–

Moldavská republika, v zastúpení: M. Boccon Gibod, M. Ostrove, T. Naud a S. Salem, advokáti,

–

Komstroy LLC, právna nástupkyňa spoločnosti Energoalians, v zastúpení: A. Lazimi, S. Nadeau Seguin, B. Le Bars a R. Kaminsky, advokáti,

–

francúzska vláda, v zastúpení: A. Daniel, splnomocnená zástupkyňa,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a D. Klebs, splnomocnení zástupcovia,

–

španielska vláda, v zastúpení: M. J. Ruiz Sánchez a S. Centeno Huerta, splnomocnené zástupkyne,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Aiello, splnomocnený zástupca,

–

maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér, splnomocnený zástupca,

–

holandská vláda, v zastúpení: J. M. Hoogveld, splnomocnený zástupca,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

fínska vláda, v zastúpení: H. Leppo, splnomocnená zástupkyňa,

–

švédska vláda, v zastúpení: C. Meyer‑Seitz, A. Runeskjöld, M. Salborn Hodgson, H. Shev, H. Eklinder, R. Shahsavan Eriksson, O. Simonsson a J. Lundberg, splnomocnení zástupcovia,

–

Rada Európskej únie, v zastúpení: B. Driessen a A. Lo Monaco, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: R. Vidal Puig, A. Biolan, T. Maxian Rusche a O. Beynet, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 bodu 6 a článku 26 ods. 1 Zmluvy o energetickej charte podpísanej v Lisabone 17. decembra 1994 (Ú. v. ES L 380, 1994, s. 24; Mim. vyd. 12/001, s. 199, ďalej len „ZECH“), schválenej v mene Európskych spoločenstiev rozhodnutím Rady a Komisie 98/181/ES, ESUO, Euratom z 23. septembra 1997 (Ú. v. ES L 69, 1998, s. 1; Mim. vyd. 12/002, s. 24).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Moldavskou republikou a spoločnosťou Komstroy LLC vo veci právomoci rozhodcovského súdu, ktorý vydal rozhodnutie v Paríži (Francúzsko) 25. októbra 2013.

3

ZECH sa skladá z preambuly a ôsmich častí, medzi ktorými sa nachádza časť I s názvom „Definície a účel“, ktorá zahŕňa články 1 a 2 tejto zmluvy, časť II s názvom „Obchod“, ktorá obsahuje články 3 až 9 uvedenej zmluvy, časť III s názvom „Podpora a ochrana investícií“ zahŕňajúca články 10 až 17 tejto zmluvy a časť V s názvom „Urovnanie sporov“, ktorá zahŕňa články 26 až 28 tej istej zmluvy.

4

Podľa preambuly ZECH zmluvné strany uzavreli túto zmluvu okrem iného „vyslovujúc prianie realizovať základnú koncepciu iniciatívy Európskej energetickej charty, ktorá má podnietiť hospodársky rast pomocou opatrení na liberalizáciu investícií a obchodu s energiou“.

5

Článok 1 ZECH, nazvaný „Definície“, stanovuje:

„Na účely tejto zmluvy sa rozumie:

…

6

Článok 26 ZECH, nazvaný „Urovnanie sporov medzi investorom a zmluvnou stranou“, stanovuje:

„1.   Spory medzi zmluvnou stranou a investorom inej zmluvnej strany vzťahujúce sa na investície tejto inej strany v oblasti prvej strany, ktoré sa týkajú údajného porušenia záväzku prvej strany v zmysle časti III sa, pokiaľ je to možné, urovnajú zmierom.

2.   Ak takéto spory nemôžu byť urovnané podľa ustanovenia odseku 1 v priebehu troch mesiacov odo dňa, kedy ktorákoľvek zo strán sporu požiadala o riešenie formou zmieru, investor, ktorý je stranou v spore, sa môže rozhodnúť predložiť spor na vyriešenie:

3.   

…

4.   V prípade, že sa investor rozhodne predložiť spor na vyriešenie podľa odseku 2 ods. c) poskytne tiež svoj písomný súhlas s predložením sporu:

…

6.   Súd zriadený v zmysle odseku 4 rozhodne o sporných otázkach v súlade s touto zmluvou a používanými predpismi [uplatniteľnými pravidlami – neoficiálny preklad] a zásadami medzinárodného práva.

…

8.   Výroky rozhodcovského súdu, ktoré môžu zahrňovať výrok o záujme, sú pre sporné strany konečné a záväzné [Rozhodcovské rozhodnutia, ktoré môžu zahŕňať priznanie úrokov, sú pre strany sporu konečné a záväzné – neoficiálny preklad]. …“

7

Článok 1520 občianskeho súdneho poriadku upravuje podmienky podania žaloby o neplatnosť rozhodcovského rozhodnutia vydaného vo Francúzsku. Uvádza sa v ňom:

„Žalobu o neplatnosť možno podať, len ak:

1. rozhodcovský súd neoprávnene vyhlásil, že má alebo nemá právomoc,

2. rozhodcovský súd bol zriadený protiprávne,

3. rozhodcovský súd rozhodol bez splnenia úlohy, ktorá mu bola zverená,

4. nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti konania, alebo

5. uznanie alebo výkon rozhodnutia je v rozpore s medzinárodným verejným poriadkom.“

8

Na základe série zmlúv uzavretých v roku 1999 Ukrenergo, ukrajinský výrobca, predával elektrinu spoločnosti Energoalians, ukrajinskému distribútorovi, ktorý túto elektrinu ďalej predával spoločnosti Derimen zaregistrovanej na Britských Panenských ostrovoch, ktorá uvedenú elektrinu ďalej predávala spoločnosti Moldtranselectro, moldavskému verejnému podniku, s cieľom jej vývozu do Moldavska. Objemy dodanej elektriny boli každý mesiac určované priamo medzi spoločnosťami Moldtranselectro a Ukrenergo. Ukrenergo takto dodávala tú istú elektrinu spoločnosti Moldtranselectro v rokoch 1999 a 2000 s výnimkou mesiacov máj až júl 1999, a to za podmienok „DAF Incoterms 1990“, teda až po hranicu medzi Ukrajinou a Moldavskou republikou na strane Ukrajiny.

9

Derimen uhradila spoločnosti Energoalians dlžné sumy za takto nakupovanú elektrinu v celom rozsahu, zatiaľ čo Moldtranselectro uhradila dlžné sumy za túto elektrinu spoločnosti Derimen len čiastočne.

10

Dňa 30. mája 2000 Derimen postúpila pohľadávku, ktorú mala voči spoločnosti Moldtranselectro, spoločnosti Energoalians.

11

Moldtranselectro čiastočne uhradila svoj dlh voči spoločnosti Energoalians tým, že jej postúpila určité pohľadávky, pri ktorých bola veriteľkou. Energoalians sa neúspešne pokúšala domôcť úhrady zostatku tohto dlhu vo výške 16287185,94 amerického dolára (USD) (približne 13735000 eur), pričom sa obrátila na moldavské súdy a následne na ukrajinské súdy.

12

Keďže Energoalians sa domnievala, že určité konanie Moldavskej republiky v tomto kontexte predstavuje závažné porušenie povinností vyplývajúcich zo ZECH, začala rozhodcovské konanie ad hoc podľa článku 26 ods. 4 písm. b) tejto zmluvy.

13

Rozhodnutím vydaným v Paríži 25. októbra 2013 rozhodcovský súd ad hoc zriadený na účely vyriešenia tohto sporu uznal svoju právomoc, a keďže dospel k záveru, že Moldavská republika porušila svoje medzinárodné záväzky, uložil jej povinnosť zaplatiť peňažnú sumu spoločnosti Energoalians na základe ZECH.

14

Dňa 25. novembra 2013 podala Moldavská republika na Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) žalobu o neplatnosť proti tomuto rozhodcovskému rozhodnutiu, pričom sa odvolávala na porušenie ustanovenia verejného poriadku, konkrétne ustanovenia týkajúceho sa právomoci uvedeného rozhodcovského súdu v súlade s článkom 1520 občianskeho súdneho poriadku.

15

Rozsudkom z 12. apríla 2016 Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) zrušil uvedený rozhodcovský rozsudok z dôvodu, že rozhodcovský súd, ktorý ho vydal, sa dopustil pochybenia, keď rozhodol, že má vo veci právomoc. Spor medzi spoločnosťou Energoalians a Moldavskou republikou sa totiž týkal pohľadávky, ktorú Derimen postúpila spoločnosti Energoalians a ktorej jediným predmetom bol predaj elektriny. Vzhľadom na neexistenciu akéhokoľvek vkladu poslednej uvedenej spoločnosti v Moldavsku sa však podľa jeho názoru takáto pohľadávka nemôže považovať za „investíciu“ v zmysle ZECH a založiť právomoc tohto rozhodcovského súdu.

16

Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) na základe podania spoločnosti Komstroy, nástupkyne spoločnosti Energoalians od 6. októbra 2014, rozsudkom z 28. marca 2018 zrušil rozsudok Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) z 12. apríla 2016 z dôvodu, že tento súd vyložil pojem „investícia“ tak, že pridal podmienku, ktorú ZECH nestanovila, a vrátil vec tomuto odvolaciemu súdu, aby o nej rozhodol v inom rozhodovacom zložení.

17

Pred uvedeným odvolacím súdom Moldavská republika tvrdí, že uvedený rozhodcovský súd mal odmietnuť svoju právomoc. V prvom rade uvádza, že pohľadávka, ktorú Energoalians nadobudla od spoločnosti Derimen a ktorá vyplýva zo zmluvy o predaji elektriny, nie je „investíciou“ v zmysle článku 26 ods. 1 ZECH v spojení s článkom 1 bodom 6 tejto zmluvy, a preto nemohla byť predmetom rozhodcovského konania, keďže toto konanie bolo stanovené len v rámci časti III ZECH týkajúcej sa práve investícií. Ďalej aj za predpokladu, že by táto pohľadávka mohla predstavovať „investíciu“ v zmysle týchto ustanovení, podľa Moldavskej republiky by nebola „uskutočnená“ podnikom zmluvnej strany ZECH, keďže Derimen je podnikom registrovaným na Britských Panenských ostrovoch. Napokon uvedená pohľadávka sa podľa nej vzťahuje na transakciu predaja elektriny, ktorá sa neuskutočnila v „zóne“ Moldavska, keďže elektrina bola predaná a dopravená výlučne po hranicu medzi Ukrajinou a Moldavskou republikou na strane Ukrajiny.

18

Komstroy naopak tvrdí, že ten istý rozhodcovský súd mal v súlade s článkom 26 ZECH právomoc, keďže všetky podmienky stanovené v tomto článku na jeho právomoc boli splnené.

19

Vnútroštátny súd sa domnieva, že na rozhodnutie sporu týkajúceho sa právomoci rozhodcovského súdu, ktorý prejednáva, musí rozhodnúť o tom, či sa v zmysle ZECH spor medzi Moldavskou republikou a spoločnosťou Energoalians týka investície, a ak áno, či bola táto investícia uskutočnená spoločnosťou Energoalians a uskutočnená v „zóne“ Moldavska.

20

Za týchto okolností Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21

Rada Európskej únie, maďarská, fínska a švédska vláda, ako aj Komstroy v podstate zastávajú názor, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na položené otázky, keďže právo Únie sa na spor vo veci samej neuplatňuje z dôvodu, že účastníci tohto sporu nemajú žiadny vzťah s Európskou úniou.

22

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 267 ZFEÚ má Súdny dvor právomoc vykladať akty prijaté inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie.

23

Ako pritom vyplýva z ustálenej judikatúry, zmluva uzatvorená Radou v súlade s článkami 217 a 218 ZFEÚ predstavuje z hľadiska Únie akt prijatý jednou z jej inštitúcií a ustanovenia uvedenej zmluvy sú od momentu, keď nadobudla platnosť, neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie, pričom v rámci tohto právneho poriadku má Súdny dvor právomoc v rámci prejudiciálneho konania rozhodovať o výklade tejto zmluvy (rozsudky z 30. apríla 1974, Haegeman, 181/73, EU:C:1974:41, body 3 až 6; z 8. marca 2011, Lesoochranárske zoskupenie, C‑240/09, EU:C:2011:125, bod 30, a z 22. novembra 2017, Aebtri, C‑224/16, EU:C:2017:880, bod 50).

24

Okolnosť, že dotknutá dohoda je zmiešanou dohodou, ktorú uzavrela Únia, ako aj veľký počet členských štátov, nemôže sama osebe vylúčiť právomoc Súdneho dvora rozhodovať v tejto veci.

25

Je totiž potrebné uviesť, že položené otázky sa týkajú pojmu „investícia“ v zmysle ZECH.

26

Od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy má Únia, pokiaľ ide o priame zahraničné investície, výlučnú právomoc v súlade s článkom 207 ZFEÚ, a pokiaľ ide o iné než priame investície, delenú právomoc [stanovisko 2/15 (Dohoda o voľnom obchode so Singapurom) zo 16. mája 2017, EU:C:2017:376, body 82, 238 a 243].

27

Za týchto podmienok má Súdny dvor právomoc vykladať ZECH okrem iného v rámci prejudiciálneho konania, ako bolo uvedené v bode 24 tohto rozsudku.

28

Je nepochybne pravda, že Súdny dvor v zásade nemá právomoc vykladať medzinárodnú dohodu, pokiaľ ide o jej uplatnenie v rámci sporu, na ktorý sa nevzťahuje právo Únie. Je to tak najmä v prípade, keď ide o takýto spor medzi investorom z tretieho štátu a iným tretím štátom.

29

Súdny dvor však na jednej strane rozhodol, že ak sa ustanovenie medzinárodnej dohody môže uplatniť tak na situácie, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, ako aj na situácie, na ktoré sa toto právo nevzťahuje, existuje jednoznačný záujem Únie na tom, aby sa v záujme predchádzania budúcim rozdielom vo výklade tohto ustanovenie vykladalo jednotne bez ohľadu na podmienky, za ktorých sa má uplatniť (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 1997, Giloy, C‑130/95, EU:C:1997:372, body 23 až 28; zo 16. júna 1998, Hermès, C‑53/96, EU:C:1998:292, bod 32, ako aj zo 14. decembra 2000, Dior a i., C‑300/98 a C‑392/98, EU:C:2000:688, bod 35).

30

Vzhľadom na to, čo bolo uvedené v bodoch 26 a 27 tohto rozsudku, o takýto prípad ide aj v prípade tak článku 1 bodu 6 ZECH, ako aj článku 26 ods. 1 ZECH, ktorých výklad požaduje vnútroštátny súd.

31

V tejto súvislosti je osobitne potrebné uviesť, že tento súd by mohol rozhodovať o výklade rovnakých ustanovení ZECH v rámci veci, ktorá priamo patrí do práva Únie, ako je spor týkajúci sa sporu medzi hospodárskym subjektom z tretieho štátu a členským štátom. To by bolo možné nielen, ako je to v prejednávanej veci, v rámci návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, ktorého sídlo sa nachádza na území členského štátu, ale aj v prípade, že by sa začalo konanie na súdoch žalovaného členského štátu v súlade s článkom 26 ods. 2 písm. a) ZECH.

32

Okrem toho a v každom prípade je potrebné uviesť, že účastníci sporu vo veci samej sa v súlade s článkom 26 ods. 4 písm. b) ZECH rozhodli predložiť tento spor ad hoc rozhodcovskému súdu zriadenému na základe arbitrážnych pravidiel Uncitral a v súlade s týmito arbitrážnymi pravidlami súhlasili s tým, že sídlo rozhodcovského konania bude v Paríži.

33

Takéto rozhodnutie, ktoré títo účastníci uskutočnili slobodne, má za následok, že na spor vo veci samej sa uplatní francúzske právo ako lex fori, a to za podmienok a obmedzení stanovených týmto právom. Francúzske súdy sú podľa článku 1520 občianskeho súdneho poriadku príslušné rozhodovať o žalobách o neplatnosť podaných proti rozhodcovskému rozsudku vydanému vo Francúzsku z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu. Právo Únie je pritom súčasťou práva platného v každom členskom štáte (rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 41).

34

V dôsledku toho určenie sídla rozhodcovského konania na území členského štátu, v prejednávanej veci Francúzska, vedie na účely konania začatého na území tohto členského štátu k uplatneniu práva Únie, ktorého dodržiavanie je rozhodujúci súd povinný zabezpečiť v súlade s článkom 19 ZEÚ.

35

V rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zavedenej článkom 267 ZFEÚ pritom prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor vo veci samej a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť [rozsudky z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín), C‑510/19, EU:C:2020:953, bod 25, a z 15. apríla 2021, État belge (Skutočnosti, ktoré nastali po rozhodnutí o odovzdaní), C‑194/19, EU:C:2021:270, bod 22].

36

Je pravda, že v rozsudkoch z 15. júna 1999, Andersson a Wåkerås‑Andersson (C‑321/97, EU:C:1999:307, body 28 až 32), ako aj z 15. mája 2003, Salzmann (C‑300/01, EU:C:2003:283, body 66 až 70), Súdny dvor dospel k záveru, že okolnosť, že položená prejudiciálna otázka pochádza od súdu členského štátu, nestačí na odôvodnenie jeho právomoci vykladať Dohodu o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3, ďalej len „Dohoda o EHP“).

37

Vo veciach, v ktorých boli vydané tieto rozsudky, však vnútroštátne súdy mali uplatňovať Dohodu o EHP na situácie, ktoré nepatrili do právneho poriadku Únie, keďže na rozdiel od situácie, o ktorú ide vo veci samej, sa tieto situácie týkali obdobia predtým, ako štáty, do ktorých tieto súdy patrili, pristúpili k Únii. Súdny dvor pritom spresnil, že jeho právomoc vykladať právo Únie, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je Dohoda o EHP, sa týka uplatňovania tohto práva v nových členských štátoch až odo dňa ich pristúpenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 1999, Andersson a Wåkerås‑Andersson, C‑321/97, EU:C:1999:307, bod 31, ako aj z 15. mája 2003, Salzmann, C‑300/01, EU:C:2003:283, bod 69).

38

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že Súdny dvor má právomoc odpovedať na položené otázky.

39

Svojou prvou otázkou, ktorej rozsah je potrebné posúdiť s prihliadnutím na predmet sporu vo veci samej, týkajúci sa právomoci ad hoc rozhodcovského súdu, ktorý vydal rozhodnutie uvedené v bode 13 tohto rozsudku, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 1 bod 6 ZECH a článok 26 ods. 1 ZECH majú vykladať v tom zmysle, že ak podnik zmluvnej strany tejto medzinárodnej zmluvy nadobudne pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o dodávke elektriny, ktorá nie je spojená s investíciou a ktorú vlastní podnik štátu, ktorý nie je zmluvnou stranou uvedenej medzinárodnej zmluvy, pričom dlžníkom pri tejto pohľadávke je verejný podnik inej zmluvnej strany tej istej medzinárodnej zmluvy, môže to predstavovať „investíciu“ v zmysle týchto ustanovení, aj keď z tejto pohľadávky nevyplýva žiadny vklad nadobúdateľa v oblasti hostiteľskej zmluvnej strany.

40

Ako poznamenali viaceré členské štáty, ktoré sa zúčastnili konania, na účely odpovede na túto otázku je najskôr potrebné spresniť, ktoré spory medzi zmluvnou stranou a investorom druhej zmluvnej strany týkajúce sa investície, ktorú tento investor uskutočnil v oblasti prvej zmluvnej strany, môžu byť predložené rozhodcovskému súdu podľa článku 26 ZECH.

41

V tejto súvislosti je potrebné spresniť, že hoci okolnosť, že spor, o ktorý ide vo veci samej, založený na článku 26 ods. 2 písm. c) ZECH, je medzi hospodárskym subjektom z tretieho štátu a iným tretím štátom, nevylučuje z dôvodov uvedených v bodoch 22 až 38 tohto rozsudku právomoc Súdneho dvora odpovedať na tieto otázky, nemožno z toho vyvodiť, že toto ustanovenie ZECH sa uplatňuje aj na spor medzi hospodárskym subjektom z jedného členského štátu a iným členským štátom.

42

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž medzinárodná dohoda nemôže ohroziť vymedzenie právomocí stanovené v Zmluvách, a teda ani autonómiu právneho systému Únie, ktorého dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor. Táto zásada je zakotvená najmä v článku 344 ZFEÚ, podľa ktorého sa členské štáty zaväzujú, že spory, ktoré sa týkajú výkladu alebo uplatňovania Zmlúv, vyriešia v súlade so Zmluvami (rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 32 a citovaná judikatúra).

43

Takisto podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je autonómia práva Únie v porovnaní s právom členských štátov, ako aj medzinárodným právom odôvodnená vzhľadom na podstatné charakteristické znaky Únie a jej práva, týkajúce sa okrem iného ústavnej štruktúry Únie a samotnej podstaty uvedeného práva. Právo Únie sa totiž vyznačuje tým, že vychádza z autonómneho prameňa tvoreného Zmluvami, svojou prednosťou pred právom členských štátov a priamym účinkom celého množstva ustanovení uplatniteľných vo vzťahu k ich štátnym príslušníkom aj vo vzťahu k samotným členským štátom. Tieto charakteristické znaky viedli k štruktúrovanému systému navzájom závislých zásad, pravidiel a právnych vzťahov, ktorými je viazaná samotná Únia a jej členské štáty, ako aj členské štáty navzájom [rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 33 a citovaná judikatúra, ako aj stanovisko 1/17 (Dohoda CETA EÚ – Kanada) z 30. apríla 2019, EU:C:2019:341, bod 109 a citovaná judikatúra].

44

Táto autonómia teda spočíva v okolnosti, že Únia má svoj vlastný ústavný rámec. Do tohto rámca patria osobitne ustanovenia Zmlúv o EÚ a FEÚ, ktoré obsahujú najmä pravidlá prideľovania a rozdelenia právomocí, pravidlá fungovania inštitúcií Únie a jej súdneho systému, ako aj základné pravidlá v špecifických oblastiach štruktúrované takým spôsobom, aby prispeli k uskutočňovaniu procesu integrácie, ktorý je pripomenutý v článku 1 druhom odseku ZEÚ [pozri v tomto zmysle stanovisko 1/17 (Dohoda CETA EÚ – Kanada) z 30. apríla 2019, EU:C:2019:341, bod 110 a citovanú judikatúru].

45

Na zachovanie týchto charakteristických znakov a takto vytvorenej autonómie právneho poriadku zaviedli Zmluvy súdny systém určený na zabezpečenie súdržného a jednotného výkladu práva Únie. Podľa článku 19 ZEÚ vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru prislúcha, aby zaručili plné uplatňovanie tohto práva vo všetkých členských štátoch, ako aj súdnu ochranu práv, ktoré pre osoby podliehajúce súdnej právomoci vyplývajú z tohto práva, pričom Súdny dvor má výlučnú právomoc poskytnúť konečný výklad uvedeného práva. Na tento účel tento systém osobitne zahŕňa konanie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania ustanovené v článku 267 ZFEÚ [rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, body 35 a 36, ako aj citovaná judikatúra, a stanovisko 1/17 (Dohoda CETA EÚ – Kanada) z 30. apríla 2019, EU:C:2019:341, bod 111 a citovaná judikatúra].

46

Cieľom tohto konania, ktoré je základom celého takto koncipovaného súdneho systému, je prostredníctvom nastoleného dialógu medzi súdmi, konkrétne medzi Súdnym dvorom a súdmi členských štátov, zabezpečiť jednotný výklad práva Únie, čím umožňuje zabezpečiť jeho súdržnosť, plný účinok a autonómiu a nakoniec aj špecifický charakter práva vytvoreného Zmluvami (rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 37 a citovaná judikatúra).

47

Práve vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné preskúmať otázku, či spor medzi členským štátom a investorom z iného členského štátu vo veci investície uskutočnenej týmto investorom v prvom členskom štáte môže byť predmetom rozhodcovského konania podľa článku 26 ods. 2 písm. c) ZECH.

48

Na tento účel je v prvom rade potrebné uviesť, že v súlade s článkom 26 ods. 6 ZECH rozhodcovský súd zriadený v zmysle odseku 4 rovnakého článku rozhodne o sporných otázkach v súlade so ZECH, ako aj uplatniteľnými pravidlami a zásadami medzinárodného práva.

49

Ako pritom bolo uvedené v bode 23 tohto rozsudku, samotná ZECH je aktom práva Únie.

50

Z toho vyplýva, že rozhodcovský súd, akým je súd uvedený v článku 26 ods. 6 ZECH, musí vykladať, a prípadne uplatňovať právo Únie.

51

Preto je v druhom rade potrebné preveriť, či takýto rozhodcovský súd patrí do súdneho systému Únie, a najmä, či sa môže považovať za súdny orgán niektorého z členských štátov v zmysle článku 267 ZFEÚ. Skutočnosť, že súd vytvorený členskými štátmi patrí do súdneho systému Únie, totiž má za následok, že jeho rozhodnutia podliehajú mechanizmom, ktoré majú zabezpečiť plnú účinnosť právnych noriem Únie (rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 43 a citovaná judikatúra).

52

Rovnako ako rozhodcovský súd, o ktorý išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea (C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 45), ad hoc rozhodcovský súd podľa článku 26 ods. 6 ZECH nepredstavuje prvok súdneho systému členského štátu, v tomto prípade Francúzskej republiky. Práve výnimočná povaha súdnej právomoci tohto súdu v porovnaní so súdmi zmluvných strán ZECH je jedným z hlavných účelov existencie článku 26 ods. 2 písm. c) a článku 26 ods. 4 tejto zmluvy. To platí o to viac, že ak by bol dotknutý rozhodcovský súd súčasťou súdov zmluvnej strany uvedenej zmluvy, bol by zahrnutý do súdov uvedených v článku 26 ods. 2 písm. a) ZECH, čím by článok 26 ods. 2 písm. c) ZECH stratil akýkoľvek potrebný účinok.

53

Táto povaha rozhodcovského súdu znamená, že ho nemožno v žiadnom prípade považovať za súdny orgán „jedného z členských štátov“ v zmysle článku 267 ZFEÚ, a preto nie je oprávnený obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania (pozri analogicky rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, body 46 a 49).

54

Za týchto okolností je ešte v treťom rade potrebné overiť, či osobitne podľa článku 19 ZEÚ rozhodcovský rozsudok vydaný takýmto súdom podlieha preskúmaniu súdom členského štátu a či toto preskúmanie môže zabezpečiť plný súlad s právom Únie, pričom má byť zaručené, že otázky práva Únie, ktorými by sa tento súd mohol prípadne zaoberať, môžu byť prípadne predložené Súdnemu dvoru v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

55

Na tento účel je potrebné uviesť, že podľa článku 26 ods. 8 ZECH sú rozhodcovské rozhodnutia pre strany v dotknutom spore konečné a záväzné. Okrem toho podľa článku 26 ods. 4 ZECH spor, o aký ide vo veci samej, môže byť okrem iného predložený ad hoc rozhodcovskému súdu zriadenému na základe arbitrážnych pravidiel Uncitral, ktorý určí svoje procesné pravidlá v súlade s týmito arbitrážnymi pravidlami.

56

V prejednávanej veci, ako bolo pripomenuté v bode 32 tohto rozsudku, účastníci sporu vo veci samej sa v súlade s článkom 26 ods. 4 písm. b) ZECH rozhodli predložiť tento spor ad hoc rozhodcovskému súdu zriadenému na základe arbitrážnych pravidiel Uncitral, a teda v súlade s týmito arbitrážnymi pravidlami súhlasili s tým, že sídlo rozhodcovského konania bude v Paríži, čo založilo uplatniteľnosť francúzskeho práva na konanie pred vnútroštátnym súdom vo veci súdneho preskúmania rozhodcovského rozhodnutia, ktoré vydal uvedený rozhodcovský súd.

57

Takéto súdne preskúmanie však môže vykonať vnútroštátny súd len v rozsahu, v akom to umožňuje vnútroštátne právo členského štátu tohto súdu. Článok 1520 občianskeho súdneho poriadku však stanovuje len obmedzené preskúmanie týkajúce sa okrem iného právomoci rozhodcovského súdu.

58

Je nepochybné, že pokiaľ ide o obchodnú arbitráž, Súdny dvor rozhodol, že požiadavky na účinnosť rozhodcovského konania odôvodňujú, aby súdne preskúmanie rozhodcovských rozhodnutí súdmi členských štátov malo obmedzený charakter za predpokladu, že v rámci tohto preskúmania je možné preskúmať základné ustanovenia práva Únie, a že tieto ustanovenia prípadne môžu byť aj predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom (rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 54 a citovaná judikatúra).

59

Rozhodcovské konanie, aké je uvedené v článku 26 ZECH, sa však odlišuje od obchodnej arbitráže. Zatiaľ čo obchodná arbitráž má svoj pôvod v slobodnej vôli dotknutých zmluvných strán, rozhodcovské konanie má svoj pôvod v dohode, na základe ktorej členské štáty v súlade s článkom 26 ods. 3 písm. a) ZECH súhlasili s vyňatím sporov, ktoré by sa mohli týkať uplatňovania alebo výkladu práva Únie, z právomoci svojich vlastných súdov, a teda zo systému súdnych opravných prostriedkov, ktoré majú podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ ustanoviť v oblastiach upravených právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 34). Za týchto okolností úvahy týkajúce sa obchodnej arbitráže uvedené v predchádzajúcom bode nemožno preniesť na rozhodcovské konanie, aké je uvedené v článku 26 ods. 2 písm. c) ZECH (pozri tomto zmysle rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 55).

60

Vzhľadom na všetky charakteristiky rozhodcovského súdu pripomenuté v bodoch 48 až 59 tohto rozsudku je potrebné dospieť k záveru, že ak by sa ustanovenia článku 26 ZECH umožňujúce zveriť takémuto súdu riešenie sporu mohli uplatniť na spor medzi investorom z jedného členského štátu a iným členským štátom, znamenalo by to, že uzatvorením ZECH Únia a členské štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tejto zmluvy, zaviedli mechanizmus na riešenie takéhoto sporu, ktorým sa môže vylúčiť, že tento spor, hoci by sa mohol týkať výkladu alebo uplatnenia práva Únie, sa bude riešiť spôsobom zabezpečujúcim plnú účinnosť tohto práva (pozri analogicky rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 56).

61

Je nesporné, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora medzinárodná zmluva, ktorá predpokladá vytvorenie súdneho orgánu povereného výkladom jej ustanovení a ktorej ustanovenia zaväzujú inštitúcie Únie vrátane Súdneho dvora Európskej únie, v zásade nie je nezlučiteľná s právom Únie. Právomoc Únie v oblasti medzinárodných vzťahov a jej spôsobilosť uzatvárať medzinárodné zmluvy totiž nevyhnutne obsahuje aj možnosť podriadiť sa rozhodnutiam súdneho orgánu, ktorý bol takýmito dohodami vytvorený alebo určený, pokiaľ ide o výklad a uplatňovanie ich ustanovení, za predpokladu, že nebude ohrozená autonómia Únie a jej právneho poriadku (rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 57 a citovaná judikatúra).

62

Výkon právomoci Únie v medzinárodnej oblasti však nemožno rozšíriť tak, aby umožnil v medzinárodnej dohode stanoviť ustanovenie, podľa ktorého spor medzi investorom z niektorého členského štátu a iným členským štátom týkajúci sa práva Únie môže byť vyňatý zo súdneho systému Únie spôsobom, ktorý nezaručuje plnú účinnosť tohto práva.

63

Ako totiž Súdny dvor rozhodol vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea (C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 58), a ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 83 svojich návrhov, takáto možnosť by totiž mohla spochybniť zachovanie autonómie a vlastnej povahy práva zavedeného Zmluvami, ktoré osobitne zaručuje konanie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania upravené v článku 267 ZFEÚ.

64

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že napriek mnohostrannej povahe medzinárodnej dohody, ktorej je súčasťou, ustanovenie, akým je článok 26 ZECH, má v skutočnosti upravovať bilaterálne vzťahy medzi dvomi zmluvnými stranami spôsobom analogickým ustanoveniu dvojstrannej investičnej zmluvy, o akú išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea (C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 58).

65

Z toho vyplýva, že hoci ZECH môže členským štátom uložiť povinnosť dodržiavať arbitrážne mechanizmy, ktoré stanovuje v ich vzťahoch s investormi z tretích štátov, ktoré sú tiež zmluvnými stranami tejto zmluvy vo veci investícií uskutočnených týmito investormi v týchto členských štátoch, zachovanie autonómie a vlastnej povahy práva Únie bráni tomu, aby mohla ZECH uložiť členským štátom rovnaké povinnosti vo vzájomných vzťahoch medzi nimi.

66

Vzhľadom na uvedené je potrebné dospieť k záveru, že článok 26 ods. 2 písm. c) ZECH sa má vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie sa neuplatňuje na spory medzi členským štátom a investorom z iného členského štátu vo veci investície, ktorú tento investor uskutočnil v prvom členskom štáte.

67

Ďalej treba uviesť, že podľa článku 1 bodu 6 prvého odseku ZECH pojem „investícia“„označuje každý druh aktív, ktoré vlastní alebo riadi priamo alebo nepriamo investor“ a ktoré zahŕňajú niektorý z prvkov uvedených v písmenách a) až f) tohto ustanovenia. Okrem toho článok 1 bod 6 tretí odsek ZECH osobitne spresňuje, že pojem „investícia“„znamená akúkoľvek investíciu spojenú s hospodárskou činnosťou v odvetví energetiky“. Z toho vyplýva, že prvý odsek tohto ustanovenia definuje samotný pojem „investícia“, zatiaľ čo tretí odsek uvedeného ustanovenia spresňuje, že do pôsobnosti ZECH nepatria všetky investície zodpovedajúce definícii uvedenej v prvom pododseku, pričom ZECH sa vzťahuje len na investície spojené s hospodárskou činnosťou v odvetví energetiky.

68

Preto je v prvom rade potrebné overiť, či pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o dodávke elektriny spadá pod pojem „investícia“ uvedený v článku 1 bode 6 prvom odseku ZECH, a následne v prípade kladnej odpovede overiť, či sa takáto investícia spája s hospodárskou činnosťou v energetickom sektore v zmysle tretieho pododseku tohto ustanovenia.

69

Pokiaľ ide o pojem „investícia“ uvedený v článku 1 bode 6 prvom odseku ZECH, je potrebné konštatovať, že tento pojem charakterizujú dve kumulatívne podmienky. Po prvé musí ísť o druh aktív, ktoré vlastní alebo riadi priamo alebo nepriamo investor, a v druhom rade tieto aktíva musia zahŕňať aspoň jeden z prvkov uvedených v písmenách a) až f) tohto ustanovenia.

70

Pokiaľ ide o prvú podmienku, je potrebné konštatovať, že táto podmienka je v prejednávanej veci splnená. Pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o dodávke elektriny totiž predstavuje aktívum, ktoré priamo vlastní investor, pričom pojem „investor“ definovaný v článku 1 ods. 7 ZECH a použitý osobitne v článku 26 ods. 1 ZECH označuje, pokiaľ ide o zmluvnú stranu, akou je Ukrajina, okrem iného akýkoľvek podnik, ktorý sa riadi právnymi predpismi uplatniteľnými na území tejto zmluvnej strany. V dôsledku toho je potrebné považovať spoločnosť Komstroy za investora, ktorý priamo vlastní aktívum vo forme pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o dodávke elektriny. V tejto súvislosti je potrebné spresniť, že to, že Komstroy nadobudla pohľadávku podniku štátu, ktorý nie je zmluvnou stranou ZECH, nemôže spochybniť jej postavenie ako „investora“ v zmysle ZECH, keďže ako uviedol generálny advokát v bode 138 svojich návrhov, investíciu môže podľa samotného článku 1 bodu 7 ZECH uskutočniť hospodársky subjekt štátu, ktorý nie je zmluvnou stranou ZECH.

71

Pokiaľ ide o druhú podmienku, je potrebné konštatovať, že pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o dodávke elektriny by a priori mohla spadať tak do pôsobnosti článku 1 bodu 6 prvého odseku písm. c) ZECH, ako aj článku 1 bodu 6 prvého odseku písm. f) ZECH.

72

Pokiaľ ide po prvé o článok 1 bod 6 prvý odsek písm. f) ZECH, pojem „investícia“ v zmysle tohto ustanovenia zahŕňa „akékoľvek práva priznané… zmluvou… na podnikanie v ktorejkoľvek hospodárskej činnosti v energetickom sektore“. Pohľadávku pritom možno považovať za „právo priznané… zmluvou“. Ako však v podstate uviedol generálny advokát v bode 122 svojich návrhov, pohľadávku vyplývajúcu z jednoduchej zmluvy o predaji elektriny nemožno ako takú považovať za priznanú na podnikanie v hospodárskej činnosti v energetickom sektore.

73

Pokiaľ ide po druhé o článok 1 bod 6 prvý odsek písm. c) ZECH, toto ustanovenie spresňuje, že pojem „investícia“ zahŕňa „nároky na peňažné prostriedky a nároky na plnenie v zmysle zmluvy majúce[j] ekonomickú hodnotu a spojen[ej] s investíciou“. Je preto potrebné overiť, či pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o dodávke elektriny možno považovať za takúto pohľadávku.

74

V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné uviesť, že pohľadávka, o ktorú ide vo veci samej, je nárokom na peňažné prostriedky, keďže ako bolo pripomenuté v bode 11 tohto rozsudku, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že ide o pohľadávku na peňažnú sumu, pričom jej vyčíslená hodnota dosahuje 16287185,94 USD.

75

V druhom rade táto pohľadávka vyplýva zo zmluvy, a to zmluvy o dodávke elektriny uzavretej medzi spoločnosťami Moldtranselectro a Derimen, ktorá má ekonomickú hodnotu vzhľadom na to, že toto dodanie bolo dohodnuté za protihodnotu spočívajúcu v zaplatení určitej peňažnej sumy.

76

V treťom rade zostáva určiť, či uvedená pohľadávka vyplýva zo zmluvy spojenej s investíciou.

77

V tejto súvislosti nič v spise, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, neumožňuje dospieť k názoru, že zmluva o dodávke elektriny uzavretá medzi spoločnosťami Moldtranselectro a Derimen je spojená s akoukoľvek inou transakciou, či už predstavujúcou investíciu, alebo nie.

78

Zmluvný vzťah medzi spoločnosťami Moldtranselectro a Derimen sa totiž týkal len dodávky elektriny vyrobenej inými ukrajinskými subjektmi, ktoré ju len predávali spoločnosti Derimen.

79

V tejto súvislosti je potrebné dospieť k záveru, že jednoduchá zmluva o dodávke je obchodnou transakciou, ktorá sama osebe nemôže predstavovať „investíciu“ v zmysle článku 1 bodu 6 ZECH, a to nezávisle od samotnej otázky, či je na to, aby daná transakcia predstavovala investíciu, potrebný určitý vklad.

80

Akýkoľvek iný výklad tohto ustanovenia by viedol k tomu, že by jasné rozlišovanie ZECH medzi obchodom upraveným časťou II tejto zmluvy a investíciami upravenými v jej časti III, bolo zbavené potrebného účinku.

81

Takéto rozlišovanie pritom odráža cieľ ZECH vyplývajúci z jej preambuly, ktorým je „podnietiť hospodársky rast pomocou opatrení na liberalizáciu investícií a obchodu s energiou“. Tieto dve kategórie opatrení majú svoje vyjadrenie v štruktúre tejto zmluvy, ktorá upravuje jednak investície a jednak obchod.

82

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že článok 26 ZECH sa uplatňuje na spory o údajných porušeniach povinností vyplývajúcich z časti III tejto zmluvy, ktorá sa týka podpory a ochrany investícií, a nie porušení podľa jej časti II, ktorá sa týka obchodu. Toto rozlišovanie odráža jeden z hlavných dôvodov existencie špecifických pravidiel ochrany pre zahraničných investorov, ktorý vychádza z toho, že investičné transakcie si vyžadujú umiestnenie zdrojov v zahraničí, pričom takéto zdroje vo všeobecnosti nemôžu byť v prípade sporu jednoducho repatriované.

83

V prejednávanej veci žiadna skutočnosť, o ktorej by Súdny dvor vedel, neumožňuje vylúčiť, že Derimen mohla dodávku elektriny spoločnosti Moldtranselectro presmerovať a ponúknuť ju iným subjektom, a to o to viac, že samotná výroba tejto elektriny v každom prípade závisela od objednávok, ktoré Moldtranselectro zadávala priamo spoločnosti Ukrenergo, pričom posledná uvedená spoločnosť uvedenú elektrinu predávala spoločnosti Energoalians, ktorá ju ďalej predávala spoločnosti Derimen. Za týchto podmienok mohla Derimen prerušiť alebo znížiť dodávku elektriny spoločnosti Moldtranselectro bez toho, aby si to vyžadovalo umiestnenie jej zdrojov v Moldavsku.

84

Keďže pohľadávka, o ktorú ide vo veci samej, nepredstavuje „investíciu“ v zmysle článku 1 bodu 6 prvého odseku RSV, nie je potrebné overiť, či podmienka uvedená v treťom pododseku tohto ustanovenia, ako aj v bodoch 67 a 68 tohto rozsudku je splnená.

85

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je na prvú položenú otázku potrebné odpovedať tak, že článok 1 bod 6 a článok 26 ods. 1 ZECH sa majú vykladať v tom zmysle, že to, že ak podnik zmluvnej strany tejto medzinárodnej zmluvy nadobudne pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o dodávke elektriny, ktorá nie je spojená s investíciou a ktorú vlastní podnik štátu, ktorý nie je zmluvnou stranou uvedenej medzinárodnej zmluvy, pričom dlžníkom pri tejto pohľadávke je verejný podnik inej zmluvnej strany tej istej medzinárodnej zmluvy, nepredstavuje to „investíciu“ v zmysle týchto ustanovení.

86

Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na prvú položenú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú a tretiu otázku.

87

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 1 bod 6 a článok 26 ods. 1 Zmluvy o energetickej charte podpísanej v Lisabone 17. decembra 1994 a schválenej v mene Európskych spoločenstiev rozhodnutím Rady a Komisie 98/181/ES, ESUO, Euratom z 23. septembra 1997 sa majú vykladať v tom zmysle, že to, že ak podnik zmluvnej strany tejto medzinárodnej zmluvy nadobudne pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o dodávke elektriny, ktorá nie je spojená s investíciou a ktorú vlastní podnik štátu, ktorý nie je zmluvnou stranou uvedenej medzinárodnej zmluvy, pričom dlžníkom pri tejto pohľadávke je verejný podnik inej zmluvnej strany tej istej medzinárodnej zmluvy, nepredstavuje to „investíciu“ v zmysle týchto ustanovení.