–

Deutsche Umwelthilfe eV, v zastúpení: R. Klinger, Rechtsanwalt,

–

Bundesrepublik Deutschland, v zastúpení: F. Liebhart, splnomocnený zástupca,

–

Volkswagen AG, v zastúpení: B. Wolfers a R. B. A. Wollenschläger, Rechtsanwälte,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. C. Becker, G. Gattinara a M. Huttunen, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, podpísaného v Aarhuse (Dánsko) 25. júna 1998 a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 (Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 1, ďalej len „Aarhuský dohovor“), a článku 47 prvého odseku Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj článku 5 ods. 2 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 715/2007 z 20. júna 2007 o typovom schvaľovaní motorových vozidiel so zreteľom na emisie ľahkých osobných a úžitkových vozidiel (Euro 5 a Euro 6) (Ú. v. EÚ L 171, 2007, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Deutsche Umwelthilfe eV, združením na ochranu životného prostredia, a Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko), zastúpenou Kraftfahrt‑Bundesamt (Spolkový úrad pre motorovú dopravu, Nemecko, ďalej len „KBA“) vo veci rozhodnutia, ktorým tento úrad povolil pre určité vozidlá vyrobené spoločnosťou Volkswagen AG používanie softvéru znižujúceho recirkuláciu znečisťujúcich plynov v závislosti od vonkajšej teploty.

3

Osemnáste odôvodnenie Aarhuského dohovoru stanovuje:

„Zohľadňujúc to, že pre verejnosť, vrátane organizácií, musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy“.

4

Článok 2 tohto dohovoru, nazvaný „Definície“, v odsekoch 4 a 5 stanovuje:

„4.   ‚Verejnosť‘ znamená jednu alebo viac fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny.

5.   ‚Zainteresovaná [dotknutá – neoficiálny preklad] verejnosť‘ znamená verejnosť, ktorá je alebo by mohla byť ovplyvnená rozhodovacím procesom týkajúcim sa životného prostredia, alebo sa o tento proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa mimovládne organizácie podnecujúce k ochrane životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho práva považujú za zaujímajúce sa o rozhodovací proces.“

5

Článok 9 uvedeného dohovoru, nazvaný „Prístup k spravodlivosti“, v odsekoch 3 a 4 uvádza:

„3.   Naviac, bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2 [tohto článku], každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

4.   Naviac, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 1, postupy uvedené v odsekoch 1, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu vrátane prikázaných úľav, ak sú vhodné, a musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. Rozhodnutia podľa tohto článku budú vydávané alebo zaznamenané písomne. Rozhodnutia súdov a, kedykoľvek je to možné, aj iných orgánov budú verejne prístupné.“

6

Článok 1 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 zo 6. septembra 2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 264, 2006, s. 13) stanovuje:

„Cieľom tohto nariadenia je prispievať k vykonávaniu záväzkov vyplývajúcich z [Aarhuského dohovoru], stanovovaním pravidiel na uplatňovanie ustanovení dohovoru na inštitúcie a orgány Spoločenstva, najmä:

…

7

Článok 2 tohto nariadenia, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, v odseku 1 písm. f) stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

8

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2007/46/ES z 5. septembra 2007, ktorou sa zriaďuje rámec pre typové schválenie motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel, systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá (Ú. v. EÚ L 263, 2007, s. 1), zmenená nariadením Komisie (ES) č. 1060/2008 zo 7. októbra 2008 (Ú. v. EÚ L 292, 2008, s. 1) (ďalej len „rámcová smernica“), bola zrušená nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/858 z 30. mája 2018 o schvaľovaní motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel, ako aj systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre takéto vozidlá a o dohľade nad trhom s nimi, ktorým sa menia nariadenia (ES) č. 715/2007 a (ES) č. 595/2009 a zrušuje smernica 2007/46/ES (Ú. v. EÚ L 151, 2018, s. 1) s účinnosťou od 1. septembra 2020. Vzhľadom na čas skutkových okolností sporu vo veci samej sa však táto smernica na tento spor naďalej uplatňuje.

9

Článok 1 rámcovej smernice stanovoval:

„Táto smernica ustanovuje zosúladený rámec, ktorý obsahuje správne ustanovenia a všeobecné technické požiadavky na schválenie všetkých nových vozidiel, ktoré patria do jej rozsahu pôsobnosti, systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá na účely uľahčenia ich evidencie, predaja a uvedenia do prevádzky v premávke v rámci Spoločenstva.

…

Osobitné technické požiadavky týkajúce sa konštrukcie a fungovania vozidiel sa pri uplatňovaní tejto smernice ustanovia v regulačných aktoch, ktorých úplný zoznam je uvedený v prílohe IV.“

10

Článok 3 bod 5 tejto rámcovej smernice stanovoval:

„Na účely tejto smernice a regulačných aktov uvedených v zozname v prílohe IV, pokiaľ v nich nie je uvedené inak:

…

11

Príloha IV uvedenej rámcovej smernice, nazvaná „Požiadavky na účely typového schválenia ES vozidiel“, v časti I, nazvanej „Regulačné akty pre typové schválenie ES vozidiel vyrábaných v neobmedzených sériách“, uvádzala odkaz na nariadenie č. 715/2007, pokiaľ ide o „emisie (Euro 5 a 6) z ľahkých úžitkových vozidiel/prístup k informáciám“.

12

Podľa odôvodnení 1, 6, 7 a 12 nariadenia č. 715/2007:

…

…

13

Článok 1 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Toto nariadenie zavádza spoločné technické požiadavky na typové schválenie motorových vozidiel (ďalej len ‚vozidlá‘) a náhradných dielov, ako sú náhradné zariadenia na reguláciu znečisťovania, s ohľadom na emisie.“

14

Článok 3 bod 10 uvedeného nariadenia uvádza:

„Na účely tohto nariadenia a jeho vykonávacích opatrení:

…

15

Článok 4 ods. 1 a 2 toho istého nariadenia stanovuje:

„1.   Výrobcovia preukážu, že všetky nové vozidlá, ktoré sa predávajú, registrujú alebo uvádzajú do prevádzky na území Spoločenstva, sú typovo schválené v súlade s týmto nariadením a jeho vykonávacími opatreniami. Výrobcovia tiež preukazujú, že všetky nové náhradné zariadenia na reguláciu znečistenia, pre ktoré sa vyžaduje typové schválenie a ktoré sa predávajú alebo uvádzajú do prevádzky na území Spoločenstva, sú typovo schválené v súlade s týmto nariadením a jeho vykonávacími opatreniami.

Tieto povinnosti zahŕňajú splnenie emisných limitov uvedených v prílohe I a vo vykonávacích opatreniach uvedených v článku 5.

2.   Výrobcovia zabezpečia, aby boli splnené postupy typového schválenia na overenie zhody výroby, životnosti zariadení na reguláciu znečisťovania a overenie zhody v prevádzke.

Okrem toho technické opatrenia prijaté výrobcami, musia umožňovať, aby sa v súlade s týmto nariadením účinne obmedzili výfukové emisie a emisie z odparovania v priebehu celej bežnej životnosti vozidiel v bežnej prevádzke. …

…“

16

Článok 5 ods. 1 a 2 nariadenia č. 715/2007 stanovuje:

„1.   Výrobca vybaví vozidlá tak, aby komponenty, ktoré by mohli mať vplyv na emisie, boli navrhnuté, konštruované a namontované tak, aby vozidlo pri bežnom používaní bolo v súlade s týmto nariadením a jeho vykonávacími opatreniami.

2.   Používanie rušiacich zariadení, ktoré znižujú účinnosť systémov regulácie emisií, sa zakazuje. Zákaz sa nevzťahuje na nasledujúce prípady:

…“

17

Príloha I k tomuto nariadeniu, nazvaná „Emisné limity“, stanovuje najmä hodnoty emisných limitov NOx.

18

Ustanovenie § 42 Verwaltungsgerichtsordnung (Správny súdny poriadok) z 21. januára 1960 (BGBl. 1960 I, s. 17), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (BGBl. 1991 I, s. 686) (ďalej len „VwGO“) spresňuje podmienky prípustnosti žalôb takto:

„1.   Žalobou sa možno domáhať zrušenia správneho aktu (žaloba o zrušenie), ako aj uloženia povinnosti prijať správny akt, ktorý bol odmietnutý alebo nebol vydaný (žaloba o uloženie povinnosti).

2.   Pokiaľ zákon nestanovuje inak, žaloba je prípustná len vtedy, ak žalobca tvrdí, že jeho práva boli porušené predmetným správnym aktom alebo jeho odmietnutím či nevydaním.“

19

Podľa § 113 ods. 1 prvej vety VwGO:

„Pokiaľ je správny akt protiprávny a boli tým porušené práva žalobcu, súd tento správny akt a prípadné rozhodnutie o námietke zruší.“

20

Ustanovenie § 1 ods. 1 Gesetz über ergänzende Vorschriften zu Rechtsbehelfen in Umweltangelegenheiten nach der EG‑Richtlinie 2003/35/EG (Umwelt‑Rechtsbehelfsgesetz – UmwRG) (zákon o doplňujúcich predpisoch o opravných prostriedkoch v záležitostiach životného prostredia podľa smernice 2003/35/ES) zo 7. decembra 2006 (BGBl. 2006 I, s. 2816) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (BGBl. 2017 I, s. 3290) (ďalej len „UmwRG“) stanovuje:

„Tento zákon sa vzťahuje na opravné prostriedky proti týmto rozhodnutiam:

…

Tento zákon sa uplatňuje aj vtedy, ak v rozpore s platnými ustanoveniami nebolo prijaté rozhodnutie uvedené v prvej vete. …

…“

21

Ustanovenie § 2 ods. 1 UmwRG stanovuje:

„Domáce alebo zahraničné združenie uznané podľa § 3 môže bez toho, aby namietalo porušenie svojich vlastných práv, podať v súlade s VwGO opravné prostriedky proti rozhodnutiu podľa § 1 ods. 1 prvej vety alebo proti jeho nevydaniu v prípade, že združenie

…

V prípade opravných prostriedkov proti rozhodnutiu podľa § 1 ods. 1 prvej vety bodov 2a až 6 alebo proti jeho nevydaniu sa združenie musí okrem toho odvolávať na porušenie ustanovení týkajúcich sa životného prostredia.“

22

Ustanovenie § 3 UmwRG stanovuje podmienky, ktoré musia vnútroštátne alebo zahraničné združenia spĺňať na to, aby mohli byť schválené a podať opravné prostriedky podľa tohto zákona, ako aj schvaľovacie konanie. Podľa § 3 ods. 1 UmwRG je takéto združenie na základe žiadosti oprávnené, ak v podstate v súlade so svojimi stanovami ideovo podporuje a nielen dočasne ciele ochrany životného prostredia, existuje ku dňu udelenia oprávnenia najmenej tri roky a počas tohto obdobia bolo aktívne, poskytuje záruku primeraného plnenia svojich úloh, najmä primeranej účasti na rozhodovacích procesoch orgánov, sleduje ciele všeobecného záujmu a umožňuje každej osobe, ktorá podporuje jeho ciele, vstúpiť do združenia ako člen.

23

Podľa § 25 ods. 2 Verordnung über die EG‑Genehmigung für Kraftfahrzeuge und ihre Anhänger sowie für Systeme, Bauteile und selbstständige technische Einheiten für diese Fahrzeuge (EG‑Fahrzeuggenehmigungsverordnung) – EG‑FGV) [nariadenie o typovom schvaľovaní ES motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel, systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá (nariadenie o schvaľovaní ES motorových vozidiel)] z 3. februára 2011 (BGBl. 2011 I, s. 126), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej:

„1.   Ak [KBA] zistí, že vozidlá, systémy, komponenty alebo samostatné technické jednotky nie sú v zhode s platným typovým schválením, môže prijať potrebné opatrenia podľa tej zo smerníc [2007/46], [Európskeho parlamentu a Rady] 2002/24/ES [z 18. marca 2002 o typovom schválení dvoj‑ a trojkolesových motorových vozidiel, ktorou sa zrušuje smernica Rady 92/61/EHS (Ú. v. ES L 124, 2002, s. 1; Mim. vyd. 13/029, s. 399)] a [Európskeho parlamentu a Rady] 2003/37/ES [z 26. mája 2003 o typovom schválení poľnohospodárskych alebo lesných traktorov, ich prípojných vozidiel a ťahaných vymeniteľných strojov, spolu s ich systémami, komponentmi a samostatnými technickými jednotkami, ktorou sa zrušuje smernica 74/150/EHS (Ú. v. EÚ L 171, 2003, s. 1; Mim. vyd. 13/031, s. 311)], ktorá je uplatniteľná na daný typ, aby sa zabezpečila zhoda výroby s typovým schválením.

2.   Na odstránenie vzniknutých nedostatkov a na zabezpečenie zhody vozidiel, ktoré už boli uvedené do prevádzky, komponentov alebo samostatných technických jednotiek môže [KBA] dodatočne prijať doplňujúce ustanovenia.“

24

Spoločnosť Volkswagen je automobilový výrobca, ktorý uvádzal na trh okrem iného motorové vozidlá modelu VW Golf Plus TDI, ktoré boli vybavené dieselovým motorom typu EA 189 generácie Euro 5. Tieto vozidlá boli vybavené ventilom pre recirkuláciu výfukových plynov (ďalej len „ventil EGR“), ktorý je jednou z technológií používaných automobilovými výrobcami, medzi nimi aj spoločnosťou Volkswagen, na reguláciu a zníženie emisií NOx.

25

Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom tieto vozidlá pôvodne obsahovali softvér začlenený do riadiacej jednotky motora, ktorý riadi systém recirkulácie výfukových plynov v dvoch režimoch, a to režim 0, ktorý sa aktivoval pri prevádzke týchto vozidiel v premávke, a režim 1 fungujúci pri teste typového schvaľovania týkajúceho sa emisií znečisťujúcich látok s názvom „New European Driving Cycle“ (NEDC), ktorý sa vykonáva v laboratóriu. Pri aktivácii režimu 0 bola miera recirkulácie výfukových plynov nižšia. Za bežných podmienok používania dotknuté vozidlá boli takmer výlučne v režime 0 a nespĺňali hodnoty emisných limitov NOx stanovené nariadením č. 715/2007.

26

Volkswagen v rámci postupu typového schvaľovania ES týchto vozidiel neoznámila KBA prítomnosť takého softvéru.

27

Dňa 15. októbra 2015 KBA prijal rozhodnutie podľa článku 25 ods. 2 nariadenia o typovom schvaľovaní ES motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel, systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá (nariadenie o schvaľovaní ES motorových vozidiel), v jeho znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, v ktorom konštatoval, že tento softvér predstavuje „rušiace zariadenie“ v zmysle článku 3 bodu 10 nariadenia č. 715/2007, ktoré nebolo v súlade s článkom 5 tohto nariadenia, a nariadil spoločnosti Volkswagen, aby toto zariadenie odstránila a prijala potrebné opatrenia na zabezpečenie súladu uvedených vozidiel s dotknutou vnútroštátnou právnou úpravou a právnou úpravou Európskej únie.

28

V nadväznosti na toto rozhodnutie Volkswagen pristúpila k aktualizácii uvedeného softvéru. Táto aktualizácia mala za následok zmenu parametrov ventilu EGR s cieľom regulovať mieru recirkulácie výfukových plynov tak, že táto miera recirkulácie bola 0 %, ak bola vonkajšia teplota nižšia ako – 9 stupňov Celzia, 85 %, keď sa vonkajšia teplota nachádzala medzi – 9 a 11 stupňami Celzia a zvyšovala sa nad 11 stupňov Celzia tak, aby 100 % účinnosť dosahovala len pri vonkajšej teplote prevyšujúcej 15 stupňov Celzia. Čistenie výfukových plynov týmto recirkulačným systémom tak bolo plne účinné len vtedy, ak vonkajšia teplota bola vyššia ako 15 stupňov Celsius (ďalej len „teplotný interval“).

29

Rozhodnutím z 20. júna 2016 (ďalej len „sporné rozhodnutie“) KBA udelil povolenie na softvér, ktorý je sporný vo veci samej. V tejto súvislosti dospel k záveru, že rušiace zariadenia, ktoré sa ešte nachádzajú v dotknutých vozidlách (ďalej len „vozidlá, o ktoré ide vo veci samej“), sú prípustné.

30

Dňa 15. novembra 2016 Deutsche Umwelthilfe, združenie oprávnené byť účastníkom súdneho konania podľa § 3 UmwRG, podalo proti spornému rozhodnutiu správny opravný prostriedok, o ktorom však nebolo rozhodnuté.

31

Dňa 24. apríla 2018 Deutsche Umwelthilfe podalo na Schleswig‑Holsteinisches Verwaltungsgericht (Správny súd spolkovej krajiny Šlezvicko‑Holštajnsko, Nemecko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia. Tvrdí, že vozidlá, o ktoré ide vo veci samej, boli vždy vybavené nezákonným rušiacim zariadením v zmysle článku 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007, keďže toto zariadenie sa aktivuje pri dosiahnutí priemerných teplôt zaznamenaných v Nemecku. Okrem toho sa domnieva, že výrobcovia automobilov majú možnosť navrhovať motory, ktoré z technických dôvodov nevyžadujú zníženie výkonnosti systémov regulácie emisií pri priemerných teplotách, a preto by fungovali za bežných podmienok používania.

32

Spolková republika Nemecko, žalovaná vo veci samej, na jednej strane tvrdí, že Deutsche Umwelthilfe nemá aktívnu legitimáciu na napadnutie sporného rozhodnutia a že jej žaloba je v dôsledku toho neprípustná. Na druhej strane teplotný interval, ktorým disponujú vozidlá o ktoré ide vo veci samej po aktualizácii dotknutého softvéru, je v súlade s právom Únie.

33

Pokiaľ ide o prípustnosť žaloby vo veci samej, vnútroštátny súd sa v prvom rade domnieva, že Deutsche Umwelthilfe nemá aktívnu legitimáciu podľa § 42 ods. 2 VwGO, podľa ktorého pokiaľ zákon nestanovuje inak, žaloba je prípustná len vtedy, ak žalobca tvrdí, že jeho práva boli porušené predmetným správnym aktom. Toto ustanovenie je teda vyjadrením skutočnosti, že systém individuálnych opravných prostriedkov stanovený VwGO je založený na subjektívnych právach. Nezdá sa však, že by sa spor vo veci samej týkal subjektívneho práva, ktoré bolo údajne porušené sporným rozhodnutím. Zákaz používania rušiacich zariadení, ktoré znižujú účinnosť systémov regulácie emisií, uvedený v článku 5 ods. 2 prvej vete nariadenia č. 715/2007 a na ktorý sa odvoláva Deutsche Umwelhilfe, totiž nepriznáva subjektívne právo fyzickej osobe, keďže cieľom tohto ustanovenia nie je ochrana jednotlivých občanov.

34

V druhom rade sa vnútroštátny súd domnieva, že toto združenie nemôže založiť aktívnu legitimáciu na § 2 ods. 1 UmwRG v spojení s § 1 ods. 1 UmwRG, ktorý stanovuje zákonnú výnimku z požiadavky subjektívneho práva v zmysle § 42 ods. 2 prvej časti vety VwGO. Tento súd v tejto súvislosti uvádza, že na základe UmwRG sa združenie na ochranu životného prostredia môže odvolať len proti rozhodnutiam vymenovaným v § 1 ods. 1 Spomedzi týchto rozhodnutí sú relevantné len tie, ktoré sú uvedené v prvom pododseku bode 5 tohto ustanovenia, a to „správne akty alebo verejnoprávne zmluvy, ktorými sa povoľujú projekty… na základe ustanovení spolkového práva alebo krajinského práva týkajúcich sa životného prostredia alebo priamo uplatniteľných aktov práva Únie“.

35

Sporné rozhodnutie však nepredstavuje rozhodnutie v zmysle § 1 ods. 1 bodu 5 UmwRG, keďže týmto rozhodnutím nebol povolený „projekt“, ale „výrobok“. Pojem „projekt“ v zmysle tohto ustanovenia totiž vychádza zo stavebného práva a územného plánovania a bol definovaný na základe smernice Rady 85/337/ES z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (Ú. v. ES L 175, 1985, s. 40; Mim. vyd. 15/001, s. 248), ktorá vo svojom článku 1 ods. 2 stanovuje, že pojem „projekt“ znamená „realizácia stavieb alebo iných zariadení, alebo plánov“ a „iné zásahy do prírodného prostredia a krajiny, vrátane ťažby nerastných surovín“. V tejto súvislosti z vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej vyplýva, že uvedený pojem sa týka výlučne stálych konštrukcií alebo opatrení predstavujúcich priamy zásah do prírodného prostredia alebo krajiny. Typové schválenie ES pre ľahké osobné vozidlá, ako aj zmena takéhoto schválenia ES, ktoré sú predmetom sporného rozhodnutia, sa preto nemôžu považovať za povolenie „projektu“ v zmysle vnútroštátneho práva, keďže sa netýkajú stálej konštrukcie a nemajú za následok žiadny priamy zásah do prírodného prostredia alebo krajiny.

36

Okrem toho ustanovenia UmwRG nemožno uplatniť analogicky, keďže počas diskusií, ktoré viedli k zmene UmwRG, ku ktorej došlo v roku 2017, bolo výslovne spresnené, že táto zmena sa netýka oblasti výrobkov, a to ani pokiaľ ide o motorové vozidlá.

37

Po tretie podľa vnútroštátneho súdu Deutsche Umwelthilfe nemôže založiť aktívnu legitimáciu ani na článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 20. decembra 2017, Protect Natur‑, Arten‑ und Landschaftsschutz Umweltorganisation (C‑664/15, EU:C:2017:987, bod 45), toto ustanovenie ako také nemá priamy účinok. Preto tento článok 9 nepredstavuje zákonnú výnimku z požiadavky subjektívneho práva v zmysle § 42 ods. 2 prvej časti vety VwGO.

38

Za týchto podmienok sa vnútroštátny súd domnieva, že prípustnosť žaloby vo veci samej závisí od otázky, či Deutsche Umwelthilfe môže založiť aktívnu legitimáciu priamo na práve Únie. V tejto súvislosti uvádza, že vzhľadom na rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur‑, Arten‑ und Landschaftsschutz Umweltorganisation (C‑664/15, EU:C:2017:987, bod 45), by aktívna legitimácia Deutsche Umwelthilfe mohla vyplývať z uplatnenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v spojení s článkom 47 prvým odsekom Charty.

39

Tento súd uvádza, že vzhľadom na rozdiely v judikatúre, ktoré existujú medzi vnútroštátnymi súdmi, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré treba vyvodiť z tohto rozsudku, potrebuje vedieť, či sa článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v spojení s článkom 47 prvým odsekom Charty majú vykladať v tom zmysle, že združenie na ochranu životného prostredia môže popri možnostiach podať opravný prostriedok, ktoré už stanovuje UmwRG, napadnúť administratívne povolenie výrobku, o aký ide vo veci samej, ak je cieľom žaloby podanej týmto združením zabezpečiť dodržiavanie ustanovení práva Únie v oblasti životného prostredia, ktoré nezakladajú žiadne subjektívne právo.

40

Vnútroštátny súd spresňuje, že jeho pochybnosti sa týkajú výkladu pojmu „podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve“ v zmysle článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Na jednej strane by totiž bolo možné vykladať tento pojem v tom zmysle, že sa vzťahuje len na podmienky, ktoré slúžia na vymedzenie okruhu osôb, ktoré majú právo podať opravný prostriedok, a že v dôsledku toho sa miera voľnej úvahy členských štátov obmedzuje len na otázku, ktorým združeniam na ochranu životného prostredia chcú priznať právo chrániť všeobecný záujem v oblasti životného prostredia. Ak by sa prijal tento výklad, Deutsche Umwelthilfe by mala v rámci sporu vo veci samej aktívnu legitimáciu, keďže nemecký zákonodarca stanovil tieto podmienky v § 3 UmwRG a Deutsche Umwelthilfe bola v súlade s týmto ustanovením uznaná.

41

Na druhej strane by bolo možné uvedený pojem vykladať v tom zmysle, že členské štáty majú možnosť určiť podmienky aj vo vzťahu k predmetu opravného prostriedku, a teda vylúčiť niektoré správne rozhodnutia z akéhokoľvek súdneho preskúmania iniciovaného združeniami na ochranu životného prostredia. Podľa vnútroštátneho súdu by takéto obmedzenie aktívnej legitimácie týchto združení na určité rozhodnutia, najmä tie, ktoré majú závažné dôsledky pre životné prostredie, mohlo byť odôvodnené veľkým počtom správnych rozhodnutí, ktoré majú vzťah k životnému prostrediu. Pokiaľ ide konkrétnejšie o schválenie výrobku, tento súd uvádza, že sa samozrejme nemožno domnievať, že tieto schválenia nikdy nemajú veľký význam pre životné prostredie. Vzhľadom na množstvo individuálnych schválení výrobkov však praktické úvahy svedčia v prospech toho, že členské štáty musia mať možnosť prostredníctvom všeobecnej analýzy vylúčiť niektoré individuálne rozhodnutia z neistoty podania opravného prostriedku tretími osobami, ako sú združenia na ochranu životného prostredia.

42

Za predpokladu, že by Súdny dvor dospel k záveru, že združenie na ochranu životného prostredia má aktívnu legitimáciu konať proti spornému rozhodnutiu, vnútroštátny súd sa pýta, aký výklad treba dať článku 5 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 715/2007.

43

Vnútroštátny súd sa domnieva, že teplotný interval sporný vo veci samej predstavuje rušiace zariadenie v zmysle článku 3 bodu 10 nariadenia č. 715/2007. Domnieva sa, že hoci pojem „podmienky, ktoré sa môžu odôvodnene očakávať pri bežnej prevádzke a používaní vozidla“ uvedený v tomto ustanovení, nie je v nariadení č. 715/2007 definovaný, vzhľadom na ciele tohto nariadenia a najmä jeho odôvodnenia 4 a 6, treba prijať záver, že za obvyklé prevádzkové podmienky možno považovať len skutočné podmienky premávky na cestách. V tejto súvislosti sa domnieva, že cieľ zníženia emisií NOx možno dosiahnuť len vtedy, ak sú tieto emisie skutočne znížené pri skutočnom používaní vozidla a nielen v umelých podmienkach. Pripomína, že teploty nižšie ako 15 stupňov Celzia patria v Európe medzi „obvyklé podmienky“, ktoré „sa môžu odôvodnene očakávať“ v zmysle uvedeného ustanovenia. V roku 2018 bola totiž priemerná ročná teplota v Nemecku 10,4 stupňa Celzia. Miera recirkulácie výfukových plynov vozidiel, o ktoré ide vo veci samej, je teda už znížená a systém regulácie emisií je čiastočne deaktivovaný, hoci teploty sa v skutočnosti pohybovali okolo priemeru.

44

Vnútroštátny súd sa však pýta, či sa má pojem „potreba“ rušiaceho zariadenia v zmysle článku 5 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 715/2007 vykladať s ohľadom na súčasnú úroveň technológie s cieľom určiť, či je rušiace zariadenie skutočne nevyhnutné z hľadiska ochrany motora proti poškodeniu alebo havárii a bezpečnej prevádzky predmetného vozidla. Okrem toho sa pýta, či treba zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú náklady výrobcov a vplyv na ich konkurencieschopnosť.

45

Za týchto okolností Schleswig‑Holsteinisches Verwaltungsgericht (Správny súd spolkovej krajiny Šlezvicko‑Holštajnsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

46

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v spojení s článkom 47 prvým odsekom Charty vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby združenie na ochranu životného prostredia, ktoré je podľa vnútroštátneho práva oprávnené konať pred vnútroštátnym súdom, nemohlo napadnúť pred vnútroštátnym súdom správne rozhodnutie o udelení alebo zmene typového schválenia ES, ktoré môže byť v rozpore s článkom 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007.

47

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že prvá otázka je odôvodnená skutočnosťou, že podľa vnútroštátneho súdu uplatniteľná vnútroštátna právna úprava nepriznáva Deutsche Umwelthilfe aktívnu legitimáciu konať proti správnemu rozhodnutiu, ktorým sa udeľuje alebo mení typové schválenie ES, o aké ide vo veci samej.

48

Na úvod treba pripomenúť že Súdny dvor má právomoc rozhodovať o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu Aarhuského dohovoru, ktorý bol podpísaný Spoločenstvom a následne schválený rozhodnutím 2005/370, ktorého ustanovenia sú teda neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie (rozsudky z 8. marca 2011, Lesoochranárske zoskupenie, C‑240/09, EU:C:2011:125, bod 30, a z 15. marca 2018, North East Pylon Pressure Campaign a Sheehy, C‑470/16, EU:C:2018:185, bod 46, ako aj citovaná judikatúra).

49

Podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2 tohto článku, každá strana zabezpečí, aby mali členovia verejnosti spĺňajúci prípadné podmienky stanovené ich vnútroštátnym právom možnosť začať správne alebo súdne konanie umožňujúce napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb alebo verejných orgánov, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami vnútroštátneho práva v oblasti životného prostredia.

50

V prvom rade treba konštatovať, že správne rozhodnutie, ktorým sa udeľuje alebo mení typové schválenie ES, ktoré môže byť v rozpore s článkom 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007, patrí do vecnej pôsobnosti článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže predstavuje „úkon“ orgánu verejnej moci, o ktorom sa tvrdí, že je v rozpore s „vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia“.

51

Na jednej strane treba totiž pripomenúť, že Súdny dvor v rozsudkoch zo 17. decembra 2020, CLCV a i. (Rušiace zariadenie na dieselových motoroch) (C‑693/18, EU:C:2020:1040, body 67, 86 a 87), ako aj zo 14. júla 2022, GSMB Invest (C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 43), a zo 14. júla 2022, Volkswagen (C‑134/20, EU:C:2022:571, bod 50), konštatoval, že cieľ sledovaný nariadením č. 715/2007 spočíva, ako to vyplýva z odôvodnení 1 a 6 tohto nariadenia, v zabezpečení vysokej úrovne ochrany životného prostredia a konkrétnejšie v zásadnom znížení limitných hodnôt emisií NOx z vozidiel s dieselovým motorom, aby sa zlepšila kvalita ovzdušia a aby sa splnili limitné hodnoty znečistenia.

52

Konštatovanie, že nariadenie č. 715/2007, a najmä jeho článok 5 ods. 2, má takýto environmentálny cieľ, a teda je súčasťou „práva životného prostredia“ v zmysle článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, nie je na rozdiel od toho, čo tvrdí KBA nijako vyvrátené okolnosťou, že toto nariadenie bolo prijaté na základe článku 95 ES, teraz článku 114 ZFEÚ, ktorý sa týka opatrení na aproximáciu ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktorých cieľom je vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu.

53

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 114 ods. 3 ZFEÚ stanovuje, že Komisia vo svojich návrhoch opatrení na aproximáciu ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa ochrany životného prostredia berie za základ vysokú úroveň ochrany, prihliadajúc najmä na vývoj vychádzajúci z nových vedeckých poznatkov. V dôsledku toho, ako uviedol generálny advokát v bode 50 svojich návrhov, skutočnosť, že nariadenie č. 715/2007 nebolo prijaté na základe takého osobitného právneho základu pre životné prostredie, akým je článok 175 ES, teraz článok 192 ZFEÚ, nemôže vylúčiť environmentálny cieľ tohto nariadenia a jeho príslušnosť k „právu životného prostredia“.

54

Toto konštatovanie potvrdzuje po prvé nariadenie č. 1367/2006, ktorého cieľom je podľa jeho článku 1 ods. 1 písmena d) prispievať k vykonávaniu záväzkov vyplývajúcich z Aarhuského dohovoru tým, že stanovuje ustanovenia na jeho uplatňovanie na inštitúcie a orgány Únie, a najmä zabezpečením prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na úrovni Únie. Článok 2 ods. 1 písm. f) tohto nariadenia stanovuje, že právo životného prostredia na účely tohto nariadenia sa definuje ako akékoľvek zákonné ustanovenie Únie, ktoré „bez ohľadu na svoj právny základ“ prispieva k dosahovaniu cieľov environmentálnej politiky Únie, ako je stanovené v Zmluve o FEÚ, vrátane zachovania, ochrany a zvyšovania kvality životného prostredia, ako aj ochrany zdravia ľudí.

55

Po druhé uvedené konštatovanie potvrdzuje komentár k uplatňovaniu Aarhuského dohovoru, teda dokument uverejnený Európskou hospodárskou komisiou Organizácie Spojených národov pre Európu, nazvaný „Aarhuský dohovor, komentár k uplatňovaniu“ (druhé vydanie, 2014), ktorý podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora možno považovať za vysvetľujúci dokument, ktorý prípadne možno zohľadniť popri iných skutočnostiach relevantných pre výklad tohto dohovoru, aj keď v ňom uvedené analýzy nemajú žiadnu záväznú silu a normatívny dosah, ktorý by sa spájal s ustanoveniami uvedeného dohovoru [rozsudok z 20. januára 2021, Land Baden Württemberg (Interná korešpondencia), C‑619/19, EU:C:2021:35, bod 51 a citovaná judikatúra].

56

Tento komentár totiž potvrdzuje široký význam, ktorý sa má pripisovať výrazu „ustanovenia vnútroštátneho práva v oblasti životného prostredia“, ako sa uvádza v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže na strane 197 uvedeného komentára sa uvádza, že „vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa životného prostredia nie sú obmedzené ani na práva na informácie alebo účasť verejnosti zaručené dohovorom, ani na právne predpisy, ktoré uvádzajú životné prostredie vo svojom názve alebo názve ich časti. Rozhodujúcou otázkou je skôr to, či sa predmetné ustanovenie nejakým spôsobom týka životného prostredia. Odsek 3 sa teda vzťahuje aj na konanie a opomenutie, ktoré môže byť v rozpore s ustanoveniami týkajúcimi sa okrem iného územného plánovania, environmentálnych daní, kontroly chemických látok alebo odpadu, využívania prírodných zdrojov a znečisťovania z lodí, bez ohľadu na to, či sú tieto ustanovenia obsiahnuté v právnych predpisoch týkajúcich sa územného plánovania, daní alebo námornej dopravy“ [neoficiálny preklad].

57

Okrem toho údajná technická povaha článku 5 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 715/2007, ktorý stanovuje, že používanie rušiacich zariadení, ktoré znižujú účinnosť systémov regulácie emisií, je zakázané, nič nemení na skutočnosti, že cieľom tohto ustanovenia je prostredníctvom takéhoto zákazu práve obmedziť emisie znečisťujúcich plynov, a tak prispieť k cieľu ochrany životného prostredia, ktorý toto nariadenie sleduje.

58

Na druhej strane článok 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007 ako ustanovenie práva životného prostredia, ktoré je navyše priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch v súlade s článkom 288 ods. 2 ZFEÚ, treba považovať za súčasť „vnútroštátneho práva“ v zmysle článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

59

V druhom rade treba konštatovať, že združenie na ochranu životného prostredia, ktoré je oprávnené podať žalobu, patrí do osobnej pôsobnosti článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na to, aby žalobca bol nositeľom práv stanovených v tomto ustanovení, musí byť najmä „členom verejnosti“ a musí spĺňať „podmienky uvedené v[o]… vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“.

60

Podľa znenia článku 2 ods. 4 Aarhuského dohovoru pojem „verejnosť“ označuje jednu alebo viac fyzických alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou združenia, organizácie alebo skupiny týchto osôb. Z tohto článku 2 ods. 4 a článku 9 ods. 3 tohto dohovoru tak vyplýva, že zmluvné strany tohto dohovoru môžu vo svojom vnútroštátnom práve stanoviť podmienky, ktoré musí združenie na ochranu životného prostredia spĺňať, aby mohlo požívať práva stanovené v tomto poslednom uvedenom ustanovení.

61

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania pritom vyplýva, že v nemeckom práve sú tieto podmienky stanovené v § 3 ods. 1 UmwRG a že združenie Deutsche Umwelthilfe, ktoré má podľa svojich stanov za cieľ prispievať k ochrane prírody a životného prostredia, ako aj k ochrane spotrebiteľov v rozsahu, v akom sa týka životného prostredia a zdravia, spĺňa uvedené podmienky a bolo skutočne schválené ako združenie na ochranu životného prostredia na konanie pred súdom v súlade s § 3 UmwRG.

62

Okrem toho treba konštatovať, že takéto združenie je tiež súčasťou „zainteresovanej verejnosti“ v zmysle článku 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru, ktorá označuje verejnosť, ktorá je alebo by mohla byť ovplyvnená rozhodnutiami prijatými v záležitostiach životného prostredia, alebo ktorá sa o tento rozhodovací proces zaujíma. Podľa tohto posledného ustanovenia sa mimovládne organizácie, ktoré pôsobia v oblasti ochrany životného prostredia a spĺňajú všetky požiadavky, ktoré možno vyžadovať vo vnútroštátnom práve, považujú za subjekty, ktoré majú takýto záujem.

63

V treťom rade, pokiaľ ide o otázky vnútroštátneho súdu, ktoré sa konkrétne týkajú určenia, či pojem „podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve“ v zmysle článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru umožňuje zmluvným stranám tohto dohovoru stanoviť takéto podmienky nielen vo vzťahu k okruhu držiteľov práva podať opravný prostriedok, ale tiež vo vzťahu k predmetu opravného prostriedku, treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že z tohto ustanovenia a najmä zo skutočnosti, že podľa znenia tohto ustanovenia opravné prostriedky, ktorých sa toto ustanovenie týka, môžu podliehať „podmienkam“, vyplýva, že členské štáty môžu v rámci voľnej úvahy, ktorá im je v tejto súvislosti ponechaná, stanoviť pravidlá procesného práva týkajúce sa podmienok, ktoré musia byť splnené na uplatnenie takýchto opravných prostriedkov (rozsudky z 20. decembra 2017, Protect Natur‑, Arten‑ und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C‑664/15, EU:C:2017:987, bod 86, ako aj zo 14. januára 2021, Stichting Varkens in Nood a i., C‑826/18, EU:C:2021:7, bod 49).

64

Po prvé však treba uviesť, že podľa samotného znenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sa takéto podmienky týkajú určenia okruhu osôb, ktoré majú právo podať opravný prostriedok, a nie určenia predmetu opravného prostriedku v rozsahu, v akom sa týka porušenia ustanovení vnútroštátneho práva v oblasti životného prostredia. Z toho vyplýva, že členské štáty nemôžu obmedziť vecnú pôsobnosť tohto článku 9 ods. 3 tým, že z predmetu opravného prostriedku vylúčia určité kategórie ustanovení vnútroštátneho práva v oblasti životného prostredia.

65

Po druhé, ak členský štát stanoví procesné pravidlá uplatniteľné na opravné prostriedky uvedené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a týkajúce sa výkonu práv, ktoré má združenie na ochranu životného prostredia podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007 s cieľom, aby rozhodnutia príslušných vnútroštátnych orgánov boli predmetom preskúmania z hľadiska povinností, ktoré im vyplývajú z tohto článku, tento členský štát vykonáva právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, a preto musí zabezpečiť najmä dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v jej článku 47 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur‑, Arten‑ und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C‑664/15, EU:C:2017:987, body 44 a 87, ako aj citovaná judikatúra).

66

Hoci je teda pravda, že článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá v práve Únie priamy účinok, a preto sa ho ako takého nemožno v rámci sporu patriaceho do pôsobnosti práva Únie dovolávať, aby sa vylúčilo uplatnenie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré mu odporuje, skutočnosťou zostáva, že prednosť medzinárodných dohôd uzavretých Úniou si na jednej strane vyžaduje, aby sa vnútroštátne právo vykladalo v čo najväčšej miere v súlade s požiadavkami týchto dohôd, a na druhej strane, že toto ustanovenie v spojení s článkom 47 Charty ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť účinnú súdnu ochranu práv vyplývajúcich z práva Únie, najmä z ustanovení práva životného prostredia (rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur‑, Arten‑ und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C‑664/15, EU:C:2017:987, bod 45).

67

Právo na opravný prostriedok stanovené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorého cieľom je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia (rozsudok z 8. marca 2011, Lesoochranárske zoskupenie, C‑240/09, EU:C:2011:125, bod 46), by bolo zbavené akéhokoľvek potrebného účinku, ba priam jeho samotnej podstaty, ak by sa malo pripustiť, že zavedením podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve by bolo určitým kategóriám „členov verejnosti“, či dokonca „členov zainteresovanej verejnosti“, ako sú združenia na ochranu životného prostredia spĺňajúce požiadavky stanovené v článku 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru, odopreté akékoľvek právo na opravný prostriedok proti úkonom alebo opomenutiam súkromných osôb alebo orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s určitými kategóriami ustanovení vnútroštátneho práva v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur‑, Arten‑ und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C‑664/15, EU:C:2017:987, bod 46).

68

Stanovenie týchto podmienok by predovšetkým nemalo zbaviť združenia na ochranu životného prostredia možnosti nechať preskúmať dodržiavanie noriem vyplývajúcich z práva Únie v oblasti životného prostredia, pretože také normy sú najčastejšie zamerané na všeobecný záujem, a nie iba na ochranu záujmov jednotlivcov posudzovaných individuálne a cieľom týchto združení je ochrana všeobecného záujmu (rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur‑, Arten‑ und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C‑664/15, EU:C:2017:987, bod 47 a citovaná judikatúra).

69

Platí totiž, že hoci výraz „podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“, ktorý je uvedený v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, znamená, že zmluvné štáty si zachovali priestor na voľnú úvahu pri vykonávaní tohto ustanovenia, neumožňuje im, aby stanovili podmienky, ktoré by boli natoľko prísne, že by združenia na ochranu životného prostredia nemohli napadnúť akty alebo opomenutia uvedené v tomto ustanovení (rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur‑, Arten‑ und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C‑664/15, EU:C:2017:987, bod 48).

70

V prejednávanej veci sa zdá, že zo skutočností uvedených vnútroštátnym súdom a pripomenutých v bodoch 33 až 35 tohto rozsudku vyplýva, že podľa nemeckého práva, pokiaľ združenie na ochranu životného prostredia nemá aktívnu legitimáciu napadnúť rozhodnutie o povolení „výrobku“, aj keď spĺňa požiadavky stanovené v § 3 ods. 1 UmwRG, nemôže podať opravný prostriedok na vnútroštátny súd s cieľom napadnúť rozhodnutie o udelení alebo zmene typového schválenia ES, ktoré môže byť v rozpore so zákazom používania rušiacich zariadení znižujúcich účinnosť systémov regulácie emisií, ustanoveným v článku 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007.

71

Vzhľadom na to, že dotknuté vnútroštátne procesné právo týmto spôsobom vylučuje, aby združenia na ochranu životného prostredia mohli uplatniť akékoľvek právo podať opravný prostriedok proti takému rozhodnutiu o udelení alebo zmene typového schválenia ES, je v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z výkladu článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v spojení s článkom 47 Charty (pozri analogicky rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur‑, Arten‑ und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C‑664/15, EU:C:2017:987, bod 52).

72

Konkrétne nemožnosť združenia na ochranu životného prostredia, ktoré je oprávnené začať súdne konanie uvedené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, získať prístup k spravodlivosti s cieľom napadnúť rozhodnutie o udelení alebo zmene typového schválenia ES, ktoré môže byť v rozpore s článkom 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007, a teda „ustanovenie vnútroštátneho práva v oblasti životného prostredia“ v zmysle tohto článku 9 ods. 3, predstavuje obmedzenie práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného článkom 47 Charty. Takéto obmedzenie nemožno považovať za odôvodnené.

73

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého by takéto obmedzenie aktívnej legitimácie združení na ochranu životného prostredia na určité rozhodnutia, najmä tie, ktoré majú vážne dôsledky pre životné prostredie, mohlo byť odôvodnené veľkým počtom správnych rozhodnutí, ktoré súvisia so životným prostredím, treba konštatovať, že ako to v podstate uviedol generálny advokát v bode 71 svojich návrhov, na jednej strane z článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nevyplýva, že by právo na opravný prostriedok, ktoré stanovuje, mohlo byť obmedzené len na rozhodnutia s významnými dôsledkami pre životné prostredie. Na druhej strane rozhodnutia o udelení alebo zmene typového schválenia ES sa môžu týkať mnohých vozidiel, a preto ich nemožno v žiadnom prípade považovať za rozhodnutia, ktoré majú len malý význam pre životné prostredie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z odôvodnenia 6 nariadenia č. 715/2007 vyplýva, že na zlepšenie kvality ovzdušia a splnenie limitných hodnôt znečistenia je potrebné pokračovať vo výraznom znižovaní emisií NOx z dieselových vozidiel. Rozhodnutia, ktorými sa udeľuje alebo mení typové schválenie ES v rozpore so zákazom používania rušiacich zariadení znižujúcich účinnosť systémov regulácie emisií stanoveným v článku 5 ods. 2 tohto nariadenia, však môžu zmariť dosiahnutie týchto cieľov ochrany životného prostredia.

74

Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdí KBA, skutočnosť, že združenie na ochranu životného prostredia, akým je Deutsche Umwelthilfe, nemôže podať opravný prostriedok proti rozhodnutiam, ktorými sa udeľuje alebo mení typové schválenie ES, nie je vôbec nevyhnutná na to, aby sa zabránilo actio popularis. Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 73 svojich návrhov, pokiaľ bolo združenie schválené v súlade s podmienkami stanovenými vnútroštátnym právom, a bolo mu teda priznané právo obrátiť sa na súd v oblasti životného prostredia, treba ho považovať za dostatočne dotknuté porušením ustanovení práva Únie v oblasti životného prostredia na to, aby sa mohlo odvolávať na takéto porušenie pred vnútroštátnymi súdmi.

75

V dôsledku toho prináleží vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie opravného prostriedku, ktorý je v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv priznaných právom Únie, aby mohlo združenie na ochranu životného prostredia, ako je Deutsche Umwelthilfe, napadnúť na súde rozhodnutie o udelení alebo zmene typového schválenia ES, ktoré by mohlo byť v rozpore s článkom 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007 (pozri analogicky rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur‑, Arten‑ und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C‑664/15, EU:C:2017:987, bod 54).

76

V tejto súvislosti treba uviesť, že vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania spomenul rozsudok vyhlásený v Nemecku v nadväznosti na rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur‑, Arten‑ und Landschaftsschutz Umweltorganisation (C‑664/15, EU:C:2017:987), ktorý na základe takého výkladu, ktorý je v súlade s § 42 ods. 2 druhou časťou vety VwGO, uznal aktívnu legitimáciu takého združenia v prípade, že sa toto združenie usiluje presadzovať dodržiavanie ustanovení založených na práve Únie v oblasti životného prostredia. Nezdá sa teda a priori vylúčené, aby táto aktívna legitimácia mohla byť priznaná združeniu na ochranu životného prostredia, akým je Deutsche Umwelthilfe, na základe výkladu nemeckého práva, ktorý spĺňa požiadavky vyplývajúce z článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v spojení s článkom 47 Charty.

77

V prípade nemožnosti takéhoto konformného výkladu treba pripomenúť, že vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie, je ako orgán členského štátu povinný neuplatniť akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s ustanovením práva Únie s priamym účinkom v spore, ktorý mu bol predložený [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 161, ako aj citovaná judikatúra].

78

Ako vyplýva z bodu 66 tohto rozsudku, článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ako taký nemá priamy účinok, takže toto ustanovenie nemôže vnútroštátnemu súdu uložiť povinnosť neuplatniť vnútroštátne ustanovenie, ktoré je s ním v rozpore.

79

Miera voľnej úvahy priznaná členským štátom na stanovenie pravidiel upravujúcich právo podať opravný prostriedok upravené v uvedenom ustanovení však nemá vplyv na ich povinnosť zaručiť právo na účinný prostriedok nápravy zakotvené v článku 47 Charty, ako to navyše pripomína aj článok 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru. Článok 47 je sám osebe postačujúci a na to, aby jednotlivcom priznával samostatne uplatniteľné právo ako také, nemusí byť spresnený ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátneho práva [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 162, ako aj citovaná judikatúra]. Na tento článok sa teda možno odvolávať ako na obmedzenie právomoci voľnej úvahy, ktorá je ponechaná členským štátom podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

80

V prípade uvedenom v bode 77 tohto rozsudku bude teda úlohou vnútroštátneho súdu neuplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré bránia tomu, aby združenie na ochranu životného prostredia, akým je Deutsche Umwelthilfe, malo možnosť napadnúť rozhodnutie o udelení alebo zmene typového schválenia ES, ktoré môže byť v rozpore s článkom 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007.

81

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby združenie na ochranu životného prostredia, ktoré je podľa vnútroštátneho práva oprávnené konať pred vnútroštátnym súdom, nemohlo napadnúť pred vnútroštátnym súdom správne rozhodnutie o udelení alebo zmene typového schválenia ES, ktoré môže byť v rozpore s článkom 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007.

82

Svojou druhou otázkou písmen a) a b), ktorú treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 715/2007 vykladať v tom zmysle, že „potreba“ rušiaceho zariadenia v zmysle tohto ustanovenia sa má posudzovať z hľadiska úrovne technológie existujúcej ku dňu typového schválenia ES a či je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti ako túto „potrebu“ s cieľom preskúmať prípustnosť tohto rušiaceho zariadenia.

83

Na úvod treba pripomenúť, že článok 3 bod 10 nariadenia č. 715/2007 definuje „rušiace zariadenie“ ako akýkoľvek „konštrukčný prvok, ktorý sníma teplotu, rýchlosť vozidla, otáčky motora (RPM), zaradený prevodový stupeň, podtlak v sacom potrubí alebo akýkoľvek iný parameter na účely aktivácie, modulácie, zdržania alebo deaktivácie činnosti ktorejkoľvek časti systému regulácie emisií, ktorá [pričom – neoficiálny preklad] znižuje účinnosť systému regulácie emisií za podmienok, ktoré sa môžu odôvodnene očakávať pri bežnej prevádzke a používaní vozidla“.

84

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že softvér dotknutý vo veci samej stanovuje teplotný interval, podľa ktorého je miera recirkulácie výfukových plynov 0 %, keď je vonkajšia teplota nižšia ako – 9 stupňov Celzia, 85 %, keď je vonkajšia teplota medzi ‑ 9 a 11 stupňami Celzia, a nad 11 stupňov Celzia sa zvyšuje až na 100 % iba pri vonkajšej teplote vyššej než 15 stupňov Celzia. Ako uvádza vnútroštátny súd, miera recirkulácie výfukových plynov je teda znížená na 85 %, ak sú dosahované priemerné teploty konštatované v Nemecku, ktoré za rok 2018 predstavovali 10,4 stupňa Celzia.

85

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o teplotný interval zhodný s teplotným intervalom sporným vo veci samej, Súdny dvor rozhodol, že článok 3 bod 10 nariadenia č. 715/2007 v spojení s článkom 5 ods. 1 tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že zariadenie, ktoré zaručuje dodržanie hodnôt emisných limitov stanovených uvedeným nariadením len vtedy, ak sa vonkajšia teplota pohybuje medzi 15 a 33 stupňami Celzia a nadmorská výška je nižšia než 1000 metrov, je„rušiacim zariadením“ v zmysle tohto článku 3 bodu 10 (rozsudky zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 47, a zo 14. júla 2022, Volkswagen, C‑134/20, EU:C:2022:571, bod 54).

86

Podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007 sa používanie rušiacich zariadení, ktoré znižujú účinnosť systémov regulácie emisií, zakazuje. Tento zákaz však obsahuje tri výnimky, medzi ktoré patrí aj výnimka uvedená v článku 5 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia, ktorá sa týka prípadu, keď „potreba takéhoto zariadenia je opodstatnená z dôvodu ochrany motora proti poškodeniu alebo havárii a bezpečnej prevádzky vozidla“.

87

Vzhľadom na to, že toto ustanovenie stanovuje výnimku zo zákazu používania rušiacich zariadení, ktoré znižujú účinnosť systémov regulácie emisií, musí sa vykladať reštriktívne (rozsudky zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 50; zo 14. júla 2022, Volkswagen, C‑134/20, EU:C:2022:571, bod 63, ako aj zo 14. júla 2022, Porsche Inter Auto a Volkswagen, C‑145/20, EU:C:2022:572, bod 61).

88

Zo samotného znenia článku 5 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 715/2007 vyplýva, že na to, aby sa mohla uplatniť výnimka stanovená v tomto ustanovení, potreba rušiaceho zariadenia musí byť odôvodnená nielen z hľadiska ochrany motora proti poškodeniu alebo havárii, ale aj z dôvodu bezpečnej prevádzky vozidla. Vzhľadom na použitie spojky „a“ v uvedenom ustanovení sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že podmienky, ktoré stanovuje, sú kumulatívne (rozsudky zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 61; zo 14. júla 2022, Volkswagen, C‑134/20, EU:C:2022:571, bod 73, ako aj zo 14. júla 2022, Porsche Inter Auto a Volkswagen, C‑145/20, EU:C:2022:572, bod 72).

89

V dôsledku toho a vzhľadom na striktný výklad, ktorý treba dať tejto výnimke, môže byť rušiace zariadenie, o aké ide vo veci samej, odôvodnené na základe uvedenej výnimky len vtedy, ak sa preukáže, že toto zariadenie reaguje výlučne na potrebu zabrániť bezprostrednému riziku poškodenia alebo havárie motora spôsobenému poruchou dielov systému recirkulácie výfukových plynov, ktorá je takej závažnosti, že predstavuje konkrétne nebezpečenstvo pri prevádzke vozidla vybaveného uvedeným zariadením. Takéto overenie v spore vo veci samej patrí do posúdenia skutkových okolností, ktoré prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu (rozsudky zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 62; zo 14. júla 2022, Volkswagen, C‑134/20, EU:C:2022:571, bod 74, ako aj zo 14. júla 2022, Porsche Inter Auto a Volkswagen, C‑145/20, EU:C:2022:572, bod 73).

90

Okrem toho, pokiaľ ide o teplotný interval zhodný s teplotným intervalom sporným vo veci samej, Súdny dvor rozhodol, že hoci je pravda, že článok 5 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 715/2007 formálne nestanovuje iné podmienky na účely uplatnenia výnimky stanovenej v tomto ustanovení, nič to nemení na skutočnosti, že rušiace zariadenie, ktoré by za bežných dopravných podmienok muselo fungovať väčšinu roka, aby chránilo motor pred poškodením alebo haváriou a zabezpečilo bezpečnú prevádzku vozidla, by bolo jednoznačne v rozpore s cieľom sledovaným týmto nariadením, od ktorého uvedené ustanovenie umožňuje odchýliť sa len za veľmi špecifických okolností, a viedlo by k neprimeranému porušeniu samotnej zásady obmedzenia emisií NOx z vozidiel (rozsudky zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 63; zo 14. júla 2022, Volkswagen, C‑134/20, EU:C:2022:571, bod 75, ako aj zo 14. júla 2022, Porsche Inter Auto a Volkswagen, C‑145/20, EU:C:2022:572, bod 74).

91

Súdny dvor tak dospel k záveru, že vzhľadom na reštriktívny výklad tohto článku 5 ods. 2 písm. a) nemožno takéto rušiace zariadenie odôvodniť na základe tohto ustanovenia. Pripustiť, že na takéto rušiace zariadenie by sa mohla vzťahovať výnimka stanovená v tomto ustanovení, by viedlo k tomu, že táto výnimka by sa mala uplatňovať počas väčšiny roka za podmienok skutočnej premávky na území Únie, takže zásada zákazu takýchto rušiacich zariadení stanovená v článku 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007 by sa v praxi mohla uplatniť menej často ako uvedená výnimka (rozsudky zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, body 64 až 65; zo 14. júla 2022, Volkswagen, C‑134/20, EU:C:2022:571, body 76 a 77, ako aj zo 14. júla 2022, Porsche Inter Auto a Volkswagen, C‑145/20, EU:C:2022:572, body 75 a 76).

92

Okrem toho Súdny dvor na jednej strane zdôraznil, že z odôvodnenia 7 nariadenia č. 715/2007 vyplýva, že keď normotvorca Únie stanovil hodnoty emisných limitov znečisťujúcich látok, zohľadnil hospodárske záujmy výrobcov, a najmä náklady uložené podnikom potrebou dodržiavať tieto hodnoty. Výrobcom tak prináleží, aby sa prispôsobili a používali technické zariadenia vhodné na dodržiavanie uvedených hodnôt, pričom toto nariadenie nijako nevyžaduje využitie konkrétnej technológie (rozsudky zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 67; zo 14. júla 2022, Volkswagen, C‑134/20, EU:C:2022:571, bod 79, ako aj zo 14. júla 2022, Porsche Inter Auto a Volkswagen, C‑145/20, EU:C:2022:572, bod 78).

93

Na druhej strane cieľ sledovaný nariadením č. 715/2007, ktorým je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a zlepšiť kvalitu ovzdušia v rámci Únie, znamená skutočné zníženie emisií NOx počas celej bežnej životnosti vozidiel. Povoliť rušiace zariadenie na základe článku 5 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia z jediného dôvodu, že napríklad náklady na výskum sú vysoké, technické zariadenie je nákladné alebo že údržba vozidla je častejšia a drahšia pre používateľa, by viedlo k tomu, že tento cieľ by bol spochybnený (rozsudky zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 68; zo 14. júla 2022, Volkswagen, C‑134/20, EU:C:2022:571, bod 80, ako aj zo 14. júla 2022, Porsche Inter Auto a Volkswagen, C‑145/20, EU:C:2022:572, bod 79).

94

Za týchto okolností a vzhľadom na skutočnosť, že toto ustanovenie sa musí vykladať reštriktívne, treba konštatovať, že „potreba“ rušiaceho zariadenia v zmysle uvedeného ustanovenia existuje len vtedy, ak v okamihu typového schválenia ES tohto zariadenia alebo vozidla, ktoré je ním vybavené, neexistuje žiadne iné technické riešenie, ktoré umožňuje vyhnúť sa bezprostrednému riziku poškodenia alebo havárie motora, ktoré by vyvolalo konkrétne nebezpečenstvo pri prevádzke vozidla (rozsudky zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 69; zo 14. júla 2022, Volkswagen, C‑134/20, EU:C:2022:571, bod 81, ako aj zo 14. júla 2022, Porsche Inter Auto a Volkswagen, C‑145/20, EU:C:2022:572, bod 80).

95

V dôsledku toho treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 5 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 715/2007 sa má vykladať v tom zmysle, že rušiace zariadenie môže byť na základe tohto ustanovenia odôvodnené len pod podmienkou, že sa preukáže, že toto zariadenie reaguje výlučne na potrebu zabrániť bezprostrednému riziku poškodenia alebo havárie motora, spôsobenému poruchou dielu systému recirkulácie výfukových plynov, ktoré je takej závažnosti, že vytvára konkrétne nebezpečenstvo pri prevádzke vozidla vybaveného uvedeným zariadením. Okrem toho „potreba“ rušiaceho zariadenia v zmysle tohto ustanovenia existuje len vtedy, ak v okamihu typového schválenia ES tohto zariadenia alebo vozidla, ktoré je ním vybavené, žiadne iné technické riešenie neumožňuje vyhnúť sa bezprostrednému riziku poškodenia alebo havárie motora, ktoré vytvára konkrétne nebezpečenstvo pri prevádzke vozidla.

96

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: