1.

Ustanovenia uvedené v oddiele 5 kapitoly II nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, nazvanom „Právomoc vo veciach individuálnych pracovných zmlúv“, sa majú vykladať v tom zmysle, že sa uplatňujú na žalobu zamestnanca s bydliskom v členskom štáte podanú proti zamestnávateľovi, ktorý má bydlisko v inom členskom štáte, v prípade, ak bola pracovná zmluva dohodnutá a uzavretá v členskom štáte bydliska zamestnanca a stanovovala, že miesto výkonu práce sa nachádza v členskom štáte zamestnávateľa, aj keď sa táto práca nevykonala z dôvodu pripísateľného tomuto zamestnávateľovi.

2.

Ustanovenia uvedené v oddiele 5 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia uplatneniu vnútroštátnych noriem právomoci na žalobu, akou je žaloba uvedená v bode 1 výroku tohto rozsudku, bez ohľadu na to, či sa tieto normy ukážu byť pre zamestnanca priaznivejšie.

3.

Článok 21 ods. 1 písm. b) bod i) nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že žalobu, akou je žaloba uvedená v bode 1 výroku tohto rozsudku, možno podať na súde podľa miesta, kde alebo z ktorého mal zamestnanec v súlade s pracovnou zmluvou splniť podstatnú časť svojich povinností voči svojmu zamestnávateľovi bez toho, aby bol dotknutý článok 7 bod 5 tohto nariadenia.