1

Bank Refah Kargaran sa svojím odvolaním domáha čiastočného zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 10. decembra 2018, Bank Refah Kargaran/Rada (T‑552/15, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2018:897), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu, ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 268 ZFEÚ na náhradu škody, ktorú utrpela z dôvodu reštriktívnych opatrení prijatých voči nej.

2

Okolnosti predchádzajúce sporu boli opísané v bodoch 1 až 13 napadnutého rozsudku takto:

3

Odvolateľka návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 25. septembra 2015 podala žalobu, ktorou sa domáhala, aby bola Únii uložená povinnosť nahradiť škodu vyplývajúcu z prijatia a zachovania reštriktívnych opatrení, ktoré sa jej týkali, ktoré boli zrušené zrušujúcim rozsudkom, a to tak, že jej zaplatí sumu 68651318 eur zvýšenú o zákonné úroky z dôvodu majetkovej ujmy a sumu 52547415 eur zvýšenú o zákonné úroky z titulu nemajetkovej ujmy, ako aj, subsidiárne, aby Všeobecný súd konštatoval, že všetky sumy požadované z dôvodu nemajetkovej ujmy alebo ich časť treba považovať za majetkovú ujmu.

4

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v celom rozsahu a zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania.

5

Po prvé Všeobecný súd v bodoch 25 až 32 napadnutého rozsudku preskúmal ex offo svoju právomoc rozhodovať o žalobe o náhradu škody, pokiaľ ide o rozhodnutia 2010/413, 2010/644 a 2011/783 prijaté v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP).

6

Všeobecný súd v tejto súvislosti v bode 27 napadnutého rozsudku uviedol, že odvolateľka nerozlišovala na jednej strane medzi zodpovednosťou Únie, ktorá vyplývala z prijatia rozhodnutí 2010/413, 2010/644 a 2011/783 v rámci SZBP, a na druhej strane tou, ktorá vyplývala z prijatia nariadení č. 961/2010 a 267/2012, ako aj vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011.

7

Všeobecný súd sa v bode 30 napadnutého rozsudku domnieval, že z článku 24 ods. 1 druhého pododseku šiestej vety ZEÚ a z článku 275 prvého odseku ZFEÚ vyplýva, že súd Únie v zásade nemá právomoc, pokiaľ ide o ustanovenia primárneho práva týkajúce sa SZBP a právne akty prijaté na ich základe, a že v zmysle článku 275 druhého odseku ZFEÚ má súd Únie právomoc rozhodovať v oblasti SZBP len výnimočne. Všeobecný súd dodal, že táto právomoc zahŕňa na jednej strane kontrolu dodržiavania článku 40 ZEÚ a na druhej strane žaloby o neplatnosť podané jednotlivcami za podmienok stanovených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ proti reštriktívnym opatreniam prijatým Radou v rámci SZBP, a že naproti tomu článok 275 druhý odsek ZFEÚ nepriznáva súdu Únie žiadnu právomoc rozhodovať o akejkoľvek žalobe o náhradu škody. Všeobecný súd z toho vyvodil, že žaloba o náhradu škody, ktorej cieľom je získať náhradu škody, ktorá údajne vznikla v dôsledku prijatia aktu v oblasti SZBP, nepatrí do jeho právomoci.

8

Všeobecný súd v bode 31 napadnutého rozsudku rozhodol, že mal naproti tomu právomoc rozhodovať o návrhu na náhradu škody, ktorá údajne vznikla osobe alebo subjektu v dôsledku reštriktívnych opatrení, ktoré boli voči nim prijaté v súlade s článkom 215 ZFEÚ.

9

Všeobecný súd na základe toho v bode 32 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že nemal právomoc rozhodovať o návrhu odvolateľky v rozsahu, v akom tento návrh smeroval k náhrade škody údajne vzniknutej z dôvodu reštriktívnych opatrení stanovených rozhodnutiami 2010/413, 2010/644 a 2011/783 a že mohol rozhodnúť o žalobe len v rozsahu, v akom smerovala k založeniu mimozmluvnej zodpovednosti Únie v dôsledku nariadení č. 961/2010 a 267/2012, ako aj vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011.

10

Po druhé, pokiaľ ide o preskúmanie dôvodnosti žaloby o náhradu škody v rozsahu, v akom sa týkala nariadení uvedených v predchádzajúcom bode, Všeobecný súd overil, či bola splnená podmienka týkajúca sa protiprávnosti konania vytýkaného Rade.

11

Po prvé Všeobecný súd v bode 41 napadnutého rozsudku uviedol, že v zrušujúcom rozsudku zrušil zápis názvu odvolateľky v zoznamoch uvedených v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010, zmeneného vykonávacím nariadením č. 1245/2011, a v prílohe IX nariadenia č. 267/2012 na základe výhrady založenej na porušení povinnosti odôvodnenia, konštatujúc, že odôvodnenie tohto zápisu nebolo dostatočne presné.

12

Všeobecný súd v tejto súvislosti v bode 43 napadnutého rozsudku rozhodol, že podľa ustálenej judikatúry porušenie povinnosti odôvodnenia, zakotvenej v článku 296 ZFEÚ, nemohlo samo osebe viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

13

Všeobecný súd v bode 45 napadnutého rozsudku dodal, že v zrušujúcom rozsudku zrušil reštriktívne opatrenia týkajúce sa odvolateľky z dôvodu porušenia povinnosti odôvodnenia, ale že nerozhodol o dôvodnosti týchto opatrení. Spresnil, že protiprávnosť konštatovaná v rozsudku z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada (T‑384/11, EU:T:2014:986), potvrdená v odvolacom konaní rozsudkom z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), bola teda inej povahy a že vzhľadom na to, že Všeobecný súd v tomto poslednom uvedenom rozsudku nerozhodol o porušení povinnosti odôvodnenia Radou, odvolateľka z toho nemohla vyvodiť tvrdenie týkajúce sa preukázania dostatočne závažného porušenia práva Únie v prejednávanej veci.

14

Po druhé Všeobecný súd v bode 49 napadnutého rozsudku uviedol, že odvolateľka odkázala na bod 82 zrušujúceho rozsudku, v ktorom Všeobecný súd tvrdil, že Rada porušila povinnosť oznámiť odvolateľke ako dotknutému subjektu dôkazy zohľadnené v jej neprospech, pokiaľ išlo o odôvodnenie opatrení zmrazenia finančných prostriedkov prijatých voči nej. Všeobecný súd sa však domnieval, že toto tvrdenie bolo potrebné vykladať s ohľadom na tvrdenie odvolateľky uvedené v bode 68 tohto zrušujúceho rozsudku, podľa ktorého nedostatok odôvodnenia nebol odstránený dokumentmi, ktoré neskôr poskytla Rada. Všeobecný súd v bode 50 napadnutého rozsudku dodal, že toto tvrdenie nemohlo samo osebe preukázať existenciu dostatočne závažného porušenia práva na obhajobu.

15

Všeobecný súd okrem toho v bode 51 napadnutého rozsudku zdôraznil, že vzhľadom na to, že odvolateľka podala žalobu proti reštriktívnym opatreniam prijatým voči nej a že Všeobecný súd zrušil tieto opatrenia v zrušujúcom rozsudku, nemohla sa v prejednávanej veci odvolávať na existenciu dostatočne závažného porušenia svojho práva na účinnú súdnu ochranu.

16

Po tretie Všeobecný súd v bodoch 52 až 58 napadnutého rozsudku preskúmal tvrdenie, ktoré odvolateľka uviedla vo svojej replike, podľa ktorého Rada tým, že protiprávne zapísala jej názov do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahovali reštriktívne opatrenia, neuplatnila kritérium, o ktorom tvrdila, že ho uplatnila, a síce kritérium týkajúce sa subjektov, ktoré pomáhali označeným osobám alebo subjektom pri obchádzaní alebo porušovaní ustanovení niektorých rezolúcií Bezpečnostnej rady Spojených národov alebo rozhodnutia 2010/413, keďže odôvodnenie zápisu jej názvu, a síce, že prevzala určité finančné transakcie Bank Melli Iran, nezodpovedalo tomuto kritériu.

17

Všeobecný súd sa v tejto súvislosti v bode 55 napadnutého rozsudku domnieval, že žalobný dôvod a tvrdenia uvedené v žalobe smerujúce k preukázaniu existencie dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom a ktoré môže viesť k vzniku zodpovednosti Únie, sa zakladali výlučne na protiprávnostiach údajne konštatovaných Všeobecným súdom v zrušujúcom rozsudku a že medzi týmito protiprávnosťami odvolateľka vo fáze podania žaloby neuviedla údajnú protiprávnosť založenú na nesúlade dôvodu zápisu jej názvu do zoznamov osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, s kritériom uplatneným Radou.

18

Všeobecný súd v bodoch 56 a 57 napadnutého rozsudku dodal, že tvrdenie uvádzané odvolateľkou v jej replike sa navyše odlišovalo od toho, ktoré bolo uvedené v jej žalobe, keďže sa nezakladalo na porušení povinnosti odôvodnenia, ale na spochybnení opodstatnenosti dôvodov jej zápisu a že tvrdenie uvádzané odvolateľkou v replike preto nemohlo byť považované za rozšírenie dôvodu uvedeného v žalobe. Všeobecný súd z toho v bode 58 napadnutého rozsudku vyvodil, že vzhľadom na to, že odvolateľka vzniesla toto tvrdenie iba v štádiu repliky a že nebolo zahrnuté do žiadneho žalobného dôvodu alebo tvrdenia uvedeného v žalobe, bolo opodstatnené kvalifikovať ho ako nový žalobný dôvod, čiže zamietnuť ho ako neprípustný.

19

Po štvrté Všeobecný súd v bodoch 59 a 60 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že podmienka vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie týkajúca sa protiprávneho konania vytýkaného Rade nebola v prejednávanej veci splnená a že žaloba mala byť preto zamietnutá bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné podmienky vzniku tejto zodpovednosti.

20

Svojím odvolaním odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

21

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

22

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

23

Na úvod treba uviesť, že Všeobecný súd sa v bode 32 napadnutého rozsudku ex offo domnieval, že nemal právomoc rozhodovať o návrhu na náhradu škody odvolateľky v rozsahu, v akom tento návrh smeroval k náhrade škody, ktorá údajne vznikla z dôvodu reštriktívnych opatrení stanovených rozhodnutiami patriacimi do SZBP, založenými na článku 29 ZEÚ (ďalej len „rozhodnutia SZBP“).

24

Odvolateľka, navrhujúc vo svojom odvolaní zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu, vrátane časti tohto rozsudku zamietajúcej návrh na náhradu škody v rozsahu, v akom smeruje k náhrade škody, ktorá jej údajne vznikla z dôvodu reštriktívnych opatrení stanovených rozhodnutiami SZBP, zároveň nespochybňuje túto úvahu ako takú.

25

Keďže otázka právomoci Súdneho dvora Európskej únie na rozhodovanie vo veci je otázkou prekážky konania z dôvodu verejného poriadku, takúto otázku môže Súdny dvor skúmať kedykoľvek, dokonca bez návrhu (rozsudok z 12. novembra 2015, Elitaliana/Eulex Kosovo, C‑439/13 P, EU:C:2015:753, bod 37 a citovaná judikatúra).

26

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 24 ods. 1 druhého pododseku poslednej vety ZEÚ a článku 275 prvého odseku ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie v zásade nemá právomoc, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa SZBP, ani pokiaľ ide o akty prijaté na základe týchto ustanovení (rozsudky z 24. júna 2014, Parlament/Rada, C‑658/11, EU:C:2014:2025, bod 69, a z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 60).

27

Zmluvy však výslovne stanovujú dve výnimky z tejto zásady. Na jednej strane sa totiž tak v článku 24 ods. 1 druhom pododseku poslednej vete ZEÚ, ako aj v článku 275 druhom odseku ZFEÚ stanovuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc dohliadať na dodržiavanie článku 40 ZEÚ. Na druhej strane článok 24 ods. 1 druhý pododsek posledná veta ZEÚ zveruje Súdnemu dvoru právomoc preskúmavať zákonnosť niektorých rozhodnutí uvedených v článku 275 druhom odseku ZFEÚ. Toto posledné uvedené ustanovenie stanovuje právomoc Súdneho dvora rozhodovať o žalobách podaných v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, ktorými sa preskúmava zákonnosť rozhodnutí zavádzajúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré prijala Rada na základe ustanovení týkajúcich sa SZBP (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 60).

28

V danej veci Všeobecný súd zrušujúcim rozsudkom zrušil pre nedostatok odôvodnenia a v rozsahu, v akom sa týkali odvolateľky, rozhodnutia SZBP, ako aj nariadenia založené na článku 215 ZFEÚ týkajúce sa reštriktívnych opatrení a ktoré, hoci nepatrili do rámca SZBP, vykonávali dané rozhodnutia. Odvolateľka vo svojej žalobe o náhradu škody podanej v nadväznosti na zrušujúci rozsudok neurobila rozlíšenie na jednej strane medzi zodpovednosťou Únie, ktorá vyplývala z týchto rozhodnutí SZBP, a na druhej strane tou, ktorá vyplývala z týchto nariadení.

29

Je nesporné, ako napokon Všeobecný súd správne rozhodol v bode 31 napadnutého rozsudku, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodovať o návrhu na náhradu škody, ktorá údajne vznikla odvolateľke z dôvodu reštriktívnych opatrení prijatých voči nej v uvedených nariadeniach.

30

Súdny dvor už uplatnil podmienky týkajúce sa vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie v nadväznosti na zrušenie nariadení založených na článku 215 ZFEÚ, najmä v rozsudku z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402).

31

Okrem toho je síce pravda, že článok 275 ZFEÚ výslovne neuvádza právomoc Súdneho dvora Európskej únie rozhodovať o škode, ktorá údajne vznikla z dôvodu reštriktívnych opatrení stanovených rozhodnutiami SZBP.

32

Na jednej strane však článok 24 ods. 1 druhý pododsek posledná veta ZEÚ a článok 275 prvý odsek ZFEÚ zavádzajú výnimku z pravidla o všeobecnej právomoci, ktorú článok 19 ZEÚ priznáva Súdnemu dvoru na zabezpečenie dodržiavania práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv. Preto musí byť článok 24 ods. 1 ZEÚ a článok 275 prvý odsek ZFEÚ vykladaný reštriktívne (rozsudky z 24. júna 2014, Parlament/Rada, C‑658/11, EU:C:2014:2025, bod 70, ako aj z 19. júla 2016, H/Rada a i., C‑455/14 P, EU:C:2016:569, bod 40).

33

Ďalej žaloba o náhradu škody je samostatným opravným prostriedkom, ktorý má svoju osobitnú funkciu v rámci systému nápravných prostriedkov a ktorý podlieha podmienkam výkonu stanoveným na účely jej osobitného cieľa (rozsudky z 28. apríla 1971, Lütticke/Komisia, 4/69, EU:C:1971:40, bod 6, a z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P, EU:C:2019:694, bod 40).

34

Na druhej strane žaloba o náhradu škody sa má posudzovať z hľadiska celkového systému súdnej ochrany jednotlivcov zavedeného Zmluvami (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. decembra 1979, Amylum a Tunnel Refineries/Rada a Komisia, 116/77 a 124/77, EU:C:1979:273, bod 14, ako aj z 12. apríla 1984, Unifrex/Komisia a Rada, 281/82, EU:C:1984:165, bod 11), keďže táto žaloba prispieva k účinnosti tejto ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2006, Reynolds Tobacco a i./Komisia, C‑131/03 P, EU:C:2006:541, body 82, ako aj 83).

35

V tejto súvislosti tak z článku 2 ZEÚ, ktorý patrí k spoločným ustanoveniam Zmluvy o EÚ, ako aj z článku 21 ZEÚ týkajúceho sa vonkajšej činnosti Únie, na ktorý odkazuje článok 23 ZEÚ týkajúci sa SZBP vyplýva, že Únia je založená predovšetkým na hodnotách právneho štátu (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 72 a citovaná judikatúra).

36

Navyše článok 47 Charty základných práv Európskej únie, ktorý predstavuje potvrdenie zásady účinnej súdnej ochrany, vo svojom prvom odseku vyžaduje, aby každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie boli porušené, mal za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Samotná existencia účinného súdneho preskúmavania na účely dodržania ustanovení práva Únie je súčasťou existencie právneho štátu (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 73 a citovaná judikatúra).

37

Ako bolo pripomenuté v bodoch 29 a 30 tohto rozsudku, Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodovať o žalobe o náhradu škody v rozsahu, v akom sa týka reštriktívnych opatrení stanovených nariadeniami, ktoré sú založené na článku 215 ZFEÚ.

38

Tento článok, ktorý stanovuje prepojenie medzi cieľmi Zmluvy o EÚ v oblasti SZBP a činnosťami Únie, ktoré prinášajú hospodárske opatrenia spadajúce pod Zmluvu o FEÚ, umožňuje, aby Rada prijala kvalifikovanou väčšinou na základe spoločného návrhu vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a Komisie nariadenia na vykonanie reštriktívnych opatrení, ak tieto spadajú do pôsobnosti Zmluvy o FEÚ, ako aj predovšetkým na zabezpečenie ich jednotného uplatňovania vo všetkých členských štátoch (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 89).

39

Za týchto podmienok, a ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 67 a 68 svojich návrhov, potreba koherentnosti systému súdnej ochrany stanoveného právom Únie vyžaduje, aby s cieľom predísť medzerám v súdnej ochrane dotknutých fyzických a právnických osôb mal Súdny dvor právomoc rozhodovať aj o škode, ktorá údajne vznikla z dôvodu reštriktívnych opatrení stanovených rozhodnutiami SZBP.

40

Napokon nie je možné súhlasiť s Radou, keď uvádza, že vzhľadom na to, že nariadenia založené na článku 215 ZFEÚ v podstate preberajú rozhodnutia, ktorých právnym základom je článok 29 ZEÚ, právomoc Súdneho dvora Európskej únie rozhodovať o škode, ktorá údajne vznikla z dôvodu reštriktívnych opatrení prijatých podľa článku 215 ZFEÚ, by zaručila úplnú súdnu ochranu dotknutých fyzických a právnických osôb.

41

Ako totiž uznáva samotná Rada, rozhodnutia SZBP a nariadenia založené na článku 215 ZFEÚ sledujúce ich vykonanie nemusia byť vecne zhodné. Najmä pokiaľ ide o fyzické osoby, obmedzenia vstupu na územie členských štátov môžu byť zahrnuté do rozhodnutí SZBP bez toho, aby museli byť nevyhnutne uvedené v nariadeniach založených na článku 215 ZFEÚ.

42

Okrem toho verejné označenie osôb dotknutých reštriktívnymi opatreniami sprevádza poníženie a nedôvera (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. mája 2013, Abdulrahim/Rada a Komisia, C‑239/12 P, EU:C:2013:331, bod 70, ako aj citovanú judikatúru), pri ktorých nemožno vylúčiť, že môžu spôsobiť škodu a odôvodniť podanie žaloby o náhradu škody s cieľom domáhať sa jej náhrady.

43

Zásada účinnej súdnej ochrany osôb alebo subjektov dotknutých reštriktívnymi opatreniami preto vyžaduje, aby s cieľom zabezpečiť úplnosť tejto ochrany Súdny dvor Európskej únie mohol rozhodovať o žalobe o náhradu škody podanej týmito osobami alebo subjektmi, ktorou sa domáhajú náhrady škody spôsobenej reštriktívnymi opatreniami stanovenými rozhodnutiami SZBP.

44

Treba preto konštatovať, že Všeobecný súd a v prípade odvolania Súdny dvor majú právomoc rozhodovať o žalobe o náhradu škody v rozsahu, v akom smeruje k získaniu náhrady škody, ktorá údajne vznikla z dôvodu reštriktívnych opatrení prijatých voči fyzickým alebo právnickým osobám a stanovených rozhodnutiami SZBP.

45

Toto konštatovanie nie je spochybnené tvrdením, ktoré Rada vyvodila z rozsudkov z 27. februára 2007, Gestoras Pro Amnistía a i./Rada (C‑354/04 P, EU:C:2007:115, bod 46), ako aj z 27. februára 2007, Segi a i./Rada (C‑355/04 P, EU:C:2007:116, bod 46). Z týchto rozsudkov podľa nej vyplýva, že v rámci Zmlúv platných v danej dobe článok 35 EÚ nepriznával Súdnemu dvoru Európskej únie žiadnu právomoc rozhodovať o akejkoľvek žalobe o náhradu škody vo vzťahy k hlave VI Zmluvy o EÚ, v jej znení pred Lisabonskou zmluvou, s názvom „Ustanovenia o policajnej a justičnej spolupráci v trestných veciach“.

46

Rada sa opiera o rozsudok z 27. februára 2007, Segi a i./Rada (C‑355/04 P, EU:C:2007:116, body 50, ako aj 56), pri tvrdení, že treba zachovať ten istý výklad pokiaľ ide o SZBP, ktorá bola predmetom hlavy V Zmluvy o EÚ v jej znení platnom pred Lisabonskou zmluvou, keďže súdy členských štátov sú jediné oprávnené rozhodovať, pokiaľ ide o žaloby o náhradu škody podané v tejto oblasti.

47

V tejto súvislosti treba uviesť, že štruktúra Zmlúv sa zmenila oproti tej, ktorá existovala v čase skutkových okolností vo veciach, ktoré viedli k rozsudkom uvedeným v bode 45 tohto rozsudku. Odvtedy Lisabonská zmluva, ktorá nadobudla účinnosť 1. decembra 2009, tým, že priznala Únii jedinú právnu subjektivitu zakotvenú v článku 47 ZEÚ, ukončila skôr vykonávané oddeľovanie Európskeho spoločenstva a Európskej únie. To sa prejavilo najmä integráciou ustanovení týkajúcich sa SZBP do všeobecného rámca práva Únie, táto politika však podlieha osobitným pravidlám a postupom, ako to vyplýva z článku 24 ZEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 91).

48

Z tejto novej štruktúry vyplýva, že na účely posúdenia súčasného rozsahu právomocí Súdneho dvora Európskej únie v oblasti SZBP sú úplne irelevantné ustanovenia Zmluvy o EÚ týkajúce sa právomocí tejto inštitúcie, ktoré boli uplatniteľné pred nadobudnutím účinnosti Lisabonskej zmluvy, a v nadväznosti na to aj rozsudky uvádzané Radou.

49

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa v bode 30 napadnutého rozsudku domnieval, že žaloba o náhradu škody, ktorá údajne vznikla fyzickej alebo právnickej osobe z dôvodu reštriktívnych opatrení stanovených rozhodnutiami SZBP, nepatrila do jeho právomoci.

50

Treba však pripomenúť, že ak odôvodnenie rozhodnutia Všeobecného súdu vykazuje porušenie práva Únie, ale jeho výroková časť sa napriek tomu zdá byť dôvodná z iných právnych dôvodov, takéto porušenie nemôže viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia a treba vykonať zmenu odôvodnenia (rozsudok z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 75).

51

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, je nesporné, že zrušujúci rozsudok zrušil rozhodnutia SZBP, ako aj nariadenia založené na článku 215 ZFEÚ, z rovnakých dôvodov, že odvolateľka v rámci svojej žaloby o náhradu škody neurobila rozlíšenie medzi mimozmluvnou zodpovednosťou vyplývajúcou z týchto rozhodnutí a z týchto nariadení a že Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol túto žalobu v celom rozsahu.

52

Za týchto podmienok sa treba domnievať, že nesprávne právne posúdenie konštatované v bode 49 tohto rozsudku by nemalo vplyv na výrok napadnutého rozsudku v prípade, že by žiaden z odvolacích dôvodov neviedol k vyvráteniu posúdenia Všeobecného súdu o dôvodnosti žaloby o náhradu škody.

53

Prvý odvolací dôvod je založený na tom, že nedostatok odôvodnenia aktov zrušených zrušujúcim rozsudkom predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom.

54

Odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa v bode 43 napadnutého rozsudku domnieval, že porušenie povinnosti odôvodnenia zakotvenej v článku 296 ZFEÚ nemôže samo osebe viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

55

Judikatúra, o ktorú sa opieral Všeobecný súd, je totiž irelevantná v miere, v akej sa týkala aktov regulačnej povahy, a nie reštriktívnych opatrení s individuálnou pôsobnosťou, ktoré majú, tak ako v prejednávanej veci, významný vplyv na práva a slobody dotknutých osôb.

56

Okrem toho povinnosť odôvodnenia je hlavným prvkom riadneho výkonu spravodlivosti. Súdny dvor v tomto zmysle konštatoval základnú povahu zásady dodržania práva na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu individuálnych sankcií so škodlivými účinkami, najmä v rozsudku z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia (C‑3/06 P, EU:C:2007:88, bod 68). Táto povinnosť je ešte významnejšia, pokiaľ ide o rozhodnutia, ktoré tak ako v prípade reštriktívnych opatrení s individuálnou pôsobnosťou samotným svojím predmetom spôsobujú škodu.

57

Napokon odvolateľka subsidiárne vytýka Všeobecnému súdu, že sa domnieval, že z jeho úradu mu nevyplývala povinnosť vykonať konkrétne posúdenie závažnosti uvádzaného porušenia na účely posúdenia, či predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom.

58

Rada a Komisia spochybňujú tieto tvrdenia.

59

Všeobecný súd v bode 43 napadnutého rozsudku rozhodol, že podľa ustálenej judikatúry porušenie povinnosti odôvodnenia nemôže samo osebe viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

60

Odvolateľka tvrdí, že táto judikatúra sa uplatňuje iba v prípade regulačného aktu postihnutého neexistenciou alebo nedostatkom odôvodnenia.

61

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci systému opravných prostriedkov je úlohou odôvodnenia aktov všeobecnej pôsobnosti umožniť Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie zákonnosti podľa článku 263 ZFEÚ v prospech osôb podliehajúcich súdnej právomoci, ktorým Zmluva o FEÚ tento opravný prostriedok priznáva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 1982, Kind/EHS, 106/81, EU:C:1982:291, bod 14). Naproti tomu prípadné nedostatočné odôvodnenie všeobecne platného aktu nie je spôsobilé založiť zodpovednosť Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. septembra 1982, Kind/EHS, 106/81, EU:C:1982:291, bod 14, a z 30. septembra 2003, Eurocoton a i./Rada, C‑76/01 P, EU:C:2003:511, bod 98).

62

Súdny dvor v tom istom zmysle uviedol, že nedostatočnosť odôvodnenia aktu, ktorým sa zavádza obmedzujúce opatrenie, sama osebe nemôže viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie (rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P, EU:C:2019:694, bod 103). Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, sa táto judikatúra neuplatňuje iba na všeobecne platné akty, ale aj na akty, ktorými sa zavádzajú reštriktívne opatrenia s individuálny dosahom.

63

Na základe toho treba konštatovať, že Všeobecný súd sa v bode 43 napadnutého rozsudku správne domnieval, že nedostatok odôvodnenia aktov zavádzajúcich reštriktívne opatrenia voči odvolateľke nemohol sám osebe viesť k vzniku zodpovednosti Únie a prvý odvolací dôvod treba preto zamietnuť.

64

Treba spresniť, že povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 296 ZFEÚ predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, ktorú je potrebné odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, lebo táto otázka vyplýva z vecnej zákonnosti sporného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody postihnuté chybami, je nimi postihnutá legálnosť rozhodnutia z meritórneho hľadiska, ale nie jeho odôvodnenie (rozsudky z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, EU:C:2008:392, bod 181, ako aj zo 16. novembra 2017, Ludwig‑Bölkow‑Systemtechnik/Komisia, C‑250/16 P, EU:C:2017:871, bod 16).

65

Vyplýva z toho, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 88 svojich návrhov, že zodpovednosť Únie môže vzniknúť najmä vtedy, ak sú akty Únie, o ktoré sa opiera reštriktívne opatrenie, postihnuté nedostatkom alebo neexistenciou odôvodnenia a ak Rada neposkytne dôkazy, ktoré by mohli preukázať dôvodnosť tohto opatrenia, pokiaľ osoba alebo subjekt dotknutý týmto opatrením výslovne vznesie vo svojej žalobe o náhradu škody žalobný dôvod v tomto zmysle.

66

Druhý odvolací dôvod je založený na tom, že dosiahnutie zrušenia reštriktívnych opatrení nerobí zbytočným odvolanie sa na dostatočne závažné porušenie práva na účinnú súdnu ochranu.

67

Odvolateľka uvádza, že podľa bodu 51 napadnutého rozsudku má právo na účinnú súdnu ochranu v podstate procesnú povahu, keďže sa obmedzuje na právo podať žalobu o neplatnosť.

68

Všeobecný súd však v zrušujúcom rozsudku nerozhodol o všetkých uvádzaných výhradách, keďže reštriktívne opatrenia zrušil len z dôvodu nedostatku odôvodnenia aktov zavádzajúcich reštriktívne opatrenia. Odvolateľka však uvádzala aj porušenie svojho práva na účinnú súdnu ochranu. Toto porušenie mohla uviesť v rámci svojej žaloby o náhradu škody, pretože nebolo rozhodnuté o celej jej argumentácii.

69

Odvolateľka sa navyše domnieva, že zrušenie protiprávneho reštriktívneho opatrenia nerobí zbytočnou následnú kritiku protiprávnosti, ktorej sa dopustila Rada, zakladajúcej závažné porušenie práva na účinnú súdnu ochranu. Preskúmanie prípadného porušenia tohto práva teda závisí od rozsahu diskrečnej právomoci, ktorou disponovala Rada vo vzťahu k porušenej norme, s ohľadom na závažnosť protiprávneho správania a najmä dĺžku jeho trvania.

70

Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol v rozsudku z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 40), že aj keď bolo reštriktívne opatrenie zrušené v dôsledku žaloby o neplatnosť, spáchaná protiprávnosť môže predstavovať dostatočne závažné porušenie práva Únie, vrátane práva na účinnú súdnu ochranu.

71

Rada a Komisia tvrdia, že tento odvolací dôvod treba zamietnuť.

72

Na úvod treba uviesť, že Všeobecný súd sa v bode 55 napadnutého rozsudku domnieval, že žalobný dôvod a tvrdenia uvedené v žalobe smerujúce k preukázaniu existencie dostatočne závažného porušenia právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, ktoré môže viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, sa zakladali iba na protiprávnostiach konštatovaných Všeobecným súdom v zrušujúcom rozsudku.

73

Odvolateľka vo svojom odvolaní nespochybňuje toto posúdenie.

74

Vo svojej žalobe, ktorá viedla k zrušujúcemu rozsudku, však odvolateľka uviedla, že povinnosť odôvodniť právne akty vyplýva z článku 296 druhého odseku ZFEÚ, ale tiež najmä z práva na účinnú súdnu ochranu.

75

V časti tejto žaloby nazvanej „Nedodržanie povinnosti dostatočného odôvodnenia“ odvolateľka dospela k záveru, že „rozhodnutie zaradiť ju… do zoznamov teda nebolo dostatočne odôvodnené, čo predstavuje porušenie článku 296 druhého odseku ZFEÚ, práva na riadnu správu vecí verejných, práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu“.

76

Na základe toho tvrdenie založené na práve na účinnú súdnu ochranu, tak ako bolo uvádzané odvolateľkou, sa v skutočnosti spájalo s výhradou založenou na porušení povinnosti odôvodnenia a nepredstavovalo samostatnú výhradu.

77

Okrem toho, hoci je pravda, že nič nebráni odvolateľke poukázať v rámci žaloby o náhradu škody, akou je tá, ktorá viedla k napadnutému rozsudku, na protiprávnosť pozostávajúcu z porušenia práva na účinnú súdnu ochranu, treba však uviesť, že odvolateľka nepreukázala, v čom sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 51 napadnutého rozsudku rozhodol, že Rada sa tohto porušenia nedopustila.

78

Vzhľadom na tieto skutočnosti treba druhý odvolací dôvod zamietnuť.

79

Tretí a šiesty odvolací dôvod, ktoré treba preskúmať spoločne, sú založené na nesprávnom právnom posúdení a na skreslení žaloby v rozsahu, v akom Všeobecný súd zamietol žalobný dôvod uvedený v replike.

80

Odvolateľka v tejto súvislosti uvádza, že Všeobecný súd sa v bodoch 52 až 58 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa obmedzil na overenie, či jedna z protiprávností, ktoré odvolateľka uviedla vo svojej replike, a síce skutočnosť, že Rada neuplatnila kritérium, o ktorom tvrdila, že ho uplatnila, na označenie osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahovali reštriktívne opatrenia, bola výslovne uvedená v návrhu na začatie konania, bez overenia, či bola táto protiprávnosť vznesená implicitne.

81

Tvrdí, že Všeobecný súd bol povinný zistiť, či sa tento dôvod nachádzal, hoci len vo forme náznaku, už v žalobe, alebo či úvahy uvedené v replike vyplývali z bežného vývoja diskusie v súdnom konaní. Odvolateľka sa preto obmedzila na odpoveď na tvrdenia rozvinuté Radou v jej vyjadrení k žalobe. Tým, že Všeobecný súd nevykonal toto overenie, vylúčil zo svojho skúmania dôkazy relevantné na účely posúdenia závažnosti predmetného porušenia práva Únie.

82

Odvolateľka sa tiež domnieva, že Všeobecný súd v tých istých bodoch 52 až 58 skreslil jej žalobu tým, že zamietol ako neprípustné jej tvrdenie, podľa ktorého Rada neuplatnila kritérium, o ktorom tvrdila, že ho uplatnila, na účely odôvodenia uloženej sankcie. V tejto súvislosti z jej žaloby vyplýva, že odvolateľka skutočne kritizovala protiprávnosť reštriktívnych opatrení prijatých voči nej, ktorá by založila zodpovednosť Únie.

83

Rada a Komisia navrhujú zamietnuť tretí a šiesty odvolací dôvod.

84

Všeobecný súd v bodoch 55 až 58 napadnutého rozsudku rozhodol, že tvrdenie uvádzané odvolateľkou v jej replike a založené na rozpore medzi dôvodom zápisu jej názvu do zoznamu osôb, ktorých sa týkali reštriktívne opatrenia, s kritériom uplatneným Radou, sledujúce spochybnenie dôvodnosti tohto zápisu, nemohlo byť považované za rozšírenie žalobného dôvodu uvedeného v žalobe, sledujúceho preukázanie existencie dostatočne závažného porušenia právnej normy priznávajúcej práva jednotlivcom, ktoré môže viesť k vzniku zodpovednosti Únie a že ako nový žalobný dôvod malo byť zamietnuté ako neprípustné.

85

Odvolateľka spochybňuje tento výklad, uvádzajúc, že vo svojej žalobe pred Všeobecným súdom tvrdila, že Rada porušila povinnosť, v rámci ktorej nedisponovala žiadnou diskrečnou právomocou, keďže mohla konať iba pri uplatnení zákonných kritérií uvedených v rozhodnutiach a dotknutých nariadeniach, stanovujúcich kategórie osôb a subjektov, ktoré môžu byť sankcionované.

86

Treba však konštatovať, že odvolateľka v tejto žalobe spojila toto tvrdenie s porušením povinnosti odôvodnenia. Po tvrdení uvedenom v predchádzajúcom bode tohto rozsudku totiž hneď dodala, že „protiprávnosť, ktorou sa vyznačujú akty Rady, súvisí s porušením povinnosti odôvodnenia, čo je jasným porušením práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu“.

87

Všeobecný súd sa preto mohol oprávnene domnievať, že tvrdenie uvádzané odvolateľkou v danej žalobe a založené na protiprávnosti aktov Rady zrušených zrušujúcim rozsudkom, v rozsahu, v akom táto inštitúcia uplatnila iné kritérium ako to, o ktorom tvrdila, že ho uplatnila, sa zakladalo len na porušení povinnosti odôvodnenia a nie na spochybnení dôvodnosti dôvodov jej zápisu do zoznamu osôb a subjektov dotknutých reštriktívnymi opatreniami stanovenými v daných aktoch.

88

Za týchto podmienok treba tretí a šiesty odvolací dôvod zamietnuť.

89

Štvrtý, piaty a siedmy odvolací dôvod, ktoré treba preskúmať spoločne, sú založené na nesprávnom výklade zrušujúceho rozsudku, na nesprávnom konštatovaní, podľa ktorého to, že odvolateľke neboli oznámené dôkazy zohľadnené v jej neprospech, nezakladalo dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ako aj na skreslení žaloby v rozsahu, v akom Všeobecný súd zúžil uvádzané dôvody protiprávnosti len na porušenie povinnosti odôvodnenia.

90

Odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 49 a 50 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil zrušujúci rozsudok, pokiaľ ide o povinnosť Rady oznámiť jej dôkazy zohľadnené v jej neprospech.

91

Všeobecný súd totiž v bode 82 zrušujúceho rozsudku výslovne uviedol, že Rada porušila svoju povinnosť oznámiť tieto dôkazy. Z predchádzajúcich bodov daného rozsudku vyplýva, že Rada nebola schopná predložiť dôkaz, ktorý by mohol podložil výhrady odôvodňujúce sankciu prijatú voči odvolateľke. Všeobecný súd sa preto v zrušujúcom rozsudku neobmedzil na tvrdenie, že nedostatok odôvodnenia nebol odstránený neskôr poskytnutými dokumentmi, ale správne konštatoval, že Rada nesplnila svoju povinnosť oznámiť dôkazy zohľadnené v neprospech odvolateľky, a dokonca nebola schopná uviesť konkrétne úkony, ktoré odvolateľka vykonala.

92

Odvolateľka tiež uvádza, že Všeobecný súd sa v bode 50 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že porušenie danej oznamovacej povinnosti v prejednávanej veci nepreukazovalo existenciu dostatočne závažného porušenia práva Únie, ktoré by zakladalo zodpovednosť Únie.

93

Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol v rozsudku z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 40), že porušenie povinnosti predložiť v prípade pochybností informácie alebo dôkazy, ktorými sú podložené dôvody na prijatie obmedzujúcich opatrení, predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom. Odvolateľka sa domnieva, že toto porušenie povinnosti poskytnúť informácie alebo dôkazy sa zhoduje s porušením povinnosti oznámiť jej ako dotknutému subjektu dôkazy zohľadnené v jej neprospech, pokiaľ ide o dôvod uvádzaný pre opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov, ktoré boli voči nej prijaté.

94

Odvolateľka napokon tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 44 a 45, ako aj v bodoch 55 až 58 napadnutého rozsudku skreslil jej žalobu obmedzením uvádzaných dôvodov nezákonnosti iba na porušenie povinnosti odôvodnenia. Odvolateľka v tejto súvislosti vo svojej žalobe poukázala na nedostatok dôkazov, ktoré by mohli odôvodniť uloženú sankciu. Tento dôvod je nezávislý od toho, ako Všeobecný súd rozhodol vo výroku zrušujúceho rozsudku, ale súvisí s tým, čo konštatoval v odôvodnení tohto zrušujúceho rozsudku.

95

Rada a Komisia odpovedajú, že tieto odvolacie dôvody nie sú dôvodné.

96

Všeobecný súd sa v bode 82 zrušujúceho rozsudku domnieval, že Rada porušila povinnosť odôvodnenia, ako aj povinnosť oznámiť odvolateľke ako dotknutému subjektu dôkazy zohľadnené v jej neprospech, pokiaľ ide o dôvod uvedený pre opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov prijaté voči nej. Všeobecný súd z toho v bode 83 zrušujúceho rozsudku vyvodil, že bolo potrebné vyhovieť druhému žalobnému dôvodu v rozsahu, v akom sa zakladal na porušení povinnosti odôvodnenia, pričom samotné toto konštatovanie odôvodňovalo zrušenie napadnutých aktov v rozsahu, v akom sa týkali odvolateľky.

97

Z týchto bodov zrušujúceho rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa domnieval, že tvrdenie odvolateľky založené na porušení povinnosti oznámiť jej dôkazy zohľadnené v jej neprospech patrilo pod výhradu založenú na porušení povinnosti odôvodnenia.

98

Všeobecný súd v tomto zmysle v bode 68 zrušujúceho rozsudku uviedol, že pokiaľ ide osobitne o odôvodnenie, odvolateľka v podstate uviedla, že nebola schopná pochopiť, na akom základe bola zapísaná na zoznamy osôb podliehajúcich opatreniam zmrazenia finančných prostriedkov, že nedostatok odôvodnenia nebol odstránený neskôr poskytnutými dokumentmi a že list z 5. decembra 2011, ktorý jej zaslala Rada, je štandardizovaným vzorom.

99

Samotná odvolateľka však vo svojej žalobe, ktorá viedla k zrušujúcemu rozsudku, spojila neoznámenie dôkazov zohľadnených v jej neprospech s výhradou založenou na porušení povinnosti odôvodnenia, vznesenou v rámci svojho druhého žalobného dôvodu.

100

Vyplýva z toho, ako uviedol generálny advokát v bode 93 svojich návrhov, že Všeobecný súd sa v bode 49 napadnutého rozsudku správne domnieval, že neoznámenie dôkazov zohľadnených v neprospech odvolateľky nepredstavovalo samostatný dôvod na zrušenie.

101

Navyše treba odmietnuť tvrdenie odvolateľky týkajúce sa skreslenia jej žaloby pred Všeobecným súdom v rozsahu, v akom tento nechápal jej tvrdenie o absencii dôkazu schopného odôvodniť sankciu, ktorá jej bola uložená, ako samostatný dôvod týkajúci sa nezákonnosti.

102

Ako totiž uviedol generálny advokát v bodoch 95 až 97 svojich návrhov, z tejto žaloby v podstate vyplýva, že tak ako bolo konštatované v bode 86 tohto rozsudku v súvislosti s tvrdením, že Rada uplatnila iné kritérium než to, o ktorom tvrdila, že ho uplatnila, tvrdenie odvolateľky o absencii dôkazu schopného odôvodniť sankciu, ktorá jej bola uložená, bolo neoddeliteľne spojené s jej žalobným dôvodom o porušení povinnosti odôvodnenia Radou.

103

Treba dodať, že hoci v rozsudku z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 40), uvádzanom odvolateľkou v jej odvolaní Súdny dvor pripomenul povinnosť Rady predložiť v prípade pochybností informácie alebo dôkazy, ktorými sú podložené dôvody na prijatie obmedzujúcich opatrení voči fyzickým alebo právnickým osobám, tento rozsudok sa týkal súdneho preskúmania zákonnosti jednotlivých obmedzujúcich opatrení a nie kontroly dodržania povinnosti odôvodnenia. Ako však vyplýva z judikatúry citovanej v bode 64 vyššie, povinnosť odôvodnenia predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, ktorú je potrebné odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia.

104

Rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), nie je teda relevantný na podporu štvrtého, piateho a siedmeho odvolacieho dôvodu v rozsahu, v akom s ohľadom na tvrdenie rozvinuté odvolateľkou tak v jej žalobe o náhradu škody pred Všeobecným súdom, ako aj v štádiu jej odvolania, sa prejednávaná vec týka iba následkov, ktoré treba vyvodiť z porušenia povinnosti odôvodnenia.

105

Tieto odvolacie dôvody, ktoré vyplývajú z nesprávneho výkladu zrušujúceho rozsudku, ako aj žaloby pred Všeobecným súdom, treba preto zamietnuť.

106

Vzhľadom na vyššie uvedené a v súlade s tým, čo bolo vysvetlené v bode 52 tohto rozsudku treba dospieť k záveru, že nesprávne právne posúdenie konštatované v bode 49 tohto rozsudku nemôže odôvodniť zrušenie napadnutého rozsudku.

107

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že odvolanie treba v celom rozsahu zamietnuť.

108

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, ktorý je uplatniteľný na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

109

Keďže Rada navrhla, aby bola odvolateľke uložená povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľka vo svojich dôvodoch nemala úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Radou.

110

V súlade s článkom 140 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, podľa ktorého členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania, Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: