1.

Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v rámci určenia výšky trov konania spojených so žalobou týkajúcou sa nekalej povahy zmluvnej podmienky stanovuje hornú hranicu vzťahujúcu sa na odmenu advokáta, ktorú má nahradiť predajca alebo dodávateľ, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy, spotrebiteľovi, ktorý mal úspech v merite veci, pod podmienkou, že táto horná hranica umožňuje danému spotrebiteľovi získať tak náhradu opodstatnenej sumy primeranej nákladom, ktoré musel objektívne vynaložiť na podanie takejto žaloby.

2.

Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v súlade so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa hodnota sporu, ktorá predstavuje základ pre výpočet trov konania, ktoré sa majú nahradiť spotrebiteľovi, ktorý mal úspech vo veci týkajúcej sa nekalej zmluvnej podmienky, musí určiť v žalobe, pričom inak sa stanoví touto právnou úpravou bez toho, aby ju neskôr bolo možné zmeniť, pod podmienkou, že vnútroštátnemu súdu poverenému v konečnom dôsledku pristúpiť k určeniu výšky trov konania zostáva možnosť určiť skutočnú hodnotu sporu pre spotrebiteľa tak, že mu zaručí priznanie práva na náhradu opodstatnenej sumy primeranej nákladom, ktoré musel objektívne vynaložiť na podanie takejto žaloby.