1.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania vyvoláva viaceré otázky súvisiace s environmentálnym posudzovaním plánov a programov (ďalej len „SEP“) podobné tým, ktorými sa Súdny dvor zaoberal v rozsudku z 25. júna 2020 týkajúcom sa veterných elektrární v Aalter a Nevele ( 2 ).

2.

V návrhoch, ktoré som predniesol v uvedenej veci, som konštatoval, že posudzovanie účinkov určitých „projektov“ alebo určitých „plánov a programov“ na životné prostredie je jedným zo základných nástrojov práva Únie na dosiahnutie vysokej úrovne ochrany životného prostredia. ( 3 )

3.

Environmentálne posudzovanie projektov upravuje smernica 2011/92/EÚ ( 4 ) a environmentálne posudzovanie plánov a programov je upravené smernicou 2001/42/ES ( 5 ). Obe smernice sa dopĺňajú, lebo táto druhá uvedená smernica „sa usiluje presunúť analýzu účinkov na životné prostredie pred fázu strategického plánovania činností, ktoré uskutočňujú vnútroštátne orgány. Skúmanie vplyvov na životné prostredie, ktoré táto smernica vyžaduje, je teda širšie alebo všeobecnejšie než skúmanie týkajúce sa konkrétneho projektu“ ( 6 ).

4.

Ako som uviedol v spomenutých návrhoch, „ak vychádzame z tohto predpokladu, ťažkosti spočívajú v určení, kam až môže siahať požiadavka vykonať [strategické environmentálne posudzovanie podľa smernice] SEP. Je jasné, že táto požiadavka sa nachádza na vyššej úrovni než posudzovanie jednotlivých projektov, ale tiež by sa nemala vzťahovať na všetky právne predpisy členského štátu, ktoré majú vplyv na životné prostredie“ ( 7 ).

5.

Táto vec je dobrým príkladom takých ťažkostí, ktoré podľa všetkého ďalej existujú aj napriek vysvetleniam poskytnutým v rozsudku Veterné elektrárne v Aalter a Nevele. Bude potrebné ešte presnejšie určiť, kedy plán alebo program obsahuje referenčný rámec pre prípravu projektov, na ktoré sa vzťahujú prílohy I a II smernice PVŽP, a preto si vyžaduje predchádzajúce SEP.

6.

Podľa článku 1:

„Cieľom tejto smernice je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a prispieť k integrácii environmentálnych úvah do prípravy a schvaľovania plánov a programov so zreteľom na podporu trvalo udržateľného rozvoja tým, že sa zabezpečí, v súlade s touto smernicou, vykonanie environmentálneho posudzovania určitých plánov a programov, ktoré majú pravdepodobne významné účinky [môžu mať významné účinky – neoficiálny preklad] na životné prostredie.“

7.

V zmysle článku 2:

„Na účely tejto smernice:

…“

8.

Článok 3 stanovuje:

„1.   Environmentálne posudzovanie sa vykonáva v súlade s článkami 4 až 9 pre plány a programy uvedené v odsekoch 2 až 4, ktoré majú pravdepodobne významné environmentálne účinky [môžu mať významné účinky na životné prostredie – neoficiálny preklad].

2.   S výhradou odseku 3 sa environmentálne posudzovanie vykonáva pre všetky plány a programy:

3.   Plány a programy uvedené v odseku 2, ktoré určujú využívanie malých území na miestnej úrovni[,] a menšie modifikácie plánov a programov[,] na ktoré sa vzťahuje odsek 2, vyžadujú environmentálne posudzovanie iba v prípade, ak členské štáty určia, že majú pravdepodobne významné environmentálne účinky [môžu mať významné účinky na životné prostredie – neoficiálny preklad].

4.   Členské štáty určia, či iné plány alebo programy[,] ako sú uvedené v odseku 2, ktoré stanovujú rámec pre odsúhlasenie budúceho rozvoja [pre budúce povoľovanie – neoficiálny preklad] projektov, majú pravdepodobne významné environmentálne účinky [môžu mať významné účinky na životné prostredie – neoficiálny preklad].

5.   Členské štáty určia, či plány alebo programy, na ktoré sa vzťahujú odseky 3 a 4[,] majú pravdepodobne významné environmentálne účinky [môžu mať významné účinky na životné prostredie – neoficiálny preklad] preskúmaním každého jednotlivého prípadu, alebo špecifikovaním typov plánov a programov alebo kombináciou oboch týchto prístupov. Na tento účel členské štáty vezmú vo všetkých prípadoch do úvahy relevantné kritériá uvedené v prílohe II a tým zabezpečia, že sa plány a programy s pravdepodobne významnými účinkami na životné prostredie zahrnú pod účinnosť tejto smernice.

…“

9.

V § 2 ods. 7 ( 8 ) sa uvádza:

„7.   Na účely tohto zákona sa za plány a programy považujú len plány a programy upravené v spolkových právnych predpisoch alebo v právnych aktoch Európskej únie,

…“

10.

§ 35 stanovuje:

„1.   Strategické environmentálne posudzovanie sa musí uskutočniť v prípade plánov a programov, ktoré

2.   V prípade plánov a programov, ktoré nie sú uvedené v odseku 1, je strategické environmentálne posudzovanie potrebné iba v prípade, ak stanovujú rámec pre rozhodovanie o prípustnosti projektov vymenovaných v prílohe 1 alebo iných projektov a po predbežnom posúdení konkrétneho prípadu v zmysle odseku 4 pravdepodobne majú významné účinky na životné prostredie….

3.   Plány a programy stanovujú rámec pre rozhodovanie o prípustnosti projektov, ak obsahujú významné kritériá pre neskoršie rozhodnutia o povolení, najmä pokiaľ ide o potrebu, veľkosť, lokalitu, povahu alebo podmienky fungovania projektov alebo využívanie zdrojov.

…“

11.

§ 20 ( 9 ) stanovuje:

„…

2.   Časti prírody a krajiny môžu byť chránené

…

(4)   v súlade s § 26 ako chránené krajinné oblasti;

…“

12.

V § 26 sa uvádza:

„1.   Chránené krajinné oblasti sú oblasti stanovené právne záväzným spôsobom, v ktorých sa vyžaduje osobitná ochrana prírody a krajiny

2.   V chránených krajinných oblastiach sú najmä vzhľadom na § 5 ods. 1 a v súlade s ustanoveniami podrobnejších predpisov zakázané všetky činnosti, ktorými sa mení charakter takých oblastí alebo ktoré sú v rozpore s osobitným účelom ochrany.“ ( 10 )

13.

V § 12 ods. 1 ( 11 ) sa uvádza:

„1.   Ochrana častí prírody a krajiny v súlade s § 20 ods. 2 bodmi 1, 2, 4, 6 a 7 spolkového zákona o ochrane prírody a starostlivosti o krajinu sa uskutočňuje prostredníctvom nariadení, pokiaľ v tomto zákone nie je ustanovené inak.

…“

14.

§ 18 stanovuje:

„1.   Úradné povolenie, ktoré sa vyžaduje na základe ochranného nariadenia, sa nahradí úradným povolením, ktoré sa vyžaduje podľa iných predpisov; toto povolenie možno udeliť len v prípade, ak sú splnené podmienky na udelenie povolenia, ktoré sa vyžaduje podľa ochranného nariadenia, a so súhlasom orgánu, ktorý je príslušný podľa predpisov týkajúcich sa ochrany prírody.

…“

15.

Podľa § 51:

„1.   Príslušné sú:

…

…“

16.

§ 1 tohto nariadenia ( 12 ) stanovuje: „Chráni sa tok rieky Inn, vrátane údolia a naplavených nív.“

17.

V súvislosti s účelom ochrany sa v § 3 uvádza:

„Účelom chránenej krajinnej oblasti ‚Inntal Süd‘ je

(1)   zabezpečiť životaschopnosť ekosystému, najmä zachovávať, podporovať a obnovovať lužné lesy a mŕtve ramená, ako aj životné podmienky typických živočíšnych a rastlinných druhov, ktoré sú im prispôsobené, a ich spoločenstiev;

(2)   zachovať rozmanitosť, osobitosť a krásu prirodzenej krajiny; najmä posilniť charakter riečnej krajiny a zachovať poľnohospodársku kultúrnu krajinu;

(3)   zachovať a zlepšiť fungovanie vodnej sústavy, aby sa tak podporila aj priechodnosť toku rieky Inn a jej prítokov, ako aj zadržiavanie vody na povrchu;

(4)   chrániť a zachovať pre spoločnosť významné krajinné prvky na účely rekreačných činností a súčasne v čo najväčšej miere zohľadniť prírodu a krajinu a usmerniť dopravu na rekreačné účely.“

18.

V súlade s § 4, ktorý sa týka zákazov, „v chránenej krajinnej oblasti sú zakázané všetky činnosti, ktorými sa mení jej charakter alebo ktoré sú v rozpore s účelom ochrany (§ 3)“.

19.

V zmysle § 5:

„1.   Povolenie Landratsamt Rosenheim [správa Krajinského okresu Rosenheim, Nemecko] ako nižšieho orgánu povereného ochranou prírody (§ 43 ods. 2 bod 3 BayNatSchG) potrebuje ten, kto má v chránenej krajinnej oblasti zámer

2.   Povolenie sa bez ohľadu na iné právne predpisy udelí, ak plánované opatrenie nevyvolá žiadny z účinkov uvedených v § 4 alebo ak také účinky možno kompenzovať prostredníctvom vedľajších ustanovení.

…“

20.

V § 7 sa v súvislosti s výnimkami uvádza:

„1.   Za podmienok stanovených v § 67 BNatSchG možno v konkrétnych prípadoch udeliť výnimku zo zákazov stanovených v § 4 tohto nariadenia…“

21.

Landkreis Rosenheim (Krajinský okres Rosenheim, Nemecko) vydal s účinnosťou od 27. apríla 2013 nariadenie Inntal Süd, pričom v súvislosti s týmto nariadením nevykonal SEP ani preskúmanie predchádzajúce takému posúdeniu.

22.

Na základe uvedeného nariadenia sa za chránené územie vyhlasuje územie s rozlohou 4021 hektárov, ktoré je približne o 650 hektárov menšie než územie, na ktoré sa vzťahovali predchádzajúce predpisy z rokov 1952 a 1977, ktoré boli úplne alebo čiastočne zrušené.

23.

Bund Naturschutz in Bayern e.V. (ďalej len „Bund Naturschutz“) je environmentálne združenie, ktoré sa zúčastnilo na postupe prípravy nariadenia Inntal Süd. Keďže nesúhlasilo s obsahom tohto nariadenia, napadlo ho žalobou na Bayerischer Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd spolkovej krajiny Bavorsko, Nemecko), ktorý zamietol túto žalobu ako neprípustnú.

24.

Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko) má rozhodnúť o opravnom prostriedku „Revision“ podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu.

25.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že opravný prostriedok „Revision“ je podľa vnútroštátnych právnych predpisov neprípustný. Pokiaľ ide o návrh na preskúmanie zákonnosti, navrhovateľ nemôže namietať nijaké porušenie zákona, a preto nie je aktívne legitimovaný. Uvedený návrh je neprípustný, keďže nariadenie Inntal Süd nie je rozhodnutím a podľa vnútroštátneho práva nepodlieha povinnosti vykonať SEP ani predbežné preskúmanie.

26.

Vnútroštátny súd však ďalej uvádza, že odpoveď na prejudiciálne otázky by mohla viesť k tomu, že by sa vyhovelo návrhom Bund Naturschutz.

27.

Cieľom prvých dvoch otázok je objasniť, či sa podľa článku 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP muselo vykonať SEP týkajúce sa nariadenia. V takom prípade by bol opravný prostriedok prípustný a tiež by bol úspešný z vecnej stránky: súd by určite musel rozhodnúť, že nariadenie Inntal Süd je neplatné z dôvodu opomenutia nevyhnutnej fázy postupu jeho prijímania.

28.

Tretia otázka, ktorá sa týka článku 3 ods. 4 smernice SEP, je tiež relevantná pre rozhodnutie vo veci samej. Ak nariadenie Inntal Süd stanovuje rámec pre budúce povoľovanie projektov v zmysle uvedeného ustanovenia, Krajinský okres Rosenheim by musel vykonať jeho predbežné preskúmanie, a teda aj preskúmanie každého jednotlivého prípadu v zmysle článku 3 ods. 5 smernice SEP. Opravný prostriedok by bol v takomto prípade prípustný a dôvodný, pričom by bolo potrebné určiť, že nariadenie je neplatné.

29.

V uvedenom kontexte Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) kladie tieto prejudiciálne otázky:

30.

Písomné pripomienky predložili Bund Naturschutz, Krajinský okres Rosenheim, Landesanwaltschaft Bayern (prokuratúra spolkovej krajiny Bavorsko, Nemecko), nemecká, česká a írska vláda, ako aj Európska komisia. Všetky tieto subjekty okrem českej vlády sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 7. júna 2021.

31.

Vnútroštátny súd sa pýta, či sa má článok 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP vykladať v tom zmysle, že právny predpis, akým je sporné nariadenie, predstavuje plán alebo program, pre ktorý platí povinnosť vykonať SEP.

32.

Súdny dvor v rozsudku Veterné elektrárne v Aalter a Nevele uviedol okrem iného tieto konštatovania:

33.

Normy, ktoré upravujú pôsobnosť smernice SEP, sú uvedené najmä v dvoch vzájomne prepojených článkoch:

34.

Podľa článku 3 ods. 4 smernice SEP sa povinnosť vykonať SEP vzťahuje aj na plány a programy týkajúce sa iných než citlivých činností, ktoré však majú veľký dosah na životné prostredie. Tretia prejudiciálna otázka sa týka týchto plánov a programov.

35.

Z uvedených ustanovení vo vzájomnej súvislosti v skutočnosti vyplývajú štyri podmienky, ktoré preskúmam s cieľom určiť, či je miestny právny predpis, akým je nariadenie Inntal Süd, plánom alebo programom, na ktorý sa vzťahuje článok 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP.

36.

Vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, že vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora uvedené nariadenie „predstavuje plán alebo program v zmysle článku 2 písm. a) smernice [SEP]“ ( 14 ). Ako vysvetlím, s týmto konštatovaním súhlasím.

37.

Prvou podmienkou, ktorej posúdenie zvyčajne nevyvoláva výkladové problémy, je, aby vnútroštátna právna úprava bola schválená alebo pripravená úradom členského štátu na štátnej, regionálnej alebo miestnej úrovni.

38.

V tejto veci nikto nespochybňuje, že nariadenie prijal nemecký miestny úrad, konkrétne Krajinský okres Rosenheim.

39.

V súlade s článkom 2 písm. a) druhou zarážkou smernice SEP plány alebo programy schválené úradmi členského štátu, ktoré patria do jej pôsobnosti, sú tie, ktoré „vyžadujú legislatívne, regulatívne alebo správne predpisy“.

40.

Od vydania rozsudku Inter‑Environnement Bruxelles a i. sa v zmysle a na účely uplatnenia smernice SEP za „vyžadované“ plány a programy majú považovať tie plány a programy, ktorých prijímanie upravujú vnútroštátne legislatívne a regulatívne predpisy, ktoré určia orgány príslušné na ich prijatie, ako aj postup ich vypracovania. ( 15 )

41.

Súdny dvor v uvedenom rozsudku podal extenzívny výklad smernice 2001/42, pričom konštatoval, že táto smernica sa vzťahuje na plány a programy upravené vnútroštátnymi legislatívnymi alebo regulatívnymi predpismi tak v prípade, ak je ich prijatie povinné, ako aj v prípade, ak je ich prijatie dobrovoľné. ( 16 )

42.

Táto judikatúra bola „spochybnená“ a Súdnemu dvoru sa výslovne navrhlo, aby ju vo veci Veterné elektrárne v Aalter a Nevele zmenil.

43.

Súdny dvor však v uvedenej veci odmietol zmeniť svoju predchádzajúcu judikatúru. Opäť konštatoval, že „ciele [smernice] by… mohli byť ohrozené, ak by sa článok 2 písm. a) smernice… vykladal v tom zmysle, že povinnosť environmentálneho posudzovania stanovená touto smernicou sa vzťahuje len na plány alebo programy, ktorých prijatie je povinné. Na jednej strane… totiž prijatie uvedených plánov alebo programov často nie je všeobecne záväzné. Na druhej strane by takýto výklad umožnil, aby členský štát jednoducho obišiel vyššie uvedenú povinnosť environmentálneho posudzovania tým, že by nestanovil, že príslušné orgány sú povinné prijať takéto plány alebo programy“ ( 17 ).

44.

Článok 2 písm. a) druhá zarážka smernice SEP sa má teda vykladať „v tom zmysle, že plány a programy, ktorých prijímanie upravujú vnútroštátne zákony a iné právne predpisy, ktoré určujú orgány príslušné na ich prijatie a postup ich vypracovania, sa majú považovať za ‚vyžadované‘ v zmysle a na účely uplatňovania tejto smernice“ ( 18 ).

45.

Landesanwaltschaft Bayern opäť vyzýva Súdny dvor, aby zmenil svoju judikatúru, ( 19 ) ale podľa môjho názoru neuvádza nové významné tvrdenia na podporu svojho stanoviska. Vnútroštátny súd zasa nekladie nijakú otázku týkajúcu sa tejto problematiky.

46.

Po vydaní rozsudku Veterné elektrárne v Aalter a Nevele sa domnievam, že túto otázku s konečnou platnosťou vyriešila veľká komora Súdneho dvora a že nie je dôvod prehodnotiť túto judikatúru.

47.

Podľa vnútroštátneho súdu ( 20 ) nariadenie Inntal Süd bolo prijaté na základe splnomocňujúcich ustanovení BNatSchgG. Išlo by teda o nariadenie upravené zákonnými ustanoveniami, aj keď jeho vypracovanie by nebolo povinné. Toto nariadenie preto spĺňa druhú podmienku na to, aby bolo plánom alebo programom, pre ktorý platí povinnosť vykonať SEP.

48.

V článku 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP sa uvádza, že s výhradou odseku 3 tohto článku „sa environmentálne posudzovanie vykonáva pre všetky plány a programy,… ktoré sa pripravujú pre poľnohospodárstvo, lesníctvo, rybárstvo, energetiku, dopravu, odpadové hospodárstvo, vodné hospodárstvo, telekomunikácie, turistiku, plánovanie miest a vidieka alebo využívanie územia“.

49.

Slovami Súdneho dvora „článok 3 smernice 2001/42 podriaďuje povinnosť podrobiť konkrétny plán alebo program environmentálnemu posudzovaniu podmienke, že plán alebo program, na ktorý sa toto ustanovenie vzťahuje, môže mať významné účinky na životné prostredie…. Konkrétne podľa článku 3 ods. 2 písm. a) tejto smernice plány a programy vypracované pre určité odvetvia, ktoré stanovujú rámec pre budúce povoľovanie projektov uvedených v prílohách I a II smernice 2011/92, podliehajú systematickému environmentálnemu posudzovaniu…“ ( 21 ).

50.

Tieto odvetvia predstavujú citlivé odvetvia z environmentálneho hľadiska, ako to vyplýva z príloh I a II smernice PVŽP a smernice 92/43/EHS ( 22 ), ktoré systematicky podliehajú SEP. ( 23 )

51.

Podľa vnútroštátneho súdu bolo nariadenie Inntal Süd pripravené pre odvetvie (odvetvie ochrany prírody a krajiny), ktoré nespĺňa požiadavky článku 5 smernice SEP, a preto sa nenachádza medzi oblasťami spomenutými v článku 3 ods. 2 písm. a) tejto smernice. ( 24 )

52.

Vnútroštátny súd navyše uvádza, že Súdny dvor rozhodoval o podmienke týkajúcej sa „prípravy“ pre určité odvetvie v malom počte vecí, a preto navrhuje, aby objasnil:

53.

Je pravda, že Súdny dvor nestanovil mimoriadne prísne požiadavky pri posudzovaní tejto podmienky so zreteľom na rozhodnutie, či sa pred schválením určitého plánu alebo programu musí vykonať SEP. Postačuje, aby sa plán alebo program týkal, resp. dotýkal jedného z týchto odvetví, vzťahoval sa naň alebo ho ovplyvňoval, na to, aby sa považoval za pripravený pre toto odvetvie, ak toto odvetvie patrí k odvetviam uvedeným v článku 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP. ( 26 )

54.

Súdny dvor tiež vyložil citlivé odvetvia vymenované v uvedenom článku extenzívne. Konkrétne:

55.

Podľa môjho názoru nič nebráni tomu, aby sa vnútroštátne opatrenia určené na ochranu prírody a krajiny pripravili pre citlivé odvetvia uvedené v článku 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP, aj keď nesmerujú priamo a osobitne, ale nepriamo k ich ochrane. Preto v prípade, ak sú splnené ostatné podmienky, príslušné plány a programy si pred ich schválením vo všeobecnosti vyžadujú SEP.

56.

Komisia vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že článok 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP obsahuje taxatívny zoznam konkrétnych odvetví, ktorý nemožno doplniť ani rozšíriť na iné odvetvia, ktoré nie sú výslovne uvedené, lebo to bolo zámerom normotvorcu. ( 31 )

57.

Rozsudkami Súdneho dvora neboli do tohto taxatívneho zoznamu zaradené nové citlivé odvetvia. V týchto rozsudkoch boli len nereštriktívnym spôsobom vyložené odvetvia spomenuté v tomto zozname, pričom sa nevyžadovalo, aby bol plán alebo program pripravený s priamym a výslovným zameraním na jedno alebo viaceré z uvedených odvetví, a stačilo, aby sa ich týkal, vzťahoval sa na ne alebo ich ovplyvňoval.

58.

Súhlasím s výkladom, ktorý podal Súdny dvor, a nevidím dôvod navrhnúť zmenu tohto smerovania judikatúry.

59.

Doslovné znenie článku 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP podporuje tento výklad predmetného ustanovenia. V rôznych jazykových verziách sa používa terminológia, ktorá svedčí v prospech jeho uplatnenia na každý plán alebo program pripravený pre citlivé odvetvia. ( 32 ) Toto slovo umožňuje vyložiť predmetné ustanovenie tak, aby plán alebo program nemusel byť priamo a výlučne zameraný na jedno z týchto odvetví: stačí, aby sa ho v značnej miere dotýkal.

60.

V rozpore s tým, čo tvrdí nemecká, írska a česká vláda, taký výklad nespôsobuje neodôvodnené rozšírenie pôsobnosti článku 3 ods. 2 smernice SEP na úkor odseku 4 tohto článku. Tento výklad podľa môjho názoru umožňuje zabrániť tomu, aby sa členské štáty vyhli povinnosti vykonať SEP v prípade plánov a programov, ktoré sa dotýkajú citlivých odvetví, tým, že ich označia odlišnými pojmami a napríklad uvedú, že sa zameriavajú na ochranu prírody a krajiny.

61.

Námietky týkajúce sa tejto problematiky v skutočnosti vychádzajú z určitej terminologickej nejasnosti: ochrana prírody a krajiny nie je v pravom zmysle slova odvetvím, ktoré možno postaviť na roveň odvetviam, ktoré sú konkrétne vymenované v článku 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP. Ak by toto stotožnenie bolo možné, uplatnilo by sa výkladové pravidlo inclusio unius, exclusio alterius a neuvedenie tohto údajného odvetvia v predmetnom zozname by sa rovnalo jeho vylúčeniu.

62.

Odvetvia vymenované v tomto ustanovení však pokrývajú veľmi presne vymedzené oblasti činnosti (poľnohospodárstvo, rybárstvo, doprava, energetika, telekomunikácie, atď.), zatiaľ čo ochrana prírody a krajiny je prierezovým cieľom, ktorý môže byť sám osebe základom a odôvodnením opatrení, ktoré sa viac či menej priamo dotknú každého z uvedených citlivých odvetví.

63.

Nie je mi jasné, prečo by sa požiadavky stanovené v článku 5 ods. 1 smernice SEP mohli „prispôsobiť“ ( 33 ) plánom a programom patriacim do vymenovaných odvetví, a naopak by sa nemohli prispôsobiť nariadeniu, ktoré je priamo zamerané na ochranu prírody a krajiny a nepriamo ovplyvňuje uvedené odvetvia. Podľa môjho názoru nič nebráni príprave správy, v ktorej sa určia, opíšu a zhodnotia pravdepodobne významné účinky vykonávania plánu alebo programu, ktorého cieľom je ochrana prírody a krajiny, na životné prostredie. ( 34 )

64.

Keďže nariadenie Inntal Süd chráni prírodu a krajinu na jednom z území stanovených bavorskými právnymi predpismi (ktoré zahŕňajú približne 30 % územia tejto spolkovej krajiny), toto nariadenie súčasne ovplyvňuje niektoré z vyššie uvedených citlivých odvetví.

65.

Bund Naturschutz opisuje dosah tohto nariadenia na „využívanie územia“, čo je odvetvie, ktoré je výslovne zahrnuté v článku 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP. Nariadením sa zavádzajú okrem iného ustanovenia týkajúce sa uskutočňovania stavebných prác a vykonávania poľnohospodárskych a lesníckych činností, a preto sa zdá, že súvislosť s „využívaním územia“ (dokonca aj s „plánovaním miest a vidieka“) je nesporná. ( 35 )

66.

Nariadením sa ukladá povinnosť získať predchádzajúce správne povolenie v prípade veľkého počtu činností v chránenom území. ( 36 ) Tieto povolenia chránia pôdu pred určitými druhmi využívania a podľa môjho názoru predstavujú opatrenia týkajúce sa využívania územia a plánovania miest a vidieka. Pripomínam, že obe tieto odvetvia sú uvedené v článku 3 ods. 1 písm. a) smernice SEP.

67.

Podľa § 5 nariadenia sa konkrétne vyžaduje povolenie na stavbu nehnuteľností, ( 37 ) využívanie vody, ( 38 ) starostlivosť o lúky ( 39 ) alebo lesohospodárske využívanie ( 40 ), ako aj na iné činnosti. ( 41 )

68.

Podľa článku 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP sa musí vykonať SEP v prípade plánu alebo programu, ktorý bol pripravený pre niektoré citlivé odvetvia a ktorý navyše stanovuje rámec pre budúce povoľovanie projektov uvedených v prílohách I a II k smernici PVŽP. ( 42 )

69.

Na to, aby boli predmetom SEP, teda tento článok vyžaduje, aby

70.

Podľa článku 1 ods. 2 smernice PVŽP pojem „projekt“ zahŕňa:

71.

Slovo „projekt“ zodpovedá [najmä s ohľadom na znenie článku 1 ods. 2 písm. a) prvej zarážky smernice PVŽP] prácam alebo zásahom, ktoré menia fyzický stav daného miesta. ( 43 )

72.

Podľa článku 2 ods. 1 smernice PVŽP sú projektmi, ktoré musia podliehať posudzovaniu, projekty, ktoré môžu mať „významný vplyv na životné prostredie okrem iného z dôvodu ich charakteru, veľkosti alebo umiestnenia“, ako sú definované v jej článku 4, ktorý odkazuje na projekty vymenované v prílohách I a II tejto smernice. ( 44 )

73.

Zo znenia článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 4 ods. 1 smernice PVŽP vyplýva, že projekty patriace do prílohy I tejto smernice predstavujú svojou povahou významné riziko vplyvov na životné prostredie a povinne musia byť predmetom PVŽP. ( 45 )

74.

Členské štáty určia, či projekty uvedené v prílohe II budú podliehať PVŽP, na základe skúmania každého jednotlivého prípadu alebo vopred stanovených prahov alebo kritérií.

75.

Súčasťou nariadenia Inntal Süd sú ustanovenia týkajúce sa činností, ktoré nespadajú pod vyššie uvedený pojem projekt podľa smernice PVŽP, ako aj ustanovenia týkajúce sa činností, ktoré spadajú pod tento pojem.

76.

Ako totiž uvádza Komisia, ( 46 ) nariadenie sa vzťahuje na určité činnosti, v prípade ktorých síce existuje povinnosť získať predchádzajúce správne povolenie, ale ktoré nezodpovedajú pojmu projekt. ( 47 ) So žiadnou z nich sa nespája uskutočňovanie stavebných prác alebo iných zariadení alebo stavieb ani fyzické zásahy do prírodného prostredia alebo krajiny. Nezodpovedajú teda pojmu projekt podľa smernice PVŽP a predpis, ktorý ich upravuje, si preto nevyžaduje predchádzajúce SEP.

77.

Nariadenie Inntal Süd však zároveň stanovuje povinnosť získať povolenie na vykonávanie iných činností, ktoré patria do zoznamu projektov uvedených v prílohách I a II smernice PVŽP, v chránenom území. Je to tak v prípade viacerých z činností opísaných v § 4 a 5 tohto nariadenia. ( 48 ) Navyše pripomínam, že vnútroštátny súd zastáva rovnaký názor. ( 49 )

78.

Pripomínam, že tieto posledné uvedené činnosti (na ktoré sa podľa § 5 nariadenia vyžaduje povolenie) sa dajú bez problémov zaradiť medzi projekty uvedené v prílohách I a II smernice PVŽP. ( 50 )

79.

Okrem toho v § 5 ods. 1 bode 1 nariadenia sa hovorí o povinnosti získať povolenie s cieľom „postaviť, rekonštruovať alebo zmeniť účel užívania akéhokoľvek typu stavby[ ( 51 )], aj keď nie je potrebné povolenie podľa stavebných predpisov“. Na také stavby odkazujú viaceré druhy projektov uvedené v prílohách I a II smernice PVŽP.

80.

Stručne povedané, nariadenie Inntal Süd by sa v zásade mohlo považovať za jeden z plánov alebo programov, ktoré upravujú povoľovanie projektov uvedených v prílohách I a II smernice PVŽP, pokiaľ ide o potrebu predchádzajúceho SEP.

81.

Ďalším krokom je overiť, či nariadenie navyše obsahuje referenčný rámec pre budúce povoľovanie projektov, na ktoré sa vzťahuje smernica PVŽP.

82.

Článok 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP vyžaduje, aby plán alebo program stanovoval rámec pre budúce povoľovanie projektov uvedených v prílohách I a II smernice PVŽP.

83.

Táto podmienka vyvoláva najviac ťažkostí pri uplatňovaní smernice SEP. Ako som uviedol v inej veci, „požiadavk[a], aby uvedené plány a programy tvorili normatívny rámec pre neskoršie povoľovanie projektov, ktoré majú významné účinky na životné prostredie[,] je kľúčovým prvkom na správne vymedzenie pôsobnosti smernice SEP bez nadmerného zasahovania do legislatívnej činnosti členských štátov“ ( 52 ).

84.

Slovné spojenie „ktoré stanovujú rámec pre [budúce povoľovanie] projektov“ neobsahuje nijaký odkaz na vnútroštátne právne predpisy. Preto predstavuje autonómny pojem práva Únie, ktorý sa má na jej území vykladať jednotne. ( 53 )

85.

Plán alebo program stanovuje rámec pre budúce povoľovanie projektov, na ktoré sa vzťahuje smernica PVŽP, ak je to „akt, ktorý pri definovaní pravidiel a postupov kontroly uplatniteľných na dotknuté odvetvie stanovuje významný súbor kritérií a pravidiel pre povoľovanie a vykonávanie jedného alebo viacerých projektov, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie“ ( 54 ).

86.

Tento prístup zabezpečuje, aby predpisy, ktoré môžu mať významné účinky na životné prostredie, boli predmetom environmentálneho posudzovania ( 55 ) ako súčasť nadväzujúcich právnych predpisov; a sensu contrario bráni tomu, aby si jednotlivo stanovené kritériá alebo pravidlá vyžadovali SEP.

87.

Súdny dvor spresnil, že pojem „významný súbor kritérií a pravidiel“ treba chápať kvalitatívne, a nie kvantitatívne. Na to, aby si plán alebo program, ktorý stanovuje súbor kritérií a pravidiel, vyžadoval SEP, stačí, aby bol tento súbor významný, a nie komplexný. Tým sa zamedzuje aj prípadným stratégiám na obchádzanie povinností uvedených v smernici SEP, napríklad v podobe roztrieštených opatrení, čím by sa znížil potrebný účinok tejto smernice. ( 56 )

88.

Vnútroštátny predpis stanovuje rámec pre prípravu projektov uvedených v prílohách I a II smernice PVŽP len v prípade, ak je uvedený rámec spôsobilý stanoviť podmienky pre tieto projekty. ( 57 )

89.

Nie je potrebné, aby plán alebo program výslovne a podrobne upravoval projekty, ale považujem za nevyhnutné, aby obsahoval dostatočný počet kritérií, ktoré treba vziať do úvahy pri určovaní jeho obsahu, jeho prípravy a jeho vykonávania.

90.

Inak povedané, plán alebo program môže mať významné účinky na životné prostredie a vyžaduje si predchádzajúce SEP, ak zavádza ustanovenia týkajúce sa umiestnenia, vlastností, rozmerov, podmienok fungovania alebo pridelenia zdrojov v rámci uvedených projektov.

91.

Na základe tejto judikatúry stanovovali rámec pre budúce povoľovanie projektov z dôvodu, že obsahovali významný súbor kritérií a pravidiel na ich prípravu, okrem iného:

92.

Plány a programy, ktoré Súdny dvor skúmal vo veciach D’Oultremont a i., Inter‑Environnement Bruxelles a i. a Veterné elektrárne v Aalter a Nevele, teda stanovovali rámce pre schvaľovanie projektov, a preto si vyžadovali, aby sa pred ich schválením uskutočnilo SEP.

93.

Je to tak aj v prípade nariadenia Inntal Süd? Prináleží vnútroštátnemu súdu preskúmať, či ide o taký prípad a či toto nariadenie zahŕňa významný počet kritérií, ktoré sa uplatnia pri určovaní obsahu, postupu prípravy a vykonávania projektov uvedených v prílohách I a II smernice 2001/42. Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa všetkého vychádza z predpokladu, že to tak nie je, a z dôvodov, ktoré vysvetlím nižšie, sa v podstate stotožňujem s jeho názorom.

94.

Vnútroštátny súd pochybuje o tom, či nariadenie Inntal Süd skutočne stanovuje referenčný rámec pre prípravu projektov. Podľa jeho názoru toto nariadenie „neobsahuje osobitné normy týkajúce sa povoľovania projektov [ani] neupravuje povoľovanie projektov (v určitom odvetví), ale jeho hlavným cieľom je zabrániť im alebo v každom prípade zaručiť, aby boli v súlade s ochranou prírody“ ( 61 ).

95.

Informácie poskytnuté Súdnemu dvoru v tejto veci podporujú uvedený záver.

96.

V prvom rade nariadenie Inntal Süd stanovuje (§ 4) všeobecný zákaz vykonávať v chránenom území akékoľvek činnosti, ktorými sa mení jeho charakter alebo ktoré sú v rozpore s účelom ochrany. Tento všeobecný zákaz sa zrejme zhoduje so zákazom, ktorý na spolkovej úrovni stanovuje § 26 ods. 2 BNatSchG, a nezahŕňa doplňujúce vykonávacie opatrenia, ktoré by umožnili považovať toto nariadenie za plán alebo program, ktorým sa stanovuje rámec pre prípravu projektov.

97.

V druhom rade je pravda, že § 5 nariadenia Inntal Süd ukladá povinnosť získať povolenie na vykonávanie činností v chránenom území a v niektorých prípadoch stanovuje presné hranice [napríklad § 5 ods. 1 bod 1 písm. a) a c), § 5 ods. 1 bod 2 písm. a) a § 5 ods. 1 bod 9]. Napriek tomu má väčšina zákazov a povolení všeobecný charakter a na to, aby tieto zákazy a povolenia mohli priamo ovplyvniť prípravu a vykonávanie projektov, na ktoré sa vzťahuje smernica PVŽP, sú potrebné následné úkony.

98.

Ako uvádza Komisia, ( 62 ) neurčitosť ustanovení nariadenia spôsobuje, že nariadenie nezahŕňa špecifické kritériá a pravidlá na povoľovanie projektov. Pri príprave uvedených projektov treba použiť iné ustanovenia, a preto nariadenie samo osebe nestanovuje referenčný rámec pre povoľovanie projektov, na ktoré sa vzťahuje smernica SEP.

99.

Rozsudok CFE nebráni tomu, čo som uviedol vyššie – práve naopak. Právnym predpisom, o ktorý išlo v uvedenej veci, bolo nariadenie vlády Regiónu Brusel‑hlavné mesto o označení lokality Natura 2000. ( 63 ) S cieľom dosiahnuť ciele ochrany, ktoré v ňom boli stanovené, v tomto nariadení boli špecifikované preventívne opatrenia a všeobecné a osobitné zákazy. Na tieto účely toto nariadenie odrážalo rozhodnutia a tvorilo súčasť hierarchie opatrení na ochranu životného prostredia vrátane budúcich plánov správy.

100.

V rozpore s názorom vnútroštátneho súdu ( 64 ) Súdny dvor rozhodol, že s výhradou overenia, ktoré musel uskutočniť uvedený súd, „nariadenie, o aké ide vo veci samej, ktorým členský štát označí osobitné chránené územie a stanoví ciele ochrany a určité preventívne opatrenia, nepatrí medzi ‚plány a programy‘, so zreteľom na ktoré je nutné vykonať posudzovanie účinkov na životné prostredie“ ( 65 ).

101.

Existuje mnoho podobností medzi § 5 nariadenia Inntal Süd a článkom 15 belgického nariadenia.

102.

V konečnom dôsledku navrhujem, aby Súdny dvor vyložil článok 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP v tom zmysle, že do jeho pôsobnosti nepatrí nariadenie určené na ochranu prírody a krajiny, ktoré stanovuje všeobecné zákazy (s možnosťou výnimiek), ako aj povinnosti získať povolenie, ale ktoré nestanovuje dostatočne podrobné normy týkajúce sa obsahu, prípravy a vykonávania projektov uvedených v prílohách I a II smernice PVŽP, aj keď zahŕňa niektoré opatrenia týkajúce sa činností upravených v uvedených projektoch.

103.

Vnútroštátny súd sa pýta, či sa má článok 3 ods. 4 smernice SEP vykladať v tom zmysle, že nariadenie, o aké ide v prejednávanom prípade, predstavuje aspoň plán alebo program s významným vplyvom na životné prostredie v iných odvetviach než tých, ktoré sú uvedené v odseku 2 tohto článku.

104.

Pripomínam, že článkom 3 ods. 4 smernice SEP sa rozširuje pôsobnosť tejto smernice. Na rozdiel od článku 3 ods. 2 uvedené ustanovenie automaticky nevychádza z predpokladu, že niektoré plány a programy majú významné účinky na životné prostredie, ale vyžaduje, aby o tom rozhodli členské štáty. Plánmi a programami, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje, sú plány a programy, ktoré stanovujú rámec pre budúce povoľovanie projektov, ale ktoré nie sú uvedené v článku 3 ods. 2.

105.

Povinnosť stanovená v článku 3 ods. 4 smernice SEP [ako aj povinnosť stanovená v článku 3 ods. 2 písm. a)] závisí od toho, či daný plán alebo program stanovuje rámec, v ktorom sa v budúcnosti môže schváliť realizácia projektov. ( 66 )

106.

Keďže som navrhol odpovedať na prvé dve prejudiciálne otázky v tom zmysle, že nariadenie, o aké ide v prejednávanej veci, nestanovuje rámec, v ktorom sa v budúcnosti môže schváliť realizácia projektov, musím konštatovať, že toto nariadenie nespadá ani pod pojem plány a programy v iných odvetviach, v prípade ktorých sa podľa článku 3 ods. 4 smernice SEP vyžaduje predchádzajúce SEP.

107.

Tak plány a programy v citlivých odvetviach podľa článku 3 ods. 2, ako aj plány a programy v iných odvetviach, ktoré nie sú citlivé, ale majú vplyv na životné prostredie, podľa článku 3 ods. 4 smernice SEP musia stanovovať rámec pre schvaľovanie a vykonávanie konkrétnych projektov. Domnievam sa, že v tomto bode sa oba typy plánov a programov zhodujú.

108.

Preto by nebolo koherentné konštatovať, že nariadenie Inntal Süd nezahŕňa rámec pre vykonávanie projektov v citlivých odvetviach, a zároveň uznať, že zahŕňa taký rámec v prípade iných než citlivých odvetví.

109.

Landesanwaltschaft Bayern a nemecká vláda navrhujú, aby Súdny dvor obmedzil účinky svojho rozsudku, ak by rozhodol, že v prípade nariadenia Inntal Süd bolo potrebné predchádzajúce SEP: Súdny dvor by mal obmedziť časové účinky tohto rozsudku alebo dočasne pozastaviť účinok neuplatnenia vyplývajúci z prednosti smernice SEP.

110.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že pred prijatím právneho predpisu, akým je nariadenie Inntal Süd, nie je potrebné uskutočniť SEP. Za týchto okolností sú obavy týkajúce sa právneho vákua, ktoré Landesanwaltschaft Bayern a nemecká vláda vyjadrili, neopodstatnené.

111.

Preto nie je nevyhnutné zaoberať sa obmedzením účinkov výkladového rozsudku Súdneho dvora alebo pozastavením účinku neuplatnenia vyplývajúceho z prednosti smernice SEP vo vzťahu k vnútroštátnemu predpisu, ktorý je v rozpore s ňou.

112.

Napriek tomu pre prípad, že Súdny dvor by nesúhlasil s mojím stanoviskom a rozhodol by, že predpis, akým je nariadenie Inntal Süd, si vyžaduje predchádzajúce SEP, subsidiárne preskúmam možnosti obmedzenia dôsledkov jeho rozsudku.

113.

Vnútroštátny súd poukazuje na to, že v Spolkovej republike Nemecko sa doteraz vychádzalo z toho, že v prípade chránených prírodných a krajinných území vrátane osobitných chránených území podľa smernice 92/43 ( 67 ) sa nemusí vykonať predchádzajúce SEP. Ďalej uvádza, že

114.

Tieto konštatovania však neviedli vnútroštátny súd k tomu, aby požiadal o obmedzenie účinkov (budúceho) rozsudku Súdneho dvora. Skutočnosť, že sa nevyjadril k tejto problematike, je podľa môjho názoru významnou okolnosťou, ktorá nasvedčuje tomu, že neexistujú dostatočné dôvody na odôvodnenie uvedeného obmedzenia. ( 70 )

115.

Landesanwaltschaft Bayern a nemecká vláda naopak počas pojednávania zdôraznili nepriaznivé dôsledky pre ochranu životného prostredia, ktoré by vyplynuli z vyhlásenia chránených prírodných a krajinných území za neplatné, pričom zopakovali svoj návrh, ktorý už vyjadrili v písomnej časti konania. ( 71 )

116.

S cieľom vyriešiť túto situáciu Bund Naturschutz na pojednávaní navrhlo, aby sa smernica SEP neuplatnila na počiatočné určenie chránených prírodných území, čo by malo kladný vplyv. Táto smernica by sa uplatnila len na neskoršie úpravy uvedených území, pokiaľ by znižovali úroveň ochrany životného prostredia.

117.

S uvedeným riešením nesúhlasím. Smernica SEP nerozlišuje medzi počiatočným schválením a neskoršou úpravou plánov a programov, pokiaľ ide o požiadavku uskutočniť predchádzajúce SEP. Okrem toho Súdny dvor uviedol, že SEP sa vyžaduje aj v prípade plánov a programov, ktoré majú priaznivý vplyv na životné prostredie. ( 72 )

118.

Pripomínam, že podľa Súdneho dvora vzhľadom na to, že smernica 2001/42 „neobsahuje ustanovenia upravujúce následky vyplývajúce z porušenia ňou stanovených procesných ustanovení, prináleží členským štátom, aby v rámci svojej právomoci prijali všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia nevyhnutné na to, aby všetky ‚plány‘ alebo ‚programy‘, ktoré môžu mať ‚významné účinky na životné prostredie‘ v zmysle uvedenej smernice, boli predmetom environmentálneho posudzovania v súlade s procesnými pravidlami a kritériami stanovenými touto smernicou“ ( 73 ).

119.

Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že podľa zásady lojálnej spolupráce (článok 4 ods. 3 ZEÚ) sú členské štáty povinné odstrániť protiprávne dôsledky takéhoto porušenia práva Únie. Preto príslušné vnútroštátne orgány vrátane vnútroštátnych súdov, ktoré rozhodujú o žalobe proti aktu vnútroštátneho práva, ktorý je v rozpore s právom Únie, majú povinnosť prijať v rámci svojich právomocí všetky opatrenia potrebné na nápravu neuskutočnenia SEP. ( 74 )

120.

V súlade s touto všeobecnou povinnosťou by mal vnútroštátny súd pozastaviť, zrušiť alebo neuplatniť plán alebo program, ktorý bol prijatý bez SEP v rozpore so smernicou SEP, a tak zabezpečiť prednosť práva Únie. A fortiori by to malo platiť aj pre povolenia projektov, ktoré sú založené na takom pláne alebo programe. ( 75 )

121.

Prejudiciálne rozhodnutia Súdneho dvora, ktorými sa podáva výklad, sú účinné od okamihu nadobudnutia účinnosti ustanovenia práva Únie, ktoré je predmetom výkladu. ( 76 )

122.

Súdny dvor len veľmi obmedzene pripúšťa výnimku z tohto pravidla, a to na základe všeobecnej zásady právnej istoty, ktorá je vlastná právnemu poriadku Únie. Na tento účel musí existovať dobrá viera dotknutých osôb a riziko vážnych ťažkostí, pričom ich musí preukázať štát, ktorý sa na ne odvoláva. ( 77 )

123.

Tvrdenia, ktoré Landesanwaltschaft Bayern a nemecká vláda uvádzajú v súvislosti s prijatím sporného nariadenia, podľa môjho názoru nepostačujú na odôvodnenie ich návrhu.

124.

Od výkladu článkov 2 a 3 smernice SEP, ktorý Súdny dvor podal vo svojom rozsudku Inter‑Environnement Wallonie a Terre wallonne z roku 2012, bol prinajmenšom predvídateľný záver, že nemecké predpisy upravujúce chránené územia možno v závislosti od ich obsahu považovať za plány a programy, pre ktoré platí povinnosť uskutočniť predchádzajúce SEP, aj keď to vnútroštátne predpisy nevyžadovali.

125.

Rovnako bolo predvídateľné, že Súdny dvor rozhodne, že SEP sa musí vykonať nielen v prípade plánov a programov, ktoré majú nepriaznivý vplyv na životné prostredie, ale aj v prípade plánov a programov, ktoré naň majú priaznivý vplyv (ako sú plány a programy, ktorými sa určujú chránené prírodné územia). ( 78 )

126.

Skutočnosť, že Komisia nepodala žaloby o nesplnenie povinnosti proti Spolkovej republike Nemecko (z dôvodu, že pred schválením plánov alebo programov týkajúcich sa chránených prírodných a krajinných území neuskutočnila SEP), sama osebe nie je dôvodom na to, aby bolo možné odvolávať sa na dobrú vieru nemeckých orgánov.

127.

Dôvody, ktoré uvádzajú tieto orgány na podporu svojho tvrdenia, že vyhlásenie predpisov týkajúcich sa chránených prírodných a krajinných území za neplatné by eo ipso vyvolalo „katastrofické“ dôsledky, ako to jeden z oprávnených subjektov uviedol na pojednávaní, tiež nepovažujem za presvedčivé. V neprospech uvedených dôvodov svedčí

128.

Súdny dvor uznal, že výnimočne a z naliehavých dôvodov právnej istoty možno priznať dočasné pozastavenie účinku neuplatnenia, ktorý spôsobuje právne pravidlo Únie voči vnútroštátnemu právu, ktoré je v rozpore s týmto pravidlom. ( 79 )

129.

Túto právomoc si vyhradil výlučne samotný Súdny dvor, z ktorého judikatúry vyplýva, že

130.

Účastníci konania sa nezhodujú na tom, či je podľa nemeckého práva prípustné dočasne ponechať v platnosti predpisy týkajúce sa chránených prírodných území, ktoré boli vyhlásené za neplatné. Landesanwaltschaft Bayern tvrdí, že to nie je prípustné, ( 81 ) ale Bund Naturschutz sa domnieva, že podľa judikatúry vnútroštátneho súdu je uvedené dočasné uplatnenie povolené v prípadoch určenia neplatnosti z formálnych dôvodov. ( 82 )

131.

Prináleží vnútroštátnemu súdu objasniť, či má k dispozícii procesné mechanizmy, ktoré mu umožnia dočasne ponechať v platnosti predpisy týkajúce sa chránených prírodných a krajinných území napriek tomu, že sú neplatné. ( 83 ) Ak by to tak nebolo, judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa časového obmedzenia účinku neuplatnenia vyplývajúceho z prednosti by sa nemohla uplatniť.

132.

V prípade, ak by to nemecké vnútroštátne právo dovoľovalo, bolo by ešte potrebné overiť, či je dočasné pozastavenie účinku neuplatnenia vyplývajúceho z prednosti odôvodnené naliehavým dôvodom súvisiacim s ochranou životného prostredia a či sú splnené ostatné podmienky stanovené v rozsudku Inter‑Environnement Wallonie Terre wallonne. ( 84 )

133.

Naliehavou požiadavkou všeobecného záujmu, na ktorú sa odvolávajú nemecké orgány, je, že ak by nemohli uplatniť toto nariadenie a iné podobné nariadenia, došlo by k zníženiu úrovne ochrany životného prostredia.

134.

Podľa môjho názoru sa v plnom rozsahu nepreukázalo, že prípadná neplatnosť alebo neúčinnosť ( 85 ) nariadení týkajúcich sa chránených prírodných a krajinných území (z dôvodu, že neboli predmetom predchádzajúceho SEP) nevyhnutne spôsobí právne vákuum takého rozsahu, že bude ohrozená ochrana životného prostredia. Proti tomu možno uviesť viacero námietok:

135.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko), takto: