1.

Spor v prejednávanej veci vznikol z legislatívneho opatrenia prijatého v roku 1989 regiónom Sicília, ktoré upravovalo vyplatenie náhrady vlastníkom zvierat porazených z dôvodu nákazy určitými chorobami. V priebehu rokov bola táto náhrada vyplatená niekoľkokrát na základe právnych predpisov prijatých regiónom Sicília. AU, sicílsky chovateľ hospodárskych zvierat, sa domáhal vyplatenia tejto náhrady na vnútroštátnych súdoch na základe regionálneho zákona z roku 2005, najnovšieho opatrenia, na základe ktorého bola táto náhrada financovaná. Otázka, ktorou sa má Súdny dvor zaoberať je, či táto náhrada predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a ak áno, či bola vykonaná v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ.

2.

Problém spočíva v skutočnosti, že hoci pôvodná právna úprava z roku 1989 a niekoľko zákonov upravujúcich financovanie boli predmetom rozhodnutia o schválení vydaného Komisiou, v prípade zákona z roku 2005 to tak nebolo. Z toho teda vyplýva otázka, či sa na tento posledný uvedený zákon vzťahuje schválenie Komisie vo vzťahu k predchádzajúcej právnej úprave financovania.

3.

Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť poskytnúť usmernenia k pojmom „nová pomoc“, ktorá ako taká musí byť oznámená Komisii pred jej vykonaním, a „existujúca pomoc“, ktorá nepodlieha tejto požiadavke buď preto, že už bola schválená, alebo (inter alia) preto, lebo v obmedzenom rozsahu mení už schválenú pomoc.

4.

Nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] ( 2 ) v článku 1 stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…“

5.

Článok 1 zákona regiónu Sicília č. 12/1989 ( 3 ) stanovuje:

„1.   Na účel sanácie chovov hovädzieho dobytka nakazených tuberkulózou, brucelózou a leukózou, ako aj chovov kôz a oviec nakazených brucelózou, v súlade so zákonmi č. 615 z 9. júna 1964, č. 33 z 23. januára 1968 a č. 34 z 23. januára 1968, v znení neskorších zmien a doplnení, bude vlastníkom hovädzieho dobytka porazeného a/alebo utrateného z dôvodu nákazy tuberkulózou, brucelózou a leukózou, ako aj vlastníkom kôz a oviec porazených alebo utratených z dôvodu nákazy brucelózou, priznaná náhrada nad rámec náhrady stanovenej v platných vnútroštátnych právnych predpisoch, a to vo výške uvedenej v tabuľke pripojenej k tomuto zákonu.

…

4.   Za rovnakým účelom, ako sú účely uvedené v predchádzajúcich odsekoch, a na uľahčenie vykonávania sanačných opatrení v chovoch hovädzieho dobytka bude nad rámec náhrady stanovenej v platných právnych predpisoch vyplatená náhrada vo výške 2000 ITL veterinárom vykonávajúcim činnosť ako slobodné povolanie oprávneným vykonávať činnosti uvedené v ministerských vyhláškach z 1. júna 1968 a 3. júna 1968 za každý prehliadnutý kus dobytka. V žiadnom prípade nesmie celková náhrada prekročiť sumu 3000 ITL.

5.   Na účely tohto článku sa schvaľujú výdavky vo výške 7 miliárd ITL pre aktuálny rozpočtový rok a 6 miliárd ITL pre každý z rozpočtových rokov 1990 a 1991.“

6.

Článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 ( 4 ) stanovuje:

7.

Chovateľ AU sa domáhal zaplatenia náhrady škody pôvodne stanovenej v článku 1 zákona regiónu Sicília č. 12/1989 a neskôr v článku 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 pre hospodárske subjekty v sektore chovu hospodárskych zvierat, ktoré boli nútené poraziť zvieratá infikované brucelózou.

8.

AU podal návrh na Giudice unico del Tribunale di Catania (samosudca Okresného súdu pre Katániu, Taliansko), aby uložil Azienda Sanitaria Provinciale di Catania (Úrad verejného zdravotníctva provincie Katánia, Taliansko, ďalej len „ASPC“) povinnosť zaplatiť sumu 11930,08 eura ako náhradu za porážku zvierat postihnutých infekčnými chorobami. Platobným rozkazom č. 81/08 Giudice unico del Tribunale di Catania (samosudca Okresného súdu pre Katániu, Taliansko) vyhovel tomuto návrhu.

9.

Dňa 21. apríla 2008 ASPC podal na Giudice unico del Tribunale di Catania (samosudca Okresného súdu pre Katániu, Taliansko) odpor proti platobnému rozkazu č. 81/08. Rozsudkom č. 2141/2011 z 3. a 8. júna 2011 Giudice unico del Tribunale di Catania (samosudca Okresného súdu pre Katániu, Taliansko) vyhovel odporu a zrušil platobný rozkaz č. 81/08.

10.

Dňa 23. júla 2012 AU podal odvolanie na Corte d’appello di Catania (Odvolací súd pre Katániu, Taliansko), ktorým sa domáhal zrušenia rozsudku č. 2141/2011. Rozsudkom č. 1469/2013 z 24. júla 2013 Corte d’appello di Catania (Odvolací súd pre Katániu) vyhovel odvolaniu a zmenil rozsudok č. 2141/2011 tak, že odpor ASPC proti platobnému rozkazu č. 81/08 sa zamieta.

11.

ASPC pred Corte d'appello di Catania (Odvolací súd pre Katániu) najmä tvrdil, že náhrada stanovená v článku 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 predstavuje štátnu pomoc, ktorá nemôže byť vykonaná skôr, ako ju Komisia vyhlási za zlučiteľnú s vnútorným trhom, čo však neurobila. Corte d’appello di Catania (Odvolací súd pre Katániu) zamietol toto tvrdenie z dôvodu, že po prvé Komisia rozhodnutím z 11. decembra 2002 ( 5 ) posúdila, či sú regionálne zákony, na základe ktorých bolo do roku 1997 financované opatrenie upravené hmotnoprávnou normou stanovenou v článku 1 zákona regiónu Sicília č. 12/1989 zlučiteľné s vnútorným trhom, konkrétne článok 11 zákona regiónu Sicília č. 40/1997 ( 6 ) a článok 7 zákona regiónu Sicília č. 22/1999 ( 7 ), a že po druhé záver Komisie v uvedenom rozhodnutí, podľa ktorého sú tieto regionálne zákony zlučiteľné s vnútorným trhom, sa rozšíril na článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005, na základe ktorého bolo tiež financované opatrenie stanovené v článku 1 zákona regiónu Sicília č. 12/1989.

12.

Dňa 7. marca 2014 podal ASPC odvolanie proti rozsudku Corte d’appello di Catania (Odvolací súd pre Katániu) na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko).

13.

Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

14.

Písomné pripomienky predložili ASPC, Talianska republika a Európska komisia. Z dôvodu pandémie Covid‑19 bolo pojednávanie naplánované na 30. apríla 2020 zrušené. Namiesto toho boli otázky na ústne zodpovedanie zaslané účastníkom konania pred pojednávaním zmenené na otázky na písomné zodpovedanie adresované oprávneným subjektom uvedeným v článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Okrem toho bola Talianska republika v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 62 ods. 1 Rokovacieho poriadku požiadaná o zodpovedanie doplňujúcich otázok. ASPC, Talianska republika a Komisia odpovedali na otázky v lehotách stanovených Súdnym dvorom.

15.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora na to, či náhrada stanovená v článku 1 zákona regiónu Sicília č. 12/1989 v prospech vlastníkov zvierat porazených z dôvodu určitých infekčných chorôb (ďalej len „sporná náhrada“) a financovaná na základe článku 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

16.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či v prípade kladnej odpovede na prvú otázku sa má článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 považovať za „zlučiteľn[é] s… [článkami 107 a 108 ZFEÚ], a to vzhľadom na dôvody, ktoré viedli [Komisiu] k tomu, aby v [rozhodnutí z roku 2002] konštatovala, že… boli ustanovenia s obdobným obsahom, uvedené v článku 11 zákona regiónu Sicília č. 40/1997 a v článku 7 zákona regiónu Sicília č. 22/1999, zlučiteľné s článkami [107 a 108 ZFEÚ]“ ( 9 ).

17.

Na žiadosť Súdneho dvora sa v týchto návrhoch obmedzím na preskúmanie druhej prejudiciálnej otázky. Budem teda vychádzať z predpokladu, že sporná náhrada predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

18.

Komisia tvrdí, že druhá prejudiciálna otázka je neprípustná, pretože Súdny dvor nemá právomoc rozhodovať o zlučiteľnosti opatrení pomoci s vnútorným trhom.

19.

Domnievam sa, že Súdny dvor má právomoc odpovedať na druhú otázku.

20.

Je pravda, že podľa ustálenej judikatúry sa Súdny dvor nemôže vyjadriť k zlučiteľnosti štátnej pomoci alebo schémy pomoci s vnútorným trhom, keďže posúdenie tejto zlučiteľnosti prináleží do výlučnej právomoci Komisie, ktorej činnosť je preskúmateľná súdom Únie. ( 10 )

21.

Domnievam sa však, že svojou druhou otázkou ako je uvedená v bode 16 vyššie, sa vnútroštátny súd nepýta Súdneho dvora na zlučiteľnosť spornej náhrady s vnútorným trhom. Chcem zdôrazniť, že samotný vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania konštatuje, že „vnútroštátnemu súdu neprináleží rozhodovať o zlučiteľnosti [spornej náhrady] s vnútorným trhom, pretože… toto posúdenie… je výlučnou úlohou Komisie“.

22.

Vzhľadom na odkaz na rozhodnutie z roku 2002 uvedené v druhej otázke sa domnievam, že vnútroštátny súd sa skôr pýta, či sa na článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 vzťahuje rozhodnutie z roku 2002, čoho následkom by bolo, že toto opatrenie nemuselo byť pred jeho vykonaním oznámené a schválené Komisiou.

23.

V tejto súvislosti poznamenávam, že v rámci systému kontroly štátnej pomoci sa postup líši podľa toho, či ide o „existujúcu“ pomoc, čo, ako bude vysvetlené ďalej, by platilo pre spornú náhradu, pokiaľ by sa malo za to, že sa na ňu vzťahuje rozhodnutie z roku 2002, alebo ide o „novú“ pomoc. Zatiaľ čo podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ musí byť nová pomoc oznámená Komisii včas a nemôže byť vykonaná, pokiaľ Komisia vo veci nerozhodla s konečnou platnosťou, existujúca pomoc môže byť v súlade s článkom 108 ods. 1 ZFEÚ naďalej poskytovaná dovtedy, kým Komisia nerozhodne o jej nezlučiteľnosti. Na rozdiel od novej pomoci preto neexistuje povinnosť oznamovať existujúcu pomoc Komisii. ( 11 )

24.

V dôsledku toho sa domnievam, že svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či vzhľadom na to, že podobné ustanovenia boli predtým schválené rozhodnutím z roku 2002, predstavuje článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 existujúcu pomoc v zmysle článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999.

25.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, podľa judikatúry môže Súdny dvor vnútroštátnemu súdu poskytnúť usmernenia k výkladu práva Únie, ktoré mu umožnia určiť, či vnútroštátne opatrenie predstavuje existujúcu pomoc, alebo novú pomoc. ( 12 )

26.

Z toho vyvodzujem, že Súdny dvor má právomoc odpovedať na druhú položenú otázku.

27.

Najskôr budem skúmať, či článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 predstavuje existujúcu pomoc, ktorá ako taká nemusí byť pred vykonaním oznámená. Následne, keďže sa domnievam, že to tak nie je, overím, či, ako tvrdí talianska vláda, môže byť toto opatrenie napriek tomu vyňaté z notifikačnej povinnosti uvedenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ z dôvodu, že sa naň vzťahuje skupinová výnimka stanovená v nariadení Komisie (EÚ) č. 702/2014 ( 13 ), alebo či, ako tvrdí Komisia, môže byť táto náhrada vyňatá z tejto povinnosti z dôvodu, že predstavuje pomoc de minimis v zmysle nariadenia Komisie (EÚ) č. 1408/2013 ( 14 ).

28.

ASPC tvrdí, že článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 je nezlučiteľný s článkami 107 a 108 ZFEÚ. Podľa ASPC je to preto, lebo po prvé toto opatrenie nebolo oznámené Komisii; po druhé v rozhodnutí z roku 2002 Komisia tvrdila, že podobné opatrenia boli vykonané v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, a po tretie rozhodnutie z roku 2002 je záväzné pre vnútroštátne súdy.

29.

Talianska vláda tvrdí, že článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 treba považovať za zlučiteľný s článkami 107 a 108 ZFEÚ. Podľa talianskej vlády uvedená právna úprava spĺňa podmienky stanovené v článku 26 nariadenia č. 702/2014, a teda je oslobodená od notifikačnej povinnosti stanovenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Táto právna úprava by sa mala považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom, vzhľadom na zistenie Komisie v rozhodnutí z roku 2002, že podobné opatrenia patria do pôsobnosti článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ. Toto zistenie by malo byť potvrdené aj vo vzťahu k článku 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005.

30.

Komisia sa nevyjadruje k meritu druhej otázky, ktorú považuje za neprípustnú.

31.

Domnievam sa, že opatrenia posudzované v rozhodnutí z roku 2002 predstavujú existujúcu pomoc, ale že článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 predstavuje zmenu týchto opatrení, ktorá nemá výlučne formálny alebo administratívny charakter, v dôsledku čoho sa táto pomoc musí považovať za novú pomoc a ako taká musí byť pred vykonaním oznámená.

32.

Ako bolo uvedené v bode 23 vyššie, je nepochybné, že klasifikácia opatrenia štátnej pomoci ako existujúcej alebo novej pomoci má významné dôsledky z hľadiska procesného zaobchádzania s touto pomocou.

33.

Podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ musí byť nová pomoc oznámená a schválená Komisiou pred jej vykonaním. Nová pomoc poskytnutá bez schválenia Komisiou je protiprávna. V takom prípade musí Komisia preskúmať, či je táto pomoc zlučiteľná s vnútorným trhom, a ak by zistila, že nie je, musí nariadiť jej vymáhanie, pokiaľ by to nebolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva Únie. ( 15 ) Vnútroštátne súdy musia vyvodiť všetky dôsledky z porušenia článku 108 ods. 3 ZFEÚ v súlade s ich vnútroštátnym právom, tak pokiaľ ide o platnosť aktov týkajúcich sa vykonania opatrení pomoci, ako aj o vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých v rozpore s týmto ustanovením. ( 16 )

34.

Pokiaľ ide o existujúcu pomoc, z článku 108 ods. 1 ZFEÚ vyplýva, že ak by sa Komisia domnievala, že súčasná schéma pomoci nie je alebo už nie je zlučiteľná s vnútorným trhom, navrhne dotknutému členskému štátu príslušné opatrenia, ako napríklad zmenu a doplnenie alebo zrušenie uvedenej schémy. Ak členský štát akceptuje navrhované opatrenia, je povinný ich vykonať. Ak členský štát neakceptuje navrhované opatrenia, môže Komisia začať konanie vo veci formálneho zisťovania. ( 17 ) Z toho vyplýva, že existujúca pomoc nemusí byť oznámená a môže sa legálne vykonávať, až kým Komisia nezistí jej nezlučiteľnosť s vnútorným trhom. ( 18 )

35.

Aj keď je pojem existujúcej pomoci uvedený v článku 108 ods. 1 ZFEÚ, nie je v ňom definovaný. Je preto potrebné odvolať sa na definície obsiahnuté v sekundárnych právnych predpisoch, najmä v nariadení č. 659/1999.

36.

Podľa článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999 existujúca pomoc bude znamenať predovšetkým „autorizovanú pomoc“, to znamená „schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktoré boli schválené Komisiou alebo Radou“ [bod ii) tohto ustanovenia]. ( 19 )

37.

Článok 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999 definuje „novú pomoc“ ako „všetku pomoc…, ktorá nie je existujúcou pomocou vrátane úprav existujúcej pomoci“. Zmena existujúcej pomoci, definovaná v článku 4 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) č. 794/2004 ( 20 ), znamená „každú zmenu, okrem zmien čisto formálneho alebo administratívneho charakteru, ktoré nemôžu ovplyvniť posúdenie zlučiteľnosti opatrenia pomoci [s vnútorným] trhom“.

38.

V článku 4 ods. 1 druhej vete nariadenia č. 794/2004 sa uvádza, že „zvýšenie pôvodného rozpočtu existujúcej schémy pomoci najviac o 20 % nebude považované za zmenu existujúcej pomoci“. Podľa článku 4 ods. 2 tohto nariadenia predstavuje zvýšenie rozpočtu schválenej schémy pomoci presahujúce 20 % zmeny, ktoré musia byť oznámené Komisii.

39.

Podľa judikatúry sa nasledujúce opatrenia považujú za zmeny existujúcej pomoci, ktoré nie sú čisto formálneho alebo administratívneho charakteru, a preto predstavujú novú pomoc, t. j. rozšírenie (alebo obmedzenie) okruhu príjemcov schválenej schémy pomoci; predĺženie trvania tejto schémy, alebo (s výhradou 20 % prahovej hodnoty uvedenej v predchádzajúcom bode) zvýšenie rozpočtu prideleného tejto schéme. ( 21 )

40.

Pokiaľ ide o príjemcov schválenej schémy pomoci, Súdny dvor považoval za novú pomoc: zmenu kritérií použitých na identifikáciu tých, ktorí majú nárok na vrátenie energetickej dane (predtým iba podniky, ktoré sa zaoberali výrobou hmotného majetku, neskôr tiež poskytovatelia služieb); ( 22 ) rozšírenie existujúcej schémy pomoci na úľavy na sociálnych odvodoch v Mezzogiorne (Taliansko) na podniky so sídlom v Benátkach a Chioggii (Taliansko), ( 23 ) a obmedzenie ratione personae daňového režimu uplatniteľného na profesionálne športové kluby (predtým akýkoľvek takýto klub, potom iba štyri profesionálne športové kluby s pozitívnym finančným saldom v predchádzajúcom finančnom roku). ( 24 )

41.

Pokiaľ ide o predĺženie doby trvania schválenej schémy pomoci, je možné odkázať napríklad na rozsudok z 9. septembra 2009, Diputación Foral de Álava a i./Komisia (T‑227/01 až T‑229/01, T‑265/01, T‑266/01 a T‑270/01, EU:T:2009:315, body 232 až 234), potvrdený v odvolaní, ( 25 ) v ktorom Všeobecný súd konštatoval, že zmena, po prvé trvania existujúcich daňových úľav, po druhé podmienok pre ich priznanie (a teda okruhu príjemcov), a po tretie základu dane a percentuálneho podielu týchto úľav predstavovali novú pomoc. Rovnako Súdny dvor považoval za novú pomoc štrnásťmesačné predĺženie uplatňovania preferenčnej tarify za dodávku elektriny, ku ktorému došlo v dôsledku predbežného uznesenia vnútroštátneho súdu. ( 26 )

42.

Pokiaľ ide o zvýšenie rozpočtu schválenej schémy pomoci, je potrebné uviesť, že podľa judikatúry sa pojem „rozpočet schémy pomoci“ v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia č. 794/2004 neobmedzuje na sumu skutočne poskytnutej pomoci. Tento pojem sa naopak musí vykladať tak, že sa vzťahuje na rozpočtové prostriedky, teda na sumy, ktoré má orgán zodpovedný za poskytnutie pomoci k dispozícii na účely tohto poskytnutia a ktoré boli dotknutým členským štátom Komisii oznámené a ňou schválené. ( 27 )

43.

Súdny dvor teda považoval za zmeny, ktoré nemali čisto formálny alebo administratívny charakter tieto opatrenia: zvýšenie rozpočtu schváleného pre schválenú schému pomoci o viac ako 50 % (v kombinácii s predĺžením tejto schémy o dva roky); ( 28 ) zvýšenie rozpočtu oznámeného pre schválenú schému pomoci, ktorý predstavoval 10 miliónov eur o ďalších 10 miliónov eur, ( 29 ) a zvýšenie príjmov z daní financujúcich niekoľko schém pomoci v porovnaní s prognózami oznámenými Komisii (okrem prípadov, keď toto zvýšenie nedosiahlo prahovú hodnotu 20 % stanovenú v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 794/2004). ( 30 ) Naopak zmena systému financovania verejnoprávneho vysielania členského štátu, ktorá spočíva v nahradení poplatku, ktorý sa má zaplatiť z dôvodu držby prístroja na audiovizuálny príjem, príspevkom na televízne a rozhlasové vysielanie, ktorý sa má zaplatiť najmä z dôvodu užívania bytu alebo prevádzkarne, nepredstavovala zmenu existujúcej pomoci. Súd konštatoval, že náhrada poplatku príspevkom na vysielanie neviedla k podstatnému zvýšeniu náhrady, ktorú dostanú verejnoprávni vysielatelia. ( 31 )

44.

Ako je uvedené v bode 11 vyššie, v prejednávanej veci sa Komisia rozhodnutím z roku 2002 rozhodla nevzniesť námietky voči článku 11 zákona regiónu Sicília č. 40/1997 ani voči článku 7 zákona regiónu Sicília č. 22/1999 (ďalej len „opatrenia z rokov 1997 a 1999“).

45.

Považujem za potrebné vysvetliť, že účelom opatrení z rokov 1997 a 1999 bolo financovať náhradu stanovenú v článku 1 zákona regiónu Sicília č. 12/1989. Tieto opatrenia výslovne odkazujú na toto ustanovenie. Článok 11 zákona regiónu Sicília č. 40/1997 schválil výdavky vo výške 16 miliárd talianskych lír (ITL) na zaplatenie náhrady za zvieratá porazené v rokoch 1993, 1994, 1995, 1996 a 1997. ( 32 ) Článok 7 zákona regiónu Sicília č. 22/1999 na ten istý účel schválil dodatočné výdavky vo výške 20 miliárd ITL. ( 33 ) Chcem zdôrazniť, že na základe dokumentov predložených Súdnemu dvoru opatrenia z rokov 1997 a 1999 podľa všetkého nemali žiadny dopad na právo na náhradu ani na vlastnosti tejto náhrady, ako sú definované v článku 1 zákona regiónu Sicília č. 12/1989.

46.

V rozhodnutí z roku 2002 Komisia tvrdila, že opatrenia z rokov 1997 a 1999 predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Táto pomoc je však zlučiteľná s vnútorným trhom, pretože spĺňa štyri podmienky stanovené v bodoch 11.4.2 až 11.4.5 usmernenia Spoločenstva o štátnej pomoci v sektore poľnohospodárstva. ( 34 ) Po prvé podľa rozhodnutia z roku 2002 talianske orgány uviedli, že orgány verejnej moci boli znepokojené chorobami, ktoré boli predmetom opatrení z rokov 1997 a 1999, a síce tuberkulózou, brucelózou a leukózou, a že tieto opatrenia boli súčasťou vnútroštátneho regulačného rámca zameraného na prevenciu, kontrolu a eradikáciu týchto chorôb. Po druhé rozhodnutie z roku 2002 uvádza, že podľa talianskych orgánov mali obidve opatrenia z rokov 1997 a 1999 preventívne a kompenzačné ciele. Po tretie z tohto rozhodnutia vyplýva, opäť podľa názoru talianskych orgánov, že opatrenia z rokov 1997 a 1999 boli v súlade s cieľmi a ustanoveniami veterinárnych predpisov Únie. Po štvrté podľa rozhodnutia z roku 2002 talianske orgány zdôraznili, že pomoc poskytnutá na základe opatrení z rokov 1997 a 1999 pokryje 50 % škôd vzniknutých chovateľom, pričom ďalších 30 % (v prípade hovädzieho dobytka) alebo 50 % (v prípade oviec a kôz) bude pokrytých náhradou poskytnutou na základe vnútroštátnych opatrení iných ako regionálnych. V dôsledku toho bude pokrytých 80 % škôd vzniknutých vlastníkom dobytka a 100 % škôd vzniknutých vlastníkom oviec a kôz. Rozhodnutie z roku 2002 ďalej uvádza, že podľa talianskych orgánov by akékoľvek riziko nadmernej náhrady vzniklo iba u starších zvierat bez veľkej genetickej hodnoty. Komisia v tejto súvislosti uviedla, že určitá miera nadmernej náhrady je v individuálnych prípadoch prijateľná, ak táto nadmerná náhrada vznikne v dôsledku požiadaviek zjednodušenia administratívy, kedy je nutné spracovať tisíce individuálnych žiadostí.

47.

Aj keď Komisia vyjadrila poľutovanie nad tým, že opatrenia z rokov 1997 a 1999 boli vykonané v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, ( 35 ) dospela však k záveru, že spadajú do pôsobnosti článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ, a preto sú zlučiteľné s vnútorným trhom.

48.

Z toho vyplýva, že opatrenia z rokov 1997 a 1999 musia byť považované za schválenú schému pomoci, a teda za existujúcu pomoc v zmysle článku 1 písm. b) bodu ii) nariadenia č. 659/1999.

49.

Je teda potrebné preskúmať, či článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 predstavuje zmenu opatrení z rokov 1997 a 1999, ktorá nie je čisto formálneho alebo administratívneho charakteru v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999 a článku 4 ods. 1 nariadenia č. 794/2004.

50.

Je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry sa ako výnimky zo všeobecnej zásady nezlučiteľnosti štátnej pomoci s vnútorným trhom stanovenej v článku 107 ods. 1 ZFEÚ musia rozhodnutia Komisie schvaľujúce schémy pomoci vykladať reštriktívne. ( 36 )

51.

Podľa môjho názoru predstavuje článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 zmenu schémy pomoci schválenú rozhodnutím z roku 2002, ktorá nie je čisto formálneho alebo administratívneho charakteru.

52.

Je to tak preto, lebo účelom článku 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 je financovať náhradu stanovenú v článku 1 zákona regiónu Sicília č. 12/1989, na ktorý výslovne odkazuje. Na tento účel článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 schvaľuje výdavky vo výške 20 miliónov eur na zvieratá porazené v rokoch 2000 až 2006. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom, podobne ako je to v prípade opatrení z rokov 1997 a 1999, ( 37 ) ani článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 podľa všetkého nemá žiadny dopad na nárok na spornú náhradu ani na jej vlastnosti.

53.

Z uvedeného vyplýva, že účelom článku 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 je po prvé upraviť rozšírenie spornej náhrady (dlhovanej vlastníkom zvierat porazených v rokoch 2000 až 2006; keďže opatrenia z rokov 1997 a 1999 sa vzťahovali iba na zvieratá porazené v rokoch 1993 až 1997), a po druhé zvýšiť rozpočet pridelený tejto náhrade (o 20 miliónov eur; keďže opatrenia z rokov 1997 a 1999 schválili výdavky vo výške 36 miliárd ITL, teda približne 18592448 eur). ( 38 )

54.

Zvýšenie rozpočtu prideleného tejto schéme pomoci, ako je uvedené v rozhodnutí z roku 2002, zrejme teda výrazne presahuje 20 % prahovú hodnotu stanovenú v článku 4 ods. 1 a 2 nariadenia č. 794/2004. ( 39 ) To samozrejme podlieha overeniu vnútroštátnym súdom. Pokiaľ by vnútroštátny súd potvrdil, že toto zvýšenie presahuje prahovú hodnotu 20 %, vyplývalo by z toho, že článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 nepredstavuje zmenu čisto formálneho alebo administratívneho charakteru schémy schválenej v rozhodnutí z roku 2002. To platí tým viac, že zvýšenie rozpočtu prideleného pre existujúcu schému pomoci sa spája so šesťročným predĺžením tejto schémy. Vyplýva to rovnako z judikatúry uvedenej v bodoch 41 až 43 vyššie.

55.

Okrem toho chcem poznamenať, že opatrenia podobné článku 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 a opatreniam z rokov 1997 a 1999, teda opatrenia, ktorých účelom bolo financovanie náhrady stanovenej v článku 1 zákona regiónu Sicília č. 12/1989, boli oznámené Komisii, ktorá sa rozhodla nepodať voči nim námietky. Podľa informácií uvedených v rozhodnutí z roku 2002, ( 40 ) potvrdených talianskou vládou v odpovedi na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, to tak bolo po prvé v prípade zákona regiónu Sicília č. 5/1993, ( 41 ) ktorý schválil výdavky vo výške 10 miliárd ITL (približne 5 miliónov eur) a ktorý bol schválený rozhodnutím z 2. apríla 1993, ( 42 ) a po druhé v prípade zákona regiónu Sicília č. 28/1995, ( 43 ) ktorý schválil výdavky vo výške 16 miliárd ITL (približne 9,7 milióna eur) a ktorý bol schválený rozhodnutím z 15. septembra 1995. ( 44 ) To podporuje môj záver, že článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005, rovnako ako iné finančné opatrenia, predstavuje novú pomoc, ktorú je potrebné oznámiť Komisii pred jej vykonaním.

56.

Chcem tiež poznamenať, že článok 1 zákona regiónu Sicília č. 12/1989, ktorý je podľa všetkého hmotnoprávnym pravidlom upravujúcim spornú náhradu, ( 45 ) bol sám predmetom rozhodnutia Komisie nepodať námietky (ďalej len „rozhodnutie z roku 1989“) ( 46 ). V tejto súvislosti chcem zdôrazniť, že otázka, či treba článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 považovať za zmenu čisto formálneho alebo administratívneho charakteru existujúcej pomoci, musí byť posúdená v súvislosti s rozhodnutím z roku 2002, a nie v súvislosti s rozhodnutím z roku 1989. Táto zmena sa totiž týka najmä rozpočtu prideleného pre schválenú schému pomoci, ktorý bol viackrát zvýšený, pričom posledné zvýšenie je predmetom schválenia udeleného rozhodnutím z roku 2002.

57.

Z toho vyvodzujem, že také vnútroštátne opatrenie, akým je článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005, ktorého jediným účelom je zvýšiť rozpočet pridelený na schválenú schému pomoci a stanoviť šesťročné predĺženie tejto schémy, predstavuje zmenu existujúcej pomoci v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999, pokiaľ toto zvýšenie nepresiahne prahovú hodnotu 20 % stanovenú v článku 4 ods. 1 druhej vete nariadenia č. 794/2004, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

58.

Z toho vyplýva, že článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 mal byť v zmysle článku 108 ods. 3 ZFEÚ pred vykonaním oznámený a schválený Komisiou.

59.

Je nesporné, že článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 nebol Komisii oznámený.

60.

Ako je však uvedené v bode 27 vyššie, článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 by bol vyňatý z notifikačnej povinnosti, pokiaľ by sa naň, ako tvrdí talianska vláda, vzťahovala skupinová výnimka stanovená v nariadení č. 702/2014, alebo pokiaľ by, ako tvrdí Komisia, predstavoval pomoc de minimis v zmysle nariadenia č. 1408/2013. Teraz preskúmam, či je to tak.

61.

Chcem poznamenať, že talianska vláda vo svojich písomných vyjadreniach uviedla, že článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 patrí do pôsobnosti nariadenia č. 702/2014. Podľa jej názoru je toto nariadenie ratione temporis uplatniteľné na prejednávanú vec z dôvodu článku 51 tohto nariadenia a ako je uvedené v bode 29 vyššie, článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 spĺňa podmienky stanovené v článku 26 nariadenia č. 702/2014.

62.

V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania sa Súdny dvor pýtal oprávnených subjektov uvedených v článku 23 Štatútu Súdneho dvora, či je nariadenie č. 702/2014 ratione temporis uplatniteľné na prejednávanú vec a či článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 spĺňa podmienky uvedené v článku 26 tohto nariadenia.

63.

V odpovedi na tieto otázky ASPC uviedol, že článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 nespadá do pôsobnosti nariadenia č. 702/2014, ako je definovaná v článku 1 tohto nariadenia. Podľa ASPC táto regionálna právna úprava v každom prípade nespĺňa podmienky stanovené v článku 26 nariadenia č. 702/2014.

64.

Talianska vláda zopakovala svoje stanovisko zhrnuté v bode 61 vyššie.

65.

Komisia uviedla, že nariadenie č. 702/2014 je uplatniteľné ratione temporis, ale že je nepravdepodobné, aby článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 spĺňal podmienky stanovené v článku 26 tohto nariadenia.

66.

Vzhľadom na obmedzené informácie obsiahnuté v spise neviem zistiť, či sú v prejednávanej veci splnené podmienky nariadenia č. 702/2014. Napriek tomu sa budem snažiť poskytnúť vnútroštátnemu súdu určité usmernenie.

67.

Po prvé ako tvrdí talianska vláda a Komisia, nariadenie č. 702/2014 je zrejme v prejednávanej veci ratione temporis uplatniteľné.

68.

Nariadenie č. 702/2014 nadobudlo účinnosť 1. júla 2014, ( 47 ) teda s najväčšou pravdepodobnosťou ( 48 ) po tom, čo bola vyplatená sporná náhrada AU. ( 49 )

69.

V článku 51 ods. 1 nariadenia č. 702/2014 sa však uvádza, že toto nariadenie sa uplatňuje na „individuálnu pomoc poskytnutú pred dátumom nadobudnutia [jeho] účinnosti“, ak táto individuálna pomoc spĺňa podmienky stanovené v tomto nariadení.

70.

Za predpokladu splnenia týchto podmienok, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, je teda uvedené nariadenie v prejednávanej veci uplatniteľné. ( 50 )

71.

Po druhé je potrebné pripomenúť, že podľa článku 3 nariadenia č. 702/2014 je individuálna pomoc poskytnutá podľa schém pomoci zlučiteľná s vnútorným trhom a je vyňatá z notifikačnej povinnosti podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ, ak spĺňa podmienky stanovené v kapitole I tohto nariadenia, ako aj osobitné podmienky týkajúce sa predmetnej kategórie pomoci stanovené v kapitole III tohto nariadenia.

72.

Pokiaľ ide o podmienky stanovené v kapitole I nariadenia č. 702/2014, chcem poukázať najmä na to, že zrejme neplatí žiaden zo stropov vymedzujúcich notifikačnú povinnosť uvedených v článku 4 tohto nariadenia; že sporná náhrada spĺňa požiadavku transparentnosti, pretože ide o dotáciu [pozri článok 5 ods. 2 písm. a)], a v rozsahu, v akom smeruje k náhrade škody, ktorú utrpeli vlastníci porazených zvierat, sa nevyžaduje žiaden dôkaz o stimulačnom účinku [pozri článok 6 ods. 5 písm. d)].

73.

Pokiaľ ide o podmienky stanovené v kapitole III nariadenia č. 702/2014, príslušná kategória pomoci je definovaná v článku 26, ktorá sa týka najmä pomoci na náklady na prevenciu, kontrolu a eradikáciu chorôb zvierat a pomoci na nápravu škôd spôsobených týmito chorobami.

74.

Po prvé talianska vláda v tejto súvislosti tvrdí, že článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 je súčasťou vnútroštátneho programu prevencie, kontroly alebo eradikácie príslušných chorôb zvierat, ako to vyžaduje článok 26 ods. 2 nariadenia č. 702/2014. Chcem poznamenať, že článok 1 zákona regiónu Sicília č. 12/1989, rozhodnutie z roku 2002 a odpoveď ASPC na písomné otázky Súdneho dvora odkazujú na inú náhradu, ktorá je stanovená vnútroštátnymi, nie regionálnymi, právnymi predpismi a ktorá dopĺňa spornú náhradu. ( 51 )

75.

Po druhé choroby zvierat, za ktoré sa poskytuje náhrada podľa článku 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005, konkrétne tuberkulóza a leukóza (pokiaľ ide o hovädzí dobytok) a brucelóza (pokiaľ ide o hovädzí dobytok, ovce a kozy) sú uvedené v zozname chorôb zvierat vytvorenom Svetovou organizáciou pre zdravie zvierat, ( 52 ) ako vyžaduje článok 26 ods. 4 nariadenia č. 702/2014.

76.

Po tretie Komisia tvrdí, že v prejednávanej veci nie je splnená podmienka stanovená v článku 26 ods. 6 nariadenia č. 702/2014, podľa ktorej má byť pomoc vyplatená do štyroch rokov odo dňa vzniku nákladov alebo strát spôsobených chorobou zvierat. V tejto súvislosti chcem poznamenať, že sporná náhrada bola AU pravdepodobne vyplatená najskôr v roku 2008 ( 53 ) a že podľa písomných pripomienok ASPC sa táto náhrada týkala zvierat porazených od roku 2003. Pokiaľ by to tak bolo, mohla byť prinajmenšom časť spornej náhrady AU vyplatená v rozpore s článkom 26 ods. 6 nariadenia č. 702/2014. Vnútroštátny súd to musí opäť overiť.

77.

Po štvrté ASPC tvrdí, že sporná náhrada nespĺňa podmienku stanovenú v článku 26 ods. 7 a 8 nariadenia č. 702/2014, pretože skôr, ako by pokrývala oprávnené náklady uvedené v týchto ustanoveniach, jej cieľom je len nahradiť škodu spôsobenú chovateľom. Okrem toho podľa názoru ASPC výpočet spornej náhrady podľa druhu, pohlavia a veku zvierat nespĺňa podmienku uvedenú v článku 26 ods. 9 toho istého nariadenia, ktorý vyžaduje, aby výpočet vychádzal z trhovej hodnoty zabitých zvierat.

78.

Argumentácia ASPC nie je podľa môjho názoru presvedčivá. Bez ohľadu na tvrdenie talianskej vlády, podľa ktorého môže byť sporná náhrada preventívna aj kompenzačná, chcem poznamenať, že jediným účelom pomoci v zmysle článku 26 nariadenia č. 702/2014 môže byť náhrada chovateľom za porážku zvierat. Je to tak preto, lebo toto ustanovenie podľa jeho prvého odseku nezahŕňa iba pomoc malým a stredným podnikom „na náklady na prevenciu, kontrolu a eradikáciu“ chorôb zvierat, ale aj pomoc „na náhradu strát takýchto podnikov spôsobených chorobami zvierat“ ( 54 ). Okrem toho sa domnievam, že siedmy, ôsmy a deviaty odsek článku 26 nariadenia č. 702/2014 sa uplatňujú na rôzne opatrenia. Zatiaľ čo článok 26 ods. 7 sa týka „preventívnych opatrení“, článok 26 ods. 8 sa týka „kontrolných a eradikačných opatrení“ a článok 26 ods. 9 sa vzťahuje na „pomoc na nápravu škôd spôsobených chorobami zvierat“. Ak by teda jediným účelom článku 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 mala byť náhrada chovateľom za porážku zvierat, ako tvrdí ASPC, náhrada poskytnutá na tomto základe by sa musela vypočítať v súlade s článkom 26 ods. 9 nariadenia č. 702/2014, to znamená odkazom na „trhovú hodnotu zabitých zvierat“ a na súvisiacu „stratu príjmu“. V takom prípade nemožno zohľadniť oprávnené náklady uvedené v článku 26 ods. 7 a 8, pretože tieto odseky sa uplatňujú na iné typy opatrení pomoci. Nakoniec nechápem prečo, ako tvrdí ASPC, by sa druh, pohlavie a vek porazených zvierat nemali považovať za relevantné faktory na účely určenia ich trhovej hodnoty.

79.

Po piate vnútroštátny súd bude musieť overiť, či, ako tvrdí ASPC, nedošlo k formálnemu uznaniu výskytu ohniska, ako vyžaduje článok 26 ods. 10 nariadenia č. 702/2014.

80.

Po šieste chcem poznamenať, že v rozhodnutí z roku 2002 Komisia preukázala zhovievavosť, pokiaľ ide o požiadavku podľa článku 26 ods. 13 nariadenia č. 702/2014, ( 55 ) že pomoc poskytnutá podľa článku 26 „a všetky ďalšie platby prijaté príjemcom“ sú obmedzené na 100 % oprávnených nákladov (v prejednávanej veci 100 % trhovej hodnoty a súvisiacej straty príjmu). Ako bolo uvedené v bode 46 vyššie, v tomto rozhodnutí Komisia z dôvodu zjednodušenia administratívy pripustila, že v jednotlivých prípadoch môže dôjsť k určitej miere nadmernej náhrady.

81.

Ak by teda vnútroštátny súd dospel k záveru, že podmienky uvedené v kapitole I a v článku 26 nariadenia č. 702/2014 sú v prejednávanej veci splnené, vyplývalo by z toho, že talianske orgány neporušili článok 108 ods. 3 ZFEÚ tým, že neoznámili článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 pred jeho vykonaním.

82.

Pokiaľ by naopak vnútroštátny súd dospel k záveru, najmä vzhľadom na bod 76 vyššie, že tieto podmienky nie sú splnené, znamenalo by to, že táto právna úprava bola vykonaná v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ. Ako je však uvedené v bode 60 vyššie, článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 by bol napriek tomu vykonaný spôsobom, ktorý je v súlade s týmto ustanovením, ak, ako uviedla Komisia vo svojej odpovedi na otázky položené Súdnym dvorom, predstavuje pomoc de minimis v zmysle nariadenia č. 1408/2013.

83.

V tejto súvislosti chcem poznamenať, že aj keď toto nariadenie nadobudlo účinnosť 1. januára 2014, ( 56 ) je podľa všetkého uplatniteľné ratione temporis na základe článku 7 ods. 1 tohto nariadenia. Toto ustanovenie, rovnako ako článok 51 ods. 1 nariadenia č. 702/2014, uvádza, že nariadenie č. 1408/2013 „sa vzťahuje na pomoc poskytnutú pred nadobudnutím jeho účinnosti, ak pomoc spĺňa podmienky stanovené [v tomto nariadení]“. V tejto súvislosti možno argumentáciu používanú vo vzťahu k nariadeniu č. 702/2014 rovnako uplatniť vo vzťahu k nariadeniu č. 1408/2013. ( 57 )

84.

Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/2013 opatrenia pomoci „sa považujú za opatrenia, ktoré nespĺňajú všetky kritériá v [článku 107 ods. 1 ZFEÚ], a preto sú oslobodené od notifikačnej povinnosti stanovenej v [článku 108 ods. 3 ZFEÚ] v prípade, že spĺňajú podmienky stanovené v [tomto nariadení]“.

85.

Náhrada priznaná AU, ktorá predstavuje 11930,08 eura, nepresahuje strop de minimis stanovený v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 1408/2013 (za predpokladu, že v priebehu obdobia troch fiškálnych rokov nebola AU priznaná ďalšia pomoc, ktorá by v spojení s vyššie uvedenou pomocou prekročila strop pomoci de minimis). Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či kumulovaná výška pomoci de minimis poskytnutá poľnohospodárskym podnikom v Taliansku neprekračuje vnútroštátnu hornú hranicu stanovenú v článku 3 ods. 3 a v prílohe tohto nariadenia.

86.

Dospel som k záveru, že také vnútroštátne opatrenie, akým je článok 25 ods. 16 zákona regiónu Sicília č. 19/2005 môže byť vyňaté z notifikačnej povinnosti stanovenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ, ak spĺňa podmienky stanovené v kapitole I a v článku 26 nariadenia č. 702/2014, najmä podmienku stanovenú v článku 26 ods. 6 tohto nariadenia, aby bola pomoc vyplatená do štyroch rokov od dátumu vzniku nákladov alebo strát spôsobených chorobou zvierat, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Také opatrenie môže byť rovnako vyňaté z notifikačnej povinnosti, ak spĺňa podmienky stanovené v nariadení č. 1408/2013, čo tiež prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

87.

Vzhľadom na už vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku, ktorú položil Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), takto: