–

M. A., v zastúpení: B. Grohman, adwokat,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, J. Vláčil a I. Pagáčová, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga, A. Stobiecka‑Kuik a G. Wils, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 21 ods. 2a Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9), podpísaného v Schengene 19. júna 1990, ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995, a bol zmenený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 610/2013 z 26. júna 2013 (Ú. v. EÚ L 182, 2013, s. 1) (ďalej len „DVSD“), ako aj výkladu článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi M. A. a Konsul Rzeczypospolitej Polskiej w N. (konzul Poľskej republiky v N.; ďalej len „konzul“), vo veci rozhodnutia konzula o zamietnutí udelenia dlhodobého národného víza M. A.

3

Článok 18 DVSD znie:

„1.   Vízami pre pobyty presahujúce 90 dní (‚dlhodobé víza‘) sú národné víza udelené jedným z členských štátov v súlade s jeho vnútroštátnym právom alebo právom Únie. Takéto víza sa vydávajú v jednotnom formáte víz, ako je určené v nariadení Rady (ES) č. 1683/95 [Ú. v. ES L 164, 1995, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 13], a to so záhlavím označujúcim typ víza písmenom ‚D‘. Vypĺňajú sa v súlade s príslušnými ustanoveniami prílohy VII nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009 z 13. júla 2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva (vízový kódex) [Ú. v. EÚ L 243, 2009, s. 1].

2.   Doba platnosti dlhodobých víz nie je dlhšia ako jeden rok. Ak členský štát povolí cudzincovi pobyt dlhší ako jeden rok, dlhodobé vízum sa pred uplynutím doby jeho platnosti nahradí povolením na pobyt.“

4

Článok 21 DVSD stanovuje:

„1.   Cudzinci, ktorí sú držiteľmi platného povolenia na pobyt udeleného jedným z členských štátov, sa môžu na základe tohto povolenia a platného cestovného dokladu voľne pohybovať na území ostatných členských štátov po dobu 90 dní v rámci akéhokoľvek 180‑dňového obdobia, pokiaľ spĺňajú podmienky vstupu uvedené v článku 5 ods. 1 písm. a), c) a e) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) [Ú. v. EÚ L 105, 2006, s. 1] a nie sú uvedení vo vnútroštátnom zozname zápisov príslušného členského štátu.

…

2a   Právo na voľný pohyb ustanovené v odseku 1 sa vzťahuje aj na cudzincov, ktorí sú držiteľmi platného dlhodobého víza udeleného jedným z členských štátov, ako je ustanovené v článku 18.“

5

Podľa článku 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/801 z 11. mája 2016 o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely výskumu, štúdia, odborného vzdelávania, dobrovoľníckej služby, výmenných programov žiakov alebo vzdelávacích projektov a činnosti aupair (Ú. v. EÚ L 132, 2016, s. 21):

„Touto smernicou sa ustanovujú:

…“

6

Článok 2 tejto smernice v odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí žiadajú o prijatie na územie členského štátu na účely výskumu, štúdia, odbornej prípravy alebo dobrovoľníckej služby v Európskej dobrovoľníckej službe. Členské štáty sa môžu tiež rozhodnúť, že budú ustanovenia tejto smernice uplatňovať aj na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí žiadajú o prijatie na účely výmenného programu žiakov, vzdelávacieho projektu, inej dobrovoľníckej služby ako Európskej dobrovoľníckej služby alebo činnosti aupair.“

7

Podľa článku 3 uvedenej smernice:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

…

…

8

Článok 34 ods. 5 tej istej smernice znie:

„Proti každému rozhodnutiu o vyhlásení žiadosti za neprijateľnú, o zamietnutí žiadosti, o zamietnutí obnovenia alebo odňatí povolenia je možné v dotknutom členskom štáte podať opravný prostriedok v súlade s vnútroštátnym právom. V písomnom oznámení sa uvedie súd alebo správny orgán, na ktorom možno podať odvolanie, a lehota na podanie odvolania.“

9

Článok 32 ods. 3 nariadenia č. 810/2009, zmeneného nariadením č. 610/2013 (ďalej len „vízový kódex“), stanovuje:

„Žiadatelia, ktorým bolo udelenie víza zamietnuté, majú právo na odvolanie. Odvolanie sa podáva proti členskému štátu, ktorý prijal konečné rozhodnutie o žiadosti, a v súlade s vnútroštátnym právom tohto členského štátu. Členské štáty poskytujú žiadateľovi informácie týkajúce sa postupu, ktorý sa má dodržiavať v prípade odvolania, ako sa uvádza v prílohe VI.“

10

Článok 75 ustawa o cudzoziemcach (zákon o cudzincoch) z 12. decembra 2013 (Dz. U. z roku 2018, položka 2094), v znení neskorších zmien (ďalej len „zákon o cudzincoch“), stanovuje:

„1.   Zamietnutie udelenia národného víza sa uskutoční rozhodnutím.

2.   Rozhodnutie o zamietnutí udelenia národného víza sa vydáva na formulári.“

11

Článok 76 ods. 1 zákona o cudzincoch stanovuje:

„Proti rozhodnutiu o zamietnutí udelenia schengenského víza alebo národného víza vydanému:

…“

12

Článok 5 ustawa Prawo o postępowaniu przed sądami administracyjnymi (zákon o konaní pred správnymi súdmi) z 30. augusta 2002 (Dz. U. z roku 2018, položka 1302), so zmenami a doplneniami (ďalej len „správny súdny poriadok“), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„Správne súdy nemajú právomoc konať vo veciach týkajúcich sa:

…

…“

13

Podľa článku 58 ods. 1 bodu 1 správneho súdneho poriadku „súd zamietne žalobu…, ak vec nepatrí do právomoci správneho súdu…“

14

Žalobca vo veci samej, štátny príslušník tretej krajiny, požiadal konzula o udelenie dlhodobého národného víza na účely absolvovania štúdia druhého stupňa v Poľsku. Po zamietnutí jeho žiadosti požiadal konzula o jej opätovné preskúmanie. Tento orgán opätovne zamietol udeliť vízum vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie cieľa alebo podmienok plánovaného pobytu.

15

Žalobca vo veci samej podal proti rozhodnutiu konzula o zamietnutí žalobu na Wojewódzki Sąd Administracyjny w Warszawie (Vojvodský správny súd Varšava, Poľsko). S cieľom preukázať prípustnosť žaloby sa žalobca vo veci samej odvolal na rozsudok z 13. decembra 2017, El Hassani (C‑403/16, EU:C:2017:960), pričom uviedol, že výrok tohto rozsudku možno uplatniť aj na prejednávanú vec, a to vzhľadom na podobnosť skutkových a právnych okolností prejednávanej veci a veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok.

16

Uznesením z 12. marca 2019 Wojewódzki Sąd Administracyjny w Warszawie (Vojvodský správny súd Varšava) uvedenú žalobu zamietol. Tento súd, opierajúc sa o článok 5 bod 4 správneho súdneho poriadku, dospel k záveru, že spor vo veci samej nepatrí do právomoci správnych súdov. Domnieval sa tiež, že riešenie prijaté v rozsudku z 13. decembra 2017, El Hassani (C‑403/16, EU:C:2017:960), sa na spor v prejednávanej veci nemôže uplatniť, keďže vízum, ktoré bolo predmetom uvedeného rozsudku, je krátkodobým pobytovým vízom, teda schengenským vízom, zatiaľ čo v prejdnávanej veci žalobca žiadal o dlhodobé národné vízum, ktoré je udeľované podľa vnútroštátneho práva.

17

Keďže sa žalobca vo veci samej domnieval, že Wojewódzki Sąd Administracyjny w Warszawie (Vojvodský správny súd Varšava) nesprávne usúdil, že rozhodnutie konzula o zamietnutí udelenia národného víza nemôže byť predmetom súdneho preskúmania a že v dôsledku toho neodôvodnene zamietol žalobu podanú proti uvedenému rozhodnutiu, podal proti tomuto rozhodnutiu kasačný opravný prostriedok na Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

18

Vnútroštátny súd uvádza, že v nadväznosti na rozsudok z 13. decembra 2017, El Hassani (C‑403/16, EU:C:2017:960), bol článok 5 bod 4 písm. a) správneho súdneho poriadku zmenený s cieľom priznať právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiam o zamietnutí udelenia schengenského víza. Dodáva však, že táto legislatívna zmena sa neuplatňuje na rozhodnutia o zamietnutí národného víza, o ktoré ide vo veci samej. Rozhodnutie konzula o zamietnutí udelenia dlhodobého národného víza cudzincovi v súlade s vnútroštátnym právom nemôže byť podľa vnútroštátneho súdu predmetom súdneho preskúmania.

19

Vnútroštátny súd si v dôsledku toho nie je istý, či právo Únie vyžaduje pre dlhodobé národné vízum zavedenie rovnakej úrovne ochrany, ako je úroveň ochrany uplatňovaná na schengenské víza a vyplývajúca z rozsudku z 13. decembra 2017, El Hassani (C‑403/16, EU:C:2017:960).

20

V tejto súvislosti vnútroštátny súd zdôrazňuje, že článok 21 ods. 2a DVSD priznáva právo voľného pohybu cudzincom, ktorí sú držiteľmi dlhodobého národného víza. Národné vízum je jedným z prostriedkov umožňujúcim cudzincovi vykonávať právo na voľný pohyb a ako také sa v zásade nelíši od výkonu tohto práva na základe schengenského víza udeleného štátnemu príslušníkovi tretej krajiny. Vnútroštátny súd sa domnieva, že hoci národné víza a schengenské víza vykazujú odlišnosti, pokiaľ ide o pravidlá, požiadavky alebo podmienky udeľovania, ktoré sa na ne vzťahujú, obe sa týkajú výkonu rovnakého práva cudzincami vyplývajúceho z práva Európskej únie. Nemožnosť napadnúť konečné rozhodnutie o zamietnutí udelenia národného víza na súde môže teda porušovať právo Únie, najmä právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom zakotvené v článku 47 prvom odseku Charty.

21

Za týchto okolností Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 21 ods. 2a [DVSD] v spojení s článkom 47 prvým odsekom [Charty] vykladať v tom zmysle, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo zamietnuté udelenie dlhodobého víza a ktorý nemôže uplatniť právo voľne sa pohybovať na území ostatných členských štátov vyplývajúce z článku 21 ods. 1 [DVSD], musí mať zaručené právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom?“

22

Poľská vláda sa domnieva, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na prejudiciálnu otázku, keďže spor vo veci samej nepatrí do pôsobnosti práva Únie.

23

V tejto súvislosti článok 19 ods. 3 písm. b) ZEÚ a článok 267 prvý odsek ZFEÚ stanovujú, že Súdny dvor má právomoc rozhodovať v prejudiciálnom konaní o výklade práva Európskej únie alebo platnosti aktov prijatých inštitúciami Únie.

24

V prejednávanej veci vnútroštátny súd žiada Súdny dvor o výklad článku 21 ods. 2a DVSD, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou práva Európskej únie na základe protokolu (č. 19) o schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie, pripojeného k Lisabonskej zmluve (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 290).

25

Za týchto okolností má Súdny dvor právomoc odpovedať na položenú otázku.

26

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má právo Európskej únie, najmä článok 21 ods. 2a DVSD v spojení s článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladá povinnosť priznať opravný prostriedok pred súdom proti rozhodnutiam o zamietnutí udelenia dlhodobého víza na účely štúdia.

27

Článok 21 ods. 2a DVSD priznáva právo na voľný pohyb, za podmienok uvedených v odseku 1 tohto článku, cudzincom, ktorí sú držiteľmi platného dlhodobého víza udeleného jedným z členských štátov v súlade s článkom 18 tohto dohovoru.

28

Zo samotného znenia článku 21 ods. 2a DVSD teda vyplýva, že toto ustanovenie sa týka výlučne práv pohybu priznaných štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú držiteľmi dlhodobého víza.

29

Uvedené ustanovenie teda nepriznáva štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorým bolo takéto vízum zamietnuté, žiadne právo alebo slobodu, na ktoré by sa vzťahovala zásada účinnej súdnej ochrany zakotvená v článku 47 Charty. V dôsledku toho článok 21 ods. 2a DVSD neukladá členským štátom žiadnu povinnosť v tomto zmysle vo vzťahu k týmto štátnym príslušníkom.

30

Z toho vyplýva, že predmetná situácia, pokiaľ sa týka rozhodnutia o zamietnutí udelenia dlhodobého víza napadnutého štátnym príslušníkom tretej krajiny, konkrétnejšie opravných prostriedkov proti takémuto rozhodnutiu, nepatrí do pôsobnosti článku 21 ods. 2a DVSD.

31

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že skutočnosť, že vnútroštátny súd položil prejudiciálnu otázku s odkazom len na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu práva Únie, ktoré môžu byť potrebné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v položenej otázke odkázal, alebo nie. Súdnemu dvoru v tejto súvislosti prináleží, aby zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, vybral tie ustanovenia práva Únie, ktoré si so zreteľom na predmet sporu vyžadujú výklad (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 9. apríla 2014, Ville d'Ottignies‑Louvain‑la‑Neuve a i., C‑225/13, EU:C:2014:245, bod 30).

32

Za týchto okolností je potrebné overiť, či povinnosť upraviť opravný prostriedok pred súdom proti rozhodnutiam o zamietnutí udelenia dlhodobého víza na účely štúdia, o aké ide vo veci samej, môže vyplývať z iného ustanovenia práva Európskej únie, než je článok 21 ods. 2a DVSD.

33

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že, ako vyplýva z článku 18 ods. 1 DVSD, dlhodobé víza sú národné víza udelené členskými štátmi v súlade s ich vnútroštátnym právom alebo právom Únie.

34

Pokiaľ ide o dlhodobé víza udelené členskými štátmi v súlade s ich vlastným právom, keďže normotvorca Únie doposiaľ neprijal na základe článku 79 ods. 2 písm. a) ZFEÚ nijaký akt upravujúci postupy a podmienky udeľovania takýchto víz, tieto podmienky a postupy, vrátane postupov preskúmavania rozhodnutí o zamietnutí udelenia takýchto víz, spadajú výlučne do pôsobnosti vnútroštátneho práva (pozri v tomto zmysle v súvislosti s dlhodobými vízami z humanitárnych dôvodov rozsudok zo 7. marca 2017, X a X, C‑638/16 PPU, EU:C:2017:173, bod 44).

35

Keďže žiadosti o takéto dlhodobé víza nie sú upravené právom Európskej únie, ustanovenia Charty, konkrétne jej článok 47, nie sú uplatniteľné na zamietnutie týchto žiadostí (pozri v tomto zmysle v súvislosti s dlhodobými vízami z humanitárnych dôvodov rozsudok zo 7. marca 2017, X a X, C‑638/16 PPU, EU:C:2017:173, bod 45, ako aj citovanú judikatúru).

36

Pôsobnosť Charty v súvislosti s konaním členských štátov je totiž vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie, pričom toto ustanovenie potvrdzuje ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej sa základné práva zaručené v právnom poriadku Únie majú uplatniť vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, nie však mimo týchto situácií [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 78, ako aj citovaná judikatúra].

37

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že žalobca vo veci samej požiadal konzula o udelenie dlhodobého víza na účely absolvovania štúdia druhého stupňa v Poľsku.

38

V tejto súvislosti treba zohľadniť skutočnosť, že na jednej strane smernica 2016/801 stanovuje najmä, ako sa uvádza v jej článku 1 písm. a), podmienky vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na obdobie dlhšie ako 90 dní na účely štúdia a na druhej strane z článku 3 bodov 21 a 23 tejto smernice vyplýva, že povolenie na účely tejto smernice môže byť udelené členskými štátmi vo forme povolenia na pobyt alebo, ak to vnútroštátne právo stanovuje, vo forme dlhodobého víza.

39

Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či žiadosť o udelenie víza dotknutá vo veci samej patrí do pôsobnosti tejto smernice.

40

V prípade kladnej odpovede treba zdôrazniť, že podľa článku 34 ods. 5 smernice 2016/801 proti rozhodnutiam o zamietnutí žiadosti o udelenie víza, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, je možné v dotknutom členskom štáte podať opravný prostriedok v súlade s vnútroštátnym právom.

41

Z toho vyplýva, že v prípade, ak sa na rozhodnutie o zamietnutí udelenia vzťahuje smernica 2016/801, článok 34 ods. 5 tejto smernice výslovne priznáva žiadateľom o takéto vízum možnosť podať opravný prostriedok v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou členského štátu, ktorý prijal toto rozhodnutie.

42

Rovnako ako v prípade schengenských víz tak normotvorca Únie ponechal členským štátom možnosť rozhodnúť o povahe a konkrétnych náležitostiach opravných prostriedkov, ktoré budú mať k dispozícii žiadatelia o dlhodobé víza, podliehajúci smernici 2016/801.

43

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v prípade neexistencie pravidiel Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie upravil procesné náležitosti týkajúce sa žalôb určených na zaručenie ochrany práv osôb podliehajúcich súdnej právomoci, avšak pod podmienkou, že nesmú byť menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a že nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity) (rozsudok z 13. decembra 2017, El Hassani, C‑403/16, EU:C:2017:960, bod 26 a citovaná judikatúra).

44

Okrem toho v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 36 tohto rozsudku sa charakteristiky konania o opravných prostriedkoch uvedeného v článku 34 ods. 5 smernice 2016/801 musia stanoviť v súlade s článkom 47 Charty.

45

Toto ustanovenie Charty pritom ukladá členským štátom povinnosť zaručiť v určitom štádiu uvedeného konania možnosť preskúmania súdom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2017, El Hassani, C‑403/16, EU:C:2017:960, bod 41).

46

V dôsledku toho, pokiaľ ide o rozhodnutia o zamietnutí udelenia víza na účely štúdia, na ktoré sa vzťahuje smernica 2016/801, právo Únie, najmä článok 34 ods. 5 tejto smernice v spojení s článkom 47 Charty, ukladá členským štátom povinnosť upraviť konanie o opravnom prostriedku proti takýmto rozhodnutiam, ktorého podrobnosti sa riadia právnym poriadkom každého členského štátu pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity, pričom toto konanie musí zaručiť v určitom štádiu konania možnosť súdneho preskúmania (pozri analogicky rozsudok z 13. decembra 2017, El Hassani, C‑403/16, EU:C:2017:960, bod 42).

47

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné na otázku položenú vnútroštátnym súdom odpovedať tak, že článok 21 ods. 2a DVSD sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorému bolo zamietnuté udelenie dlhodobého víza.

48

Právo Únie, najmä článok 34 ods. 5 smernice 2016/801, sa má s ohľadom na článok 47 Charty vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladá povinnosť upraviť konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam o zamietnutí udelenia víza na účely štúdia v zmysle tejto smernice, ktorého podrobnosti sa riadia právnym poriadkom každého členského štátu pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity, pričom toto konanie musí zaručiť v určitom štádiu možnosť súdneho preskúmania. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či žiadosť o udelenie dlhodobého národného víza na účely štúdia, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, patrí do pôsobnosti tejto smernice.

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: