1.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 32 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1346/2000 ( 2 ), ktoré sa ratione temporis uplatní na spor vzhľadom na dátum začatia hlavného konkurzného konania. ( 3 )

2.

Višje sodišče v Ljubljani (Odvolací súd Ľubľana, Slovinsko) sa pýta Súdneho dvora, či pre likvidátora v hlavnom konkurznom konaní vedenom v Rakúsku, ktorý chce prihlásiť do vedľajšieho konania vedeného proti tomu istému dlžníkovi v Slovinsku pohľadávky, ktoré už prihlásil do prvého uvedeného konania, platia lehoty (a dôsledky ich nedodržania), ktoré stanovujú slovinské právne predpisy.

3.

Súdny dvor viackrát rozhodoval o cezhraničných konkurzoch, ( 4 ) ale – pokiaľ sa nemýlim – ešte nerozhodoval o článku 32 nariadenia č. 1346/2000, ktorého praktické uplatňovanie vyvoláva nemalé ťažkosti. ( 5 )

4.

Podľa odôvodnenia 21:

„Každý veriteľ, ktorý má zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v spoločenstve, má právo prihlásiť svoje nároky do každého konkurzného konania prebiehajúceho v spoločenstve, ktorého predmetom je majetok dlžníka. …“

5.

V zmysle odôvodnenia 23:

„Toto nariadenie, pokiaľ ide o otázky, na ktoré sa vzťahuje, by malo stanoviť jednotné kolízne normy, ktoré v rozsahu svojej platnosti nahrádzajú vnútroštátne pravidlá medzinárodného práva súkromného. Ak nie je stanovené inak, platí právny predpis [právo – neoficiálny preklad] členského štátu, ktorý konanie začal [v ktorom sa konanie začne – neoficiálny preklad] (lex concursus). Táto kolízna norma by mala platiť tak pre hlavné konanie, ako aj miestne [územné – neoficiálny preklad] konania; lex concursus určuje všetky účinky konkurzného konania, procesné aj hmotné, na dotknuté osoby a právne vzťahy. Určuje všetky podmienky začatia, vedenia a uzavretia konkurzného konania.“

6.

V článku 4 s názvom „Príslušné [Rozhodné – neoficiálny preklad] právo“ sa uvádza:

„2.   Právo štátu, v ktorom sa konanie začne, stanoví podmienky začatia takéhoto konania, jeho vedenie a uzavretie. Stanoví najmä:

…

…“

7.

Podľa článku 28 s názvom „Príslušné [Rozhodné – neoficiálny preklad] právo“:

„Ak v tomto nariadení nie je stanovené inak, vedľajšie konanie sa riadi právom členského štátu, na ktorého území sa vedľajšie konanie začne.“

8.

Článok 32, nazývaný „Uplatňovanie práv veriteľov“, stanovuje:

„1.   Každý veriteľ môže prihlásiť svoju pohľadávku v hlavnom konaní a v ktoromkoľvek vedľajšom konaní.

2.   Likvidátori v hlavnom a akomkoľvek vedľajšom konaní do iných konaní prihlásia pohľadávky, ktoré už boli prihlásené do konania, pre ktoré boli vymenovaní, za predpokladu, že to slúži záujmu veriteľov v tomto konaní, pričom veritelia majú právo voči tomu odporovať alebo odvolať prihlásenie ich pohľadávok, ak to príslušné [rozhodné – neoficiálny preklad] právo umožňuje.

3.   Likvidátor v hlavnom alebo vedľajšom konaní je splnomocnený zúčastniť sa na iných konaniach na tom istom základe ako veriteľ, najmä zúčastňovať sa schôdzí veriteľov.“

9.

Podľa § 107 ods. 1 v prípade pohľadávok, ktoré boli prihlásené až po uplynutí lehoty na prihlásenie pohľadávok a ktoré neboli predmetom všeobecného vypočutia na účely overenia existencie dlhov, sa nariadi osobitné vypočutie na overenie existencie dlhov. Na tieto pohľadávky sa uplatní § 105 ods. 1 Na pohľadávky prihlásené menej ako 14 dní pred pojednávaním na účely konečného overenia pasív sa neprihliada.

10.

V zmysle § 59 ods. 2 tohto zákona v insolvenčnom konaní je veriteľ povinný prihlásiť svoju pohľadávku voči platobne neschopnému dlžníkovi do troch mesiacov odo dňa uverejnenia oznámenia o začatí tohto konania, pokiaľ sa v odsekoch 3 a 4 tohto paragrafu nestanovuje inak. ( 8 )

11.

V súlade s § 298 ods. 1, ak je pohľadávka zabezpečená prednostným právom, veriteľ je povinný prihlásiť do konkurzného konania v lehote stanovenej na prihlásenie pohľadávky aj dotknuté prednostné právo, pokiaľ sa v § 281 ods. 1 ( 9 ) alebo v § 282 ods. 2 ( 10 ) nestanovuje inak.

12.

§ 296 ods. 5 stanovuje, že ak veriteľ nechá uplynúť lehotu na prihlásenie pohľadávky, jeho pohľadávka voči platobne neschopnému dlžníkovi zanikne a súd oneskorené prihlásenie pohľadávky zamietne.

13.

Podľa § 298 ods. 5 v prípade, že veriteľ nedodrží lehotu na prihlásenie prednostného práva, toto právo zaniká.

14.

Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň, Rakúsko) uznesením z 19. júna 2013 začal insolvenčné konanie proti spoločnosti ALPINE Bau GmbH.

15.

Toto konanie bolo pôvodne začaté ako reštrukturalizačné konanie, ale 4. júla 2013 sa zmenilo na konkurzné konanie.

16.

Z uznesenia Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň) z 5. júla 2013 vyplýva, že konkurzné konanie vedené proti spoločnosti ALPINE Bau GmbH predstavuje „hlavné konkurzné konanie“ v zmysle článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000.

17.

Správca v hlavnom konkurznom konaní ( 11 ) podal 6. augusta 2013 na Okrožno sodišče v Celju (Okresný súd Celje, Slovinsko) návrh na začatie vedľajšieho konkurzného konania proti spoločnosti ALPINE BAU GMBH, Salzburg – organizačná zložka Celje.

18.

Okrožno sodišče v Celju (Okresný súd Celje) rozhodnutím z 9. augusta 2013:

19.

Podľa tohto oznámenia bolo potrebné prihlásiť pohľadávky (bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú prednostný charakter) do vedľajšieho konania do troch mesiacov od jeho uverejnenia. Tiež v ňom bolo spomenuté, že ak pohľadávky a prednostné práva nebudú prihlásené v uvedenej lehote, tieto pohľadávky a práva voči dlžníkovi v tomto vedľajšom konaní zaniknú a súd zamietne prihlášku podľa § 296 ods. 5 alebo § 298 ods. 5 ZFPPIPP.

20.

NK podal 30. januára 2018 prihlášku pohľadávok (v zmysle článku 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000) vo vedľajšom konkurznom konaní. Požiadal Okrožno sodišče v Celju (Okresný súd Celje), aby tejto prihláške vyhovel a zahrnul ju do každého následného rozdelenia súm veriteľom v rámci uvedeného konania.

21.

Okrožno sodišče v Celju (Okresný súd Celje) uznesením z 5. júla 2019 túto prihlášku zamietol, keďže podľa § 296 ods. 5 ZFPPIPP bola podaná oneskorene.

22.

NK napadol uvedené uznesenie na Višje sodišče v Ljubljani (Odvolací súd Ľubľana), ktorý predkladá Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 vykladať v tom zmysle, že na prihlásenie pohľadávok do vedľajšieho konania likvidátorom v hlavnom konkurznom konaní sa vzťahujú pravidlá týkajúce sa lehôt na prihlásenie pohľadávok veriteľov a dôsledkov oneskoreného prihlásenia podľa práva štátu, v ktorom prebieha vedľajšie konanie?“

23.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 20. januára 2020.

24.

Písomné pripomienky predložili ALPINE BAU GmbH, NK, poľská a slovinská vláda, ako aj Komisia. Uskutočnenie pojednávania sa nepovažovalo za nevyhnutné.

25.

Článok 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 stanovuje, že každý likvidátor – či už v hlavnom konaní, alebo vo vedľajšom konaní – je oprávnený (prípadne povinný) ( 12 )prihlásiť ( 13 ) do iných konkurzných konaní začatých proti tomu istému dlžníkovi pohľadávky, ktoré už boli prihlásené v konaní, pre ktoré bol vymenovaný.

26.

Nariadenie č. 1346/2000 výslovne nestanovuje, kedy sa má uvedená možnosť využiť. Vnútroštátny súd sa preto pýta, či pre likvidátora v hlavnom konkurznom konaní platia lehoty (a dôsledky ich nedodržania), ktoré upravuje právo štátu, v ktorom sa začalo vedľajšie konanie.

27.

Subjekty, ktoré predložili pripomienky v konaní na Súdnom dvore, sa – s výnimkou NK – prikláňajú k názoru, že pravidlá týkajúce sa lehôt na prihlásenie pohľadávok a účinky oneskoreného prihlásenia upravuje lex concursus každého konania.

28.

Podľa NK však overenie a schválenie pohľadávok v hlavnom konaní musí predchádzať ich prihláseniu v ktoromkoľvek inom konaní. Implicitne tvrdí, že lehoty na ich prihlásenie sa určujú podľa lex concursus prvého konania.

29.

Môj názor sa zhoduje s prevládajúcim názorom na právny poriadok, ktorý upravuje lehoty na prihlásenie pohľadávok vo vedľajších konaniach. Okrem toho nesúhlasím so stanoviskom NK, pokiaľ ide o overenie a schválenie pohľadávok pred ich prihlásením vo vedľajšom konaní.

30.

Ešte predtým sa musím zaoberať niektorými aspektmi európskeho systému cezhraničných konkurzov, ktoré pomôžu lepšie pochopiť otázky, ktoré sú predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

31.

Prvé návrhy na úpravu cezhraničných konkurzov pre (súčasnú) Európsku úniu pochádzajú zo 60. rokov minulého storočia. Už vtedy panovalo presvedčenie, že účelovému konaniu dlžníka v konkurze alebo jeho veriteľov by mohol zabrániť len spoločný regulačný rámec, ktorý by umožnil efektívne spravovať podnik v krízovej situácii, ktorého majetok sa nachádza v rôznych členských štátoch.

32.

Po viacerých neúspešných pokusoch bol 23. novembra 1995 otvorený na podpis Dohovor o konkurzných konaniach (ďalej len „dohovor“) ( 15 ), ktorý napokon nevstúpil do platnosti. Bola k nemu pripojená správa, ktorú pripravili a dojednali členské štáty. ( 16 ) Hoci tento dokument nikdy nebol oficiálne prijatý, používa sa ako pomôcka pri výklade nástrojov, ktoré nasledovali po dohovore, ak je v nich prebratý obsah dohovoru. ( 17 )

33.

Nariadenie č. 1346/2000 bolo vypracované na základe dohovoru. V jeho článku 32 je konkrétne prebraté jedno z ustanovení dohovoru.

34.

Komisia v roku 2012 – na základe článku 46 nariadenia č. 1346/2000 – zostavila správu o jeho uplatňovaní. Pripojila k nej návrh reformy ( 18 ), na základe ktorého bolo prijaté nariadenie 2015/848, ktoré sa všeobecne uplatňuje od 26. júna 2017 na konania začaté v tento deň alebo neskôr.

35.

V nariadení z roku 2015 je zachovaná podstata predchádzajúceho nariadenia, pričom sa v ňom – v rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec – zavádzajú vylepšenia, pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi súbežnými konkurznými konaniami a informovanie veriteľov a prihlasovanie ich pohľadávok v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa nachádza ich bydlisko, miesto ich pobytu alebo ich sídlo. ( 19 )

36.

Ustanovenie, ktorého výkladu sa týka prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, konkrétne zostalo nezmenené, pričom v súčasnosti sa označuje ako článok 45 nariadenia 2015/848.

37.

Nariadenie č. 1346/2000 obsahuje ustanovenia týkajúce sa medzinárodnej súdnej právomoci, rozhodného práva, uznávania a výkonu rozhodnutí a koordinácie konaní. Ako celok vytvára systém založený na „pozmenenom“ alebo „zmiernenom univerzálnom modeli“. ( 20 )

38.

Zvolený model vychádza z predpokladu, že jediné konkurzné konanie so všeobecnou platnosťou nemusí byť praktické. Z tohto dôvodu umožňuje, aby sa popri hlavnom konaní viedli ďalšie „územné“ konania (ktoré sú nezávislé, ak sa začali skôr ako hlavné konanie, a vedľajšie, ak sa začali neskôr), ktoré sú obmedzené na majetok nachádzajúci sa na území štátu, kde sa tieto konania začnú. ( 21 )

39.

Hlavné konanie sa začína na „súd[och] členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka“. ( 22 ) Toto konanie sa všeobecne týka súboru pasív a súboru aktív. Podmienkou začatia konania v inom členskom štáte je, aby mal dlžník na území tohto štátu nejaký podnik. Do súboru pasív patrí len majetok dlžníka nachádzajúci sa na tomto území. ( 23 )

40.

V územných a vedľajších konaniach súbor pasív zahŕňa všetkých veriteľov dlžníka. Každý veriteľ, ktorý má zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v Únii ( 24 ), má právo „prihlásiť svoje nároky do každého konkurzného konania…, ktorého predmetom je majetok dlžníka“, začatého v členských štátoch, ktoré sú viazané nariadením č. 1346/2000 ( 25 ).

41.

Ak súbežne prebiehajú rôzne konkurzné konania týkajúce sa toho istého dlžníka, je potrebné koordinovať ich. Nariadenie č. 1346/2000 na tento účel stanovuje hmotnoprávne normy, ako je norma týkajúca sa rozdelenia výnosov zo speňaženia konkurznej podstaty, ( 26 ) a normy týkajúce sa spolupráce likvidátorov, najmä prostredníctvom dostatočnej výmeny informácií ( 27 ).

42.

S rovnakým zámerom (zabezpečiť koordináciu prebiehajúcich konaní) normotvorca priznal prednosť konaniu, ktoré sa začne v štáte, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka. Dôsledkom tejto prednosti je možnosť likvidátora vymenovaného pre hlavné konanie robiť určité úkony aj vo vedľajšom konaní (ako napríklad navrhnúť plán reštrukturalizácie alebo požiadať o pozastavenie speňaženia majetku vo vedľajšom konaní). ( 28 )

43.

Nariadenie č. 1346/2000 nezavádza európske konkurzné právo, ale jednotné kolízne normy, ktoré určujú vnútroštátne právo, ktorým sa riadi každé konanie, ako aj jeho účinky.

44.

Okrem týchto kolíznych noriem obsahuje priamo uplatniteľné hmotnoprávne alebo procesné ustanovenia, ktoré sa uplatnia namiesto ustanovení právnych poriadkov členských štátov. ( 29 )

45.

Ak v samotnom nariadení č. 1346/2000 nie je stanovené inak, na každé konanie, či už hlavné, územné alebo vedľajšie, sa uplatní právo štátu, v ktorom sa konanie začne (lex concursus). ( 30 )

46.

Výber lex concursus, ktorý je obvyklý v nástrojoch, ktoré upravujú cezhraničné konkurzy, je odôvodnený troma argumentmi: ( 31 )

47.

Lex concursus teda upravuje začatie, priebeh a skončenie konkurzného konania, čo sa týka jeho hmotnoprávnych a procesných aspektov.

48.

V súlade s uvedeným kritériom článok 4 nariadenia č. 1346/2000 prostredníctvom demonštratívneho výpočtu ( 32 ) stanovuje, že právo štátu, v ktorom sa konanie začne, stanoví najmä určité aspekty. Medzi nimi sa nachádzajú – s výnimkami, ktoré stanovuje uvedené nariadenie ( 33 ) – „pravidlá prihlasovania, overovania a schvaľovania pohľadávok“. ( 34 )

49.

Z vyššie uvedeného vyplývajú tri dôsledky pre veriteľov (určite pre veriteľov, ktorí sa nachádzajú v Európskej únii) v prípadoch cezhraničného konkurzu:

50.

Keďže normotvorca si uvedomoval ťažkosti spojené s prihlasovaním pohľadávok v konaniach začatých v zahraničí, vložil do nariadenia č. 1346/2000 niektoré osobitné ustanovenia:

51.

Nariadenie č. 1346/2000 nestanovuje jednotné lehoty na prihlasovanie pohľadávok. Nestanovuje ich v súvislosti s nijakým konkrétnym konaním ani žalobcom. ( 38 )

52.

V rámci pôsobnosti lex concursus každého konania teda členské štáty môžu upraviť lehoty takým či onakým spôsobom, pokiaľ dodržia zásadu efektivity a zásadu ekvivalencie. ( 39 )

53.

Pri výklade článku 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 uvediem dôvody, pre ktoré – podľa môjho názoru – likvidátor v hlavnom konaní musí dodržať lehoty stanovené v právnych predpisoch štátu, v ktorom sa začalo vedľajšie konanie, ak chce v tomto konaní uplatniť pohľadávky, ktoré už boli prihlásené v hlavnom konaní.

54.

Na tento účel použijem zvyčajné výkladové kritériá, teda doslovné, historické, teleologické a systematické kritérium.

55.

Vychádzajúc z predpokladu, že proti tomu istému dlžníkovi sa môžu viesť viaceré konkurzné konania, článok 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 stanovuje, že „likvidátori v hlavnom a akomkoľvek vedľajšom konaní do iných konaní prihlásia pohľadávky, ktoré už boli prihlásené do konania, pre ktoré boli vymenovaní…“.

56.

V znení tohto ustanovenia sa nenachádza nič, čo by nasvedčovalo tomu, že pohľadávky sa musia prihlásiť v určitom okamihu. Preto je potrebné uplatniť všeobecnú právnu úpravu, teda právnu úpravu, ktorá vyplýva zo základnej kolíznej normy (články 4 a 28 nariadenia č. 1346/2000), ktorá určuje – ako som už uviedol – lex concursus štátu, v ktorom bolo začaté dané konanie. ( 40 )

57.

Z článku 4 ods. 2 písm. h) osobitne vyplýva, že právo štátu, v ktorom sa konanie začne, stanoví pravidlá prihlasovania, overovania a schvaľovania pohľadávok, čo zahŕňa lehoty na ich prihlásenie. Procesný charakter tejto problematiky by tiež viedol k uplatneniu právneho poriadku súdu, ktorý vo veci koná, a to aj v prípade, ak by to nebolo výslovne stanovené. ( 41 )

58.

Tento výklad potvrdzuje rozsudok ENEFI. V ňom sa navyše konštatuje, že lex concursus sa uplatní na dôsledky nedodržania pravidiel týkajúcich sa prihlasovania pohľadávok a najmä lehôt. ( 42 )

59.

V článku 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 je prebraté znenie príslušného ustanovenia (neúspešného) dohovoru. Z nadväznosti oboch nástrojov vyplýva, že prihlasovanie pohľadávok likvidátorom má v oboch nástrojoch rovnakú funkciu a sleduje rovnaký cieľ. Požiadavky týkajúce sa ich prihlasovania teda musia byť tiež rovnaké.

60.

Článok 32 dohovoru bol zavedený v rámci zmierneného univerzálneho modelu, v ktorom je možné, aby sa proti tomu istému dlžníkovi viedli viaceré konkurzné konania. Jeho odsek 1 stanovoval – ako výnimku z pravidla, podľa ktorého sa na prihlasovanie pohľadávok uplatní lex concursus – právo ktoréhokoľvek veriteľa uplatniť svoje pohľadávky v konaní, ktoré si zvolí ( 43 ), alebo dokonca v niekoľkých konaniach ( 44 ).

61.

Na uľahčenie uplatnenia uvedeného práva ( 45 ) bol vytvorený mechanizmus, na základe ktorého má likvidátor v každom konaní poskytnúť veriteľom, ktorých zastupuje, službu ( 46 ): likvidátor oznámi uvedené pohľadávky v iných začatých konaniach, ( 47 ) pričom majiteľ každej pohľadávky má právo voči tomu odporovať.

62.

Likvidátorovi bolo na uskutočnenie jeho úlohy v dohovore priznané oprávnenie uplatniť pohľadávky, ktoré už boli prihlásené do konania, v ktorom vystupuje, v iných konaniach. V istom zmysle koná namiesto veriteľov, v ich mene a na ich účet ( 48 ) a musí oznámiť pohľadávky, pokiaľ to slúži záujmu týchto veriteľov.

63.

Rozhodnutie o prihlásení pohľadávky však neznamená, že sa zmení jej majiteľ: pohľadávka stále patrí každému jednotlivému veriteľovi. Podľa dohovoru zostáva zachované právo veriteľov, keďže môžu nielen odporovať voči prihláseniu zo strany likvidátora, ale aj odvolať pohľadávku, ktorá už bola prihlásená v inom konaní. ( 49 )

64.

V súlade s touto zásadou oznámenie zo strany likvidátora vyvoláva rovnaké účinky ako oznámenie samotného veriteľa. ( 50 ) Podmienky a lehoty týkajúce sa týchto oznámení – na ktoré sa podľa dohovoru bez ohľadu na to, kto prihlási pohľadávky, uplatní lex concursus ( 51 ) –, sú teda rovnaké.

65.

Ustanovenie týkajúce sa povinnosti, ktorú má likvidátor podľa článku 32 nariadenia č. 1346/2000, nasleduje po ustanovení, ktoré oprávňuje veriteľov, aby prihlásili svoje pohľadávky v ktoromkoľvek konkurznom konaní.

66.

Umiestnenie tohto ustanovenia podporuje úvahy, ktoré som uviedol v súvislosti s jeho vývojom a jeho účelom: postavenie likvidátora vymenovaného v určitom konaní, ktorý prihlási pohľadávky v ktoromkoľvek inom konaní, nadväzuje na postavenie samotných veriteľov a závisí od tohto postavenia. ( 52 )

67.

Ak väzba medzi likvidátorom a veriteľmi odôvodňuje, aby pre nich platili rovnaké pravidlá, pokiaľ ide o prihlasovanie pohľadávok do iného konania, prednosť priznaná veriteľovi potvrdzuje, že tieto pravidlá určujú jeho postavenie. Konkrétne:

68.

Likvidátor nie je len oprávnený prihlásiť do iných konaní pohľadávky prihlásené do jeho konania, ale povinný urobiť to za predpokladu, že to slúži záujmu veriteľov. ( 54 )

69.

Vzhľadom na oprávnenie prihlásiť pohľadávky má likvidátor aktívnu legitimáciu vo všetkých konaniach bez ohľadu na to, či ju stanovuje právny poriadok štátu, v ktorom sa konanie začne. Takto sa mu umožňuje, aby si splnil svoju právnu povinnosť, ( 55 ) a zaručuje sa účel článku 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000.

70.

Povinnosť likvidátora však nie je absolútna: vyžaduje si preskúmanie užitočnosti ( 56 ) alebo potenciálnych výhod vyplývajúcich z prihlásenia pohľadávok, ktoré už boli uplatnené v konaní, pre ktoré bol vymenovaný, do vedľajšieho konania.

71.

Uvedené preskúmanie sa netýka každej jednotlivej pohľadávky a jej predpokladanej vymožiteľnosti. ( 57 ) Je to skôr celkové posúdenie týkajúce sa všetkých pohľadávok ( 58 ) prihlásených do konania, v ktorom bol likvidátor vymenovaný.

72.

Osobitné posúdenie podľa právneho poriadku, ktorý sa uplatní na pohľadávku, a – pokiaľ ide o jej poradie – podľa právneho poriadku štátu, v ktorom sa pohľadávka prihlási, musí predovšetkým z praktických dôvodov vykonať konkrétny veriteľ. ( 59 )

73.

O prihlásení pohľadávky preto v konečnom dôsledku rozhoduje jej majiteľ (teda veriteľ), ktorému nariadenie č. 1346/2000 v článku 32 ods. 2 in fine vyhradzuje možnosť odporovať proti oznámeniu likvidátora a odvolať pohľadávku, ak dospeje k záveru, že uvedené oznámenie mu nevyhovuje. ( 60 )

74.

Likvidátor v skutočnosti nepresadzuje iný alebo vyšší záujem, než je záujem veriteľov, ktorý by odôvodňoval, aby sa na neho pri oznamovaní pohľadávok v iných konaniach uplatnila osobitná právna úprava. Tento posledný článok systému, ktorý umožňuje každému jednotlivému veriteľovi rozhodnúť sa, či prihlási alebo neprihlási svoju pohľadávku, potvrdzuje, že záujmy likvidátora sa zhodujú so záujmami veriteľov.

75.

Dôvody, pre ktoré posúdenie likvidátora nie je totožné s posúdením veriteľa, nie sú dogmatické, ale praktické. ( 61 ) Veriteľ, ktorý prihlásil svoju pohľadávku do určitého konania, v zásade prejavuje záujem vymôcť ju prostredníctvom majetku dlžníka tam, kde sa tento majetok nachádza. ( 62 ) Vychádzajúc z tohto predpokladu je oprávnené obmedziť úlohu likvidátora na zváženie výhod a nevýhod pre všetky pohľadávky prihlásené do konania, v ktorom likvidátor vystupuje.

76.

Článok 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 je súčasťou kapitoly III tohto nariadenia, ktorá sa týka vedľajších konkurzných konaní. Povinnosť uvedená v spomenutom ustanovení sa však doslovne týka všetkých likvidátorov, teda tak likvidátorov v hlavnom konaní, ako aj likvidátorov vo vedľajšom konaní. Likvidátori patriaci do oboch kategórií musia „do iných konaní prihlási[ť] pohľadávky, ktoré už boli prihlásené do konania, pre ktoré boli vymenovaní“. ( 63 )

77.

Nemožno sa domnievať, že na základe systematického umiestnenia tohto článku má likvidátor v hlavnom konaní pri uplatňovaní pohľadávok prihlásených do hlavného konania osobitné postavenie v porovnaní s likvidátormi v ostatných prebiehajúcich konaniach.

78.

Podriadený charakter vedľajších konaní vo vzťahu ku konaniu, ktoré sa začne v centre hlavných záujmov dlžníka, sa určite prejavuje v podobe osobitného postavenia likvidátora v tomto konaní vo vzťahu k ostatným likvidátorom. ( 64 ) Nariadenie č. 1346/2000 však tomuto likvidátorovi v súvislosti s prihlasovaním pohľadávok nepriznáva výhodu, ktorá by sa mohla prejaviť v tom, že by pre neho neplatili lehoty stanovené v lex concursus každého konania.

79.

Kapitola IV nariadenia č. 1346/2000, ktorá má názov „Poskytovanie informácií veriteľom a prihlasovanie ich pohľadávok“, obsahuje ustanovenia, ktoré predstavujú odchýlky od lex concursus a ktoré – tak ako článok 32 ods. 2 – majú za cieľ uľahčiť prihlasovanie pohľadávok.

80.

Uvedené priamo uplatniteľné ustanovenia zvýhodňujú veriteľov, ktorí majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v členskom štáte inom, ako je štát, v ktorom sa konkurzné konanie začne. Domnievam sa, že sa tiež môžu mutatis mutandis uplatniť na likvidátora v zahraničnom konaní.

81.

Nie je odôvodnené, aby sa odborné znalosti, ktoré možno oprávnene očakávať od likvidátora, vzťahovali na cezhraničný konkurz, alebo aby tieto znalosti spôsobovali, že pre úkony, ktoré by mohli urobiť samotní veritelia, budú platiť prísnejšie podmienky, ak likvidátor tým, že robí tieto úkony, poskytuje veriteľom určitú službu a koná namiesto nich. ( 65 )

82.

Žiadne zo spomenutých ustanovení nariadenia č. 1346/2000 sa osobitne netýka právnej úpravy lehôt. ( 66 ) Táto skutočnosť má dvojaký význam: a) svedčí v neprospech tvrdenia, že pre likvidátora neplatí všeobecné riešenie, teda lex concursus každého konania, a b) ak by to nebolo tak, vyžadovala by, aby sa prostredníctvom výkladu rozhodlo, ktoré riešenie by sa uplatnilo namiesto všeobecného riešenia. ( 67 )

83.

Ak by pre likvidátora neplatili lehoty, ktoré stanovuje lex concursus každého konania, v konečnom dôsledku by to malo za následok rozdielne, nepredvídané a neregulované zaobchádzané s likvidátorom (a teda aj s veriteľmi, ktorých pohľadávky prihlasuje) ( 68 ) v porovnaní s miestnymi veriteľmi, pre ktorých platia uvedené lehoty a dôsledky oneskoreného prihlásenia ich pohľadávok. ( 69 )

84.

Aby som to zhrnul, domnievam sa, že pre prihlásenie pohľadávok do vedľajšieho konania vykonané likvidátorom (v hlavnom konkurznom konaní) platia lehoty stanovené v právnom poriadku štátu, v ktorom sa začalo vedľajšie konanie.

85.

Uvedené riešenie je navyše nevyhnutné z pragmatického hľadiska. Ak by pre likvidátora neplatili uvedené lehoty vo vedľajšom konaní, vedenie, pokračovanie a priebeh tohto konania by spôsobovali vážne ťažkosti.

86.

Pre úplnosť stručne rozoberiem výklad článku 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000, ktorý navrhuje NK. Podľa jeho názoru možno vo vedľajšom konkurznom konaní prihlásiť len pohľadávky, ktoré už boli prihlásené v hlavnom konaní, po tom, čo boli overené a schválené v tomto konaní.

87.

Domnievam sa, že stanovisko NK nemá oporu v znení uvedeného článku, v jeho vývoji ani v jeho cieli a tiež nevyplýva zo systematického výkladu. Jeho uznanie by navyše ohrozilo efektívne vedenie každého konkurzného konania.

88.

Pripomínam, že uvedené stanovisko možno odmietnuť, lebo:

89.

Vysvetlil som, že podľa môjho názoru neexistujú argumenty v prospech výkladu článku 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 v tom zmysle, že povinnosť likvidátora je obmedzená na pohľadávky, ktoré už boli overené a schválené v konaní, pre ktoré bol vymenovaný.

90.

Tiež si nemyslím, že existujú presvedčivé argumenty v prospech názoru, že pre likvidátora z uvedeného alebo iného dôvodu platia iné pravidlá týkajúce lehôt na prihlásenie pohľadávok, než sú pravidlá vzťahujúce sa na miestnych veriteľov a na veriteľov, ktorí sa po uplatnení svojich pohľadávok v určitom konaní rozhodnú individuálne ich prihlásiť v iných konaniach.

91.

NK tvrdí, ( 72 ) že lehoty stanovené v ZFPPIPP sú veľmi krátke a z tohto dôvodu nezlučiteľné s rakúskym modelom insolvenčných konaní. Podľa jeho názoru je preto nemožné v praxi splniť povinnosť vyplývajúcu z článku 32 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000.

92.

Vzhľadom na to, že NK sa podľa môjho názoru dopustil prvotného pochybenia, ktoré už bolo uvedené (pokiaľ ide o znaky pohľadávok, ktoré musí prihlásiť v iných konaniach), jeho tvrdenie súvisiace s uvedeným pochybením nemožno prijať.

93.

Naopak, je správne zdôrazniť, že lehoty na prihlásenie pohľadávok stanovené v ktoromkoľvek členskom štáte nesmú zbaviť účinnosti nijaké ustanovenie práva Únie. Problém, na ktorý poukazuje NK, môže byť v tomto zmysle skutočný.

94.

Krátkosť lehôt na prihlásenie pohľadávok stanovených v jednotlivých štátoch, ( 73 ) ako aj rozdiely medzi nimi, aj pokiaľ ide o účinky oneskoreného prihlásenia, ( 74 ) by mohli brániť praktickému uplatňovaniu článku 32 nariadenia č. 1346/2000.

95.

Pokiaľ ide o odsek 2 uvedeného článku, jeho uplatňovanie by mohlo podporiť opakované prihlásenie tej istej pohľadávky: veriteľ, ktorý sa nespoľahne na to, že likvidátor bude považovať za užitočné prihlásiť pohľadávky v zahraničnom konaní, sa môže cítiť nútený sám ich oznámiť, aby sa uistil, že lehota bola dodržaná. ( 75 )

96.

Keď však normotvorca Únie stanovil, že na prihlásenie pohľadávok sa uplatní lex concursus, vychádzal z predpokladu, že medzi právnymi poriadkami členských štátov existujú rozdiely.

97.

Reforma, ktorá vyústila do prijatia nariadenia 2015/848, poukázala na ťažkosti, ktoré mali veritelia, najmä malí veritelia a malé a stredné podniky, pri prihlasovaní svojich pohľadávok v konaniach začatých v zahraničí.

98.

Nariadenie 2015/848 v reakcii na uvedené ťažkosti stanovilo jednotné pravidlo, ktoré na jednej strane výslovne potvrdzuje uplatnenie lex concursus na lehoty a na druhej strane pozmeňuje toto pravidlo, pričom stanovuje minimálnu lehotu (a deň, od ktorého táto lehota plynie) na prihlásenie pohľadávky zahraničného veriteľa. ( 76 )

99.

Dĺžka uvedenej lehoty (30 dní) ( 77 ) svedčí o tom, že normotvorca Únie si osvojil riešenie, ktoré už bolo prijaté vo väčšine členských štátov.

100.

Keďže sa nezdá pravdepodobné, že členské štáty samy vyriešia problémy súvisiace s prispôsobením rozličných lehôt na prihlásenie pohľadávok, uvedenie článku 32 nariadenia č. 1346/2000 (ako aj článku 45 nariadenia 2015/848) do praxe si vyžaduje spoluprácu medzi likvidátormi, aby sa zabránilo viacnásobnému prihláseniu pohľadávky v tom istom konkurznom konaní. ( 78 )

101.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Višje sodišče v Ljubljani (Odvolací súd Ľubľana, Slovinsko), takto:

Článok 32 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní sa má vykladať v tom zmysle, že ak likvidátor v hlavnom konkurznom konaní prihlási pohľadávky do vedľajšieho konania, lehoty na prihlásenie týchto pohľadávok, ako aj dôsledky ich oneskoreného prihlásenia sa riadia právom štátu, v ktorom sa začalo vedľajšie konanie.