1.

Pani Adina Onofreiová (ďalej len „navrhovateľka“) má portugalskú aj rumunskú štátnu príslušnosť. Je držiteľkou dvoch magisterských titulov a doktorského titulu v odbore právo, ktoré získala na Universités Paris 1 a Paris II. Viac ako osem rokov pracovala na pozícii administrátora v Európskej komisii. Požiadala o registráciu v Ordre des avocats au barreau de Paris (ďalej len „parížska advokátska komora“) a o udelenie výnimky, ktorú francúzska právna úprava stanovuje z požiadavky získať osvedčenie o odbornej spôsobilosti (a teda povinnej odbornej prípravy) „úradníkom a bývalým úradníkom kategórie A alebo osobám za také považovaným, ktorí ako takí vykonávali právne činnosti najmenej osem rokov vo verejnej správe alebo službe alebo v medzinárodnej organizácii“.

2.

Žiadosť navrhovateľky parížska advokátska komora zamietla z dôvodu, že nie je zamestnancom francúzskej štátnej služby, nebola z nej dočasne vyslaná do medzinárodnej organizácie, ani nevykonávala prax na území Francúzska. Rozhodnutie parížskej advokátskej komory bolo v odvolacom konaní potvrdené s odôvodnením, že navrhovateľka nepreukázala predchádzajúci výkon praxe v oblasti francúzskeho práva. Na základe podanej kasačnej sťažnosti sa Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) teraz pýta na zlučiteľnosť týchto vnútroštátnych pravidiel, resp. ich interpretačnej a aplikačnej praxe, s článkami 45 a 49 ZFEÚ.

3.

Článok 11 Loi no 71‑1130 du 31 décembre 1971 portant réforme de certaines professions judiciaires et juridiques (zákon č. 71-1130 z 31. decembra 1971 o reforme niektorých sudcovských a právnických povolaní) (ďalej len „zákon č. 71‑1130“) stanovuje:

„Za advokáta smie byť prijatý len ten, kto spĺňa nasledujúce podmienky:

1.   je francúzskym štátnym príslušníkom, štátnym príslušníkom členského štátu Európskej únie alebo štátnym príslušníkom zmluvnej strany Dohody o Európskom hospodárskom priestore…,

2.   je držiteľom aspoň magisterského titulu v odbore právo alebo iného akademického titulu alebo dokladu o odbornej kvalifikácii uznaných za rovnocenné, s výhradou vykonávacích právnych predpisov k smernici Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005, v znení neskorších predpisov a predpisov vzťahujúcich sa na osoby, ktoré vykonávali určité funkcie alebo činnosti vo Francúzsku…,

3.   je držiteľom osvedčenia o odbornej spôsobilosti na výkon povolania advokáta, s výhradou právnych predpisov uvedených v bode 2, alebo v zmysle vzájomného uznávania vykonal skúšku uvedenú v poslednom odseku tohto článku,

4.   nebol odsúdený za čin, ktorý je v rozpore s normami čestnosti, bezúhonnosti alebo morálky,

…

6.   nevyhlásil osobný bankrot a nebola mu uložená žiadna iná sankcia…“

4.

Článok 98 Décret no 91‑1197 du 27 novembre 1991 organisant la profession d’avocat (dekrét č. 91‑1197 z 27. novembra 1991, ktorý upravuje výkon povolania advokáta) (ďalej len „dekrét č. 91‑1197“) stanovuje: „Výnimku z požiadaviek absolvovania teoretickej a praktickej odbornej prípravy a získania osvedčenia o odbornej spôsobilosti na výkon povolania advokáta možno udeliť:

1.   notárom, exekútorom, úradníkom obchodných súdov, správcom súdov, reštrukturalizačným správcom a likvidátorom, bývalým správcom a správcom súdov, zástupcom v oblasti priemyselného vlastníctva a bývalým patentovým zástupcom, ktorí vykonávali svoju funkciu najmenej päť rokov,

2.   univerzitným profesorom, asistentom profesorov a pedagógom, ak sú držiteľmi doktorského titulu v odbore právo, ekonómia alebo manažment a v tejto funkcii nadobudli päťročné právnické vzdelanie v rámci odbornej prípravy a na výskumných pozíciách,

3.   podnikovým právnikom, ktorí majú najmenej osem rokov odbornej praxe v právnom oddelení jedného alebo viacerých podnikov,

4.   úradníkom a bývalým úradníkom kategórie A alebo osobám za také považovaným, ktorí ako takí vykonávali právne činnosti najmenej osem rokov vo verejnej správe alebo službe alebo v medzinárodnej organizácii,

5.   právnikom, ktorí majú osemročnú prax v právnej činnosti odborových zväzov,

6.   právnikom zamestnaným advokátom, združením alebo právnickou spoločnosťou, advokátskou alebo právnickou kanceláriou pri Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) a Cour de cassation (Kasačný súd), ktorí majú najmenej osem rokov odbornej praxe v tejto funkcii po získaní titulu uvedeného v článku 11 bod 2 zákona z 31. decembra 1971 uvedeného vyššie,

7.   zamestnancom člena parlamentu alebo asistentom senátora, ktorí v tejto funkcii vykonávali právne činnosti prevažne vo vyššej funkcii najmenej osem rokov.

Osoby uvedené v odsekoch 3, 4, 5, 6 a 7 mohli vykonávať činnosti vo viacerých funkciách, na ktoré sa vzťahujú tieto ustanovenia, za predpokladu, že celková doba trvania týchto činností je najmenej osem rokov.“

5.

Článok 98‑1 bod 1 toho istého dekrétu stanovuje:

„Osoby, na ktoré sa vzťahuje výnimka stanovená v článku 98, musia pred výberovou komisiou podľa článku 69 úspešne absolvovať skúšku na preverenie svojich znalostí o profesijnej etike a predpisoch…“

6.

Navrhovateľka, ktorá má portugalskú aj rumunskú štátnu príslušnosť, je držiteľkou dvoch magisterských titulov a doktorského titulu v odbore právo, ktoré získala na Universités Paris 1 a Paris II. Viac ako osem rokov pracovala ako administrátor v Európskej komisii, najmä na Generálnom riaditeľstve pre vnútorný trh a Generálnom riaditeľstve pre hospodársku súťaž. Počas tohto obdobia riešila najmä prípady z oblastí štátnej pomoci a kartelov.

7.

Navrhovateľka požiadala o registráciu v parížskej advokátskej komore. Zjavne spĺňajúc všetky ostatné podmienky článku 11 zákona č. 71‑1130, vrátane potreby získania všetkých požadovaných právnických diplomov vo Francúzsku, navrhovateľka s odvolaním sa na článok 98 bod 4 dekrétu č. 91‑1197 požiadala o udelenie výnimky z požiadavky inak povinného osvedčenia o odbornej spôsobilosti, ktorým je „certificat d’aptitude à la profession d’avocat“ (osvedčenie o odbornej spôsobilosti na výkon povolania advokáta) (ďalej len „osvedčenie o odbornej spôsobilosti“).

8.

Rovnako požiadala o udelenie výnimky z požiadavky inak povinnej odbornej prípravy, ktorá v prípade dokončenia vedie k získaniu osvedčenia o odbornej spôsobilosti. Rada parížskej advokátskej komory a predseda parížskej advokátskej komory tvrdia, že táto odborná príprava trvá 18 mesiacov, zahŕňa stáž v advokátskej kancelárii a je ukončená úspešným vykonaním záverečnej skúšky.

9.

Navrhovateľka sa domnieva, že vzhľadom na to, že svoje povolanie vykonávala v Európskej komisii, spĺňa podmienky na udelenie výnimky podľa článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197.

10.

Rada parížskej advokátskej komory však jej žiadosť zamietla, pretože navrhovateľka nebola zamestnancom francúzskej štátnej služby a nebola z nej vyslaná do medzinárodnej organizácie. Rada parížskej advokátskej komory okrem toho uviedla, že odbornú prax nezískala na území Francúzska.

11.

Navrhovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko). Rozsudkom z 11. mája 2017 tento súd zamietnutie žiadosti potvrdil. Tento súd rozhodol, že odborná prax navrhovateľky musí byť preskúmaná in concreto, aby sa zistilo, či jej prax zodpovedá odbornej príprave, zručnostiam a zodpovednosti, ktoré sú spojené s výkonom funkcie štátnych zamestnancov kategórie A. Ďalej uviedol, že je potrebné, aby advokát disponoval dostatočnou znalosťou vnútroštátneho práva, aby bolo zaručené úplné, relevantné a účinné uplatňovanie práv sporových strán.

12.

Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) následne vymenoval relevantné pozície, ktoré navrhovateľka zastávala v Európskej komisii. Ďalej priblížil konkrétne úlohy, ktoré navrhovateľka na týchto pozíciách vykonávala. Na základe uvedeného tento súd dospel k záveru, že tieto úlohy nepreukázali žiadne uplatňovanie francúzskeho práva, a teda neodôvodňujú záver, že navrhovateľka skutočne vykonávala prax v oblasti vnútroštátneho práva. Právna prax, ktorú navrhovateľka nadobudla, teda nezodpovedala podmienkam článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197.

13.

Navrhovateľka podala kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd). Podľa jej názoru rozsudok Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) vykladal príslušnú výnimku príliš reštriktívne. Výklad vyžadujúci vykonávanie praxe v oblasti francúzskeho práva, ako aj získanie odbornej praxe vo Francúzsku, podľa jej názoru prehliada skutočnosť, že právo Únie je súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku. To vedie k nepriamej diskriminácii zvýhodňujúcej úradníkov francúzskej štátnej služby na úkor úradníkov verejnej služby Únie a predstavuje obmedzenie voľného pohybu pracovníkov a slobody usadiť sa. Uznávajúc legitimitu cieľa zabezpečiť účinnú ochranu práv účastníkov konania, prostriedky použité na tento účel nie sú vhodné a idú nad rámec toho, čo je na tento účel potrebné. V tejto súvislosti navrhovateľka spochybnila spôsob, akým bola jej odborná prax vyhodnotená. Tvrdila, že požadovanie dôkazov o jej schopnostiach by predstavovalo menej obmedzujúce prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa.

14.

Vnútroštátny súd berie na vedomie, že skutočne môžu vzniknúť pochybnosti, či sporný režim možno považovať za obmedzenie slobody pohybu pracovníkov a slobody usadiť sa. Podľa jeho názoru článok 98 bod 4 dekrétu č. 91‑1197 podmieňuje spornú výnimku tromi kumulatívnymi podmienkami, ktoré vyžadujú, aby uchádzači (i) boli zamestnancami francúzskej štátnej služby, (ii) získali odbornú prax na území Francúzska a (iii) vykonávali prax v oblasti francúzskeho práva. Tento súd okrem toho poznamenáva, že článok 98 bod 4 dekrétu č. 91‑1197 nevyžaduje, aby uchádzač preukázal vedomosti o vnútroštátnych súdoch alebo konaniach pred nimi.

15.

Za týchto okolností Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

16.

Navrhovateľka, rada a predseda parížskej advokátskej komory, grécka a francúzska vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky. Tieto strany, s výnimkou gréckej vlády, predniesli aj ústne pripomienky počas pojednávania, ktoré sa konalo 17. júna 2020.

17.

Tieto návrhy majú nasledujúcu štruktúru. Najprv sa zameriam na presné podmienky vyplývajúce z článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197 a v tejto súvislosti tiež objasním predmet prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnym súdom (A). Potom preskúmam zlučiteľnosť dotknutých podmienok, ako ich opísal vnútroštátny súd, s článkami 45 a 49 ZFEÚ (B).

18.

Pred posúdením zlučiteľnosti vnútroštátneho režimu v konaní vo veci samej s právom Únie je zjavne potrebné určiť jeho skutočný obsah. Ako bude uvedené v nasledujúcej časti, v tomto prípade nejde o jednoduchú záležitosť.

19.

Článok 11 ods. 3 zákona č. 71‑1130 stanovuje, že možnosť vykonávať povolanie advokáta vo Francúzsku je, s výhradou výnimiek, podmienená získaním osvedčenia o odbornej spôsobilosti. Článok 98 dekrétu č. 91‑1197 stanovuje tieto výnimky z požiadavky získania tohto osvedčenia o odbornej spôsobilosti.

20.

Výnimka, o ktorú ide v konaní vo veci samej, je stanovená v článku 98 bode 4 dekrétu č. 91‑1197. Vo svojom znení stanovuje tri požiadavky: (i) „úradníkom a bývalým úradníkom kategórie A alebo osobám za také považovaným“, (ii) ktorí „vykonávali právne činnosti najmenej osem rokov“ a (iii) ktorí vykonávali tieto právne činnosti „v administratíve alebo verejnej službe alebo v medzinárodnej organizácii“.

21.

Vnútroštátny súd uviedol, že táto výnimka sa podľa judikatúry chápe tak, že vyžaduje, aby navrhovatelia splnili tri kumulatívne podmienky: (i) boli zamestnancami francúzskej štátnej služby, (ii) vykonávali právne činnosti na území Francúzska a (iii) vykonávali prax v oblasti francúzskeho práva.

22.

Musím pripustiť, že mi nie je hneď jasné, z ktorej z podmienok stanovených v článku 98 bode 4 dekrétu č. 91‑1197 takáto judikatúra a takéto podmienky vyplývajú. Navyše ani konkrétny prípad v konaní vo veci samej, ani to, čo sa javí ako širšia aplikačná prax na vnútroštátnej úrovni, skutočne pri výklade neumožňujú pochopiť, aké podmienky sú v skutočnosti uplatniteľné na vnútroštátnej úrovni podľa článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197.

23.

Pokiaľ ide o konkrétny prípad vo veci samej, podotýkam, že po prvé rada parížskej advokátskej komory zamietla žiadosť navrhovateľky, pretože nebola zamestnancom francúzskej štátnej služby, ani z nej nebola dočasne vyslaná do medzinárodnej organizácie. Rada parížskej advokátskej komory navyše v tejto súvislosti všeobecným spôsobom poukázala na „judikatúru Cour de cassation (Kasačný súd)“ o tom, že odborná prax navrhovateľky tiež nebola nadobudnutá na území Francúzska.

24.

Po druhé, aj keď Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) potvrdil rozhodnutie o zamietnutí, svoj záver založil na inom dôvode, konkrétne že navrhovateľka nesplnila podmienku týkajúcu sa vykonávania praxe v oblasti francúzskeho práva. Trval na tom, že posúdenie príslušnej praxe v oblasti francúzskeho práva musí byť vykonané in concreto. Po takomto posúdení tento súd dospel k záveru, že navrhovateľka nepreukázala žiadnu odbornú prax v oblasti francúzskeho práva.

25.

Po tretie vnútroštátny súd uvádza, že na uplatnenie predmetnej výnimky musia uchádzači spĺňať tri kumulatívne podmienky uvedené v bode 21 vyššie.

26.

Vo všeobecnejšej rovine sa uplatnenie spornej výnimky nejaví jasnejšie ani pri podložení niektorými príkladmi vnútroštátnej judikatúry, ktoré uviedol vnútroštátny súd a účastníci tohto konania. Tieto príklady odhaľujú značnú rozmanitosť prístupov pri výklade podmienok stanovených v článku 98 bode 4 dekrétu č. 91‑1197.

27.

Pokiaľ ide po prvé o príslušnosť k francúzskej štátnej službe, samotná existencia tejto podmienky bola francúzskou vládou významne spochybnená. Táto vláda tvrdila, že podľa jej názoru takáto požiadavka nevyplýva ani z článku 11 zákona č. 71‑1130, ktorý sa zmieňuje iba o výkone činností vo Francúzsku, ( 2 ) ani z článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197, ktorý v zásade odkazuje na osoby, ktoré sa považujú za úradníkov alebo bývalých úradníkov „kategórie A“ („les personnes asimilées“ vo francúzskom origináli).

28.

Niektoré príklady z judikatúry, ktoré boli uvedené v tomto konaní, sa týkajú žiadostí podaných úradníkmi OSN alebo Európskej únie. ( 3 ) Dôvody, pre ktoré nebolo týmto žiadostiam vyhovené, sa zjavne nezakladajú na neexistencii príslušnosti k francúzskej štátnej službe, ale na nedostatku vykonanej praxe v oblasti francúzskeho práva alebo na nedodržaní podmienky teritoriality. Tiež by som chcel uviesť, že Cour d’Appel d'Aix‑en‑Provence (Odvolací súd Aix‑en‑Provence, Francúzsko) pripustil, že dotknuté podmienky boli splnené úradníkom Monackého kniežatstva, ktorý bol francúzskej národnosti. V rozhodnutí, ktoré bolo predmetom diskusie na pojednávaní, tento súd uviedol, že monacké právo je veľmi porovnateľné s francúzskym právom a že činnosti vykonávané uchádzačom by mohli byť zaradené pod činnosti vykonávané francúzskymi úradníkmi kategórie A alebo osobami, ktoré možno za také považovať. ( 4 ) Žiadosti osoby, ktorá zjavne nebola zamestnancom francúzskej štátnej služby, o priznanie výnimky bolo teda vyhovené.

29.

Podľa znenia článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197 sa sporná výnimka uplatňuje aj na úradníkov, ktorí vykonávali činnosti v medzinárodnej organizácii. Nie je jasné, či sa táto podmienka vzťahuje na ktoréhokoľvek úradníka medzinárodnej organizácie (so sídlom vo Francúzsku), alebo či sa vzťahuje iba na osoby, ktoré sú zamestnancami francúzskej štátnej služby a ktoré boli dočasne pridelené k medzinárodnej organizácii. Zdá sa, že rozhodnutie rady parížskej advokátskej komory vo veci samej je založené na druhom z uvedených výkladov.

30.

Pokiaľ ide po druhé o podmienku teritoriality, vnútroštátny súd uviedol, že je uplatniteľná aj vtedy, ak je právna prax vykonávaná v medzinárodnej organizácii. Takéto znenie má vyplývať z výkladu článku 11 ods. 2 zákona č. 71‑1130. Toto ustanovenie sa týka výnimky z požiadavky mať právnický diplom a v tejto súvislosti spresňuje, že sa uplatňuje na osoby, ktoré vykonávali určité činnosti vo Francúzsku. Zdá sa, že vnútroštátna judikatúra odkazovala na toto ustanovenie aj pri posudzovaní výnimky týkajúcej sa osvedčenia o odbornej spôsobilosti, hoci v tomto ohľade nie je v článku 98 bode 4 dekrétu č. 91‑1197 nič uvedené.

31.

Rozumiem, že obdobné odôvodnenie použili príslušné francúzske orgány, ( 5 ) pokiaľ ide o výnimky určené pre podnikových právnikov (podľa článku 98 bodu 3 dekrétu č. 91‑1197 ( 6 )) a pre osoby, ktoré vykonávali právnu činnosť v odborových zväzoch (podľa článku 98 bodu 5 toho istého dekrétu ( 7 )). Rovnako ako bod 4 článku 98 sa body 3 a 5 článku 98 vykladali tak, že stanovujú požiadavku teritoriality, hoci na rozdiel od článku 11 ods. 2 zákona č. 71‑1130 túto požiadavku neobsahujú. ( 8 )

32.

Pokiaľ ide po tretie o podmienku týkajúcu sa vykonávania praxe v oblasti francúzskeho práva, zdá sa, že už bolo konštatované, že hoci pojem „francúzske právo“ možno vykladať ako zahŕňajúci právo Únie, nemožno ho obmedzovať iba na právo Únie. Rozumiem tomu tak, že tento výklad pojmu „francúzske právo“ spolu s potrebou striktného výkladu spornej výnimky viedli k opakovanému zamietnutiu žiadostí úradníkov EÚ.

33.

Ako uvádza vnútroštátny súd, Súdny dvor je viazaný vnútroštátnym právom. Preto v nasledujúcom texte posúdim zlučiteľnosť troch (kumulatívnych) podmienok uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania s právnymi predpismi EÚ a (opätovne) potvrdených v písomných podaniach Cour de cassation (Kasačný súd) a jeho procureur général (generálny prokurátor) na základe žiadosti Súdneho dvora.

34.

V tejto súvislosti však beriem na vedomie aj dve skutočnosti, ku ktorým sa vrátim na konci týchto návrhov. Po prvé sa zdá, že existuje určitý nesúlad medzi podmienkami výnimky, ktoré sú uvedené v znení článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197, a podmienkami, ktoré sa zjavne uplatňujú v praxi. Po druhé existujú značné rozdiely v praktickom uplatňovaní týchto podmienok, ktoré idú zjavne nad rámec dosiahnutia rozdielnych výsledkov pri odlišnom skutkovom stave, pričom tento rozdiel sa týka výkladu samotných právnych podmienok.

35.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na povinnosť podľa článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197 nadobudnúť znalosti v oblasti francúzskeho práva. Vnútroštátny súd sa pýta, či táto požiadavka náležite zohľadňuje skutočnosť, že právo Únie je skrátka neoddeliteľnou súčasťou vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov.

36.

Po prvé z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že pojem „znalosť francúzskeho práva“, ktorý je uvedený v znení tejto otázky, by sa mal chápať skôr ako „vykonávanie praxe v oblasti francúzskeho práva“.

37.

Z pripomienok predložených v prejednávanej veci, ako aj z pojednávania skutočne vyplýva, že žiadatelia o spornú výnimku nie sú testovaní zo znalosti francúzskeho práva. Zdá sa, že jediné preverenie, ktoré musia podstúpiť, sa týka pravidiel deontológie podľa článku 98‑1 dekrétu č. 91‑1197. ( 9 )

38.

Po druhé v rámci prejednávanej veci si nemyslím, že je potrebné venovať sa prvej prejudiciálnej otázke samostatne. Otázka povahy vzťahu medzi právnym poriadkom EÚ a vnútroštátnymi právnymi poriadkami a miera ich vzájomnej integrácie a vzájomnej závislosti je v skutku zaujímavá. V medziach tohto prípadu však nie je potrebné sa touto otázkou, skutočne hodnou galilejského dialógu, zaoberať. V prejednávanej veci sa táto otázka v skutočnosti kladie iba v oveľa obmedzenejšom kontexte toho, čo možno odôvodnene požadovať za relevantnú skúsenosť z oblasti práva na účely registrácie v advokátskej komore členského štátu. Z praktických dôvodov bude teda odpoveď na prvú otázku položenú vnútroštátnym súdom nevyhnutne analyzovaná v rámci druhej položenej otázky, avšak z oveľa užšieho a pragmatickejšieho pohľadu.

39.

Vo svetle týchto skutočností preto považujem za vhodné zaoberať sa obidvoma prejudiciálnymi otázkami súčasne ako otázkou, či sú tri podmienky opísané vnútroštátnym súdom, ktoré sa uplatňujú podľa článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197, v súlade s článkami 45 a 49 ZFEÚ.

40.

Na úvod je potrebné pripomenúť, že na tento prípad sa nevzťahuje smernica 98/5/ES ( 10 ). Tento režim sa týka iba advokátov kvalifikovaných v členských štátoch ich pôvodu. ( 11 ) Prejednávaná vec sa týka podmienok prvého prístupu k advokátskej profesii v členskom štáte.

41.

Podľa ustálenej judikatúry „v prípade neexistencie zosúladenia podmienok prístupu k povolaniu, členské štáty majú právo vymedziť vedomosti a kvalifikácie, ktoré sú nevyhnutné na výkon tohto povolania“ ( 12 ).

42.

Právo Únie napriek tomu stanovuje hranice výkonu tejto právomoci. Ustanovenia vnútroštátneho práva nesmú brániť účinnému výkonu základných slobôd zaručených v predmetnej veci článkami 45 a 49 ZFEÚ. ( 13 )

43.

Vnútroštátny súd tvrdí, že právnické povolanie je možné vo Francúzsku vykonávať ako samostatne zárobkovo činná osoba alebo ako zamestnanec. Dotknutý vnútroštátny režim musí byť preto preskúmaný z hľadiska oboch ustanovení Zmluvy. Kľúčové posúdenie, najmä s ohľadom na obmedzenia a ich odôvodnenie, je však pre obe ustanovenia z veľkej časti rovnaké.

44.

Tento prípad sa týka osoby, ktorá si neželá migrovať medzi profesionálnym prostredím patriacim do dvoch rôznych členských štátov. Navrhovateľka chce zabezpečiť možnosť migrácie medzi verejnou službou v Európskej komisii a povolaním advokáta v členskom štáte.

45.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že úradník EÚ sa považuje za migrujúceho pracovníka. „Štátny príslušník členského štátu (Únie), ktorý pracuje v inom členskom štáte, ako je štát jeho pôvodu, nestráca postavenie pracovníka… z dôvodu, že vykonáva zamestnanie v medzinárodnej organizácii…“ ( 14 ). To isté sa uplatňuje, pokiaľ ide o výkon práv, ktoré občanom EÚ priznáva článok 49 ZFEÚ.

46.

Na účely tohto prípadu sa domnievam, že diskusiu o tom, či predmetné podmienky predstavujú nepriamu diskrimináciu a/alebo prekážku voľného pohybu, možno obmedziť na minimum. Je to z toho dôvodu, že sporné podmienky podľa môjho názoru zakladajú obe.

47.

Po prvé, pokiaľ ide o argument nepriamej diskriminácie, uvádzam, že navrhovateľka je rumunskej a portugalskej štátnej príslušnosti.

48.

Článok 45 ZFEÚ (a tiež článok 49 ZFEÚ) „zakazuje nielen zjavnú diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ale aj akúkoľvek skrytú formu diskriminácie, ktorá v dôsledku uplatnenia iných kritérií rozlišovania v skutočnosti vedie k rovnakému výsledku“ ( 15 ). Nepriama diskriminácia vzniká, ak dotknutá vnútroštátna právna úprava „je samotnou svojou povahou spôsobilá dotknúť sa viac migrujúcich pracovníkov ako vlastných pracovníkov a v dôsledku toho hrozí, že podstatnejšie znevýhodní prvých menovaných“ ( 16 ).

49.

Súhlasím s navrhovateľkou a Komisiou v tom, že predmetné podmienky sa svojou povahou prirodzene dotýkajú vo väčšej miere cudzincov, ako je navrhovateľka. Treba pritom vychádzať z toho, že väčšina francúzskych štátnych zamestnancov má francúzsku štátnu príslušnosť. Aj keď teda uplatniteľné pravidlo vychádza z iného kritéria, ako je štátna príslušnosť (byť zamestnancom francúzskej štátnej služby bez francúzskej štátnej príslušnosti), takéto pravidlo zjavne predstavuje prípad nepriamej diskriminácie na základe štátnej príslušnosti.

50.

Rada a predseda parížskej advokátskej komory na pojednávaní zdôraznili, že rozhodnutie týkajúce sa žiadosti navrhovateľky sa nezakladalo na jej štátnej príslušnosti a bolo by úplne rovnaké, ak by bola francúzskou štátnou príslušníčkou.

51.

Nevidím zmysel tohto tvrdenia. Na posúdenie možnej nepriamej diskriminácie postačuje, že je pravdepodobné, že sa navrhovateľka bude nachádzať v horšej pozícii z dôvodu, ktorý je chránený (v tomto prípade štátna príslušnosť). Skutočnosť, že niekto iný by sa mohol nachádzať v rovnakej situácii napriek tomu, že nepatrí do chránenej skupiny, nie je veľmi relevantný pre záver, že existuje pravidlo, ktoré nepriamo zvýhodňuje vlastných občanov.

52.

Francúzska vláda, ako aj rada a predseda parížskej advokátskej komory ďalej vylučujú možnosť, že podmienky súvisiace s praxou by mohli predstavovať nepriamu diskrimináciu, pretože osoby majúce prax vo Francúzsku, ktoré sú oboznámené s francúzskym právom, a osoby vykonávajúce prax v inom členskom štáte (alebo v službe Európskej komisie), ktoré nie sú oboznámené s francúzskym právom, sa nenachádzajú v porovnateľnej situácii, pokiaľ ide o prístup k povolaniu advokáta, pretože ich relevantné právne schopnosti súvisia s rôznymi právnymi poriadkami.

53.

Nesúhlasím.

54.

Podľa ustálenej judikatúry je porovnateľný charakter situácií potrebné posúdiť najmä s ohľadom na predmet a cieľ vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá stanovuje predmetné rozlíšenie, a prípadne z hľadiska zásad a cieľov, ktoré sa vzťahujú na oblasť, ktorej sa táto vnútroštátna právna úprava týka. ( 17 )

55.

V prejednávanej veci to v závislosti od zvolenej úrovne abstrakcie znamená buď diskusiu o tom, či sú francúzski úradníci a úradníci Komisie porovnateľní, pokiaľ ide o registráciu vo francúzskej advokátskej komore (všeobecný účel), alebo subsidiárne, či ide o dve porovnateľné skupiny ľudí, pokiaľ ide o konkrétnu výnimku, ktorej sa navrhovateľka dovoláva (konkrétny účel).

56.

Pokiaľ ide o všeobecný účel, nerozumiem, prečo by akéhokoľvek advokáta nebolo možné všeobecne považovať za porovnateľného na účely prijatia do advokátskej komory a advokátskeho stavu.

57.

Pokiaľ ide ďalej o konkrétny účel výnimky, vnútroštátny súd tvrdí, že jej cieľom je podmieniť prístup k povolaniu advokáta splnením podmienok prejednávaných v tomto prípade, aby bola zaručená účinná obrana sporových strán a teda riadny výkon spravodlivosti.

58.

Pokiaľ bude skutočne preskúmaný tento cieľ in concreto, ( 18 ) ako je naznačené v niektorých prípadoch uvedených v týchto návrhoch, znovu nevidím absenciu štrukturálnej porovnateľnosti francúzskych a európskych úradníkov. Dôležitým je dôkaz o vykonanej praxi v oblasti francúzskeho práva, nie jeho domnienka. Ak by sa však predpokladalo, že iba francúzsky úradník má vedomosti v oblasti francúzskeho práva, bez toho, aby to bolo nejako preskúmané, takýto predpoklad by pri vytváraní vlastných otázok stále nepopieral inherentnú porovnateľnosť s ohľadom na stanovený cieľ konkrétnej výnimky: zabezpečiť, aby osoba požívajúca výnimku mala v skutočnosti zručnosti potrebné na výkon povolania advokáta.

59.

V každom prípade však táto diskusia poukazuje na dva problémy. Po prvé takéto úvahy sa v skutočnosti týkajú odôvodnenia konkrétnej výnimky, a nie celkovej porovnateľnosti. Táto porovnateľnosť je obvykle vnímaná pomerne široko práve preto, aby sa neprešlo z diskusie týkajúcej sa odôvodnení k diskusii týkajúcej sa porovnateľnosti, pričom argumenty v oboch prípadoch sú zväčša rovnakej povahy. ( 19 ) Po druhé legislatívne rozhodnutia prijaté členským štátom v takomto kontexte nemožno považovať za určujúce. Ak by to tak bolo, kategórie vymedzené vo vnútroštátnych právnych predpisoch by viedli k vylúčeniu porovnateľnosti na európskej úrovni, čím by bolo akékoľvek preskúmanie vylúčené. ( 20 )

60.

Na základe týchto úvah mi ostáva len opätovne potvrdiť, že tri podmienky uvedené vnútroštátnym súdom, ktoré vedú k uplatneniu článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197, skutočne vedú k nepriamej diskriminácii zvýhodňujúcej francúzskych štátnych príslušníkov, pokiaľ ide o prístup k povolaniu advokáta vo Francúzsku.

61.

Po druhé rovnako súhlasím s navrhovateľkou a Komisiou, že tieto podmienky zároveň predstavujú prekážku prístupu k povolaniu advokáta vo Francúzsku.

62.

Dosah článkov 45 a 49 ZFEÚ sa neobmedzuje na prípady priamej alebo nepriamej diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Tieto ustanovenia tiež vylučujú opatrenia, ktoré, aj keď sú uplatniteľné bez diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, „môžu brániť výkonu základných slobôd zaručených Zmluvou občanmi Únie alebo robiť tento výkon menej atraktívnym“ ( 21 ).

63.

Uplatnenie článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197 môže osobám, ktoré chcú uplatniť svoju slobodu pohybu alebo slobodu usadiť sa, brániť alebo odradiť ich od odchodu z ich členského štátu pôvodu (alebo verejnej služby EÚ, čo je relevantné v tomto prípade), aby sa zamestnali alebo usadili ako advokáti vo Francúzsku.

64.

Podmienky uplatnenia článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197 týkajúce sa príslušnosti k francúzskej štátnej službe, teritoriality odborných skúseností a vykonávania praxe v oblasti francúzskeho práva teda tiež predstavujú obmedzenie voľného pohybu pracovníkov a slobody usadenia sa podľa článkov 45 a 49 ZFEÚ.

65.

Bez ohľadu na to, či by sa sporné podmienky skúmali ako nepriama diskriminácia alebo prekážka voľného pohybu, je v každom prípade potrebné overiť, či je možné ich odôvodniť jedným z legitímnych cieľov uvedených v Zmluve alebo z naliehavých dôvodov verejného záujmu. Okrem toho sporný režim musí byť vhodný na zabezpečenie dosiahnutia tohto cieľa a nesmie prekročiť rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné. ( 22 )

66.

Bolo naznačené, že cieľom sledovaným predmetnou výnimkou je účinná ochrana práv sporových strán a dobrý výkon spravodlivosti. V tejto súvislosti, ako poznamenáva vnútroštátny súd, ochrana spotrebiteľov, vrátane príjemcov právnych služieb a riadneho výkonu spravodlivosti sú cieľmi, ktoré patria medzi tie, ktoré možno považovať za naliehavé požiadavky verejného záujmu spôsobilé odôvodniť obmedzenie základných slobôd. ( 23 )

67.

Úplne súhlasím. Tiež by som chcel uviesť, že žiadna zo strán nespochybňuje legitimitu cieľov, ktoré sú určite spôsobilé odôvodniť opatrenia a podmienky obmedzujúce prístup k povolaniu advokáta v členskom štáte.

68.

Za týchto okolností je potrebné preskúmať, či sporné podmienky spĺňajú test proporcionality, ktorým sa posúdi vzťah medzi stanovenými cieľmi a prostriedkami vybranými na ich dosiahnutie. V tejto súvislosti je skôr dôležité objasniť, že (i) ochrana spotrebiteľov, ktorí sú príjemcami právnych služieb, ako aj (ii) riadny výkon spravodlivosti v prípade, akým je prejednávaný prípad, sa v zásade zredukujú na otázku relevantných skúseností, ktoré by potom mali umožniť niekomu, kto chce vykonávať povolanie advokáta v členskom štáte, aby bol v tomto systéme primerane a funkčne nezávislý. Uplatnenie predmetnej výnimky koniec koncov umožňuje uchádzačom neabsolvovať požadovanú počiatočnú odbornú prípravu zakončenú záverečnou skúškou.

69.

V nasledujúcom texte sa teda budem snažiť o preverenie každej z troch sporných podmienok, ako uvádza vnútroštátny súd: možno takúto podmienku považovať za primeranú a nevyhnutnú vzhľadom na uvedený cieľ zabezpečiť, aby osoby, ktoré chcú využiť predmetnú výnimku, mali zodpovedajúce skúsenosti na výkon činnosti advokáta?

70.

Ako je uvedené v bodoch 27 a 28 vyššie, presný rozsah podmienky týkajúcej sa príslušnosti k francúzskej štátnej službe podlieha inému výkladu.

71.

Vnútroštátny súd uvádza, že táto podmienka skutočne vyžaduje, aby sa na príslušnosť k francúzskej štátnej službe nazeralo odlišne ako na akúkoľvek inú verejnú službu, či už európsku alebo vnútroštátnu.

72.

Francúzska vláda naopak tento výklad spochybňuje. Podľa jej názoru je potrebné túto podmienku vykladať v širšom zmysle tak, aby zahŕňala aj európske alebo vnútroštátne verejné služby nad rámec francúzskej. Úradníci Európskej komisie kategórie AD by podľa tejto vlády mohli spadať pod pojem osôb považovaných za úradníkov alebo bývalých úradníkov kategórie A (personnes asimilées) uvedený v článku 98 bode 4 dekrétu č. 91‑1197. Francúzska vláda na pojednávaní tvrdila, že jasná definícia tejto druhej uvedenej kategórie neexistuje. Je len zjavné, že vylučuje úradníkov kategórií B a C, zatiaľ čo oprávnene zahŕňa úradníkov, ktorých nemožno zaradiť do jednej z kategórií A, B a C, ako sú úradníci väzenskej správy alebo vojenskí úradníci.

73.

V rámci prejednávanej veci by sa zdalo, že výklad obsiahnutý v rozhodnutí rady parížskej advokátskej komory bol ten, ktorý uviedol vnútroštátny súd. Naopak, rozhodnutie Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) bolo v súlade s tým, čo navrhuje francúzska vláda: skutočnosť, že navrhovateľka zjavne nebola zamestnancom francúzskej štátnej služby, nebránilo súdu posúdiť in concreto jej predchádzajúce skúsenosti.

74.

Úlohou Súdneho dvora nie je rozhodovať o výklade vnútroštátneho práva. Poznamenal by som však tri body.

75.

Po prvé, ak by sa nakoniec prijal reštriktívny výklad, ktorý de facto naznačuje, že príslušnosť k francúzskej štátnej službe vedie k automatickému udeleniu výnimky bez skutočného preskúmania in concreto požiadavky praxe v akejkoľvek oblasti francúzskeho práva, ktorá je relevantná pre povolanie advokáta, takáto podmienka by podľa môjho názoru nebola vhodná na dosiahnutie stanoveného cieľa. Vzhľadom na počet štátnych zamestnancov zaradených do kategórie A a rôznorodý, a niekedy úzky opis zamestnania, ktorý pravdepodobne súvisí s prácou na určitých úradoch, by bolo skutočne veľmi ťažké predpokladať, že všetky tieto osoby by automaticky získali nevyhnutnú prax a zručnosti pre povolanie advokáta, najmä pre všeobecnú a samostatnú prax v advokátskej komore ako samostatne zárobkovo činnej osoby. Automatické udelenie výnimky iba na základe samotnej príslušnosti k francúzskej štátnej službe by teda vo svetle sledovaných cieľov prinajmenšom zahŕňalo príliš veľké množstvo osôb.

76.

Po druhé rada a predseda parížskej advokátskej komory tvrdia, že spôsob udeľovania výnimky skutočne nie je automatický a že všetky žiadosti o výnimku sú podrobené detailnej analýze. Podotýkam, že všetky strany sa na pojednávaní zhodli na tom, že by sa skutočne malo vykonať posúdenie in concreto. Stále však pretrvávali rozdielne názory v súvislosti s tým, čo konkrétne by sa v danom prípade malo skúmať, čomu sa budem venovať ďalej v súvislosti s treťou podmienkou.

77.

V každom prípade sa však domnievam, že aj keď je vylúčená akákoľvek automatickosť, podmienka príslušnosti k francúzskej štátnej službe ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné z hľadiska vyššie uvedeného cieľa. Týmto cieľom je zabezpečiť, aby osoby, ktoré chcú využiť výnimku, mali príslušné praktické znalosti francúzskeho práva, aby mohli túto prax vykonávať. Zrovnoprávniť tento cieľ s príslušnosťou k francúzskej štátnej službe, ako už bolo uvedené, vedie k nadmernému zahrnutiu francúzskych štátnych zamestnancov a značne nedostatočnému zahrnutiu kohokoľvek, kto nie je francúzskym štátnym zamestnancom. Je mi celkom jasné, že prax a znalosti francúzskeho práva sa dajú získať aj inde ako vo francúzskej štátnej službe. Určite nie je vylúčené, že existujú niektorí úradníci Európskej komisie, ktorí mohli pracovať v záležitostiach týkajúcich sa francúzskeho práva alebo dokonca viesť v mene svojho zamestnávateľa spory pred francúzskymi súdmi.

78.

Z tohto posledného hľadiska by podmienka príslušnosti k francúzskej štátnej službe obmedzila dotknuté slobody nad rámec toho, čo je nevyhnutné, a to v rozsahu, v akom by vylúčila uchádzačov, ktorí nie sú zamestnancami francúzskej štátnej služby, ale ktorí mohli skutočne nadobudnúť príslušnú prax. ( 24 )

79.

Po tretie problém týkajúci sa prvej podmienky stanovenej vnútroštátnym súdom napriek tomu úplne zmizne, ak sa, ako navrhuje francúzska vláda, bude predmetná podmienka vykladať v širokom zmysle tak, že zahŕňa aj úradníkov verejnej služby EÚ v rozsahu, v akom sa môžu považovať za „osoby považované za úradníkov alebo bývalých úradníkov kategórie A“. To by znamenalo, že tieto osoby nebudú automaticky vylúčené z posúdenia na účely spornej výnimky a že pokiaľ ide o ich kvalifikáciu, je možné vykonať konkrétne posúdenie ich predchádzajúcej praxe.

80.

Dospel som teda k dočasnému (a skutočne skôr podmienenému) záveru, že články 45 a 49 ZFEÚ bránia podmienke príslušnosti k francúzskej štátnej službe, ktorej podlieha výnimka z odbornej prípravy a získania osvedčenia o odbornej spôsobilosti advokáta podľa článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197, pokiaľ praktické uplatnenie tejto výnimky neumožňuje preverenie požadovanej praxe z oblasti (vnútroštátneho) práva osobám, ktoré nie sú zamestnancami francúzskej štátnej služby.

81.

Pokiaľ ide o podmienku teritoriality, vychádzam z toho, že táto podmienka sa uplatňuje nezávisle a musí byť splnená kumulatívne spolu s dvoma ďalšími podmienkami. Rozumiem tomu tak, že táto podmienka sa vykladá v tom zmysle, že vyžaduje, aby požadovaná prax v oblasti francúzskeho práva bola nadobudnutá uchádzačom v čase jeho profesionálneho pobytu vo Francúzsku. Inými slovami, potrebné skúsenosti nemožno nikdy nadobudnúť, ak má verejný zamestnávateľ uchádzača sídlo mimo francúzskeho územia, aj keď by v skutočnosti uchádzač mohol francúzske právo reálne vykonávať, či už pred francúzskymi súdmi, a teda na francúzskom území, alebo inak vo veciach francúzskeho práva.

82.

Ak je to skutočne tak, domnievam sa, že s touto podmienkou sú spojené rovnaké otázky ako tie, ktoré boli identifikované vyššie v prípade príslušnosti k francúzskej štátnej službe. ( 25 ) Problémom je inherentná automatickosť, ktorá jednoducho míňa stanovený cieľ.

83.

Tento záver ďalej potvrdzuje posledná časť článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197, z ktorej vyplýva, že spornú výnimku je možné udeliť na základe znenia tohto ustanovenia aspoň uchádzačom, ktorí sa odvolávajú na skúsenosti v medzinárodnej organizácii. Nie je vylúčené, že pri práci pre organizácie ako UNESCO alebo OECD, ktoré majú svoje sídlo vo Francúzsku, môže osoba riešiť otázky v oblasti francúzskeho práva a môže byť účastníkom súdnych konaní pred francúzskymi súdmi. Ak by však bola výnimka v týchto prípadoch automatická (a navyše prípadne obmedzená na zamestnancov francúzskej štátnej služby dočasne pridelených k týmto organizáciám), ciele sledované dotknutými podmienkami by sa dali ťažko dosiahnuť.

84.

Dospel som teda k ďalšiemu predbežnému (a opäť trochu podmienenému) záveru, že články 45 a 49 ZFEÚ bránia podmienke teritoriality, ktorej podlieha výnimka z odbornej prípravy a získania osvedčenia o odbornej spôsobilosti advokáta podľa článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197.

85.

Rozumiem tomu tak, že podmienka vykonávania praxe v oblasti francúzskeho práva súvisí s požiadavkou „výkonu právnych činností“, ktorá je uvedená v texte článku 98 bod 4 dekrétu č. 91‑1197 (vo francúzskom origináli „activités juridiques“).

86.

V tejto súvislosti možno iba zdôrazniť, že dôležitosť praxe a znalosti vnútroštátneho práva pre výkon povolania advokáta boli v zásade uznané judikatúrou Súdneho dvora. ( 26 ) Požiadavka získať primerané množstvo relevantných právnych skúseností na účely priznania výnimky z obvyklej praxe stanovenej pred zápisom do advokátskej komory by v zásade predstavovala primerané a nevyhnutné obmedzenie.

87.

V tomto konaní však nie je situácia taká jasná. V skutočnosti ide o presný obsah predchádzajúcej právnej praxe, ktorý je požadovaný príslušným vnútroštátnym právom, čo je do istej miery s ohľadom na podstatu a konanie nejasné.

88.

Po prvé pri zohľadnení inherentnej flexibility potrebnej na spracovanie žiadostí od ľudí zo všetkých oblastí ostáva nejasné, čo presne sa požaduje v rámci „výkonu právnych činností“.

89.

Intuitívny výklad pojmu „právne činnosti“ by mohol byť v rozpore s „administratívnymi činnosťami“. Ako však vyplýva z vysvetlení rady a predsedu parížskej advokátskej komory, v skutočnosti sa vyžaduje určitá kvalita právnych činností, ktorá by mala umožniť overiť, či odborná prax skutočne pripravila uchádzača na výkon povolania advokáta.

90.

Znenie článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197 však neodkazuje na vykonávanie praxe v oblasti vnútroštátneho práva. Je to tak logicky v prípade uchádzačov, ktorí sú úradníkmi kategórie A a ktorí vykonávali právne činnosti v medzinárodných organizáciách alebo ktorí počas práce vo Francúzsku vykonávali prevažne alebo čiastočne právne činnosti v iných právnych oblastiach, ako je právo EÚ alebo medzinárodné právo. Z diskusie na pojednávaní totiž vyplýva, že na tento účel možno (alebo je dokonca nevyhnutné) zohľadniť vykonávanie praxe v oblasti práva EÚ, aj keď stále nie je jasné, v akom rozsahu môže táto prax kompenzovať nedostatok praxe v oblasti práva vnútroštátneho.

91.

Tiež mi nie je jasné, či je výkon odborných činností v akejkoľvek oblasti práva dostatočný na to, aby splnil požadovanú normu. Na pojednávaní sa v tomto ohľade opäť rozvinula dosť nepresvedčivá diskusia, vrátane uvedenia príkladov osôb, ktoré mohli počas celého osemročného obdobia pracovať iba vo veľmi úzkej oblasti práva, ( 27 ) a pripomienok o tom, či je širší rozsah praxe v skutočnosti potrebný.

92.

Rovnako nie je jasné, či je potrebné preukázať určité skúsenosti v konaniach vedených pred francúzskymi súdmi a v akom rozsahu, alebo či postačujú iné skúsenosti (t. j. nesporové). Chcel by som uviesť, že sa zdá, že rada a predseda parížskej advokátskej komory akceptujú prvú možnosť, ale príklady judikatúry uvedené v priebehu tohto konania nie sú z tohto hľadiska ani konkrétne, ani inak presvedčivé. ( 28 )

93.

Až v tomto kontexte je možné poskytnúť užitočnú odpoveď na prvú otázku vnútroštátneho súdu. ( 29 ) Ak by vnútroštátne orgány poverené uplatňovaním článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197, pokiaľ ide o podstatu požadovanej praxe, mali od všetkých uchádzačov sústavne vyžadovať skúsenosti v oblasti francúzskeho práva buď na základe preukázaných skúseností z konaní pred francúzskymi súdmi, alebo s tým blízko súvisiacimi oblasťami práva, potom by vylúčenie praktickej skúsenosti v oblasti práva EÚ bolo iba logické. Ak je však naopak akceptovaná akákoľvek prax v oblasti vnútroštátneho práva, vrátane tých oblastí, ktoré sú od akejkoľvek relevantnej sporovej praxe dosť vzdialené, nie je dôvod na vylúčenie praxe v oblasti práva EÚ z relevantných skúseností. ( 30 )

94.

Po druhé, pokiaľ ide o postup preverenia podmienky týkajúcej sa vykonávania praxe v oblasti francúzskeho práva, rada a predseda parížskej advokátskej komory a francúzska vláda tvrdia, že to prebieha in concreto v rámci preskúmania jednotlivých prípadov. Každú žiadosť najskôr prijme advokát zamestnaný v parížskej advokátskej komore, ktorého povinnosťou je overiť jej úplnosť, vyzvať uchádzača, aby ju v prípade potreby doplnil, a vypracovať súhrnnú správu. Žiadosť sa potom postúpi výboru zloženému z členov a bývalých členov advokátskej komory a pridelí sa jednému z nich, ktorý s uchádzačom vykoná pohovor a predloží výboru svoje stanovisko k veci. Výbor buď prijme žiadosť, alebo ak to nie je možné, postúpi spis správnemu orgánu, pred ktorým môže byť uchádzač vypočutý. Tento správny orgán následne prijme formálne rozhodnutie vo veci, ktorá podlieha súdnemu prieskumu. Podľa rady a predsedu parížskej advokátskej komory takéto individuálne a podrobné hodnotenie vylučuje akúkoľvek automatickú povahu postupu. Na podporu tohto tvrdenia uvedená strana na pojednávaní uviedla niekoľko príkladov rozhodnutí parížskej advokátskej komory o zamietnutí týkajúcich sa uchádzačov, ktorí neboli schopní predložiť dôkazy o tom, že vykonávali právne činnosti nepretržite, dostatočne, priamo alebo osobne. ( 31 )

95.

Z vysvetlenia poskytnutého najmä na pojednávaní som porozumel, že predmetom posúdenia in concreto je preverenie, či uchádzač nevykonával inú prácu ako „právnické činnosti“. V tejto súvislosti sa zdá, že žiadna strana nespochybňuje, že k takémuto posúdeniu in concreto skutočne dôjde, aj keď, ako už bolo uvedené a bez ohľadu na vyššie uvedený postup posúdenia, jeho presný rozsah ostáva trochu neurčitý. ( 32 )

96.

Stručne povedané, podmienka vykonávania relevantnej praxe v oblasti francúzskeho práva je vo všeobecnosti podmienkou, ktorá by určite mohla byť primeraná a nevyhnutná pre stanovené ciele. Úmyselne zdôrazňujem oblasť francúzskeho práva: ak si niekto želá vykonávať prax v právnom systéme a žiada o výnimku zo všeobecne platných požiadaviek na prijatie do advokátskej komory v tomto systéme, týkajúcej sa požadovaného vzdelania a jeho úspešného absolvovania vo forme záverečnej skúšky, potom je úplne vhodné a nevyhnutné vyžadovať primeranú mieru praktických skúseností s týmto právnym systémom.

97.

Bez ohľadu na typ požiadavky stanovenej systémom v tejto súvislosti však musia byť podmienky a ich uplatňovanie definované pre všetkých uchádzačov o prijatie predvídateľným a konzistentným spôsobom. Tento posledný prvok ma privádza ku konečnému, prierezovému bodu týchto návrhov, ktorý je potrebné posúdiť osobitne.

98.

Kontext tohto prípadu je trochu osobitý. Ako už bolo uvedené v úvodných predbežných poznámkach ( 33 ) a ďalej analyzované v nasledujúcom texte, podmienky, ktoré sa zdajú byť uplatniteľné podľa článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197, sú nielen odlišné, ale sú aj pomerne obmedzene reflektované v znení uvedeného ustanovenia. Ako navyše správne uviedla Komisia na pojednávaní, zdá sa, že všetky dotknuté podmienky sú uplatňované so spravodlivou mierou flexibility.

99.

Tri podmienky skúmané v tomto prípade sú výsledkom judikatúry. Nastoľujú otázky konzistentnosti a predvídateľnosti ich uplatňovania, najmä ak sú skúmané z hľadiska obmedzení slobôd zaručených Zmluvou, ktoré ju tvoria. Pokiaľ ide o požiadavku konzistentnosti, Súdny dvor rozhodol, že odôvodnenie obmedzení slobôd zaručených Zmluvami musí skutočne sledovať stanovený cieľ ucelene a systematicky. ( 34 ) Pokiaľ ide o požiadavku predvídateľnosti, táto je samozrejme posilnená, ak sú príslušné obmedzenia jasne definované všeobecne platnými normami.

100.

Určite netvrdím, že primeranú mieru konzistentnosti a predvídateľnosti možno dosiahnuť len prostredníctvom právnej úpravy, a nie judikatúry. Napríklad v prísnejšom kontexte obmedzení práv, ktoré majú byť „ustanovené zákonom“, Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripustil, že také obmedzenie nemusí byť v právnej úprave nevyhnutne zakotvené. Možno ho uložiť aj v zmysle judikatúry. Podľa ESĽP výraz „ustanovené zákonom“ napriek tomu vyžaduje, aby zákon bol „primerane dostupný“ a aby „pravidlo nebolo možné považovať za ‚zákon‘, pokiaľ nie je formulované dostatočne jasne na to, aby každý jednotlivec mohol prispôsobiť svoje správanie“ ( 35 ). „Právne normy, na ktorých je založený zásah, by mali byť pri uplatňovaní primerane dostupné, presné a predvídateľné“. V tejto súvislosti je „pravidlo ‚predvídateľné‘, ak poskytuje mieru ochrany pred svojvoľnými zásahmi orgánov verejnej moci“ ( 36 ).

101.

Napriek tomu existujú prípady, v ktorých Súdny dvor trval na prísnejších požiadavkách, pokiaľ ide o predvídateľnosť uplatniteľných pravidiel. ( 37 ) Ak však vynecháme rôzne prípady týkajúce sa pozbavenia osobnej slobody, kde sa prirodzene musia uplatňovať prísnejšie normy, ( 38 ) nemusí to platiť pri definícii podmienok prístupu k povolaniu. Aj keď je určite možné, že tieto normy by sa v judikatúre bližšie odstupňovali, je stále potrebné dodržiavať základnú líniu predvídateľnosti (teda dostupnosti a presnosti). ( 39 )

102.

Na základe uvedených úvah musím priznať, že je pre mňa dosť ťažké pochopiť, ako by podmienky uvedené v prejednávanom prípade mohli zodpovedať týmto požiadavkám. Nedá sa neprehliadnuť značný nesúlad medzi písomnými pravidlami stanovenými v článku 98 bode 4 dekrétu č. 91‑1197 na jednej strane a ich uplatňovaním za podmienok uvedených v tomto prípade na strane druhej, v kombinácii s mnohými nejasnými aspektmi, čo tieto podmienky v skutočnosti znamenajú a ako sa majú uplatňovať.

103.

Prirodzene beriem na vedomie značnú mieru voľnej úvahy, ktorú majú členské štáty pri definovaní podmienok prístupu k regulovanému povolaniu, akým je povolanie advokáta, vrátane výnimiek z týchto podmienok, aby sa zabezpečilo, že k nemu môžu mať prístup iba osoby poskytujúce záruku požadovaných schopností.

104.

Rovnako nemám v úmysle popierať právomoc členských štátov ustanoviť, kde je to vhodné, pomerne prísne kritériá týkajúce sa skúseností a znalostí vnútroštátneho práva, ako to zdôraznila francúzska vláda na pojednávaní, a presadzovať ich s cieľom účinne zvyšovať ochranu práv sporových strán a riadny výkon spravodlivosti.

105.

Pripomienky uvedené v tejto časti a v celom texte návrhov teda nie sú nijako inšpirované presvedčením, že by mal byť umožnený čo najširší prístup do národných advokátskych komôr, a to aj osobám, ktoré nespĺňajú požadované štandardy a ktoré tak nemôžu poskytnúť potrebné záruky v súvislosti s ochranou práv sporových strán a dobrým výkonom spravodlivosti. V skutočnosti skôr naopak. Domnievam sa, že členský štát má plné právo požadovať pomerne prísny štandard odbornej praxe pre vstup do národnej advokátskej komory, čo zahŕňa, ak sa tak tento členský štát rozhodne, nielen účinný výkon praxe v oblasti vnútroštátneho práva, ale dokonca aj praktických skúseností so súdnymi spormi a vystupovaním pred vnútroštátnymi súdmi.

106.

Záver týchto návrhov je však odlišný: nech sa členský štát rozhodne byť akokoľvek prísny, musí tak urobiť jednotným a transparentným spôsobom, pri ktorom musia byť všetci uchádzači, občania príslušného členského štátu aj osoby, ktoré nie sú jeho občanmi, vystavení rovnakému súboru predvídateľných podmienok, ktoré sa budú uplatňovať rovnakým spôsobom. Členský štát sa môže rozhodnúť byť zhovievavý alebo prísny, musí to však urobiť bez rozdielu. Členský štát však nemôže prostredníctvom systému ťažko odôvodniteľných domnienok, ktoré majú iba obmedzenú súvislosť so stanoveným cieľom relevantných skúseností (pri ktorých štátna príslušnosť nie je podstatná), účinne uplatňovať systém, ktorý sa na základe všetkých skutočností predložených Súdnemu dvoru javí byť zhovievavý skôr k vlastným občanom a oveľa prísnejší, dokonca obmedzujúci voči občanom iného štátu.

107.

Aj keď je teda potrebné znovu zdôrazniť rozsah voľnej úvahy členských štátov v tejto oblasti, túto voľnú úvahu je nevyhnutné vykonávať tak, aby boli tieto podmienky v súlade s vyššie uvedenými požiadavkami, a to stanovením jasných kritérií, ktoré umožnia uchádzačom vedieť, čo sa od nich očakáva a na akom základe a za akých podmienok sa ich žiadosť preskúma a bude o nej rozhodnuté.

108.

Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) takto:

Články 45 a 49 ZFEÚ bránia podmienkam príslušnosti k francúzskej štátnej službe a teritoriality, ktorým podľa článku 98 bodu 4 dekrétu č. 91‑1197 podlieha výnimka z odbornej prípravy a získania osvedčenia o odbornej spôsobilosti advokáta, v rozsahu, v akom praktické uplatnenie týchto podmienok vylučuje preverenie požadovanej praxe z oblasti vnútroštátneho práva na strane zamestnancov verejnej služby Európskej komisie.

Články 45 a 49 ZFEÚ v každom prípade vylučujú, aby prístup k regulovanému povolaniu v členskom štáte podliehal podmienkam, ktoré sa nezakladajú na konzistentných a predvídateľných kritériách, o ktorých nemôžu byť všetci dotknutí uchádzači vopred oboznámení primeraným spôsobom.