–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci E. De Bonis, avvocato dello Stato,

–

belgická vláda, v zastúpení: P. Cottin a J.‑C. Halleux, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: R. Kanitz a J. Möller, splnomocnení zástupcovia,

–

[Opravené uznesením z 8. júna 2020] grécka vláda, v zastúpení: E.‑M. Mamouna, A. Magrippi a K. Georgiadis, splnomocnení zástupcovia,

–

francúzska vláda, v zastúpení: E. de Moustier, A. Alidière a D. Colas, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. Bulterman a M. Noort, splnomocnené zástupkyne,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

švédska vláda, v zastúpení: A. Falk, C. Meyer‑Seitz, H. Shev, J. Lundberg a H. Eklinder, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: N. Gossement a B.‑R. Killmann, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článkov 18 a 21 ZFEÚ.

2

Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov medzi HB a IC na jednej strane a Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS) (Národný inštitút sociálneho zabezpečenia, Taliansko) na druhej strane v súvislosti s tým, že INPS odmietol vyplatiť sumu ich príslušných starobných dôchodkov bez toho, aby došlo k výberu talianskych daní.

3

Článok 18 convenzione tra la Repubblica italiana e la Repubblica portoghese per evitare le doppie imposizioni e prevenire l’evasione fiscale in materia di imposte sul reddito (zmluva medzi Talianskou republikou a Portugalskou republikou o zamedzení dvojitého zdanenia a predchádzaní daňovým únikom v oblasti dane z príjmov), podpísanej v Ríme 14. mája 1980 a schválenej Talianskou republikou prostredníctvom legge n. 562 (zákon č. 562) z 10. júla 1982 (riadny dodatok GURI č. 224 zo 16. augusta 1982) (ďalej len „taliansko‑portugalská zmluva“), stanovuje:

„S výhradou ustanovení článku 19 ods. 2 dôchodky a iné podobné odmeny vyplácané rezidentovi jedného zmluvného štátu z dôvodu jeho predchádzajúceho zamestnania sú zdaniteľné iba v tomto štáte.“

4

Článok 19 ods. 2 taliansko‑portugalskej zmluvy stanovuje:

5

HB a IC, talianski štátni príslušníci, sú bývalými zamestnancami talianskeho verejného sektora. Obaja poberajú starobný dôchodok, ktorý vypláca INPS. Po premiestnení svojho bydliska do Portugalska požiadali v roku 2015 INPS, aby im na základe článku 18 a článku 19 ods. 2 taliansko‑portugalskej zmluvy bola vyplácaná hrubá suma ich mesačného starobného dôchodku bez výberu zrážkovej dane Talianskou republikou. INPS tieto žiadosti zamietol, keďže sa domnieval, že podľa článku 19 taliansko‑portugalskej zmluvy, na rozdiel od talianskych dôchodcov, ktorí pracovali v súkromnom sektore, musia byť zamestnanci na dôchodku, ktorí pracovali v talianskom verejnom sektore, zdanení výlučne v Taliansku. HB a IC podali proti týmto rozhodnutiam žalobu na vnútroštátny súd, Corte dei conti – Sezione Giurisdizionale per la Regione Puglia (Dvor audítorov – Súdna komora pre región Apúlia, Taliansko).

6

Vnútroštátny súd sa domnieva, že taliansko‑portugalská zmluva zavádza zjavnú nerovnosť v zaobchádzaní medzi talianskymi dôchodcami s bydliskom v Portugalsku, ktorí pracovali v súkromnom sektore, a talianskymi dôchodcami s bydliskom v Portugalsku, ktorí pracovali vo verejnom sektore, keďže prví uvedení majú nepriamo prospech z výhodnejšieho daňového zaobchádzania než druhí uvedení, čo podľa tohto súdu predstavuje prekážku slobody pohybu zaručenej každému občanovi Európskej únie na základe článku 21 ZFEÚ.

7

Vnútroštátny súd takisto uvádza, že rozdielne daňové zaobchádzanie s dôchodkami talianskych štátnych príslušníkov, ktorí premiestnia svoje bydlisko do Portugalska, a to v závislosti od toho, či ide o bývalých zamestnancov verejného sektora alebo bývalých zamestnancov súkromného sektora, predstavuje diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ktorá sa zakazuje v článku 18 ZFEÚ, keďže na to, aby mohlo dôjsť k zdaneniu v Portugalsku, stačí v prípade druhých uvedených splniť podmienku bydliska, zatiaľ čo v prípade prvých uvedených je tiež potrebné, aby získali portugalskú štátnu príslušnosť.

8

Za týchto podmienok Corte dei Conti – Sezione Giurisdizionale per la Regione Puglia (Dvor audítorov – Súdna komora pre región Apúlia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku, ktorá je v oboch spojených veciach formulovaná rovnako:

„Majú sa články 18 a 21 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby právna úprava členského štátu stanovila vo vzťahu k fyzickej osobe s bydliskom v inom členskom štáte, ktorej príjem pochádza v plnom rozsahu z prvého členského štátu, ale ktorá nemá štátnu príslušnosť iného členského štátu, zdanenie príjmu bez príslušných daňových výhod ponúkaných v tomto inom členskom štáte?“

9

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa články 18 a 21 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že príjmy osoby s bydliskom v inom členskom štáte, ktorej príjem pochádza v plnom rozsahu z prvého členského štátu, ale ktorá nemá štátnu príslušnosť druhého členského štátu, sú zdanené výlučne v prvom členskom štáte, pričom táto osoba je z tohto dôvodu vylúčená z uplatnenia daňových výhod, ktoré ponúka druhý členský štát.

10

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zavedeného článkom 267 ZFEÚ, prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. Z tohto hľadiska Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch, C‑125/18, EU:C:2020:138, bod 27).

11

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že vnútroštátny súd, hoci nespresňuje, či žalobcovia vo veciach samých premiestnili svoje bydlisko do Portugalska pred alebo po skončení akejkoľvek zárobkovej činnosti, sa domnieva, že ich situácia sa riadi článkom 21 ZFEÚ týkajúcim sa slobody pohybu občanov Únie. Zdá sa, že vnútroštátny súd tým, že sa opiera o toto ustanovenie Zmluvy o FEÚ, naznačuje Súdnemu dvoru, že k premiestneniu bydliska došlo po skončení akejkoľvek zárobkovej činnosti žalobcov vo veciach samých. Súdny dvor teda preskúma položenú otázku výlučne vzhľadom na túto okolnosť.

12

V druhom rade na rozdiel od toho, čo tvrdí belgická a švédska vláda vo svojich písomných pripomienkach, článok 18 ZFEÚ, ktorý zakotvuje zásadu zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, je uplatniteľný na takú situáciu, o akú ide vo veciach samých.

13

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že každý občan Únie sa môže odvolávať na zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti zakotvený v článku 18 ZFEÚ v situácii, keď uplatnil základnú slobodu pohybu a pobytu na území členských štátov, ktorú priznáva článok 21 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. novembra 2018, Raugevicius, C‑247/17, EU:C:2018:898, body 27 a 44, ako aj citovanú judikatúru, a z 13. júna 2019, TopFit a Biffi, C‑22/18, EU:C:2019:497, bod 29).

14

V treťom a poslednom rade treba uviesť, že zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že cieľom článku 18 a článku 19 ods. 2 taliansko‑portugalskej zmluvy, ktoré sú formulované rovnako ako príslušné ustanovenia modelovej daňovej zmluvy o príjmoch a majetku vypracovanej Organizáciou pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) v znení z roku 2014, je rozdeliť daňovú právomoc medzi Taliansku republiku a Portugalskú republiku, pokiaľ ide o dôchodky, pričom uvedené články obsahujú v tejto súvislosti rozdielne hraničné ukazovatele podľa toho, či daňovníci vykonávali činnosť v súkromnom sektore alebo vo verejnom sektore. Pokiaľ ide o túto poslednú uvedenú kategóriu daňovníkov, tí sú v zásade zdaňovaní v štáte, ktorý je povinný vyplácať starobný dôchodok, s výnimkou prípadu, keď sú štátnymi príslušníkmi druhého zmluvného štátu, v ktorom majú bydlisko.

15

Z týchto úvodných úvah vyplýva, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či články 18 a 21 ZFEÚ bránia daňovému režimu vyplývajúcemu zo zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia uzavretej medzi dvoma členskými štátmi, podľa ktorej je daňová právomoc týchto štátov v oblasti zdanenia starobných dôchodkov rozdelená podľa toho, či poberatelia týchto dôchodkov vykonávali zamestnanie v súkromnom alebo vo verejnom sektore, a v poslednom uvedenom prípade podľa toho, či majú alebo nemajú štátnu príslušnosť členského štátu bydliska.

16

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor, ktorému boli predložené návrhy na začatie prejudiciálneho konania týkajúce sa otázky, či zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia uzatvorené medzi členskými štátmi Únie musia byť zlučiteľné so zásadou rovnosti zaobchádzania a všeobecnejšie so slobodami pohybu zaručenými primárnym právom Únie, už rozhodol, že je v právomoci členských štátov, aby v rámci dvojstranných zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia stanovili hraničné ukazovatele s cieľom rozdeliť medzi seba daňovú právomoc (rozsudok z 19. novembra 2015, Bukovansky, C‑241/14, EU:C:2015:766, bod 37 a citovaná judikatúra).

17

Navyše treba uviesť, že cieľom takej zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, akou je taliansko‑portugalská zmluva, je zabrániť tomu, aby ten istý príjem bol zdanený v každej z oboch zmluvných strán tejto zmluvy, a nie zabezpečiť, aby zdanenie, ktorému podlieha daňovník v jednej zmluvnej strane, nebolo vyššie ako zdanenie, ktorému by daňovník podliehal v druhej zmluvnej strane (pozri analogicky rozsudok z 19. novembra 2015, Bukovansky, C‑241/14, EU:C:2015:766, bod 44 a citovanú judikatúru).

18

Na tento účel nie je nerozumné, aby členské štáty použili kritériá uplatňované v medzinárodnej daňovej praxi, a konkrétne, ako to urobili Talianska republika a Portugalská republika v prejednávanej veci a ako to vyplýva z bodu 14 tohto rozsudku, modelovú daňovú zmluvu o príjmoch a majetku vypracovanú OECD, ktorej článok 19 ods. 2 vo svojom znení z roku 2014 stanovuje také hraničné ukazovatele, akými sú platiaci štát a štátna príslušnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. mája 1998, Gilly, C‑336/96, EU:C:1998:221, bod 31, a z 24. októbra 2018, Sauvage a Lejeune, C‑602/17, EU:C:2018:856, bod 23).

19

V dôsledku toho, pokiaľ je v zmluve o zamedzení dvojitého zdanenia uzatvorenej medzi členskými štátmi stanovené kritérium štátnej príslušnosti v ustanovení, ktorého cieľom je rozdeliť daňovú právomoc, nie je dôvodné považovať toto rozlišovanie založené na štátnej príslušnosti za také, ktoré by predstavovalo zakázanú diskrimináciu (rozsudok z 19. novembra 2015, Bukovansky, C‑241/14, EU:C:2015:766, bod 38 a citovaná judikatúra).

20

Rovnako označenie štátu zodpovedného za vyplácanie starobného dôchodku („platiaci štát“) ako štátu, ktorý je príslušný zdaniť dôchodky poberané z verejného sektora, nemôže mať samo osebe negatívne dôsledky na dotknutých daňovníkov, keďže priaznivá alebo nevýhodná povaha daňového zaobchádzania vyhradeného týmto daňovníkom nevyplýva v pravom zmysle slova z výberu hraničného ukazovateľa, ale z úrovne zdanenia príslušného štátu v prípade neexistencie harmonizácie na úrovni Únie, pokiaľ ide o sadzby priamych daní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 1998, Gilly, C‑336/96, EU:C:1998:221, bod 34).

21

Z uplatnenia zásad stanovených v judikatúre Súdneho dvora pripomenutej v bodoch 16 až 20 tohto rozsudku na okolnosti vo veciach samých vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie, ktorému boli žalobcovia vo veciach samých údajne vystavení, vyplýva z rozdelenia daňovej právomoci medzi stranami taliansko‑portugalskej zmluvy a z rozdielov, ktoré existujú medzi daňovými režimami týchto zmluvných strán. Voľbu, ktorú uskutočnili uvedené zmluvné strany s cieľom rozdeliť medzi sebou daňovú právomoc, a to takých rôznych hraničných ukazovateľov, akými sú v prejednávanej veci štát zodpovedný za vyplácanie starobného dôchodku a štátna príslušnosť, však nemožno samu osebe považovať za takú, ktorá zakladá diskrimináciu zakázanú článkami 18 a 21 ZFEÚ (pozri analogicky rozsudok z 19. novembra 2015, Bukovansky, C‑241/14, EU:C:2015:766, bod 45).

22

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že články 18 a 21 ZFEÚ nebránia daňovému režimu vyplývajúcemu zo zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia uzavretej medzi dvoma členskými štátmi, podľa ktorej je daňová právomoc týchto štátov v oblasti zdanenia starobných dôchodkov rozdelená podľa toho, či poberatelia týchto dôchodkov vykonávali zamestnanie v súkromnom sektore alebo vo verejnom sektore, a v tomto poslednom uvedenom prípade podľa toho, či majú alebo nemajú štátnu príslušnosť členského štátu bydliska.

23

Vzhľadom na to, že konanie na Súdnom dvore má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

Články 18 a 21 ZFEÚ nebránia daňovému režimu vyplývajúcemu zo zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia uzavretej medzi dvoma členskými štátmi, podľa ktorej je daňová právomoc týchto štátov v oblasti zdanenia starobných dôchodkov rozdelená podľa toho, či poberatelia týchto dôchodkov vykonávali zamestnanie v súkromnom sektore alebo vo verejnom sektore, a v tomto poslednom uvedenom prípade podľa toho, či majú alebo nemajú štátnu príslušnosť členského štátu bydliska.