lotyšská vláda vysvetlila, že sporné ustanovenia sú vyjadrením jej vôle chrániť a podporovať používanie úradného jazyka štátu. Táto vláda tiež zdôrazňuje, že úradný jazyk by sa mal považovať za súčasť jej národnej identity a v tejto súvislosti sa odvoláva na ustanovenia článku 4 ods. 2 ZEÚ.

79.

V tejto súvislosti treba hneď na úvod uviesť, že v súlade s článkom 4 ods. 2 ZEÚ Únia rešpektuje národnú identitu členských štátov obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch. ( 43 ) Súd už uznal, že národná identita členského štátu môže zahŕňať jeho štátny jazyk (alebo jazyky). ( 44 ) Cieľ podpory používania tohto jazyka (alebo týchto jazykov) preto predstavuje v rámci právneho poriadku EÚ legitímny cieľ, ktorý môže odôvodniť obmedzenie jednej alebo viacerých slobôd pohybu. ( 45 ) V dôsledku toho právo EÚ nebráni prijatiu takej politiky, ktorá má za cieľ ochranu a podporu jedného alebo viacerých úradných jazykov členského štátu. ( 46 )

80.

To však neznamená, že na základe článku 4 ods. 2 ZEÚ je každé vnútroštátne opatrenie, ktoré je súčasťou politiky ochrany a podpory úradného jazyka (úradných jazykov) členského štátu, automaticky a vo svojej podstate zlučiteľné s právom Únie.

81.

V tejto chvíli môže byť opodstatnená krátka diskusia o článku 4 ods. 2 ZEÚ.

82.

Súdny dvor sa doteraz nezaoberal pojmom „národná identita“ ani povahou a rozsahom „klauzuly o národnej identite“ uvedenej v článku 4 ods. 2 ZEÚ. Napriek tomu vo svetle jeho znenia a vzhľadom na prípady, o ktorých Súdny dvor doteraz rozhodol, je potrebné zdôrazniť určité aspekty článku 4 ods. 2 ZEÚ (alebo dokonca obmedzenia, ktoré sú preňho vlastné).

83.

Po prvé, pokiaľ ide o povahu článku 4 ods. 2 ZEÚ, zdá sa mi, že toto ustanovenie má predovšetkým dvojakú povahu. Na jednej strane vyžaduje, aby normotvorca EÚ pri prijímaní právnych predpisov zohľadňoval národnú identitu členských štátov. Logicky, podobná povinnosť musí existovať vo vzťahu ku všetkým inštitúciám a orgánom EÚ, keď prijímajú iné právne záväzné akty. V tomto ohľade teda národná identita môže fungovať aj ako parameter platnosti: každý akt EÚ, ktorý by bol nenapraviteľne v rozpore s národnou identitou jedného alebo viacerých členských štátov, by bol neplatný pre porušenie článku 4 ods. 2 ZEÚ. Na druhej strane článok 4 ods. 2 ZEÚ vyžaduje, aby inštitúcie a orgány EÚ – vrátane súdnictva EÚ – zohľadňovali národnú identitu členských štátov pri výklade a uplatňovaní práva EÚ. ( 47 )

84.

Stále však nie je jasné, či a ak áno, do akej miery, možno článok 4 ods. 2 ZEÚ vykladať tak, že zavádza horizontálnu alebo všeobecnú klauzulu, na ktorú sa môžu členské štáty odvolávať, aby sa mohli oprávnene domáhať výnimiek z pravidiel EÚ. Pokiaľ však (v tomto prípade) právo EÚ možno vykladať spôsobom, ktorý v zásade umožňuje náležité zohľadnenie aspektov národnej identity, na ktoré sa odvoláva lotyšská vláda, pri výklade a uplatňovaní príslušných pravidiel EÚ, nie je potrebné sa touto otázkou v týchto návrhoch zaoberať.

85.

Po druhé, pokiaľ ide o pôsobnosť ustanovenia, zo znenia článku 4 ods. 2 ZEÚ jasne vyplýva, že sa naň možno odvolávať len v súvislosti so základnými ústavnými prvkami členského štátu. Toto ustanovenie totiž odkazuje na národnú identitu členských štátov, ktorá je súčasťou ich „základných politických a ústavných štruktúr“ ( 48 ). To potvrdzuje aj odkaz v článku 4 ods. 2 ZEÚ na povinnosť Únie „rešpektovať základné štátne funkcie (členských štátov)“ ( 49 ).

86.

Podľa môjho názoru nie je úlohou Európskej únie určovať pre každý členský štát prvky, ktoré tvoria súčasť tohto jadra národnej identity. Členské štáty majú v tomto smere značnú voľnosť. ( 50 ) Voľnosť členských štátov však nemôže byť neobmedzená. V opačnom prípade by článok 4 ods. 2 ZEÚ predstavoval až príliš jednoduchú únikovú doložku z pravidiel a zásad Zmlúv EÚ, ktorú by mohol kedykoľvek uplatniť ktorýkoľvek členský štát. Povinnosť EÚ „rešpektovať“ národnú identitu členských štátov sa nemôže rovnať právu členského štátu nerešpektovať právo EÚ podľa vlastného uváženia.

87.

Po tretie základné prvky národnej identity, na ktoré sa odvoláva členský štát, musia byť nevyhnutne zlučiteľné s ústavným rámcom Európskej únie a konkrétnejšie s jej základnými hodnotami (článok 2 ZEÚ) a jej cieľmi (článok 3 ZEÚ). Článok 4 ods. 2 ZEÚ stanovuje kľúčové zásady, ktorými sa riadi vzťah medzi Európskou úniou a členskými štátmi ( 51 ) a nemožno ho vykladať tak, že opätovne definuje, čo Európska únia je a čo znamená. Najmä pokiaľ ide o základné hodnoty, samotné členské štáty ich – opäť Lisabonskou zmluvou – prijali ako hodnoty, ktoré sú im tiež „spoločné“. V dôsledku toho nemožno článok 4 ods. 2 ZEÚ považovať za výnimku z článkov 2 a 3 ZEÚ. ( 52 )

88.

Po štvrté, aj keď sa odvolávame na vnútroštátne opatrenia, ktoré sú zamerané na ochranu skutočného prvku národnej identity a tento prvok je vo všeobecnosti v súlade s ústavným rámcom Európskej únie, nemožno na tomto mieste zastaviť analýzu zlučiteľnosti predmetného vnútroštátneho opatrenia s právom EÚ. Môžu existovať ďalšie aspekty nárokov členských štátov podľa článku 4 ods. 2 ZEÚ, ktoré v závislosti od pravidiel EÚ, ktoré by sa mohli uplatniť na konkrétne okolnosti prípadu, môžu podliehať súdnemu preskúmaniu.

89.

V prípadoch, ako je tento, keď sa členský štát odvoláva na článok 4 ods. 2 ZEÚ ako odôvodnenie v súvislosti s možným obmedzením slobôd vnútorného trhu, judikatúra ukazuje ( 53 ) – a odborníci vo všeobecnosti súhlasia ( 54 ) –, že vnútroštátne opatrenie by malo podliehať tradičnému testu proporcionality.

90.

Predovšetkým kým je na vládach členských štátov, aby rozhodli o úrovni, na ktorej chcú zabezpečiť ochranu daného verejného záujmu, ( 55 ) musí byť možné podrobiť súdnemu preskúmaniu otázky, či i) vnútroštátne opatrenia významne prispievajú k dosiahnutiu stanoveného cieľa; ii) môžu existovať iné opatrenia, ktoré sú rovnako schopné dosiahnuť tento cieľ a zároveň menej obmedzujú slobody vnútorného trhu a či iii) vnútroštátne opatrenia môžu mať neprimerané dôsledky na iné dotknuté subjekty.

91.

Po piate sa domnievam, že v prípade, ako je tento, nie je úlohou Súdneho dvora dospieť k jednoznačnému záveru s ohľadom na proporcionalitu sporných ustanovení. Príslušné vnútroštátne súdy sú podľa môjho názoru najvhodnejšie na to, aby zvážili rôzne právne a skutkové prvky vlastné dotknutým členským štátom s cieľom určiť, či sporné vnútroštátne opatrenia spĺňajú kritérium proporcionality. ( 56 )

92.

Národná identita je zvyčajne výsledkom histórie, kultúry a sociálno‑politických charakteristík konkrétnej krajiny. Pre nadnárodný súd nemusí byť ľahká úloha plne pochopiť dôležitosť daného prvku národnej identity, identifikovať úroveň ochrany, ktorú požadujú vnútroštátne orgány, a zhodnotiť, či existuje primeraný vzťah medzi sledovaným cieľom a prostriedkami použitými na jeho dosiahnutie.

93.

Ak je teda predložený skutočný nárok založený na národnej identite, pokiaľ nie sú otázky pomerne jednoduché a za predpokladu, že chránený národný záujem je v zásade zlučiteľný s ústavným rámcom EÚ, posúdenie proporcionality by malo byť hlavne na príslušných vnútroštátnych súdoch. To samozrejme neznamená, že Súdny dvor nemôže poskytnúť príslušným vnútroštátnym súdom všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť pre nich užitočné na vykonanie tohto posúdenia. ( 57 )

94.

Práve na základe týchto zásad by sa mali posudzovať argumenty predložené lotyšskou vládou na základe článku 4 ods. 2 ZEÚ.

95.

Na začiatku nemožno pochybovať o tom, že sporné ustanovenia sú skutočne určené na ochranu a podporu používania úradného jazyka štátu: lotyštiny. To je, ako je uvedené v bode 79 vyššie, legitímny cieľ, ktorý môže odôvodniť obmedzenie práva usadiť sa zakotveného v článku 49 ZFEÚ.

96.

Posúdenie proporcionality sporných ustanovení však nie je vôbec zrejmé. Preto ide o úlohu, ktorú je podľa môjho názoru najlepšie ponechať na posúdenie vnútroštátnemu súdu.

97.

S cieľom poskytnúť tomuto súdu užitočné usmernenia však teraz uvediem niekoľko úvah vzhľadom na osobitosti sporných ustanovení.

98.

Po prvé za normálnych okolností by som bez problémov dospel k záveru, že sporné opatrenie je v zásade vhodné na dosiahnutie cieľa ochrany a podpory používania úradného jazyka štátu. V skutočnosti tým, že sa od učiteľov a študentov vo všeobecnosti vyžaduje, aby počas kurzov používali lotyštinu, zabezpečuje používanie a šírenie tohto jazyka.

99.

Navrhovatelia v konaní vo veci samej a Komisia však vyjadrujú určité pochybnosti o schopnosti tohto vnútroštátneho opatrenia dosiahnuť tento cieľ dostatočne koherentným a systematickým spôsobom. Tvrdia najmä, že neexistuje žiadny objektívny dôvod na priznanie nejakého osobitného zaobchádzania dvom súkromným vzdelávacím inštitúciám, ako je vysoká škola ekonomická v Rige a vysoká škola práva v Rige, a zároveň na odopretie podobného zaobchádzania iným súkromným inštitúciám (vrátane tých so sídlom v zahraničí). Okrem toho poznamenávajú, že vo vnútroštátnej právnej úprave je jazykový režim pre inštitúcie vysokoškolského vzdelávania prísnejší ako rovnocenný režim uplatniteľný na inštitúcie základného a stredoškolského vzdelávania. Podľa ich názoru je to nerozumné: cieľu podpory a ochrany používania úradného jazyka by najlepšie vyhovovalo prijatie prísnejšieho režimu pre inštitúcie základného a stredoškolského vzdelávania ako pre inštitúcie vysokoškolského vzdelávania.

100.

V týchto argumentoch vidím určité opodstatnenie. Musím však uznať, že v spise nie je dostatok informácií o týchto dvoch aspektoch (dôvody osobitného postavenia udeleného vysokej škole ekonomickej v Rige a vysokej škole práva v Rige a režim uplatniteľný na inštitúcie základného a stredoškolského vzdelávania), čo by mi umožnilo zaujať rozhodnejšie stanovisko vzhľadom na súdržnosť celkového systému. Myslím si, že to je vec, ktorú musí preskúmať vnútroštátny súd.

101.

Po druhé otázka, či sú sporné ustanovenia nevyhnutné na dosiahnutie stanoveného cieľa, je podľa môjho názoru zložitejšia.

102.

Moje pochybnosti pramenia najmä zo skutočnosti, že sporné opatrenie zrejme vychádza z predpokladu, že v záujme podpory používania úradného jazyka štátu je nevyhnutné vo vysokoškolskom vzdelávaní „obetovať“ (resp. prinajmenšom výrazne obmedziť) používanie iných jazykov. Tento názor nezdieľam.

103.

Jednotlivé výhody a nevýhody jednojazyčnosti a viacjazyčnosti sú predmetom mnohých vedeckých prác a určite mi neprináleží vyjadrovať sa k nim. Uvediem len, že sa zdá, že moderné výskumy sa vo všeobecnosti zhodujú v tom, že učenie sa dvoch alebo viacerých jazykov, najmä v mladom veku, nespôsobuje oneskorenie v procese učenia a že ľudia, ktorí sú dvoj alebo viacjazyční, sa zvyčajne lepšie učia ďalšie jazyky. ( 58 ) Z toho vyplýva, že ochrana a podpora určitého jazyka nemusí byť na úkor iných jazykov.

104.

V tejto súvislosti poznamenávam, že výnimiek z povinnosti vyučovať kurzy v úradnom jazyku štátu je pomerne málo a ich rozsah je dosť obmedzený. Sporné ustanovenia majú za následok zavedenie de facto jednojazyčnosti v oblasti vysokoškolského vzdelávania, a to aj v súkromnom sektore. Vnútroštátne opatrenie sa teda zdá byť dosť radikálne, a teda možno prehnané. ( 59 )

105.

Zaujímalo by ma napríklad, či by určité rozšírenie a zmiernenie výnimiek stanovených v § 56 ods. 3 zákona o vysokých školách nezabezpečilo podporu a ochranu úradného jazyka štátu a zároveň nebolo menej reštriktívne voči inštitúciám zriadeným v iných členských štátoch.

106.

Po tretie a nakoniec, keď sa porovnajú výhody sporných ustanovení o podpore a ochrane úradného jazyka štátu s nevýhodami, ktoré vyplývajú pre rôzne kategórie jednotlivcov a spoločností, ktoré sú nimi negatívne dotknuté, nie som si istý, či sa misky váh prikláňajú v prospech prvej skupiny.

107.

Na jednej strane škály je totiž (v každom prípade legitímny) zámer podporovať štátny jazyk členského štátu a tým zachovať kultúru a národnú identitu krajiny. Na druhej strane je však niekoľko ďalších verejných a súkromných záujmov, ktoré opatrenie výrazne obmedzuje alebo do nich zasahuje.

108.

Mnohé z týchto záujmov sú uznané ako záujmy, ktoré si zaslúžia ochranu podľa práva EÚ, ako aj podľa Európskeho dohovoru o ľudských právach a – mám podozrenie – aj podľa vnútroštátneho práva Lotyšska. Pokiaľ ide o právo EÚ, niektoré z týchto záujmov sú v Charte označené ako záujmy súvisiace so základnými právami alebo slobodami. ( 60 ) Odhliadnuc od práve diskutovaných ekonomických slobôd poskytovateľov a príjemcov služieb (ktoré, ako už bolo uvedené, sú zakotvené aj v článku 16 Charty), sa vplyv na nasledujúce práva a slobody zdá byť nezanedbateľný.

109.

Na začiatok opatrenie obmedzuje akademickú slobodu učiteľov (uvedenú v článku 13 Charty) a právo jednotlivcov a spoločností zakladať vzdelávacie inštitúcie (uvedené v článku 14 ods. 3 Charty). Okrem toho majú sporné ustanovenia vplyv aj na možnosť, aby si študenti sami vybrali, ak je to možné, vzdelanie, ktoré je v súlade s ich „pedagogickým presvedčením“ (čo môže zahŕňať intenzívnejšie používanie cudzích jazykov na vysokoškolských kurzoch). Hoci takéto právo nie je v Charte výslovne vyhlásené, prikláňam sa k názoru, že ho možno považovať za implicitné v „práve na vzdelanie“, ktoré článok 14 ods. 1 Charty zaručuje „každému“, keď sa toto ustanovenie vykladá v spojení s jeho odsekom 3. ( 61 )

110.

Okrem toho sporné ustanovenia vytvárajú diskrimináciu na základe jazyka, čo je forma diskriminácie zakázaná podľa článku 21 ods. 1 Charty, na úkor cudzincov zamestnaných (alebo spôsobilých zamestnať sa) v sektore vysokoškolského vzdelávania. V tejto súvislosti nemusím pripomínať, že jazykové požiadavky na prístup k nejakej hospodárskej činnosti môžu často viesť k nepriamej diskriminácii na základe štátnej príslušnosti, keďže ich ľahšie splnia miestni ako zahraniční odborníci.

111.

Okrem toho musím zdôrazniť, že pojem „jazyková rozmanitosť“, ktorý je Európska únia povinná rešpektovať podľa článku 22 Charty a článku 3 ods. 3 ZEÚ, má dve strany. Tento pojem nemožno chápať len ako vyjadrenie zásady rovnosti členských štátov pred zmluvami uvedenej v článku 4 ods. 2 ZEÚ, z ktorej teda vyplýva, že Európska únia by mala rešpektovať ich úradné jazyky a považovať ich za rovnocenné. V skutočnosti je tu ešte jeden aspekt: rešpektovanie menšinových jazykov.

112.

To je otázka, ktorá – pokiaľ som pochopil – je v tomto prípade kľúčová z dôvodu existencie početnej rusky hovoriacej menšiny v Lotyšsku. V tejto súvislosti musím pripomenúť, že ochrana menšinových jazykov je hodnotou zakotvenou vo viacerých ustanoveniach primárneho práva EÚ (vrátane článku 2 ZEÚ a článku 21 ods. 1 Charty) a v mnohých medzinárodných nástrojoch, ktoré Európska únia a/alebo členské štáty podpísali. ( 62 )

113.

Zdá sa mi, že sporné ustanovenia tým, že znemožňujú súkromne financovaným inštitúciám vysokoškolského vzdelávania organizovať kurzy v tomto jazyku, výrazne ovplyvňujú jazykové práva tejto menšiny. To platí o to viac, že výnimky stanovené v § 56 ods. 3 zákona o vysokých školách sa nevzťahujú na ruštinu, keďže nie je jedným z úradných jazykov Európskej únie.

114.

Ako už bolo vysvetlené, v konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnemu súdu, aby riadne posúdil a prípadne porovnal prvky uvedené v predchádzajúcich bodoch.

115.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem Súdnemu dvoru, aby na položené otázky odpovedal v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava, ktorá v záujme rozvoja a podpory štátneho jazyka ukladá inštitúciám vysokoškolského vzdelávania financovaným prevažne zo súkromných zdrojov, až na niektoré výnimky, povinnosť poskytovať kurzy len v tomto jazyku, je zlučiteľná s právom EÚ za predpokladu, že je vhodná a potrebná na dosiahnutie stanoveného cieľa a že zabezpečuje spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými záujmami.

116.

Na záver mi dovoľte posledný príspevok. Rád by som sa vrátil k tomu, čo som uviedol v úvode. Plne súhlasím s generálnym advokátom Darmonom, že je nevyhnutné zachovať kultúrne bohatstvo Európy a zabezpečiť rozmanitosť jej jazykového dedičstva. ( 63 ) Napriek tomu si nemyslím, že by tomuto ušľachtilému cieľu prospelo, keby členské štáty zaviedli de facto jednojazyčnosť v danom odvetví hospodárskej činnosti, a to ani vtedy, keď je týmto odvetvím poskytovanie vysokoškolského vzdelávania. Nie je v záujme členských štátov, ani Európskej únie, aby sa v rámci Európskej únie vytvorilo – znova použijem vyššie spomínanú metaforu – 27 jednojazyčných (alebo dvojjazyčných alebo trojjazyčných) „ostrovov“. To pravdepodobne nie je rozmanitosť a bohatstvo, ktoré by sme chceli podporovať v „stále užšom zväzku“ medzi národmi Európy. Medzi ďalšou integráciou a zachovaním rozmanitého európskeho jazyka a kultúrneho dedičstva skutočne neexistuje žiadny inherentne nezlučiteľný binárny vzťah.

117.

Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd, Lotyšsko), takto:

Vnútroštátna právna úprava, ktorá v záujme rozvoja a podpory štátneho jazyka ukladá inštitúciám vysokoškolského vzdelávania financovaným prevažne zo súkromných zdrojov, až na niektoré výnimky, povinnosť poskytovať kurzy len v tomto jazyku, je zlučiteľná s právom EÚ za predpokladu, že je vhodná a potrebná na dosiahnutie stanoveného cieľa a že zabezpečuje spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými záujmami.