1.

V prejednávanom odvolaní Európska komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil rozsudok zo 7. marca 2019, Švédsko/Komisia (T‑837/16, EU:T:2019:144, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd zrušil vykonávacie rozhodnutie Komisie C(2016) 5644 final zo 7. septembra 2016 o udelení autorizácie na určité použitia sulfochrómanu olovnatého žltého a chrómanu molybdénanu síranu olovnatého červeného podľa nariadenia (ES) č. 1907/2006 (ďalej len „sporné rozhodnutie“) a zamietol návrh Komisie zachovať účinky tohto rozhodnutia, kým nebude nahradené novým rozhodnutím.

2.

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1907/2006 z 18. decembra 2006 o registrácii, hodnotení, autorizácii a obmedzovaní chemikálií (REACH) a o zriadení Európskej chemickej agentúry, o zmene a doplnení smernice 1999/45/ES a o zrušení nariadenia Rady (EHS) č. 793/93 a nariadenia Komisie (ES) č. 1488/94, smernice Rady 76/769/EHS a smerníc Komisie 91/155/EHS, 93/67/EHS, 93/105/ES a 2000/21/ES ( 2 ) (ďalej len „nariadenie REACH“) ustanovuje režim autorizácie pre látky vzbudzujúce veľmi veľké obavy, pokiaľ ide o ich riziká pre zdravie ľudí a životné prostredie. V rámci tohto režimu vo všeobecnosti platí, že hneď ako je táto látka zahrnutá do prílohy XIV uvedeného nariadenia, nemôže byť po určitom dátume používaná alebo uvedená na trh, pokiaľ Komisia neudelí osobitnú autorizáciu.

3.

Prejednávaná vec preto poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť po prvýkrát posúdiť podmienky, za ktorých môže Komisia udeliť autorizáciu na základe článku 60 nariadenia REACH pre látku vzbudzujúcu veľmi veľké obavy uvedenú v prílohe XIV tohto nariadenia. ( 3 ) Kľúčová otázka nastolená v prejednávanej veci sa týka posúdenia, ktoré vykonala Komisia s ohľadom na nedostupnosť vhodných alternatív, čo je jedna z hlavných podmienok pre udelenie autorizácie podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH. Ak by Súdny dvor potvrdil zrušenie sporného rozhodnutia, v prejednávanej veci sa tiež objavuje nová otázka, či by sa jeho účinky mali zachovať, kým Komisia prijme nové rozhodnutie, vzhľadom na prechodné pravidlá uvedené v článkoch 56 a 58 nariadenia REACH.

4.

Hlava VII nariadenia REACH s názvom „Autorizácia“ upravuje v kapitole 1 „Požiadavk[u] autorizácie“ a v kapitole 2 „Udeľovanie autorizácií“. Kapitola 1 obsahuje najmä články 56 a 58. Kapitola 2 obsahuje najmä článok 60.

5.

Článok 56 nariadenia REACH s názvom „Všeobecné ustanovenia“ stanovuje:

„1.   Výrobca, dovozca alebo následný užívateľ nesmie uviesť na trh látku na účely použitia ani ju sám nepoužije, ak je táto látka zahrnutá do prílohy XIV, iba ak:

…

…“

6.

Článok 58 nariadenia REACH s názvom „Zahrnutie látok do prílohy XIV“ stanovuje:

„1.   Kedykoľvek sa prijme rozhodnutie o zahrnutí látok uvedených v článku 57 do prílohy XIV, toto rozhodnutie sa prijíma v súlade s postupom uvedeným v článku 133 ods. 4 Pri každej látke uvádza:

…

…“

7.

Článok 60 nariadenia REACH s názvom „Udeľovanie autorizácií“ v odsekoch 4 a 5 stanovuje:

„4.   Ak nemožno autorizáciu udeliť podľa odseku 2 alebo pre látky uvedené v odseku 3, možno autorizáciu udeliť, len ak sa preukáže, že sociálno‑ekonomické prínosy pre spoločnosť vyplývajúce z používania látky prevyšujú riziko pre zdravie ľudí alebo životné prostredie, a ak neexistujú vhodné alternatívne látky alebo technológie. Toto rozhodnutie sa prijme po zvážení všetkých týchto prvkov a po zohľadnení stanovísk výboru pre hodnotenie rizík a výboru pre sociálno‑ekonomickú analýzu uvedených v článku 64 ods. 4 písm. a) a b):

5.   Komisia pri posúdení dostupnosti vhodných alternatívnych látok alebo technológií zohľadní všetky dôležité aspekty vrátane:

8.

Okolnosti predchádzajúce sporu, uvedené v bodoch 1 až 30 napadnutého rozsudku, je možné na účely prejednávanej veci zhrnúť takto. Predtým, ako sa začnem zaoberať udalosťami, ktoré viedli ku konaniu pred Všeobecným súdom (časť B), je potrebné uviesť niekoľko úvodných poznámok k nariadeniu REACH a režimu autorizácie (časť A).

9.

Nariadenie REACH je kľúčovým právnym nástrojom upravujúcim reguláciu chemikálií v Únii. Ako Súdny dvor uznal, jeho účelom je podľa článku 1 ods. 1 tohto nariadenia zabezpečiť vysokú úroveň ochrany zdravia ľudí a životného prostredia, vrátane podpory rozvoja alternatívnych metód posúdenia nebezpečnosti látok ako aj voľný pohyb látok na vnútornom trhu, a zároveň zlepšovať konkurencieschopnosť a inovácie. ( 4 )

10.

Ako jasne vyplýva okrem iného najmä z odôvodnení 69 a 70 nariadenia REACH, s látkami vzbudzujúcimi veľmi veľké obavy by sa malo zaobchádzať opatrným spôsobom. Tieto látky preto podliehajú režimu autorizácie stanovenému v hlave VII nariadenia REACH. Článok 55 tohto nariadenia stanovuje, že cieľom tohto režimu je „zabezpečiť dobré fungovanie vnútorného trhu a zároveň zaistiť, aby boli riziká vyplývajúce z látok vzbudzujúcich veľké obavy riadne kontrolované a aby boli tieto látky postupne nahradené vhodnými alternatívnymi látkami alebo technológiami, ak sú ekonomicky a technicky uskutočniteľné“ ( 5 ).

11.

Režim autorizácie pozostáva z troch krokov. ( 6 ) Prvý krok je identifikácia látok vzbudzujúcich veľmi veľké obavy na základe kritérií stanovených v článku 57 nariadenia REACH. Druhý krok je zahrnutie týchto látok do zoznamu látok podliehajúcich autorizácii, ktorý tvorí prílohu XIV tohto nariadenia. Tretí krok, v ktorom sa nachádza prejednávaná vec, sa týka postupu, ktorý prípadne vedie k udeleniu autorizácie na látku vzbudzujúcu veľmi veľké obavy. ( 7 )

12.

V dôsledku toho, ako je uvedené v článkoch 56 a 58 nariadenia REACH, látky vzbudzujúce veľmi veľké obavy uvedené v prílohe XIV tohto nariadenia nemôžu byť používané alebo uvedené na trh výrobcami, dovozcami alebo následnými užívateľmi po stanovenom dátume („dátum zákazu“), pokiaľ nebolo použitie povolené alebo na ktoré sa nevzťahujú určité obmedzenia, vrátane prípadov, keď bola žiadosť o autorizáciu predložená pred posledným možným termínom podania žiadosti uvedeným pre látku, ale Komisia ešte neprijala rozhodnutie. ( 8 )

13.

Výrobcovia a dovozcovia môžu predkladať žiadosti o autorizáciu na uvedenie látky na trh, na vlastné použitie tejto látky a na jej použitie ich následnými užívateľmi. ( 9 ) Aj keď sa tieto žiadosti podávajú Európskej chemickej agentúre („ECHA“), ( 10 ) zriadenej týmto nariadením na pomoc pri vykonávaní ustanovení tohto nariadenia, je to Komisia, ktorá prijíma rozhodnutia. ( 11 ) V rozhodnutiach o autorizácii sa okrem iného uvádza použitie, na ktoré sa vzťahuje, lehota na preskúmanie autorizácie, a podmienky, ktorým autorizácia podlieha. ( 12 )

14.

Článok 60 nariadenia REACH predovšetkým stanovuje dva možné spôsoby, ako môže Komisia udeliť povolenie, a to po prvé primeraný spôsob kontroly podľa článku 60 ods. 2 nariadenia REACH, pri ktorom je riziko z používania látky primerane kontrolované, a po druhé sociálno‑ekonomický spôsob podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH, ktorý je predmetom prejednávanej veci, ktorý si vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych kritérií, konkrétne i) sociálno‑ekonomické prínosy pre spoločnosť vyplývajúce z používania látky prevyšujú riziko pre zdravie ľudí alebo životné prostredie a ii) neexistujú vhodné alternatívne látky alebo technológie. ( 13 )

15.

Článok 60 ods. 4 nariadenia REACH ukladá Komisii, aby prijala rozhodnutie po zvážení viacerých prvkov, najmä analýzy alternatív predloženej žiadateľom ( 14 ) a vyjadrení každej tretej strany ako súčasť postupu spolu so stanoviskami výboru pre hodnotenie rizík a výboru pre sociálno‑ekonomickú analýzu. Článok 60 ods. 5 nariadenia REACH ďalej stanovuje, že pri posúdení dostupnosti vhodných alternatív musí Komisia zohľadniť všetky dôležité aspekty, vrátane po prvé toho, či by presun k alternatívam znamenal celkové zníženie rizika pre zdravie ľudí a životné prostredie a po druhé technickú a ekonomickú uskutočniteľnosť alternatív pre žiadateľa.

16.

V tejto súvislosti prijíma Komisia rozhodnutie podľa postupu stanoveného v článku 64 nariadenia REACH. Ide najmä o verejné konzultácie podľa článku 64 ods. 2 uvedeného nariadenia, ktoré poskytujú tretím stranám možnosť predkladať informácie o alternatívnych látkach alebo technológiách. Podľa článku 64 ods. 3 a 4 nariadenia REACH musia výbor pre hodnotenie rizík (ďalej len „VHR“) a výbor pre sociálno‑ekonomickú analýzu (ďalej len „VSEA“), ktoré sú subjektmi v rámci agentúry ECHA na vykonávanie rôznych úloh ( 15 ) poskytnúť svoje stanoviská k relevantným aspektom žiadosti, čo v prípade VSEA zahŕňa dostupnosť alternatív. Podľa článku 64 ods. 8 nariadenia REACH Komisia pripraví návrh rozhodnutia do troch mesiacov od prijatia týchto stanovísk a prijme konečné rozhodnutie v súlade s uplatniteľným komitologickým postupom. ( 16 )

17.

Sulfochróman olovnatý žltý (C. I. Pigment Yellow 34) a chróman molybdénan síran olovnatý červený (C.I. pigment red 104) (spolu ďalej len „sporné látky“) sú látky zložené z olova a chrómu VI. Pre svoju odolnosť, jasnú farbu a lesk sa používali najmä v lakoch a farbách (napríklad na železné a oceľové mosty a konštrukcie), na účely signalizačnej funkcie (napríklad na výstražných značkách) a na žlté dopravné značenia.

18.

Na základe nariadenia č. 125/2012 ( 17 ) boli sporné látky zaradené do zoznamu látok vzbudzujúcich veľmi veľké obavy v prílohe XIV nariadenia REACH z dôvodu ich vlastností ako karcinogénne látky a ako látky toxické pre reprodukciu človeka. V dôsledku toho podliehalo ich používanie a uvedenie na trh po 21. máji 2015 (dátum zákazu) autorizácii, pričom posledný možný termín podania žiadosti bol 21. november 2013.

19.

Dňa 19. novembra 2013 podala DCC Maastricht BV (ďalej len „DCC Maastricht“ alebo „žiadateľ“), ( 18 ) ktorá dodáva sporné látky približne stovke následných užívateľov v Únii, žiadosť o autorizáciu (ďalej len „žiadosť o autorizáciu“) s cieľom uviesť tieto látky na trh pre týchto šesť použití, ktoré sú zhodné pre obe látky:

20.

Počas verejnej konzultácie, ktorá sa konala v súlade s článkom 64 ods. 2 nariadenia REACH, predložili výrobcovia, následní užívatelia sporných látok, priemyselné organizácie, členské štáty a mimovládne organizácie stanoviská k žiadosti o autorizáciu. Títo následní užívatelia najmä uviedli, že možné alternatívne látky neprinášali rovnaké výhody a vo väčšine prípadov boli drahšie. Naopak, členovia odvetvia lakov a náterov uviedli, že existujú bezpečnejšie a vhodnejšie alternatívne látky, ktoré by sa dali použiť za rozumnú cenu. DCC Maastricht odpovedala, že niektoré podniky potrebujú sporné látky na výrobu špecifických výrobkov určených na konkrétne použitia v „okrajovom segmente trhu“.

21.

Dňa 11. decembra 2014 VHR a VSEA prijali dvanásť konsolidovaných stanovísk ku každému zo šiestich použití týchto dvoch látok. VSEA vo svojich stanoviskách „potvrdil, že neexistujú žiadne alternatívne látky ani technológie, ktoré by boli vhodné z hľadiska technickej a ekonomickej uskutočniteľnosti pre žiadateľa“.

22.

Na stretnutiach, ktoré sa konali 7. a 8. júla 2015, 22. a 23. septembra 2015, 3. a 4. februára 2016 a 6. a 7. júla 2016 bola žiadosť o autorizáciu preskúmaná komitologickým výborom zriadeným podľa článku 133 nariadenia REACH („výbor REACH“). Dva členské štáty a Nórske kráľovstvo najmä uviedli, že sporné látky sa nepoužívali na žlté dopravné značenie a v jednom z týchto členských štátov bolo takéto použitie zakázané pred 20 rokmi. Výbor REACH nakoniec vydal k návrhu rozhodnutia Komisie kladné stanovisko; 23 členských štátov hlasovalo za, zatiaľ čo 3 členské štáty vrátane Švédskeho kráľovstva hlasovali proti a 2 členské štáty sa zdržali hlasovania.

23.

Dňa 7. septembra 2016 Komisia prijala sporné rozhodnutie. Týmto rozhodnutím udelila spoločnosti DCC Maastricht na základe článku 60 ods. 4 nariadenia REACH autorizáciu na sporné látky, pokiaľ ide o šesť požadovaných použití, podliehajúcu určitým podmienkam a obmedzeniam (ďalej len „autorizácia“).

24.

V odôvodneniach 8 a 9 sporného rozhodnutia Komisia uviedla, že vzhľadom na to, že „je zložité preukázať nedostupnosť technicky uskutočniteľných alternatív pre všetky uvedené… použitia [neoficiálny preklad]“ by mala byť autorizácia preskúmaná skôr, ako to odporúča VSEA. Komisia ďalej v odôvodnení 9 tohto rozhodnutia uviedla, že z ďalšej výmeny s členskými štátmi vyplýva, že použitie sporných látok v oblasti dopravného značenia bolo v niektorých členských štátoch nahradené alebo zakázané a v iných nie. Podľa Komisie bolo teda vhodné stanoviť lehotu na preskúmanie na sedem rokov, namiesto dvanástich rokov pre použitia 1, 2, 4 a 5 a na štyri roky, namiesto siedmich rokov, pre použitia 3 a 6.

25.

V odôvodnení 12 sporného rozhodnutia Komisia uviedla:

„Vzhľadom na ťažkosti pri úplnom dokazovaní nedostupnosti technicky uskutočniteľných alternatív pre všetky použitia, na ktoré sa vzťahuje žiadosť, treba bližšie spresniť, aké použitia sú prípustné, pokiaľ ide o požadované technické vlastnosti premixov [pigmentov], náterov a predmiešaných zmesí obsahujúcich pigmenty a výrobkov s týmito pigmentmi, vlastnosti, ktoré majú obe látky a ktoré nemožno získať prostredníctvom akýchkoľvek iných vhodných alternatívnych technológií alebo látok. Autorizácia musí teda podliehať podmienke, že držiteľ autorizácie predloží správu o primeranosti a disponibilite alternatív pre následných užívateľov a na tomto základe spresňuje opis autorizovaných použití. … [neoficiálny preklad]“

26.

V článku 1 ods. 1 a 2 sporného rozhodnutia Komisia povolila šesť požadovaných použití sporných látok „pod podmienkou, že vlastnosti premixov, farieb a predmiešaných zmesí obsahujúcich [dotknuté látky] alebo hotové výrobky, ktoré ich obsahujú, podľa funkcionality, intenzity sfarbenia, nepriehľadnosti (krycia schopnosť), disperzie, odolnosti voči nepriaznivým vplyvom, odolnosti voči teplu alebo roztekaniu alebo ich kombinácie, sú technicky uskutočniteľné iba pri použití uvedených látok a že tieto vlastnosti sú potrebné na stanovené použitie“.

27.

Podľa článku 1 ods. 3 písm. d) sporného rozhodnutia podlieha autorizácia podmienke, podľa ktorej užívatelia nasledujúci po držiteľovi autorizácie poskytnú agentúre ECHA najneskôr do 30. júna 2017 informácie o vhodnosti a dostupnosti alternatív pre ich použitie, pričom podrobne odôvodnia potrebu používať sporné látky.

28.

Podľa článku 1 ods. 3 písm. e) sporného rozhodnutia podlieha autorizácia podmienke, podľa ktorej držiteľ autorizácie predloží Komisii najneskôr do 31. decembra 2017 správu obsahujúcu prvky uvedené v článku 1 ods. 3 písm. d) tohto rozhodnutia. Držiteľ autorizácie je vo svojej správe povinný uviesť podrobný opis autorizovaných použití na základe informácií týkajúcich sa alternatív, ako ich predložili následní užívatelia.

29.

Nakoniec podľa článku 3 písm. b) sporného rozhodnutia musia následní užívatelia na žiadosť príslušného orgánu členského štátu odôvodniť, prečo sa uplatňujú podmienky článku 1 ods. 1 a 2 a prečo sú výkonnostné parametre potrebné pre stanovené použitie.

30.

Švédske kráľovstvo podalo 28. novembra 2016 na Všeobecný súd žalobu na zrušenie sporného rozhodnutia.

31.

Komisia navrhla zamietnuť túto žalobu. Taktiež požiadala Všeobecný súd, aby v prípade zrušenia sporného rozhodnutia zachoval jeho účinky, až do jeho nahradenia novým rozhodnutím.

32.

Rozhodnutiami z 24. marca a z 3. mája 2017 predseda piatej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhu Dánskeho kráľovstva, Fínskej republiky a Európskeho parlamentu na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Švédskeho kráľovstva. Uznesením z 20. júla 2017 bolo okrem toho povolené agentúre ECHA vstúpiť do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Komisie.

33.

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd vyhovel druhej časti prvého žalobného dôvodu vzneseného Švédskym kráľovstvom, ktorý vychádzal z toho, že Komisia porušila článok 60 ods. 4 nariadenia REACH tým, že udelila autorizáciu bez toho, aby bolo riadne preukázané, že neexistujú vhodné alternatívy, ktoré by nahradili sporné látky pre požadované použitia a zrušil sporné rozhodnutie (body 57 až 106 napadnutého rozsudku). ( 19 )

34.

Všeobecný súd tiež zamietol žiadosť Komisie o zachovanie účinkov sporného rozhodnutia do jeho nahradenia novým rozhodnutím (body 107 až 112 napadnutého rozsudku).

35.

Týmto odvolaním, podaným 20. mája 2019, Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, zamietol žalobu podanú Švédskym kráľovstvom a uložil Švédskemu kráľovstvu povinnosť nahradiť trovy konania. Subsidiárne Komisia navrhuje, aby Súdny dvor vrátil vec Všeobecnému súdu na opätovné preskúmanie, rozhodol o trovách konania v prvostupňovom a v odvolacom konaní a zachoval účinky sporného rozhodnutia.

36.

Agentúra ECHA, ktorá vstúpila do konania ako vedľajší účastník v prvostupňovom konaní na podporu Komisie, podporuje návrhy Komisie.

37.

Švédske kráľovstvo navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

38.

Dánske kráľovstvo, Fínska republika a Parlament, ako vedľajší účastníci v prvostupňovom konaní na podporu Švédskeho kráľovstva, podporujú návrhy Švédskeho kráľovstva.

39.

Uznesením z 21. novembra 2019 ( 20 ) podpredseda Súdneho dvora vyhovel návrhu Komisie na vydanie predbežného opatrenia na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku až do rozhodnutia o odvolaní proti uvedenému rozsudku.

40.

Dňa 7. júla 2020 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom Dánske kráľovstvo, Švédske kráľovstvo, Parlament, Komisia a ECHA predniesli ústne pripomienky.

41.

Komisia uvádza štyri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom posúdení dôkazného štandardu, ktorý sa týka nedostatku vhodných alternatív podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH. Druhý odvolací dôvod je založený na nezohľadnení diskrečných právomocí Komisie pri stanovení prahovej hodnoty pre technickú a ekonomickú uskutočniteľnosť v rámci analýzy alternatív podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH. Tretí odvolací dôvod je založený na nesprávnom uplatnení článku 60 ods. 4 nariadenia REACH, pokiaľ ide o čiastočný rozsah a podmienky autorizácie v spornom rozhodnutí. Štvrtý odvolací dôvod je založený na nesprávnom posúdení žiadosti o zachovanie účinkov sporného rozhodnutia.

42.

Z dôvodov uvedených nižšie sa domnievam, že prvý, druhý a tretí odvolací dôvod sú nedôvodné, zatiaľ čo štvrtý odvolací dôvod je dôvodný. Za týchto okolností zastávam názor, že bod 2 výroku napadnutého rozsudku by mal byť zrušený a Súdny dvor by mal zachovať účinky sporného rozhodnutia až do jeho nahradenia novým rozhodnutím.

43.

V prvom odvolacom dôvode Komisia, podporovaná všeobecne agentúrou ECHA, v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 79, 81, 85, 86, 90 a 101 napadnutého rozsudku dopustil zjavne nesprávneho právneho posúdenia, a to pokiaľ ide o dôkazný štandard uplatniteľný na nedostupnosť vhodných alternatív podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH.

44.

Po prvé Komisia tvrdí, že Všeobecný súd stanovil nerealizovateľný dôkazný štandard, keď od žiadateľa o autorizáciu a od Komisie požadoval, aby vylúčili všetku vedeckú neistotu s cieľom preukázať, že podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH neexistujú žiadne vhodné alternatívy. Podľa jej názoru hodnotenie alternatív zahŕňa vedecké hodnotenie, ktoré sa vyznačuje značnou neistotou, takže ak má byť akákoľvek táto neistota vylúčená, predstavuje to probatio diabolica (t. j. právnu požiadavku na poskytnutie dôkazu, ktorý nie je možné získať).

45.

Po druhé Komisia kritizuje záver Všeobecného súdu, podľa ktorého ku dňu prijatia sporného rozhodnutia pretrvávala značná neistota, pokiaľ ide o nedostupnosť vhodných alternatív. Tvrdí, že váha dôkazov, vrátane neistoty, preukázala, že alternatívy nedosahovali rovnakú úroveň technickej výkonnosti ako sporné látky. Bola preto oprávnená dospieť na základe uplatnenia nulovej prahovej hodnoty pre pokles technickej výkonnosti k záveru, že alternatívy neboli technicky uskutočniteľné, a preto neboli vhodné na autorizované použitia.

46.

V tejto súvislosti Komisia na pojednávaní zdôraznila, že jej tvrdenie týkajúce sa uplatnenia nulovej prahovej hodnoty pre technickú uskutočniteľnosť alternatív je prípustné, pretože predstavuje právnu otázku, ktorá sa týka posúdenia alternatív Komisiou podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH a nejde o nové tvrdenie, pretože bolo okrem iného uvedené v jej písomných podaniach pred Všeobecným súdom. Tvrdí tiež, že jej odvolanie proti záverom Všeobecného súdu si vyžaduje podrobnejšie rozvinutie tohto tvrdenia.

47.

Švédske kráľovstvo podporované Dánskym kráľovstvom a Parlamentom tvrdia, že prvý odvolací dôvod je neprípustný. Švédske kráľovstvo tvrdí, že uplatnenie nulovej prahovej hodnoty Komisiou pre technickú uskutočniteľnosť alternatív je novým tvrdením, ktoré nebolo vznesené pred Všeobecným súdom, a preto ho Súdny dvor nemôže skúmať v odvolacom konaní. Podľa Dánskeho kráľovstva a Parlamentu sa tento dôvod týka skutkových posúdení zo strany Všeobecného súdu, ktoré Súdny dvor nemôže preskúmať v rámci odvolacieho konania.

48.

Švédske kráľovstvo podporované Dánskym kráľovstvom, Fínskou republikou a Parlamentom ďalej tvrdia, že prvý odvolací dôvod je nedôvodný. Domnievajú sa, že Všeobecný súd nestanovil nerealizovateľný dôkazný štandard, pokiaľ ide o posúdenie nedostupnosti vhodných alternatív a že tvrdenia Komisie sú založené na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku. Švédske kráľovstvo tiež namieta proti uplatneniu nulovej prahovej hodnoty Komisiou pre technickú uskutočniteľnosť alternatív, pretože to nevyplýva zo sporného rozhodnutia ani z iných dokumentov v spise a nie je v súlade s článkom 60 ods. 4 nariadenie REACH. Je to najmä preto, lebo nezohľadňuje skutočnosť, že technická výkonnosť musí byť nevyhnutná na splnenie konkrétnej funkcie použitia, pre ktoré sa žiada autorizácia. Zbavuje tak požiadavku týkajúcu sa nedostupnosti alternatív jej zmyslu, pretože žiadna látka nemá úplne rovnaké technické vlastnosti ako iná látka.

49.

Po prvé Dánske kráľovstvo a Parlament v podstate spochybňujú prípustnosť prvého odvolacieho dôvodu, pretože sa týka posúdenia skutkových okolností a dôkazov Všeobecným súdom, na základe ktorých konštatoval, že Komisia riadne nepreukázala nedostupnosť vhodných alternatív v súlade s článkom 60 ods. 4 nariadenia REACH. Keďže neexistujú tvrdenia, že došlo ku skresleniu skutkových okolností a dôkazov, Súdny dvor nemôže toto posúdenie preskúmať v rámci odvolacieho konania.

50.

Podľa môjho názoru nemôže táto námietka neprípustnosti obstáť. Otázka, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o dôkazný štandard uplatniteľný na nedostupnosť vhodných alternatív podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH sa týka toho, či Všeobecný súd použil ako základ pre posúdenie skutkového stavu správne právne kritérium, čo je právnou otázkou, ktorú môže preskúmať Súdny dvor v rámci odvolania. ( 21 ) Otázka, či Všeobecný súd mohol na základe skutkových okolností a dôkazov, ktoré mal k dispozícii, dospieť k správnemu záveru, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia nedostupnosti vhodných alternatív podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH, sa týka právnej kvalifikácie skutkového stavu veci, ktorú má Súdny dvor právomoc preskúmať v odvolacom konaní. ( 22 )

51.

Po druhé Švédske kráľovstvo spochybňuje prípustnosť prvého odvolacieho dôvodu, pokiaľ ide o tvrdenia Komisie týkajúce sa uplatnenia nulovej prahovej hodnoty pre technickú uskutočniteľnosť alternatív z dôvodu, že ide o nové tvrdenie, ktoré nebolo vznesené pred Všeobecným súdom, a teda nemôže byť posúdené Súdnym dvorom v odvolacom konaní.

52.

Podľa môjho názoru táto námietka neprípustnosti tiež nemôže obstáť. Podľa ustálenej judikatúry odvolateľ má právo podať odvolanie, v rámci ktorého uvedie odvolacie dôvody vyplývajúce zo samotného napadnutého rozsudku, ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť jeho dôvodnosť, ( 23 ) ako je to v prejednávanej veci. Tvrdením, ktoré sa týka uplatnenia nulovej prahovej hodnoty pre technickú uskutočniteľnosť alternatív, sa Komisia snaží preukázať, že z tohto dôvodu neexistovala významná neistota týkajúca sa nedostatku alternatív a že vykonala riadne posúdenie tejto požiadavky podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH. Cieľom tohto tvrdenia je teda spochybniť právnu správnosť uplatnenia tohto ustanovenia Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku. Okrem toho toto tvrdenie uviedla Komisia vo svojich písomných podaniach pred Všeobecným súdom, najmä vo vzťahu k druhej časti prvého žalobného dôvodu Švédskeho kráľovstva, ktorá bola základom pre zrušenie sporného rozhodnutia Všeobecným súdom.

53.

Preto sa domnievam, že prvý odvolací dôvod je prípustný.

54.

V prvom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď stanovil nerealizovateľný dôkazný štandard podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH, tým, že požadoval od žiadateľa o autorizáciu a od Komisie, aby vylúčili akúkoľvek významnú neistotu, že neexistujú vhodné alternatívy. V tejto súvislosti tvrdí, že na základe uplatnenia nulovej prahovej hodnoty pre technickú uskutočniteľnosť alternatív neexistovala v čase prijatia sporného rozhodnutia žiadna významná neistota v jej hodnotení vhodných alternatív.

55.

Podľa môjho názoru je potrebné prvý odvolací dôvod zamietnuť.

56.

Domnievam sa, že výklad bodov 79, 81, 85, 86, 90 a 101 napadnutého rozsudku Komisiou nie je presvedčivý. Tieto body je potrebné vykladať v príslušnom kontexte. Domnievam sa teda, že prvý odvolací dôvod vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku.

57.

Po prvé je zrejmé, že v bodoch 79, 81, 85, 86, 90 a 101 napadnutého rozsudku, vykladaných spoločne najmä s bodmi 77, 78, 84 a 87 až 98 Všeobecný súd nevyžadoval, aby bola zo strany žiadateľa o autorizáciu alebo Komisie vylúčená všetka vedecká neistota. Naopak, v týchto bodoch Všeobecný súd podľa môjho názoru uplatnil primeraný dôkazný štandard spočívajúci v tom, že Komisia musí splniť svoju povinnosť preukázať, pokiaľ ide o informácie predložené v postupe autorizácie, nedostupnosť vhodných alternatív podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH. Všeobecný súd v bode 86 napadnutého rozsudku v skutočnosti konštatoval, že Komisia pred udelením autorizácie neoverila podstatné informácie, ktoré by jej umožnili dospieť k záveru, že chýbajú alternatívy pre všetky požadované použitia alebo že pretrvávajúca neistota bola „zanedbateľná“.

58.

Ako je zrejmé z bodu 77 napadnutého rozsudku, záver Všeobecného súdu uvedený v bode 79 napadnutého rozsudku, že žiadateľ o autorizáciu nesie riziko, že nebude možné preukázať nedostupnosť alternatív, a teda ak pretrvá neistota, nemožno mu udeliť autorizáciu, vyplýva v tejto súvislosti zo znenia článku 60 ods. 4 nariadenia REACH v spojení s bodom 69 odôvodnenia uvedeného nariadenia, podľa ktorého žiadateľ o autorizáciu má dôkazné bremeno v tomto ohľade, a teda nesie riziko v prípade, keď uvedená požiadavka ostane nepreukázaná.

59.

Rovnako, ako uviedlo Švédske kráľovstvo, záver Všeobecného súdu v bode 81 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Komisia nemôže prijať rozhodnutie o autorizácii na základe jednoduchých domnienok sa nemôže vykladať v tom zmysle, že ukladá Komisii nerealizovateľný dôkazný štandard. Z tohto záveru vyplýva, že ak existujú iba domnienky o nedostupnosti vhodných alternatív, táto požiadavka nebola splnená, zatiaľ čo v prípade, ak má Komisia informácie podporujúce tvrdenie, že neexistujú žiadne vhodné alternatívy, je táto požiadavka splnená.

60.

Je tiež potrebné zdôrazniť, že v bode 85 napadnutého rozsudku, vykladanom spolu s bodom 84 tohto rozsudku, Všeobecný súd podľa môjho názoru správne konštatoval, že pokiaľ sú dôkazy predložené žiadateľom o autorizáciu v jeho analýze alternatívnych riešení v rozpore s informáciami poskytnutými tretími stranami alebo členskými štátmi, musí Komisia podrobnejšie preskúmať podmienku týkajúcu sa nedostupnosti alternatívnych riešení, takže ak po takom preskúmaní pretrváva neistota, táto požiadavka nebola splnená a Komisia nie je oprávnená udeliť autorizáciu.

61.

Na tomto základe Všeobecný súd v bode 86 napadnutého rozsudku konštatoval, že ku dňu prijatia sporného rozhodnutia Komisia riadne neukončila svoje preskúmanie nedostupnosti alternatív a že pri neexistencii podrobnejšieho posúdenia uvedenej podmienky nebolo možné autorizáciu udeliť. Je zrejmé, že tento záver bol založený na niekoľkých úvahách uvedených v bodoch 87 až 98 napadnutého rozsudku.

62.

Všeobecný súd konkrétne v bode 90 napadnutého rozsudku, v spojení s bodmi 88 a 89 tohto rozsudku konštatoval, že informácie predložené jednou zainteresovanou stranou vzbudili pochybnosť o tvrdeniach žiadateľa uvedeného v jeho analýze alternatív, že sporné látky sa vyznačovali vysokou technickou výkonnosťou, ktorú nedosahuje žiadne iné alternatívne riešenie.

63.

Všeobecný súd tiež v bode 101 napadnutého rozsudku zamietol tvrdenie Komisie, podľa ktorého vykonala ďalšie analýzy nedostupnosti vhodných alternatív z dôvodu, že tieto analýzy spočívali vo vyžiadaní si dodatočných informácií od žiadateľa, ktoré nepriniesli žiadne spresnenie týkajúce sa použití, pre ktoré neexistovali alternatívy.

64.

Za týchto okolností nie sú tvrdenia Komisie týkajúce sa uplatnenia nulovej prahovej hodnoty pre technickú uskutočniteľnosť alternatív presvedčivé, keďže Všeobecný súd sa k uvedenej veci v bodoch napadnutého rozsudku spochybnených Komisiou nevyjadril. Bez ohľadu na uplatnenie tejto prahovej hodnoty zo strany Komisie, tvrdenia v tomto zmysle nepreukazujú tvrdenie, že Všeobecný súd stanovil nerealizovateľný dôkazný štandard podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH. Ako vyplýva z bodov 86, 90 a 101 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd sa podľa môjho názoru správne domnieval, že vzhľadom na informácie týkajúce sa technickej výkonnosti sporných látok existovali jasné dôkazy o tom, že posúdenie nedostupnosti alternatív zo strany Komisie nebolo ukončené a Komisia dostatočne nevysvetlila, prečo nepovažovala alternatívy za vhodné.

65.

Navrhujem preto zamietnuť prvý odvolací dôvod ako nedôvodný.

66.

V druhom odvolacom dôvode Komisia, podporovaná vo všeobecnosti agentúrou ECHA, v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil zjavne nesprávneho právneho posúdenia v bodoch 86, 90 a 96 napadnutého rozsudku tým, že nezohľadnil diskrečnú právomoc Komisie pri stanovení prahovej hodnoty pre technickú a ekonomickú uskutočniteľnosť v rámci analýzy alternatív podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH. V dôsledku toho sa domnieva, že Všeobecný súd uplatnil nesprávne kritérium pri súdnom preskúmaní a nahradil Komisiu pri posudzovaní príslušných spoločenských, ekonomických a technických hľadísk.

67.

Komisia tvrdí, že sporné rozhodnutie je založené na uplatnení nulovej prahovej hodnoty pre pokles technickej výkonnosti a že žiadna alternatíva túto prahovú hodnotu nespĺňala. Podľa jej názoru prístup Všeobecného súdu nezohľadnil túto skutočnosť a zamenil tieto dva aspekty. Komisia sa domnieva, že nepochybila, keď stanovila nulovú prahovú hodnotu a potom posúdila alternatívy s ohľadom na túto prahovú hodnotu, pretože nie je možné posúdiť technickú uskutočniteľnosť alternatívy bez toho, aby bolo stanovené, akú hodnotu poklesu výkonnosti možno považovať za prijateľnú, čo platí podobne aj v prípade ekonomickej uskutočniteľnosti. Toto rozhodnutie patrí do jej voľnej úvahy a vyžaduje, aby zvážila jednotlivé aspekty. Komisia tvrdí, že posúdenie alternatív z jej strany preto spadá pod súdne preskúmanie založené na zjavne nesprávnom posúdení, ako Všeobecný súd správne konštatoval v rozsudku zo 4. apríla 2019, ClientEarth/Komisia (T‑108/17, EU:T:2019:215), ktoré však neuplatnil v napadnutom rozsudku.

68.

Švédske kráľovstvo, podporované Dánskym kráľovstvom tvrdí, že druhý odvolací dôvod je neprípustný z dvoch dôvodov. Po prvé sporné závery Všeobecného súdu sa týkajú skutkovej otázky. Po druhé tvrdenie spočívajúce v uplatnení nulovej prahovej hodnoty pre technickú uskutočniteľnosť alternatív zo strany Komisie nebolo pred Všeobecným súdom vznesené, a teda predstavuje nové tvrdenie, ktoré nemožno uplatniť v odvolacom konaní.

69.

Švédske kráľovstvo podporované Dánskym kráľovstvom, Fínskou republikou a Parlamentom ďalej tvrdí, že druhý odvolací dôvod je nedôvodný.

70.

Švédske kráľovstvo a Parlament po prvé tvrdia, že prístup Komisie spočívajúci v stanovení nulovej prahovej hodnoty nevyplýva zo sporného rozhodnutia, ani Komisia toto tvrdenie nepredložila pred Všeobecným súdom. Švédske kráľovstvo teda tvrdí, že žiadny dôkaz nepreukazuje tvrdenia Komisie, že Všeobecný súd nezohľadnil túto skutočnosť alebo že porušil diskrečné právomoci Komisie. Parlament uvádza, že hoci toto tvrdenie predstavuje čisto „retroaktívnu rekonštrukciu“, je v každom prípade irelevantné, či Komisia stanovila takúto prahovú hodnotu, pretože Všeobecný súd založil svoje závery na skutočnosti, že Komisia nebola schopná s konečnou platnosťou preukázať nedostatok alternatív a v spornom rozhodnutí pripúšťa, že nie je jasné, či existujú alternatívy, ktoré zodpovedajú stanoveným kritériám.

71.

Po druhé Švédske kráľovstvo spolu s Dánskym kráľovstvom, Fínskou republikou a Parlamentom tvrdia, že prístup Komisie spočívajúci v stanovení nulovej prahovej hodnoty je v rozpore s nariadením REACH. Švédske kráľovstvo tvrdí, že Všeobecný súd správne rozhodol, že alternatívy musia byť posudzované konkrétne z hľadiska ich stanoveného použitia, a teda Komisia stanovením prahovej hodnoty poklesu výkonnosti bez zohľadnenia funkcie, pre ktorú je táto výkonnosť nevyhnutná, pokiaľ ide o stanovené použitie, nedodržala článok 60 ods. 4 nariadenia REACH. Dánske kráľovstvo a Parlament zdôrazňujú, že takýto prístup nie je v súlade so znením a cieľmi nariadenia REACH a môže zbaviť požiadavku týkajúcu sa nedostupnosti alternatív jej podstaty, pretože obmedzuje nahradzovanie založené na alternatívach, ktoré majú rovnocenné vlastnosti ako sporná látka. Fínska republika sa tiež domnieva, že technická výkonnosť by mala byť posudzovaná osobitne pre každé použitie a že prístup Komisie vedie k príliš jednoduchému povoľovaniu látok vzbudzujúcich veľmi veľké obavy, čo narúša režim autorizácie.

72.

Po prvé Švédske kráľovstvo spolu s Dánskym kráľovstvom v podstate spochybňujú prípustnosť druhého odvolacieho dôvodu z dôvodu, že sa týka posúdenia skutkových okolností a dôkazov Všeobecným súdom, na základe ktorých Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia riadne nepreukázala nedostupnosť alternatív, ktoré vzhľadom na neexistenciu tvrdení, že skutkové okolnosti a dôkazy sú skreslené, nemôže Súdny dvor v odvolacom konaní preskúmať.

73.

Nesúhlasím s touto námietkou neprípustnosti. Ako som uviedol v bode 50 vyššie, otázka, či Všeobecný súd mohol na základe skutkových okolností a dôkazov, ktoré mal k dispozícii, oprávnene dospieť k záveru, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia nedostupnosti vhodných alternatív, sa týka právnej kvalifikácie skutkových okolností vo veci samej, ktorú má Súdny dvor právomoc preskúmať v odvolacom konaní.

74.

Po druhé Švédske kráľovstvo spolu s Dánskym kráľovstvom spochybňujú prípustnosť druhého odvolacieho dôvodu z dôvodu, že tvrdenie Komisie týkajúce sa toho, že uplatnila nulovú prahovú hodnotu pre technickú uskutočniteľnosť alternatív je novým tvrdením, ktoré nebolo vznesené pred Všeobecným súdom, a preto ho nemôže Súdny dvor v odvolacom konaní preskúmať.

75.

S touto námietkou neprípustnosti tiež nesúhlasím. Na základe analýzy predloženej v bode 52 vyššie je potrebné považovať tvrdenie Komisie týkajúce sa uplatnenia nulovej hodnoty pre technickú uskutočniteľnosť alternatív za prípustné, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, pretože cieľom tohto tvrdenia je spochybnenie právnej opodstatnenosti záverov Všeobecného súdu, podľa ktorých Komisia nevykonala riadne posúdenie nedostupnosti vhodných alternatív v zmysle článku 60 ods. 4 nariadenia REACH a zakladá sa na tvrdeniach Komisie predložených v konaní pred Všeobecným súdom.

76.

Domnievam sa teda, že druhý odvolací dôvod je prípustný.

77.

V druhom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nesprávne vyložil diskrečnú právomoc, ktorú má Komisia pri stanovení prahovej hodnoty pre technickú a ekonomickú uskutočniteľnosť alternatív podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH a mieru súdneho preskúmania jej rozhodnutí prijatých na základe tohto ustanovenia.

78.

Ako bolo uvedené v bode 61 vyššie, Všeobecný súd v bode 86 napadnutého rozsudku konštatoval, že ku dňu prijatia sporného rozhodnutia Komisia riadne nepreukázala nedostupnosť alternatív podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH. Tento záver bol založený na niekoľkých úvahách uvedených v bodoch 87 až 98 napadnutého rozsudku.

79.

Všeobecný súd konkrétne v bode 90 napadnutého rozsudku konštatoval, že informácie predložené jednou zainteresovanou stranou naznačujú, že za určitých podmienok existovali na trhu Únie dostupné alternatívne riešenia pre všetky použitia uvedené v žiadosti o autorizáciu.

80.

Všeobecný súd tiež v bode 96 napadnutého rozsudku konštatoval, že z odôvodnení 8, 9 a 12 sporného rozhodnutia vyplýva, že Komisia mala ešte pochybnosti v súvislosti s nedostupnosťou technicky uskutočniteľných alternatív pre všetky použitia, na ktoré sa vzťahuje žiadosť o autorizáciu.

81.

Podľa môjho názoru tieto závery nie sú poznačené žiadnym nesprávnym právnym posúdením.

82.

Po prvé chcem poznamenať, že stanovenie prahovej hodnoty pre technickú alebo ekonomickú uskutočniteľnosť alternatív zo strany Komisie nie je uvedené v spornom rozhodnutí ani v napadnutom rozsudku, či už v súhrne tvrdení Komisie v bodoch 51 až 56 tohto rozsudku alebo v záveroch Všeobecného súdu. Napadnutý rozsudok v skutočnosti nevyjadruje všeobecné stanovisko k diskrečným právomociam Komisie posudzovať technickú alebo ekonomickú uskutočniteľnosť alternatív. V dôsledku toho sa zdá, ako uviedli Švédske kráľovstvo a Parlament, že neexistujú žiadne dôkazy preukazujúce tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa Všeobecný súd dopustil pochybenia, keď nezohľadnil, že v spornom rozhodnutí uplatnila nulovú prahovú hodnotu pre technickú výkonnosť alebo nezohľadnil jej diskrečné právomoci stanoviť prahové hodnoty pre technickú a ekonomickú uskutočniteľnosť alternatív.

83.

Okrem toho, záver Všeobecného súdu uvedený v bode 96 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o odôvodnenia 8, 9 a 12 sporného rozhodnutia sa nezdá byť hodný kritiky. Ako je uvedené v bodoch 24 a 25 vyššie, Komisia v odôvodneniach 8, 9 a 12 sporného rozhodnutia uznala, že je „zložité preukázať nedostupnosť technicky uskutočniteľných alternatív pre všetky [neoficiálny preklad]“ uvedené použitia, na ktoré sa vzťahuje žiadosť. Záver Všeobecného súdu teda vyplýva zo znenia týchto odôvodnení. Tvrdenia Komisie, že uplatnila nulovú prahovú hodnotu pre technickú uskutočniteľnosť a zistila, že žiadne alternatívy nespĺňajú túto prahovú hodnotu, to nevyvracajú.

84.

Vzhľadom na to, pokiaľ Komisia tvrdí, že uplatnenie nulovej prahovej hodnoty pre technickú uskutočniteľnosť alternatív je základom sporného rozhodnutia, objavuje sa otázka, či je takýto prístup v súlade s nariadením REACH. Tento prístup chápem tak, že vhodná alternatíva je technicky uskutočniteľná, iba ak ponúka na stanovené použitie rovnaké technické parametre ako sporné látky. Na základe toho sa domnievam, že ako uviedlo Dánske kráľovstvo, Fínska republika, Švédske kráľovstvo a Parlament, existujú silné náznaky, so zreteľom na znenie a ciele nariadenia REACH, že tento prístup nie je v súlade s režimom udeľovania autorizácii zavedeným týmto nariadením. Nie je ani v súlade s napadnutým rozsudkom.

85.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že Všeobecný súd uviedol v bodoch 70 až 76 napadnutého rozsudku svoj výklad pojmu vhodná alternatíva v zmysle nariadenia REACH. Konkrétne uviedol, že podľa usmernenia vydaného agentúrou ECHA alternatíva je možná náhrada za príslušnú látku a mala by byť schopná nahradiť funkciu, ktorú vykonáva táto látka. Podľa jej názoru je pojem vhodná alternatíva pojmom, ktorý je nielen bezpečnejší, ale aj „ekonomicky a technicky uskutočniteľný“ v zmysle článku 55 nariadenia REACH. Táto fráza podľa Všeobecného súdu znamená, že vhodné alternatívy sa neobmedzujú na existenciu alternatívnych látok alebo technológií abstraktne alebo v podmienkach, ktoré sú iba výnimočnej povahy, ale že posúdenie musí byť vykonané z hľadiska schopnosti vyrábať tieto látky, uskutočniteľnosti týchto technológií a právnych a faktických požiadaviek na ich uvedenie do obehu.

86.

Všeobecný súd ďalej poznamenal, že posúdenie vhodných alternatív zahŕňa aj subjektívne kritérium, či sú alternatívy technicky a ekonomicky uskutočniteľné „pre žiadateľa“ o autorizáciu podľa článku 60 ods. 5 písm. b) nariadenia REACH, takže ak je alternatíva dostupná vo všeobecnosti, ale pre žiadateľa ešte nie je dostupná, je možné udeliť autorizáciu, ak tento žiadateľ predloží substitučný plán, ako je uvedené v tomto nariadení, pre prípadné nahradenie látky alternatívou.

87.

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že požiadavka týkajúca sa nedostupnosti vhodných alternatív podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH vyžaduje konkrétne posúdenie zohľadňujúce objektívne a subjektívne kritériá, pokiaľ ide o schopnosť alternatívy nahradiť funkciu, ktorú látka vzbudzujúca veľmi veľké obavy plní vo vzťahu k použitiam, ktoré požaduje žiadateľ o autorizáciu.

88.

Je tiež potrebné zdôrazniť, že hoci nariadenie REACH neobsahuje žiadne definície pojmov ako vhodná alternatíva alebo technická a ekonomická uskutočniteľnosť, zo znenia nariadenia REACH možno konkrétne odvodiť, že alternatívy na účely článku 60 ods. 4 a 5 uvedeného nariadenia musia byť „vhodné“ a „uskutočniteľné“, že musia byť schopné na základe rozumného posúdenia ceny, dostupnosti a výkonnosti plniť funkciu, ktorú má sporná látka. ( 24 ) To podporuje najmä článok 60 ods. 4 písm. d) („každej alternatívnej látky alebo technológie“) a článok 60 ods. 5 („všetky dôležité aspekty“) nariadenia REACH, ktoré dokazujú široké chápanie vhodnej alternatívy, ktorá môže byť spôsobilá nahradiť danú látku a neobmedzuje sa iba na presné („úplné“) náhrady. To sa odráža aj v usmerneniach agentúry ECHA, v ktorých sa uvádza, že technická uskutočniteľnosť alternatívy je založená na alternatívnom plnení alebo nahradení funkcie, ktorú látka plní, zatiaľ čo ekonomická uskutočniteľnosť sa sústreďuje na zmeny v nákladoch a príjmoch žiadateľa o autorizáciu v dôsledku prechodu na alternatívu. ( 25 )

89.

Okrem toho by posúdenie nedostupnosti vhodných alternatív malo zohľadniť najmä cieľ sledovaný nariadením REACH, ktorým je zabezpečenie vysokej úrovne ochrany zdravia ľudí a životného prostredia podľa článku 1 ods. 1 uvedeného nariadenia, ako aj osobitný cieľ režimu autorizácie stanovený v článku 55 uvedeného nariadenia, ktorým je zabezpečiť, aby boli látky vzbudzujúce veľké obavy postupne nahradené vhodnými alternatívami, ak sú ekonomicky a technicky uskutočniteľné (pozri body 9 a 10 vyššie).

90.

Vzhľadom na tieto úvahy sa nedomnievam, že by uplatnenie nulovej prahovej hodnoty pre technickú uskutočniteľnosť alternatív zo strany Komisie, ako je opísané v bode 84 vyššie, bolo v súlade so širokým poňatím vhodných alternatív, stanoveným v nariadení REACH a so závermi Všeobecného súdu, že posúdenie vhodných alternatív sa musí posudzovať konkrétne z hľadiska relevantných okolností a možností alternatívy plniť funkciu látky pre stanovené použitia. Ak je stanovená prahová úroveň poklesu výkonnosti bez zohľadnenia funkcie, ktorú má látka plniť a pre ktorú je uvedená výkonnosť nutná pre požadované použitia, potom taký prístup prehliada skutočnosť, že technická uskutočniteľnosť alternatívy by mala byť posúdená s ohľadom na funkciu, ktorá sa má plniť pre stanovené použitie a nie s ohľadom na výkonnosť látky vzbudzujúcej veľké obavy. V dôsledku toho taký prístup môže zbaviť požiadavku týkajúcu sa nedostupnosti vhodných alternatív podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH jej podstaty, pretože neprípustným spôsobom obmedzuje škálu možných alternatív.

91.

Takýto prístup je teda zrejme v rozpore s cieľom nariadenia REACH, ktorým je ochrana zdravia ľudí a životného prostredia, v rozsahu, v akom môže viesť k udeleniu autorizácii v situáciách, keď v skutočnosti môžu byť dostupné vhodné alternatívy. Z rovnakých dôvodov narúša cieľ režimu autorizácie uvedený v článku 55 nariadenia REACH, ktorým je podpora postupného nahradzovania látok vzbudzujúcich veľké obavy, pretože to môže viesť k možnosti nahradenia iba vo výnimočných prípadoch, keď to nevedie k žiadnemu poklesu efektívnosti.

92.

Nakoniec podľa môjho názoru výhrady založené na miere súdneho preskúmania sporného rozhodnutia nie sú presvedčivé. Konkrétne odkaz Komisie na rozsudok Všeobecného súdu zo 4. apríla 2019, ClientEarth/Komisia (T‑108/17, EU:T:2019:215) ( 26 ), sa mi javí ako nevhodný. Ako uviedla Fínska republika, okolnosti, ktoré nastali v prejednávanej veci, sa líšia od okolností v uvedenom rozsudku najmä preto, že tento rozsudok sa netýkal preskúmania rozhodnutia Komisie o autorizácii na základe nariadenia REACH Všeobecným súdom, ale naopak rozhodnutia Komisie o zamietnutí žiadosti o vnútorné preskúmanie rozhodnutia o autorizácii podľa článku 10 nariadenia č. 1367/2006, ktorým sa vykonávajú povinnosti obsiahnuté v Aarhuskom dohovore ( 27 ).

93.

Okrem toho v tomto rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že jeho preskúmanie zjavného pochybenia súvisí s posúdením komplexného skutkového stavu inštitúciou Únie, takže dôkazy predložené žalobcom musia byť dostačujúce na to, aby sa posúdenie skutkového stavu v tomto akte prijatom príslušnou inštitúciou stalo neprijateľným. ( 28 ) Naproti tomu sa sporné body napadnutého rozsudku netýkajú prijateľnosti skutkových posúdení Komisie ako základu pre autorizáciu, ale naopak nesplnenia jej povinnosti posúdiť nedostupnosť vhodných alternatív podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH. Rovnako nevidím nijaký základ pre tvrdenie, že Všeobecný súd nahradil Komisiu pri hodnotení dostupnosti alternatív, pretože Všeobecný súd o tejto otázke v týchto bodoch nerozhodol.

94.

Navrhujem preto, aby bol druhý odvolací dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

95.

V treťom odvolacom dôvode Komisia, podporovaná vo všeobecnosti agentúrou ECHA, tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 86, 97 a 98 napadnutého rozsudku dopustil zjavne nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o sporné rozhodnutie. Tento dôvod je rozdelený na dve časti.

96.

V prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil, že sporné rozhodnutie neautorizovalo všetky spôsoby použitia uvedené v žiadosti o autorizáciu, ale naopak predstavovalo čiastočné povolenie pre určité použitia sporných látok, pre ktoré boli vlastnosti technickej výkonnosti týchto látok potrebné na stanovené použitie. Tvrdí teda, že sporné rozhodnutie nemožno vykladať v tom zmysle, že požiadavky článku 60 ods. 4 nariadenia REACH neboli pri čiastočnom povolení splnené.

97.

V druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu Komisia spochybňuje záver Všeobecného súdu, podľa ktorého určité podmienky v spornom rozhodnutí naznačovali, že posúdenie nedostupnosti alternatív podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH nebolo dokončené. Podľa jej názoru je možné obmedziť rozsah autorizácie prostredníctvom objektívnych kritérií a vymedziť autorizované použitia odkazom na požadované funkcie, ako to bolo urobené v článku 1 ods. 1 a 2 sporného rozhodnutia. Podľa Komisie podmienky stanovené v článku 1 ods. 3 písm. d) a e) uvedeného rozhodnutia týkajúce sa povinnosti držiteľa autorizácie a jeho následných užívateľov podávať správy mali za cieľ zlepšiť informácie dostupné agentúre ECHA a Komisii vo fáze preskúmania alebo ešte skôr. Komisia tiež tvrdí, že nedelegovala na príslušné orgány členského štátu diskrečnú úlohu posúdiť alternatívy podľa článku 3 písm. b) sporného rozhodnutia. Vzhľadom na ustanovenia nariadenia REACH týkajúce sa úlohy členských štátov pri vykonávaní a presadzovaní tohto nariadenia, akými sú články 122, 125 a 126 a odôvodnenia 119 až 121, sa Komisia domnieva, že neumožnenie členským štátom vykonávať úlohy monitorovania a overovania pre zabezpečenie súladu v súvislosti s autorizáciou nezohľadňuje rozdelenie právomocí ustanovené v tomto nariadení a mohlo mať nepriaznivé účinky na ľudské zdravie a životné prostredie.

98.

Dánske kráľovstvo tvrdí, že tretí odvolací dôvod je neprípustný, pretože sa zakladá na posúdení skutkových okolností a dôkazov Všeobecným súdom, ktoré nemožno v odvolacom konaní preskúmať.

99.

Švédske kráľovstvo podporované Dánskym kráľovstvom, Fínskou republikou a Parlamentom ďalej tvrdí, že tretí odvolací dôvod je nedôvodný. Domnievajú sa, že Všeobecný súd správne konštatoval, že Komisia nedospela k záveru o nedostupnosti alternatív, ako to vyplýva z podmienok uvedených v spornom rozhodnutí, ktoré ukladajú držiteľovi autorizácie a jeho následným užívateľom povinnosť poskytnúť informácie o dostupnosti vhodných alternatív a následným užívateľom povinnosť zdržať sa používania sporných látok v prípade, že identifikovali alternatívu. Zdôrazňujú, že aj keď je možné obmedziť rozsah autorizácie objektívnymi kritériami, Komisia nemôže formulovať podmienky, ktoré predstavujú požiadavky, ktoré je zodpovedná posúdiť podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH. Švédske kráľovstvo tiež tvrdí, že Komisia nemôže delegovať na príslušné orgány členských štátov úlohy, ktoré sú jej zverené na základe nariadenia REACH; tieto orgány majú právomoc vynucovať rozhodnutia o autorizácii, nemôžu však zaujať stanovisko k tomu, či sú splnené požiadavky uvedené v článku 60 ods. 4 tohto nariadenia.

100.

Dánske kráľovstvo v podstate spochybňuje prípustnosť tretieho odvolacieho dôvodu z dôvodu, že sa týka skutkového posúdenia Všeobecným súdom, na základe ktorého konštatoval, že Komisia náležite nepreukázala nedostupnosť alternatív podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH, ktoré Súdny dvor nemôže v odvolacom konaní preskúmať.

101.

Podľa môjho názoru nemôže táto námietka neprípustnosti obstáť. Ako bolo uvedené v bodoch 50 a 73 vyššie, otázka, či Všeobecný súd mohol na základe skutkových okolností a dôkazov, ktoré mal k dispozícii, dospieť k oprávnenému záveru, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia nedostatku vhodných alternatív, sa týka právnej kvalifikácie skutkových okolností prejednávanej veci, o ktorej má Súdny dvor právomoc rozhodnúť v odvolacom konaní.

102.

Preto sa domnievam, že tretí odvolací dôvod je prípustný.

103.

V rámci tretieho odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nesprávne použil článok 60 ods. 4 nariadenia REACH na sporné rozhodnutie. V prvej časti tohto dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa nesprávne domnieval, že povolila všetky spôsoby použitia uvedené v žiadosti o autorizáciu, pričom udelila iba čiastočnú autorizáciu. V druhej časti tohto dôvodu Komisia kritizuje závery Všeobecného súdu, podľa ktorých určité podmienky sporného rozhodnutia preukazujú, že autorizáciu udelila skôr, ako vykonala dostatočné preskúmanie nedostupnosti alternatív.

104.

Na úvod je potrebné uviesť, že prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu je zrejme skutkovo nepodložená. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Všeobecný súd v bode 97 napadnutého rozsudku, v spojení s bodmi 54 až 56 konštatoval, že sporné rozhodnutie nepovolila všetky požadované použitia, ale „sa obmedzuje iba na prípady“, v ktorých boli nevyhnutné výkonnostné vlastnosti sporných látok.

105.

Napriek tomu je pravda, ako tvrdí Komisia v prvej a druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu, že Všeobecný súd v bodoch 97 a 98 napadnutého rozsudku konštatoval, že podmienky, ktoré Komisia pripojila k autorizácii, potvrdzujú jeho záver v bode 86 napadnutého rozsudku, že Komisia v čase prijatia sporného rozhodnutia riadne nepreukázala nedostupnosť alternatív.

106.

Všeobecný súd v bode 97 napadnutého rozsudku konštatoval, že sa podmienka uvedená v článku 1 ods. 1 a 2 sporného rozhodnutia, podľa ktorej Komisia obmedzila autorizáciu na tie prípady, keď bola prítomnosť zložení obsahujúcich sporné látky skutočne nevyhnutná, rovnala konštatovaniu, že následný užívateľ sa bude musieť zakaždým, keď identifikuje alternatívu, zdržať používania sporných látok. Všeobecný súd zastával názor, že uvedená podmienka bola silným indikátorom skutočnosti, že v čase prijatia sporného rozhodnutia Komisia sama nepovažovala posúdenie nedostupnosti alternatív za ukončené.

107.

Všeobecný súd ďalej v bode 98 napadnutého rozsudku konštatoval, že podmienky uvedené v článku 1 ods. 3 písm. d) a e) sporného rozhodnutia, podľa ktorých následní užívatelia po držiteľovi autorizácie musia poskytnúť informácie týkajúce sa vhodných a dostupných alternatív, ktoré podrobne odôvodňujú nevyhnutnosť používať sporné látky a držiteľ autorizácie musí predložiť správu, v ktorej spresní opis použití autorizovaných na základe alternatív poskytnutých následnými užívateľmi, boli dôkazom, že posúdenie Komisie týkajúce sa nedostupnosti alternatív ešte nebolo ukončené.

108.

Podľa môjho názoru v týchto záveroch nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu.

109.

Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH je nedostupnosť vhodných alternatív nevyhnutnou podmienkou pre udelenie autorizácie podľa tohto ustanovenia, a teda posúdenie tejto požiadavky musí byť ukončené pred prijatím sporného rozhodnutia. Aj keď nariadenie REACH všeobecne vyžaduje, aby boli v autorizácii stanovené podmienky (pozri bod 13 vyššie), a ako zdôrazňuje Komisia, podľa všetkého nebráni obmedzeniu rozsahu autorizácie prostredníctvom objektívnych kritérií, z článku 60 ods. 4 nariadenia REACH vyplýva, že Komisia nemôže podrobiť autorizáciu podmienkam, ktoré má na základe uvedeného ustanovenia povinnosť posúdiť. Ako Všeobecný súd podľa môjho názoru správne uviedol v bodoch 82 a 83 napadnutého rozsudku, možnosť doplniť autorizáciu určitými podmienkami nemožno najmä využívať ako prostriedok na to, aby bolo Komisii umožnené ponechať otvorenú otázku, či boli splnené požiadavky článku 60 ods. 4 nariadenia REACH, alebo na zahojenie nedostatkov v posúdení, ktoré musí na základe uvedeného ustanovenia vykonať.

110.

V dôsledku toho sa domnievam, že Komisia nie je oprávnená podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH podmieniť autorizáciu požiadavkou nedostupnosti žiadnych vhodných alternatív k danej látke, čo sa odráža v podmienke v článku 1 ods. 1 a 2 sporného rozhodnutia, že výkonnosť musí byť technicky uskutočniteľná iba pri použití sporných látok a že táto výkonnosť je nevyhnutná pre stanovené použitie (pozri bod 26 vyššie). Podľa môjho názoru táto podmienka v podstate ponecháva na držiteľovi autorizácie a následných užívateľoch, aby sami rozhodli, či existuje vhodná alternatíva. Ako správne uviedol Všeobecný súd, táto podmienka teda znamená, že Komisia nedokončila posúdenie požadované podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH.

111.

Súhlasím tiež s výkladom Všeobecného súdu o podmienkach uvedených v článku 1 ods. 3 písm. d) a e) sporného rozhodnutia. Článok 1 ods. 3 písm. d) tohto rozhodnutia konkrétne ukladá následným užívateľom povinnosť poskytnúť informácie o dostupnosti alternatív a odôvodniť potrebu použitia sporných látok, zatiaľ čo článok 1 ods. 3 písm. e) tohto rozhodnutia ukladá držiteľovi autorizácie povinnosť predložiť správu o týchto informáciách predložených jeho následnými užívateľmi a na základe týchto informácií spresniť opis autorizovaných použití (pozri body 27 a 28 vyššie). Podľa môjho názoru tieto podmienky v podstate znamenajú, že od držiteľa povolenia a jeho následných užívateľov sa požaduje, aby poskytli informácie určené na posúdenie nedostupnosti alternatív pre použitie sporných látok po tom, čo boli tieto použitia autorizované Komisiou. Domnievam sa teda, že aj táto podmienka naznačuje, že posúdenie Komisie týkajúce sa nedostupnosti alternatív nebolo dokončené.

112.

Možno dodať, že podobné závery je možné vyvodiť aj v súvislosti s článkom 3 písm. b) sporného rozhodnutia, ktorý uvádza, že následní užívatelia držiteľa autorizácie musia na žiadosť príslušného orgánu členského štátu odôvodniť, prečo sa uplatňujú podmienky uvedené v článku 1 ods. 1 a 2 tohto rozhodnutia a prečo sú výkonnostné parametre potrebné na stanovené použitie (pozri bod 29 vyššie). Podľa môjho názoru v podstate stanovuje, že príslušné orgány členských štátov musia overiť, či následní užívatelia správne určili, že vhodné alternatívy použitia sporných látok sú nedostupné. Je možné sa domnievať, že to ďalej dokazuje skutočnosť, že hodnotenie Komisie týkajúce sa nedostupnosti alternatív nebolo dokončené. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, z ustanovení nariadenia REACH týkajúcich sa úlohy členských štátov pri vykonávaní a presadzovaní tohto nariadenia nič nenasvedčuje tomu, že môžu vykonávať úlohy, ktoré spadajú do povinnosti posúdenia Komisie podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH.

113.

Navrhujem preto, aby bol tretí odvolací dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

114.

V rámci štvrtého subsidiárneho odvolacieho dôvodu Komisia, podporovaná vo všeobecnosti agentúrou ECHA, tvrdí, že bod 2 výroku napadnutého rozsudku, ktorým Všeobecný súd zamietol zachovať účinky sporného rozhodnutia, je založený na zjavne nesprávnom právnom posúdení v bode 112 uvedeného rozsudku.

115.

Po prvé Komisia tvrdí, že bod 112 napadnutého rozsudku vychádza z nesprávneho predpokladu, ktorý ako pripúšťa, rovnako uviedla vo svojich písomných podaniach pred Všeobecným súdom, že zrušenie sporného rozhodnutia má za následok zákaz uvádzania sporných látok na trh. Podľa jej názoru má zrušenie sporného rozhodnutia za následok obnovenie právneho stavu existujúceho pred jeho prijatím, čo znamená, že so zreteľom na prechodné pravidlá v článku 56 ods. 1 písm. d) nariadenia REACH môžu byť sporné látky naďalej používané a uvádzané na trh žiadateľom a jeho následnými užívateľmi pre požadované použitia, až pokiaľ Komisia prijme nové rozhodnutie o žiadosti o autorizáciu.

116.

Po druhé Komisia tvrdí, že okamžitý účinok zrušenia sporného rozhodnutia predstavuje výrazne zvýšené riziko pre ľudské zdravie a životné prostredie, pretože sporné látky by sa mohli používať a uvádzať na trh bez toho, aby podliehali podmienkam a obmedzeniam stanoveným v spornom rozhodnutí. Tvrdí preto, že aj keby boli zamietnuté ďalšie odvolacie dôvody, Súdny dvor by mal zrušiť bod 2 výroku napadnutého rozsudku a zachovať účinky sporného rozhodnutia až do jeho nahradenia novým rozhodnutím.

117.

Švédske kráľovstvo, podporované Dánskym kráľovstvom a Fínskou republikou, tvrdí, že štvrtý odvolací dôvod je nedôvodný.

118.

Švédske kráľovstvo spolu s Fínskou republikou tvrdí, že hoci sa účinky zrušenia sporného rozhodnutia líšia od účinkov predpokladaných Všeobecným súdom, zamietnutie návrhu Komisie Všeobecným súdom je dôvodné, pretože podmienky pre zachovanie účinkov sporného rozhodnutia nie sú splnené. Tieto členské štáty konkrétne tvrdia, že zrušenie tohto rozhodnutia nemá pre DCC Maastricht vážne následky, pretože môže pokračovať v uvádzaní sporných látok na trh na požadované použitia, kým Komisia neprijme nové rozhodnutie. Nepredstavuje tiež riziká pre ľudské zdravie a životné prostredie, pretože existujú platné pravidlá Únie na ochranu pracovníkov pred vystavením sa príslušným látkam. ( 29 ) Komisia takisto nepreukázala, že by množstvá autorizované sporným rozhodnutím boli nižšie ako množstvá uvedené v žiadosti o autorizáciu.

119.

Dánske kráľovstvo tvrdí, že prechodné pravidlá uvedené v článku 56 ods. 1 písm. d) nariadenia REACH strácajú platnosť, keď Komisia prijme svoje rozhodnutie, a nemožno ich obnoviť v prípade zrušenia tohto rozhodnutia, ako je to v prejednávanej veci, pretože by to bolo v rozpore s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň ochrany ľudského zdravia a životného prostredia, ktorý sleduje toto nariadenie. Podľa názoru Dánskeho kráľovstva toto ustanovenie stanovuje výnimku zo všeobecného zákazu používania a uvádzania na trh látok vzbudzujúcich veľmi veľké obavy, a preto sa má vykladať reštriktívne.

120.

V rámci štvrtého subsidiárneho odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol jej návrh na zachovanie účinkov sporného rozhodnutia. Navrhuje, aby Súdny dvor zrušil bod 2 výroku napadnutého rozsudku a zachoval účinky sporného rozhodnutia, kým Komisia prijme nové rozhodnutie o žiadosti o autorizáciu.

121.

Je potrebné poznamenať, že Súdny dvor bude musieť rozhodnúť o tomto odvolacom dôvode iba v prípade, ak zamietne ostatné odvolacie dôvody a potvrdí zrušenie sporného rozhodnutia, ako navrhujem.

122.

Na úvod chcem uviesť, že štvrtý odvolací dôvod je dôvodný. Dôvody, pre ktoré som dospel k uvedenému záveru, sú nasledujúce.

123.

Je potrebné pripomenúť, že zrušenie aktu Únie má spravidla za následok jeho odstránenie z právneho poriadku Únie odo dňa nadobudnutia platnosti tohto aktu, to znamená, že má retroaktívne (ex tunc) účinky. ( 30 ) Podľa ustálenej judikatúry, ktorá bola spomenutá v bodoch 109 až 111 napadnutého rozsudku, článok 264 druhý odsek ZFEÚ teda umožňuje súdom Únie zmierniť retroaktívne účinky zrušenia tým, že stanovuje, že tieto súdy môžu uviesť, ak to považujú za potrebné, ktoré z účinkov aktu, ktorý vyhlásili za neplatný, sa považujú za konečné. Toto ustanovenie sa vykladalo predovšetkým v tom zmysle, že z dôvodov právnej istoty, ako aj z dôvodov, ktoré majú zamedziť zníženiu ochrany v politikách Únie, ako sú politiky v oblasti ochrany verejného zdravia a životného prostredia, umožňuje zachovať účinky aktu Únie, ktorý bol vyhlásený za neplatný, a to až do doby, kým dotknutý orgán Únie neprijme vhodné opatrenia. ( 31 )

124.

Všeobecný súd v bode 112 napadnutého rozsudku konštatoval, že zrušenie napadnutého rozhodnutia s okamžitým účinkom môže mať v prejednávanej veci závažné nepriaznivé dôsledky pre DCC Maastricht, pretože by už nemohla obchodovať so spornými látkami. Poukázal však na to, že zrušenie napadnutého rozhodnutia je odôvodnené dôvodmi súvisiacimi s jeho vecnou zákonnosťou. Taktiež zastával názor, že zachovanie účinkov tohto rozhodnutia nie je v súlade s cieľom nariadenia REACH zabezpečiť vysokú úroveň ochrany ľudského zdravia a životného prostredia. Na tomto základe Všeobecný súd zamietol v bode 2 výroku napadnutého rozsudku zachovanie účinkov sporného rozhodnutia.

125.

Podľa môjho názoru je záver Všeobecného súdu v bode 112 napadnutého rozsudku zaťažený nesprávnym právnym posúdením.

126.

Je potrebné sa domnievať, že zrušenie sporného rozhodnutia malo za následok návrat k prechodným pravidlám uvedeným v článku 56 ods. 1 písm. d) v spojení s článkom 58 ods. 1 písm. c) bodom ii) nariadenia REACH, v ktorom sa uvádza, že žiadateľ môže naďalej uvádzať látku na trh pre stanovené použitia po dátume zákazu až do prijatia rozhodnutia o žiadosti o autorizáciu za predpokladu, že táto žiadosť bola podaná do posledného možného dňa podania žiadosti o autorizáciu pre látku uvedenú v prílohe XIV tohto nariadenia (pozri body 5, 6 a 12 vyššie).

127.

V prejednávanej veci sa na DCC Maastricht, ktorá podala žiadosť o autorizáciu v stanovenej lehote vzťahovali tieto prechodné pravidlá (pozri body 18, 19 a 23 vyššie). Keďže zrušenie sporného rozhodnutia malo za následok povinnosť Komisie opätovne preskúmať žiadosť o autorizáciu, domnievam sa, že na DCC Maastricht sa opäť vzťahujú tieto prechodné pravidlá až do doby, kým Komisia o tejto žiadosti neprijme nové rozhodnutie. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Dánske kráľovstvo, zo znenia týchto ustanovení nijako nevyplýva, že by sa neuplatňovali v prípade zrušenia rozhodnutia o autorizácii.

128.

Domnievam sa teda, že Všeobecný súd sa v bode 112 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nezohľadnil prechodné pravidlá uvedené v článku 56 ods. 1 písm. d) a článku 58 ods. 1 písm. c) bode ii) nariadenia REACH.

129.

Okrem toho je pravda, že podľa ustálenej judikatúry uvedenej v bode 111 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že vzhľadom na dôvody súvisiace s právnou istotou možno účinky aktu Únie vyhláseného za neplatný zachovať, najmä keď zákonnosť napadnutého aktu nie je napadnutá z dôvodov jeho cieľa alebo obsahu, ale z dôvodov nedostatku právomoci jeho autora alebo pre porušenie základných formálnych náležitostí. ( 32 ) Dôsledná analýza judikatúry Súdneho dvora však ukazuje, že aj keď môže byť uvedený prvok považovaný za prekážku brániacu tomu, aby Súdny dvor nariadil zachovanie účinkov aktu Únie v niektorých prípadoch, ( 33 ) v iných prípadoch Súdny dvor zachoval účinky aktu Únie, ktorý bol zrušený z dôvodov týkajúcich sa jeho vecnej zákonnosti. ( 34 ) Z doterajšej judikatúry Súdneho dvora teda vyplýva, že tento prvok nie je požiadavkou, ktorú je potrebné splniť v každom prípade, ale skôr závisí od konkrétnej situácie.

130.

Podľa môjho názoru nemožno za okolností prejednávanej veci vylúčiť, že zamietnutie návrhu Komisie o zachovanie účinkov sporného rozhodnutia môže predstavovať riziká pre zdravie ľudí a životné prostredie. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Fínska republika a Švédske kráľovstvo, sporné rozhodnutie stanovuje podmienky a obmedzenia, ktoré účinne obmedzujú používanie sporných látok nad rámec pravidiel Únie chrániacich pracovníkov pred vystavením sa látkam uvedeným v bode 118 vyššie. Ide okrem iného o osobitný program pre osobné ochranné pracovné prostriedky a školenia zamestnancov uvedené v článku 1 ods. 3 písm. b) a v odôvodnení 10 sporného rozhodnutia, spolu s ročnými hmotnostnými limitmi uvedenými v článku 1 ods. 3 písm. c) a v odôvodnení 13 uvedeného rozhodnutia, pre zabezpečenie toho, aby množstvo sporných látok neprekračovalo množstvo uvedené v žiadosti o autorizáciu. Okrem toho by časovo obmedzené lehoty na preskúmanie uvedené v článku 2 sporného rozhodnutia boli zrušené. ( 35 ) Po dôkladnej úvahe je tak pre ochranu ľudského zdravia a životného prostredia vhodnejšie zachovať účinky sporného rozhodnutia.

131.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor zrušil bod 2 výroku napadnutého rozsudku a nariadil zachovanie účinkov sporného rozhodnutia až do doby, kým Komisia neprijme nové rozhodnutie o žiadosti o autorizáciu.

132.

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 3 tohto rokovacieho poriadku, ktorý sa podľa článku 184 ods. 1 tohto nariadenia uplatní na odvolania, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti veci, Súdny dvor môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka konania. Keďže Komisia bola úspešná iba v rozsahu, v akom sa domáhala subsidiárnych návrhov, javí sa ako primerané, aby Komisia znášala štyri pätiny trov konania, ktoré vznikli Švédskemu kráľovstvu, zatiaľ čo Švédske kráľovstvo by malo znášať jenu pätinu trov konania, ktoré vznikli Komisii.

133.

Podľa článku 140 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý sa na základe článku 184 ods. 1 vzťahuje na odvolania, členské štáty a inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. Podľa článku 184 ods. 4 tohto rokovacieho poriadku môže Súdny dvor rozhodnúť, že vedľajší účastník prvostupňového konania, ktorý sa zúčastňuje na odvolaní, znáša svoje vlastné trovy konania. Preto Dánske kráľovstvo, Fínska republika, Parlament a ECHA znášajú svoje vlastné trovy konania.

134.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor: