1.

Sú muži ako prevažní poberatelia veľmi vysokých dôchodkov v porovnaní so ženami, ktoré poberajú v priemere výrazne nižšie dôchodky, nepriamo diskriminovaní vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá zavedie okrem iného príspevok z mimoriadne vysokých „osobitných dôchodkov“ na zabezpečenie dôchodkového príjmu?

2.

Táto otázka je hlavným predmetom prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

3.

Rakúsky zákonodarca v záujme zabezpečiť dlhodobé financovanie nárokov na dôchodok zaviedol od konca 90. rokov rôzne reformy. Okrem zákonného dôchodkového poistenia a dôchodkov zamestnancov tak môžu stav štátnej pokladnice priamo ovplyvniť aj dohody o podnikových dôchodkoch v podobe takzvaných priamych definovaných dávok od podnikov kontrolovaných štátom. Podnik sa pritom totiž priamo zaväzuje vyplácať oprávnenému mesačne vopred stanovenú sumu. Mimoriadne vysoké záväzky štátnych podnikov preto v dôsledku vyplácania nižších dividend svojím podielovým vlastníkom ovplyvnia aj štátne príjmy.

4.

Žalobca vo veci samej (ďalej len „žalobca“) poberá takýto podnikový dôchodok v podobe priamej definovanej dávky od podniku s väčšinovou účasťou štátu. Jeho bývalý zamestnávateľ tak od roku 2015 na jednej strane zadržiava z jeho podnikového dôchodku takzvaný príspevok na dôchodok. Na druhej strane bolo v roku 2018 v dôsledku úpravy dôchodkov zakázané, aby podniky kontrolované štátom vykonali zmluvne stanovené každoročné zvýšenie týchto podnikových dôchodkov, ak celkový dôchodkový príjem oprávnenej osoby presahuje určitú výšku.

5.

Keďže uvedené pravidlá sa týkajú viac mužov ako žien a viac starších ako mladých ľudí, žalobca ich považuje za diskriminačné, a teda sú podľa neho v rozpore s právom Únie. Súdny dvor preto bude musieť v prejednávanom konaní objasniť, či antidiskriminačné smernice a ustanovenia Charty, najmä jej články 20 a 21, bránia takejto vnútroštátnej právnej úprave.

6.

Účelom smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (ďalej len „smernica 2000/78) ( 2 ), je podľa jej článku 1 ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii „na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie“.

7.

Článok 3 ods. 1 tejto smernice vymedzuje jej rozsah takto:

„1.   V rámci právomocí delegovaných na [S]poločenstvo sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k:

…

8.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie) (ďalej len „smernica 2006/54“) ( 3 ) obsahuje podľa svojho článku 1 ustanovenia, pokiaľ ide o „pracovné podmienky vrátane odmeny“ a „zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia“.

9.

Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„1.   Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

10.

Článok 4 smernice 2006/54 stanovuje:

„Za rovnakú prácu alebo prácu, ktorej sa priznáva rovnaká hodnota, sa odstráni priama a nepriama diskriminácia z dôvodu pohlavia v súvislosti so všetkými hľadiskami a podmienkami odmeňovania.

Najmä v prípade, keď sa na stanovenie odmeny používa systém klasifikácie zamestnaní, je tento systém založený na rovnakých kritériách pre mužov aj pre ženy a je vytvorený tak, aby vylučoval akúkoľvek diskrimináciu z dôvodu pohlavia.“

11.

Článok 5 smernice 2006/54 znie:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 4, nesmie dochádzať k žiadnej priamej alebo nepriamej diskriminácii z dôvodu pohlavia v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia, najmä pokiaľ ide o:

…

12.

Zamestnanecké systémy dôchodkového zabezpečenia v Rakúsku upravuje Betriebspensionengesetz (zákon o podnikovom dôchodku, ďalej len „BPG“) ( 4 ).

13.

Podľa § 1 ods. 1 BPG sa tento zákon vzťahuje na definované dávky, ktoré poskytuje zamestnávateľ zamestnancovi v rámci súkromnoprávneho pracovného pomeru na účely doplnenia zákonného dôchodkového poistenia.

14.

Ustanovenie § 2 BPG s názvom „Druhy definovaných dávok“ stanovuje:

„Dávky definované v zmysle § 1 ods. 1 sú záväzky zamestnávateľa vyplývajúce z jednostranných vyhlásení, individuálnych dohôd alebo z ustanovení kolektívnych zmlúv,

15.

Zadržanie príspevkov na dôchodok sa zakladá na Sonderpensionenbegrenzungsgesetz (zákon o ohraničení osobitných dôchodkov, ďalej len „SpBegrG“) ( 5 ) z 1. januára 2015. Týmto zákonom, ktorý predstavoval rozsiahlu novelizáciu, boli zmenené rôzne spolkové zákony, medzi nimi Bundesverfassungsgesetz über die Begrenzung von Bezügen öffentlicher Funktionäre (spolkový ústavný zákon o ohraničení príjmov pre osoby zastávajúce verejné funkcie, ďalej len „BezBegrBVG“) ( 6 ). Tento zákon zaviedol hornú hranicu príjmov určitých spolkových úradníkov a zamestnancov vo verejných funkciách. Okrem toho splnomocňuje spolkového zákonodarcu na zavedenie príspevkov na dôchodok z dôchodkov týchto zamestnancov, ako aj z priamych definovaných dávok bývalých zamestnancov právnych subjektov, ktorí podliehajú kontrole Rechnungshof (Dvor audítorov, Rakúsko), ak tieto príjmy alebo nároky presahujú určitú hornú hranicu. Ustanovenie § 10 ods. 6 BezBegrBVG splnomocňuje zákonodarcu spolkovej krajiny na zavedenie takéhoto príspevku na dôchodok na úrovni spolkovej krajiny.

16.

Na základe tohto splnomocnenia Land Niederösterreich (spolková krajina Dolné Rakúsko) prijala § 24a Niederösterreichisches Landes‑ und Gemeindebezügegesetz (zákon Dolného Rakúska o príspevkoch a odvodoch pre krajinských a obecných zamestnancov, ďalej len „NÖ Landes‑ und GemeindebezügeG) ( 7 ). Toto ustanovenie znie takto:

„1.   Poberatelia dôchodkov z definovaných dávok

platia príspevok na zaistenie dôchodkového poistenia za podiel, ktorý presahuje výšku mesačného vymeriavacieho základu najvyššieho príspevku v súlade s § 45 [ASGV]. Platí to aj pre osobitné platby.

2.   Príspevok na zaistenie dôchodkového poistenia strhne orgán pre vyplácanie dôchodkov a vyplatí sa právnickej osobe založenej podľa zákona spolkovej krajiny alebo tomu podniku, od ktorého poberateľ poberá dôchodok.

3.   Výška príspevku na dôchodok je

17.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pod pojem „definovaná dávka“ v § 24a ods. 1 NÖ Landes‑ und GemeindebezügeG spadajú iba priame definované dávky v zmysle § 2 bodu 2 BPG. Článok 1 SpBegrG, a teda aj právny základ § 10 ods. 6 BezBegrBVG sa totiž vzťahuje len na tieto priame definované dávky. ( 8 )

18.

Podľa § 108f a § 108 h Allgemeines Sozialversicherungsgesetz (všeobecný zákon o sociálnom poistení, ďalej len „ASVG“) ( 9 ) zákonná výška dôchodkov sa každoročne upravuje v súlade s vývojom spotrebiteľských cien prostredníctvom takzvaného valorizačného koeficientu.

19.

Pre rok 2018 sa tento valorizačný mechanizmus mení na základe Pensionsanpassungsgesetz 2018 (zákon o zmene starobných dôchodkov z roku 2018, ďalej len „PAG 2018“) ( 10 ). PAG 2018 konkrétne zaviedol ustanovenie § 711 ASVG, ktoré stanovuje toto odstupňované zvýšenie dôchodkov:

„1.   Odchylne od § 108 h ods. 1 prvej vety a § 108h ods. 2 sa zvýšenie dôchodkov za rok 2018 nevykoná podľa valorizačného koeficientu, ale takto:

Celková výška dôchodku (odsek 2) sa zvýši,

Ak je celkový dôchodkový príjem vyšší ako 4980 eur mesačne, k zvýšeniu nedochádza.

2.   Celkový dôchodkový príjem osoby je súčtom všetkých dôchodkov, ktoré poberá zo zákonného systému dôchodkového poistenia podľa právnych predpisov platných k 31. decembru 2017… Všetky dávky uvedené [SpBegrG] sa tiež považujú za súčasť celkového dôchodkového príjmu, ak má na ne poberateľ dôchodku nárok do 31. decembra 2017.

…

6.   … (Ústavné ustanovenie) Úprava dávok, na ktoré sa vzťahuje [SpBegrG], za rok 2018 nesmie presiahnuť zvýšenie stanovené v odseku 1, pričom sa prihliada na celkový dôchodkový príjem (ods. 2).“

20.

Žalobca je bývalým zamestnancom spoločnosti NK, žalovanej vo veci samej (ďalej len „žalovaná“). Žalovaná je akciovou spoločnosťou kótovanou na burze, v ktorej má spolková krajina Dolné Rakúsko 51 % podiel.

21.

Dňa 2. marca 1992 žalobca uzatvoril so žalovanou počas trvania svojho pracovného pomeru zmluvu o dôchodku, ktorá obsahuje priame definované dávky. Pod tým sa má rozumieť jednostranná povinnosť zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi priamo po skončení pracovného pomeru podnikový dôchodok v určitej výške, ktorý bude financovaný z rezerv podniku. Žalobcova zmluva okrem toho obsahuje takzvané ustanovenie o indexácii, podľa ktorého sa vyplácané dávky každoročne zvyšujú o rovnakú percentuálnu sadzbu, o akú stúpajú platy zakaždým najvyššej funkčnej skupiny podľa kolektívnej zmluvy vzťahujúcej sa na zamestnancov žalovanej.

22.

Žalobca je od 1. apríla 2010 na dôchodku, a preto poberá rôzne dôchodky. Okrem iného mu žalovaná od 17. decembra 2010 vypláca podnikový dôchodok na základe priamej definovanej dávky z 2. marca 1992.

23.

Od 1. januára 2015 zadržiava časť z toho ako príspevok na dôchodok podľa § 24a NÖ Landes‑ und GemeindebezügeG.

24.

Žalovaná navyše v roku 2018 nezvýšila sumu, ktorú mala vyplatiť, v súlade s ustanovením o indexácii, keďže na tú sa vzťahujú ustanovenia PAG 2018, najmä nového § 711 ods. 6 ASVG, pričom určité nároky na dôchodok sa nesmú zvýšiť, ak celkový dôchodkový príjem jednej osoby presahuje sumu 4980 eur.

25.

Žalobca vo veci samej namieta proti zadržaniu príspevkov na dôchodok a proti neupraveniu jeho podnikového dôchodku v roku 2018. V podstate tvrdí, že vnútroštátne pravidlá, na ktorých sa zakladajú obe opatrenia, ho diskriminujú na základe pohlavia, veku a majetku a porušujú smernice o rovnakom zaobchádzaní, ako aj Chartu základných práv Európskej únie. Tieto pravidlá totiž viedli predovšetkým ku kráteniam v prípade mimoriadne vysokých dôchodkov zo starých zmlúv a týkali sa výrazne viac mužov ako žien.

26.

Landesgericht Wiener Neustadt (Krajinský súd Wiener Neustadt, Rakúsko), ktorý vo veci koná, za týchto okolností rozhodol, že konanie sa prerušuje a Súdnemu dvoru sa predkladá návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:

27.

V konaní pred Súdnym dvorom predložili písomné pripomienky žalobca, Rakúska republika a Európska komisia. Na pojednávaní 22. januára 2020 boli zastúpení títo účastníci konania, ako aj žalovaná.

28.

Stredobodom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú dve vnútroštátne ustanovenia, ktoré majú vplyv na výšku podnikového dôchodku, ktorý na základe takzvanej priamej definovanej dávky vypláca žalobcovi jeho zamestnávateľ ako podnik kontrolovaný štátom.

29.

Takéto priame definované dávky predstavovali do zavedenia zamestnaneckého dôchodkového fondu k 1. júlu 1990 bežnú formu zamestnaneckého systému dôchodkového zabezpečenia v Rakúsku. Zamestnávateľ má pritom povinnosť vyplácať zamestnancovi po nástupe do dôchodku mesačné dávky v určitej výške. Zamestnanci vo vedúcich pozíciách mohli pritom často dosiahnuť mimoriadne lukratívne dohody o podnikovom dôchodku. Väčšina zamestnávateľov medzitým prešla k tomu, že počas pracovného pomeru platia mesačné platby do zamestnaneckého dôchodkového fondu alebo na životné poistenie.

30.

Od roku 2015 sa na jednej strane z podnikových dôchodkov, akým je aj podnikový dôchodok žalobcu, ktorých výška presahuje určitú hranicu, zadržiava takzvaný príspevok na dôchodok. Na druhej strane podnikový dôchodok žalobcu za rok 2018 nebol zvýšený v rozpore so zmluvne dohodnutým ustanovením o indexácii, lebo jeho celkový dôchodok, ku ktorému patria popri zákonnom dôchodku aj priame definované dávky od podniku kontrolovaného štátom, presahuje limit 4980 eur.

31.

Podľa údajov vnútroštátneho súdu sa tieto pravidlá týkajú štatisticky viac mužov ako žien, viac starých ako mladých a viac majetných ako nemajetných ľudí. Vzniká preto otázka, či sú tieto pravidlá zlučiteľné so zákazmi (nepriamej) diskriminácie na základe pohlavia a veku obsiahnutými v smerniciach 79/7, 2000/78 a 2006/54. Okrem toho treba zvážiť aj porušenia článkov 17, 20, 21 a 47 Charty.

32.

Vnútroštátny súd chce konkrétne prostredníctvom svojich prvých dvoch otázok v podstate zistiť, či sú spomínané smernice uplatniteľné (k tomu pozri časť A) a či vnútroštátna právna úprava predstavuje nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia (k tomu pozri časť B) alebo veku (k tomu pozri časť C). Okrem toho sa pýta na uplatniteľnosť Charty vo veci samej a v prípade kladnej odpovede na výklad vyššie uvedených základných práv vo vzťahu k spornej právnej úprave (k tomu pozri časť D).

33.

Prvou časťou prvej, resp. druhej prejudiciálnej otázky, ktoré treba vopred preskúmať spoločne, chce vnútroštátny súd zistiť, či právna úprava, akou je tá vo veci samej, patrí do pôsobnosti smerníc 79/7, 2000/78 a 2006/54.

34.

Čo sa týka smernice 79/7, z jej článku 3 ods. 1 písm. a) vyplýva, že sa uplatňuje len na zákonné systémy. ( 12 ) Naproti tomu ustanovenia § 24a NÖ Landes‑ und GemeindebezügeG a § 711 ods. 6 ASVG, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, sa týkajú definovaných dávok, ktoré sú podľa legálnej definície v § 1 ods. 1 BPG zmluvnej povahy.

35.

Takéto podnikové dôchodky patria do pôsobnosti smerníc 2000/78 a 2006/54.

36.

Ako zmluvné záväzky, ktorých účelom je okrem iného zabezpečiť zamestnancom podniku popri zákonnom dôchodkovom zabezpečení dodatočné nároky, totiž predstavujú zamestnanecký systém sociálneho zabezpečenia v zmysle článku 1 ods. 2 písm. c) smernice 2006/54. Podnikové dôchodky okrem toho podľa ustálenej judikatúry spadajú pod pojem odmeny v článku 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78 a v článku 1 ods. 2 písm. b) smernice 2006/54. ( 13 )

37.

Podľa rakúskej vlády však sporné ustanovenia predsa len nemajú patriť do pôsobnosti týchto smerníc, pretože predstavujú druh osobitnej dane z mimoriadne vysokých dôchodkov. Svoje tvrdenie pritom zakladá na rozsudku Súdneho dvora vo veci C, v ktorej Súdny dvor rozhodol, že zavedenie dodatočnej dane z príjmov zo starobných dôchodkov od určitej výšky z dôvodu neexistencie súvislosti s pracovnou zmluvou nespadá do pôsobnosti smerníc. ( 14 )

38.

Proti tomu však treba po prvé namietať, že Súdny dvor vo veci C vychádzal z toho, že vyberanie určitej dane sa netýka otázky, akým spôsobom alebo za akých podmienok sa má určiť výška dávok, ktoré poberá zamestnanec na základe svojho predchádzajúceho pracovného pomeru. Nevykazuje teda žiadnu súvislosť s určením „odmeny“ v zmysle smernice 2000/78. ( 15 )

39.

Naproti tomu § 24a Landes‑und GemeindebezügeG a § 711 ods. 6 ASVG majú priamy vplyv na výšku podnikového dôchodku, ktorú má zamestnávateľ vyplácať dotknutému bývalému zamestnancovi na základe príslušných dodatkov k pracovnej zmluve. Zrazením príspevku na dôchodok a v dôsledku zákazu zvýšenia v súlade s ustanovením o indexácii musí totiž zamestnávateľ vyplatiť svojmu bývalému zamestnancovi menej ako bolo zmluvne dohodnuté.

40.

Po druhé Súdny dvor pri odmietnutí pôsobnosti smerníc vychádzal z formálneho pojmu dane a z okolnosti, že zdanenie príjmov zo starobných dôchodkov patrí do výlučnej právomoci členských štátov v oblasti daňového práva. ( 16 ) Cieľ sporných ustanovení, ktorým je zvýšiť štátne príjmy, a tým zabezpečiť trvalú financovateľnosť nárokov na dôchodok, sám osebe ešte nerobí z týchto ustanovení daňové pravidlá.

41.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že smernice 2006/54 a 2000/78 sú uplatniteľné.

42.

Druhou časťou svojej prvej otázky chce vnútroštátny súd po prvé zistiť, či sa majú článok 4 ods. 2 a [článok] 5 písm. c) smernice 2006/54 vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ktorá vo vzťahu k poberateľom „osobitných dôchodkov“, konkrétne priamych definovaných dávok, ktoré vyplácajú podniky kontrolované štátom a ktoré presahujú zákonom stanovenú výšku, stanovuje zadržanie príspevku na dôchodok, ak túto hranicu prevažne presahujú nároky mužov než žien.

43.

Vnútroštátny súd sa po druhé pýta, či článok 4 ods. 2 a článok 5 písm. c) smernice 2006/54 bránia právnej úprave, ktorá vo vzťahu k roku 2018 vedie od celkového dôchodkového príjmu vo výške 4980 eur k úplnému vylúčeniu zmluvne stanoveného zvýšenia priamej definovanej dávky od podniku kontrolovaného štátom, ak nárok v tejto výške prináleží častejšie mužom ako ženám.

44.

Článok 4 ods. 2 a článok 5 písm. c) smernice 2006/54 zakazujú akúkoľvek priamu a nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia vo vzťahu k častiam odmeny a v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia, a to najmä pri výpočte dávok.

45.

Priama diskriminácia na základe pohlavia je v prejednávanom prípade vylúčená, keďže ani § 24a NÖ Landes‑ und GemeindebezügeG, ani § 711 ods. 6 ASVG neviaže povinnosť poskytnutia príspevku na dôchodok, resp. nezvýšenie podnikového dôchodku na pohlavie poberateľa dávky.

46.

Podľa článku 2 ods. 1 písm. b) smernice 2006/54 však môže ísť o nepriamu diskrimináciu, ak zjavne neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax priviedli osoby jedného pohlavia do osobitnej nevýhody v porovnaní s osobami druhého pohlavia. ( 17 )

47.

Určenie nepriamej diskriminácie sa preto deje v dvoch krokoch. V prvom kroku treba preskúmať, či ide o rozdielne zaobchádzanie na základe „neutrálneho“ rozlišovacieho kritéria (k tomu pozri časť 1). ( 18 ) Až po tom, ako sa toto určí, treba v druhom kroku preskúmať, či do osobitnej nevýhody spôsobenej touto právnou úpravou sú privedení príslušníci jedného pohlavia v porovnaní s príslušníkmi iného pohlavia (k tomu pozri časti 2 a 3). ( 19 ) Napokon vzniká prípadne otázka možného odôvodnenia (k tomu pozri časť 4).

48.

§ 24a NÖ Landes‑ und GemeindebezügeG a § 711 ods. 6 ASVG viažu povinnosť poskytnúť príspevok na dôchodok, resp. vylúčenie zvýšenia podnikového dôchodku na tri (neutrálne) predpoklady: po prvé osoba musí mať nárok na priamu definovanú dávku, po druhé táto dávka musí pochádzať od podniku kontrolovaného štátom a po tretie nárok musí byť vyšší ako 5370 eur ( 20 ), resp. 4980 eur ( 21 ).

49.

Podľa vnútroštátneho súdu preto sporná práva úprava spôsobuje rozdielne zaobchádzanie s dôchodcami na základe druhu ich definovanej dávky, druhu právneho subjektu, ktorý má definovanú dávku poskytnúť, a výšky ich nároku.

50.

Ani poberatelia iných podnikových dôchodkov presahujúcich príslušné hranice, konkrétne dávky z dôchodkového fondu alebo životného poistenia (rozlišovanie podľa druhu definovanej dávky), ani poberatelia priamych definovaných dávok v príslušnej výške od súkromných podnikov (rozlišovanie podľa druhu právneho subjektu), ani poberatelia priamych definovaných dávok od podnikov kontrolovaných štátom, ktorých nároky nedosahujú príslušnú hranicu (rozlišovanie podľa výšky nároku), totiž podľa § 24a NÖ Landes‑ und GemeindebezügeG a § 711 ods. 6 ASVG nemajú povinnosť poskytovania príspevku na dôchodok, resp. nie sú dotknutí vylúčením zvýšenia dôchodku.

51.

Pokiaľ ide o prvé dve rozlišovacie kritériá, sporná je už samotná existencia rozdielneho zaobchádzania. Podľa ustálenej judikatúry totiž o rozdielne zaobchádzanie ide len vtedy, keď sa uplatnia rôzne pravidlá na porovnateľné situácie. ( 22 ) Pri posúdení porovnateľnosti treba opäť vychádzať z cieľov konkrétneho opatrenia. ( 23 )

52.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom spornej právnej úpravy je podľa tvrdenia rakúskej vlády najmä zvýšenie štátnych príjmov. Napriek tomu, že priame definované dávky nie sú poskytované priamo štátom, ale z rezerv dotknutého podniku, totiž mimoriadne vysoké záväzky znižujú zisk podnikov a v dôsledku toho aj dividendy vyplácané v prospech štátu. Zadržanie príspevku na dôchodok, ako aj nezvýšenie podnikových dôchodkov bývalých zamestnancov podnikov kontrolovaných štátom, ktorí mali mimoriadnu finančnú spôsobilosť, by teda bolo nepriamo aj v prospech štátu.

53.

Pôsobnosť právnej úpravy je preto obmedzená na priame definované dávky od podnikov kontrolovaných štátom. Podnikové dôchodky vyplácané dôchodkovým fondom alebo poisťovňou totiž už nepredstavujú záväzky zamestnávateľa. Tieto druhy podnikových dôchodkov preto dokonca ani v prípade podnikov kontrolovaných štátom nemajú nepriamy vplyv na stav štátnej pokladnice. Rovnako to platí pre povinnosti súkromných podnikov v oblasti podnikových dôchodkov.

54.

Zdá sa preto, že situácia poberateľov iných druhov podnikových dôchodkov a bývalých zamestnancov súkromných podnikov vzhľadom na ciele opatrení vôbec nie je porovnateľná so situáciou poberateľov priamych definovaných dávok od podnikov kontrolovaných štátom.

55.

Podľa vnútroštátneho súdu je beztak práve nadväzovanie na výšku nároku na dávku rozhodujúcim kritériom, ktoré vedie k nepriamej diskriminácii mužov, lebo také vysoké nároky malo viac mužov ako žien. Čo sa týka rozdielneho zaobchádzania s osobami s nárokmi na dávku presahujúcimi a nepresahujúcimi príslušné hranice, rovnako môže vzniknúť otázka, či ich rozdielne zaobchádzanie v súvislosti s príspevkom na zabezpečenie dôchodkového príjmu je vôbec odôvodnené vzhľadom na ich rozdielnu finančnú spôsobilosť. Táto otázka je však podľa môjho názoru relevantná až v rámci prípadného preskúmania odôvodnenia. Ďalej treba najprv preskúmať, či znak skutkovej podstaty, ktorý nadväzuje na výšku nároku na dávku, je skutočne nepriamo diskriminačný.

56.

Pri určení nepriamej diskriminácie typicky spôsobuje problémy posúdenie otázky, či nadväzovanie na zdanlivo neutrálne kritérium privádza príslušníkov jedného pohlavia do osobitnej nevýhody.

57.

Podľa judikatúry možno na tieto účely použiť okrem iného štatistické údaje. ( 24 ) V tejto súvislosti treba určiť dve pomerné čísla, čiže percentuálne pomery s cieľom zistiť, či sporné kritérium znevýhodňuje viac mužov ako žien. ( 25 )

58.

Naproti tomu nie je dostatočné zohľadniť len absolútny počet, keďže tento počet závisí od počtu pracovníkov činných v členskom štáte a od rozdelenia pracovníkov mužského a ženského pohlavia v danom členskom štáte. ( 26 )

59.

V tejto súvislosti treba najprv konštatovať, že vnútroštátny súd sa zdanlivo obmedzil na takéto posúdenie absolútnych čísel. Stanovil len to, mimochodom, bez uvedenia presných čísel, že príspevok na dôchodok poskytlo, resp. zvýšenie podnikového dôchodku podľa § 711 ods. 6 ASVG nezískalo viac mužov ako žien.

60.

Zdá sa teda, že vnútroštátny súd porovnával počet mužov, na ktorých sa vzťahuje povinnosť poskytnutia príspevku na dôchodok, resp. nezvýšenia ich podnikového dôchodku, s počtom dotknutých žien. ( 27 ) Inými slovami, zohľadnil teda len skupinu osôb, ktoré spĺňajú sporné kritérium, t. j. ktorých nároky na dávky presahujú stanovené limity. Ak sa však stanovia potrebné pomerné čísla v tejto súvislosti, dotknutých je nutne 100 % mužov a 100 % žien.

61.

Porovnanie týchto absolútnych čísel môžu navyše skresľovať konjunkturálne, odvetvové alebo iné faktory. Napríklad v prejednávanom prípade sú tieto čísla závislé od toho, koľko žien a mužov pracovalo do konca 90. rokov na vedúcich pozíciách v podnikoch kontrolovaných štátom. V praxi boli totiž pravdepodobne len tieto osoby schopné vyjednať nároky, ktoré presahovali hranicu 5730, resp. 4980 eur. ( 28 )

62.

Súdny dvor preto už rozhodol, že vnútroštátnemu súdu prináleží, aby zohľadnil všetkých pracovníkov, na ktorých sa vzťahuje vnútroštátna právna úprava, na ktorej je rozdielne zaobchádzanie založené, a že lepšia porovnávacia metóda spočíva v porovnaní jednotlivých pomerov pracovníkov, ktorí nie sú dotknutí predmetným pravidlom v rámci mužskej pracovnej sily a s tými istými pomermi v pracovnej sile ženského pohlavia. ( 29 ) Inými slovami, treba určiť, koľko príslušníkov jedného pohlavia v porovnaní s druhým pohlavím je dotknutých vzhľadom na okruh osôb vymedzený pôsobnosťou sporného ustanovenia. ( 30 ) Ten sa nerovná nutne počtu všetkých zamestnancov alebo dôchodcov dotknutého členského štátu. ( 31 )

63.

Len takýmto obmedzením posudzovaného okruhu osôb možno zistiť, či je dotknuté ustanovenie a v ňom obsiahnuté sporné kritérium skutočne nepriamo diskriminačné, a zároveň vylúčiť, že výsledok je ovplyvnený inými faktormi.

64.

Veľmi dobre to znázorňuje situácia, na ktorej sa zakladá vec sama. Ak by sa porovnával počet mužov a žien podliehajúcich sporným povinnostiam so všetkými súčasnými dôchodcami mužského pohlavia na jednej strane a ženského pohlavia na druhej strane, výsledok by bol skreslený. Nebola by totiž zohľadnená skutočnosť, že osobami, ktoré mohli do 90. rokov uzavrieť dohodu o podnikovom dôchodku, boli pravdepodobne prevažne muži. Taktiež by boli do porovnania zahrnuté ženy, ktoré v tom čase síce pracovali, ale ktorým z dôvodu druhu alebo rozsahu ich zamestnania neponúkli dohodu o podnikovom dôchodku ako doplnok k ich zákonnému dôchodku. Výsledok porovnania by tak odzrkadľoval iba spoločensko‑sociálne pomery danej doby, nie však prípadný nepriamo diskriminačný účinok sporných predpisov.

65.

Vnútroštátny súd preto musí na jednej strane porovnať počet mužov, ktorých nárok na dávku presahuje príslušnú hranicu, s celkovým počtom všetkých mužov, ktorí poberajú priamu definovanú dávku od podniku kontrolovaného štátom. Takto stanovený percentuálny pomer treba porovnať s percentuálnym pomerom žien, ktorých nárok na dávku presahuje príslušnú hranicu, vo vzťahu k celkovému počtu všetkých žien, ktoré poberajú priamu definovanú dávku od podnikov kontrolovaných štátom.

66.

Ak by v tejto súvislosti vysvitlo, že percentuálny pomer dotknutých žien spomedzi za daných okolností pomerne malého celkového počtu žien, ktoré vôbec spadajú do pôsobnosti právnej úpravy, vôbec nie je oveľa nižší ako percentuálny pomer dotknutých mužov z eventuálne oveľa väčšej skupiny mužov, nebolo by možné automaticky dospieť k záveru, že sporná právna úprava je nepriamo diskriminačná na základe pohlavia.

67.

Definitívne posúdenie otázky, či sú takto zistené čísla vierohodné, patrí do výlučnej pôsobnosti vnútroštátneho súdu. ( 32 )

68.

Pochybnosti o vierohodnosti čísel by mohli v prejednávanom prípade vzniknúť napríklad vtedy, ak by bolo rozdelenie mužov a žien v rámci pôsobnosti ustanovení anomálne, t. j. neočakávané. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však nevyplýva nič, čo by to potvrdzovalo. Zdá sa, že vnútroštátny súd sa neopiera ani o čísla, podľa ktorých sa medzi bývalými pracovníkmi podnikov kontrolovaných štátom nachádza mimoriadne veľa mužov v porovnaní s pomerom pohlaví medzi dôchodcami vo všeobecnosti. Nevychádza ani z čísel, podľa ktorých v rámci skupiny poberateľov podnikových dôchodkov poberá priame definované dávky percentuálne viac mužov ako žien. Práve naopak, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že priame definované dávky predstavovali do 90. rokov bežný model podnikových dôchodkov, t. j. 100 % mužov a 100 % žien, ktorým v tom čase ponúkli podnikový dôchodok, dostali priamu definovanú dávku.

69.

Z týchto úvah taktiež vyplýva, že obmedzenie rozsahu pôsobnosti sporných ustanovení na priame definované dávky od podnikov kontrolovaných štátom (pri vylúčení iných druhov podnikových dôchodkov a súkromných zamestnávateľov) zjavne nevedie automaticky k nepriamej diskriminácii na základe pohlavia. ( 33 )

70.

Žalovaná na pojednávaní poukázala na skutočnosť, že je možné, že potrebné štatistické údaje nie sú k dispozícii. Keďže nároky na dávky sa zakladajú na individuálnych zmluvách, nemožno všeobecne zaznamenať, koľko mužov a koľko žien poberá priame definované dávky od podnikov kontrolovaných štátom a koľko z nich má nároky presahujúce limity stanovené v § 24a NÖ Landes‑ und GemeindebezügeG a v § 711 ods. 6 ASVG.

71.

Údaje by bolo možné predložiť nanajvýš s ohľadom na otázky, koľko mužov a žien poberá priame definované dávky od žalovanej a na koľko z nich sa vzťahuje povinnosť poskytovať príspevok na dôchodok, resp. vylúčenie zvýšenia ich nárokov.

72.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že štatistické údaje v žiadnom prípade nie sú jediným prostriedkom preukázania nepriamej diskriminácie. Podľa judikatúry sú len nepriamym dôkazom. ( 34 ) Zásadné výhrady voči použitiu štatistických údajov v tejto súvislosti, mimochodom, už boli vysvetlené na inom mieste. ( 35 ) Vnútroštátne právo preto môže stanoviť, že nepriamu diskrimináciu možno preukázať akýmkoľvek spôsobom. ( 36 )

73.

Súdny dvor okrem toho už konštatoval, že nedostupnosť relevantných štatistických údajov v rámci preukázania diskriminácie nesmie ohroziť dosiahnutie cieľa sledovaného touto smernicou, a tak ju zbaviť potrebného účinku. ( 37 ) Vzhľadom na to Súdny dvor vo veci Schuch‑Ghannadan rozhodol, že za určitých okolností možno vychádzať z iných, dostupných údajov. ( 38 )

74.

Rozhodujúce je napokon to, či vnútroštátny súd, ktorý má výlučnú pôsobnosť vo veci posúdenia skutkových okolností, dospeje pri posúdení takýchto alternatívnych údajov k presvedčeniu, že sú platné, reprezentatívne a významné, a či nejde o vyjadrenie náhodných či krátkodobých javov. ( 39 ) Ak vnútroštátny súd vychádza z údajov žalovanej, musí v tomto zmysle posúdiť, či rozdelenie mužov a žien v rámci skupiny osôb, ktoré poberajú dávky na základe priamej definovanej dávky od žalovanej, zodpovedá napríklad rozdeleniu mužov a žien v rámci skupiny osôb, ktoré spadajú do pôsobnosti ustanovení § 24a NÖ Landes‑ und GemeindebezügeG a § 711 ods. 6 ASVG.

75.

Ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že sporné zásahy do nárokov na dôchodok zakladajú nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia, musí napokon preskúmať, či sú objektívne odôvodnené zákonným cieľom, ktorý nesúvisí s diskrimináciou na základe pohlavia, a že zvolené prostriedky sú primerané a potrebné k dosiahnutiu tohto cieľa. ( 40 )

76.

V tejto súvislosti treba vopred upozorniť na to, že nepriamo diskriminačný účinok ustanovení – pokiaľ by vnútroštátny súd konštatoval zistenie takýchto účinkov – v každom prípade nadväzuje na už existujúcu nerovnosť. Skutočnosť, že dotknutí sú prevažne muži, by totiž s veľkou pravdepodobnosťou bolo možné vysvetliť len tým, že muži naďalej zarábajú v priemere viac ako ženy a majú väčšie zastúpenie vo vedúcich pozíciách. V prejednávanom prípade sa teda na rozdiel od doposiaľ rozhodnutých prípadov nevyostruje existujúca ekonomická nerovnosť medzi pohlaviami. ( 41 ) Z toho vyplýva, že požiadavky na odôvodnenie eventuálnej nepriamej diskriminácie sú adekvátne nižšie.

77.

Podľa rakúskej vlády sporná právna úprava sleduje v podstate dva ciele. Na jednej strane má znížiť zaťaženie štátneho rozpočtu mimoriadne vysokými dôchodkovými povinnosťami vo verejnej a poloverejnej oblasti. ( 42 ) Na druhej strane mala vyrovnať úroveň dôchodkov vzhľadom na zjavné rozdiely vo výške nárokov na dôchodok pociťovaných ako nespravodlivé.

78.

Súdny dvor v zásade uznáva zachovanie funkčnosti a finančnej rovnováhy príspevkových systémov za legitímne sociálnopolitické ciele. ( 43 ) Okrem toho priznáva členským štátom širokú mieru voľnej úvahy vzhľadom na ciele, ktoré chcú dosiahnuť v oblasti pracovnej a sociálnej politiky. ( 44 ) Podľa ustálenej judikatúry však musia prostriedky zvolené v záujme dosiahnutia týchto cieľov použiť koherentným a systematickým spôsobom. ( 45 )

79.

V tejto súvislosti treba vzhľadom na cieľ odbremenenia štátneho rozpočtu po prvé konštatovať, že SpBegrG obsahuje aj ustanovenia o všeobecnom obmedzení dávok úradníkov a zamestnancov vo verejných funkciách, ako aj ustanovenia o zadržaní príspevkov na dôchodok od týchto skupín, ktorých dôchodky sú financované priamo z verejných zdrojov. ( 46 ) Okrem toho § 711 ods. 1 ASVG zaviedol pre rok 2018 aj čoraz menšie zvyšovanie dôchodkov pre poberateľov dávok zo zákonného dôchodkového zabezpečenia, ktoré po presiahnutí hranice 4980 eur stanovuje úplné vylúčenie zvýšenia. Zdá sa teda, že zákonodarca sleduje cieľ odbremenenia štátnej pokladnice komplexne a systematicky.

80.

Po druhé, na pojednávaní sa síce viackrát zdôraznilo, že sporné ustanovenia neukladajú podnikom kontrolovaným štátom povinnosť, aby ušetrené sumy použili na tvorbu dôchodkových rezerv. Nie je preto isté, že ustanovenia vôbec prispeli k financovaniu dôchodkov. V tejto súvislosti však treba poukázať na to, že štát by v každom prípade mohol vynútiť vyplatenie dividendy pri väčšinovej účasti štátu. V prípade pochybností tak možno zabezpečiť, aby nevzniklo riziko dodatočného zaťaženia štátnej pokladnice, ak podnik úspory nepoužije správne.

81.

Po tretie treba zohľadniť, že sporná právna úprava formuje nezvýšenie nárokov, resp. povinnosť a rozsah poskytnutia príspevku na dôchodok s ohľadom na finančnú spôsobilosť dotknutých osôb. Iba veľmi vysoké nároky, ktoré podľa rakúskej vlády presahujú priemernú úroveň dôchodkov o 290 %, sú vôbec dotknuté a aj rozsah príspevku, ktorý sa má poskytnúť, je primeraný výške nároku.

82.

Za týchto okolností a vzhľadom na už spomínanú širokú mieru voľnej úvahy vnútroštátneho zákonodarcu v oblasti sociálnej politiky preto v žiadnom prípade nemožno právnu úpravu automaticky považovať za zjavne neprimeranú alebo nekoherentnú.

83.

Z vyššie uvedených vyjadrení vyplýva, že článok 4 ods. 2 a článok 5 písm. c) smernice 2006/54/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že v zásade môžu brániť vnútroštátnym predpisom, ktoré vo vzťahu k poberateľom podnikových dôchodkov v podobe priamych definovaných dávok od podnikov kontrolovaných štátom stanovujú zadržanie príspevku na dôchodok, resp. nezvýšenie zmluvne dohodnutého zvýšenia ich nárokov, ak tieto nároky presahujú určitú zákonom stanovenú výšku. To však predpokladá, že percentuálny pomer príslušníkov jedného pohlavia, ktorých nároky presahujú túto výšku, z celkového počtu príslušníkov tohto pohlavia v rámci skupiny osôb, ktoré majú nárok na príslušný druh podnikového dôchodku, je podstatne vyšší ako príslušný percentuálny pomer príslušníkov druhého pohlavia, a túto okolnosť nemožno odôvodniť objektívnym dôvodom, ktorý nesúvisí s diskrimináciou na základe pohlavia.

84.

Prostredníctvom druhej časti svojej druhej prejudiciálnej otázky chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, či článok 2 ods. 1 smernice 2000/78 bráni vnútroštátnym ustanoveniam, akými sú sporné zásahy do nárokov na dôchodok, ak sa v nich stanovená povinnosť poskytnúť príspevok na dôchodok, resp. nezvýšenie ich podnikového dôchodku týka predovšetkým starších ľudí nad 60 rokov.

85.

Nepriamu diskrimináciu na účely smernice 2000/78 treba konštatovať podľa rovnakých zásad, aké platia aj pre smernicu 2006/54. ( 47 )

86.

Z vyššie uvedených vyjadrení vyplýva, že v zásade vo vzťahu k všetkým osobám, na ktoré sa vzťahuje sporná vnútroštátna právna úprava, treba stanoviť, či rozlišovanie v rámci tejto právnej úpravy privádza do osobitnej nevýhody starých ľudí. ( 48 )

87.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu však v tejto súvislosti nevyplýva, žeby medzi osobami, ktoré v zmysle príslušných predpisov musia poskytnúť príspevok na dôchodok, resp. ktorých nároky sa nezvýšia, bolo percentuálne viac starších ľudí nad 60 rokov ako medzi osobami, ktorých sa to na základe výšky ich nárokov netýka.

88.

Vnútroštátny súd vidí nepriamu diskrimináciu na základe veku skôr v tom, že sporné zásahy do nárokov na dôchodok sa bez ohľadu na konkrétne nevýhody, ktoré spôsobujú, od začiatku vzťahujú iba na poberateľov priamych definovaných dávok, ktorí sú nutne starší ako poberatelia iných druhov dôchodkov, pretože tie prvé boli prakticky dohodnuté len do konca 90. rokov. Po zavedení podnikových dôchodkových poistení zamestnávatelia de facto prešli k tomu, že začali poskytovať iné druhy podnikových dôchodkov.

89.

V tejto súvislosti však treba poukázať na to, že z povahy veci vyplýva, že ľudia, na ktorých sa vzťahuje neskorší právny stav, sú mladší ako tí, na ktorých sa vzťahuje starší právny stav. V tom však nespočíva nepriama diskriminácia na základe veku. ( 49 )

90.

Na druhú prejudiciálnu otázku preto treba odpovedať tak, že článok 2 ods. 2 smernice 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne predpisy, ktoré vo vzťahu k poberateľom podnikových dôchodkov určitého druhu, ktorých výška presahuje zákonom stanovenú hranicu, stanovujú zadržanie príspevku na dôchodok, resp. nezvýšenie zmluvne dohodnutého zvýšenia ich nárokov, nepredstavujú nepriamu diskrimináciu na základe veku v zmysle tohto ustanovenia, ak dotknutý druh podnikových dôchodkov po určitom čase už nebol uzatvorený, a preto poberatelia iných druhov podnikových dôchodkov, ktoré boli uzatvorené neskôr, nespadajú do pôsobnosti týchto predpisov.

91.

Svojou treťou až ôsmou prejudiciálnou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, ako sa majú vykladať články 17, 20, 21 a 47 Charty vzhľadom na vnútroštátne ustanovenia, akými sú sporné zásahy do nárokov na dôchodok.

92.

Svojou štvrtou a piatou otázkou sa najprv pýta, či zásady rovnakého zaobchádzania v článkoch 20 a 21 Charty bránia takýmto ustanoveniam, a či to predstavuje diskrimináciu na základe majetku v zmysle článku 21 ods. 1 Charty. Následne chce svojou šiestou a siedmou otázkou zistiť, či takýmto ustanoveniam môže brániť zmluvná sloboda a vlastnícke právo. Napokon chce prostredníctvom svojej ôsmej otázky zistiť, či článok 47 Charty môže v prejednávanom prípade brániť okolnosti, že voči ustanoveniam § 24a NÖ Landes‑ und GemeindebezügeG a § 711 ods. 6 ASVG neexistuje žiadna priama právna náprava.

93.

Vopred však treba objasniť, do akej miery je Charta vo veci samej vôbec uplatniteľná (k tomu pozri časť 1). Vnútroštátny súd sa svojou treťou otázkou pýta síce len to, či je Charta uplatniteľná aj vtedy, ak sporná právna úprava nezakladá nepriamu diskrimináciu v zmysle smerníc 2000/78 a 2006/54. V tejto súvislosti však sa však treba zaoberať aj námietkami Komisie týkajúcimi sa uplatniteľných ustanovení Charty.

94.

Až po tomto preskúmaní treba vysvetliť význam jednotlivých ustanovení Charty vzhľadom na právnu úpravou, akou je sporná právna úprava vo veci samej (k tomu pozri časť 2).

95.

Podľa vnútroštátneho súdu je Charta uplatniteľná vo veci samej bez ohľadu na určenie nepriamej diskriminácie v zmysle smernice 2006/54 alebo smernice 2000/78, pretože sporné zásahy do nárokov na dôchodok sa týkajú podnikových dôchodkov, ktoré patria do vecnej pôsobnosti týchto smerníc. ( 50 )

96.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že uplatniteľnosť Charty predpokladá, že členské štáty konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie. ( 51 ) V tejto súvislosti však nestačí, že vnútroštátne opatrenie patrí do oblasti, v ktorej Únia disponuje právomocou. ( 52 ) Podľa ustálenej judikatúry je skôr potrebné, aby ustanovenia Únie v danej oblasti stanovili členským štátom osobitnú povinnosť, pokiaľ ide o situáciu, o ktorú ide vo veci samej. ( 53 )

97.

Okolnosť, že sporná vnútroštátna právna úprava sa týka podnikových dôchodkov, preto sama osebe nestačí na to, aby patrili do pôsobnosti Charty.

98.

Pokiaľ sporné ustanovenia pri výpočte dávok fakticky zaviedli nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia, ktorá musí byť odôvodnená, ( 54 ) potom pri koncipovaní podnikových dôchodkov podliehajú konkrétnym požiadavkám práva Únie. Podľa smerníc 2006/54 a 2000/78 totiž určenie a výpočet dávok v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia nesmie byť diskriminačné. Sporné ustanovenia preto v tejto súvislosti predstavujú vykonávanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. ( 55 )

99.

Podľa Komisie je však aj v prípade, že sporná právna úprava zakladá nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia, uplatniteľný len článok 21 ods. 1 Charty, a to len v rozsahu, v akom stanovuje zákaz diskriminácie na základe pohlavia. Keďže smernica 2006/54 z tohto hľadiska spresňuje článok 21 Charty, ( 56 ) aj členský štát preto len vykonáva právo Únie.

100.

Po prvé je v súlade so zmyslom a účelom záväznosti Charty pre členské štáty pri vykonávaní práva Únie, že táto záväznosť je komplexná. Podľa článku 51 ods. 1 Charty sa totiž Charta vzťahuje na všetky akty inštitúcií Únie, a teda vždy komplexne. Jej záväznosť pre členské štáty, „ak vykonávajú právo Únie“, má však práve zabezpečiť, aby neporušovali základné práva, pokiaľ v určitej miere konajú ako „agenti“ Únie. ( 57 ) Záväznosť Charty voči nim preto musí byť rovnaká ako voči Únii.

101.

Po druhé judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej antidiskriminačné smernice spresňujú článok 21 Charty, neznamená, že určujú normatívny obsah tohto základného práva s tým následkom, že nad rámec toho neexistuje ochrana základného práva. ( 58 ) Ide skôr o to, že podľa tejto judikatúry sa majú smernice vykladať v kontexte článku 21 Charty. Z toho vyplýva, že v prípade zistenia porušenia smerníc netreba ešte osobitne preskúmavať porušenie článku 21 Charty z rovnakého hľadiska. ( 59 ) Rešpektovanie ďalších základných práv Charty je pritom, samozrejme, povinné.

102.

Súdny dvor v tejto súvislosti už konštatoval, že členské štáty sú v rámci pôsobnosti smernice 2000/78 povinné rešpektovať články 28, 15 a 16 Charty. ( 60 ) Okrem toho napríklad v rámci pôsobnosti smernice 2004/38/ES ( 61 ) poukázal na povinnosť členských štátov rešpektovať článok 7 a článok 24 ods. 2 Charty. ( 62 )

103.

Na tretiu otázku preto treba odpovedať tak, že článok 51 ods. 1 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že legislatívne skoncipovanie podnikových dôchodkov, na ktoré sa vzťahujú smernice 2006/54 a 2000/78, predstavuje vykonávanie práva Únie, pokiaľ tým bola zavedená diskriminácia v zmysle týchto smerníc, vyžadujúca odôvodnenie.

104.

Ako som už vysvetlila vyššie, článok 21 ods. 1 Charty už netreba preskúmavať z hľadiska diskriminácie na základe pohlavia alebo veku ani v prípade, keď vnútroštátny súd dospeje k záveru, že sporná právna úprava spôsobuje nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia vyžadujúcu odôvodnenie. ( 63 ) Na štvrtú prejudiciálnu otázku preto nie je potrebné odpovedať.

105.

Treba však preskúmať, ako sa má vykladať článok 21 ods. 1 Charty z hľadiska diskriminácie na základe majetku vzhľadom na spornú právnu úpravu.

106.

Skutočnosť, že smernica 2000/78 neuvádza majetok ako dôvod diskriminácie, a že článok 21 ods. 1 Charty nemôže rozšíriť pôsobnosť tejto smernice o dôvod, ktorý v nej nebol stanovený, tomu nebráni. ( 64 ) V tejto súvislosti totiž nejde o preskúmanie porušenia smernice 2000/78, ale o rešpektovanie ustanovení Charty pri vykonávaní práva Únie členským štátom, konkrétne v prípade diskriminácie v zmysle smernice 2006/54.

107.

Zdá sa, že Súdny dvor doposiaľ ešte nemal možnosť vyjadriť sa k otázke diskriminácie na základe majetku.

108.

Na otázku, akým konkrétnym opatreniam by mohol uvedený zákaz konkrétne brániť, však podľa mňa v prejednávanom prípade nie je potrebné odpovedať, keďže v súvislosti s odôvodnením eventuálnej diskriminácie na základe majetku v žiadnom prípade nemôžu platiť iné kritériá ako v súvislosti s diskrimináciou na základe pohlavia. ( 65 ) V konečnom dôsledku by preto prípadnú diskrimináciu na základe majetku bolo treba považovať prinajmenšom za odôvodnenú.

109.

Spornej právnej úprave by podľa vnútroštátneho súdu mohol okrem toho brániť článok 17 ods. 1 Charty, pretože „priamo v zákone stanovuje vyvlastňujúci zásah bez náhrady“ do vlastníckeho práva dotknutých dôchodcov. Vnútroštátny súd sa tiež domnieva, že dotknuté je aj vlastnícke právo bývalých zamestnávateľov, pretože sa zasiahlo do ich zmluvnej slobody tým, že v rozpore so zmluvnými dohodami nesmú zvýšiť nároky na podnikové dôchodky.

110.

Zmluvná sloboda podľa judikatúry Súdneho dvora patrí k slobode podnikania zakotvenej v článku 16 Charty. Tá zahŕňa slobodu určiť, resp. dohodnúť cenu za poskytnutú službu. ( 66 ) Pokiaľ sporné zásahy do nárokov na dôchodok regulujú výšku zmluvne dohodnutého podnikového dôchodku, ktorý sa podľa judikatúry považuje za súčasť odmeny, ( 67 ) ide teda o obmedzenie slobody podnikania.

111.

Pojem vlastníctvo v článku 17 ods. 1 Charty zahŕňa všetky majetkové práva, z ktorých podľa právneho poriadku vyplýva nadobudnuté právne postavenie, ktoré umožňuje ich majiteľom nezávislý výkon týchto práv na ich vlastný účet. ( 68 ) Z pohľadu zamestnanca sem patria v zásade aj nároky na dôchodok. Vlastnícke právo však podľa judikatúry Súdneho dvora nemožno vykladať ako právo, ktoré zakladá nárok na dôchodok v určitej výške. ( 69 ) Najmä budúce a neurčité výhľady na zvýšenie, akým je aj ročná úprava podnikových dôchodkov, nemožno považovať za konkrétne vlastnícke postavenie. Pokiaľ sa však z už nadobudnutých nárokov zadrží určitá časť, možno to považovať za obmedzenie užívania vlastníctva v zmysle článku 17 ods. 1 tretej vety Charty.

112.

Takéto obmedzenie základného vlastníckeho práva a slobody podnikania musí byť podľa článku 52 ods. 1 Charty ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných. ( 70 )

113.

Aj tu možno spravidla odkázať na vyjadrenia týkajúce sa odôvodnenia eventuálnej nepriamej diskriminácie. ( 71 ) Súdny dvor tiež priznal členským štátom širokú mieru voľnej úvahy najmä v súvislosti s obmedzením vlastníckych práv, ktorého cieľom bolo znížiť výdavky na platy vo verejnom sektore a reformovať dôchodkový systém. ( 72 ) V prospech rešpektovania podstaty vlastníckeho práva a proporcionality obmedzenia v prejednávanom prípade svedčí skutočnosť, že povinnosť poskytnúť príspevok na dôchodok sa týka len nárokov nad určitou hranicou a rozsah tejto povinnosti sa odvíja od výšky nároku. ( 73 )

114.

Vnútroštátny súd napokon zastáva názor, že porušenie článku 47 Charty spočíva v tom, že dotknutí dôchodcovia nemôžu namietať priamo proti procesným ustanoveniam SpBegrG a ustanoveniam, ktoré sa na nich zakladajú, a dovolávať sa porušenia práva Únie, ale sú odkázaní na to, aby žalovali svojho bývalého zamestnávateľa o náhradu škody alebo vrátenie zadržaných príspevkov.

115.

V tejto súvislosti sa stačí odvolať na to, že podľa judikatúry Súdneho dvora na rešpektovanie základného práva v článku 47 Charty postačuje nepriama možnosť preskúmania, ak v rámci tejto žaloby možno incidenčne posúdiť zlučiteľnosť vnútroštátnych predpisov s právom Únie. ( 74 ) V prejednávanom prípade zjavne ide o takúto situáciu.

116.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy Súdnemu dvoru navrhujem, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Landesgericht Wiener Neustadt (Krajinský súd Wiener Neustadt, Rakúsko), odpovedal takto: