–

IT Development SAS, v zastúpení: B. Lamon, avocat,

–

Free Mobile SAS, v zastúpení: J. Fréneaux, avocat,

–

francúzska vláda, v zastúpení: R. Coesme, A.‑L. Desjonquères a A. Daniel, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: É. Gippini Fournier, S. L. Kalėda a J. Samnadda, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 157, 2004, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32), ako aj článku 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/24/ES z 23. apríla 2009 o právnej ochrane počítačových programov (Ú. v. EÚ L 111, 2009, s. 16).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami IT Development SAS a Free Mobile SAS vo veci údajného porušenia práv k počítačovému programu a ujmy, ktorá z toho vyplýva.

3

Podľa odôvodnení 10, 13 a 15 smernice 2004/48:

…

…

4

Článok 1 tejto smernice, ktorý definuje jej predmet, znie:

„Táto smernica sa týka opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy potrebných na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva. …“

5

Článok 2 uvedenej smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté prípadné prostriedky, ktoré sú ustanovené v právnych predpisoch [Únie] alebo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré sú priaznivejšie pre vlastníkov práv, opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy ustanovené touto smernicou sa uplatňujú v súlade s článkom 3 na každé porušenie práv duševného vlastníctva stanovených právom [Únie] a/alebo vnútroštátnym právom príslušného členského štátu.

…

3.   Touto smernicou nie sú dotknuté:

…“

6

Článok 3 smernice 2004/48, nazvaný „Všeobecná povinnosť“, stanovuje:

„1.   Členské štáty stanovia opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy potrebné na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, ktorých sa týka táto smernica. Tieto opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy musia byť spravodlivé a nestranné a nesmú byť zbytočne zložité alebo nákladné alebo mať za následok príliš dlhé lehoty alebo neoprávnené prieťahy.

2.   Tieto opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy musia byť účinné, primerané a odradzujúce a musia sa uplatňovať takým spôsobom, aby sa predišlo vytváraniu prekážok zákonného obchodu a musia stanovovať záruky proti ich zneužívaniu.“

7

Článok 4 tejto smernice, nazvaný „Osoby oprávnené žiadať o uplatňovanie opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy“, znie:

„Členské štáty uznajú ako osoby oprávnené žiadať o uplatňovanie opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy uvedených v tejto kapitole:

…“

8

Podľa odôvodnenia 15 smernice 2009/24:

„Neoprávnené rozmnožovanie, preklad, úprava alebo zmena formy kódu, v ktorej bola rozmnoženina počítačového programu dodaná, ohrozuje výlučné práva autora. …“

9

Článok 1 smernice 2009/24, ktorý definuje jej predmet, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„V súlade s ustanoveniami tejto smernice členské štáty chránia počítačové programy podľa autorského práva ako literárne diela v zmysle Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel. …“

10

Článok 4 tejto smernice, nazvaný „Úkony podliehajúce obmedzeniam“, stanovuje:

„1.   S výnimkou ustanovení článkov 5 a 6 zahŕňajú výlučné práva majiteľa práv v zmysle článku 2 právo robiť alebo povoľovať:

…

…“

11

Článok 5 uvedenej smernice, nazvaný „Výnimky z úkonov podliehajúcich obmedzeniam“, v odseku 1 stanovuje:

„Ak nie sú osobitné zmluvné ustanovenia, úkony uvedené v článku 4 ods. 1 písm. a) a b) nevyžadujú povolenie majiteľa práv, ak ide o úkony potrebné na použitie počítačového programu oprávneným nadobúdateľom v súlade so zamýšľaným účelom, vrátane opravy chýb.“

12

Podľa článku 8 prvého odseku smernice 2009/24 sa jej ustanovenia nedotýkajú iných právnych ustanovení, vzťahujúcich sa najmä na zmluvné právo.

13

Článok L. 112‑2 code de la propriété intellectuelle (zákonník duševného vlastníctva) stanovuje:

„Za diela tvorivej duševnej činnosti v zmysle tohto zákonníka sa považujú:

…

13. – počítačové programy vrátane prípravného koncepčného materiálu;

…“

14

Podľa článku L. 122‑6 tohto zákonníka:

„S výhradou ustanovení článku L. 122‑6‑1 užívacie právo patriace autorovi počítačového programu zahŕňa právo robiť a povoľovať:

…“

15

Článok L. 122‑6‑1 uvedeného zákonníka stanovuje:

„I. Úkony uvedené v bodoch 1 a 2 článku L. 122‑6 nepodliehajú povoleniu autora, ak sú potrebné na to, aby umožňovali používanie počítačového programu v súlade s jeho účelom osobou, ktorá má právo ho použiť, vrátane opravy chýb.

Autor je však oprávnený vyhradiť si na základe zmluvy právo opraviť chyby a určiť osobitné podmienky, ktorým budú podliehať úkony uvedené v článku L. 122‑6 bodoch 1 a 2, potrebné na to, aby umožnili používanie počítačového programu v súlade s jeho účelom osobou, ktorá má právo ho používať.

…“

16

Článok L. 335‑3 druhý odsek tohto istého zákonníka znie:

„Deliktom v oblasti porušenia práv je tiež porušenie niektorého z práv autora počítačového programu v zmysle článku L. 122‑6.“

17

Zmluvou z 25. augusta 2010, zmenenou dodatkom z 1. apríla 2012 IT Development poskytla spoločnosti Free Mobile, prevádzkovateľovi mobilných telefónnych služieb ponúkajúcemu na francúzskom trhu balíky mobilných služieb, licenciu na softvér s názvom ClickOnSite a zaviazala sa poskytovať jeho údržbu, pričom ide o program centralizovaného riadenia projektov, ktorý mal spoločnosti Free Mobile umožniť organizáciu a sledovanie vývoja rozmiestnenia všetkých jej rádiotelefónnych antén jej tímami a externými poskytovateľmi technických služieb v reálnom čase.

18

Návrhom z 18. júna 2015 podala IT Development proti spoločnosti Free Mobile žalobu na Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvého stupňa Paríž, Francúzsko) z dôvodu porušenia práv k počítačovému programu ClickOnSite a požadovala náhradu škody. Spoločnosti Free Mobile vytýkala, že zmenila počítačový program, najmä vytvorením nových formulárov. Okrem toho, že podľa nej boli tieto zmeny podstatné, svoje tvrdenie, že Free Mobile nemala právo vykonať takéto zmeny, podporila ustanoveniami článku 6 licenčnej zmluvy s názvom „Rozsah licencie“, podľa ktorých sa zákazníkovi v podstate výslovne zakazuje priamo alebo nepriamo kopírovať softvér, dekompilovať ho a/alebo vykonávať na ňom reverzné inžinierstvo, ako aj priamo alebo nepriamo zmeniť, opraviť, prispôsobiť tento počítačový program a napokon vytvoriť sekundárne a dodatočné diela vo vzťahu k nemu.

19

Free Mobile podala vzájomný návrh týkajúci sa zneužitia práva a tvrdila, že návrhy IT Development boli neprípustné a nedôvodné.

20

Rozsudkom zo 6. januára 2017 Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvého stupňa Paríž) vyhlásil nároky IT Development založené na mimozmluvnej zodpovednosti spoločnosti Free Mobile za neprípustné, zamietol návrh na náhradu škody týkajúci sa zneužitia práva podaný spoločnosťou Free Mobile a zaviazal IT Development na náhradu trov konania. Tento súd rozhodol, že existujú dva rozdielne režimy zodpovednosti v oblasti práva duševného vlastníctva, t. j. jednak mimozmluvná zodpovednosť v prípade porušenia užívacích práv autora počítačového programu, ako sú tieto práva stanovené zákonom, a jednak zmluvná zodpovednosť v prípade porušenia práva autora vyhradeného zmluvou, a že spoločnosti Free Mobile bolo zjavne vytýkané nesplnenie jej zmluvných povinností, čo spadá pod žalobu týkajúcu sa zmluvnej zodpovednosti a nie pod skutky v rámci mimozmluvnej zodpovednosti porušujúce práva k počítačovému programu.

21

IT Development podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko), pričom navrhovala, aby tento súd položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, zrušil prvostupňový rozsudok a vyhlásil žalobu pre porušenie práv, ktorú podala, za prípustnú. Žiadala tiež, aby rozhodol, že zmeny počítačového programu, ktoré vykonala spoločnosť Free Mobile, predstavujú akty porušujúce jej práva, uložil jej povinnosť zaplatiť jej sumu 1440000 eur ako náhradu spôsobenej škody, ako aj subsidiárne uložil Free Mobile povinnosť zaplatiť jej sumu 840000 eur ako náhrady škody na zmluvnom základe. Okrem toho a v každom prípade požadovala, aby sa pod hrozbou pokuty zakázalo spoločnosti Free Mobile a jej subdodávateľovi, spoločnosti Coraso, používať program, ako aj extrahovať a opätovne používať z neho pochádzajúce údaje.

22

Free Mobile navrhuje, aby Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) najmä potvrdil ustanovenia rozsudku prvostupňového súdu, uložil spoločnosti IT Development povinnosť zaplatiť jej sumu 50000 eur ako náhradu škody a vyhlásil všetky návrhy IT Development za neprípustné a v každom prípade za nedôvodné.

23

Vnútroštátny súd uvádza, že francúzske právo občianskej zodpovednosti za škodu je založené na zásade nekumulovania, z ktorej vyplýva, že jednak nemôže vzniknúť zmluvná a zároveň mimozmluvná, tzv. deliktuálná zodpovednosť osoby na náhradu škody voči inej osobe za tie isté skutky, a jednak, že zmluvná zodpovednosť má prednosť pred mimozmluvnou zodpovednosťou, pokiaľ sú strany viazané platnou zmluvou a škoda vzniknutá jednej strane vyplýva z neplnenia alebo z nesprávneho plnenia niektorej zo zmluvných povinností. Okrem toho uvádza, že vo francúzskom práve porušenie autorských práv, ktoré je skutkovou podstatou trestného činu, vychádza z mimozmluvnej zodpovednosti, ale že v tejto právnej úprave sa nikde nenachádza ustanovenie, podľa ktorého by k porušeniu práv nemohlo dôjsť v prípade existencie zmluvy medzi zmluvnými stranami. V tejto súvislosti možno napríklad podať žalobu pre porušenie práv v oblasti patentov a ochranných známok voči držiteľovi licencie, ktorý prekročil hranice svojej zmluvy.

24

Vnútroštátny súd pritom poznamenal, že článok 2 smernice 2004/48, ktorý vymedzuje pôsobnosť tejto smernice, všeobecne stanovuje, že opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy, ktoré sú v nej upravené, sa uplatňujú na každé porušenie práv duševného vlastníctva bez rozlišovania podľa toho, či toto porušenie vyplývalo, alebo nevyplývalo z neplnenia zmluvy.

25

Za týchto okolností Cour d’appel de Paris (Odvolací súd, Paríž) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Predstavuje skutočnosť, že držiteľ licencie na počítačový program nedodržiava podmienky licenčnej zmluvy na počítačový program (uplynutím skúšobnej doby, prekročením počtu oprávnených používateľov alebo iných merných jednotiek, ako je počet procesorov, ktoré možno použiť na vykonanie príkazov počítačového programu, alebo zmenou zdrojového kódu počítačového programu, ak licencia vyhradzuje toto právo pôvodnému nositeľovi):

26

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zakotvenej v článku 267 ZFEÚ, prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, o ktorej vnútroštátny súd rozhoduje. Z tohto hľadiska Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené (rozsudky z 28. júna 2018, Crespo Rey, C‑2/17, EU:C:2018:511, bod 40, a z 26. septembra 2019, UTEP 2006, C‑600/18, EU:C:2019:784, bod 17, ako aj citovaná judikatúra).

27

V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že problematika konania vo veci samej sa týka uplatnenia zásady nekumulácie, podľa ktorej nejde o mimozmluvnú zodpovednosť, pokiaľ žaloba, ako je tá vo veci samej, nespočíva na porušení práv z mimozmluvnej zodpovednosti, ale na údajnom porušení zmluvných povinností.

28

Ako vnútroštátny súd uviedol, z tejto zásady francúzskeho práva vyplýva, že jednak nemôže vzniknúť zmluvná a zároveň mimozmluvná, tzv. deliktuálná zodpovednosť osoby na náhradu škody voči inej osobe za tie isté skutky, a jednak, že zmluvná zodpovednosť má prednosť pred mimozmluvnou zodpovednosťou, pokiaľ sú strany viazané platnou zmluvou a škoda vzniknutá jednej strane vyplýva z neplnenia alebo z nesprávneho plnenia niektorej zo zmluvných povinností.

29

Vnútroštátny súd tiež uviedol, že porušenie autorských práv predstavuje podľa francúzskeho práva trestný čin, ktorý obvykle vyplýva z mimozmluvnej zodpovednosti, a nie z neplnenia zmluvy. Navyše francúzska vláda vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že pojem „porušenie práv“ predstavuje vo francúzskom práve interpretáciu výrazu „porušenie práva duševného vlastníctva“ v zmysle smernice 2004/48, takže predpisy francúzskeho práva týkajúce sa žaloby pre porušenie práv predstavujú prebratie tejto smernice.

30

Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa majú smernice 2004/48 a 2009/24 vykladať v tom zmysle, že porušenie ustanovenia licenčnej zmluvy na počítačový program, ktoré sa vzťahuje na práva duševného vlastníctva nositeľa autorských práv k tomuto programu, spadá pod pojem „porušenie práv duševného vlastníctva“ v zmysle smernice 2004/48, a že v dôsledku toho uvedený nositeľ musí mať možnosť využiť záruky stanovené touto smernicou bez ohľadu na režim zodpovednosti uplatniteľný podľa vnútroštátneho práva.

31

Treba poznamenať, že vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, v položenej otázke uvádza viacero možných foriem porušenia licenčnej zmluvy na program, a to konkrétne skutočnosť, že držiteľ licencie na program nedodržiava uplynutie skúšobnej doby, prekročil počet oprávnených používateľov alebo iných merných jednotiek, ako je počet procesorov, ktoré možno použiť na vykonanie príkazov počítačového programu, alebo zmenil zdrojový kód počítačového programu, ak licencia vyhradzuje toto právo pôvodnému nositeľovi. Vo veci samej je sporné len toto posledné porušenie, takže v prejednávanej veci treba mať na zreteli len tento prípad.

32

Pokiaľ ide o smernicu 2009/24, ktorá stanovuje práva autorov počítačových programov, treba uviesť, že členské štáty sú podľa jej článku 1 povinné chrániť počítačové programy podľa autorského práva ako literárne diela. Podľa článku 4 tejto smernice výlučné práva nositeľa autorských práv k týmto programov, ktoré musia byť chránené členskými štátmi, zahŕňajú s výhradou určitých v ňom upravených výnimiek, právo robiť alebo povoľovať preklad, spracovanie, úpravu a každú inú zmenu počítačového programu. Zákaz zmeny zdrojového kódu programu teda patrí medzi autorské práva k počítačovému programu, ktoré sú chránené smernicou 2009/24. Treba dodať, že podľa článku 3 uvedenej smernice sa takáto ochrana priznáva všetkým fyzickým alebo právnickým osobám, ktorým prislúcha podľa vnútroštátnych autorskoprávnych predpisov ochrana vzťahujúca sa na tieto diela.

33

Z toho vyplýva, že podľa smernice 2009/24 ochrana práv nositeľa autorských práv k počítačovému programu nezávisí od toho, či sa na údajné porušenie týchto práv vzťahuje, alebo nevzťahuje porušenie licenčnej zmluvy.

34

V tejto súvislosti treba uviesť, že odôvodnenie 15 uvedenej smernice uvádza len to, že úprava alebo zmena formy kódu, v ktorej bola rozmnoženina počítačového programu dodaná, predstavuje porušenie výlučných práv autora, no nespresňuje pôvod tohto porušenia, či ide o porušenie zmluvy, alebo iné porušenie.

35

Pokiaľ ide o smernicu 2004/48, tá stanovuje, ako vyplýva z jej odôvodnení 10 a 15, ako aj z jej článku 1, opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy potrebné na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, medzi ktoré patria aj práva, na ktoré sa vzťahuje smernica 2009/24.

36

Podľa článku 2 ods. 1 smernice 2004/48 sa táto smernica vzťahuje na „každé porušenie práv duševného vlastníctva“. Zo znenia tohto ustanovenia, a najmä z prídavného mena „každé“, vyplýva, že táto smernica sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na porušenia založené na nedodržaní zmluvnej podmienky týkajúcej sa užívacieho práva duševného vlastníctva vrátane porušenia práva autora počítačového programu.

37

Toto konštatovanie je potvrdené tak cieľmi smernice 2004/48, ako aj kontextom, do ktorého patrí článok 2 ods. 1 tejto smernice, ktorý treba podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zohľadniť pri výklade tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. mája 2016, Envirotec Denmark, C‑550/14, EU:C:2016:354, bod 27 a citovanú judikatúru).

38

V prvom rade, pokiaľ ide o cieľ smernice 2004/48, z jej odôvodnení 10 a 13 vyplýva, že týmto cieľom je priblížiť právne poriadky členských štátov, aby zabezpečovali vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň ochrany duševného vlastníctva na vnútornom trhu a že pôsobnosť tejto smernice sa musí vymedziť čo najširšie, aby zahrnovala všetky práva duševného vlastníctva, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia práva Únie v tejto oblasti alebo vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu.

39

Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že cieľ smernice 2004/48 spočíva v tom, že členské štáty zabezpečia, najmä v informačnej spoločnosti, účinnú ochranu duševného vlastníctva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2011, L’Oréal a i., C‑324/09, EU:C:2011:474, bod 131).

40

Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že ustanovenia tejto smernice sa zameriavajú na úpravu aspektov spojených s právami duševného vlastníctva, ktoré sú na jednej strane spojené s dodržiavaním týchto práv a na druhej strane ich porušením, pričom stanovujú existenciu účinných právnych prostriedkov určených na predchádzanie, ukončenie alebo nápravu akéhokoľvek porušenia existujúceho práva duševného vlastníctva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2014, ACI Adam a i., C‑435/12, EU:C:2014:254, bod 61, ako aj citovanú judikatúru).

41

Ďalej, pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí článok 2 ods. 1 smernice 2004/48, táto smernica vo svojom článku 4 stanovuje, že všetci nositelia práv duševného vlastníctva sú oprávnení žiadať o uplatňovanie opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy upravených touto smernicou v súlade s ustanoveniami uplatniteľnej právnej úpravy. Možnosť podať takúto žiadosť však nepodlieha žiadnemu obmedzeniu, čo sa týka zmluvného alebo iného pôvodu porušenia týchto práv.

42

Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že porušenie ustanovenia licenčnej zmluvy na počítačový program, ktoré sa týka práv duševného vlastníctva nositeľa autorských práv k tomuto programu, spadá pod pojem „porušenie práv duševného vlastníctva“ v zmysle smernice 2004/48 a že v dôsledku toho uvedený nositeľ musí mať možnosť využiť záruky stanovené touto smernicou.

43

Hoci cieľom smernice 2004/48 je stanoviť opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy pre nositeľov práv duševného vlastníctva, medzi ktoré patria aj autorské práva k počítačovým programom podľa smernice 2009/24, smernica 2004/48 nestanovuje presné spôsoby uplatnenia týchto záruk a nevymedzuje uplatnenie osobitného režimu zodpovednosti v prípade porušenia týchto práv.

44

Z toho vyplýva, že vnútroštátny zákonodarca môže slobodne stanoviť konkrétne spôsoby ochrany týchto práv, a najmä definovať zmluvný alebo mimozmluvný titul žaloby, ktorou sa bude môcť nositeľ práv v prípade porušenia jeho práv duševného vlastníctva brániť proti držiteľovi licencie na počítačový program. V každom prípade je nevyhnutné, aby boli požiadavky smernice 2004/48 splnené.

45

V tejto súvislosti z článku 3 tejto smernice predovšetkým vyplýva, že opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy potrebné na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva musia byť spravodlivé a nestranné a nesmú byť zbytočne zložité alebo nákladné alebo mať za následok príliš dlhé lehoty alebo neoprávnené prieťahy. Musia byť navyše účinné, primerané a odradzujúce a musia sa uplatňovať takým spôsobom, aby sa predišlo vytváraniu prekážok zákonného obchodu, a musia stanovovať záruky proti ich zneužívaniu.

46

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že určenie režimu zodpovednosti, ktorý sa uplatní v prípade porušenia autorských práv k počítačovému programu držiteľom licencie na tento program, spadá do právomoci členských štátov. Uplatnenie určitého konkrétneho režimu zodpovednosti však v žiadnom prípade nesmie predstavovať prekážku účinnej ochrany práv duševného vlastníctva prináležiacich nositeľovi autorských práv k tomuto programu, ako sa táto ochrana stanovuje smernicami 2004/48 a 2009/24.

47

V prejednávanej veci vnútroštátny súd uvádza, že žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva týkajúce sa porušenia práv výslovne nestanovuje, že tohto porušenia sa možno dovolávať len v prípade, keď strany nie sú viazané zmluvou. Uvádza tiež, že porušenie práv sa vo svojom najširšom ponímaní definuje ako porušenie práva duševného vlastníctva, najmä porušenia niektorého z práv autora počítačovému programu.

48

V tejto súvislosti má podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vnútroštátny súd povinnosť v zmysle zásady konformného výkladu vnútroštátneho práva v čo najväčšej možnej miere vykladať vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami práva Únie a zaistiť tak v rámci svojich právomocí plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré mu boli predložené. Táto zásada vyžaduje, aby vnútroštátny súd zohľadnil celé vnútroštátne právo na účely posúdenia, do akej miery sa môže uplatniť spôsobom, ktorý nepovedie k výsledku, ktorý by bol v rozpore s právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. decembra 2013, Koushkaki, C‑84/12, EU:C:2013:862, body 75 a 76, ako aj z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17, EU:C:2019:530, bod 55). Vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode a s výhradou overení, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, sa zdá, že v prejednávanom prípade bude možné vykonať výklad v súlade s požiadavkami smerníc 2004/48 a 2009/34.

49

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že smernice 2004/48 a 2009/24 sa majú vykladať v tom zmysle, že porušenie ustanovenia licenčnej zmluvy na počítačový program, ktoré sa vzťahuje na práva duševného vlastníctva nositeľa autorských práv k tomuto programu, spadá pod pojem „porušenie práv duševného vlastníctva“ v zmysle smernice 2004/48 a že v dôsledku toho uvedený nositeľ musí mať možnosť využiť záruky stanovené touto smernicou bez ohľadu na režim zodpovednosti uplatniteľný podľa vnútroštátneho práva.

50

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/24/ES z 23. apríla 2009 o právnej ochrane počítačových programov sa majú vykladať v tom zmysle, že porušenie ustanovenia licenčnej zmluvy na počítačový program, ktoré sa vzťahuje na práva duševného vlastníctva nositeľa autorských práv k tomuto programu, spadá pod pojem „porušenie práv duševného vlastníctva“ v zmysle smernice 2004/48 a že v dôsledku toho uvedený nositeľ musí mať možnosť využiť záruky stanovené touto smernicou bez ohľadu na režim zodpovednosti uplatniteľný podľa vnútroštátneho práva.