–

Atresmedia Corporación de Medios de Comunicación SA, v zastúpení: C. Aguilar Fernández, L. J. Vidal Calvo a M. González Gordon, abogados,

–

Asociación de Gestión de Derechos Intelectuales (AGEDI), v zastúpení: J. J. Marín López, abogado,

–

Artistas Intérpretes o Ejecutantes, Sociedad de Gestión de España (AIE), v zastúpení: A. López Sánchez, abogado,

–

španielska vláda, v zastúpení: pôvodne A. Rubio González, neskôr S. Jiménez García, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: É. Gippini Fournier a J. Samnadda, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 8 ods. 2 smernice Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 346, 1992, s. 61; Mim. vyd. 17/001, s. 120) a článku 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 28).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Atresmedia Corporación de Medios de Comunicación SA (ďalej len „Atresmedia“), ktorá vlastní viaceré televízne kanály, a Asociación de Gestión de Derechos Intelectuales (AGEDI) a Artistas Intérpretes o Ejecutantes, Sociedad de Gestión de España (AIE), t. j. organizáciami, ktoré spravujú práva duševného vlastníctva výrobcov zvukových záznamoch, resp. výkonných umelcov, týkajúcom sa platby jedinej primeranej odmeny vykonanej spoločnosťou Atresmedia za vysielanie audiovizuálnych diel, ktorých súčasťou sú zvukové záznamy, na televíznych kanáloch, ktoré prevádzkuje.

3

Článok 31 ods. 2 písm. a) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969 (Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 1155, s. 331) znie:

„Na účely výkladu zmluvy sa okrem textu, včítane preambuly a príloh, celkovou súvislosťou rozumie:

…“

4

Európska únia nie je zmluvnou stranou Medzinárodného dohovoru o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a rozhlasových organizácií, podpísaného v Ríme 26. októbra 1961 (ďalej len „Rímsky dohovor“), na rozdiel od všetkých členských štátov Únie s výnimkou Maltskej republiky.

5

Článok 3 uvedeného dohovoru stanovuje:

„Pre účely tohto Dohovoru sa rozumejú

…

…

…“

6

Svetová organizácia duševného vlastníctva (WIPO) prijala 20. decembra 1996 Zmluvu WIPO o autorských právach (ďalej len „WCT“) a Zmluvu WIPO o umeleckých výkonoch a zvukových záznamoch (ďalej len „WPPT“) Tieto zmluvy boli schválené v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000 o schválení Zmluvy o autorských právach WIPO a Zmluvy WIPO o výkone a fonogramoch v mene Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 89, 2000, s. 6; Mim. vyd. 11/033, s. 208) a nadobudli s ohľadom na Úniu platnosť 14. marca 2010.

7

Článok 2 písm. b) WPPT stanovuje:

„Na účely tejto zmluvy:

…

8

Diplomatická konferencia o niektorých otázkach autorských práv a s nimi súvisiacich práv z 20. decembra 1996 prijala toto spoločné vyhlásenie týkajúce sa článku 2 písm. b) WPPT:

„Rozumie sa, že definícia zvukového záznamu uvedená v článku 2 písm. b) nenaznačuje, že práva k zvukovému záznamu sú akokoľvek ovplyvnené svojím včlenením do filmového alebo iného audiovizuálneho diela.“

9

Siedme a desiate odôvodnenie smernice 92/100 stanovovali:

„keďže autori a výkonní umelci potrebujú k výkonu svojej tvorivej činnosti primerané príjmy, ktoré sú základom pre ďalšiu tvorivú a umeleckú činnosť, a investície potrebné najmä na výrobu fonogramov a filmov sú mimoriadne vysoké a riskantné; keďže možnosť zabezpečenia takéhoto príjmu a návratnosti takejto investície môžu byť efektívne realizované len pomocou primeranej právnej ochrany príslušných nositeľov práv;

…

keďže právne predpisy členských štátov by mali byť upravené tak, aby neboli v rozpore s medzinárodnými zmluvami, na ktorých je založené autorské právo a príbuzné práva vo väčšine členských štátov“.

10

Článok 8 tejto smernice, nazvaný „Vysielanie a oznamovanie verejnosti (verejné šírenie) [verejný prenos – neoficiálny preklad]“, v odseku 2 stanovuje:

„Členské štáty ustanovia právo na zabezpečenie platby jedinej primeranej odmeny zo strany používateľa, ak je použitý fonogram vydaný na obchodné účely alebo rozmnoženiny takéhoto zvukového záznamu k bezdrôtovému vysielaniu alebo akémukoľvek inému verejnému šíreniu [ak sa zvukový záznam vydaný na obchodné účely alebo rozmnoženina tohto zvukového záznamu použijú na vysielanie alebo akýkoľvek iný verejný prenos – neoficiálny preklad], a na zabezpečenie toho, aby sa táto odmena rozdelila medzi príslušných výkonných umelcov a výrobcov fonogramov [zvukových záznamov – neoficiálny preklad]. Členské štáty môžu, ak nie je dohoda medzi výkonnými umelcami a výrobcami fonogramov [zvukových záznamov – neoficiálny preklad], ustanoviť podmienky, za ktorých sa táto odmena medzi nimi delí.“

11

Smernica 92/100 bola kodifikovaná a zrušená smernicou 2006/115.

12

Článok 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230), nazvaný „Právo rozmnožovania“, stanovuje:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

…“

13

Odôvodnenia 5 a 7 smernice 2006/115 uvádzajú:

…

14

Znenie článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 je totožné so znením článku 8 ods. 2 smernice 92/100.

15

Článok 108 ods. 4 Real Decreto Legislativo 1/1996, por el que se aprueba el texto refundido de la Ley de Propiedad Intelectual, regularizando, aclarando y armonizando las disposiciones legales vigentes sobre la materia (kráľovský legislatívny dekrét č. 1/1996, ktorým sa schvaľuje kodifikované znenie zákona o duševnom vlastníctve, ktorý stanovuje, spresňuje a zosúlaďuje právne predpisy platné v tejto oblasti) z 12. apríla 1996 (BOE č. 97 z 22. apríla 1996, s. 14369) v znení uplatniteľnom v spore vo veci samej (ďalej „LPI“), stanovuje:

„Používatelia zvukového záznamu vydaného na obchodné účely alebo rozmnoženiny tohto zvukového záznamu, ktorý sa používa na akýkoľvek verejný prenos, majú povinnosť platiť jedinú primeranú odmenu výkonným umelcom a výrobcom zvukových záznamov, medzi ktorých sa táto odmena rozdelí. Ak sa nedohodnú na rozdelení tejto odmeny, rozdelí sa medzi nich rovným dielom…“

16

Článok 114 ods. 1 LPI stanovuje:

„Zvukový záznam je každý výlučne sluchom vnímateľný záznam výkonu diela alebo iných zvukov.“

17

Článok 116 ods. 2 LPI, ktorý sa nachádza v hlave upravujúcej práva výrobcov zvukových záznamov, obsahuje rovnaké znenie ako článok 108 ods. 4 LPI.

18

Dňa 29. júla 2010 AGEDI a AIE podali na Juzgado de lo Mercantil núm. 4 Bis de Madrid (Obchodný súd Madrid, Španielsko) žalobu proti spoločnosti Atresmedia, aby bola tejto spoločnosti uložená povinnosť platiť im náhradu za úkony uskutočňovania verejného prenosu zvukových záznamov uverejnených na obchodné účely alebo ich rozmnoženín, ku ktorým došlo v období od 1. júna 2003 do 31. decembra 2009 prostredníctvom televíznych kanálov prevádzkovaných spoločnosťou Atresmedia, ako aj za neoprávnené rozmnožovanie zvukových záznamov na účely uskutočnenia úkonov tohto verejného prenosu.

19

Po tom, čo Juzgado de lo Mercantil núm. 4 Bis de Madrid (Obchodný súd Madrid) vyhlásil túto žalobu za nedôvodnú, AGEDI a AIE podali odvolanie proti rozsudku tohto súdu na Audiencia Provincial de Madrid (Provinčný súd Madrid, Španielsko), ktorý tento rozsudok zrušil a ich žalobe v celom rozsahu vyhovel.

20

Atresmedia podala proti rozsudku Audiencia Provincial de Madrid (Provinčný súd Madrid) kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

21

Tento súd uvádza, že opravný prostriedok sa týka výlučne otázky, či verejný prenos audiovizuálnych diel uskutočnený spoločnosťou Atresmedia na jej televíznych kanáloch zakladá právo na jedinú primeranú odmenu stanovenú v španielskom práve v článku 108 ods. 4 a článku 116 ods. 2 LPI, ktoré v práve Únie zodpovedajú článku 8 ods. 2 smernice 92/100 a článku 8 ods. 2 smernice 2006/115. Podľa uvedeného súdu je konkrétne jeho úlohou určiť, či od okamihu, keď zvukový záznam vydaný na obchodné účely alebo rozmnoženina tohto zvukového záznamu sa stali súčasťou alebo boli „synchronizované“ do audiovizuálnej nahrávky obsahujúcej záznam audiovizuálneho diela, dotknutí výkonní umelci, ako aj výrobcovia zvukových záznamov môžu požadovať túto jedinú primeranú odmenu.

22

Ten istý súd dodáva, že keďže AGEDI a AIE požadujú od spoločnosti Atresmedia kompenzáciu z dôvodu verejného prenosu audiovizuálnych diel, ktorý sa uskutočňoval v období od 1. júna 2003 do 31. decembra 2009, na spor vo veci samej sa ratione temporis uplatní tak smernica 92/100, ako aj smernica 2006/115.

23

V tomto kontexte Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

24

Na úvod treba uviesť, že vo veci samej je nesporné, že zvukové záznamy uverejnené na obchodné účely alebo rozmnoženiny týchto zvukových záznamov sa stali súčasťou audiovizuálnych nahrávok obsahujúcich záznam audiovizuálnych diel, pričom tieto audiovizuálne nahrávky boli neskôr predmetom verejného prenosu na televíznych kanáloch, ktoré vlastní Atresmedia.

25

V tejto súvislosti sa otázka vnútroštátneho súdu netýka rozmnožovania takýchto zvukových záznamov v rámci toho, ako sa stali súčasťou uvedených audiovizuálnych nahrávok. Tento súd totiž spresňuje, že súčasťou daných nahrávok sa stali so súhlasom dotknutých nositeľov práv a za odmenu, ktorá im bola zaplatená v súlade s platnými zmluvnými dojednaniami.

26

V tejto súvislosti sa uvedený súd pýta, či dotknutým výkonným umelcom a výrobcom zvukových záznamov sa musí platiť jediná primeraná odmena podľa článku 8 ods. 2 smernice 92/100 a článku 8 ods. 2 smernice 2006/115, keď sú takéto audiovizuálne nahrávky následne predmetom verejného prenosu.

27

Za týchto podmienok treba konštatovať, že vnútroštátny súd sa svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, v podstate pýta, či sa článok 8 ods. 2 smernice 92/100 a článok 8 ods. 2 smernice 2006/115 majú vykladať v tom zmysle, že jedinú primeranú odmenu uvedenú v týchto ustanoveniach má platiť používateľ, keď uskutočňuje verejný prenos audiovizuálnej nahrávky obsahujúcej záznam audiovizuálneho diela, ktorého súčasťou je zvukový záznam alebo rozmnoženina tohto zvukového záznamu.

28

Treba pripomenúť, že podľa ustanovení článku 8 ods. 2 smernice 92/100 a článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 členské štáty ustanovia právo na zabezpečenie platby jedinej primeranej odmeny zo strany používateľa, ak sa zvukový záznam vydaný na obchodné účely alebo rozmnoženina tohto zvukového záznamu použijú na vysielanie alebo akýkoľvek iný verejný prenos.

29

Ako už mal Súdny dvor príležitosť pripomenúť, táto odmena predstavuje protiplnenie za použitie zvukového záznamu na obchodné účely pri takom vysielaní alebo verejnom prenose (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. februára 2003, SENA, C‑245/00, EU:C:2003:68, bod 37, a zo 14. júla 2005, Lagardère Active Broadcast, C‑192/04, EU:C:2005:475, bod 50).

30

Tieto ustanovenia tak osobám, ktorých sa týkajú, priznávajú právo kompenzačnej povahy, ktoré vzniká v dôsledku vysielania alebo verejného prenosu diela zaznamenaného na zvukovom zázname vydanom na obchodné účely alebo rozmnoženine takéhoto zvukového záznamu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2020, Recorded Artists Actors Performers, C‑265/19, EU:C:2020:677, bod 54 a citovanú judikatúru).

31

Za týchto podmienok treba určiť, či audiovizuálnu nahrávku obsahujúcu záznam audiovizuálneho diela, ako je uvedená v bode 27 tohto rozsudku, treba kvalifikovať ako „zvukový záznam“ alebo „rozmnoženinu takéhoto zvukového záznamu“ v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 92/100 alebo článku 8 ods. 2 smernice 2006/115.

32

V prvom rade treba uviesť, že ani smernice 92/100 a 2006/115, ani iné smernice Únie v oblasti autorského práva nedefinujú pojem „zvukový záznam“, ani neobsahujú výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť rozsah tohto pojmu.

33

Podľa ustálenej judikatúry znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý treba hľadať s prihliadnutím na znenie tohto ustanovenia, kontext, do ktorého patrí, a najmä jeho vývoj a vývoj medzinárodného práva, ako aj ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok z 8. septembra 2020, Recorded Artists Actors Performers, C‑265/19, EU:C:2020:677, bod 46 a citovanú judikatúru).

34

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ustanovenia smernice 92/100 a smernice 2006/115 sa majú vykladať s ohľadom na medzinárodné právo a najmä na medzinárodné zmluvy, ktoré majú tieto nástroje práve vykonať, ako sa výslovne uvádza v desiatom odôvodnení smernice 92/100 a odôvodnení 7 smernice 2006/115 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2020, Recorded Artists Actors Performers, C‑265/19, EU:C:2020:677, bod 51 a citovanú judikatúru).

35

Ako uviedol generálny advokát v bode 36 svojich návrhov, z dôvodovej správy k návrhu smernice Rady o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami [COM (90) 586 final], ktorý predchádzal prijatiu smernice 92/100, vyplýva, že na účely tejto smernice bolo vzhľadom na okolnosť, že pojmy použité v uvedenej smernici boli v oblasti autorského práva a s nimi súvisiacich práv podstatné, a že ich význam už bol do veľkej miery nepriamo harmonizovaný medzinárodnými zmluvami, potrebné používať koncepty nachádzajúce sa najmä v Rímskom dohovore.

36

Je zjavné, že, ustanovenia tohto dohovoru nie sú súčasťou právneho poriadku Únie, keďže Únia nie je zmluvnou stranou uvedeného dohovoru. Súdny dvor však už mal príležitosť pripomenúť, že Rímsky dohovor má v rámci Únie nepriame účinky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2012, SCF, C‑135/10, EU:C:2012:140, body 42 a 50).

37

Podľa znenia článku 3 písm. b) Rímskeho dohovoru je pojem „zvukový záznam“ definovaný ako „každý výlučne sluchom vnímateľný“ záznam zvukov umeleckého výkonu alebo iných zvukov. Z toho vyplýva, že pod tento pojem nemôže patriť audiovizuálny záznam, keďže takýto záznam nemožno považovať za „výlučne sluchom vnímateľný“.

38

Okrem toho treba pripomenúť, že pojem „zvukový záznam“ uvedený v článku 8 ods. 2 smernice 2006/115, ktorým bol bez zmeny nahradený článok 8 ods. 2 smernice 92/100, sa má vykladať v súlade s rovnocenným pojmom, ktorý obsahuje WPPT [pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland), C‑162/10, EU:C:2012:141, bod 58, a z 8. septembra 2020, Recorded Artists Actors Performers, C‑265/19, EU:C:2020:677, bod 62], keďže ustanovenia tejto zmluvy sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie, a preto sú v nej uplatniteľné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2012, SCF, C‑135/10, EU:C:2012:140, body 38 a 39).

39

V článku 2 písm. b) WPPT je pritom pojem „zvukový záznam“ definovaný ako „záznam zvukov umeleckého výkonu alebo iných zvukov, alebo vyjadrenia zvukov iné ako vo forme záznamu, ktorý je súčasťou filmového alebo iného audiovizuálneho diela“.

40

V tejto súvislosti z „Príručky k zmluvám o autorskom práve a právach súvisiacich s autorskými právami spravovanými WIPO“, ktorá predstavuje výkladový dokument vypracovaný WIPO a ktorá bez toho, aby bola právne záväzná, prispieva k výkladu WPPT [pozri analogicky, pokiaľ ide o príručku k Bernskému dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel (Parížsky akt 24. júla 1971), v znení zmien z 28. septembra 1979, rozsudok zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, bod 201, ako aj citovanú judikatúru], vyplýva, že WPPT aktualizovala definíciu „zvukového záznamu“ uvedenú v článku 3 písm. b) Rímskeho dohovoru, najmä s tým „účinkom, že v prípade, že audiovizuálny záznam nemá status diela, záznam zvuku vyplývajúci z umeleckého výkonu alebo iných zvukov alebo z vyjadrenia zvukov, ktoré je súčasťou takého audiovizuálneho záznamu, sa musí považovať za ‚zvukový záznam‘“, čo v podstate tiež pripomenul generálny advokát v bode 50 svojich návrhov.

41

Treba preto konštatovať, že tak znenie článku 2 písm. b) WPPT, ako aj dokument uvedený v predchádzajúcom bode vylučujú, aby záznam zvukov, ktorý je súčasťou filmového diela alebo iného audiovizuálneho diela spadal pod pojem „zvukový záznam“ v zmysle tohto ustanovenia.

42

Je pravda, ako zdôraznili AGEDI a AIE, ako aj španielska vláda, že spoločné vyhlásenie týkajúce sa článku 2 písm. b) WPPT prijaté diplomatickou konferenciou o niektorých otázkach autorských práv a s nimi súvisiacich práv z 20. decembra 1996, ktoré v súlade s článkom 31 ods. 2 písm. a) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve predstavuje podstatný prvok pre výklad tohto ustanovenia, spresňuje, že „definícia zvukového záznamu uvedená v článku 2 písm. b) nenaznačuje, že práva k zvukovému záznamu sú akokoľvek ovplyvnené svojím včlenením do filmového alebo iného audiovizuálneho diela“.

43

Toto spoločné vyhlásenie však nemôže spochybniť predchádzajúce úvahy.

44

Z uvedeného spoločného vyhlásenia totiž možno vyvodiť, že zvukový záznam, ktorý je súčasťou filmového alebo iného audiovizuálneho diela, stráca postavenie „zvukového záznamu“, keďže je súčasťou takého diela, bez toho, aby táto okolnosť mala akýkoľvek vplyv na práva k tomuto zvukovému záznamu v prípade jeho použitia nezávisle od dotknutého diela.

45

Tento výklad je navyše podporený dokumentom uvedeným v bode 40 tohto rozsudku, z ktorého vyplýva, že cieľom tohto spoločného vyhlásenia je vysvetliť, že „zvukové záznamy sa môžu použiť vo [filmovom alebo inom audiovizuálnom diele] len na základe uzavretia primeraných zmluvných dojednaní, ktoré náležite zohľadnia práva výrobcov zvukových záznamov stanovené vo [WPPT]. Ak sa znovu použijú nezávisle od audiovizuálneho diela, musia sa považovať za zvukové záznamy“.

46

V prejednávanej veci už bolo na jednej strane v bode 25 tohto rozsudku uvedené, že zvukové záznamy, o ktoré ide vo veci samej, sa stali súčasťou audiovizuálnych diel so súhlasom dotknutých nositeľov práv a za odmenu, ktorá im bola zaplatená v súlade s príslušnými zmluvnými dojednaniami. Na druhej strane sa vôbec netvrdí, že tieto zvukové záznamy sú opätovne použité nezávisle od audiovizuálneho diela, ktorého sú súčasťou.

47

Za týchto okolností treba konštatovať, že audiovizuálnu nahrávku obsahujúcu záznam audiovizuálneho diela nemožno kvalifikovať ako „zvukový záznam“ v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 92/100 alebo článku 8 ods. 2 smernice 2006/115.

48

V druhom rade, pokiaľ ide o pojem „rozmnoženina zvukového záznamu“ v zmysle týchto ustanovení, ktorý nie je definovaný v uvedených smerniciach a tieto smernice ani neobsahujú výslovný odkaz na právo členských štátov na účely vymedzenia jeho rozsahu, treba uviesť, že článok 3 písm. e) Rímskeho dohovoru, na ktorý treba prihliadnuť vzhľadom na dôvody uvedené v bodoch 34 až 36 tohto rozsudku, stanovuje, že „rozmnožením“ sa rozumie „zhotovenie jednej alebo viacerých rozmnoženín záznamu“.

49

Treba však konštatovať, že táto definícia sa vzťahuje na úkon vyhotovenia rozmnoženiny predmetného záznamu, ako to v podstate uviedol generálny advokát v bode 71 svojich návrhov.

50

Taký úkon, ktorý je predmetom práva preventívnej povahy uvedeného v článku 2 smernice 2001/29, nie je predmetom ustanovení článku 8 ods. 2 smernice 92/100 a článku 8 ods. 2 smernice 2006/115, ktoré nestanovujú takéto právo preventívnej povahy, ale právo kompenzačnej povahy, ktoré vzniká – ako bolo pripomenuté v bode 30 tohto rozsudku – v dôsledku verejného prenosu diela zaznamenaného na zvukovom zázname alebo na jeho rozmnoženine, pričom taká rozmnoženina sa musí v kontexte týchto ustanovení chápať ako rozmnoženina zvukového záznamu pochádzajúca z takého úkonu vyhotovenia rozmnoženiny.

51

Keďže však z dôvodov uvedených v bodoch 34 až 41 tohto rozsudku audiovizuálnu nahrávku obsahujúcu záznam audiovizuálneho diela nemožno kvalifikovať ako „zvukový záznam“ v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 92/100 alebo článku 8 ods. 2 smernice 2006/115, takáto nahrávka nemôže z rovnakých dôvodov predstavovať rozmnoženinu tohto zvukového záznamu, a teda spadať pod pojem „rozmnožovanie“ uvedeného zvukového záznamu v zmysle týchto ustanovení.

52

Za týchto podmienok treba konštatovať, že audiovizuálnu nahrávku obsahujúcu záznam audiovizuálneho diela nemožno kvalifikovať ako „zvukový záznam“ alebo „rozmnoženinu tohto zvukového záznamu“ v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 92/100 alebo článku 8 ods. 2 smernice 2006/115.

53

Z toho vyplýva, že verejný prenos takejto nahrávky nezakladá nárok na odmenu stanovenú v týchto ustanoveniach.

54

Treba dodať, že takýto výklad nie je v rozpore s cieľmi smernice 92/100 alebo smernice 2006/115, ktoré boli spresnené v siedmom odôvodnení smernice 92/100 a v odôvodnení 5 smernice 2006/115 a ktoré majú za cieľ zabezpečiť kontinuitu tvorivej a umeleckej činnosti autorov a výkonných umelcov tým, že sa stanoví harmonizovaná právna ochrana, ktorá zaručí možnosť získať primeraný príjem a návratnosť investícií, čo umožní dosiahnuť primeranú rovnováhu medzi záujmom výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov na odmenu za vysielanie daného zvukového záznamu a záujmom tretích osôb môcť vysielať tento zvukový záznam alebo vykonávať jeho verejný prenos za primeraných podmienok (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. februára 2003, SENA, C‑245/00, EU:C:2003:68, bod 36).

55

Za okolností, o aké ide vo veci samej, sa totiž tieto ciele musia dosiahnuť tým, že v momente, keď sa zvukové záznamy alebo rozmnoženiny týchto zvukových záznamov stanú súčasťou dotknutých audiovizuálnych diel, budú uzavreté primerané zmluvné dojednania medzi nositeľmi práv k zvukovým záznamom a výrobcami takýchto diel, takže odmena za práva súvisiace s autorskými právami s ohľadom na tieto zvukové záznamy, ktoré budú súčasťou takých diel, sa bude realizovať prostredníctvom týchto zmluvných dojednaní.

56

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 8 ods. 2 smernice 92/100 a článok 8 ods. 2 smernice 2006/115 sa majú vykladať v tom zmysle, že jedinú primeranú odmenu uvedenú v týchto ustanoveniach nemá platiť používateľ, keď uskutočňuje verejný prenos audiovizuálnej nahrávky obsahujúcej záznam audiovizuálneho diela, ktorého súčasťou je zvukový záznam alebo rozmnoženina tohto zvukového záznamu.

57

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 8 ods. 2 smernice Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva a článok 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva sa majú vykladať v tom zmysle, že jedinú primeranú odmenu uvedenú v týchto ustanoveniach nemá platiť používateľ, keď uskutočňuje verejný prenos audiovizuálnej nahrávky obsahujúcej záznam audiovizuálneho diela, ktorého súčasťou je zvukový záznam alebo rozmnoženina tohto zvukového záznamu.