1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (Ú. v. EÚ L 48, 2011, s. 1).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi pani Vanessou Gambietzovou a pani Erikou Zieglerovou v súvislosti s vymáhaním pohľadávky prvej menovanej voči druhej.

3

Odôvodnenia 19 a 20 smernice 2011/7 uvádzajú:

4

Článok 6 uvedenej smernice, nazvaný „Náhrada nákladov na vymáhanie“, stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných transakcií v súlade s článkom 3 alebo 4, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu sumu vo výške 40 eur.

2.   Členské štáty zabezpečia, aby paušálna suma uvedená v odseku 1 bola splatná bez potreby upozornenia a bola náhradou za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie.

3.   Veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať okrem paušálnej sumy uvedenej v odseku 1 primeranú náhradu všetkých nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu a vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania s platbou. Tieto náklady by mohli zahŕňať náklady vzniknuté okrem iného v dôsledku využitia služieb právnika alebo spoločnosti na vymáhanie dlhov.“

5

Pani Gambietzová sa domáhala, aby pani Zieglerovej, jej dlžníčke, bola uložená povinnosť zaplatiť jej hlavnú pohľadávku spolu s dlžnými úrokmi, ako aj dodatočnú sumu vo výške 112 eur, ktorá zodpovedá jednak paušálnej sume vo výške 40 eur stanovenej v § 288 ods. 5 prvej vete Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník, ďalej len „BGB“), a jednak výdavkom na advokáta vo výške 72 eur.

6

Keďže Amtsgericht Eilenburg (Okresný súd Eilenburg, Nemecko) tejto žalobe vyhovel s výnimkou časti, ktorá sa týkala paušálnej sumy 40 eur, podala žalobkyňa vo veci samej proti tomuto rozsudku odvolanie na Landgericht Leipzig (Krajinský súd Lipsko, Nemecko). Tento súd odvolanie zamietol, pričom rozhodol, že táto paušálna suma sa musí v súlade s § 288 ods. 5 treťou vetou BGB započítať na náklady na advokáta vynaložené v období pred začatím súdneho konania.

7

Žalobkyňa vo veci samej proti tomuto rozhodnutiu podala opravný prostriedok „Revision“ na vnútroštátny súd, ktorý podal tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.

8

Vnútroštátny súd v prvom rade dospel k záveru, že paušálnu sumu vo výške 40 eur, ktorá prináleží žalobkyni podľa § 288 ods. 5 prvej vety BGB, je podľa § 288 ods. 5 tretej vety BGB potrebné započítať na náklady na advokáta vo výške 72 eur, ktoré jej vznikli pri vymáhaní jej nároku pred začatím súdneho konania.

9

Vnútroštátny súd si však v druhom rade kladie otázku, či je tento výklad § 288 BGB zlučiteľný s článkom 6 ods. 3 smernice 2011/7.

10

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd prikláňa k názoru, že uvedené ustanovenie tiež stanovuje takéto započítanie paušálnej sumy. Uvádza však, že odôvodnenia 19 a 20 smernice 2011/7 by mohli viesť k opačnému výkladu. Rovnako by sa v prípade započítania paušálnej sumy na náklady na advokáta vynaložené s cieľom vymôcť pohľadávku mohlo stať, že uvedená paušálna suma bude do veľkej miery alebo dokonca úplne spotrebovaná, čo by viedlo k tomu, že veriteľ by nakoniec mohol požadovať len sumu zodpovedajúcu nákladom na advokáta, ktoré vznikli vo fáze pred začatím súdneho konania.

11

Za týchto podmienok Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 6 ods. 3 [smernice 2011/7] vykladať v tom zmysle, že paušálnu sumu vo výške 40 eur uvedenú v článku 6 ods. 1 smernice je potrebné započítať na externé náklady právneho zastupovania, ktoré vznikli v dôsledku oneskorenej platby dlžníka predprocesným využitím služieb právnika, a preto sa podľa článku 6 ods. 3 smernice majú nahradiť?“

12

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 3 smernice 2011/7 vykladať v tom zmysle, že od primeranej náhrady uvedenej v tomto ustanovení sa musí odpočítať paušálna suma vo výške 40 eur priznaná veriteľovi podľa článku 6 ods. 1 uvedenej smernice.

13

Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je položená prejudiciálna otázka zhodná s otázkou, o ktorej už Súdny dvor rozhodol, ak možno odpoveď na takúto otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry alebo ak odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.

14

V prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania je potrebné toto ustanovenie uplatniť.

15

Článok 6 smernice 2011/7 má zabezpečiť náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré veriteľ vynakladá v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným podľa tejto smernice. Odsek 1 tohto článku priznáva veriteľovi paušálnu sumu vo výške 40 eur. Podľa odseku 3 uvedeného článku má tento veriteľ okrem toho nárok na primeranú náhradu všetkých ostatných nákladov na vymáhanie, ktoré presahujú túto paušálnu sumu.

16

Zo samotného znenia článku 6 ods. 3 smernice 2011/7 teda vyplýva, že primeraná náhrada stanovená v uvedenom ustanovení sa týka všetkých ostatných nákladov na vymáhanie, ktoré nie sú nahradené paušálnou sumou poskytnutou veriteľovi podľa článku 6 ods. 1 tej istej smernice.

17

Okrem toho Súdny dvor v bodoch 22 až 24 svojho rozsudku z 13. septembra 2018, Česká pojišťovna (C‑287/17, EU:C:2018:707), spresnil, že normotvorca Únie chcel použitím formulácie „presahujúcich túto… sumu“ v článku 6 ods. 3 smernice 2011/7 zdôrazniť, že predmetom primeranej náhrady nákladov na vymáhanie môžu byť akékoľvek náklady, ktoré prevyšujú sumu 40 eur.

18

Zo samotného znenia predmetného ustanovenia teda vyplýva, že primeraná náhrada, ktorú stanovuje, platí pre všetky náklady akejkoľvek povahy, ktoré už nie sú hradené v rámci paušálnej sumy 40 eur na základe článku 6 ods. 1 smernice 2011/7.

19

Tento výklad je potvrdený cieľom, ktorý sleduje smernica 2011/7.

20

Cieľom tejto smernice je totiž boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, pričom toto omeškanie predstavuje podľa odôvodnenia 12 tejto smernice porušenie zmluvy, ktoré sa osobitne v dôsledku nízkych alebo žiadnych účtovaných úrokov z omeškania stáva finančne atraktívnym pre dlžníkov (rozsudky zo 16. februára 2017, IOS Finance EFC, C‑555/14, EU:C:2017:121, bod 24, a z 13. septembra 2018, Česká pojišťovna, C‑287/17, EU:C:2018:707, bod 25).

21

Z toho vyplýva, že cieľom uvedenej smernice je účinná ochrana veriteľov proti takýmto oneskoreným platbám. Takáto ochrana si vyžaduje, aby bola veriteľovi poskytnutá čo najúplnejšia náhrada jeho nákladov na vymáhanie, a to s cieľom odradiť od takýchto oneskorených platieb (rozsudok z 13. septembra 2018, Česká pojišťovna, C‑287/17, EU:C:2018:707, bod 26).

22

Náhrada stanovená v článku 6 ods. 3 smernice 2011/7 však musí byť primeraná, takže nemôže pokrývať tú časť uvedených nákladov, ktorá už je hradená v rámci paušálnej sumy 40 eur stanovenej v odseku 1 tohto článku, ani náklady, ktoré sa vzhľadom na všetky okolnosti danej veci javia ako neprimerané (rozsudok z 13. septembra 2018, Česká pojišťovna, C‑287/17, EU:C:2018:707, bod 30).

23

Treba ešte dodať, že okolnosť, že primeraná náhrada nemôže zahŕňať tú časť nákladov, ktorá je už hradená v rámci paušálnej sumy vo výške 40 eur, nemôže spochybniť odrádzajúci účel náhrady stanovenej v článku 6 smernice 2011/7. Tento článok totiž v každom prípade priznáva veriteľovi právo získať okrem paušálnej sumy vo výške 40 eur, ktorá mu patrí automaticky, primeranú náhradu zvyšnej časti nákladov, ktoré mu vznikli, a zároveň bráni tomu, aby tie isté náklady na vymáhanie boli nahradené dvakrát.

24

Znamená to, že zo znenia článku 6 smernice 2011/7, ako aj z účelu tejto smernice vyplýva, že tento článok sa má vykladať v tom zmysle, že primeraná náhrada stanovená v odseku 3 tohto článku za náklady na vymáhanie, ktoré vznikli veriteľovi, sa musí vypočítať tak, že zo sumy uvedených nákladov sa vylúčia náklady na vymáhanie, ktoré sú už zahrnuté v sume 40 eur poskytnutej veriteľovi paušálne podľa odseku 1 uvedeného článku.

25

Vnútroštátnym súdom teda prináleží priznať veriteľovi primeranú náhradu podľa článku 6 ods. 3 smernice 2011/7 v rozsahu, v akom suma všetkých nákladov na vymáhanie, ktoré vznikli veriteľovi a ktoré uvedené súdy považujú za primerané, prevyšuje sumu 40 eur, a po tom, čo bude od tejto sumy odpočítaná suma 40 eur, ktorá už bola priznaná paušálne.

26

Tento výklad nemôže spochybniť ani zohľadnenie odôvodnení 19 a 20 smernice 2011/7.

27

Z týchto odôvodnení totiž nemožno vyvodiť, že by sa „interné“ náklady na vymáhanie mohli nahradiť len paušálnou sumou vo výške 40 eur, zatiaľ čo ostatné náklady na vymáhanie by sa mali nahradiť samostatne na základe článku 6 ods. 3 smernice 2011/7 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, Česká pojišťovna, C‑287/17, EU:C:2018:707, body 34 až 37).

28

Okrem toho odôvodnenie právneho aktu Únie v každom prípade nemá záväznú právnu silu a nemožno sa ho dovolávať ani na účel výnimky z ustanovení dotknutého aktu, ani s cieľom výkladu jeho ustanovení, ktorý je zjavne v rozpore s ich znením (rozsudok z 13. septembra 2018, Česká pojišťovna, C‑287/17, EU:C:2018:707, bod 33). Ako však uvádza vnútroštátny súd, článok 6 smernice 2011/7 nezavádza žiadne rozlišovanie medzi internými nákladmi na vymáhanie a ostatnými nákladmi na vymáhanie.

29

Z vyššie uvedeného vyplýva, že na položenú otázku treba odpovedať tak, že článok 6 ods. 3 smernice 2011/7 sa má vykladať v tom zmysle, že od primeranej náhrady uvedenej v tomto ustanovení sa musí odpočítať paušálna suma vo výške 40 eur priznaná veriteľovi podľa článku 6 ods. 1 uvedenej smernice.

30

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:

Článok 6 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa má vykladať v tom zmysle, že od primeranej náhrady uvedenej v tomto ustanovení sa musí odpočítať paušálna suma vo výške 40 eur priznaná veriteľovi podľa článku 6 ods. 1 uvedenej smernice.