4.6.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 190/38

—

Najskôr vyhlásiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže bolo vypracovaná v angličtine, nie v taliančine.

—

Vyhovieť tomuto odvolaniu a teda vyhlásiť neplatnosť opatrenia Komisie z dôvodu a nedostatku odôvodnenia a v každom prípade vzhľadom na to, že nevychádza z istých podstatných predpokladov.

—

Uznať uplatnenie režimu všeobecného hospodárskeho záujmu na taliansky systém zdravotnej starostlivosti, a teda aj zásad uvedených v rozsudku Súdneho dvora vo veci Altmark z roku 2003 v súvislosti s článkami 106 a 107 ZFEÚ o uplatňovaní štátnej pomoci. V dôsledku toho preskúmať konanie regiónu Lazio, pokiaľ ide o odmeňovanie verejných zariadení, ktoré malo dodržiavať zásady stanovené v normách uvedených vyššie, a teda obmedziť platby zdravotníckych zariadení vo verejnom vlastníctve na poskytovanie náhrad nákladov v súlade s kritériami stanovenými v rozsudku vo veci Altmark v súvislosti s tzv. sprostredkovateľským podnikom, vyhlásením nadmerného financovania za nadmernú náhradu.

—

Uznať voči žalobkyni, že región ju odmení podľa zásady sprostredkovateľského podniku a teda aj pokiaľ ide o zohľadnenie zvýšenia nákladov práce a to vo vzťahu k všetkým zamestnancom, ktorí pracovali pre tento subjekt v rokoch 2005 až 2006, stanovením tohto parametra do budúcnosti.

—

Vyvodiť všetky právne následky, ktoré z toho vyplývajú, vrátane uloženia povinnosti Komisii nahradiť trovy konania žalobkyne.

1.

Po prvé spochybňuje použitie anglického jazyka pri vyhotovení konečného znenia ako rozhodujúceho jazykového znenia.

2.

Druhým žalobným dôvodom namieta nedostatok odôvodnenia. Komisia úplne opomenula zohľadniť niektoré podstatné aspekty danej záležitosti a vyvrátiť niektoré námietky, ktoré vzniesol sťažujúci sa účastník konania a boli preukázané predloženou dokumentáciou. Vzhľadom na zásady transparentnosti a dobrej viery je Komisia povinná odpovedať na všetky otázky, ktoré vzniesol účastník konania.

3.

Tretím žalobným dôvodom žalobkyňa namieta voči tomu, že v talianskom právnom poriadku sa zdravotný systém vyznačuje univerzálnosťou starostlivosti, teda že 100 % plnení zdravotnej starostlivosti financuje Servizio sanitario nazionale (Národné služby zdravotnej starostlivosti). Okrem toho žalobkyňa vytýka Komisii, že nemá žiadny dôkaz o tom, že Talianska republika financuje a teda pokrýva 100 % starostlivosti o svojich vlastných občanov, čo vôbec nezodpovedá skutkovému stavu. Žalobkyňa spochybňuje skutočnosť, že univerzálnosť nie je abstraktný koncept, ale musí byť konkrétne identifikovaný, overiteľný, vnímateľný a nemôže sa brať ako existujúci len preto, že to tvrdí talianska vláda.