–

Orde van Vlaamse Balies a Ordre des barreaux francophones et germanophones, v zastúpení: F. Judo a N. Goethals, advocaten,

–

belgická vláda, v zastúpení: C. Pochet, L. Van den Broeck a M. Jacobs, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci S. Ronse, avocat, a T. Quintes, advocaat,

–

Európska komisia, v zastúpení: H. Tserepa‑Lacombe, A. Nijenhuis a F. Wilman, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 201 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/138/ES z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II) (Ú. v. EÚ L 335, 2009, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Orde van Vlaamse Balies a Ordre des barreaux francophones et germanophones (ďalej len „advokátske komory“) na jednej strane a Ministerraad (Rada ministrov, Belgicko) na druhej strane vo veci práva poisteného v rámci zmluvy o poistení právnej ochrany slobodne si vybrať svojho právneho zástupcu počas mediačného konania.

3

Smernica Rady 87/344/EHS z 22. júna 1987 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa poistenia právnej ochrany (Ú. v. ES L 185, 1987, s. 77; Mim. vyd. 06/001, s. 187), ktorá bola zrušená smernicou 2009/138, vo svojom článku 4 stanovovala:

„1.   Akákoľvek zmluva o poistení právnej ochrany bude vyslovene uznávať, že:

…

2.   Právnik znamená akúkoľvek osobu, ktorá je oprávnená vykonávať svoje povolanie podľa jedného z označení stanovených v smernici Rady 77/249/EHS z 22. marca 1977 na uľahčenie účinného výkonu slobody právnikov poskytovať služby [Ú. v. ES L 78, 1977, s. 17; Mim. vyd. 06/001, s. 52].“

4

Odôvodnenie 16 smernice 2009/138 znie:

„Hlavným cieľom regulácie poistenia a zaistenia a dohľadu nad nimi je riadna ochrana poistníkov a oprávnených osôb. Pojem oprávnená osoba by mal zahŕňať každú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá má určité právo v zmysle poistnej zmluvy. Finančná stabilita a objektívne a stabilné trhy sú ďalšími cieľmi regulácie poistenia a zaistenia a dohľadu nad nimi, na ktoré je takisto potrebné prihliadať, ktoré by avšak nemali narušiť hlavný cieľ.“

5

Hlava II tejto smernice, nazvaná „Osobitné ustanovenia pre poisťovne a zaisťovne“, obsahuje kapitolu II upravujúcu „Špecifické ustanovenia pre neživotné poistenie“, ktorej oddiel 4 s názvom „Poistenie právnej ochrany“ zahŕňa články 198 až 205.

6

Článok 198 uvedenej smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti tohto oddielu“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Tento oddiel sa vzťahuje na poistenie právnej ochrany uvedené v odvetví 17 časti A prílohy I, ktorým poisťovňa prisľubuje znášať za úhradu poistného náklady na právne konanie a poskytovať iné služby priamo spojené s poistným krytím, najmä z tohto hľadiska:

…

7

Článok 201 smernice 2009/138, nazvaný „Voľný výber právnika“, stanovuje:

„1.   Akákoľvek zmluva o poistení právnej ochrany výslovne upraví, že:

…

2.   Na účely tohto oddielu ‚právnik‘ znamená akúkoľvek osobu, ktorá je oprávnená vykonávať svoje povolanie podľa jedného z označení stanovených v [smernici 77/249].“

8

Článok 156 loi relative aux assurances (zákon o poistení) zo 4. apríla 2014 (Belgisch Staatsblad z 30. apríla 2014, s. 35487) znel:

„V každej zmluve o poistení právnej ochrany musí byť výslovne stanovené minimálne, že:

…“

9

Článok 2 loi modifiant la loi du 4 avril 2014 relative aux assurances et visant à garantir le libre choix d’un avocat ou de toute autre personne ayant les qualifications requises par la loi applicable à la procédure pour défendre ses intérêts dans toute phase judiciaire, dans le cadre d’un contrat d’assurance de la protection juridique (zákon, ktorým sa mení zákon zo 4. apríla 2014 o poistení a o zaručení slobodného výberu advokáta alebo akejkoľvek inej osoby, ktorá má kvalifikáciu vyžadovanú právom uplatniteľným na konanie, aby v akejkoľvek fáze súdneho konania obhajovala záujmy osoby v rámci zmluvy o poistení právnej ochrany) z 9. apríla 2017 (Belgisch Staatsblad z 25. apríla 2017, s. 53207, ďalej len „zákon z 9. apríla 2017“) stanovuje:

„V článku 156 zákona zo 4. apríla 2014 o poistení sa odsek 1 nahrádza takto:

10

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že code judiciaire belge, tel que modifié en dernier lieu par la loi portant dispositions diverses en matière de droit civil et des dispositions en vue de promouvoir des formes alternatives de résolution des litiges (belgický Súdny poriadok, naposledy zmenený zákonom, ktorým sa prijímajú rôzne ustanovenia v oblasti občianskeho práva a ustanovenia na podporu alternatívnych foriem riešenia sporov) z 18. júna 2018 (Belgisch Staatsblad z 2. júla 2018, s. 53455, ďalej len „Súdny poriadok“), stanovuje dve formy mediácie, a to mimosúdnu, ktorá je upravená v článkoch 1730 až 1733 tohto poriadku, a súdnu, ktorá je upravená v článkoch 1734 až 1737 tohto poriadku.

11

Pokiaľ ide o mimosúdnu mediáciu, táto môže byť navrhnutá ktorýmkoľvek účastníkom konania ostatným účastníkom konania pred začatím súdneho konania, počas neho alebo po ňom. Účastníci konania určia mediátora na základe spoločnej dohody alebo poveria jeho určením tretiu osobu. Ak účastníci konania dospejú k dohode o mediácii, táto dohoda sa spíše s uvedením dátumu a účastníci konania a mediátor k nej pripoja svoje podpisy. Ak je mediátor, ktorý viedol mediáciu, akreditovaný federálnou komisiou pre mediáciu, účastníci konania alebo jeden z účastníkov konania môžu predložiť dohodu o mediácii na schválenie príslušnému súdu. Súd môže odmietnuť toto schválenie iba vtedy, ak je dohoda v rozpore s verejným poriadkom, alebo ak je dohoda dosiahnutá počas rodinnej mediácie v rozpore so záujmom maloletých detí. Uznesenie o schválení má účinky rozsudku, takže schválená dohoda je vykonateľná.

12

Pokiaľ ide o súdnu mediáciu, tá predpokladá, že príslušný súd môže nariadiť mediáciu na základe spoločného návrhu účastníkov konania alebo z vlastného podnetu, avšak so súhlasom účastníkov konania, a to až do doby, kým sa vo veci nerozhodlo. Počas mediácie súd zostáva príslušným na konanie vo veci a môže kedykoľvek prijať akékoľvek opatrenie, ktoré považuje za potrebné. Súd môže tiež na návrh mediátora alebo jedného z účastníkov konania mediáciu skončiť. Ak je výsledkom mediácie uzavretie dohody o mediácii, hoci aj čiastočnej, účastníci konania alebo jeden z účastníkov konania môžu požiadať súd o schválenie tejto dohody, pričom schválenie možno odmietnuť len vtedy, ak je dohoda v rozpore s verejným poriadkom alebo ak je dohoda dosiahnutá po skončení rodinnej mediácie v rozpore so záujmom maloletých detí. Ak výsledkom mediácie nie je uzavretie dohody o mediácii v celom rozsahu, súdne konanie pokračuje.

13

Advokátske komory podali na Grondwettelijk Hof (Ústavný súd, Belgicko) návrh na vyslovenie neplatnosti zákona z 9. apríla 2017. Na podporu tohto návrhu uvádzajú najmä dôvod založený na porušení niektorých ustanovení belgickej ústavy v spojení s článkom 201 smernice 2009/138.

14

Advokátske komory osobitne tvrdia, že uvedený zákon nie je v súlade s týmto článkom 201, keďže poistenému v podstate nepriznáva právo vybrať si v rámci zmluvy o poistení právnej ochrany svojho advokáta počas mediačného konania. Podľa advokátskych komôr by poistenému malo byť uvedené právo priznané, keďže toto konanie spadá pod pojem „súdne konanie“ v zmysle uvedeného článku 201.

15

Vnútroštátny súd pripomína, že pred nadobudnutím účinnosti zákona z 9. apríla 2017 mala každá zmluva o poistení právnej ochrany upraviť slobodu poisteného vybrať si advokáta alebo inú kvalifikovanú osobu „ak [bolo] potrebné začať súdne alebo správne konanie“. Uvedený zákon síce túto slobodu výberu rozšíril na rozhodcovské konanie, ale vylúčil ju pri mediačnom konaní jednak z dôvodu, že účasť právneho poradcu nie je takej povahy, aby pomohla mediácii, a jednak preto, že mediácia nemusí byť nevyhnutne založená na právnom odôvodnení.

16

Nepochybne vnútroštátny súd uvádza, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pojem „súdne konanie“ v zmysle článku 201 smernice 2009/138 sa má vykladať extenzívne, aby sa chránili záujmy poistených tým, že sa im prizná všeobecné a samostatné právo slobodne si vybrať svojho právneho zástupcu v medziach stanovených týmto článkom.

17

Táto judikatúra však neumožňuje s istotou určiť, či sa toto právo uplatňuje aj v mediačnom konaní, ako je to dotknuté vo veci samej. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že mediačné konanie podľa belgického práva sa vyznačuje charakteristickými znakmi, ktoré sa podobajú tak znakom urovnania sporu zmierom, ako aj znakom súdneho konania. Konkrétne na jednej strane, rovnako ako zmierovacie konanie, aj mediačné konanie smeruje k dosiahnutiu dohody o mediácii medzi účastníkmi sporu. Na druhej strane mediačné konanie je analogické so súdnym konaním v rozsahu, v akom vo všeobecnosti nadväzuje na priateľské konzultácie, riadi sa súdnym poriadkom a môže viesť k dohode o mediácii uzavretej pod vedením akreditovaného mediátora, ktorá môže byť schválená príslušným súdom prostredníctvom uznesenia o schválení dohody majúceho účinky rozsudku.

18

Za týchto podmienok Grondwettelijk Hof (Ústavný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa pojem ‚súdne konanie‘ uvedený v článku 201 ods. 1 písm. a) smernice [2009/138] vykladať v tom zmysle, že zahŕňa mimosúdne a súdne mediačné konania upravené v článkoch 1723/1 až 1737 [Súdneho poriadku]?“

19

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 201 ods. 1 písm. a) smernice 2009/138 vykladať v tom zmysle, že pojem „súdne konanie“ uvedený v tomto ustanovení zahŕňa aj súdne alebo mimosúdne mediačné konanie, do ktorého je zapojený, alebo môže byť zapojený súd, či už počas začatia tohto konania alebo po jeho skončení.

20

Na účely odpovede na túto otázku treba pripomenúť, že podľa článku 201 ods. 1 písm. a) akákoľvek zmluva o poistení právnej ochrany výslovne upraví, že poistená osoba má právo slobodného výberu právnika alebo inej osoby náležite kvalifikovanej podľa vnútroštátneho práva s cieľom obhajovať, zastupovať alebo slúžiť záujmom poistenej osoby v akomkoľvek súdnom alebo správnom konaní.

21

Keďže toto ustanovenie v podstate preberá článok 4 ods. 1 písm. a) smernice 87/344, judikatúra týkajúca sa tohto posledného uvedeného ustanovenia je relevantná pre výklad uvedeného článku 201 ods. 1 písm. a).

22

V tejto súvislosti už Súdny dvor mal príležitosť najskôr spresniť, že článok 4 ods. 1 smernice 87/344 týkajúci sa slobodného výberu zástupcu má všeobecný dosah a je záväzný (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. septembra 2009, Eschig, C‑199/08, EU:C:2009:538, bod 47; z 26. mája 2011, Stark, C‑293/10, EU:C:2011:355, bod 29, a zo 7. novembra 2013, Sneller, C‑442/12, EU:C:2013:717, bod 25).

23

Zo samotného znenia článku 4 ods. 1 písm. a) smernice 87/344 ďalej vyplýva, že pojem „správne konanie“ musí byť chápaný ako protiklad k pojmu „súdne konanie“ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. apríla 2016, Massar, C‑460/14, EU:C:2016:216, bod 19, a zo 7. apríla 2016, AK, C‑5/15, EU:C:2016:218, bod 17). Okrem toho výklad pojmov „správne konanie“ alebo „súdne konanie“ nemožno obmedziť rozlišovaním medzi prípravnou fázou a rozhodovacou fázou súdneho alebo správneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. apríla 2016, Massar, C‑460/14, EU:C:2016:216, bod 21, a zo 7. apríla 2016, AK, C‑5/15, EU:C:2016:218, bod 19).

24

Platí pritom, že ani článok 4 ods. 1 písm. a) smernice 87/344, ani článok 201 ods. 1 písm. a) smernice 2009/138 neobsahuje definíciu pojmu „súdne konanie“.

25

Za týchto podmienok podľa ustálenej judikatúry je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnymi predpismi, ktorých je súčasťou (rozsudky zo 7. apríla 2016, Massar, C‑460/14, EU:C:2016:216, bod 22 a citovaná judikatúra, ako aj zo 7. apríla 2016, AK, C‑5/15, EU:C:2016:218, bod 20).

26

V prvom rade treba pripomenúť, ako vyplýva z odôvodnenia 16 smernice 2009/138, že cieľom sledovaným touto smernicou, a najmä jej článkom 201, ktorý sa týka slobodného výberu advokáta alebo právneho zástupcu, je zabezpečiť riadnu ochranu záujmov poistených. Všeobecný dosah a záväznosť, ktoré sú priznané právu na výber advokáta alebo právneho zástupcu, preto bránia reštriktívnemu výkladu článku 201 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. apríla 2016, Massar, C‑460/14, EU:C:2016:216, bod 23, a zo 7. apríla 2016, AK, C‑5/15, EU:C:2016:218, bod 21).

27

Pokiaľ tak ide o pojem „správne konanie“ v zmysle tohto ustanovenia, Súdny dvor rozhodol, že tento pojem zahŕňa najmä konanie, v rámci ktorého verejný orgán udelí zamestnávateľovi povolenie prepustiť zamestnanca, ktorý má poistenie právnej ochrany, ako aj konanie o sťažnosti pred verejným orgánom, v ktorom tento orgán vydá rozhodnutie, ktoré možno napadnúť žalobou pred súdom (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. apríla 2016, Massar, C‑460/14, EU:C:2016:216, bod 28, a zo 7. apríla 2016, AK, C‑5/15, EU:C:2016:218, bod 26).

28

V tomto ohľade Súdny dvor zdôraznil, že výklad pojmu „správne konanie“, ktorý je obmedzený iba na súdne konania v správnej oblasti, a to na konania prebiehajúce pred súdom vo vlastnom slova zmysle, by výrazu „správne konanie“, ktorý normotvorca Európskej únie výslovne použil, odňal jeho zmysel (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. apríla 2016, Massar, C‑460/14, EU:C:2016:216, bod 20, a zo 7. apríla 2016, AK, C‑5/15, EU:C:2016:218, bod 18).

29

V dôsledku toho, ako uvádza generálny advokát v bode 81 svojich návrhov, pojem „konanie“ nezahŕňa len fázu konania o žalobe pred súdom vo vlastnom slova zmysle, ale aj fázu, ktorá mu predchádza a ktorá môže viesť k súdnemu konaniu.

30

Pokiaľ ide o pojem „súdne konanie“ v zmysle článku 201 smernice 2009/138, treba ho vykladať rovnako široko ako pojem „správne konanie“, keďže okrem toho by bolo nekoherentné vykladať tieto dva pojmy odlišne z hľadiska práva vybrať si advokáta alebo právneho zástupcu.

31

Z toho vyplýva, že pojem „súdne konanie“ nemožno obmedziť len na iné ako správne konania prebiehajúce pred súdom vo vlastnom slova zmysle, ani tým, že sa bude rozlišovať medzi prípravnou fázou a rozhodovacou fázou takéhoto konania. Akákoľvek fáza, hoci aj prípravná, ktorá môže viesť k začatiu konania pred súdnym orgánom, tak musí byť považovaná za patriacu pod pojem „súdne konanie“ v zmysle článku 201 smernice 2009/138.

32

Pokiaľ ide v prejednávanej veci o súdnu mediáciu, zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že túto mediáciu musí nevyhnutne nariadiť súd, na ktorý bola podaná žaloba, a že predstavuje fázu súdneho konania začatého pred súdom vo vlastnom slova zmysle, ktorý je v zásade viazaný dohodou o mediácii prípadne dosiahnutou účastníkmi konania.

33

Za týchto podmienok by záver, že táto mediácia tiež nepredstavuje na účely článku 201 smernice 2009/138 „súdne konanie“ v zmysle tohto článku, zbavil poisteného jeho práva vybrať si v tejto samotnej fáze svojho advokáta alebo svojho právneho zástupcu. Nemožno pritom spochybniť, že poistený potrebuje právnu ochranu vo fáze, ktorá po svojom začatí predstavuje neoddeliteľnú súčasť konania na súde, ktorý ju nariadil. Takýto výklad je navyše v súlade s cieľom smernice 2009/138 pripomenutým v bode 26 tohto rozsudku, ktorým je zabezpečenie riadnej ochrany záujmov poistených, keďže im umožňuje naďalej využívať pomoc toho istého právneho zástupcu v štádiu samotného súdneho konania.

34

Pokiaľ ide rovnako o konanie o mimosúdnej mediácii, ani okolnosť, že k nemu nedochádza pred súdom, neumožňuje vylúčiť ho z pojmu „súdne konanie“ v zmysle článku 201 smernice 2009/138.

35

Takéto mediačné konanie totiž môže viesť k dohode medzi dotknutými účastníkmi konania, ktorú na základe samotnej žiadosti jedného z nich môže schváliť súd. Okrem toho v rámci schvaľovacieho konania je tento súd viazaný obsahom tejto dohody, ako ho vymedzili účastníci konania počas mediácie, okrem prípadov, keď je v rozpore s verejným poriadkom, alebo prípadne so záujmom maloletých detí.

36

Z toho vyplýva, že dohoda, ku ktorej účastníci konania dospejú, či už vyplýva zo súdnej alebo mimosúdnej mediácie, má za následok, že príslušný súd, ktorý ju schvaľuje, je ňou viazaný a po nadobudnutí vykonateľnosti má rovnaké účinky ako rozsudok.

37

Za týchto podmienok sa ukazuje, že úloha advokáta alebo právneho zástupcu je v rámci mediácie dokonca ešte dôležitejšia ako v prípade sťažnosti podanej na správny orgán, akou je sťažnosť uvedená v bode 27 tohto rozsudku, ktorej výsledok nie je záväzný ani pre prípadné neskoršie správne konanie, ani pre správny súd.

38

V rámci konania, ktoré môže definitívne určiť právne postavenie poisteného bez toho, aby mal skutočnú možnosť zmeniť toto postavenie prostredníctvom žaloby podanej na súd, poistený potrebuje právnu ochranu a vzhľadom na účinky schválenia dohody vyplývajúcej z mediácie budú záujmy poisteného, ktorý využil mediáciu, lepšie chránené, ak môže uplatniť právo na slobodný výber právneho zástupcu stanoveného v článku 201 smernice 2009/138, rovnako ako poistený, ktorý sa priamo obráti na súd.

39

V druhom rade, pokiaľ ide o kontext tohto článku 201, treba uviesť, že pôsobnosť oddielu 4 kapitoly II hlavy II smernice 2009/138 týkajúceho sa poistenia právnej ochrany je definovaný v článku 198 tejto smernice obzvlášť široko, keďže podľa tohto ustanovenia sa uvedený oddiel vzťahuje na poistenie právnej ochrany, ktorým poisťovňa prisľubuje znášať za úhradu poistného náklady na súdne konanie a poskytovať iné služby priamo spojené s poistným krytím, najmä s cieľom obhajoby alebo zastupovania poistenej osoby v občianskom, trestnom, správnom alebo inom konaní, alebo v súvislosti s akoukoľvek pohľadávkou uplatňovanou proti tejto osobe.

40

Takáto definícia pôsobnosti tohto oddielu potvrdzuje široký výklad práv poistených osôb stanovených v uvedenom oddiele, medzi ktoré patrí najmä právo vybrať si svojho právneho zástupcu uvedené v článku 201 smernice 2009/138.

41

Okrem toho samotné právo Únie podporuje využitie mediačných konaní, či už, ako uvádzajú advokátske komory, prostredníctvom smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/52/ES z 21. mája 2008 o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 136, 2008, s. 3), alebo na základe primárneho práva, najmä článku 81 ods. 2 písm. g) ZFEÚ, podľa ktorého má normotvorca Únie prijať v rámci súdnej spolupráce v občianskych veciach opatrenia zamerané na zabezpečenie „rozvíjania alternatívnych metód riešenia sporov“. Bolo by teda nekoherentné, aby právo Únie podporovalo používanie takýchto metód, a zároveň obmedzovalo práva osôb podliehajúcich súdnej právomoci, ktoré sa rozhodnú využiť tieto metódy.

42

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba odpovedať na položenú otázku tak, že článok 201 ods. 1 písm. a) smernice 2009/138 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „súdne konanie“ uvedený v tomto ustanovení zahŕňa súdne alebo mimosúdne mediačné konanie, do ktorého je zapojený, alebo môže byť zapojený súd, či už počas začatia tohto konania alebo po jeho skončení.

43

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 201 ods. 1 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/138/ES z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II) sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „súdne konanie“ uvedený v tomto ustanovení zahŕňa súdne alebo mimosúdne mediačné konanie, do ktorého je zapojený, alebo môže byť zapojený súd, či už počas začatia tohto konania alebo po jeho skončení.