1.

Občan Únie prekročil námornú hranicu štátu na palube rekreačného plavidla v rámci spiatočnej cesty medzi dvoma členskými štátmi, konkrétne Fínskom a Estónskom, pričom nemal pri sebe cestovné doklady.

2.

Práve do tohto kontextu sú zasadené prejudiciálne otázky, ktoré položil Korkein oikeus (Najvyšší súd, Fínsko) a ktoré sa v podstate týkajú toho, či členské štáty môžu pod hrozbou trestnej sankcie uložiť občanom Únie povinnosť mať pri sebe platný preukaz totožnosti alebo cestovný pas pri prekročení hranice členského štátu. Súdny dvor má tiež rozhodnúť o primeranosti fínskeho trestnoprávneho režimu denných sadzieb peňažných trestov stanovených za nesplnenie takejto povinnosti.

3.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa tak týka najmä výkladu článku 21 ods. 1 ZFEÚ a článkov 4, 5 a 36 smernice 2004/38/ES ( 2 ), pričom tento posledný uvedený článok ešte nebol predmetom výkladu Súdneho dvora, ako aj prílohy VI nariadenia (ES) č. 562/2006 ( 3 ).

4.

Článok 4 smernice 2004/38, nazvaný „Právo výstupu“, v odseku 1 stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o cestovných dokladoch použiteľné na vnútroštátne pohraničné kontroly, všetci občania Únie s platným preukazom totožnosti alebo pasom a ich rodinní príslušníci, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a ktorí majú platný pas, majú právo opustiť územie členského štátu, aby cestovali do iného členského štátu.“

5.

Článok 5 tejto smernice, nazvaný „Právo vstupu“, v odsekoch 1, 4 a 5 stanovuje:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o cestovných dokladoch použiteľné na vnútroštátne pohraničné kontroly, členské štáty udelia občanom Únie povolenie vstúpiť na ich územie s platným preukazom totožnosti alebo pasom a udelia rodinným príslušníkom, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, povolenie na vstup na ich územie s platným pasom.

…

4.   Ak občan Únie alebo rodinný príslušník, ktorý nie je štátnym príslušníkom členského štátu, nemá potrebné cestovné doklady, alebo ak v prípade potreby nemá víza, daný členský štát skôr, ako takéto osoby vráti, im všetkými primeranými spôsobmi umožní, aby získali potrebné doklady, alebo nechá im ich doručiť do primeraného časového obdobia, alebo im umožní, aby dosvedčili alebo dokázali inými spôsobmi, že sa na nich vzťahuje právo voľného pohybu a pobytu.

5.   Členský štát môže požadovať, aby daná osoba ohlásila svoju prítomnosť v rámci jeho územia do primeraného a nediskriminačného časového obdobia. Nesplnenie tejto požiadavky môže viesť k tomu, že daná osoba bude podliehať primeraným a nediskriminačným sankciám.“

6.

Článok 36 uvedenej smernice, nazvaný „Sankcie“, znie:

„Členské štáty určia ustanovenia o sankciách uplatniteľných za porušenie vnútroštátnych pravidiel prijatých na vykonanie tejto smernice a prijmú opatrenia požadované na ich uplatnenie. Stanovené sankcie musia byť účinné a primerané. Členské štáty Komisii tieto ustanovenia oznámia najneskôr do 30. apríla 2006 a čo najskôr v prípade akýchkoľvek podstatných zmien.“

7.

Článok 1 nariadenia č. 562/2006 ( 4 ), nazvaný „Predmet úpravy a zásady“, stanovoval:

„Toto nariadenie umožňuje, aby sa nevykonávala hraničná kontrola osôb, ktoré prekračujú vnútorné hranice medzi členskými štátmi Únie.

Stanovuje pravidlá, ktorými sa spravuje hraničná kontrola osôb, ktoré prekračujú vonkajšie hranice členských štátov [Únie].“

8.

Článok 2 tohto nariadenia, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, uvádzal:

„Na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

9.

Článok 4 uvedeného nariadenia, nazvaný „Prekračovanie vonkajších hraníc“, stanovoval:

„1.   Vonkajšie hranice sa môžu prekračovať len na hraničných priechodoch a počas stanovených otváracích hodín. Na hraničných priechodoch, ktoré nie sú otvorené nepretržite 24 hodín denne, sa jasne vyznačia otváracie hodiny.

…

2.   Odchylne od odseku 1 sa výnimky z povinnosti prekračovať vonkajšie hranice len na hraničných priechodoch a počas stanovených otváracích hodín môžu povoliť:

…

…“

10.

Článok 7 toho istého nariadenia, nazvaný „Hraničné kontroly osôb“, uvádzal:

„…

2.   Všetky osoby sa podrobia minimálnej kontrole na zistenie totožnosti na základe preukázania alebo predloženia cestovných dokladov. Takáto minimálna kontrola sa skladá z rýchleho a priameho overenia platnosti dokladu, ktorý svojho zákonného držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu, a overenia prítomnosti znakov falšovania alebo pozmeňovania v prípade potreby pomocou technických zariadení alebo preverením informácií výlučne o odcudzených, zneužitých, stratených a neplatných dokladoch v príslušných databázach.

Minimálna kontrola uvedená v prvom pododseku je pravidlom pre osoby, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie.

Pri vykonávaní minimálnych kontrol osôb, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie, však môže pohraničná stráž na nesystematickom základe nahliadnuť do vnútroštátnych a Európskych databáz, aby zistila, či príslušné osoby nepredstavujú skutočné, reálne a dostatočne závažné ohrozenie vnútornej bezpečnosti, verejného poriadku, medzinárodných vzťahov členských štátov alebo ohrozenia verejného zdravia.

Dôsledky takýchto nahliadnutí nesmú ohroziť právo na vstup osôb, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie na území dotknutého členského štátu, ako je stanovené v smernici [2004/38].

…

6.   Kontroly osôb, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie, sa vykonávajú v súlade so smernicou [2004/38].

…“

11.

Článok 18 nariadenia č. 562/2006, nazvaný „Osobitné pravidlá pre rôzne typy hraníc a rôzne dopravné prostriedky používané na prekračovanie vonkajších hraníc“, znel:

„Osobitné pravidlá stanovené v prílohe VI sa uplatňujú na kontroly vykonávané na rôznych typoch hraníc a v rôznych dopravných prostriedkoch používaných na prekračovanie hraničných priechodov.

Tieto osobitné pravidlá môžu obsahovať odchýlky od článkov 4 a 5 a článkov 7 až 13.“

12.

Článok 20 tohto nariadenia, nazvaný „Prekračovanie vnútorných hraníc“, uvádzal:

„Vnútorné hranice možno prekročiť v ktoromkoľvek bode bez toho, aby sa vykonala hraničná kontrola osôb bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť.“

13.

Článok 21 uvedeného nariadenia, nazvaný „Kontroly v rámci územia“, stanovoval:

„Zrušenie kontroly vnútorných hraníc neovplyvní:

…

…“

14.

Príloha VI nariadenia č. 562/2006 sa podľa svojho vlastného názvu týkala „osobitn[ých] pravid[iel] pre rôzne typy hraníc a rôzne dopravné prostriedky používané na prekračovanie vonkajších hraníc“. Bod 3 tejto prílohy, nazvaný „Námorné hranice“, obsahoval bod 3.1. s názvom „Všeobecné kontrolné postupy v námornej doprave“, ktorý stanovoval:

15.

Bod 3.2 tejto prílohy, nazvaný „Osobitné kontrolné postupy pre určité typy plavieb“, obsahoval časť s názvom „Výletné plavby“, ktorá znela:

16.

§ 1 Passilaki (zákon o cestovných pasoch) (671/2006) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, ktorý má v podstate rovnaké znenie ako článok 9 Perustuslaki (Ústava Fínska) (791/1999), stanovuje:

„Fínski štátni príslušníci majú právo opustiť krajinu v súlade s ustanoveniami tohto zákona.

Fínskym štátnym príslušníkom nemožno brániť vstúpiť na územie.“

17.

Podľa § 2 zákona o cestovných pasoch:

„Fínski občania majú právo opustiť územie krajiny alebo vstúpiť na toto územie s cestovným pasom, pokiaľ tento zákon, právo Únie alebo medzinárodné zmluvy, ktorými je Fínsko viazané, neustanovujú inak. Bez cestovného pasu môžu fínski občania cestovať na Island, do Nórska, Švédska a Dánska. Nariadenie vlády určí ďalšie krajiny, do ktorých môžu fínski občania cestovať s použitím preukazu totožnosti ako cestovného dokladu namiesto cestovného pasu…“

18.

Článok 1 valtioneuvoston asetus matkustusoikeuden osoittamisesta eräissä tapauksissa (nariadenie vlády o preukazovaní práva cestovať v určitých osobitných prípadoch) (660/2013) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej uvádza:

„Fínski občania môžu cestovať s použitím preukazu totožnosti ako cestovného dokladu namiesto cestovného pasu z Fínska do nasledujúcich krajín…: Holandsko, Belgicko, Bulharsko, Španielsko, Írsko, Spojené kráľovstvo, Taliansko, Rakúsko, Rakúsko, Grécko, Chorvátsko, Cyprus, Lotyšsko, Lichtenštajnsko, Litva, Luxembursko, Malta, Portugalsko, Poľsko, Francúzsko, Rumunsko, Nemecko, San Marino, Slovensko, Slovinsko, Švajčiarsko, Česká republika, Maďarsko a Estónsko.“

19.

§ 7 Rikoslaki (Trestný zákon) (39/1889), nazvaný „Narušenie hraníc“, ktorý sa nachádza v kapitole 17 tohto zákona, nazvanej „Trestné činy proti verejnému poriadku“, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„Osoba, ktorá

prekročí hranicu Fínska bez cestovného dokladu, víza, povolenia na pobyt alebo iného dokladu porovnateľného s platným cestovným dokladom, alebo ináč ako cez povolené miesto pre výstup alebo vstup, alebo v rozpore so zákonným zákazom, alebo sa o to pokúsi,

…

sa dopustí narušenia hraníc, za ktorý možno uložiť peňažný trest alebo trest odňatia slobody až na jeden rok.“

20.

§ 7a tej istej kapitoly tohto zákona, nazvaný „Menej závažné narušenie hraníc“, uvádza:

„Páchateľ sa potrestá peňažným trestom za narušenie hraníc menej závažným spôsobom, ak je narušenie hraníc vzhľadom na krátke trvanie nedovoleného pobytu alebo pohybu, povahu zakázaného konania alebo iné okolnosti súvisiace s týmto skutkom celkovo považované za menej závažné.“

21.

Podľa § 1 kapitoly 2a uvedeného zákona:

„Peňažný trest sa ukladá v denných sadzbách v počte najmenej 1 a najviac 120.“

22.

§ 2 tejto kapitoly tohto zákona stanovuje:

„Výška dennej sadzby peňažného trestu je stanovená primerane s prihliadnutím na platobnú schopnosť páchateľa.

Za primeranú sa považuje výška dennej sadzby zodpovedajúca jednej šesťdesiatine priemerného mesačného príjmu páchateľa po odpočítaní daní a poplatkov stanovených nariadením vlády, ako aj fixnej paušálnej čiastky na pokrytie základných potrieb. Vyživovacia povinnosť páchateľa môže dennú sadzbu peňažného trestu znížiť.

Základom na výpočet mesačného príjmu sú príjmy páchateľa uvedené v poslednom daňovom priznaní. Ak príjmy páchateľa nemožno dostatočne spoľahlivo určiť na základe daňových údajov alebo ak sa od posledného daňového priznania výrazne zmenili, možno ich určiť na základe iného dostupného dokumentu.

Dennú sadzbu peňažného trestu určí súd na základe údajov dostupných v čase súdneho konania a v prípade zjednodušeného trestného konania na základe údajov dostupných v čase, keď sa o takéto konanie požiada. Ak sa však ukáže, že platobná schopnosť osoby sa v čase vydania trestného rozkazu voči tejto osobe v zjednodušenom konaní podstatne zmenila v porovnaní s údajmi dostupnými v čase, keď sa o takéto konanie požiadalo, prokurátor určí výšku pokuty na základe údajov dostupných v čase vydania tohto trestného rozkazu.

Výpočet priemerného mesačného príjmu, spôsob zaokrúhľovania výšky dennej sadzby peňažného trestu, fixnú paušálnu čiastku na pokrytie základných potrieb, zohľadnenie vyživovacej povinnosti a minimálnu dennú sadzbu peňažného trestu podrobne upraví nariadenie vlády.“

23.

§ 5 asetus päiväsakon rahamäärästä (nariadenie vlády o výške dennej sadzby peňažného trestu) (609/1999) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej uvádza:

„Výška dennej sadzby peňažného trestu nesmie byť nižšia ako 6 eur.“

24.

Relevantné skutkové okolnosti sporu vo veci samej, ako vyplývajú z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, možno opísať nasledovne.

25.

Dňa 25. augusta 2015 uskutočnil fínsky štátny príslušník A spiatočnú plavbu medzi Fínskom a Estónskom na palube rekreačného plavidla. Východiskové miesto tejto plavby a miesto návratu sa nachádzali vo Fínsku. Počas tejto cesty A prechádzal medzinárodnými vodami nachádzajúcimi sa medzi Fínskom a Estónskom.

26.

A bol držiteľom platného fínskeho pasu, ale počas tejto cesty nemal so sebou ani tento pas, ani žiadny iný cestovný doklad, a preto na spiatočnej ceste nemohol predložiť svoj cestovný pas pri hraničnej kontrole vykonanej v Helsinkách (Fínsko). Napriek tomu, že A nepredložil cestovný doklad, jeho totožnosť bolo možné zistiť na základe vodičského preukazu, ktorý mal pri sebe. Navyše je nesporné, že prostredníctvom informačných technológií bolo možné overiť, že A bol držiteľom platného pasu.

27.

Syyttäjä (prokurátor) podal proti A obžalobu na Helsingin käräjäoikeus (Súd prvého stupňa Helsinki, Fínsko) pre menej závažné narušenie hraníc. A spochybnil túto obžalobu.

28.

V rozhodnutí z 5. decembra 2016 Helsingin käräjäoikeus (Súd prvého stupňa Helsinki) konštatoval, že A sa dopustil menej závažného narušenia hraníc. Prekročenie štátnej hranice bez cestovného dokladu je totiž trestným činom. Skutočnosť, že A je držiteľom platného pasu, je irelevantná. Tento súd však neuložil trest, keďže dospel k záveru, že narušenie bolo menej závažné a že v prípade uloženia peňažného trestu by jeho výška, vypočítaná na základe priemerného mesačného príjmu A v súlade s trestnoprávnym režimom denných sadzieb peňažných trestov, bola neprimeraná.

29.

Prokurátor podal odvolanie na Helsingin hovioikeus (Odvolací súd Helsinki, Fínsko). A podal vzájomné odvolanie.

30.

V rozsudku z 15. júna 2018 Helsingin hovioikeus (Odvolací súd Helsinki) síce konštatoval, že bolo riadne preukázané, že A pri kontrole nemal so sebou cestovný doklad, odvolanie prokurátora však zamietol. Tento súd dospel k záveru, že skutky, ktorých sa A dopustil, nepredstavujú menej závažné narušenie hraníc.

31.

Prokurátor podal proti tomuto rozsudku mimoriadny opravný prostriedok na Korkein oikeus (Najvyšší súd, Fínsko). Tento súd zastáva názor, že vec treba preskúmať z hľadiska práva Únie.

32.

Vnútroštátny súd poznamenáva, že Súdny dvor v bode 45 rozsudku vo veci Wiijsenbeek ( 6 ) rozhodol, že právo Únie platné v čase skutkových okolností veci samej nebráni tomu, aby členský štát pod hrozbou trestných sankcií ukladal osobe, či už je štátnym príslušníkom členského štátu, alebo tretej krajiny, povinnosť preukázať svoju štátnu príslušnosť pri vstupe na územie tohto členského štátu cez vnútornú hranicu Únie, ak sú sankcie porovnateľné so sankciami za podobné vnútroštátne trestné činy, a nie sú neprimerané.

33.

Tento súd tiež poznamenáva, že Súdny dvor v rozsudku vo veci Oulane ( 7 ) skúmal, či povinnosť predložiť v určitých situáciách platný preukaz totožnosti alebo cestovný pas je v súlade s vtedy platným právom Únie. Podľa jeho názoru však existuje neistota, pokiaľ ide o súlad vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, s právom Únie, ktoré nadobudlo účinnosť až po týchto dvoch rozsudkoch.

34.

Je pravda, že z nariadenia č. 562/2006 vyplývalo, že každý členský štát môže stanoviť povinnosť „mať pri sebe potvrdenia a doklady alebo byť ich držiteľom“ ( 8 ). Aj za predpokladu, že by to znamenalo, že členské štáty môžu uložiť každej osobe povinnosť mať pri prekročení vnútroštátnej hranice pri sebe cestovný doklad, zostáva však neisté, či, a v prípade kladnej odpovede za akých podmienok, môže byť nedodržanie takejto povinnosti potrestané. Vnútroštátny súd poznamenáva, že článok 5 ods. 5 smernice 2004/38 stanovuje možnosť členského štátu požadovať od danej osoby, aby „ohlásila svoju prítomnosť v rámci jeho územia do primeraného a nediskriminačného časového obdobia“, a že pre tento dôvod normotvorca Únie v tomto článku stanovil možnosť ukladať sankcie.

35.

Vnútroštátny súd nevylučuje, že uloženie tejto povinnosti občanom Únie pod hrozbou sankcie môže porušovať právo na voľný pohyb na území členských štátov priznané článkom 45 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a článkom 21 ods. 1 ZFEÚ.

36.

Na účely určenia, či došlo k porušeniu tohto práva, treba podľa tohto súdu zohľadniť najmä články 4 a 5 smernice 2004/38 a článok 21 nariadenia č. 562/2006, keďže toto nariadenie predstavovalo Kódex schengenských hraníc platný v čase skutkových okolností vo veci samej.

37.

Vzhľadom na články 2, 4, 7, 20 a 21 nariadenia č. 562/2006, ako aj bod 3.2.5. prílohy VI tohto nariadenia, je tiež potrebné určiť, či je relevantná skutočnosť, že dotknutá osoba sa na palube rekreačného plavidla presúvala z jedného členského štátu do druhého cez medzinárodné vody.

38.

Okrem toho za predpokladu, že právo Únie nebráni povinnosti mať pri sebe iný platný cestovný doklad pod hrozbou trestnej sankcie, vnútroštátny súd sa tiež pýta, či je režim denných sadzieb peňažných trestov, ako je stanovený v Trestnom zákone, v súlade so zásadou proporcionality z hľadiska článku 27 ods. 2 smernice 2004/38.

39.

V tejto súvislosti tento súd spresňuje, že za také menej závažné narušenie hraníc, aké je v prejednávanej veci opísané v obžalobe, sa zvyčajne ukladá peňažný trest vo výške pätnásť denných sadzieb. Vzhľadom na kritériá stanovené Trestným zákonom a čas, keď bol čin spáchaný, by denná sadzba peňažného trestu v prípade A predstavovala sumu 6350 eur. Celková výška pokuty, ktorá by mu mohla byť v tomto momente uložená, je teda 95250 eur.

40.

Za týchto podmienok Korkein oikeus (Najvyšší súd) rozhodnutím z 21. januára 2020, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 24. januára 2020, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

41.

Písomné pripomienky predložili A, nemecká a fínska vláda, ako aj Európska komisia. Tí istí účastníci konania tiež písomne odpovedali na otázky Súdneho dvora, ktorý rozhodol, že vec prejedná bez pojednávania.

42.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že A pri svojom odchode z Fínska nebol podrobený kontrole. Nedodržanie povinnosti mať pri sebe cestovný doklad totiž fínske orgány zistili až pri jeho návrate počas hraničnej kontroly vykonanej v Helsinkách. Trestné konanie vo veci samej sa však týka tak opustenia Fínska, ako aj návratu do tohto členského štátu, keďže povinnosť mať pri sebe cestovný doklad sa vzťahuje na každé prekročenie hranice.

43.

Vnútroštátny súd položil tri otázky. Ako vyplýva z ich formulácie, prvé dve otázky sa v podstate týkajú toho, či právo na voľný pohyb osôb bráni tomu, aby členský štát pod hrozbou trestnej sankcie ukladal občanom Únie povinnosť mať pri sebe cestovný doklad, ak sa presúvajú z tohto členského štátu do iného cez medzinárodné vody. V prípade zápornej odpovede na tieto otázky vnútroštátny súd kladie tretiu otázku s cieľom zistiť, či režim dennej sadzby peňažných trestov, aký stanovuje fínsky Trestný zákon, je v súlade so zásadou proporcionality.

44.

Vzhľadom na spojitosť medzi prvou a druhou otázkou sa nimi budem zaoberať spoločne, pričom však ku každej z nich uvediem samostatnú odpoveď. V prvom rade preskúmam povinnosť uloženú občanom Únie mať pri sebe pod hrozbou trestnej sankcie cestovný doklad, a to jednak v rámci práva výstupu v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2004/38 (prvá otázka) a jednak v rámci práva vstupu v zmysle článku 5 ods. 1 smernice 2004/38 (druhá otázka). V druhom rade sa budem zaoberať kontrolami osôb, ktoré požívajú právo na voľný pohyb podľa práva Únie, vykonávanými pri hraničných kontrolách v súlade s nariadením č. 562/2006 (prvá a druhá otázka). V treťom rade preskúmam primeranosť výšky peňažného trestu uloženého za nesplnenie takejto povinnosti (tretia otázka).

45.

Pred začatím tejto analýzy považujem za užitočné uviesť niekoľko úvodných poznámok týkajúcich sa vzájomného vzťahu medzi článkami 4 a 5 smernice 2004/38 a ich prepojenia s Kódexom schengenských hraníc.

46.

Na úvod by som chcel pripomenúť, že podľa článku 20 ZFEÚ má každý štátny príslušník členského štátu postavenie občana Únie, a teda sa môže aj voči členskému štátu svojho pôvodu domáhať práv súvisiacich s týmto postavením, najmä práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, ktoré priznáva článok 21 ZFEÚ. ( 9 )

47.

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že toto právo na voľný pohyb zahŕňa tak právo občanov Únie vstúpiť na územie iného členského štátu, než je členský štát ich pôvodu, ako aj právo opustiť územie svojho štátu pôvodu. ( 10 ) Ako zdôraznil Súdny dvor, základné slobody zaručené Zmluvou o FEÚ by boli zbavené svojej podstaty, keby členský štát pôvodu mohol bez platného odôvodnenia zakázať svojim vlastným štátnym príslušníkom opustiť územie tohto štátu s cieľom usadiť sa v inom členskom štáte. ( 11 ) Z toho vyplýva, že na zabezpečenie plnej účinnosti práva výstupu zaručeného článkom 4 smernice 2004/38 musí občan Únie, ktorý vykonáva právo na voľný pohyb tým, že opustil členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom, a odišiel do iného členského štátu, mať možnosť uplatniť svoje právo na návrat do svojho členského štátu v súlade s podmienkami a možnosťami stanovenými v článku 5 tejto smernice.

48.

Schengenské acquis je obzvlášť dôležité pre výkon práva na voľný pohyb, a teda aj práva výstupu a vstupu podľa článkov 4 a 5 smernice 2004/38. Z odôvodnení a príslušných ustanovení schengenského acquis ( 12 ) vyplýva, že opatrenia týkajúce sa prekročenia vonkajších a vnútorných hraníc členských štátov sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté práva osôb požívajúcich právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie. ( 13 ) Ako už Súdny dvor mal príležitosť zdôrazniť, ustanovenia uplatniteľné v schengenskom priestore výslovne uvádzajú, že neovplyvňujú právo na voľný pohyb, ktoré požívajú občania Únie a ich rodinní príslušníci, ktorí ich sprevádzajú alebo sa k nim pripájajú, ako to zaručuje najmä smernica 2004/38, ( 14 ) a to ani v prípade občanov členských štátov, ktoré nie sú súčasťou schengenského priestoru ( 15 ).

49.

Práve v tomto kontexte navrhujem preskúmať tri otázky položené vnútroštátnym súdom.

50.

Na úvod musím pripomenúť, že článok 21 ZFEÚ priznáva každému občanovi Únie právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov s výhradou „obmedzen[í] a podmien[ok] ustanovený[ch] v zmluvách a v opatreniach prijatých na ich vykonanie“, konkrétne v smernici 2004/38.

51.

Článok 4 ods. 1 smernice 2004/38 výslovne stanovuje, a to bez toho, aby vyžadoval predchádzajúci výkon práva na voľný pohyb a pobyt, že „všetci občania Únie s platným preukazom totožnosti alebo pasom… majú právo opustiť územie členského štátu, aby cestovali do iného členského štátu“ ( 16 ).

52.

V prejednávanej veci je A fínskym štátnym príslušníkom, ktorý v rámci spiatočnej cesty na palube rekreačného plavidla opustil Fínsko, aby cestoval do Estónska. Ako konštatoval vnútroštátny súd, jeho situácia teda patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia.

53.

Vzniká teda otázka, či je povinnosť uložená fínskou právnou úpravou mať pri sebe pod hrozbou sankcie preukaz totožnosti alebo cestovný pas v prípade spiatočnej cesty medzi Fínskom a Estónskom v súlade s článkom 4 ods. 1 smernice 2004/38.

54.

Zo samotného znenia článku 4 ods. 1 smernice 2004/38, a najmä z použitia výrazu „s platným preukazom totožnosti alebo pasom“, vyplýva, že právo výstupu podlieha podmienke „mať pri sebe“ platný cestovný doklad.

55.

Zdá sa, že fínska vláda chápe uvedený výraz v tom zmysle, že občan Únie nemusí mať v čase, keď opúšťa územie dotknutého členského štátu, cestovný doklad pri sebe, ale musí byť držiteľom takéhoto dokumentu.

56.

S týmto výkladom fínskej vlády nesúhlasím, a to z nasledujúcich dôvodov.

57.

Po prvé poznamenávam, že použitie výrazu „s platným preukazom totožnosti alebo pasom“ v článku 4 ods. 1 smernice 2004/38 znamená nosenie cestovného dokladu. Voľbu normotvorcu použiť tento výraz totiž nemožno chápať tak, že odkazuje len na skutočnosť, že je niekto držiteľom takého dokumentu. V tejto súvislosti poukazujem na to, že z preskúmaných jazykových verzií podľa všetkého nevyplýva opak. ( 17 )

58.

Po druhé tento výklad podporuje analýza účelu smernice 2004/38. Ako vyplýva z jej odôvodnení 1 až 4, cieľom tejto smernice je zjednodušiť výkon základného a individuálneho práva voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, ktoré je občanom Únie priamo priznané článkom 21 ods. 1 ZFEÚ, a najmä posilniť toto právo. ( 18 ) Cieľom článku 4 smernice 2004/38 je teda zabezpečiť, aby osoba požívajúca právo na voľný pohyb mohla byť ako taká identifikovaná pri prípadnom overovaní jej totožnosti. ( 19 ) Tento cieľ by bol ohrozený, ak by sa občania Únie mohli dožadovať oslobodenia od povinnosti stanovenej týmto článkom mať pri sebe počas ich presunov z jedného členského štátu do druhého platný preukaz totožnosti alebo cestovný pas.

59.

Napokon po tretie tento výklad podporuje aj legislatívny vývoj smernice 2004/38. Podľa článku 5 ods. 1 pôvodného návrhu Komisie ( 20 ) (článok 4 ods. 1 smernice 2004/38) totiž „odsek 1 v podstate preberá znenie článku 2 ods. 1 smernice 68/360/EHS[ ( 21 )], ktorý stanovuje, že právo opustiť územie členského štátu ‚sa uplatní predložením platného preukazu totožnosti alebo pasu‘, pričom ho prispôsobuje novému režimu zrušenia kontrol na vnútorných hraniciach Únie. Na tento účel sa výraz ‚predložením‘ nahradil predložkou ‚s‘…“ ( 22 ). Z tohto ustanovenia návrhu smernice vyplýva, že toto nahradenie odráža zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach Únie v rámci schengenského acquis.

60.

Za týchto okolností zastávam názor, že článok 4 ods. 1 smernice 2004/38 ukladá občanom Únie povinnosť disponovať cestovnými dokladmi pri opustení územia členského štátu. ( 23 ) V dôsledku toho je fínska právna úprava ukladajúca povinnosť mať pri sebe preukaz totožnosti alebo cestovný pas pri vycestovaní z Fínska do Estónska v súlade s článkom 4 ods. 1 smernice 2004/38.

61.

Vzhľadom na uvedené konštatovanie treba teraz určiť, či členský štát môže uložiť sankciu za nedodržanie tejto povinnosti.

62.

V záujme stručnosti a vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo nedodržanie povinnosti mať pri sebe platný cestovný doklad zistené až v čase návratu do Fínska pri kontrole vykonanej fínskymi úradmi, budem otázku, či členský štát môže uložiť trestnú sankciu v situácii, o ktorú ide vo veci samej, riešiť v rámci skúmania povinnosti mať pri sebe cestovný doklad v kontexte práva vstupu.

63.

Fínska vláda vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že právo Únie bráni uplatneniu predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy v prípadoch, keď štátni príslušníci členského štátu opustia tento členský štát a vrátia sa späť. Táto vláda však na jednej strane spresňuje, že súdy vyššieho stupňa ešte nerozhodli o otázke, či skutky, ktorých sa dopustil A, predstavujú trestný čin v zmysle Trestného zákona. Na druhej strane zdôrazňuje, že z prípravných prác k Trestnému zákonu vyplýva, že na situáciu, o ktorú ide vo veci samej, sa nevzťahuje kvalifikácia „narušenia hraníc“ v zmysle § 7 kapitoly 17 tohto zákona ani „menej závažného narušenia“ v zmysle § 7a kapitoly 17 uvedeného kódexu. ( 24 )

64.

Na úvod by som chcel pripomenúť, že článok 5 ods. 1 prvý pododsek smernice 2004/38 zaručuje právo vstupu na územie členských štátov ako dôsledok práva výstupu zaručeného článkom 4 ods. 1 tejto smernice. Toto ustanovenie stanovuje, že členské štáty udelia občanom Únie povolenie vstúpiť na ich územie s platným preukazom totožnosti alebo pasom. ( 25 ) Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora právo štátnych príslušníkov členského štátu vstúpiť na územie iného členského štátu na účely stanovené Zmluvou predstavuje právo priamo priznané Zmluvou alebo prípadne ustanoveniami prijatými na jej vykonanie. ( 26 )

65.

V prejednávanej veci bol fínsky štátny príslušník A podrobený kontrole pri svojom návrate do Fínska. V dôsledku toho A necestoval do iného štátu, ako je štát, ktorého je štátnym príslušníkom, ako stanovuje článok 3 smernice 2004/38, ale do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom. Inými slovami sa zdá, že podmienky uplatnenia článku 3 ods. 1 smernice 2004/38 v zásade nie sú v predmetnej situácii splnené.

66.

Za týchto podmienok vyvstáva nasledovná predbežná otázka: treba dospieť k záveru, že článok 5 ods. 1 smernice 2004/38 sa neuplatňuje na situácie, v ktorých sa občan Únie vracia do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom?

67.

Komisia tvrdí, že článok 5 ods. 1 smernice 2004/38 sa uplatňuje analogicky na situáciu, o ktorú ide vo veci samej.

68.

Otázka, či sa táto smernica uplatňuje v situáciách, v ktorých sa občan Únie vracia do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, už bola Súdnym dvorom skúmaná vo veciach týkajúcich sa odvodeného práva vstupu a práva na pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie. Analýza tejto judikatúry umožňuje v rámci nej identifikovať dve línie.

69.

V prvom rade, pokiaľ ide o právo vstupu, Súdny dvor v rozsudku vo veci McCarthy a i. ( 27 ) najskôr dospel k záveru, že ak občan Únie využil svoje právo na voľný pohyb tým, že sa usadil v inom členskom štáte, než je členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom, a ak tam s ním býva jeho manželský partner, štátny príslušník tretej krajiny, vzťahuje sa na oboch smernica 2004/38 v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice. ( 28 ) Súdny dvor ďalej konštatoval, že článok 5 smernice 2004/38 sa týka „členských štátov“ a nezavádza rozlišovanie podľa členského štátu vstupu, najmä pokiaľ stanovuje, že držba platného pobytového preukazu uvedená v článku 10 tejto smernice oslobodzuje rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, od povinnosti získať vstupné víza. Napokon Súdny dvor zdôraznil, že z článku 5 uvedenej smernice nijako nevyplýva, že by právo vstupu rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, bolo obmedzené na iné členské štáty, než je členský štát pôvodu občana Únie. ( 29 )

70.

V druhom rade, pokiaľ ide o právo pobytu, Súdny dvor predovšetkým v rozsudkoch vo veciach O. a B. ( 30 ), Coman a i. ( 31 ) a Banger ( 32 ), ktoré nadväzujú na rozsudky vo veciach Singh ( 33 ) a Eind ( 34 ), k článku 3 ods. 1 smernice 2004/38 uviedol, že z doslovného, systematického a teleologického výkladu ustanovení tejto smernice vyplýva, že táto smernica upravuje len podmienky vstupu a pobytu občana Únie v iných členských štátoch ako v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a že táto smernica neumožňuje založiť odvodené právo na pobyt v prospech štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, v členskom štáte, ktorého je tento občan štátnym príslušníkom. ( 35 ) Aby však nebol občan Únie odradený od odchodu z členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, s cieľom využiť svoje právo na pobyt v inom členskom štáte podľa článku 21 ods. 1 ZFEÚ, Súdny dvor konštatoval, že štátnym príslušníkom tretích štátov, rodinným príslušníkom občana Únie, ktorí nemajú na základe ustanovení smernice 2004/38 odvodené právo na pobyt v členskom štáte, ktorého je tento občan štátnym príslušníkom, sa v určitých prípadoch môže aj napriek tomu priznať takéto právo na základe článku 21 ods. 1 ZFEÚ. ( 36 ) Podľa Súdneho dvora by podmienky priznania odvodeného práva na pobyt na základe článku 21 ods. 1 ZFEÚ štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, rodinnému príslušníkovi tohto občana Únie, s ktorým sa tento občan zdržiaval v hostiteľskom členskom štáte iba na základe svojho postavenia občana Únie, nemali byť v zásade prísnejšie ako podmienky stanovené smernicou 2004/38 na účely priznania takéhoto práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, rodinnému príslušníkovi občana Únie, ktorý vykonal svoje právo na voľný pohyb a usadil sa v inom členskom štáte než v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom. Hoci teda Súdny dvor dospel k záveru, že smernica 2004/38 sa nevzťahuje na takýto prípad návratu, rozhodol, že táto smernica sa musí uplatniť analogicky. ( 37 )

71.

Analýza týchto dvoch línií judikatúry podľa môjho názoru umožňuje vyvodiť viacero záverov, pokiaľ ide o rozsah uplatniteľnosti článku 5 ods. 1 smernice 2004/38 v prejednávanej veci.

72.

V rozsudku vo veci McCarthy a i. ( 38 ) Súdny dvor konštatoval, že hoci dotknutý občan Únie cestoval do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom (Spojené kráľovstvo), vzťahuje sa na neho smernica 2004/38 v zmysle jej článku 3 ods. 1, pretože „sa usadil“ v inom členskom štáte (Španielsko). Súdny dvor preto rozhodol, že pri vstupe do Spojeného kráľovstva tento občan stále využíva svoje právo na voľný pohyb, keďže sa zdržiaval v hostiteľskom členskom štáte (Španielsko). Na jeho manželku, štátnu príslušníčku tretej krajiny, pokiaľ sa zdržiavala s uvedeným občanom Únie v Španielsku, sa tiež vzťahuje smernica 2004/38 v zmysle jej článku 3 ods. 1 Za týchto okolností vzhľadom na to, že znenie článku 5 ods. 1 smernice 2004/38 sa týka „členských štátov“ a nezavádza rozlišovanie podľa členského štátu vstupu, Súdny dvor rozhodol, že toto ustanovenie, a teda aj formality spojené s výkonom práva na vstup stanovené v tomto ustanovení, sa uplatňujú aj na manželského partnera občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny.

73.

Naproti tomu v rozsudkoch vo veciach O. a B. ( 39 ), Coman a i. ( 40 ) a Banger ( 41 ), ako aj v judikatúre, z ktorej tieto rozsudky vychádzajú, ( 42 ) dotknutý občan Únie v podstate natrvalo opustil hostiteľský členský štát a vrátil sa so svojimi rodinnými príslušníkmi, štátnymi príslušníkmi tretích krajín, do členského štátu, ktorého bol štátnym príslušníkom. Za týchto okolností sa podľa Súdneho dvora na tohto občana Únie už nevzťahuje smernica 2004/38 v zmysle jej článku 3 ods. 1, a preto nespadá do jej pôsobnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že využil svoje právo na voľný pohyb, sa však jeho rodinným príslušníkom, štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorí sa s ním zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte, mohlo priznať odvodené právo na pobyt v členskom štáte, ktorého bol tento občan štátnym príslušníkom, na základe článku 21 ods. 1 ZFEÚ. Z vyššie uvedených dôvodov ( 43 ) Súdny dvor v týchto prípadoch rozhodol, že smernica 2004/38 sa má analogicky uplatniť na dotknutých občanov Únie. ( 44 )

74.

V prejednávanej veci sa A nachádza v situácii občana Únie, ktorý sa vrátil do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, po tom, ako vycestoval do iného členského štátu v rámci spiatočnej cesty na palube rekreačného plavidla. Na rozdiel od vecí, v ktorých boli vydané rozsudky Súdneho dvora v oboch líniách judikatúry analyzovaných vyššie, ( 45 ) tak v prejednávanej veci na jednej strane z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by A pri návrate do Fínska sprevádzali jeho rodinní príslušníci, štátni príslušníci tretích krajín, a na druhej strane nebol v čase svojho návratu do Fínska usadený v Estónsku, hoci využil svoje právo na voľný pohyb.

75.

Judikatúra vyplývajúca z rozsudku vo veci McCarthy a i. ( 46 ) preto nie je v prejednávanej veci relevantná. ( 47 ) Ale ako je to v prípade judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov O. a B. ( 48 ), Coman a i. ( 49 ) a Banger ( 50 )?

76.

Z tejto druhej línie judikatúry vyplýva, že dôvodom, ktorý viedol Súdny dvor v týchto rozsudkoch k analogickému uplatneniu smernice 2004/38 na občanov Únie, ktorí sa po tom, čo využili svoje právo na voľný pohyb, vrátili do členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, je snaha zaručiť im plný výkon ich základného práva na voľný pohyb a zabrániť tak tomu, aby boli odradení od odchodu z členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, s cieľom využiť svoje právo na pobyt v inom členskom štáte podľa článku 21 ods. 1 ZFEÚ. Inými slovami, s občanom Únie, ktorý sa vracia do svojho členského štátu a na ktorého sa v dôsledku toho nevzťahuje smernica 2004/38, sa nesmie zaobchádzať menej priaznivo ako s občanom Únie, ktorý spadá do pôsobnosti tejto smernice z dôvodu, že sa presťahoval do iného členského štátu a zdržiaval sa tam.

77.

Ak Súdny dvor vyložil článok 21 ods. 1 ZFEÚ v tom zmysle, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, má odvodené právo na pobyt na území členského štátu, ktorého je tento občan Únie štátnym príslušníkom, a že toto odvodené právo na pobyt nemôže podliehať prísnejším podmienkam, ako sú podmienky stanovené smernicou 2004/38, je to práve preto, že podmienky a možnosti vstupu a pobytu stanovené touto smernicou pre občanov Únie zahŕňajú právo ich rodinných príslušníkov, bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť, sprevádzať občana Únie alebo sa k nemu pripojiť.

78.

Je pravda, že prejednávaná vec sa netýka odvodeného práva pobytu rodinných príslušníkov občana Únie. Ako som však už uviedol, táto judikatúra sa mi zdá byť relevantná v prejednávanej veci, a to z nasledujúcich dôvodov.

79.

V prvom rade Súdny dvor opakovane potvrdil, že postavenie občana Únie má byť základným štatútom štátnych príslušníkov členských štátov. ( 51 ) Z judikatúry vyplýva, že štátny príslušník členského štátu, ktorý vo svojom postavení občana Únie uplatnil svoju slobodu pohybovať sa a zdržiavať sa v inom členskom štáte, ako je členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom, sa môže dovolávať práv súvisiacich s týmto postavením, najmä práv stanovených v článku 21 ods. 1 ZFEÚ, a to prípadne aj voči členskému štátu, ktorého je štátnym príslušníkom. ( 52 )

80.

V druhom rade z uplatnenia tejto judikatúry, ako aj judikatúry preskúmanej v bodoch 70 a 73 vyššie, na vec samu vyplýva, že pri návrate občana Únie do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, nemožno hmotnoprávne podmienky týkajúce sa práva vstupu a vyplývajúce z článku 21 ods. 1 ZFEÚ vykladať ako prísnejšie než podmienky stanovené v článku 5 ods. 1 smernice 2004/38. ( 53 ) Ako som totiž uviedol, ( 54 ) na zabezpečenie plnej účinnosti práva výstupu zaručeného článkom 4 smernice 2004/38 musí občan Únie, ktorý vykonáva právo na voľný pohyb tým, že opustil členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom, a odišiel do iného členského štátu, mať možnosť uplatniť svoje právo na návrat do svojho členského štátu v súlade s podmienkami a možnosťami stanovenými v tejto smernici, najmä v jej článku 5, aj keď sa táto smernica na návrat do tohto členského štátu nevzťahuje.

81.

V dôsledku toho v situácii, o ktorú ide vo veci samej, treba analogicky uplatniť smernicu 2004/38, vrátane jej článku 5 ods. 1, pokiaľ ide o podmienky, za ktorých členské štáty udelia občanom Únie povolenie vstúpiť na ich územie „s platným preukazom totožnosti alebo pasom“.

82.

Okrem toho uvádzam, že z písomných pripomienok fínskej vlády vyplýva, že § 155 ods. 1 a 2 Ulkomaalaislaki (zákon o cudzincoch) (301/2004) sa týka vstupu na územie a pobytu občanov Únie na území Fínska. ( 55 ) V tejto súvislosti fínska vláda v odpovedi na písomnú otázku položenú Súdnym dvorom potvrdila, že § 155 ods. 1 a 2 zákona o cudzincoch preberá do fínskeho práva článok 5 ods. 1 a 4 smernice 2004/38. ( 56 )

83.

Článok 36 smernice 2004/38 stanovuje, že „členské štáty určia ustanovenia o sankciách uplatniteľných za porušenie vnútroštátnych pravidiel prijatých na vykonanie tejto smernice a prijmú opatrenia požadované na ich uplatnenie“.

84.

V prvom rade teda vzniká otázka, či je tento článok relevantný na účely odpovede na prvú a druhú otázku položenú vnútroštátnym súdom. Podľa môjho názoru to tak skutočne je, ako vysvetlím v nasledujúcich úvahách.

85.

Z návrhu smernice vyplýva ( 57 ), že článok 33 tohto návrhu (článok 36 smernice 2004/38) kodifikuje skoršiu judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej právo Únie nezakazuje členským štátom sankcionovať osoby, na ktoré sa vzťahuje toto právo a ktoré si nezaobstarali niektorý z dokladov totožnosti. ( 58 )

86.

Presnejšie povedané, sankcie, na ktoré tento článok odkazuje, sú sankcie stanovené v článku 5 ods. 5 ( 59 ), článku 8 ods. 2 ( 60 ), článku 9 ods. 3 ( 61 ) a článku 20 ods. 2 smernice 2004/38 ( 62 ).

87.

Naproti tomu ani článok 4, ani článok 5 tejto smernice neobsahujú osobitné ustanovenia, ktoré by členským štátom umožňovali sankcionovať nedodržanie povinnosti každého občana Únie mať pri sebe platný preukaz totožnosti alebo cestovný pas. ( 63 ) Dôvod, prečo normotvorca Únie stanovil v článku 5 ods. 5 smernice 2004/38 možnosť uložiť sankcie, možno totiž vysvetliť skutočnosťou, že toto ustanovenie umožňuje členským štátom požadovať, aby daná osoba „ohlásila svoju prítomnosť v rámci jeho územia do primeraného a nediskriminačného časového obdobia“.

88.

Mlčanie článkov 4 a 5 tejto smernice o možnosti sankcionovať nedodržanie povinnosti každého občana Únie mať pri sebe platný preukaz totožnosti alebo cestovný pas sa mi však zdá byť vyplnené existenciou článku 36 tejto smernice, keďže tento článok kodifikuje skoršiu judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa možnosti členských štátov sankcionovať osoby, na ktoré sa vzťahuje právo Únie a ktoré si nezaobstarali niektorý z dokladov totožnosti. ( 64 )

89.

V dôsledku toho nedodržanie povinnosti mať pri sebe počas presunov z jedného členského štátu do druhého platný preukaz totožnosti alebo cestovný pas môže viesť k sankciám v súlade s článkom 36 smernice 2004/38.

90.

V druhom rade vyvstáva ešte otázka povahy sankcie, ktorú môžu členské štáty uložiť v prípade nedodržania administratívnej formality stanovenej smernicou 2004/38, ( 65 ) keďže článok 36 tejto smernice nestanovuje druhy sankcií (správne alebo trestné), ktoré možno uložiť v prípade nesplnenia tejto povinnosti.

91.

Je pravda, že v súvislosti s právom vstupu a pobytu Súdny dvor už zdôraznil, že predloženie platného preukazu totožnosti alebo cestovného pasu na účely preukázania postavenia štátneho príslušníka členského štátu „predstavuje administratívnu formalitu, ktorej jediným cieľom je overenie si vnútroštátnymi orgánmi práva, ktoré priamo vyplýva z postavenia dotknutej osoby“ ( 66 ), a členský štát preto nemôže ukladať občanovi Únie ako podmienku vstupu na jeho územie inú povinnosť než mať pri sebe platný preukaz totožnosti alebo cestovný pas. ( 67 )

92.

Pokiaľ sa však článok 36 smernice 2004/38 nezmieňuje o povahe sankcií, ktoré možno uplatniť v prípade nedodržania vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice, ( 68 ) nie je podľa mňa uloženie trestnej sankcie za nesplnenie povinnosti mať pri sebe cestovný doklad nezlučiteľné so smernicou 2004/38, keďže členské štáty majú právomoc „zvoliť si sankcie, ktoré sú podľa nich vhodné“, pokiaľ pri výkone svojich právomocí dodržiavajú právo Únie a jeho všeobecné zásady, a teda aj zásadu proporcionality. ( 69 )

93.

V tomto kontexte sa vzhľadom na skutočnosť, že sa tretia prejudiciálna otázka položená vnútroštátnym súdom týka primeranosti fínskeho trestnoprávneho režimu denných sadzieb peňažných trestov, vrátim k tomuto aspektu v rámci preskúmania tejto otázky.

94.

Ešte predtým sa budem zaoberať kontrolami vykonávanými pri hraničných kontrolách v kontexte nariadenia č. 562/2006.

95.

Prvá a druhá otázka položená vnútroštátnym súdom odkazujú tiež na článok 21 nariadenia č. 562/2006.

96.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania v tejto súvislosti vyplýva, že počas svojej cesty medzi Estónskom a Fínskom vplával A na palube rekreačného plavidla do medzinárodných vôd, a tak prekročil fínsku námornú hranicu.

97.

V tejto súvislosti musím na úvod poznamenať, že skutočnosť, že A prekročil fínsku námornú hranicu, sa zdá byť zanedbateľná, keďže v prejednávanej veci ide o občana Únie, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb medzi dvoma členskými štátmi, a že bez ohľadu na to, či prekročil vnútornú alebo vonkajšiu hranicu, musí mať pri prekročení hraníc pri sebe platný preukaz totožnosti alebo cestovný pas v zmysle článku 4 ods. 1 a článku 5 ods. 1 smernice 2004/38. Na účely určenia, či nariadenie č. 562/2006 bráni takej kontrole, akej bol podrobený A, sa však pre úplnosť a subsidiárne budem zaoberať otázkou, či treba vychádzať z toho, že osoba v situácii A prekročila pri svojich presunoch medzi dvoma členskými štátmi vonkajšiu hranicu schengenského priestoru.

98.

Na tento účel najprv preskúmam rozsah pojmu „námorná hranica“ v zmysle článku 2 bodu 2 nariadenia č. 562/2006.

99.

Vo svojej odpovedi na písomnú otázku Súdneho dvora A uviedol, že sa plavil na rekreačnej lodi medzi dvoma členskými štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami Schengenskej dohody, bez toho, aby prechádzal oblasťou mimo schengenského priestoru. ( 70 ) Pokiaľ ide o pojem „námorná hranica“ v zmysle článku 2 bodu 2 nariadenia č. 562/2006, nemecká a fínska vláda tvrdili, že tento pojem odkazuje na vonkajšiu hranicu pobrežného mora v zmysle článku 4 Dohovoru z Montego Bay ( 71 ), zatiaľ čo Komisia uviedla, že ide o osobitný pojem uplatniteľný na nariadenie č. 562/2006, ktorý nevyhnutne nezodpovedá pojmu „námorná hranica“ vymedzenému v článku 4 Dohovoru z Montego Bay.

100.

Súhlasím s názorom Komisie. Súdny dvor totiž rozhodol, že samotná okolnosť, že určitá osoba prekročila „hraničný priechod“ v zmysle článku 2 bodu 8 nariadenia č. 562/2006, kde sa vykonávala kontrola vonkajších hraníc, ktorú ukladá toto nariadenie, neznamená, že táto osoba opustila schengenský priestor, ak sa stále zdržiava na časti územia štátu, ktoré je súčasťou tohto priestoru. ( 72 ) Je pravda, že článok 2 bod 2 nariadenia č. 562/2006 vymedzuje pojem „vonkajšie hranice“ schengenského priestoru v tom zmysle, že sa na jednej strane vzťahuje na pozemné a námorné hranice členských štátov a na druhej strane najmä na ich letiská a námorné prístavy, ak nie sú vnútornými hranicami. Súdny dvor však rozhodol, že jediným cieľom tohto ustanovenia, ako vyplýva z jeho znenia, je považovať niektoré letiská a prístavy štátov, ktoré sú súčasťou schengenského priestoru, za vonkajšie hranice tohto priestoru iba na účely, aby sa v súlade s ustanoveniami článku 77 ods. 2 písm. b) ZFEÚ zjednodušilo konkrétne uplatňovanie kontrol, ktorým podliehajú osoby prekračujúce vonkajšie hranice schengenského priestoru. ( 73 )

101.

V prejednávanej veci A vo svojich písomných pripomienkach uviedol, že sa v priebehu jedného dňa plavil na palube rekreačnej lodi medzi Helsinkami a Tallinnom. Vysvetlil tiež, že pri jeho návrate fínska pohraničná stráž po dohode s kapitánom sprevádzala rekreačnú loď, na ktorej sa A plavil, až do prístavu odchodu v Helsinkách, rekreačného prístavu Katajanokka (Fínsko) nachádzajúceho sa v centre mesta Helsinki, pričom spresnil, že tento prístav nie je „hraničný priechod“ v zmysle článku 2 bodu 8 nariadenia č. 562/2006, t. j. nejde o „priechod schválený príslušnými orgánmi na prekračovanie vonkajších hraníc“.

102.

V tejto súvislosti považujem za užitočné uviesť, že zo zoznamu hraničných priechodov uvedených v článku 2 bode 8 nariadenia č. 562/2006, ktorý je zostavený na základe informácií oznámených Fínskou republikou Komisii v súlade s článkom 34 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia ( 74 ), vyplýva, že k relevantnému dátumu pre spor vo veci samej nebol rekreačný prístav Katajanokka zaradený medzi „stanice pobrežnej stráže fungujúce ako hraničné priechody pre rekreačné lode“ ( 75 ).

103.

Z toho by vyplývalo, že k relevantnému dátumu pre spor vo veci samej by A pri svojom presune medzi Estónskom a Fínskom v zásade neprekročil „vonkajšiu hranicu“ v zmysle článku 2 bodu 2 nariadenia č. 562/2006, ale „vnútornú hranicu“ v zmysle článku 2 bodu 1 tohto nariadenia. Preto by sa na jeho situáciu, a teda aj na kontroly, ktorým bol A podrobený zo strany fínskych orgánov, v zásade vzťahoval článok 21 uvedeného nariadenia, ktorý sa týka možnosti členského štátu stanoviť vo svojom vnútroštátnom práve povinnosť mať pri sebe potvrdenia a doklady alebo byť ich držiteľom. Domnievam sa však, že v prejednávanej veci to tak nie je, a to z nasledujúcich dôvodov.

104.

Na úvod poznamenávam, že ak sa A plavil na palube rekreačnej lode, jeho situácia by sa nemala riadiť článkom 21 nariadenia č. 562/2006, ale jeho prílohou VI. Z článku 4 ods. 1 tohto nariadenia totiž vyplýva, že vonkajšie hranice možno prekračovať len na hraničných priechodoch, ktoré členské štáty musia oznámiť Komisii. Článok 4 uvedeného nariadenia však vo svojom odseku 2 písm. c) stanovuje výnimku z tejto povinnosti pre rekreačné plavidlá. Podľa „všeobecných kontrolných postupov v námornej doprave“ stanovených v bode 3.1 prílohy VI toho istého nariadenia sa kontroly lodí v zásade vykonávajú „v prístave, kam loď prichádza alebo z ktorého odchádza, alebo v priestoroch vyhradených na tento účel, ktoré sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti plavidla“.

105.

Z toho vyplýva, že skutočnosť, že rekreačné plavidlá sú oslobodené od povinnosti prekročiť vonkajšie hranice na hraničných priechodoch, ktoré členské štáty na tento účel oznámili Komisii, neznamená, že A neprekročil vonkajšiu hranicu schengenského priestoru, a to aj keď, ako som uviedol v bode 102 vyššie, prístav Katajanokka nebol k relevantnému dátumu pre spor vo veci samej uvedený medzi hraničnými priechodmi pre plavidlá tohto druhu. ( 76 )

106.

Okrem toho, aj keď v zásade možno zastávať názor, že osoba prekročila vonkajšiu hranicu schengenského priestoru, pokiaľ boli jej cestovné doklady „na vstupe“ a „na výstupe“ označené pečiatkou, ktorá materializuje povolenie na vstup alebo výstup do tohto priestoru, ( 77 ) skutočnosť, že cestovné doklady osoby požívajúcej právo na voľný pohyb podľa práva Únie nie sú pri kontrolách na vonkajších hraniciach opatrené pečiatkou, ešte neznamená, že táto osoba neprekročila vonkajšiu hranicu, keď sa presúvala medzi dvoma členskými štátmi cez námornú hranicu, ako to bolo v prejednávanej veci. ( 78 ) Pripomínam však, že skutočnosť, že určitá osoba prekročila vonkajšiu hranicu, neznamená, že táto osoba opustila schengenský priestor, ak sa stále zdržiava na časti územia štátu, ktoré je súčasťou tohto priestoru. ( 79 ) Preto konštatujem, že A pri svojom presune medzi Estónskom a Fínskom prekročil vonkajšiu hranicu v zmysle nariadenia č. 562/2006 bez toho, aby opustil schengenský priestor.

107.

Pokiaľ ide o kontroly, ktorým bol A podrobený pri kontrole zo strany fínskej pohraničnej stráže, bod 3.2.5. prvý odsek prílohy VI nariadenia č. 562/2006 stanovuje odchylne od článkov 4 a 7 tohto nariadenia ( 80 ) výnimku z minimálnych kontrol na vonkajších hraniciach v prípade plavby na rekreačných lodiach. ( 81 ) Bod 3.2.5. druhý pododsek tejto prílohy však stanovuje výnimku z oslobodenia uvedeného v predchádzajúcom pododseku, podľa ktorej „s hodnotením rizík nelegálneho prisťahovalectva,… však treba vykonávať [hraničné] kontroly týchto osôb a/alebo fyzickú prehliadku výletných lodí“.

108.

V tejto súvislosti z vyjadrení A vyplýva, že jeho cesta sa uskutočnila v období zvýšeného rizika nelegálneho prisťahovalectva. Fínska vláda tvrdí, že podľa informácií poskytnutých útvarom hraničného dozoru začalo riziko nelegálneho prisťahovalectva narastať od apríla 2015 a že prisťahovalectvo sa na konci júla 2015 výrazne zvýšilo, pričom svoj vrchol dosiahlo v období od jesene do konca roka 2015. Preto boli fínske orgány oprávnené vykonávať hraničné kontroly, keď sa 25. augusta 2015 A vracal do Helsínk po prekročení fínskej námornej hranice. Vzhľadom na skutočnosť, že fínska pohraničná stráž podľa všetkého uplatňovala výnimku stanovenú v bode 3.2.5. druhom odseku prílohy VI nariadenia č. 562/2006, odchýlka od článkov 4 a 7 tohto nariadenia sa neuplatní.

109.

Vzhľadom na to, že A je občanom Únie, fínska pohraničná stráž teda mohla na základe článku 7 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 562/2006 podrobiť A minimálnej kontrole uvedenej v tomto ustanovení, ktorá „je pravidlom pre osoby, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie“ ( 82 ). Táto minimálna kontrola má za cieľ zistiť totožnosť osôb „na základe preukázania alebo predloženia cestovných dokladov“ a skladá sa „z rýchleho a priameho overenia platnosti“ týchto dokladov.

110.

V tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť, že na jednej strane článok 7 ods. 2 štvrtý pododsek nariadenia č. 562/2006 stanovuje, že pokiaľ ide o osoby, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie, dôsledky prípadných „nesystematických“ nahliadnutí do vnútroštátnych a európskych databáz nesmú ohroziť ich právo na vstup na územie dotknutého členského štátu, ako je stanovené v smernici 2004/38. Na druhej strane článok 7 ods. 6 nariadenia č. 562/2006 stanovuje, že kontroly osôb, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie, sa vykonávajú v súlade so smernicou 2004/38. ( 83 )

111.

Preto aj keď bola pohraničná stráž pri návrate A z Estónska do Fínska oprávnená vykonať kontrolu na fínskej vonkajšej hranici, nesmie tým byť porušené jeho právo na voľný pohyb a najmä jeho právo vstupu v zmysle článku 5 ods. 1 a 4 smernice 2004/38. V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor rozhodol, že ustanovenia, ktoré sa uplatňujú v schengenskom priestore, výslovne uvádzajú, že neovplyvňujú právo na voľný pohyb, ktoré požívajú občania Únie a ich rodinní príslušníci, ktorí ich sprevádzajú alebo sa k nim pripájajú, ako to zaručuje najmä smernica 2004/38. ( 84 )

112.

Z vyššie uvedenej analýzy vyplýva, že právo na voľný pohyb osôb nebráni tomu, aby členský štát ukladal občanom Únie povinnosť mať pri sebe cestovný doklad, ak sa presúvajú z tohto členského štátu do iného cez medzinárodné vody na palube rekreačného plavidla. Hoci uloženie trestnej sankcie za nedodržanie povinnosti mať pri sebe cestovný doklad nie je v zásade nezlučiteľné so smernicou 2004/38, treba ešte posúdiť primeranosť takejto sankcie.

113.

Cieľom tretej prejudiciálnej otázky položenej vnútroštátnym súdom je preskúmať z hľadiska článku 27 ods. 2 smernice 2004/38 primeranosť takého režimu denných sadzieb peňažných trestov, aký je stanovený vo fínskom Trestnom zákone. Tento článok sa týka odôvodnení obmedzení voľného pohybu na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia. Podľa Súdneho dvora pritom skutočnosť, že neboli splnené zákonné formality týkajúce sa vstupu, pohybu a pobytu osôb, nemôže sama osebe predstavovať narušenie verejného poriadku a bezpečnosti. ( 85 )

114.

V dôsledku toho, ako som už uviedol, ( 86 ) trestnoprávny režim denných sadzieb peňažných trestov dotknutý vo veci samej treba analyzovať nie z hľadiska článku 27, ale z hľadiska článku 36 smernice 2004/38.

115.

Domnievam sa teda, že na to, aby Súdny dvor mohol vnútroštátnemu súdu poskytnúť užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva, ( 87 ) musí byť tretia otázka preformulovaná tak, že jej cieľom je v podstate zistiť, či sa článok 21 ods. 1 ZFEÚ a článok 36 smernice 2004/38 majú vykladať v tom zmysle, že požiadavky účinnosti a primeranosti sankcií stanovené v tomto poslednom uvedenom ustanovení bránia takému trestnoprávnemu režimu denných sadzieb peňažných trestov, o aký ide vo veci samej, ktorý sa uplatňuje v prípade nedodržania povinnosti mať pri sebe platný cestovný doklad pri prekročení hranice, keďže tento režim stanovuje za menej závažné narušenie peňažný trest vo výške 20 % priemerného mesačného príjmu páchateľa.

116.

Znenie článku 36 tejto smernice je celkom jasné: sankcie uplatniteľné za porušenie vnútroštátnych pravidiel prijatých na vykonanie tejto smernice musia byť „účinné a primerané“ ( 88 ).

117.

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zásada proporcionality ukladá členským štátom povinnosť prijať opatrenia, ktoré sú vhodné na dosiahnutie sledovaných cieľov, a nejdú nad rámec toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie. ( 89 )

118.

V prvom rade v prejednávanej veci režim denných sadzieb peňažných trestov stanovený fínskym Trestným zákonom nesmie ísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných touto právnou úpravou, pričom ak existuje možnosť rozhodnúť sa medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu a spôsobené obmedzenia nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom. ( 90 )

119.

Pripomínam, že Súdny dvor už v rámci práva pobytu spresnil, že na jednej strane jediným cieľom predloženia platného preukazu totožnosti alebo cestovného pasu osobami požívajúcimi právo na voľný pohyb je zistenie tohto práva vnútroštátnymi orgánmi, a na druhej strane, že ak dotknutá osoba v prípade nepredloženia týchto dokladov môže jednoznačne preukázať svoju totožnosť inými prostriedkami, členský štát nemôže spochybniť jej právo na pobyt z jediného dôvodu, že nepredložila niektorý z vyššie uvedených dokumentov. ( 91 )

120.

Podľa môjho názoru je táto judikatúra týkajúca sa práva na pobyt občanov Únie analogicky uplatniteľná na právo vstupu týchto občanov v zmysle článku 5 ods. 1 smernice 2004/38. Cieľom tohto ustanovenia je zaručiť, aby osoba požívajúca základné a individuálne právo voľne sa pohybovať na území členských štátov mohla byť ako taká identifikovaná na účely uľahčenia výkonu tohto práva. Nesplnenie povinnosti mať pri sebe platný preukaz totožnosti alebo cestovný pas pri vstupe do členského štátu, stanovenej v článku 5 ods. 1 tejto smernice, tak nemožno považovať za závažné narušenie, ak je účel tejto povinnosti dosiahnutý inými prostriedkami. ( 92 ) Je pravda, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa § 7a kapitoly 17 Trestného zákona sa porušenie takejto povinnosti, za ktoré je možné páchateľa vo Fínsku obvykle potrestať, považuje za menej závažné. V prejednávanej veci však A hrozí peňažný trest vo výške 15 denných sadzieb, pričom výška peňažného trestu predstavuje 20 % čistého mesačného príjmu. ( 93 )

121.

V druhom rade treba poznamenať, že trestnoprávny režim denných sadzieb peňažných trestov, ktorý zohľadňuje platobnú schopnosť páchateľa, ( 94 ) sa sám osebe nejaví ako neprimeraný. ( 95 ) Vzhľadom na povahu a závažnosť narušenia, ktoré sa považuje za menej závažné, sa však domnievam, že uloženie peňažného trestu, ktorého výška je 20 % priemerného mesačného príjmu páchateľa, za nedodržanie administratívnej formality je v rozpore so zásadou proporcionality. Toto konštatovanie nemožno vyvrátiť skutočnosťou, na ktorú sa odvoláva fínska vláda, že súd môže vždy upustiť od potrestania obžalovaného, ak sa, ako v prejednávanej veci, výška peňažného trestu javí ako príliš vysoká.

122.

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že hoci A preukázal svoju totožnosť inými prostriedkami, hrozí mu uloženie peňažného trestu vo výške 95250 eur. ( 96 ) Nezdá sa teda, že by táto okolnosť bola zohľadnená pri stanovení výšky peňažného trestu. ( 97 )

123.

Po tretie nemožno spochybniť účinnosť režimu denných sadzieb peňažných trestov stanoveného fínskym Trestným zákonom. Domnievam sa však, že uloženie peňažného trestu v takej vysokej výške z dôvodu, že občan Únie nedodržal formálnu podmienku výkonu práva na voľný pohyb, ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov sledovaných článkom 5 ods. 1 smernice 2004/38, a tým, že predstavuje prekážku voľného pohybu tohto občana, zasahuje do samotnej podstaty práva na voľný pohyb priamo priznaného Zmluvou. ( 98 )

124.

Preto vzhľadom na skutočnosť, že narušenie, ku ktorému došlo, je menej závažné, považujem tento režim za neprimeraný.

125.

Vzhľadom na už vyššie uvedené navrhujem odpovedať na tretiu otázku tak, že článok 21 ods. 1 ZFEÚ a článok 36 smernice 2004/38 sa majú vykladať v tom zmysle, že požiadavky účinnosti a primeranosti sankcií stanovené v tomto poslednom uvedenom ustanovení bránia takému režimu denných sadzieb peňažných trestov, o aký ide vo veci samej, ktorý sa uplatňuje v prípade nedodržania povinnosti mať pri sebe platný cestovný doklad pri prekročení hranice, keďže tento režim stanovuje za menej závažné narušenie peňažný trest vo výške 20 % priemerného mesačného príjmu páchateľa.

126.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Korkein oikeus (Najvyšší súd, Fínsko), takto: