–

rakúska vláda, v zastúpení: J. Schmoll, M. Augustin a C. Drexel, splnomocnené zástupkyne,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

švédska vláda, v zastúpení: A. Falk et H. Shev, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Van Nuffel a F. Erlbacher, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj zásady efektivity.

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania začatého na návrh spoločnosti S.A.D. Maler und Anstreicher OG (ďalej len „Maler“) vo veci zákonnosti rozhodnutia, ktorým jej bola uložená povinnosť platiť povinné zákonné príspevky.

3

Článok 83 Bundes‑Verfassungsgesetz (rakúsky ústavný spolkový zákon, ďalej len „B‑VG“) uvádza, že spolkový zákon stanovuje organizáciu a právomoc súdnych orgánov a že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

4

Podľa článku 87 B‑VG:

„1.   Sudcovia sú pri výkone svojich sudcovských funkcií nezávislí.

2.   Sudca vykonáva svoje sudcovské funkcie, keď plní úlohy súdu, ktoré mu prináležia na základe zákona a na základe prideľovania vecí v rámci súdu, s výnimkou vecí spadajúcich do oblasti súdnej správy, ktoré zákon nevyhradzuje senátom alebo výborom.

3.   Veci sa rozdeľujú medzi sudcov súdu vopred na obdobie stanovené spolkovým zákonom. Akúkoľvek vec takto pridelenú sudcovi možno tomuto sudcovi odňať iba rozhodnutím senátu, ktoré na tento účel stanovuje spolkový zákon, a to len v prípade prekážky alebo keď rozsah vecí, ktoré má sudca prejednávať, bráni sudcovi v ich rozhodnutí v primeranej lehote.“

5

Podľa článku 135 ods. 2 B‑VG poradie prideľovania vecí podľa vopred stanoveného rozvrhu na Verwaltungsgericht Wien (Správny súd Viedeň, Rakúsko) musí byť zostavené vopred na obdobie stanovené zákonom. Podľa § 18 Gesetz über das Verwaltungsgericht Wien (zákon o Správnom súde Viedeň) je týmto obdobím kalendárny rok.

6

Podľa článku 135 ods. 3 B‑VG vec, ktorá podľa vopred určeného poradia prideľovania vecí prislúcha členovi Verwaltungsgericht Wien (Správny súd Viedeň), môže tomuto členovi odňať iba orgán príslušný na zostavenie vopred stanoveného rozvrhu práce, a to iba v prípade, ak tento sudca nemôže plniť svoje povinnosti alebo ak nemôže plniť svoje povinnosti v primeranej lehote z dôvodu pracovnej vyťaženosti.

7

Maliarskemu podniku Maler bola dvoma rozhodnutiami Bauarbeiter‑Urlaubs‑ und Abfertigungskasse (Fond pre dovolenky a odstupné stavebných pracovníkov, Rakúsko) (ďalej len „BUAK“) uložená povinnosť platiť povinné zákonné príspevky podľa Bauarbeiter‑Urlaubs‑ und Abfertigungsgesetz (zákon o dovolenke a odstupnom pre stavebných pracovníkov) (BGB1. 414/1972), v znení účinnom v čase skutkových okolností vo veci samej (ďalej len „BUAG“).

8

Týmto zákonom bol zriadený BUAK, kolektívny orgán verejného práva, ktorého úlohou je vyberať prostriedky určené na vyplácanie náhrad stanovených v BUAG. Tento orgán je poverený správou a úhradou náhrad za platenú dovolenku stavebných pracovníkov.

9

Keďže Maler neplatil tieto príspevky, BUAK vydal voči nemu dva exekučné tituly. Tento podnik následne podal správny opravný prostriedok na Magistrat der Stadt Wien (Magistrát mesta Viedeň), ktorý rozhodnutím z 19. júna 2018 potvrdil tieto exekučné tituly. Maler teda podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Verwaltungsgericht Wien (Správny súd Viedeň). Pred týmto súdom tvrdil, že pôsobnosť uvedeného zákona sa na jeho zamestnancov nevzťahuje, a teda nie je povinný platiť príplatky ku mzde a akcesorické príplatky stanovené BUAK.

10

Vnútroštátny súd, ktorý spresňuje, že zasadá ako samosudca (ďalej len „vnútroštátny sudca“), uvádza, že BUAK je záručný orgán stanovený rakúskym právom s cieľom zabezpečiť pracovníkom ochranu, ktorá vyplýva z článku 7 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381), podľa ktorého členské štáty musia prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby každý pracovník mal nárok na platenú ročnú dovolenku v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami na vznik nároku a poskytnutie takejto dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo vnútroštátnou praxou.

11

Dňa 26. júla 2018 bola vec sama zapísaná do registra Verwaltungsgericht Wien (Správny súd Viedeň) pod jedným číslom veci a pridelená vnútroštátnemu sudcovi.

12

Vnútroštátny sudca uvádza, že správa mesta Viedeň rozhodnutím z 19. júna 2018 zamietla obe sťažnosti podané podnikom Maler v rôznych dátumoch proti exekučným titulom, ktoré vydal BUAK a ktoré sa vzťahujú na pohľadávky uplatnené fondom voči tomuto podniku.

13

Vnútroštátny sudca uvádza, že hoci formálne rozhoduje iba o jednej žalobe smerujúcej proti jednému rozhodnutiu, treba sa domnievať, že v skutočnosti boli podané dve žaloby proti dvom rôznym rozhodnutiam. Uvádza však, že kancelária Verwaltungsgericht Wien (Správny súd Viedeň) zapísala do registra ako jedinú žalobu to, čo podľa názoru vnútroštátneho sudcu majú byť dve žaloby. Vnútroštátny sudca uvádza, že došlo k porušeniu vopred určeného poradia prideľovania vecí v rámci Verwaltungsgericht Wien (Správny súd Viedeň), keďže zapísaním dvoch rôznych žalôb do registra pod jedným číslom veci došlo k zásahu do pravidla prideľovania vecí, ktoré by v prípade správneho postupu viedlo k prideleniu týchto žalôb dvom rôznym sudcom.

14

Vnútroštátny sudca uvádza, že o tejto „chybe“ informoval kanceláriu svojho súdu.

15

Dňa 31. júla 2018 kancelária súdu zapísala žalobu podanú podnikom Maler do registra pod druhým číslom veci v rozsahu, v akom táto žaloba smerovala proti inému bodu výroku rozhodnutia z 19. júna 2018. Táto druhá vec však bola znovu pridelená tomu istému sudcovi, a to konkrétne vnútroštátnemu sudcovi.

16

Tento sudca uvádza, že 3. augusta 2018 vzniesol u predsedu svojho súdu „námietku nedostatku právomoci“ vo vzťahu k tomuto prideleniu veci. Podľa vnútroštátneho sudcu mala kancelária súdu v súlade s vopred stanoveným rozvrhom práce prideliť vec zapísanú do registra pod týmto druhým číslom inému sudcovi.

17

Podľa tohto sudcu predseda súdu tým, že dal kancelárii ústny pokyn, aby nemenila pôvodné pridelenie prvej veci a aby s ňou spojila druhú vec, porušil ustanovenia upravujúce prideľovanie vecí podľa vopred stanoveného rozvrhu práce.

18

Vnútroštátny sudca sa domnieva, že iba výbor pre zostavenie vopred stanoveného rozvrhu práce ako kolegiálny orgán je oprávnený vykonať takéto pridelenie veci.

19

Vnútroštátny sudca uvádza, že nebol nikdy informovaný o tomto „konaní“ ani o tomto „skrytom“ pridelení druhej veci. Dopĺňa, že rakúsky právny poriadok neupravuje možnosť podať opravný prostriedok s cieľom namietať takýto druh „konania“ zo strany predsedu súdu.

20

Vnútroštátny sudca podal 5. októbra 2018 predsedovi Verwaltungsgericht Wien (Správny súd Viedeň) ako predsedovi výboru pre rozvrh práce návrh na určenie, že nie je oprávnený rozhodovať vo veci samej. Vo svojom návrhu výslovne odkázal na judikatúru Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd, Rakúsko), podľa ktorej rozhodnutie sudcu, ktorému bola udelená právomoc rozhodovať vo veci aj napriek internému rozvrhu práce súdu, ktorého je členom, sa musí kvalifikovať ako rozhodnutie vydané nepríslušným súdnym orgánom. Vnútroštátny sudca uvádza, že Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd) rozhodol, že takéto rozhodnutie porušuje ústavné ustanovenia článku 83 ods. 2 B‑VG a článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), a je preto protiústavné. Tento sudca na podporu svojho návrhu taktiež tvrdil, že ak vydá protiústavné rozhodnutie, musí počítať s tým, že bude vystavený sankciám vo svojej práci, disciplinárnym a trestným sankciám, ako aj uloženiu povinnosti náhrady škody. Navyše uviedol, že v súlade s článkom 6 ods. 1 EDĽP má povinnosť zabrániť vydaniu takého súdneho rozhodnutia, ktoré bude protiústavné.

21

Predseda súdu, ktorého je vnútroštátny sudca členom, ho listom z 10. októbra 2018 informoval, že je oprávnený rozhodovať v predmetnej veci samej a že je povinný tak urobiť. V tomto liste uviedol, že predmetom žaloby je len jedno správne rozhodnutie, a teda tiež existuje iba jedna vec.

22

Vnútroštátny sudca, ktorý považoval tento list za akt orgánu verejnej moci, podal proti nemu žalobu na Verwaltungsgerichtshof (Správny súd, Rakúsko).

23

Uznesením z 21. novembra 2018 tento súd zamietol túto žalobu ako neprípustnú, a to v podstate z dôvodu, že subjektívneho práva na ochranu sudcu určeného zákonom sa môžu dovolávať len účastníci konania pred správnym súdom. Subjektívne právo člena správneho súdu naopak nemôže byť porušené nesprávnym pridelením veci a tento sudca nie je ani oprávnený podať žalobu proti takémuto prideleniu veci.

24

Vnútroštátny sudca uvádza, že Verwaltungsgerichtshof (Správny súd) však týmto uznesením uznal, že aj keby bolo stanovisko vnútroštátneho sudcu správne, rozhodnutie, ktoré by vydal ako sudca vo veci samej, by z dôvodu nedostatku jeho právomoci vyplývajúceho zo skutočnosti, že táto vec mu bola pridelená nezákonne, bolo v rozpore so zárukou zákonného sudcu zakotvenou v článku 83 ods. 2 B‑VG a v článku 6 ods. 1 EDĽP a toto rozhodnutie by bolo v dôsledku toho protiústavné.

25

Vnútroštátny sudca sa tiež domnieva, že v rámci súdov, ktoré sú zriadené zákonom ako orgány súdnej ochrany v zmysle článku 6 ods. 1 EDĽP, podané veci musia byť pred akýmkoľvek pridelením identifikované podľa vopred určeného rozvrhu práce, inak by mohlo dôjsť k porušeniu tohto ustanovenia.

26

Vnútroštátny sudca v tejto súvislosti jednak podotýka, že rakúske právo neumožňuje namietať pridelenie veci sudcovi v rozpore s vopred určeným poradím prideľovania vecí, takže tento sudca musí buď pri plnej znalosti veci vydať rozhodnutie porušujúce práva účastníkov konania stanovené v článku 6 ods. 1 EDĽP, alebo sa zdržať rozhodnutia a porušiť tak práva účastníkov konania stanovené v tom istom ustanovení. Uvádza tiež, že rakúske právo, keďže účastníci konania nevedia o nezrovnalostiach a udalostiach čisto internej povahy, ktoré predstavujú porušenie vopred určeného poradia prideľovania vecí, zbavuje týchto účastníkov konania účinnej záruky ich práv v rozpore s článkom 6 ods. 1 EDĽP.

27

Podľa názoru vnútroštátneho sudcu predmetný rakúsky právny režim vyvoláva vážne pochybnosti týkajúce sa záruky nestrannosti sudcov. Účastník konania totiž nemôže vzniesť námietku nedostatku právomoci sudcu predtým, ako súd rozhodne. Okrem toho sudca prejednávajúci vec je povinný rozhodnúť aj napriek svojmu nedostatku právomoci. Rakúsky právny režim teda bráni tak sudcovi, ako aj účastníkom konania v tom, aby pred vydaním rozhodnutia poukázali na skutočnosť, že takéto rozhodnutie porušuje článok 6 ods. 1 EDĽP z dôvodu nezákonnosti v internom vopred určenom poradí prideľovania vecí na dotknutom súde, ako je to vo veci, ktorú prejednáva vnútroštátny sudca.

28

Za týchto okolností Verwaltungsgericht Wien (Správny súd Viedeň) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

29

Podľa článku 53 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora platí, že ak Súdny dvor zjavne nie je príslušný rozhodnúť o veci alebo ak sú návrh alebo žaloba zjavne neprípustné, po vypočutí generálneho advokáta môže kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.

30

Toto ustanovenie je potrebné uplatniť v prejednávanej veci.

31

Pokiaľ ide o právomoc Súdneho dvora rozhodnúť o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorú spochybňuje rakúska vláda, treba v prvom rade pripomenúť, že pokiaľ ide o ustanovenia Charty, Súdny dvor môže v rámci prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ pristúpiť k výkladu práva Únie iba v hraniciach právomocí, ktoré mu boli priznané [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 77, ako aj citovaná judikatúra].

32

Pôsobnosť Charty v súvislosti s konaním členských štátov je vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie, pričom toto ustanovenie potvrdzuje ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej sa základné práva zaručené v právnom poriadku Únie majú uplatniť vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, nie však mimo týchto situácií [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 78, ako aj citovaná judikatúra].

33

V prejednávanej veci, pokiaľ ide konkrétnejšie o článok 47 Charty uvedený v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, treba konštatovať, že spor predložený vnútroštátnemu sudcovi sa v podstate týka zákonnosti správneho rozhodnutia, ktoré prijal BUAK, ktorý je podľa vlastného vyjadrenia záručným orgánom stanoveným rakúskym právom s cieľom zabezpečiť pracovníkom ochranu, ktorá vyplýva z článku 7 smernice 2003/88. Uvedený súd však nepredkladá nijakú otázku týkajúcu sa výkladu tohto článku 7, ani neuvádza dôvody, na základe ktorých je toto ustanovenie relevantné pre spor vo veci samej. Samotná skutočnosť, že BUAK podľa vnútroštátneho sudcu „vyplýva“ z uvedeného článku 7, nemôže postačovať na vyvodenie záveru, že spor vo veci samej sa riadi právom Únie v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 32 tohto uznesenia.

34

Z uvedeného vyplýva, že nič neumožňuje domnievať sa, že spor vo veci samej sa týka výkladu alebo uplatnenia predpisu práva Únie, ktorý sa vykonáva na vnútroštátnej úrovni. Súdny dvor teda nemá v prejednávanej veci právomoc vykladať článok 47 Charty.

35

Pokiaľ ide v druhom rade o článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, treba pripomenúť, že podľa tohto ustanovenia členské štáty ustanovia pre osoby podliehajúce súdnej právomoci v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie ich práva na účinnú súdnu ochranu. Členským štátom teda prináleží, aby vytvorili systém opravných prostriedkov a postupov zabezpečujúcich účinné súdne preskúmanie v uvedených oblastiach (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 32, ako aj citovaná judikatúra).

36

Pokiaľ ide o pôsobnosť článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, z judikatúry Súdneho dvora okrem iného vyplýva, že uvedené ustanovenie sa týka „oblastí, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“ bez ohľadu na okolnosti, za akých členské štáty uplatňujú toto právo v zmysle článku 51 ods. 1 Charty (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 33, ako aj citovaná judikatúra).

37

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa tak má uplatniť najmä voči všetkým vnútroštátnym orgánom spôsobilým rozhodovať ako súd v otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie, a teda spadajúcich do oblastí, na ktoré sa vzťahuje toto právo (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 34, ako aj citovaná judikatúra).

38

To je prípad vnútroštátneho sudcu, ktorý ako člen rakúskeho súdu môže v tomto postavení rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie, pričom ako „súd“ v zmysle vymedzenom týmto právom patrí do rakúskeho systému prostriedkov nápravy v „oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“ v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, takže tento sudca musí spĺňať požiadavky účinnej súdnej ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 35, ako aj citovanú judikatúru).

39

Okrem toho treba pripomenúť, že hoci organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do právomoci týchto štátov, stále platí, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie, a najmä z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 36, ako aj citovaná judikatúra).

40

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Súdny dvor má právomoc vykladať článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ.

41

Pokiaľ ide o otázku prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorú položili rakúska a poľská vláda, ako aj Európska komisia, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 43, ako aj citovaná judikatúra).

42

Z ustálenej judikatúry však tiež vyplýva, že konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú. Odôvodnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania však nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba, ktorá je vnútorne spätá s efektívnym riešením určitého sporu (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 44, ako aj citovaná judikatúra).

43

Ako vyplýva zo samotného znenia článku 267 ZFEÚ, požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať rozsudok“ vo veci, ktorá mu bola predložená (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 45, ako aj citovaná judikatúra).

44

Súdny dvor tak opakovane pripomenul, že zo znenia a systematiky článku 267 ZFEÚ vyplýva, že prejudiciálne konanie predovšetkým predpokladá, že pred vnútroštátnymi súdmi skutočne prebieha konanie, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie, pri ktorom budú môcť zohľadniť rozsudok v prejudiciálnom konaní (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 46, ako aj citovaná judikatúra).

45

V rámci takéhoto konania tak musí medzi uvedeným sporom a ustanoveniami práva Únie, o ktorých výklad sa žiada, existovať taká spojitosť, aby tento výklad bol objektívne nevyhnutný na rozhodnutie, ktoré musí vnútroštátny súd prijať (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 48, ako aj citovaná judikatúra).

46

V prejednávanej veci treba po prvé konštatovať, že spor vo veci samej nemá z meritórneho hľadiska žiadnu spojitosť s právom Únie, najmä s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, ktorého sa týkajú prejudiciálne otázky, a že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že vnútroštátny sudca má uplatniť toto právo alebo uvedené ustanovenie s cieľom správne rozhodnúť v uvedenej veci samej. V tom sa táto vec odlišuje najmä od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses (C‑64/16, EU:C:2018:117), v ktorej bola na vnútroštátny súd podaná žaloba o zrušenie správnych rozhodnutí, ktorými boli znížené platy členov Tribunal de Contas (Dvor audítorov, Portugalsko) na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá stanovuje takéto zníženie a ktorej súlad s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ bol pred uvedeným vnútroštátnym súdom spochybnený (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 49, ako aj citovanú judikatúru).

47

Po druhé, aj keď už Súdny dvor rozhodol, že prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu procesných ustanovení práva Únie, ktoré je dotknutý vnútroštátny súd povinný uplatniť na vydanie svojho rozsudku, sú prípustné (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok zo 17. februára 2011, Weryński, C‑283/09, EU:C:2011:85, body 41 a 42), o takýto prípad nejde pri otázkach položených v rámci prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 50).

48

Po tretie sa nezdá, že by odpoveď Súdneho dvora na uvedené otázky mohla vnútroštátnemu sudcovi poskytnúť výklad práva Únie, ktorý by mu umožnil rozhodnúť o procesných otázkach vnútroštátneho práva predtým, ako bude môcť rozhodnúť o merite sporov, ktoré mu boli predložené. V tom sa prejednávaná vec odlišuje napríklad od vecí, v ktorých boli vyhlásené rozsudky z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) (C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982), v ktorých výklad požadovaný v rámci konania o prejudiciálnej otázke od Súdneho dvora mohol ovplyvniť otázku určenia súdu príslušného rozhodnúť o merite veci v sporoch, ktoré sa týkajú práva Únie, ako konkrétne vyplýva z bodov 100, 112 a 113 tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 51, ako aj citovanú judikatúru).

49

Ako je totiž uvedené v bodoch 14 až 17 tohto uznesenia, vnútroštátny sudca namietal pridelenie dotknutého spisu vo veci samej najskôr formou internej „sťažnosti“ a potom súdnou cestou pred Verwaltungsgerichtshof (Správny súd) a podľa informácií od rakúskej vlády aj pred Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko), avšak neúspešne. Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru tiež vyplýva, že vnútroštátny sudca nebude môcť v rámci sporu vo veci samej rozhodnúť o otázke, či mu táto vec bola pridelená zákonne, keďže otázka údajného porušenia ustanovení upravujúcich prideľovanie vecí v rámci vnútroštátneho súdu nie je predmetom tohto sporu a v prípade podania opravného prostriedku otázku právomoci sudcu každopádne preverí súd vyššieho stupňa.

50

Za týchto podmienok z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by medzi ustanovením práva Únie, ktorého sa týkajú prejudiciálne otázky, a sporom vo veci samej existovala spojitosť, ktorá by mohla zabezpečiť nevyhnutnosť požadovaného výkladu na to, aby vnútroštátny sudca mohol na základe záverov vyplývajúcich z takéhoto výkladu prijať rozhodnutie, ktoré by sa vyžadovalo na účely rozhodnutia tohto sporu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 52, ako aj citovanú judikatúru).

51

Uvedené otázky sa teda netýkajú výkladu práva Únie, ktorý je pre riešenie uvedeného sporu objektívne nevyhnutný, ale majú všeobecnú povahu.

52

Okrem toho, pokiaľ ide o zásadu efektivity, treba pripomenúť, že hoci vnútroštátny sudca kladie Súdnemu dvoru otázky s ohľadom na túto zásadu, vo svojom rozhodnutí o návrhu na začatie konania sa k nej nijako nevyjadruje, a teda neuvádza dôvody, na základe ktorých je výklad tejto zásady nevyhnutný pre riešenie sporu vo veci samej.

53

Zo všetkých uvedených úvah vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný.

54

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) nariadil:

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgericht Wien (Správny súd Viedeň, Rakúsko) rozhodnutím z 27. februára 2019, je neprípustný.