1.

Nordzucker a Südzucker sú výrobcovia cukru. Nemecký vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže konštatoval, že tieto dva podniky porušili článok 101 ZFEÚ a nemecké právo hospodárskej súťaže. V konaní vo veci samej sa rakúsky vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže domáha určenia, že tieto podniky porušili článok 101 ZFEÚ a rakúske právo hospodárskej súťaže, pričom zjavne vychádza z toho istého skutkového stavu, ktorý už bol uvedený v nemeckom rozhodnutí.

2.

V tejto súvislosti sa Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) pýta na pôsobnosť zásady ne bis in idem uvedenej v článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Bráni táto zásada v podstate súbežným alebo následným konaniam v oblasti práva hospodárskej súťaže v iných členských štátoch, pokiaľ ide podľa všetkého, aspoň čiastočne, o to isté správanie?

3.

Z prejednávanej veci vyplývajú najmä dve otázky. Po prvé, akými kritériami sa má riadiť výklad pojmu idem na účely uplatnenia zásady ne bis in idem v práve hospodárskej súťaže a vo všeobecnosti podľa článku 50 Charty? Týmito otázkami sa podrobne zaoberám v mojich paralelných návrhoch vo veci bpost ( 2 ). V tomto rozsahu teda tieto návrhy vychádzajú z už uskutočnenej analýzy v uvedených návrhoch. Po druhé osobitná povaha prejednávanej veci spočíva v potrebe zopakovať, čo na účely zásady ne bis in idem predstavuje totožnosť relevantného skutkového stavu. ( 3 ) Predovšetkým je tiež Súdnemu dvoru adresovaná výzva, aby – dalo by sa uviesť, že opätovne – objasnil svoje chápanie totožnosti chráneného právneho záujmu. Existuje rovnaký chránený právny záujem v dvoch vnútroštátnych konaniach, v ktorých dva vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže uplatnili rovnaké ustanovenie práva hospodárskej súťaže Únie, ako aj ich príslušné vnútroštátne pravidlá hospodárskej súťaže?

4.

Článok 50 Charty s názvom „Právo nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin“ uvádza, že: „Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom.“

5.

Článok 101 ZFEÚ zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom „všetky dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu“.

6.

Článok 3 nariadenia (ES) č. 1/2003 ( 4 ) s názvom „Vzťah medzi článkami 81 a 82 Zmluvy a vnútroštátnym súťažným právom“ stanovuje:

„1.   Ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na dohody, rozhodnutia združení podnikov alebo zosúladené postupy v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle uvedeného ustanovenia, uplatnia aj článok 81 Zmluvy na také dohody, rozhodnutia alebo zosúladené postupy. Ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na akékoľvek zneužitie zakázané článkom 82 Zmluvy, uplatnia aj článok 82 Zmluvy.

2.   Uplatňovanie vnútroštátneho súťažného práva nemôže viesť k zákazu dohôd, rozhodnutí združení podnikov alebo zosúladených postupov, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ale ktoré neobmedzujú hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy alebo spĺňajú podmienky článku 81 ods. 3 Zmluvy alebo ktoré sú predmetom nariadenia o uplatňovaní článku 81 ods. 3 Zmluvy. Členským štátom sa týmto nariadením nezabraňuje prijímať a uplatňovať prísnejšie vnútroštátne právne predpisy na ich území, ktoré zakazujú alebo trestajú jednostranné konanie podnikov.

3.   Bez dopadu na všeobecné zásady a iné ustanovenia práva spoločenstva, odseky 1 a 2 neplatia, keď orgány hospodárskej súťaže alebo vnútroštátne súdy členských štátov uplatňujú vnútroštátne právne predpisy o kontrole fúzií a ani nebránia uplatňovaniu ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré sledujú prevažne cieľ, ktorý je iný ako cieľ sledovaný článkami 81 a 82 Zmluvy.“

7.

Článok 5 s názvom „Právomoci orgánov hospodárskej súťaže členských štátov“ znie:

„Orgány hospodárskej súťaže členských štátov majú právomoc na uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy v jednotlivých prípadoch. Na tento účel, konajúc zo svojho vlastného podnetu alebo na základe sťažnosti, môžu prijímať tieto rozhodnutia:

Ak na základe informácií, ktoré majú k dispozícii, nie sú splnené podmienky pre zákaz, môžu tiež rozhodnúť, že nie sú žiadne dôvody na zásah z ich strany.“

8.

Článok 13 sa týka „Pozastavenia alebo ukončenia konania“:

„1.   Keď orgány hospodárskej súťaže dvoch alebo viacerých členských štátov dostanú sťažnosť alebo konajú zo svojho vlastného podnetu podľa článku 81 alebo 82 Zmluvy proti tej istej dohode, rozhodnutiu združenia alebo proti postupu, skutočnosť, že jeden orgán sa zaoberá prípadom, je dostatočným dôvodom pre ostatné orgány, aby pozastavili konanie alebo sťažnosť zamietli. Komisia môže podobne zamietnuť sťažnosť z toho dôvodu, že sa prípadom zaoberá orgán hospodárskej súťaže členského štátu.

2.   Keď orgán hospodárskej súťaže členského štátu alebo Komisia dostanú sťažnosť proti dohode, rozhodnutiu združenia alebo proti postupu, ktorými sa už zaoberal iný orgán hospodárskej súťaže, môžu ju zamietnuť.“

9.

Nordzucker a Südzucker sú nemeckí výrobcovia cukru. Agrana je ovládaná spoločnosťou Südzucker. Prevádzkuje cukrovary v Rakúsku a vo východnej Európe.

10.

Z historických dôvodov a z dôvodu homogénnosti výrobkov a vysokých nákladov na dopravu bol nemecký trh s cukrom rozdelený na hlavné odbytové oblasti najväčších nemeckých výrobcov. V reakcii na snahy zahraničných výrobcov cukru vstúpiť na nemecký trh sa najneskôr od roku 2004 uskutočnili viaceré stretnutia medzi obchodnými riaditeľmi spoločností Nordzucker a Südzucker. Počas týchto stretnutí sa kládol osobitný dôraz na dôležitosť vyhnúť sa novovzniknutému konkurenčnému tlaku tým, že si nemecké spoločnosti nebudú navzájom konkurovať prenikaním do svojich tradičných hlavných odbytových oblastí.

11.

Na prelome rokov 2005 a 2006 Agrana zistila, že niektorí jej rakúski zákazníci kupovali cukor od slovenskej dcérskej spoločnosti vlastnenej spoločnosťou Nordzucker. Počas telefonického rozhovoru, ktorý sa uskutočnil 22. februára 2006, konateľ spoločnosti Agrana informoval obchodného riaditeľa spoločnosti Südzucker o týchto dodávkach a opýtal sa ho, či pozná niekoho v spoločnosti Nordzucker, s kým by sa mohol o tejto veci porozprávať. Obchodný riaditeľ spoločnosti Südzucker potom kontaktoval obchodného riaditeľa spoločnosti Nordzucker. Sťažoval sa na dodávky do Rakúska a naznačil, že by to mohlo mať vplyv na nemecký trh. Obchodný riaditeľ spoločnosti Nordzucker dostal pokyn, aby na túto žiadosť výslovne nereagoval. Následne však obchodnému riaditeľovi slovenskej dcérskej spoločnosti vlastnenej spoločnosťou Nordzucker jasne uviedol, že si neželá rozširovanie vývozov do Rakúska.

12.

Rozhodnutím z 18. februára 2014 Bundeskartellamt (Spolkový protimonopolný úrad, Nemecko), nemecký vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže, uložil spoločnosti Südzucker pokutu vo výške 195500000 eur v podstate za to, že v Spolkovej republike Nemecko porušila zákaz dohôd medzi konkurenčnými podnikmi, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu. Spolkový protimonopolný úrad konštatoval, že Nordzucker, Südzucker a tretí nemecký podnik koordinovali svoje postupy tým, že rešpektovali svoje hlavné odbytové oblasti pre cukor určený na spracovanie, ako aj pre cukor určený na maloobchodný predaj. V rozhodnutí Spolkového protimonopolného úradu je tiež prevzatý obsah vyššie uvedeného telefonického rozhovoru z 22. februára 2006 týkajúceho sa Rakúska.

13.

Konanie vo veci samej sa začalo po tom, čo Nordzucker podala v Rakúsku žiadosť o zhovievavosť. Bundeswettbewerbsbehörde (Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže, Rakúsko) podal na príslušné rakúske súdy návrh na vydanie deklaratórneho rozhodnutia, ktorým by sa určilo, že Nordzucker porušila článok 101 ZFEÚ, ako aj príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže. Pokiaľ ide o Südzucker, Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže navrhoval uloženie pokuty vo výške 12460000 eur za obdobie od 1. januára 2005 do 21. septembra 2006. Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže taktiež navrhoval uloženie ďalšej pokuty spoločnostiam Südzucker a Agrana vo výške 15390000 eur z dôvodu ich spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti za porušenie v období od 22. septembra 2006 do 31. októbra 2008.

14.

Vnútroštátny súd prvého stupňa tento návrh zamietol. Uviedol, že Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže nemá oprávnený záujem domáhať sa vydania deklaratórneho rozhodnutia proti spoločnosti Nordzucker. Nordzucker je totiž podnikom, na ktorý sa vzťahuje program zhovievavosti, a s ohľadom na túto skutočnosť Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže nepožiadal o udelenie pokuty. Pokiaľ ide o obdobie pred 22. februárom 2006, neexistujú informácie o tom, že by sa Rakúsko, čo i len nepriamo, podieľalo na hlavnej dohode o rešpektovaní tradičných nemeckých odbytových oblastí.

15.

Súd prvého stupňa však tiež uviedol, že žiadosť komunikovaná telefonicky 22. februára 2006 mohla viesť prinajmenšom k utlmeniu dodávok slovenskej dcérskej spoločnosti vlastnenej spoločnosťou Nordzucker do Rakúska. Následné plnenie tejto požiadavky tak predstavovalo dohodu medzi spoločnosťami Nordzucker a Südzucker, ktorá porušovala článok 101 ods. 1 ZFEÚ. Uvedený súd však rozhodol, že ak sa na určitý aspekt správania vzťahuje sankcia, ktorá už bola uložená iným vnútroštátnym orgánom ochrany hospodárskej súťaže, je uloženie ďalšej sankcie v rozpore so zásadou ne bis in idem. Podľa tohto súdu je to tak v prípade dohody z 22. februára 2006.

16.

Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže podal opravný prostriedok na Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Na základe dohody uzavretej počas telefonického rozhovoru 22. februára 2006 žiada vydanie deklaratórneho rozhodnutia, ktorým by sa rozhodlo, že Nordzucker porušila článok 101 ZFEÚ a príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o Südzucker, Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže taktiež požaduje uloženie pokuty za rovnaké protiprávne konanie. Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže spochybňuje uplatnenie zásady ne bis in idem prvostupňovým súdom. Tvrdí, že v rámci uvedeného posúdenia neboli zohľadnené územia, za ktoré boli uložené pokuty v závislosti od obratu, ktorý sa tam dosiahol. Podľa názoru Spolkového úradu pre ochranu hospodárskej súťaže je prvostupňové rozhodnutie tiež v rozpore s decentralizovaným uplatňovaním práva hospodárskej súťaže Únie, ktoré je upravené nariadením č. 1/2003, ktoré povoľuje paralelné konanie viacerých vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže.

17.

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania poznamenáva, že Spolkový protimonopolný úrad uložil spoločnosti Südzucker pokutu za konanie, ktoré zahŕňa telefonický rozhovor z 22. februára 2006, ktorý je jediným relevantným protiprávnym konaním vo veci, ktorá sa prejednáva na uvedenom súde. Tento súd ďalej poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej uplatňovanie zásady ne bis in idem podlieha trojitej podmienke totožnosti, a to konkrétne totožnosti páchateľa, relevantného skutkového stavu a chráneného právneho záujmu. Poukazuje tiež na to, čo považuje za isté napätie medzi kritériom chráneného právneho záujmu a prístupom prijatým v iných oblastiach práva Únie, ktorý podmieňuje uplatnenie zásady ne bis in idem iba totožnosťou páchateľa a skutkového stavu.

18.

Vnútroštátny súd uvádza, že judikatúra Súdneho dvora neposkytuje usmernenie, pokiaľ ide o uplatnenie zásady ne bis in idem v prípade, ak dva vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže uplatňujú v dvoch konaniach, týkajúcich sa rovnakého skutkového stavu a toho istého páchateľa, právo hospodárskej súťaže Únie a zároveň vnútroštátne právo hospodárskej súťaže. Vnútroštátny súd tiež poznamenáva, že ani z nariadenia č. 1/2003 nie je možné vyvodiť usmernenie, ako v takomto prípade postupovať. Okrem toho sa tento súd pýta, či pri uplatňovaní zásady ne bis in idem zohráva úlohu skutočnosť, že vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže zohľadnil účinky daného protiprávneho konania v inom členskom štáte a či má v tejto súvislosti akýkoľvek význam skutočnosť, že spor vo veci samej sa týkal uplatnenia programu zhovievavosti na spoločnosť Nordzucker.

19.

Za týchto okolností Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

20.

Písomné pripomienky predložili Südzucker, Agrana, Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže, belgická, nemecká a talianska vláda, ako aj Európska komisia. Südzucker, Agrana, Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže, belgická, nemecká a poľská vláda, ako aj Komisia predniesli ústne vyjadrenia na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 22. marca 2021. Uvedené pojednávanie sa konalo spoločne pre túto prejednávanú vec a tiež aj pre vec C‑117/20 bpost.

21.

Tieto návrhy majú nasledujúcu štruktúru. Na začiatku svojej analýzy sa budem zaoberať relevantnosťou prvej a druhej prejudiciálnej otázky (časť A). Následne sa budem venovať kritériu, ktorým by sa podľa môjho názoru malo riadiť uplatňovanie zásady ne bis in idem v oblasti práva hospodárskej súťaže a v ostatných prípadoch podľa článku 50 Charty (časť B). Skôr než sa budem zaoberať totožnosťou relevantného skutkového stavu na určitom území a v určitom čase (časť B.2), budem sa venovať najmä otázke chráneného právneho záujmu v práve hospodárskej súťaže Únie (časť B.1). Na záver sa zameriam na relevantnosť deklaratórneho rozhodnutia navrhovaného vo vnútroštátnom konaní, v ktorom nedošlo k uloženiu pokuty z dôvodu, že uvedené konanie sa týkalo uplatnenia programu zhovievavosti, pokiaľ ide o uplatnenie zásady ne bis in idem v uvedenom konaní (časť C).

22.

Vnútroštátny súd svojou prvou a druhou otázkou žiada od Súdneho dvora, aby určil, či sa kritérium chráneného právneho záujmu uplatňuje v rámci dvoch vnútroštátnych konaní, ktoré sa týkajú tých istých porušovateľov a toho istého skutkového stavu, v ktorých príslušné vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže uplatňujú článok 101 ZFEÚ a vnútroštátne právo hospodárskej súťaže (prvá otázka). Za predpokladu, že by kritérium právneho záujmu bolo relevantné, sa vnútroštátny súd tiež pýta, či právo hospodárskej súťaže Únie a vnútroštátne právo hospodárskej súťaže chránia ten istý právny záujem (druhá otázka).

23.

Hoci nebola formálne vznesená námietka neprípustnosti, Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže, nemecká vláda a Komisia sa domnievajú, že odpoveď na prvú otázku (a do určitej miery aj na druhú otázku) nie je rozhodujúca pre vydanie rozhodnutia v tejto veci. V podstate sa domnievajú, že v konaní vo veci samej nejde o totožnosť skutkového stavu, pretože Spolkový protimonopolný úrad a Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže posudzovali uvedené protisúťažné správanie iba vo vzťahu k územiu svojho štátu. Nie je preto potrebné posudzovať chránený právny záujem.

24.

Neodporúčam, aby sa upustilo od odpovede na prvú a druhú položenú otázku.

25.

Po prvé, predovšetkým nie je jasné, či Spolkový protimonopolný úrad obmedzil svoje konanie iba na nemecké územie. Zdá sa totiž, že nie je úplne jasné, čo presne uvedený vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže zohľadnil a aké z toho vyplývajú dôsledky. Chápem, že tieto nejasnosti pramenia z odkazu uvedeného v rozhodnutí Spolkového protimonopolného úradu na telefonický rozhovor z 22. februára 2006, počas ktorého sa hovorilo o rakúskom trhu. Na tento rozhovor sa odvoláva aj Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže v konaní vo veci samej.

26.

Neexistujú však informácie, ktoré by objasňovali, či (a ako) bol koordinovaný postup vyplývajúci z tohto rozhovoru zohľadnený pri stanovení územného rozsahu konania na Spolkovom protimonopolnom úrade a v jeho konečnom rozhodnutí. Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti v súvislosti s územným rozsahom rozhodnutia Spolkového protimonopolného úradu. Ďalej uvádza, že toto rozhodnutie neobsahuje údaje o obrate, ktorý slúžil ako základ pre výpočet pokuty uloženej spoločnosti Südzucker.

27.

K týmto pochybnostiam navyše uvádzam, že znenie prvej otázky výslovne odkazuje na ten istý skutkový stav. Tretia otázka sa následne týka totožných účinkov daného porušenia práva hospodárskej súťaže. Ak sa majú tieto otázky chápať v kontexte návrhu na začatie prejudiciálneho konania, zdá sa, že podľa názoru vnútroštátneho súdu by mohlo dôjsť k územnému prekrývaniu sa medzi konaním vedeným Spolkovým protimonopolným úradom na jednej strane a konaním, ktoré prebieha pred vnútroštátnym súdom, na strane druhej.

28.

Po druhé vnútroštátny súd jasne vyzýva Súdny dvor, aby poskytol usmernenie k otázke chráneného právneho záujmu. Hoci je pravdepodobné, že táto skutočnosť môže byť zohľadnená po overení totožnosti porušovateľa a relevantného skutkového stavu, osobitosti tejto veci a záujem na hospodárnosti súdneho konania môžu vyžadovať, aby sa posúdenie uskutočnilo v odlišnom poradí. Určenie tohto poradia je na rozhodnutí vnútroštátneho súdu.

29.

Po tretie, čo sa týka skôr doplňujúcej poznámky, ktorá je napriek tomu významná, vnútroštátny súd sa prostredníctvom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania pýta, či je možné použiť zásadu ne bis in idem konkrétne v konaniach v oblasti práva hospodárskej súťaže a podľa článku 50 Charty vo všeobecnosti. V tomto kontexte by mi pripadalo skôr nejasné a určite nie v súlade s duchom súdnej spolupráce, ak by sa mal Súdny dvor jednoducho zamerať na jednu z podmienok, ktorá by nemusela byť splnená (ale ktorá v skutočnosti predstavuje skutkovú otázku, ktorú musí vyriešiť vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie konania) bez toho, aby uviedol, aké sú ostatné aspekty tohto kritéria.

30.

Stručne povedané v rozsahu, v akom nie je možné vylúčiť, že sa obe konania skutkovo tak či onak prekrývajú, alebo že vnútroštátny súd môže žiadať, aby otázka právneho záujmu bola posúdená pred otázkou totožnosti skutkového stavu, nie je možné domnienku relevancie ( 5 ) návrhov na začatie prejudiciálneho konania považovať za vyvrátenú. Na základe uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú aj druhú položenú otázku.

31.

Prvá a druhá položená otázka sa týkajú definície kritéria, ktorým by sa malo riadiť uplatňovanie zásady ne bis in idem v oblasti práva hospodárskej súťaže, a konkrétne v tomto kontexte definície pojmu „idem“.

32.

Začnem krátkym pripomenutím dôvodov, ktoré v tomto ohľade viedli k položeniu otázok. Moja navrhovaná odpoveď na prvú otázku vychádza z analýzy, ktorú som už uskutočnil v mojich paralelných návrhoch vo veci bpost. Navrhujem jednotné kritérium pre uplatňovanie zásady ne bis in idem podľa článku 50 Charty, ktorý vychádza z totožnosti troch kritérií: porušovateľa; relevantného skutkového stavu; a chráneného právneho záujmu (časť 1).

33.

Ďalej sa v odpovedi na druhú otázku budem zaoberať problematikou chráneného právneho záujmu konkrétne v práve hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti som dospel k záveru, že keď dva vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže uplatňujú článok 101 ZFEÚ a rovnocenné ustanovenia vnútroštátneho práva, chránia ten istý právny záujem (časť 2).

34.

Na záver sa budem venovať otázke, či sa obe konania posudzované v prejednávanej veci týkajú rovnakého skutkového stavu a či je to z právneho hľadiska vôbec možné. Nakoniec budem konštatovať, že otázka, či Spolkový protimonopolný úrad zohľadnil účinky daného porušenia práva hospodárskej súťaže v Rakúsku, je skutočne relevantná pre uplatniteľnosť zásady ne bis in idem v konaní vo veci samej, ale že z faktického hľadiska to je zjavne nejasná otázka (časť 3).

35.

Prvá a druhá prejudiciálna otázka pravdepodobne vychádzajú z opakovaného potvrdenia Súdnym dvorom, že v práve hospodárskej súťaže splnenie podmienky idem vyžaduje nielen totožnosť porušovateľa a skutkového stavu, ale aj totožnosť chráneného právneho záujmu. ( 6 )

36.

Judikatúra týkajúca sa zásady ne bis in idem v práve hospodárskej súťaže Únie sa začala objavovať asi pred 50 rokmi v rozsudku Súdneho dvora Wilhelm a i. ( 7 ). Táto vec sa týkala súbežného vnútroštátneho a nadnárodného vyšetrovania protisúťažného správania. Konštatovanie Súdneho dvora, že „právo Spoločenstva a vnútroštátne kartelové právo posudzujú kartely z rôznych uhlov pohľadu“ ( 8 ), bolo neskôr doplnené spresnením, že ochrana poskytovaná zásadou ne bis in idem sa v práve hospodárskej súťaže uplatní len vtedy, ak sa druhé konanie týka nielen totožného porušovateľa a skutkového stavu, ale aj totožného chráneného právneho záujmu. ( 9 ) Takýto výklad uvedenej zásady bol potvrdený najmä v rozsudku Toshiba ( 10 ). Napriek rastúcej kritike používania podmienky týkajúcej sa chráneného právneho záujmu, ktorá sa nenachádza v iných oblastiach práva Únie, ( 11 ) bol ten istý výklad naposledy potvrdený v rozsudku Slovak Telecom ( 12 ).

37.

Súdny dvor v judikatúre týkajúcej sa článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach (ďalej len „DVSD“) výslovne obmedzil posudzovanie pojmu „idem“ len na totožnosť porušovateľa a skutkového stavu. ( 13 ) V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že jediným relevantným kritériom na posúdenie podmienky idem je „zhodnosť skutkovej podstaty činu, ktorým sa rozumie existencia súboru konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené“ ( 14 ). Podobne v judikatúre týkajúcej sa kombinácie trestného a správneho konania Súdny dvor uviedol, že „článok 50 Charty nebráni tomu, aby členský štát za to isté konanie spočívajúce v nesplnení povinností podať priznanie k DPH uložil kombináciu daňových a trestných sankcií“ ( 15 ). Neskôr Súdny dvor spresnil, že „článok 50 Charty tak zakazuje uložiť za rovnaké skutky viacero sankcií trestnej povahy na základe rôznych na ten účel vedených konaní“ ( 16 ). Posunutím analýzy bližšie k pojmu „bis“ Súdny dvor umožnil pokračovanie druhého konania v tej istej veci za predpokladu uplatnenia ustanovenia o obmedzení práv uvedeného v článku 52 ods. 1 Charty. ( 17 )

38.

V súčasnosti sa kritérium uvedené v rozsudku Menci javí ako všeobecne uplatniteľné; teda uplatniteľné na všetky situácie, na ktoré sa vzťahuje článok 50 Charty. To tiež umožňuje súbežné uplatňovanie konkrétnejších pravidiel, ako napríklad článku 54 DVSD alebo článku 3 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV o európskom zatykači. ( 18 ) Zdá sa však, že všeobecné kritérium teraz pracuje s pojmom idem factum veľmi široko, pokiaľ ide o pôsobnosť článku 50 Charty, v kombinácii s pomerne veľkorysými „zadnými dvierkami“ v podobe možnosti obmedzenia práv podľa článku 52 ods. 1 Charty.

39.

Nemám v úmysle opakovať tvrdenia, na základe ktorých považujem takýto prístup za problematický. Môžem len odkázať na svoju analýzu vo veci bpost ( 19 ). Na základe uvedeného navrhujem, aby bolo (jednotné) kritérium idem v zmysle článku 50 Charty založené na trojitej totožnosti: porušovateľa; relevantného skutkového stavu a chráneného právneho záujmu. ( 20 )

40.

Objasnenie tohto východiskového bodu ma vedie k hlbšiemu preskúmaniu dvoch prvkov tohto kritéria, ktoré sú jadrom prejednávanej veci, a to totožnosti chráneného právneho záujmu (časť 2) a totožnosti skutkového stavu (časť 3).

41.

Podľa mojich vedomostí, aj keď podmienka chráneného právneho záujmu vo veciach práva hospodárskej súťaže bola opakovane potvrdená, nebola nikdy skutočne vysvetlená, ( 21 ) s výnimkou tvrdenia, že „vnútroštátne právo vychádza z úvah, ktoré sú špecifické pre každé vnútroštátne právo a zohľadňuje obmedzujúce postupy iba v tomto kontexte“ ( 22 ).

42.

Konkrétna otázka, či právo hospodárskej súťaže Únie a vnútroštátne práva hospodárskej súťaže chránia ten istý právny záujem, bola Súdnemu dvoru položená nedávno v rozsudku Powszechny Zakład Ubezpieczeń na Życie ( 23 ). Súdny dvor však nepovažoval za potrebné sa touto otázkou zaoberať. Hoci sa konanie vo veci samej týkalo súbežného uplatnenia vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže a práva hospodárskej súťaže Únie, zahŕňalo iba jedno konanie pred vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže. Súdny dvor tak iba zdôraznil, že v uvedenom konaní neexistuje bis, ktorým by bolo možné začať, a nezaoberal sa idem.

43.

Naopak v prejednávanej veci ide jasne o dve konania, ktoré sa týkajú tých istých porušovateľov, čo je v prejednávanej veci relevantné. ( 24 ) Pokiaľ teda vnútroštátny súd ešte pred posúdením otázky chráneného právneho záujmu nedospeje k záveru, že sa obe konania týkajú odlišného skutkového stavu, potom je otázka chráneného právneho záujmu zjavne relevantná.

44.

Chráni právo hospodárskej súťaže Únie a vnútroštátne práva hospodárskej súťaže rovnaký právny záujem? Ak sa na ne nahliada všeobecne, potom s ohľadom na imperatív spravodlivej a nenarušenej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu určite áno. Nemyslím si však, že by bolo vhodné ukončiť analýzu na tomto mieste. Otázka chráneného právneho záujmu by sa mala posudzovať s ohľadom na konkrétne ustanovenie. Je potrebné sa zamerať na konkrétny záujem alebo účel sledovaný použitým ustanovením a na to, čo toto ustanovenie sankcionuje a z akého dôvodu. ( 25 )

45.

Na jednej strane pri posúdení z abstraktného hľadiska niet pochybností o tom, že v súčasnosti sa pravidlá Únie v oblasti hospodárskej súťaže a vnútroštátne pravidlá hospodárskej súťaže do veľkej miery zblížili. Bez toho, aby boli dotknuté historické dôvody, z ktorých vychádza konštatovanie v rozsudku Wilhelm a i. o odlišnosti práva hospodárskej súťaže Spoločenstva a vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže, ( 26 ) je zrejmé, že nariadenie č. 1/2003 zblížilo právo hospodárskej súťaže Únie a vnútroštátne právo hospodárskej súťaže. Potreba zbližovania a spolupráce sa odráža tak v predmete dotknutých právnych predpisov, ako aj v inštitúciách, ktoré tieto právne predpisy uplatňujú.

46.

Pokiaľ ide o hmotnoprávne ustanovenia, nariadenie č. 1/2003 jasne oprávňuje vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže uplatňovať články 101 a 102 ZFEÚ. ( 27 ) Stanovuje tiež pravidlá, ktorých cieľom je zabezpečiť konzistentnosť ich uplatňovania. To znamená, že možno sú to práve ustanovenia nariadenia č. 1/2003 týkajúce sa inštitúcií a postupov, ktoré vytvárajú pomerne prepracovaný systém „Európskej siete pre hospodársku súťaž“, ktorá podnecuje účasť Komisie a aj príslušných vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže a ktorých cieľom je dosiahnutie jednotnosti uplatňovania článkov 101 a 102 ZFEÚ. Okrem toho prijatie smernice (EÚ) 2019/1 ( 28 ) normotvorcom Únie rieši vnímané medzery súčasného režimu. Táto smernica posilňuje postavenie vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže tak, aby mohli účinnejšie vymáhať dodržiavanie článkov 101 a 102 ZFEÚ v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú jednotlivé kapitoly tohto nástroja. ( 29 )

47.

S ohľadom na uvedené systematické prepracovanie je ťažké sa domnievať, že právo hospodárskej súťaže Únie a vnútroštátne práva hospodárskej súťaže sa nezblížili od doby, keď o ich vzťahu rozhodoval Súdny dvor vo veci Wilhelm a i. Takáto úvaha sa zdá byť správna nielen pri zohľadnení presného znenia použitého Súdnym dvorom v uvedenom rozsudku, ktorý odkazuje na „právo Spoločenstva a vnútroštátne právo týkajúce sa kartelových dohôd“ ( 30 ), ale aj vtedy, keď sa v neskoršej judikatúre zohľadní všeobecný odkaz na „obmedzujúce postupy“ ( 31 ).

48.

Na druhej strane, keď sa zameriame na konkrétne ustanovenia, nie je možné s úplnou istotou tvrdiť, že v určitých oblastiach pravidiel hospodárskej súťaže už neexistujú (alebo skôr už nemôžu existovať) rozdiely. ( 32 ) Článok 3 nariadenia č. 1/2003 nielenže upravuje, na rozdiel od predchádzajúceho nariadenia č. 17, vzťah medzi pravidlami hospodárskej súťaže Únie a vnútroštátnymi pravidlami hospodárskej súťaže, ale tiež konkrétne uznáva, že existujú prípady, keď by sa vnútroštátne pravidlá hospodárskej súťaže mohli z hľadiska svojej podstaty líšiť od pravidiel hospodárskej súťaže Únie.

49.

Pokiaľ ide o uplatňovanie článkov 101 a 102 ZFEÚ na vnútroštátnej úrovni, z článku 3 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 vyplýva, že členské štáty nemôžu podriadiť dohody, rozhodnutia združení podnikov alebo zosúladené postupy prísnejším pravidlám, než sú tie, ktoré existujú na úrovni Únie. Členské štáty však majú možnosť tak urobiť, pokiaľ ide o jednostranné správanie podnikov. Čo sa týka prípustného priestoru pre konkrétne vnútroštátne pravidlá, existuje tu teda rozdiel v závislosti od toho, či sa na predmetné správanie vzťahuje článok 101 ZFEÚ alebo článok 102 ZFEÚ.

50.

Okrem toho pokiaľ ide o vnútroštátne právne predpisy v oblasti fúzií, článok 3 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 vymedzuje ešte širší priestor na odlišnosti a vyhradzuje možnosť trvalého uplatňovania vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sledujú prevažne odlišný cieľ než články 101 a 102 ZFEÚ. Túto poslednú možnosť potvrdzuje aj odôvodnenie 9 nariadenia č. 1/2003, ktoré, okrem iného uvádza, že „členské štáty môžu… na svojom území vykonávať vnútroštátne právne predpisy, ktoré zakazujú alebo postihujú konania nečestnej obchodnej praxe nezávisle na tom, či sú jednostranné alebo dohodnuté zmluvne“.

51.

Zo štrukturálneho hľadiska teda vzájomný normatívny vzťah medzi pravidlami Únie a vnútroštátnymi pravidlami, na ktoré sa vzťahuje článok 3 nariadenia č. 1/2003 predpokladá prinajmenšom štyri rôzne scenáre. Po prvé v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje článok 101 ZFEÚ, dochádza k úplnému obsahovému prekrývaniu, a preto v nich členské štáty nemôžu prijať prísnejšie pravidlá. Po druhé v situáciách, na ktoré sa vzťahuje článok 102 ZFEÚ dochádza k pomerne veľkému, nie však úplnému obsahovému prekrývaniu, a preto v nich členské štáty môžu prijať prísnejšie pravidlá. ( 33 ) Po tretie existuje čiastočná harmonizácia kontroly fúzií. Po štvrté a snáď ako najdôležitejšie, že pre členské štáty je vyhradený jasný normatívny priestor, pokiaľ ide o vnútroštátne pravidlá, ktoré sledujú iné ciele ako články 101 a 102 ZFEÚ, pričom ako príklad sa uvádza vnútroštátna regulácia nekalých obchodných praktík.

52.

Článok 3 nariadenia č. 1/2003 teda uznáva, že právo hospodárskej súťaže Únie a vnútroštátne právo hospodárskej súťaže nie sú rovnaké, prinajmenšom nie vo všetkých ich aspektoch. ( 34 ) Tento potenciálny rozdiel však súvisí s normatívnou kvalitou sledovaného záujmu (alebo cieľa). Nemôže ísť len o odlišný územný rozsah.

53.

Inými slovami, nemyslím si, že jednoduchý (kvantitatívny) rozdiel v územnom rozsahu toho istého protiprávneho konania, a teda aj daného pravidla, sám osebe naznačuje (kvalitatívny) rozdiel v právnom záujme. ( 35 ) Zatiaľ čo právo hospodárskej súťaže Únie sa vzťahuje na situácie, v ktorých je ovplyvnený obchod medzi členskými štátmi, na vnútorné situácie sa uplatňuje vnútroštátne právo hospodárskej súťaže. Podľa môjho názoru tento rozdiel poukazuje na územný rozsah protiprávneho konania, prípadne spojeného so závažnosťou zásahu do chráneného právneho záujmu, ale nie nevyhnutne na odlišnú kvalitu tohto chráneného právneho záujmu. ( 36 )

54.

Jednoducho povedané, cenový kartel uzatvorený a vykonávaný v Českej republike pravdepodobne kvalitatívne ovplyvní rovnaký chránený právny záujem bez ohľadu na to, či nakoniec, a vzhľadom na vplyv na obchod medzi členskými štátmi, pôjde o vnútroštátne ustanovenie odrážajúce článok 101 ZFEÚ, ( 37 ) ktoré sa uplatní v tejto súvislosti, alebo o článok 101 ZFEÚ v spojení s týmto vnútroštátnym ustanovením alebo prípadne o samotný článok 101 ZFEÚ.

55.

Tento zložený obrázok sa totiž riadi všeobecným pravidlom, podľa ktorého sa vnútroštátne pravidlá hospodárskej súťaže uplatňujú len vtedy, ak právo Únie nestanovuje osobitné pravidlá. ( 38 ) Do tej miery, do akej sa oba súbory pravidiel skutočne prekrývajú, alebo v každom prípade, hneď ako začnú sankcionovať rovnaký súbor skutkových okolností, je potrebné určiť in concreto s ohľadom na konkrétne ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na rovnaký prípad na oboch úrovniach, či je chránený právny záujem rovnaký na úrovni Únie a tiež aj na vnútroštátnej úrovni.

56.

Pri uplatnení tohto prístupu na prejednávanú vec potom z článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 vyplýva, že ak vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže (alebo vnútroštátny súd) uplatní svoje vnútroštátne právo na správanie, ktoré v zmysle článku 101 ZFEÚ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi, musí tiež uplatniť článok 101 ZFEÚ. Inými slovami, ak sa na dané správanie vzťahuje aj článok 101 ZFEÚ, vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže alebo súdy musia uplatniť aj toto ustanovenie. ( 39 )

57.

Ďalej, ako vyplýva z článkov 3 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003, výsledok uplatnenia vnútroštátneho práva na situáciu, na ktorú sa vzťahuje článok 101 ZFEÚ, sa nemôže líšiť od dosiahnutého výsledku v situácii, ak by sa uplatnil iba samotný článok 101 ZFEÚ. Teda bez toho, aby bola dotknutá otázka, aká je v takejto situácii pridaná hodnota súbežného uplatnenia vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže, ( 40 ) je v každom prípade ťažké si predstaviť, ako by sa mohli líšiť príslušné ciele predmetného vnútroštátneho pravidla a článku 101 ZFEÚ. Okrem toho, ak dva vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže následne uplatnia to isté ustanovenie práva Únie, a to článok 101 ZFEÚ, potom s ohľadom na to, že je vylúčené, aby sa jeho uplatnenie na vnútroštátnej úrovni odlišovalo, musí byť istotne totožný aj konkrétny chránený právny záujem, ktorý sledujú oba vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže.

58.

Stručne povedané, odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku by mala byť taká, že skutočnosť, či právo hospodárskej súťaže Únie chráni rovnaký právny záujem ako vnútroštátne právo hospodárskej súťaže, sa musí stanoviť skúmaním konkrétnych použitých pravidiel. To zahŕňa posúdenie, či sa predmetné vnútroštátne pravidlá odchyľujú od pravidiel Únie. Ak orgány hospodárskej súťaže dvoch členských štátov uplatnia článok 101 ZFEÚ a zodpovedajúce ustanovenie vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže, potom chránia ten istý právny záujem.

59.

Teraz sa budem venovať tretej otázke. Vnútroštátny súd sa pýta, či je relevantné, že Spolkový protimonopolný úrad zohľadnil účinky predmetného kartelu v inom členskom štáte, teda, ako tomu rozumiem, na rakúskom trhu.

60.

Na túto otázku je potrebné odpovedať kladne.

61.

Ako uviedla generálna advokátka Kokott vo svojich návrhoch vo veci Toshiba, „kartely sú zakázané a stíhané práve preto, lebo majú dopady na hospodársku súťaž alebo sú v každom prípade spôsobilé hospodársku súťaž negatívne ovplyvniť“ ( 41 ). Taktiež uviedla, že „či v určitom prípade bolo cieľom alebo dôsledkom vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže nemožno posúdiť abstraktne, ale vzhľadom na určité časové obdobie a určité územie“ ( 42 ).

62.

Inými slovami, na určenie, či druhému konaniu bráni zásada ne bis in idem, je dôležité vymedzenie času a priestoru, ktorých sa týka predmetné obmedzenie. V rozsudku Toshiba Súdny dvor v tomto ohľade súhlasil s generálnou advokátkou a zdôraznil, že konanie podnikov, „ktorého cieľom alebo účinkom bolo zabrániť hospodárskej súťaži, obmedziť ju alebo skresliť, nemožno posudzovať abstraktne, ale sa musí preskúmať so zreteľom na územie…, na ktorom sa prejavil cieľ alebo účinok predmetného konania, a so zreteľom na obdobie, počas ktorého predmetné konanie malo takýto cieľ alebo účinok“ ( 43 ). Podľa Súdneho dvora tak územie, ako aj čas, sú relevantné prvky, ktoré tvoria totožnosť skutkovej podstaty. ( 44 )

63.

V nasledujúcich častiach týchto návrhov sa na základe vyššie uvedeného budem stručne zaoberať totožnosťou času a priestoru v konaní vo veci samej. Po prvé vzhľadom na informácie uvedené v spise mi nezostáva nič iné ako ponúknuť jednoduchú hypotézu, či Spolkový protimonopolný úrad zohľadnil taktiež účinky zakázaného konania na rakúskom trhu (časť a). Po druhé sa budem zaoberať otázkou, ktorú môže najlepšie vyriešiť Súdny dvor, a to, či by takéto extrateritoriálne sankcionovanie účinkov určitého správania, ku ktorému by zjavne došlo v inom členskom štáte, bolo z právneho hľadiska skutočne možné (časť b).

64.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že rozhodnutie Spolkového protimonopolného úradu reprodukuje obsah telefonického rozhovoru z 22. februára 2006 v súvislosti s Rakúskom. Zároveň sa tiež Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže v rámci konania o opravnom prostriedku pred súdom, ktorým podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, odvoláva na ten istý telefonický rozhovor.

65.

Je celkom možné, že sa jeden telefonický rozhovor môže týkať viacerých územných trhov. V tejto súvislosti však nie je úplne jasné, či Spolkový protimonopolný úrad skutočne zohľadnil účinky daného kartelu o rozdelení trhu na rakúsky trh a čo vlastne v prejednávanej veci znamená „zohľadnenie účinkov“.

66.

Na zaistenie uplatnenia ochrany poskytovanej zásadou ne bis in idem nestačí, aby určité správanie alebo súbor skutočností boli uvedené a reprodukované niekde v rozhodnutí. Je nevyhnutné určiť, že totožný prvok skutkového stavu je významný z právneho hľadiska, pričom jeho účinky musia byť ako také kvalifikované a posudzované. Boli v prejednávanej veci takéto skutkové okolnosti týkajúce sa predmetného telefonického rozhovoru uvedené v konštatovaní o porušení práva hospodárskej súťaže, ktoré uviedol Spolkový protimonopolný úrad? Vyplýva z rozhodnutia Spolkového protimonopolného úradu, že daný vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže stíhal a potrestal príslušné podniky tiež v spojitosti s rakúskym trhom? Alebo považoval Spolkový protimonopolný úrad tento rozhovor za dôkaz preukazujúci protiprávne konanie týkajúce sa nemeckého trhu? ( 45 )

67.

Predpokladám, že rozhodnutie vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže by malo obsahovať informácie tohto druhu, či už pôvodne v súvislosti s definíciou relevantného trhu, alebo predovšetkým so zistením, kde a kedy podľa jeho názoru došlo k porušeniu pravidiel hospodárskej súťaže.

68.

Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby v prípade potreby v spolupráci so Spolkovým protimonopolným úradom preskúmal a určil odpoveď na tieto otázky na účely zistenia skutočného rozsahu konania uvedeného vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže. Táto spolupráca by sa mohla uskutočniť buď nepriamo, s pomocou Spolkového úradu pre ochranu hospodárskej súťaže, ( 46 ) alebo priamo. ( 47 )

69.

Konečne, ako uviedol vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania a ako zdôraznili niektorí dotknutí účastníci konania, Spolkový protimonopolný úrad pri výpočte celkovej výšky pokuty zohľadnil obrat dotknutých podnikov iba na nemeckom území. V rozsudku Toshiba Súdny dvor v podobnom kontexte, ako je výpočet pokút Komisiou, uviedol, že takáto skutočnosť môže byť relevantná. ( 48 )

70.

Aj keď by takáto skutočnosť naozaj mohla byť užitočným nepriamym ukazovateľom, ťažko môže byť sama osebe považovaná za rozhodujúcu. Po prvé vyžaduje určitú úroveň spätných úvah. Obrátená príčinná súvislosť však nemusí vždy fungovať: skutočnosť, že nejaký orgán vypočítal pokutu práve konkrétnym spôsobom a nie iným, môže byť zapríčinená dôvodmi, ktoré nesúvisia so zamýšľaným rozsahom rozhodnutia. Po druhé, pokiaľ ide o výpočet pokút, v praxi vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže už došlo k určitému zblíženiu. ( 49 ) Táto prax však nie je plne harmonizovaná a musí byť čiastočne určená rozdielnymi vnútroštátnymi právnymi predpismi a zvyklosťami.

71.

Súhrnne je možné uviesť, že objasnenie územného (a potenciálne časového) rozsahu rozhodnutia Spolkového protimonopolného úradu je skutkovou otázkou, ktorej určenie prináleží vnútroštátnemu súdu. Vhodnejšou otázkou, ktorou je potrebné sa zaoberať v skoršej fáze a na ktorej posúdenie je Súdny dvor povolanejší, je však otázka, či je vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže oprávnený sankcionovať extrateritoriálne účinky daného protiprávneho konania.

72.

Bez ohľadu na to, ako Spolkový protimonopolný úrad postupoval z faktického hľadiska, mohol z právneho hľadiska dohliadať na porušovanie pravidiel hospodárskej súťaže na rakúskom trhu a taktiež ho sankcionovať? V tomto ohľade sa postoj účastníkov tohto konania líši.

73.

Agrana tvrdí, že účinky rozhodnutí vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, ktorými sa uplatňuje článok 101 ZFEÚ, nie je možné obmedziť na územie štátu. Keď vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže uplatňujú článok 101 ZFEÚ, musia analyzovať všetky aspekty predmetného obmedzenia hospodárskej súťaže na vnútornom trhu.

74.

Naopak Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže tvrdí, že zásada teritoriality obmedzuje sankčnú právomoc vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže na územie štátu. Tým sa riadil aj Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže, keď výpočet pokuty uloženej spoločnosti Südzucker založil na obrate dosiahnutom na rakúskom trhu. Zásada teritoriality tak vylučuje možnosť porušenia zásady ne bis in idem, pretože územný rozsah sankcionovaného správania sa bude vždy líšiť. Nemecká vláda má podobný názor. Vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže môže sankcionovať porušenie práva hospodárskej súťaže iba na svojom vlastnom území, čo sa odráža v tom, že pokuta sa vypočítava na základe obratu podniku dosiahnutého v danom členskom štáte.

75.

Belgická vláda sa domnieva, že keď vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže uplatňuje článok 101 ZFEÚ, musí postupovať tak, ako by postupovala Komisia, teda s prihliadnutím na všetky účinky predmetného obmedzenia na hospodársku súťaž na vnútornom trhu. To však zahŕňa dve obmedzenia. Po prvé ústavné právo a tradície členského štátu môžu zakázať vnútroštátnemu orgánu hospodárskej súťaže sankcionovanie extrateritoriálnych účinkov. Po druhé sankcionovanie extrateritoriálnych účinkov je v každom prípade možné iba na základe dohody s vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže, ktorého územie je dotknuté.

76.

Na úvod pripomínam, že stíhanie a udeľovanie trestov sa tradične riadia zásadou teritoriality. Samozrejme je možné, že by štát skúsil „prekročiť svoje hranice“ a snažil sa potrestať správanie, ktoré sa stalo niekde inde. K tomu by mohlo dôjsť v situáciách, ktoré podliehajú osobitnej jurisdikcii, či už ide o určité typy osôb (konkrétne jeho vlastní občania) alebo o určité typy protiprávnych činov (konkrétne buď o tie, ktoré útočia na záujem štátu bez ohľadu na miesto ich spáchania, alebo o určité typy zavrhnutiahodných trestných činov podliehajúcich všeobecnej právomoci atď.).

77.

Podstatou všetkých týchto prípadov účinnej extrateritoriality však je, že vyžadujú výslovný právny základ, či už vo vnútroštátnom, medzinárodnom práve alebo práve Únie. Pozoruhodným a novším príkladom takéhoto extrateritoriálneho splnomocnenia v práve Únie je kompetencia vedúceho dozorného orgánu v rámci jednotného kontaktného miesta podľa nariadenia (EÚ) 2016/679 (ďalej len „GDPR“) vyšetrovať a v prípade potreby sankcionovať celé cezhraničné spracúvanie, ktoré vykonáva prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ v rámci Európskej únie. ( 50 ) Aj keby bolo prehnané tvrdiť, že presné vymedzenie príslušnosti v rámci tohto režimu nie je sporné, ( 51 ) stále nepochybne existuje hmotnoprávne ustanovenie z hľadiska zákonnosti spracúvania údajov, ako aj ustanovenie o výslovnej príslušnosti, podľa ktorého je príslušný dozorný orgán oprávnený postupovať extrateritoriálne pri uplatňovaní týchto hmotnoprávnych pravidiel.

78.

Aké koncepčné stanovisko bolo v tejto súvislosti prijaté nariadením č. 1/2003? Musím priznať, že nie je ľahké to zostručniť.

79.

Na jednej strane existujú jasné náznaky, že sa uvažovalo o cezhraničnej pôsobnosti. Po prvé spúšťacím mechanizmom pre povinnosť vnútroštátnych orgánov uplatňovať články 101 a 102 ZFEÚ je skutočnosť, že môže byť ovplyvnený obchod medzi členskými štátmi. Zdá sa, že táto skutočnosť by mohla tiež vyvolať vlastnú právomoc vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže stíhať a sankcionovať extrateritoriálne účinky daného porušenia.

80.

Po druhé sa zdá, že článok 13 nariadenia č. 1/2003 uvedené skutočnosti potvrdzuje. Prvý odsek tohto ustanovenia stanovuje, že vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže môže prerušiť konanie alebo zamietnuť sťažnosť, ak sa tou istou dohodou, rozhodnutím združenia alebo postupom zaoberá iný orgán. ( 52 ) Podobne druhý odsek tohto ustanovenia stanovuje, že vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže môže zamietnuť sťažnosť proti dohode, rozhodnutiu združenia alebo postupu, ktorým sa už zaoberá iný orgán hospodárskej súťaže. ( 53 )

81.

Po tretie výklad, podľa ktorého postup vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže môže mať extrateritoriálny rozsah, sa tiež javí byť potvrdený v oznámení o spolupráci, ktoré vydala Komisia. Toto oznámenie spresňuje, pokiaľ ide o článok 13, že slovné spojenie „zaoberá sa prípadom“ uvedené v tomto ustanovení „neznamená iba, že bola podaná sťažnosť na iný orgán, ale znamená, že iný orgán ju sám vyšetruje alebo vyšetril“ ( 54 ). Toto oznámenie ďalej uvádza, že článok 13 „sa môže uplatňovať vtedy, ak sa dohoda alebo postup týka toho istého porušenia alebo porušení na tých istých relevantných a výrobkových a územných trhoch“ ( 55 ).

82.

To isté oznámenie navyše s ohľadom na dané porušenie práva hospodárskej súťaže podrobne opisuje pojem „orgán, ktorý má výhodné umiestnenie“ uvedený v predmetnom oznámení. ( 56 ) Ak je príslušnosť vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže vo všetkých situáciách obmedzená na územie štátu, potom pojem „orgán, ktorý má výhodné umiestnenie“ nedáva veľký zmysel, pokiaľ sa nebude uznávať skutočnosť, že niektoré zložky porušenia môžu zostať nepotrestané z dôvodu územných obmedzení príslušnosti daného „orgánu, ktorý má výhodné umiestnenie“. Naproti tomu, ak by sa pripustilo, že účinná ochrana hospodárskej súťaže na vnútornom trhu môže vyžadovať, aby dané protisúťažné správanie bolo vyšetrované iba jedným vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže, ktorý má výhodné umiestnenie, potom by taký vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže skutočne mal mať možnosť vyšetriť toto správanie ako celok, aby ani jedna zložka takého správania nezostala bez sankcie.

83.

V každom prípade oznámenie o spolupráci nie je právne záväzným aktom práva Únie a význam možnosti „prerušiť alebo zamietnuť“ sťažnosť podľa článku 13 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 nie je úplne jednoznačný. Z článku 13 ako celku však vyplýva, že môžu existovať územné presahy. Ak by boli právomoci všetkých vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže striktne obmedzené na štátne územie, aký by malo význam prerušenie alebo zastavenie konania o sťažnosti, pokiaľ by išlo konanie prebiehajúce pred iným vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže, ktoré sa zaoberá tým istým správaním? Je pravda, že existuje veľa odlišných, ale súvisiacich záležitostí, v súvislosti s ktorými môže prerušenie dávať zmysel, ale zdá sa, že „zamietnutie“ má zmysel len vtedy, ak bola tá istá vec predložená dvom vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže s rovnakým územným rozsahom.

84.

Na druhej strane je potrebné uznať, že ide iba o „nepriame náznaky“, že pri vytváraní nariadenia č. 1/2003 sa uvažovalo o extrateritoriálnej príslušnosti. Okrem toho však súhlasím s nemeckou vládou, že v nariadení č. 1/2003 chýba kľúčové ustanovenie, ktoré by jednoznačne priznávalo vnútroštátnemu orgánu hospodárskej súťaže možnosť viesť konanie aj extrateritoriálne. Ako uvedená vláda výstižne poznamenala, článok 5 nariadenia č. 1/2003, nazvaný „Právomoci orgánov hospodárskej súťaže členských štátov“, v ktorom by sa podľa očakávania dalo za normálnych okolností nájsť podobné splnomocňujúce ustanovenie, o tomto nič neuvádza. Nepredstavuje teda dostatočný právny základ na to, aby vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže mohol prijať rozhodnutia s extrateritoriálnym účinkom, pokiaľ takýto základ nie stanovený vnútroštátnym právom. Belgická vláda tiež uvádza argumenty potvrdzujúce tento záver.

85.

Súhlasím s týmito vládami v tom, že na to, aby sa právomoci vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže mohli vykonávať extrateritoriálne, je potrebné, aby existoval zodpovedajúci právny základ, ktorý pri súčasnom stave práva Únie môže vyplývať len z vnútroštátneho právneho poriadku. Je možné ešte stručne dodať, že nemecká vláda na pojednávaní uviedla, že takýto právny základ sa nenachádza ani v nemeckom práve.

86.

Dovoľujem si zdôrazniť, že takéto tvrdenie je plne v súlade so znením článku 101 ZFEÚ, ktorý ako jednu z podmienok svojho uplatnenia naozaj uvádza možnosť ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi. Zdá sa mi však nemožné vykladať článok 101 ZFEÚ, ktorý je vo svojej podstate hmotnoprávnym ustanovením, v tom zmysle, že predstavuje tiež rovnocenné splnomocňujúce ustanovenie, ktoré priznáva všetkým vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže právomoc stíhať a sankcionovať akékoľvek protisúťažné správanie kdekoľvek v rámci Európskej Únie. ( 57 )

87.

Navrhujem teda odpovedať na tretiu otázku tak, že pre posúdenie uplatniteľnosti zásady ne bis in idem v následnom konaní je relevantná skutočnosť, že vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže zohľadnil v predchádzajúcom rozhodnutí extrateritoriálne účinky daného protisúťažného správania za predpokladu, že na to bol oprávnený podľa vnútroštátneho práva. Článok 50 Charty bráni vnútroštátnemu orgánu hospodárskej súťaže alebo súdu sankcionovať protisúťažné správanie, ktoré už bolo predmetom predchádzajúceho konania ukončeného konečným rozhodnutím prijatým iným vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže. Tento zákaz sa však uplatňuje iba v takom rozsahu, v akom je časový a územný rozsah predmetu oboch konaní totožný.

88.

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa zásada ne bis in idem uplatňuje v konaniach, v ktorých sa uplatňuje program zhovievavosti a v ktorých z tohto dôvodu nebola uložená pokuta.

89.

Podľa môjho názoru na túto otázku je potrebné odpovedať kladne.

90.

Po prvé, ako správne pripomína talianska vláda, zásada ne bis in idem na koncepčnej úrovni chráni nielen pred uložením druhej pokuty za tú istú vec, ale tiež aj pred druhým stíhaním. ( 58 ) Samotné začatie druhého konania v tej istej veci podľa môjho názoru predstavuje porušenie záruky zakotvenej v článku 50 Charty. Z dôvodov, ktoré som podrobne uviedol vo svojich návrhoch vo veci bpost ( 59 ), v tomto ohľade taktiež nesúhlasím s postojom, ktorý v tejto súvislosti zaujal Súdny dvor v rozsudku Menci ( 60 ).

91.

Po druhé štvrtá otázka sa týka situácie, v ktorej vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže vedie konanie, v ktorom sa podnik dožaduje uplatnenia programu zhovievavosti. Taký program umožňuje priaznivejšie zaobchádzanie s podnikmi, ktoré sa rozhodli spolupracovať s príslušným orgánom hospodárskej súťaže pri vyšetrovaní porušení článku 101 ZFEÚ. ( 61 )

92.

Oslobodenie od pokuty alebo jej zníženie však v žiadnom prípade nie sú automaticky zaručené. Závisí to od niekoľkých podmienok, ktorých spoločným menovateľom je „pridaná hodnota“ vo forme spolupráce podniku pri zistení a sankcionovaní zakázanej dohody. ( 62 ) V závislosti od okolností môže (alebo nemusí) byť žiadateľovi o zhovievavosť udelené úplné alebo čiastočné oslobodenie, aj keď bolo zistené porušenie práva hospodárskej súťaže. ( 63 ) Aj keď je teda pravdepodobné, že priebeh alebo výsledok vnútroštátneho konania boli v dôsledku podania žiadosti o zhovievavosť zmenené, podstatou je, že ešte stále ide o samostatné konanie, ktoré si vyžaduje účasť všetkých dotknutých podnikov, vrátane žiadateľa o zhovievavosť.

93.

Po tretie aj keď vo vzťahu k podniku, ktorý sa zúčastňuje na programe zhovievavosti, všetko ide dobre a je mu nakoniec priznané úplné oslobodenie od pokuty, konanie bude aj tak ukončené konštatovaním o porušení práva hospodárskej súťaže zo strany žiadateľa o zhovievavosť. Ako tomu rozumiem, bude teda aj napriek tomu vydané, metaforicky povedané, „konštatovanie o vine“ podľa vnútroštátneho práva. Takéto konštatovanie môže byť pre dotknutý podnik alebo podniky dosť významné z hľadiska ich budúcnosti. Ak by v budúcnosti bol tento podnik opätovne uznaný ako zodpovedný za porušenie práva hospodárskej súťaže, jeho predchádzajúce odsúdenie a „recidíva“ by pravdepodobne spôsobili automatické zvýšenie pokuty. Zároveň nie je možné vylúčiť skutočnosť, že na autoritatívne konštatovanie protiprávnosti na strane podniku príslušným orgánom verejnej moci alebo súdom, ku ktorému môže mať verejnosť pravdepodobne prístup, ( 64 ) sa budú môcť odvolávať súkromné subjekty požadujúce náhradu škody spôsobenej predmetným protisúťažným konaním. ( 65 )

94.

Stručne povedané, nevidím zásadný dôvod, pre ktorý by sa uplatniteľnosť a pôsobnosť zásady ne bis in idem mali posudzovať odlišne v závislosti od toho, či sa predmetné konanie v oblasti práva hospodárskej súťaže týkalo uplatnenia programu zhovievavosti, aj keď to účinne vedie k úplnému oslobodeniu od uloženia pokuty. Z tohto hľadiska teda nesúhlasím s trochu náhodným argumentom Komisie, že by uplatnenie zásady ne bis in idem malo závisieť od toho, či stále existuje možnosť, že Nordzucker stratí postavenie žiadateľa o zhovievavosť, a môže jej byť ešte uložená pokuta.

95.

Navrhujem teda odpovedať na štvrtú prejudiciálnu otázku tak, že zásada ne bis in idem zakotvená v článku 50 Charty sa uplatňuje aj v rámci vnútroštátnych konaní, ktoré zahŕňajú uplatňovanie programu zhovievavosti a ktoré nevedú k uloženiu pokuty.

96.

Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), takto: