Vec C‑488/19

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court (Vyšší súd, Írsko)]

Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) zo 17. marca 2021

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Policajná a justičná spolupráca v trestných veciach – Európsky zatykač – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Pôsobnosť – Článok 8 ods. 1 písm. c) – Pojem ‚vykonateľný rozsudok‘ – Trestný čin, ktorý viedol k odsudzujúcemu rozsudku vyhlásenému súdom tretieho štátu – Nórske kráľovstvo – Rozsudok, ktorý vydávajúci štát uznal a vykonal na základe dvojstranného dohovoru – Článok 4 bod 7 písm. b) – Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača – Extrateritoriálna povaha trestného činu“

Prejudiciálne otázky – Naliehavé prejudiciálne konanie – Skrátené prejudiciálne konanie – Podmienky – Okolnosti odôvodňujúce rýchle prejednanie – Nevyhnutnosť predložiť Súdnemu dvoru dostatočne presné údaje o uvedených okolnostiach – Neexistencia – Zamietnutie uplatnenia týchto konaní

(Štatút Súdneho dvora, článok 23a; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 105 ods. 1 a článok 107)

(pozri body 38 – 40)
Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Obsah a forma európskeho zatykača – Pojem súdne rozhodnutie – Odsudzujúci rozsudok súdu tretieho štátu – Vylúčenie – Úkony uznania a výkonu tohto odsudzujúceho rozsudku vo vydávajúcom štáte na základe dvojstranného dohovoru – Začlenenie – Podmienky – Uloženie trestu odňatia slobody v trvaní najmenej štyroch mesiacov – Povinnosť stanoviť súdne preskúmanie podmienok prijatia uvedeného odsudzujúceho rozsudku

[Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584, zmenené rámcovým rozhodnutím 2009/299, článok 1 ods. 1, článok 2 ods. 1 a článok 8 ods. 1 písm. c)]

(pozri body 46 – 52, 55 – 58, 61, bod 1 výroku)
Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača – Trestný čin spáchaný mimo územia vydávajúceho štátu – Pojem – Trestný čin spáchaný na území tretieho štátu, ktorý viedol k odsudzujúcemu rozsudku vyhlásenému v tomto štáte – Európsky zatykač založený na súdnom rozhodnutí vydávajúceho štátu, ktorý umožňuje uznanie a výkon uvedeného odsudzujúcemu rozsudku – Zohľadnenie trestnej právomoci tretieho štátu na účely určenia extrateritoriálnej povahy trestného činu

[Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584, zmenené rámcovým rozhodnutím 2009/299, článok 4 bod 7 písm. b)]

(pozri body 66, 68, 69, 73, 74, 76, 78 – 80, bod 2 výroku)
Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Predmet – Nahradenie systému vydávania osôb medzi členskými štátmi systémom odovzdávania osôb medzi súdnymi orgánmi

(Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584, zmenené rámcovým rozhodnutím 2009/299)

(pozri body 70, 71)

Zhrnutie

V roku 2014 bol JR, litovský štátny príslušník, odsúdený v Nórsku na trest odňatia slobody. Na základe dvojstranného dohovoru medzi Nórskom a Litvou ( 1 ) bol tento rozsudok uznaný a vyhlásený za vykonateľný v Litve a JR tam bol odovzdaný na účely výkonu zvyšku trestu. V novembri 2016 bol podmienečne prepustený, ale toto prepustenie bolo následne zrušené a bol nariadený výkon zvyšku jeho trestu. Keďže JR utiekol do Írska, litovské orgány naňho vydali európsky zatykač (ďalej len „EZ“). V januári 2019 bol JR zadržaný v Írsku.

Pred High Court (Vyšší súd, Írsko) JR spochybňuje svoje odovzdanie litovským orgánom, pričom poukazuje na jednej strane na skutočnosť, že iba Nórske kráľovstvo môže požiadať o jeho vydanie, a na druhej strane poukazuje na dôvod pre nepovinné nevykonanie EZ spojený s extrateritoriálnou povahou trestného činu. ( 2 ) Podľa neho vzhľadom na to, že trestný čin, na základe ktorého došlo k vydaniu EZ, bol spáchaný v inom štáte (Nórsko), ako je štát vydania EZ, Írsko musí odmietnuť vykonať tento EZ.

Za týchto okolností sa High Court (Vyšší súd) obrátil na Súdny dvor. Pýta sa na možnosť vydať EZ na účely výkonu trestu, ktorý uložil súd tretieho štátu, ale ktorý bol na základe dvojstranného dohovoru uznaný a čiastočne vykonaný vo vydávajúcom členskom štáte. V prípade kladnej odpovede sa tento súd pýta na kvalifikáciu ako „extrateritoriálneho trestného činu“ s cieľom určiť, či sa dotknutý dôvod pre nepovinné nevykonanie uplatní v prejednávanej veci.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor v prvom rade pripomína, že EZ musí byť založený na vnútroštátnom súdnom rozhodnutí, ktoré je odlišné od rozhodnutia o vydaní EZ. Z tohto hľadiska nemôže rozsudok vydaný súdom tretieho štátu, ktorým sa ukladá trest odňatia slobody, sám osebe predstavovať základ EZ. Súdny dvor naopak rozhodol, že EZ môže byť založený na úkone súdu vydávajúceho členského štátu, ktorý uzná takýto rozsudok a ktorý ho urobí vykonateľným, pod podmienkou, že predmetný trest odňatia slobody je najmenej štyri mesiace.

Na to, aby Súdny dvor dospel k tomuto záveru, najprv uvádza, že takéto úkony uznania a výkonu členského štátu predstavujú súdne rozhodnutia v zmysle rámcového rozhodnutia o EZ, ( 3 ) pokiaľ boli prijaté na účely výkonu odsudzujúceho rozsudku. Ďalej v rozsahu, v akom tieto úkony umožňujú výkon rozsudku v tom istom členskom štáte, treba ich v jednotlivých prípadoch kvalifikovať ako „vykonateľný rozsudok“ alebo „vykonateľné rozhodnutie“. Napokon v súlade s rámcovým rozhodnutím o EZ ( 4 ) takéto úkony patria do jeho pôsobnosti pod podmienkou, že predmetný odsudzujúci rozsudok stanovuje trest odňatia slobody v trvaní najmenej štyroch mesiacov. Nevyžaduje sa, aby trest, ktorý má byť vykonaný, vyplýval z rozsudku vydaného súdmi vydávajúceho členského štátu alebo súdmi iného členského štátu.

Súdny dvor však dodáva, že súdne orgány vydávajúceho členského štátu sú povinné dbať na dodržiavanie požiadaviek, ktoré sú vlastné systému EZ v oblasti procesných a základných práv. Konkrétnejšie, právo vydávajúceho členského štátu musí stanoviť súdne preskúmanie umožňujúce overiť, či v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu odsudzujúceho rozsudku, boli v treťom štáte dodržané základné práva dotknutej osoby. Platí to najmä pre dodržiavanie povinností vyplývajúcich z článku 47 (právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces) a článku 48 (prezumpcia neviny a právo na obhajobu) Charty základných práv Európskej únie.

V druhom rade Súdny dvor rozhodol, že na určenie, či trestný čin, ktorý viedol k odsudzujúcemu rozsudku vyhlásenému v treťom štáte a neskoršiemu vydaniu EZ, bol spáchaný „mimo územia vydávajúceho štátu“, ( 5 ) je potrebné zohľadniť trestnú právomoc tohto tretieho štátu (v tomto prípade Nórska), a nie právomoc vydávajúceho členského štátu.

V tejto súvislosti Súdny dvor na jednej strane uvádza, že takýto výklad je zlučiteľný s cieľom, ktorý sleduje dôvod pre nepovinné nevykonanie EZ spojený s extrateritorialitou trestného činu. Tento dôvod totiž umožňuje vyhnúť sa vyhoveniu EZ, ktorého cieľom je výkon trestu uloženého za trestný čin stíhaný na základe širšej medzinárodnej trestnej právomoci, ako je právomoc priznaná právom vykonávajúceho štátu. Na druhej strane Súdny dvor poznamenáva, že opačný výklad by naopak ohrozil uskutočnenie všeobecných cieľov rámcového rozhodnutia o EZ. Ak by totiž vykonávajúci štát mohol odmietnuť odovzdanie za predpokladu, že štát vydávajúci EZ uzná rozsudok vydaný súdom tretieho štátu, toto odmietnutie by mohlo nielen oneskoriť výkon trestu, ale tiež by mohlo viesť k beztrestnosti vyžiadanej osoby. Navyše by mohlo odradiť členské štáty od toho, aby požiadali o uznanie rozsudkov, a v situácii, o akú ide v prejednávanej veci, podnietiť štát vykonávajúci uznaný rozsudok, aby obmedzil použitie nástrojov podmienečného prepustenia.

( 1 ) Dvojstranný dohovor o uznávaní a výkone rozsudkov v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia, ktorými sa obmedzuje osobná sloboda, uzavretý 5. apríla 2011 medzi Nórskym kráľovstvom a Litovskou republikou.

( 2 ) Tento dôvod je stanovený v článku 4 bode 7 písm. b) rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie o EZ“).

( 3 ) Pozri článok 1 ods. 1, článok 2 ods. 1 a článok 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia o EZ.

( 4 ) Pozri článok 1 ods. 1 a článok 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia o EZ.

( 5 ) Pozri článok 4 bod 7 písm. b) rámcového rozhodnutia o EZ.